Hoci od detstva mala zdedený výtvarný talent, dlho ho nerozvíjala, dokonca ani neštudovala umenie. V puberte sa tejto záľube začala venovať a stala sa samoukom. Vypracovala sa až tak, že dnes niektoré jej obrazy si môže divák zameniť s čiernobielou fotografiou. Martina Majcherová v rozhovore porozpráva nielen o svojich začiatkoch a tvorbe, ale aj o tom, ako sa dostala do výtvarného združenia Zvolenská sedmička, ktoré ju v jej tvorbe podporilo a dodalo jej sebavedomie.
Si členkou Zvolenskej sedmičky, ktorá združuje profesionálnych, ale aj neprofesionálnych umelcov, výtvarníkov a fotografov. Ty patríš k tým neprofesionálnym umelcom. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Maľovanie ma baví od detstva. Talent som zdedila po svojej mame, ale nijako odborne som ho ďalej nerozvíjala, dokonca som nechodila ani do výtvarného krúžku. V podstate som samouk. V tínedžerskom veku som začala s prvými portrétmi ceruzkou a neskôr, keď som objavila akrylové farby, pustila som sa aj do ozajstných obrazov. Keďže nemám vlastný ateliér a maľujem doma, potrebovala som niečo rýchloschnúce a bez zápachu. To spĺňal práve akryl.
Ako a kedy si sa stala členkou Zvolenskej sedmičky?
Členkou výtvarného združenia Zvolenská sedmička som od roku 2015. Keďže ZV7 združuje aj neprofesionálnych umelcov, členstvo v združení nie je podmienené titulmi, ani počtom predaných obrazov, či absolvovaných výstav.
Zvolenská sedmička chce hlavne priblížiť umenie bežným ľuďom a myslím si, že sa nám to celkom dobre darí, o čom svedčí bohatá účasť na našich akciách. V spolupráci s mestom Zvolen každoročne organizujeme výstavu „Zvolenský výtvarný salón“ a výtvarný plenér „Ateliér pod nosom“, kde členovia združenia prezentujú svoju tvorbu. Tiež sme sa už štvrtý rok podieľali na maľovaní písmena z trojrozmerného nápisu #ZVOLEN, ktorý zdobí zvolenské námestie. Všetky tieto akcie sú hojne navštevované verejnosťou a majú už aj svojich skalných fanúšikov.
Čo ti prináša členstvo v združení Zvolenská sedmička? Inšpirujete sa vy ako umelci medzi sebou navzájom?
Práve členstvo v tomto združení mi veľmi pomohlo v mojich maliarskych začiatkoch. Veľmi pozitívne sa to odrazilo i v mojej tvorbe. ZV7 totiž pomáha mladým začínajúcim výtvarníkom a to nielen skúsenosťami a konzultáciami, ale aj možnosťou zúčastňovať sa na spoločných výstavách. To je pre každého začínajúceho umelca výborná skúsenosť, keďže spätná väzba „priamo v teréne“ je neodmysliteľnou súčasťou akejkoľvek tvorivej činnosti. Pre mňa je ZV7 partia úžasných ľudí a skvelých umelcov, vďaka ktorým som vkĺzla do umeleckého sveta. Spoznala som veľa zaujímavých a inšpiratívnych osobností. Za túto príležitosť som im veľmi vďačná.
A keď sme pri tých začiatkoch, nedá mi nespomenúť, že svoju úlohu tu zohrávajú aj sociálne siete. Nejde totiž len o vlastnú prezentáciu. Prostredníctvom sociálnych médií som spoznala ďalších ľudí, ktorí sa venujú maľovaniu alebo umeniu všeobecne, či už na amatérskej alebo profesionálnej úrovni a nezostalo len pri virtuálnych priateľstvách.Sledovala som tvorbu iných umelcov, na tú svoju som zas dostávala spätnú väzbu. Toto všetko človeka posúva vpred. Zrazu zbadáte vo svojej práci veľký progres. Ten v podstate nachádzam stále, s každým jedným namaľovaným obrazom.
Na začiatku tvojej tvorby si sa venovala rôznym technikám aj motívom. Môžeš priblížiť bližšie svoju rannú tvorbu?
Tak vážnejšie som začala maľovať približne pred desiatimi rokmi. Boli to hlavne abstraktné maľby, taktiež i kópie starých majstrov, prevažne impresionistov. Páčil sa mi aj pop-art, takže to bolo trochu chaotické – zo všetkého niečo. Potom som raz namaľovala čiernobiely portrét a oslovilo ma to. Farieb som sa postupne úplne vzdala. Začala som maľovať len v čiernobielych odtieňoch.
Keď si namaľovala ten svoj spomínaný prvý čiernobiely portrét, čiernobiely svet ťa očaril natoľko, že si sa mu rozhodla venovať. V súčasnosti maľuješ akrylom čiernobiele realistické obrazy. Bol ten prvý čiernobiely portrét náhoda, alebo si sa už dlhšie pohrávala s myšlienkou maľovať čiernobiele obrazy?
Nie, nebolo to plánované. Vôbec som nad takýmto štýlom nerozmýšľala. Vyvinulo sa to prirodzene, asi tým, že všeobecne inklinujem k minimalizmu, čistým, jednoduchým a zároveň dokonalým líniám. Práve absencia farieb dodáva maľbe minimalistický nádych, zvýrazní kontrast, pričom celý obraz pôsobí veľmi čisto. To sa mi na tom páči.
Maľuješ prevažne portréty, no vo tvojej tvorbe sa nájde aj architektúra, kvety, rôzne štruktúry, či zátišia. Aké motívy preferuješ?
Odpoviem opačne. Práve tie portréty nerobím až s takým nadšením, aj keď sú najviac žiadané. Mám pocit, že je to stále to isté, že pri nich stagnujem. To sa samozrejme netýka portrétov, ktoré si sama vyberiem. Tie sú pre mňa zaujímavé buď žánrovo, alebo vizuálne. Aj preto mám vo svojom repertoári niekoľko známych osobností.
Tvoje realistické diela hraničia až s hyperrealizmom. Čím ťa hyperrealizmus oslovil? Inšpirovala si sa aj konkrétnymi hyperrealistickými umelcami, či dielami?
Samotný realizmus, či hyperrealizmus sa sčasti prelína s fotorealizmom, a tomu sa vlastne venujem. V podstate som prepojila obidve svoje záľuby – fotografiu a maľbu. Nejde však len o obyčajné premaľovanie fotky, ako to zvyknú niektorí zľahčovať. Do každého obrazu vkladám kus svojej kreativity, pričom moja tvorba je už jasne čitateľná, má svoj rukopis. Síce fotografiu odkreslím, ale po mojom. V tvorbe nemám konkrétne vzory, ale páčia sa mi výrezy miest, ulice, stavby… takže možno i týmto smerom sa budem v budúcnosti uberať.
Ako postupuješ pri maľbe týchto obrazov? Vychádzaš len z fotografie, alebo maľuješ niekedy v plenéri, či ľudí na živo?
Väčšinou vychádzam len z fotografie, pričom si objekt nafotím viackrát z rôznych uhlov. Pri maľovaní sa samozrejme vyhýbam tzv. optickým chybám fotografie v čom mi dosť pomáha výpočtová technika. Maľovať naživo je pre mňa totiž časovo nerealizovateľné, navyše s akrylom sa v exteriéri nepracuje dobre (rýchlo schne), ale určite si to niekedy vyskúšam.
Okrem maľby sa venuješ aj fotografovaniu. Fotografuješ prevažne architektúru, prírodu, či rôzne detaily. Kedy si začala s fotografovaním a ako sa to ďalej rozvíjalo?
Fotografovaniu sa venujem naozaj len okrajovo, aj keď častokrát som využila svoje fotografie ako námety pre svoje obrazy. Láka ma minimalistická, samozrejme čiernobiela fotografia. Na fotografovaní ma baví aj následná úprava fotografií a tvorba fotokníh. Keď som pred pár rokmi objavila CEWE fotoknihu, postupne som vo svojich fotoknihách začala dokumentovať všetky rodinné akcie, dovolenky, výlety, výročia, svadby… Teraz ich mám na konte už vyše 30 a tým zďaleka nekončím.
Ak by si si mala vybrať medzi maľbou a fotografiou, čo by to bolo a prečo?
Určite maľbu. Dnes, v digitálnom svete, fotiek „nacvakáte“ kopu. Keď sa nepodaria, nevadí, veď sa vymažú a nafotia druhé. Keď však pokazíte obraz, hodiny práce sú preč a na pocit z dobre vykonanej práce, môže človek zabudnúť. Keď tak nad tým rozmýšľam, každý obraz je tak trochu adrenalín – na jednej strane sa teším novému nápadu, na druhej strane sa bojím, ako to nakoniec dopadne a či sa dielo podarí.
So svojou tvorbou sa zúčastňuješ sa i rôznych súťaží.
Napríklad v medzinárodnej výtvarnej súťaži EAA (European art awards) sa mi podarilo v r. 2018 z 1500 prihlásených diel umiestniť na 4. mieste s obrazom Banská Štiavnica. Minulý rok som sa zúčastnila súťaže Výtvarné spektrum, čo je celoslovenská postupová súťaž a výstava neprofesionálnej výtvarnej tvorby organizovaná Národným osvetovým centrom. V krajskom kole som získala ocenenie a zároveň postup do celoslovenského finále, čo vnímam ako veľkú zodpovednosť a motiváciu do ďalšej tvorby aj napriek tomu, že v celoslovenskom kole som sa už neumiestnila.
Viac o výstave Výber tvorby Martiny Majcherovej si môžete prečítať v reportáži z vernisáže výstavy tu.
Na prelome rokov 2019/2020 si mala svoju prvú autorskú výstavu v Galérii na Tehelnej vo Zvolene s názvom 50 odtieňov sivej. Čo pre teba ako neprofesionálnu umelkyňu znamenala táto prvá samostatná výstava? Aké boli na ňu ohlasy?
Tak toto bol síce „malý krok pre ľudstvo, ale veľký krok pre mňa“ 🙂 . Nikdy som si nemyslela, že raz budem mať vlastnú výstavu.
Výstava dopadla výborne. Kurátora mi robil kolega zo ZV7 Ivan Gertli. Tiež ma prišlo podporiť veľa ľudí, čo si veľmi cením. Vystavených som mala 54 obrazov a vidieť ich takto pokope bolo pre mňa veľkým zadosťučinením.
Plánuješ v budúcnosti viac samostatných výstav? Aké máš plány čo sa týka tvojej tvorby?
Teraz mám rozmaľovanú sériu obrazov na tému Štruktúry. Tiež začínam pracovať na nových obrazoch s filmovou tematikou, takže nezaháľam, ale ani nič konkrétne neplánujem. Dnes sa plánovať ani veľmi nedá, takže sa radšej nechám prekvapiť nejakou milou príležitosťou.
Výtvarné umenie vnímaš ako relax a záľubu, ktorej sa venuješ popri rodine a práci. Aká je tvoja práca v bežnom živote?
Pochádzam zo železničiarskej rodiny a železnicu som aj vyštudovala, takže moje zamestnanie bolo v podstate predurčené. Na železnici pracujem už 25 rokov, začínala som v prevádzke ako signalistka, neskôr výpravkyňa, teraz pracujem v administratíve na Oblastnom riaditeľstve Zvolen. Maľovaniu by som sa však nemohla venovať v takomto rozsahu bez podpory svojej rodiny, hlavne manžela, za čo mu aj touto cestou veľmi pekne ďakujem.
Martina Majcherová (1973, Zvolen)
Je slovenská neprofesionálna výtvarníčka a maliarka.
Je členkou združenia Zvolenská sedmička, ktoré združuje profesionálnych a neprofesionálnych umelcov, výtvarníkov a fotografov.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských mestách ako Zvolen a Banská Bystrica. Pravidelne sa zúčastňuje podujatí ako Zvolenský výtvarný salón a výtvarný plenér Ateliér pod nosom.
V roku 2021 bola finalistkou celoslovenského kola v postupovej súťaži Výtvarné spektrum.
Martina Majcherová sa vo svojej tvorbe zameriava najmä na čiernobielu hyperrealistickú maľbu, ale nie je jej cudzia ani čiernobiela fotografia. V dielach zobrazuje najmä motívy architektúry, štruktúry zväčša prírodnín, kvety, zátišia a portréty.
Momentálne pracuje v administratíve Železníc Slovenskej republiky vo Zvolene. Žije a v súkromí tvorí v meste Zvolen.