O mne

Ahojte. Volám sa Petronela. Narodila som sa na Spiši, ale väčšinu života som strávila na strednom Slovensku. Vyštudovala som odbor propagačné výtvarníctvo. Skúšala som to aj na vysokej škole s odborom dejiny umenia, ale odbor na danej škole nesplnil moje očakávania, a tak som po prvom semestri ukončila štúdium. Život ma však zavial na určitú dobu ďaleko od umenia. Nie však nadlho. Umenie je mojou záľubou, ktorá ma napĺňa a robí môj život krajším. Som introvert, ktorý rád trávi čas s knihou v ruke, v prírode či spoznávaním nových miest, ale rada trávim čas aj v útulných kaviarničkách, najlepšie pri debate s priateľmi na nejakú zaujímavú tému, kde môžeme dlho polemizovať a dozvedám sa nové veci. Záľub mám veľa, a tak som človekom, ktorý sa takmer nikdy nenudí. K mojim záľubám teraz pribudla tvorba blogu. Chcem spojiť to, čo ma baví a posunúť moje vedomosti ďalej, pomáhať tak určitým spôsobom ľuďom. A tak vznikol blog o výtvarnom umení.

Ako som sa dostala k výtvarnému umeniu

Už od mala ma bavilo kreslenie, asi od momentu, keď som ako trojročná chytila správne do ruky ceruzku a začala si čmárať. Odvtedy nebola návšteva obchodu bez toho, aby som odišla s maľovankou. Mala som ich desiatky. Pribudli k nim aj zošity, do ktorých som obkresľovala rôzne motívy, ale vytvárala som aj vlastné kresby. Na základnej škole som navštevovala výtvarný krúžok, neskôr som chodila do ZUŠ-ky. To bolo prvé prostredie, ktoré ma začalo formovať, stretla som sa s novými pojmami ako perspektíva či proporcie, naučila som sa novým technikám ako napr. linoryt.

Na strednej škole som absolvovala odbor propagačné výtvarníctvo. Ten mi otvoril brány k rôznym odvetviam umenia od maľby cez dizajn až po architektúru. Po čase som však od možnosti venovať sa jednému z týchto odborov upustila a nechala som priestor talentovanejším. Rozhodla som sa ísť teoretickou cestou. Na strednej škole ma veľmi bavili hodiny dejín umenia. Mala som veľmi dobrú učiteľku, ktorá ich vedela zaujímavo odprezentovať. Odjakživa ma bavila aj história, a keď som postupne začínala pretavovať naučené vedomosti do praxe, vedela som, že chcem pokračovať v tomto odbore. Tešilo ma, keď som pri prechádzke mestom vedela určiť v akom architektonickom slohu bola daná budova alebo určiť, čím boli inšpirované diela daného umelca, hoci som o ňom nemala veľa vedomostí.

Pokračovala som teda v štúdiu na vysokej škole v odbore dejiny umenia. Bohužiaľ tento odbor na konkrétnej škole, ktorú som si vybrala, bol pre mňa sklamaním z viacerých dôvodov. Nenašla som zanietenosť profesorov pre svoju prácu a namiesto toho, aby študentov motivovali a pritiahli bližšie k umeniu, tak vo väčšine prípadov to bolo naopak. Rozhodla som sa štúdium ukončiť po prvom semestri a riadiť sa obľúbeným pojmom profesorov – samoštúdiom.

Potom ma život zaviedol úplne iným smerom. Začala som pracovať v zdravotníctve. Absolvovala som aj školu, a je teda odborom, v ktorom pracujem dodnes, avšak momentálne  v zahraničí. Umenie sa teda stalo mojou záľubou, ktorej som sa venovala vo voľnom čase. Sem-tam som namaľovala nejaký obraz alebo vytvorila kresbu pre rodinu či známych. Ani návšteva výstavy, galérie alebo rôznych hradov a zámkov mi nebola cudzia, ako aj čas strávený pri odbornej literatúre. S pribúdajúcimi pracovnými povinnosťami a zmenou prostredia som sa istý čas nevenovala umeniu skoro vôbec. To však zhodou okolností vyústilo do potreby oprášiť vedomosti a znovu sa začať venovať umeniu, tentokrát prostredníctvom blogu.

Ako som sa dostala k písaniu

Prečo práve písanie blogu? V detstve ma bavilo písať rovnako, ako aj kresliť, len s písaním som začala až na základnej škole. Rôzne slohové práce – to bolo moje. Na prvom stupni som chcela založiť vlastný časopis, no ostalo to len pri prototype, keďže som nemala v tom veku potrebné skúsenosti a technické zručnosti. Začala som navštevovať literárny krúžok a sem-tam som mala uverejnený nejaký článok v školskom časopise. Ako študentka počas strednej školy som vlastnila juniorsky novinársky preukaz a písala som do školského servisu TASR. Písanie ma proste bavilo. Vyvrcholilo to najlepším maturitným slohom v triede. Spolužiaci ma aj nabádali, aby som písanie rozvíjala, ale ako veľká trémistka a s mojou povahou som si na žurnalistiku netrúfla (keďže už len prijímací pohovor vyžadoval vystúpenie pred kamerou) a ani scenáristika nepripadala v úvahu, keďže štúdium si vyžadovala aj isté počítačové zručnosti a ja nie som veľmi technický typ. Takže písanie mi po škole ostalo ako záľuba, len pre vlastné potreby. Až kým neprišiel nápad s blogom.