Po mojej párhodinovej februárovej návšteve Viedni – konkrétne výstavy Marina Abramović – retrospektíva v Albertina Modern, som sa po niekoľkých mesiacoch vrátila do Viedni znovu – a to rovno na pár dní, kedy som mala možnosť si viac užiť jej architektúru a umenie. Navštívila som dve galérie a videla v nich niekoľko výstav. Jednou z nich bola aj výstava Gustave Courbet: Realista a rebel v Leopold Museum.
Výstava Gustave Courbet: Realista a rebel vo viedenskom Leopold Museum začala už 19.2.2026 a trvá už len do 21.6.2026, takže vám ostáva ešte niekoľko dní na jej osobnú návštevu. Či sa výstavu chystáte navštíviť, alebo nie, tak vám tu teraz ponúkam podrobného textového a obrazového sprievodcu výstavou, informácie o živote a diele Gustava Courbeta ako aj praktické informácie o Leopold Museum, v ktorom sa výstava nachádza.
O výstave Gustave Courbet: Realista a rebel
Rozsiahla retrospektíva v Leopold Museum vo Viedni je prvou samostatnou výstavou venovanou Gustavovi Courbetovi v Rakúsku, ktorá spája diela zo všetkých tvorivých období a ponúka komplexný prehľad o jeho maliarskom a grafickom diele. Výstava Gustave Courbet: Realista a rebel prebieha od 19.2.2026–21.6.2026. Vystavené diela pochádzajú zo súkromných zbierok a mnohých európskych galérií ako Musée d´Orsay v Paríži, Kunstmuseum Bern, Staatliche Kunsthalle Karlsruhe, Belvedere vo Viedni, Museo Nacional Thyssen-Bornemisza Madrid a mnoho ďalších. Kurátormi výstavy sú Niklaus Manuel Güdel a Hans-Peter Wipplinger.
Autonómia seba
Ateliér umelca
Ako som schádzala dole po schodoch na prvé podzemné podlažie, kde sa výstava Gustave Courbet: Realista a rebel nachádza, hneď po ľavej strane ma cez okienko priam zhypnotizoval monumentálny Courbetov Ateliér umelca. Originálna maľba má rozmery cez 5×3 metre, takže je jasné, že tu dominuje. Avšak keď som sa k nej priblížila bližšie, zistila som, že sa jedná o faksimile, teda jej vernú napodobneninu. Z popisu pri nej som sa dozvedela pochopiteľný dôvod, prečo na výstave Gustave Courbet: Realista a rebel nie je vystavený originál – dielo je také krehké, že už roky nemôže cestovať. Keďže sa však jedná o komplexnú výstavu tvorby Gustava Courbeta, Ateliér umelca tu nemohol chýbať, aj keď len takto symbolicky zastúpený.
A prečo je Ateliér umelca tak významné dielo? Pre Courbeta bol manifestom jeho tvorby a dokumentom jeho skutočného života. Pre dejiny umenia predstavuje zmenu v dovtedajšom myslení a chápaní ateliérového obrazu, ako aj umeleckého sebavyjadrenia.
Ale poďme si bližšie rozobrať, čo táto Courbetova maľba znázorňuje. Courbet zhromažďuje vo svojom Ateliéri spoločnosť svojej doby so všetkými jej protikladmi: od chudobného proletariátu až po bohatú meštiansku vrstvu, od duchovných až po svetských hodnostárov. Kompozícia je rozdelená na tri časti.
Na ľavej strane Courbet zobrazuje predstaviteľov každodenného života: biedu, bohatstvo, chudobu, ľud, vykorisťovateľov a vykorisťovaných, ľudí, ktorí žijú na pokraji smrti. V liste Julesovi Champfleurovi ich menuje zľava doprava: Žida, ktorého videl v Anglicku, duchovného, starého republikána z roku 1793, poľovníka, zberača úrody, atléta z cirkusu, harlekýna, hrobára, lebku mŕtveho v novinách, dojčiacu Írku a modelovú bábiku.
Skupina na pravej strane znázorňuje „účastníkov“, teda priateľov, spolupracovníkov a milovníkov umeleckého sveta: spisovateľov ako Charles Baudelaire a Max Buchon, dámu z vyšších kruhov so svojím manželom, sediacim Julesom Champfleuryom, zberateľa Alfreda Bruyasa, raného socialistu Pierre-Josepha Proudhona, hudobníka Alphonsea Promayeta, jeho školského priateľa Urbaina Cuénota a ďalšie osobnosti.
Samotná alegória sa nachádza v strednej časti: za závesom, ktorý je odsunutý na bok plátna, sa objavuje jurská krajina, na ktorej Courbet pracuje. Príroda sa javí v prirodzenej podobe, nie je idealizovaná ani romantizovaná. Ženský akt symbolizuje „holú pravdu“, autentickosť a pravdivosť jeho tvorby. Užasnutý, nevinný chlapec pred plátnom sa bez zábran díva prírode do očí.
Courbetova maľba Ateliér umelca nesie taktiež podtitul Skutočná alegória siedmich rokov môjho umeleckého života, čím umelec zdôrazňuje alegoricky pojmom „allégorie réelle“ svoj program realizmu. Zároveň dielo symbolizuje zlomy 19. storočia v umeleckom, filozofickom a sociálnom ohľade.
Stretnutie alebo Bonjour Monsieur Courbet
O pár krokov ďalej som natrafila na ďalšie Courbetovo dielo známe z dejín umenia – Stretnutie alebo Bonjour Monsieur Courbet. Dielo pozostáva z troch osôb, ktoré sa stretli na ceste: Gustava Courbeta, ktorý sa predstavuje ako sebavedomý, slobodný a nezávislý umelec, Courbetovho mecenáša a zberateľa Alfreda Bruyasa spolu so svojim sluhom, ktorí umelca s úctou vítajú. Dielo je programovým obrazom symbolizujúci nezávislosť umelca, ktorý už nie je nútený skláňať sa pred svojím zberateľom. Naopak, umelec je vo viac než rovnocennom postavení so svojím bohatým patrónom; týči sa nad ním a je jediným z trojice protagonistov, ktorý vrhá tieň. Obraz možno preto vnímať ako manifest realizmu a svedectvo o Courbetovom slobodnom duchu: umelec si cení individualitu a slobodu nadovšetko, aj keby to znamenalo vzoprieť sa tradičným konvenciám.
Autoportréty alebo sebaidentifikácia
Hoci som už spomenula najznámejšie Courbetove obrazy, v ktorých zobrazuje sám seba ako sebavedomého maliara v obklopení iných ľudí, nezmienila som sa o sále, v ktorej sa tieto diela nachádzajú. Sekcia sa volá „Autonómia seba“. Diela tu zobrazujú prevažne Courbeta – jeho autoportréty v rôznych polohách. Využíval ich ako experimentálne pole pre svoj realizmus a ako príležitosť na stvárnenie ľudských emócií. Namiesto toho, aby vystupoval ako neosobný pozorovateľ, stvárňoval sám seba ako protagonistu rôznych duševných stavov: raz sebavedomého a silného, inokedy zúfalého, zatrpknutého alebo melancholického. Počas života vytvoril približne 50 rôznych autoportrétov. Väčšina vystavených portrétov tu, na výstave Gustave Courbet: Realista a rebel, sa datuje do jeho rannej tvorby zo 40. rokov 19. storočia, prípadne prvej polovice 50. rokov 19. storočia.
Medzi nimi som tu našla aj známy Courbetov autoportrét Muž s fajkou, ktoré charakterizuje prechod z romantizmu k realizmu. Na jednej strane sa zobrazuje so zasneným, dovnútra upretým pohľadom, na strane druhej vystupuje takmer provokatívne sebavedomo. Radikálny detailný pohľad nemá už nič spoločné s odmeranou eleganciou vtedajších akademických portrétnych noriem. Courbet sa zobrazuje s fajkou, ktorá je metaforou parížskej bohémy a ku ktorej sa umelec hlásil, aby sa taktiež odlíšil od meštianskych konvencií. Maľba využíva intenzívne kontrasty svetla a tmy, ktoré majú svoj pôvod v svetle dopadajúcom zľava, čím Courbet vytvoril pôsobivé plastické stvárnenie svojho portrétu.
Courbet sa rád staval do pozície narcistického človeka a pravdepodobne trpel obsedantnou sebaprezentáciou, ktorú vedel šikovne využiť ako charakteristický znak svojho umenia. Karikaturisti si ho preto vybrali za obľúbený motív, no v konečnom dôsledku to len poslúžilo Courbetovej sláve a jeho vyššej trhovej hodnote ako umelca.
Sociálne angažovaný realizmus
Po prezretí si rôznych diel zobrazujúcich prevažne samotného Courbeta a predmetov s ním súvisiacich v prvej sekcii, som sa presunula do ďalšej s názvom „Sociálne angažovaný realizmus“. Tu sa nachádzajú maľby zobrazujúce portréty a zobrazenia „obyčajných“ ľudí a scén z bežného života. Tieto prelomové spoločensko-kritické diela vznikli prevažne medzi rokmi 1848 a 1855, čím Courbet na seba upútal pozornosť ako umelec. Zároveň prevzal spoločenskú zodpovednosť a snažil sa vniesť do umenia autenticitu.
V tomto období spoločenských a politických nepokojov podporoval februárovú revolúciu z roku 1848 a zdieľal ideály slobody, rovnosti a bratstva. Courbet nielenže rád diskutoval o politike, ale takisto rád využíval svoj realizmus ako formu odporu v snahe zmeniť svet svojím umením. Courbet odmietol akademické konvencie svojej doby. Zameral sa na antihrdinov, obyčajných mužov a ženy každodenného života, ktorým vo svojich dielach vtlačil pocit dôstojnosti. Tým šokoval a znepokojil divákov zvyknutých dovtedy sa dívať na idealizované a romantizované zobrazenia. Neúprosne odhaľoval sociálne pravdy a nové estetické hodnoty, ktoré boli vnímané ako nevzhľadné. Courbetova úloha ako priekopníka moderného realizmu, ktorú si umelec zabezpečil touto novou autenticitou, bola však uznaná až oveľa neskôr.
Prelomové zobrazovanie „obyčajných“ ľudí
V tejto časti výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel stoja za zmienku dve Courbetove diela: Kopáči kameňa a Po večeri v Ornans.
Maľba Kopáči kameňa sa považuje za zakladajúci manifest Courbetovho realizmu, lebo sa vyznačuje úplnou vernosťou výrazného realistického zobrazenia predstaviteľov najnižšej sociálnej triedy. Zachytáva biedu a chudobu starého muža a mladého chlapca v roztrhanom oblečení pri ťažkej práci lámania kameňov. Courbet pozoroval kopáčov v blízkosti svojho rodného mesta Ornans. Táto scéna na neho tak silno zapôsobila, že ich pozval do svojho ateliéru ako modely a namaľoval ich. Originálne dielo bolo však v roku 1945 zničené pri bombardovaní Drážďan; zachovala sa iba táto verzia, ktorá ukazuje kompozíciu zrkadlovo otočenú.
Obraz Po večeri v Ornans bol zas prelomový tým, že Courbet zasadil do veľkého formátu provinčnú scénu z každodenného života zobrazujúcu jeho rodinu a priateľov, čím porušil vtedajšie konvencie, keďže vo veľkom formáte sa zvyčajne zobrazovali iba historické obrazy alebo portréty významných osobností. Touto maľbou, pripomínajúcou diela španielskych a holandských majstrov, sa Courbetovi podaril prelom na parížskom Salóne v roku 1849, kde napriek kontroverznej diskusii získal za ňu zlatú medailu. Okrem toho to bolo prvé predané Courbetovo dielo štátu Francúzsko.
Prítomnosť nad zobrazením
V nasledujúcej miestnosti, nesúcej podtitul „Prítomnosť nad zobrazením“, sa stretávam najmä so ženskými portrétmi. Na prvý pohľad pre mňa pôsobia možno obyčajne, avšak predsa len sú niečím zaujímavé. Odlišujú sa od portrétov, ktoré vznikali pred realizmom. Tieto Courbetove portréty predstavujú zlom v dejinách európskeho umenia 19. storočia. Namiesto klasickej podoby verného zachytenia podoby portrétovaného sa Courbet zameral na skúmanie identity a psychologickú stránku portrétovaného.
Zatiaľ čo jeho rané podobizne, ako napríklad portrét jeho mladšej sestry Juliette z roku 1840, sa stále vyznačujú romantickým pocitom melanchólie alebo smútku, neskoršie portréty sa pýšia realizmom, ktorý je zbavený akýchkoľvek idealizujúcich štandardov krásy a dodáva portrétovaným osobitnú fyzickú prítomnosť.
Courbet bol presvedčený, že zobrazenie človeka by malo odrážať pravdu a jeho skutočný život, aj keď to konzervatívni diváci s akademickým vzdelaním považovali za provokáciu. Bežných ľudí, ako napríklad roľníkov, robotníkov a priateľov, napríklad zo svojho rodného regiónu Franche-Comté, považoval za hodných toho, aby boli stvárnení bez idealizujúcich atribútov. Courbet dekonštruoval hierarchické systémy v žánri portrétu a tým pripravil pôdu pre demokratizáciu predmetu a pohľadu.
Jedným z takýto portrétov bol aj Portrét básnika Pierra Duponta. Hoci som sa s ním stretla v predošlej sekcii, pokojne by som zaradila viac sem. Prečo? Toto dielo sa totiž vyznačuje vyššie spomínanými princípmi realistického psychologického portrétu. Rovnako aj znázorňuje človeka, ktorého Courbet často stretával v parížskych bohémskych kruhoch. Dokonca sa inšpiroval i jednou piesňou od portrétovaného básnika Pierra Duponta s názvom Les Louis d’or, kde v rovnomennej maľbe Louis d’Or zachytil scénu a postavu podľa popisu z prvých veršov piesne, ktorá je však už vystavená v tejto sekcii.
Revolúcia v krajinomaľbe
Následne prichádzam do miestnosti, ktorá je úvodom k rozsiahlejšej časti Courbetovej tvorby venovanej krajinomaľbe v rámci výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel. Aj preto sa to tu volá „Revolúcia v krajinomaľbe“. Courbet nebol len priekopníkom v realistickom zobrazovaní ľudí, ale taktiež vo všetkých aspektoch a témach, ktorým sa maliarsky venoval.
Courbet vnímal drsnú prírodu ako metaforu nefalšovanej pravdy, ktorá predstavovala základný princíp jeho umenia. Týmto novátorským prístupom sa rozlúčil s idealizujúcou krajinomaľbou tej doby vyučovanej na akadémiách a revolučne zmenil celý žáner krajinomaľby. V Courbetovej palete prevládali zemité farby, pričom hlboké odtiene hnedej, zelenej a okrovej farby zviditeľňovali hmatateľnosť zeme, vody a skalných útvarov. Rovnako požíval špachtľu, aby materiálne vyjadril drsnú textúru prírodných prvkov, čo dobre vidieť napríklad na maľbe Skala Oraguay, Údolie Maisières, Doubs alebo mnohých ďalších.
Ako motívy si vyberal odľahlé potoky alebo vodopády, zelené údolia či roviny, husté lesy a skalné útvary, alebo mystické pramene a jaskyne, ktoré som následne videla v ďalších miestnostiach. V tejto miestnosti boli vystavené motívy najmä z jeho rodného regiónu Franche-Comté, v ktorom vytvoril približne tretinu svojho celkového diela. To odzrkadľuje Courbetov intenzívny emocionálny vzťah k tejto oblasti. Aj po tom, čo sa presťahoval do Paríža, sa takmer každý rok na niekoľko mesiacov vracal do svojho rodného mesta a objavoval túto oblasť so svojím oslom Gérômom, ktorý mu nosil maliarske potreby a proviant.
Avšak Courbet nie všetko znázorňoval hodnoverne. Dôkazom je tu vystavené dielo Údolie Manbouc, kde k zachytenému údoliu v blízkosti jeho rodného mesta Ornans pridal jazero a vodopád. Až umeleckohistorický výskum posledných rokov dokázal priradiť zobrazenú krajinu k skutočnému miestu – údoliu Manbouc, keďže Coirbet týmto krokom zmenil topografiu zobrazeného miesta.
Courbetove akty
Zobrazenia Courbetových krajiniek prerušuje sekcia venujúca sa aktom, ktorým sa tiež venoval vo svojej tvorbe. Ženu tu oslobodil od idealizujúceho mýtu a alegorického stvárnenia postáv a urobil z nej hmatateľnú, zmyslovo reálnu osobnosť. Najmä prostredníctvom odvážnych aktov a kúpajúcich sa žien ukazuje divákom skutočne existujúce ženské postavy. Maľuje ženskú telesnosť – autenticky pôsobiacu pokožku, chĺpky v podpazuší a v oblasti slabín alebo bujné prsia – so všetkými prirodzenými zvláštnosťami s takmer fotografickou presnosťou. U Courbeta je žena predovšetkým symbolickou postavou stelesňujúcou silu prírody, avšak v zmysle celistvej bytosti, ako subjektu s potrebami, túžbami a nárokom na autonómiu.
Spiace ženy
Jedným z dvoch významných diel tu vystavených – na výstave Gustave Courbet: Realista a rebel, je maľba Spiace ženy. Tento motív dvoch nahých žien, ktoré ležia na posteli v tesnom objatí a spia, vyvolal v čase svojho vzniku škandál, pretože znázorňuje erotickú scénu po búrlivom milostnom akte medzi dvoma ženami. Dôkazom sú roztrhaný perlový náhrdelník, uvoľnená zlatá sponka do vlasov či rozhádzaná posteľná bielizeň, rovnako ako ženy, ktoré zaspali. Toto veľkoformátové majstrovské dielo, ktoré bolo po prvýkrát verejne vystavené až v roku 1988, je považované za jedno z najznámejších zobrazení lesbickej lásky. Rovnako ako dielo Pôvod sveta, bolo súčasťou zbierky egyptsko-osmanského diplomata Khalil-Beya.
L’Origine du monde – Pôvod sveta
Avšak najviac pozornosti tu jednoznačne upútala Courbetova maľba nesúca názov Pôvod sveta – realisticky zobrazujúca ochlpenie v oblasti slabín ženy s roztiahnutými stehnami. Z polozakrytého ženského tela vidno iba trup, časť brucha a prsia.
Dvojitý charakter tohto dlho skrytého obrazu, ktoré patrí medzi najznámejšie motívy nielen v Courbetovej tvorbe, ale aj v dejinách západného umenia, upriamuje pozornosť na ženské telo: ako na zdroj erotického túženia a zároveň ako na počiatok ľudského života. Dielo, ktoré možno interpretovať z filozofického, psychologického či náboženského hľadiska, je zároveň vyjadrením Courbetovho precízneho realizmu a vedeckej dôslednosti v zachovaní detailov.
Zaujímavá je však história obrazu Pôvod sveta. Courbet namaľoval tento škandalózny akt v roku 1866 pravdepodobne na objednávku egyptsko-osmanského diplomata a zberateľa umenia Khalila-Beya. Až nedávno sa podarilo dokázať, že modelkou bola vtedy 34-ročná baletka Parížskej opery Constance Quéniaux. V tom čase bola milenkou zadávateľa Khalila-Beya.
Tento motív nebol bezpochyby určený pre širokú verejnosť, ale bol skrytý v intímnych súkromných komnatách zberateľa, prístupný pravdepodobne len niekoľkým vybraným priateľom. Už o dva roky neskôr musel Khalil-Bey svoju zbierku predať, medziiným aj toto dielo. V roku 1912 ho kúpila galéria Bernheim-Jeune v Paríži, odkiaľ sa dostalo do zbierky baróna Ferenca von Hatvanyho v Budapešti. Počas druhej svetovej vojny obraz ukradla sovietska armáda, neskôr ho odkúpil ruský dôstojník. V roku 1954 ho získal psychoanalytik Jacques Lacan, ktorý ho skryl za posuvným rámom navrhnutým André Massonom. Po smrti Lacana a jeho manželky Sylvii Bataille sa dielo dostalo ako dar do parížskeho Musée d’Orsay. Odvtedy opustilo Francúzsko len dvakrát: do Metropolitného múzea v New Yorku a do Fondation Beyeler v Bazileji. Teraz je po tretíkrát k videniu v zahraničí počas tejto výstavy – Gustave Courbet: Realista a rebel, v Leopoldovom múzeu.
Jaskyne a pramene
Následne prechádzam opäť ku krajinárskemu motívu – tentoraz s názvom „Jaskyne a pramene“. Tie sa vo veľkej miere nachádzali práve v Courbetovom rodnom regióne Franche-Comté, v oblasti francúzskeho pohoria Jura charakteristickej geologickými zvláštnosťami. Umelec bol ovplyvnený prostredím, ako aj miestnymi legendami, ktoré hovoria o nadprirodzených ženských bytostiach žijúcich v tmavých skalných otvoroch alebo jaskyniach. Preto ich možno čítať v Courbetovej tvorbe ako symboly skrytého a tajomného, analógie medzi prameňom a ženou, či dokonca v spojitosti s dielom Pôvod sveta.
Ako už bolo spomenuté, mnohé tieto diela namaľoval technikou nanášania farby špachtľou s intenzívnym využitím maliarských nožov. Nielen vďaka technickej nekonvenčnej maľbe a realizmu sa považuje za priekopníka moderného maliarstva. Courbetovo chápanie maliarstva súviselo aj s myšlienkou, že príroda nie je viditeľná bez slnečného svetla. Podľa jeho názoru maľoval tak, ako svieti svetlo – teda osvetľoval len to, čo osvetľovalo slnko. Z tohto dôvodu nanášal na plátna tmavý základ a svoje motívy vyzdvihoval z hĺbky čiernej farby. Tým pádom tmavé časti znázorňujú neosvetlenú prírodu.
Lovecké a lesné motívy
Obrazy z lovu
Dostávam sa do ďalšej miestnosti výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel, kde rôzne krajinné motívy dopĺňajú lovecké výjavy. Na protiľahlých stranách v sekcii „Lovecké a lesné motívy“ výrazne dominujú dve monumentálne diela: Jeleň na vode alebo zahnaný jeleň a Visiaci srnec. Jeleň na vode alebo zahnaný jeleň z roku 1861, zachytávajúci utekajúceho jeleňa pred lovcami a svorkou zahnaného do vody, sa považuje za jeden z najvýznamnejších Courbetových loveckých obrazov. Tento lovecký výjav pochádza pravdepodobne z Courbetovho pobytu vo Frankfurte, kde na Silvestra 1858 ulovil jeleňa dvanástoráka.
A práve lovecké výjavy, podstatne prispeli ku Courbetovej sláve, ako aj ku komercializácii jeho umeleckej tvorby. Za svojho života vytvoril približne 130 loveckých a lesných obrazov. Keďže samotný umelec bol vášnivým poľovníkom, čerpal inšpiráciu zo svojich vlastných, neupravených zážitkov. Ani v tomto tematickom kontexte Courbet neuznával idealizované lovecké scény, aké boli dovtedy známe z maliarskych dekoratívnych vyobrazení v aristokratických domoch. V súlade so svojimi princípmi realistického umenia bol lov neoddeliteľnou súčasťou vidieckeho života, pričom lov a krutosť usmrcovania zvieraťa spájal s veľkou empatiou voči živým bytostiam. Courbetovi sa v týchto dielach podarilo spojiť krásu lesa s brutálnou realitou prežitia.
Ako všeobecne v Courbetovej tvorbe, tak aj v týchto lesných obrazoch prevláda temná tonalita. Lovecké motívy vznikali spravidla priamym pozorovaním ako plenérové štúdie v prírode. Tie boli následne v ateliéri dopracované – často v monumentálnych formátoch.
Lesy a stromy
Tak ako lesy pre Courbeta neslúžia len ako kulisa pre krajinárske výjavy, ale sú miestami práce a symbolmi divokej prírody, tak aj stromy v jeho diele fungujú ako špecifické nosiče výrazu, stelesňujúce silu, stálosť a hlboké zakorenenie v jeho rodnom kraji. Courbet často umiestňoval do krajiny osamelé, mohutné stromy vyžarujúce majestátny dojem. Tieto stromy dominujú celému obrazovému priestoru, pričom konáre a listy ho často presahujú. Opakovane sa interpretujú ako symbol pôvodnej túžby po slobode. Preto istým spôsobom možno vnímať Courbetove stromy ako symbolické autoportréty.
Courbet najradšej zobrazoval predovšetkým duby alebo cédre. Tie je okrem iného možné vidieť vystavené v tejto sekcii výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel. Vystavené sú nielen v maliarskej podobe, ale i v kresbe. Umelec rovnako verne znázorňoval stromy v rôznych ročných obdobiach. Mňa osobne zaujala maľba Dve jablone, kde jablone so svojimi plodmi dominujú krajinárskemu motívu.
Morské krajiny
Od lesov prechádzam k ďalšej sekcii výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel nesúcej názov „Morské krajiny“. Courbet zámerne používal výraz „morské krajiny“ namiesto bežného pomenovania „námorné obrazy“, lebo ho považoval za menej obmedzujúci a komerčný.
S morom sa Courbet po prvýkrát stretol v roku 1841 v Normandii, kde ho fascinovala jeho rozloha, nekonečnosť a surová sila. Zaznamenané sú najmä jeho cesty pozdĺž normandského pobrežia, ako napríklad do Le Havre, Etretatu, Trouville, Deauville a Honfleuru. Okrem toho Courbet maľoval aj počas návštevy u svojho mecenáša Alfreda Bruyasa neďaleko Montpellieru na pobreží Stredozemného mora.
Courbet zobrazoval more v celej jeho pravde a vo všetkých možných podobách: od divokých búrok s dramatickými vlnami či tornádami až po pokojné morské pobrežia. Courbetove diela, ktoré sa zameriavajú na oblohu, horizont, more a pobrežie, vytvárajú takmer abstraktnú farebnú harmóniu. V jeho stvárneniach mora a vĺn sa samotný materiál umelca – farba – stáva predmetom jeho umenia. Tým sa prejavuje celá virtuozita maliara, ktorý sa oslobodil od akademických konvencií nielen po obsahovej, ale aj po technickej stránke: pomocou maliarskej špachtle budoval obraz vrstvením farieb a dosiahol tak pôsobivý priestorový efekt.
V Courbetových maľbách sa zriedka objavujú aj malé postavy, ktoré majú poukázať na pokoru človeka pred veľkosťou a silou prírody. Taký príklad som videla v diele Vodná smršť, ktorý vznikol koncom augusta 1967 v Saint-Aubin-sur-Mer. Za lamentujúcou postavou ženy stojacou na kameni vpravo v popredí sa odohráva dramatická scéna znázorňujúca vodný vír na rozbúrenom mori, okolo ktorého sa plaví rad plachetníc vystavujúcich sa tomuto nebezpečenstvu.
Courbet a Parížska komúna
Posledné dve miestnosti výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel sa venujú dielam vytvoreným v posledných rokoch umelcovho života. Prvá z nich je spájaná s Courbetom a Parížskou komúnou, keďže sa angažoval aj politicky. Po vyhlásení dočasnej Francúzskej republiky v roku 1870 bol Courbet zvolený za predsedu Republikánskej umeleckej komisie. Courbet v tejto funkcii chránil umelecké poklady v múzeách počas obliehania Paríža a bombardovania nemeckými jednotkami. Na vrchole svojej slávy sa s nadšením angažoval v kultúrnej a vzdelávacej politike. Avšak politické angažovanie sa mu stalo osudným, pretože bol obvinený zo zvalenia Vendômskeho stĺpa v máji 1871, za ktorý mal byť zodpovedný, hoci do Komúny vstúpil až štyri dni po vydaní dekrétu o jeho zbúraní. Courbet bol zatknutý 7.6.1871 a o pár mesiacov bol – neprávom – odsúdený na šesť mesiacov väzenia a pokutu za účasť na zničení stĺpa.
Diela, ktoré namaľoval po tomto incidente v roku 1972, nesú pochmúrny charakter. Či sa už jedná o vystavené Zátišie s jablkami so zobrazenými hnijúcimi jablkami pod stromom, alebo o Autoportrét v Sainte-Pélagie, ktorý nesie skôr prvky romantizmu ako realizmu. Tento spomínaný autoportrét vznikol po prepustení z väzenia, hoci sa zobrazuje fajčiaci fajku pri okne väzenia hľadiac na jeho vnútorný dvor cez zamazané okno. Oblečený je v hnedom obleku, hlavu má zakrytú baretkou a okolo krku červenú šatku – rozpoznávací znak parížskych komunárd a symbol solidarity. Umelec sa tu nezobrazil realisticky – ako chorľavý a sivovlasý muž, ktorým sa stal v dôsledku väznenia, ani ako zlomená osobnosť, ale ako zamyslená osobnosť, čím podčiarkuje svoj neústupný postoj.
Courbet v exile
Posledný sektor výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel je venovaný dielam vytvorených Courbetom v exile, keď musel kvôli predchádzajúcim politickým škandálom opustiť svoju rodnú krajinu – Francúzsko. Po prepustení z väzenia sa stal v umeleckých kruhoch outsiderom a len s ťažkosťami mohol vystavovať, ak vôbec. Najprv opustil Paríž a vrátil sa do rodného Ornans. Krátko na to bol znovu otvorený súd v kauze Vendômskeho stĺpa, za čo mu už hrozil prísnejší trest – náhrada škody, čo v Courbetovom prípade znamenalo bankrot a vyvlastnenie majetku. Preto sa 23.7.1873 rozhodol utiecť do Švajčiarska, kde sa usadil v La Tour-de-Peilz pri Ženevskom jazere. Courbetov švajčiarsky exil trval až do jeho smrti 31.12.1877.
Zmena pohľadu
Toto obdobie predstavuje osobný, ale aj estetický zlom v Courbetovej neskoršej tvorbe. Hoci sa stále vyznačoval realizmom, jeho diela mali sklon smerom buď k predošlému romantizmu, alebo neskoršiemu impresionizmu.
Úplne realisticky však pôsobia vystavené Courbetove zimné krajiny a horské masívy. Priam fotorealisticky vyzerá vystavená maľba Alpská panoráma, ktorá vznikla približne rok pred Courbetovou smrťou. Zachytil v nej alpské pohorie Dents du Midi a vrch Grammont, ako ich videl z terasy svojho domu Bon-Port v La Tour-de-Peilz. Vďaka svojej technickej virtuozite, energickému štýlu maľby a poézii, ktorá je vlastná samotnému motívu, patrí tento obraz medzi hlavné Courbetove diela, ktoré vznikli počas švajčiarskeho exilu, a dokazuje, že jeho tvorivá sila pretrvávala až do konca jeho života.
Podobne realisticky na prvý pohľad vyzerajú aj obe vystavené obrazy nesúce názov Zámok Chillon. Tento motív Courbet namaľoval niekoľkokrát. Avšak okrem zachytenia malebnej siluety budovy zámku pri jazere, bol pravdepodobne dôležitý pre umelca aj iný význam, ktorým sa inšpiroval – básňou Lorda Byrona Chillonský väzeň, ktorá pojednáva o uväznení bojovníka za slobodu, za ktorého sa v istom zmysle považoval i samotný Courbet.
V neposlednom rade diváka zaujmú Courbetove zobrazenia Ženevského jazera, kde sa prejavuje jeho takmer fenomenologické skúmanie prírody. Niektoré jeho maľby pôsobia na hraniciach aj medzi romantizmom a impresionizmom. Prečo? Dobrým vysvetlením môže byť maľba Západ slnka z roku 1875. Na jednej strane tu jazero vyvoláva melancholickú rozľahlosť a na druhej strane horizont s týčiacimi sa horami osvetlenými zapadajúcim slnkom tvoria neprekonateľnú bariéru. Hory tu symbolizujú hranicu s Francúzskom a tým aj s minulosťou umelcovho predchádzajúceho života. Sú akousi romantickou, idealistkou spomienkou. Avšak majstrovstvo v stvárnení svetla, jeho odrazov na hladkej vodnej hladine a živé znázornenie slnka tu pripomínajú hlavné diela impresionizmu. Farba tu funguje čoraz viac ako autonómny nositeľ výrazu a menej ako prostriedok na presné zobrazenie úseku prírody.
Na výstave Gustave Courbet: Realista a rebel sa nachádza taktiež posledná známa Courbetova kresba znázorňujúca Portrét Marca-Louisa Bovyho.
O Gustavovi Courbetovi
Detstvo, mladosť a prvé roky v Paríži
Jean-Désiré-Gustave Courbet sa narodil 10.6.1819 rodičom Sylvie, rod. Oudot, a Régisa Courbeta v malom mestečku Ornans vo francúzskom regióne Franche-Comté. Mal štyri mladšie sestry: Clarisse, Zoé, Zélie a Juliette.
Gustave Courbet začal svoje umelecké vzdelávanie v Petit Séminaire v Ornans pod vedením Clauda-Antoina Beaua, ktorý v rozpore s akademickými konvenciami tej doby umožnil svojim študentom maľovať v prírode. Od roku 1837 Courbet pokračoval v štúdiách v Besançone, kde navštevoval umelecké kurzy Charlesa-Antoina Flajoulouta.
Ako 20 ročný opustil rodný dom a odišiel do Paríža. Namiesto toho, aby sa uchádzal o prijatie na École des Beaux-Arts, navštevoval súkromné akadémie, kde sa učil maľovať podľa živých modelov. Popri tom sa venoval štúdiu diel starých majstrov v Louvri a v Musée du Luxembourg.
Napriek svojmu kritickému postoju voči štátom regulovaným výstavám Salónu si Courbet uvedomil ich nevyhnutnosť a začal im posielať svoje obrazy, aj keď zo začiatku neúspešne. Courbet debutuje na Salóne až v roku 1844. O pár rokov neskôr, v roku 1849 získal Courbet svoje prvé oficiálne ocenenie na Salóne s dielom Po večeri v Ornans, ktoré získalo zlatú medailu a odkúpila ho vláda, čo bolo prvé Courbetovo dielo vo vlastníctve Francúzska.
Realista a rebel
Povzbudený úspechom z víťazstva na Salóne sa Courbet ďalej venoval svojej umeleckej tvorbe a začal pracovať na svojich dovtedy najrevolučnejších obrazoch. V rokoch 1850–1851 dokončil tri hlavné diela realizmu: Kopači kameňa, Roľníci z Flagey a Pohreb v Ornans. Tieto veľkoformátové obrazy sú pôsobivým stvárnením jeho rodiska a okolitej krajiny. Návštevníci Salónu boli však šokovaní ich nezvyčajným charakterom a monumentálnou veľkosťou. Príspevky do Salónu v rokoch 1850/51 priniesli Courbetovi povesť hlavného odporcu akademických konvencií. To z neho zároveň robilo hlavný terč kritiky, posmechu a čoraz častejšie bol predmetom karikatúr, ale Courbet túto publicitu využíval vo svoj prospech.
Na Salóne si ho však všimol umelecký mecenáš Alfred Bruyas a kúpil si dva Courbetove obrazy a zadal mu zákazku na svoj portrét. Bruyas sa tak stal nielen dôležitým Courbetovým mecenášom, ale aj jeho blízkym dôverníkom. Na pozvanie Bruyasa strávil Courbet niekoľko mesiacov v Montpellieri. Počas tohto pobytu vytvoril v roku 1854 dielo Bonjour Monsieur Courbet.
V roku 1855 sa s blížiacou Svetovou výstavou v Paríži snaží Courbet ambiciózne zaujať svojimi dielom. Už v predvečer Svetovej výstavy zvažuje, že spolu s Bruyasom a jeho finančnou podporou zorganizuje nezávislú výstavu. Potom, čo porota odmietne jeho najdôležitejšie diela – Ateliér umelca a Poreb v Ornans – sa Courbet rozhodne projekt realizovať na vlastnú päsť, keď v blízkosti oficiálnej výstavy nechá Courbet postaviť dočasnú výstavnú halu „Pavillon du Réalisme“, kde umelec vystavil viac ako 40 svojich diel pod programovým názvom REALIZMUS. Výstava však nesplnila Courbetove veľké očakávania: nedostatok návštevníkov, malý záujem kritikov, zdržanlivá odozva – čo mu v konečnom dôsledku spôsobilo len finančné straty.
Napriek tomu predstavil rozhodujúci krok smerom k umeleckej nezávislosti. Svojou výstavou z roku 1855 Courbet prelomil nadvládu oficiálneho umeleckého sveta a vytvoril precedens pre model slobodných, nezávislých výstav.
Úspechy aj neúspechy umelca
Medzinárodné výstavy nadobudli pre Courbeta čoraz väčší význam. V roku 1858 umelec takmer výlučne cestuje. Od augusta 1858 sa niekoľko mesiacov zdržiava vo Frankfurte, kde vystavuje a pracuje, ale často sa zúčastňuje aj na poľovačkách. Až vo februári 1859 sa Courbet vracia naspäť do Francúzska. Na parížskom Salóne v roku 1861 vystavil niekoľko obrazov s poľovníckymi motívmi, ktoré pochádzali z jeho frankfurtského obdobia a u kritikov sa tešili veľkému ohlasu.
Na naliehanie svojho priateľa Castagnaryho si Courbet otvoril učiteľský ateliér. Mal celkom 31 žiakov, ale svoj ateliér chápal skôr ako dielňu v renesančnom zmysle. Ateliér zostal otvorený len niekoľko mesiacov.
V roku 1867 sa mala opäť konať Svetová výstava a Courbet jej chcel tentoraz rovnako konkurovať ako pred 10 rokmi. Plánuje zriadiť stálu galériu, ktorá bude existovať po zvyšok jeho života. Na oficiálnu svetovú výstavu Courbet prihlásil len tri diela, zatiaľ čo vo svojej vlastnej expozícii predstavil celkom 115 prác. Courbetova výstava zostala otvorená 6 mesiacov a opäť nezaznamenala väčší úspech. Ani jeho nádeje na trvalé výstavné priestory sa nenaplnili, lebo budova bola v roku 1868 zbúraná.
Courbetova politická kariéra
Porážkou Francúzska vo vojne s Pruskom skončila Druhá cisárska ríša a v Paríži bola 4.9.1870 vyhlásená Tretia republika.
V novej republike sa Courbet po prvýkrát oficiálne angažuje v politike: bol zvolený za predsedu umeleckej komisie. Courbet v tejto funkcii prebral úlohu chrániť parížske umelecké poklady v múzeách pred nepokojmi spôsobenými vojnou. Na vrchole svojej slávy sa s nadšením realizoval v kultúrnej a vzdelávacej politike. 18.3.1871 vznikla Parížska komúna, v rámci ktorej bol Courbet zvolený za zástupcu 6. obvodu a následne menovaný za delegáta pre výtvarné umenie. Medzičasom, počas nepokojov, bol komunardmi zvalený Vendômsky stĺp (postavený Napoleonom na počesť Grande Armée) bez Courbetovho vedomia, hoci umelec skôr obhajoval jeho premiestnenie. Napriek tomu, že Courbet do Komúny vstúpil až štyri dni po vydaní dekrétu o zbúraní stĺpa, bol za jeho zvalenie zodpovedný a 7.6.1871 zatknutý. O pár mesiacov bol – neprávom – odsúdený na 6 mesiacov väzenia a pokutu za účasť na zničení stĺpa.
Po prepustení z väzenia sa stal outsiderom – na Salóne boli jeho prihlásené diela odmietnuté. Courbet čoraz viac uvažuje o tom, že by vystavoval mimo svojej vlasti, pričom v týchto úvahách sa do popredia dostáva Viedeň. Avšak jeho nádeje sa v tomto smere nenaplnili. Z veľkej samostatnej výstavy sa nakoniec uskutočnila len účasť na skupinovej výstave v Rakúskom umeleckom spolku.
O pár mesiacov neskôr sa súdny proces týkajúci sa Vendômskeho stĺpa sa opäť otvoril. V očakávaní najhoršieho Courbet 23.7.1873 ušiel do exilu vo Švajčiarsku. Nasledujúci rok bol jeho proces ukončený rozsudkom viny – uhradením vysokej čiastky ako náhrady škody, proti ktorému sa umelec odvolal.
Život v exile a smrť
Courbet sa usadil vo švajčiarskom mestečku La Tour-de-Peilz pri Ženevskom jazere, kde od leta 1873 žil a tvoril. V máji 1877 bol proti Courbetovi vynesený konečný rozsudok. Stanovená výška odškodného za obnovu Vendômskeho stĺpa predstavovala približne 320 000 frankov, čo bola suma presahujúca jeho finančné možnosti.
Medzitým sa Courbetov zdravotný stav rýchlo zhoršil: trpel vodnatosťou a cirhózou pečene. 31.12.1877 maliar umiera. Courbetovo telo bolo pochované v La Tour-de-Peilz. V roku 1919, pri príležitosti stého výročia jeho narodenia, boli však jeho ostatky prevezené do Ornans.
O Leopold Museum
Leopold Museum s viac ako 8 000 umeleckými dielami uchováva jednu z najdôležitejších zbierok rakúskeho umenia na svete, ktorá sa zameriava na druhú polovicu 19. storočia a následný modernizmus.
Zbierky múzea sú založené na zberateľskej činnosti Rudolfa a Elisabeth Leopoldovcov, dvoch oftalmológov, ktorí zhromaždili v priebehu piatich desaťročí, počnúc 50. rokmi 20. storočia, jedinečnú zbierku. Ich mimoriadna vášeň pre umenie im umožnila zbierať umelcov ako Egon Schiele a Gustav Klimt – ktorých diela boli až do 60. rokov 20. storočia považované za tabu, a preto sa dali získať za pomerne nízke sumy. Vznikla tak najkomplexnejšia zbierka Egona Schieleho na svete s viac ako 220 dielami. V roku 1994 venovali Leopoldovci značný podiel svojich umeleckých pokladov – 5 200 diel, novozaloženej Súkromnej nadácii Leopold Museum.
V roku 2001 sa získaná zbierka presťahovala do špeciálne postaveného „Leopold Museum“, navrhnutého architektmi Lauridsom a Manfredom Ortnerom, ako súčasť komplexu MuseumsQuartier. Rudolf Leopold pôsobil ako riaditeľ múzea až do svojej smrti 29.6.2010.
Okrem zachovania zbierky, jej verejnej prezentácie a prebiehajúcich vedeckých prehodnotení je dnes kľúčovým cieľom Leopold Museum rozširovanie zbierky prostredníctvom akvizícií a prezentácie trvalých výpožičiek.
Kde sa nachádza Leopold Museum a ako sa sem dostať
Leopold Museum je súčasťou Museums Quartier, teda sa nachádza na adrese Museumsplatz 1 vo Viedni – hlavnom meste Rakúska. Nenechajte sa však zmiasť navigáciou, keď ukáže, že ste na mieste – stačí jednoducho vstúpiť do jedného z vchodov dlhej budovy a ocitnete sa vo veľkom nádvorí, kde sa nachádzajú všetky múzeá patriace pod Museums Quartier, Leopold Museum nevynímajúc.
Čo sa týka dopravy do Viedne, môžete využiť letecké, vlakové, autobusové spojenie alebo aj auto. Ak ste prišli autom, zaparkovať v blízkosti Museums Quartier môžete v parkovacej garáži priamo pred hlavným vchodom do Museums Quartier, ktorá je otvorená 24 hodín denne. Ak ste do Viedni prišli verejnou dopravou, tak ku Museums Quartier môžete využiť línie U-Bahn (metra): U2 (na zastávku Museumsquartier) a U3 (na zastávku Volkstheater); línie S-Bahn (električky): 1, 2, D, 49, 71 (na Ring, Volkstheater); líniu autobusu: 48a (na Ring, Volkstheater). Cesta peši z Hauptbahnhof trvá cca 37 minút. Avšak, ak by ste šli z Centrálnej autobusovej stanici VIB pešo do galérie, zabralo by vám to až vyše hodiny. Ja som šla pešo, ale z hostelu, keďže som bola tentoraz vo Viedni na pár dní.
Vstupné a otváracie hodiny Leopold Museum
Vstupenky do galérie si môžete kúpiť online alebo na mieste – teda v informačnom centre/obchode komplexu Museums Quartier. Dá sa platiť ako kartou, tak aj hotovosťou. Ja som si lístky kúpila na mieste, konkrétne kombinovaný vstup Leopold Museum + mumok, ktorý ak nestihnete obe galérie v daný deň (ako ja, keďže som tam prišla až poobede), tak druhú galériu môžete navštíviť do roka od jeho kúpy.
Cenník v skratke:
Samostatný lístok Leopold Museum:
dospelí – 19€
držitelia mestskej karty Vienna – 17€
dôchodcovia nad 65 rokov, mladí od 19–26 rokov, ľudia so zdravotným postihnutím, nezamestnaní, dospelí v turistickej skupine – 16€
mladí od 7–19 rokov – 2,50€
deti do 7 rokov, turistickí sprievodcovia, členovia ICOM, Circle of Patrons, držitelia karty Kulturpass alebo ročných pernamentiek – zadarmo
Kombinované lístky s Leopold Museum:
FAB 5 Combo Ticket: Leopold Museum + mumok + Kunsthalle Wien +MQ Freiraum + Architekturzentrum Wien:
dospelí – 42€
znížené – 36€
Duo Ticket: Leopold Museum + mumok:
dospelí – 30€
znížené – 26€
Leopold Museum + Kunsthistorisches Museum – 37€
Leopold Museum + MAK (Museum für angewandte Kunst – Múzeum úžitkového umenia):
dospelí – 34€
znížené – 30€
Leopold Museum + Sigmund Freud Museum – 30€
Otváracie hodiny:
Od stredy do pondelka: od 10:00 – 18:00
⁎ zatvorené: každý utorok
Záver z výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel
A ako hodnotím výstavu Gustave Courbet: Realista a rebel? Výstava je jednoznačne zaujímavá a pestrá. Je zoradená chronologický/tematicky, teda divák môže v jednotlivých sálach vidieť obrazy jednotlivých žánrov – od portrétov cez akty až po krajinomaľbu, ktorým sa Courbet venoval.
Hneď v prvej miestnosti sú vystavené najznámejšie umelcove diela, ktoré pozná takmer každý z dejín umenia: Stretnutie alebo Bonjour Monsieur Courbet a Ateliér umelca. Avšak pri monumentálnom diele Ateliér umelca sa jedná o vernú napodobeninu, keďže originálne dielo už roky nemôže opustiť parížske Musée d’Orsay kvôli svojej krehkosti. Prvá miestnosť teda má za úlohu divákovi priblížiť Courbeta ako maliara – jeho najznámejšími dielami, ale aj jeho samotného cez autoportréty či z pozície váženého umelca.
Ďalšie dve miestnosti ukazujú realistické zobrazenie človeka – nejedná sa len o psychologické portréty, ale o zobrazenie ľudí rôznych spoločenských vrstiev v ich každodennom živote. Pre nasledujúcu miestnosť je charakteristická krajinomaľba a jej nové – realistické zobrazenie. Tú pretína následne miestnosť venovaná aktom, ako aj korešpondencii, ktorá ukazuje Courbeta ako nie zrovna najmorálnejšieho človeka… V nej je vystavené ďalšie významné Courbetovo dielo: Pôvod sveta. Nadchádzajúce miestnosti sa znovu vracajú ku krajinomaľbe a jej príbuzným motívom – zobrazeniam prameňov a jaskýň, loveckých scén, či mora. Posledné priestory sú venované maľbám s rôznym motívmi, prevažne však krajinomaľbe, ktoré vznikli v čase, keď umelec doplatil na svoje politické angažovanie a bol nútený ujsť do exilu vo Švajčiarsku, kde aj zomrel.
Avšak niektoré Courbetove diela nie sú čisto realistické a nesú prvky buď predošlého romantizmu, alebo nastupujúceho impresionizmu. Romantizmus v Courbetovej tvorbe sa vyskytoval na začiatku jeho tvorby – v raných dielach, ale aj neskoršej, kedy po období strávenom vo väzení, siahal po ideáloch slobody. Impresionistické vyjadrenie možno nachádzať po technickej stránke v niektorých Courbetových krajinárskych motívoch.
Čo mi však na výstave chýbalo, bol viackrát spomenutý obraz Pohreb v Ornans. Ak už nie originál, tak aspoň v podobe faksimile – ako Ateliér umelca, ho mohli zaradiť do výstavného programu Gustave Courbet: Realista a rebel.
Výstavu okrem malieb a kresieb dopĺňajú texty o Courbetovom živote, ako aj spomenutá dobová korešpondencia či predmety z jeho života. Výstava Gustave Courbet: Realista a rebel tak návštevníkovi poskytne komplexný prehľad o živote a diele tohto realistického maliara.
Zoznam bibliografických odkazov:
Textové tabule a popisy diel z výstavy Gustave Courbet: Realista a rebel (19.2.2026–21.6.2026), Leopold Museum, Viedeň
