Vyrastala v kreatívnom prostredí. Preto bolo pre ňu logické študovať umenie. Rozhodla sa pre odbor grafika, kde jej grafické techniky poskytujú nielen disciplínu, presnosť a trpezlivosť, ale v niektorých nachádza aj spontánnosť, jedinečnosť či uvoľnenosť. Reč je o slovenskej umelkyni a grafičke menom Jozefína Fujašová, ktorá je aktuálne ešte študentkou. V rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, prečo sa rozhodla pre grafiku, predstaví svoju tvorbu, ale aj povie o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách. Taktiež sa vyjadrí k tomu, ako vníma aktuálny stav v slovenskej kultúre, ale aj prezradí svoje plány do budúcna.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu? Mali ste talent už v detstve?
K výtvarnému umeniu som mala veľmi blízko už od detstva. Vyrastala som v kreatívnom prostredí, pretože moja rodina mala vždy blízko k tvorbe, kreativite a umeniu. Nešlo len o umenie ako také, ale celkovo o potrebu niečo tvoriť, vytvárať, vymýšľať, prerábať a pracovať rukami. Doma sme boli zvyknutí stále niečo robiť, rekonštruovať, upravovať alebo si niečo len tak vyrábať.
Toto prostredie bolo pre mňa tak už od detstva veľmi inšpiratívne a motivujúce. Dá sa povedať, že môj vzťah k tvorbe vznikal úplne prirodzene. Odmalička som rada kreslila, tvorila, vymýšľala si vlastné príbehy, postavy a svety. Zároveň som mala veľkú podporu od rodiny. Boli radi, a stále sú, že sa venujem niečomu, čo ma baví, napĺňa a v čom sa viem prirodzene rozvíjať.
Následne ste absolvovali stredoškolské štúdium v odbore Multimédia v Uherskom Hradišti. Prečo ste sa rozhodli práve pre Česko?
Česko som si v podstate nevybrala úplne sama. S rodičmi a sestrou sme sa už v mojom detstve presťahovali z východného Slovenska na Moravu, takže som školu v Česku navštevovala už od základnej školy. Na východ sme sa vracali prevažne na prázdniny. Uherské Hradiště som si však vybrala cielene, pretože som chcela skúsiť internát a aspoň trochu sa osamostatniť.
Multimediálnu tvorbu som si vybrala preto, lebo som v tom čase mala pocit, že práve technológie, grafika, počítače a digitálne médiá sú budúcnosť. Samozrejme, do veľkej miery to tak aj je. Postupne som však zistila, že to pre mňa nie je úplne tá pravá cesta. Školu som mala veľmi rada, štúdium mi dalo veľa skúseností, zážitkov a našla som si tam dobrých priateľov, no nevytvorila som si tam silný vzťah k počítaču a digitálnej tvorbe.
Niekedy bolo pre mňa až utrpením tráviť dlhý čas pri počítači. Digitálna sféra mi pripadala veľmi abstraktná. Nevedela som si k nej nájsť taký blízky vzťah ako k fyzickému materiálu. Snažila som sa, niektoré veci ma aj bavili a myslím si, že výsledky som mala dobré. Najbližšia mi bola fotografia. Napriek tomu som postupne cítila, že pracovať prevažne pri počítači nie je moja cesta. Potrebovala som materiál, proces, dotyk, fyzický kontakt s tým, čo vzniká. Chcela som, aby mi tvorba prechádzala hmotne pod rukami.
Potom ste pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu na Ostravskej univerzite v odbore Grafika a kresba. Čím Vás oslovila grafika, že ste sa ju rozhodli študovať?
Áno, práve to bol môj prvý výraznejší kontakt s grafikou. Už počas strednej školy som mala pocit, že potrebujem skúsiť niečo iné. Potrebovala som papier, materiál, proces a prácu, ktorá sa neodohráva prevažne na obrazovke. Začala ma veľmi lákať grafika a grafické techniky.
Vtedy som však s klasickou grafikou nemala takmer žiadne skúsenosti. Poznala som len niekoľko vecí, ktoré som si vyhľadala na internete alebo videla v rôznych videách. Napriek tomu ma grafika fascinovala. Páčil sa mi celý proces, práca s matricou, tlačou, papierom ako i to, že výsledok nevzniká okamžite, ale cez viacero krokov. Každý krok vám prechádza pod rukami.
Rozhodla som sa to skúsiť, hoci som do portfólia na prijímacie skúšky nemala takmer nič, čo by sa venovalo tejto grafickej tvorbe. Začala som si preto sama doma v jednoduchých podmienkach skúšať drobné tlače, kresby a jednoduché postupy. No a nakoniec som sa prihlásila. Obdobie tam bolo tiež veľmi pekné. Boli to moje prvé skúsenosti a pokusy. Aj keď teraz spätne ich vnímam dosť neohrabane, ale bolo to skvelé! Boli tam skvelí ľudia, taktiež som tam nadviazala niekoľko priateľských vzťahov.
Avšak štúdium v Ostrave prebiehalo v období covidu. Škola nebola plne prístupná, nie vždy sme mohli chodiť do ateliérov. Celé to bolo miestami chaotické a neúplné. Postupom času mi začal chýbať kontakt. Grafika sa tak úplne nedá robiť mimo dielne. Aj preto som sa neskôr rozhodla začať od začiatku na VŠVU.
Ako ste spomenuli, o rok neskôr ste prestúpili na bratislavskú VŠVU, kde ste v grafike pokračovali. Prečo takáto zmena?
Keďže moje štúdium v Ostrave prebiehalo počas covidu, mala som pocit, že som z neho nemohla vyťažiť toľko, koľko by som chcela. Výučba bola prerušená, veľa vecí prebiehalo obmedzene a takmer pol roka som v škole prakticky nebola. Chcela som preto začať odznova a zažiť vysokú školu celistvo, naplno a hlavne priamo v ateliéroch.
VŠVU som si vybrala predovšetkým kvôli grafickým technikám. Veľmi sa mi páčilo, že sa tam stále venuje pozornosť klasickým grafickým postupom, ich výučbe a praktickému zvládnutiu. Chcela som sa o grafike dozvedieť viac a ísť hlbšie do samotných techník.
Keď som prišla do Bratislavy, ešte stále doznievalo obdobie covidu, ale už sme mohli chodiť do školy a pracovať v ateliéroch. Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Vytvoril sa tam dobrý kolektív, radi sme spolu tvorili, rozprávali sa a trávili čas v škole, ale takisto mimo nej. Som veľmi rada, že som sa rozhodla ísť do Bratislavy.
Grafika ako odbor je široký pojem. Čomu všetkému sa v rámci nej venujete?
Počas štúdia som sa stretla s viacerými grafickými technikami a prešli sme si takmer všetkými základnými postupmi. Musím povedať, že každá technika má svoje vlastné čaro, najmä v procese práce. Každá vyžaduje iný typ sústredenia, inú prípravu a prináša iný druh výsledku.
Najbližšie som si zatiaľ našla cestu k monotypii a posledný rok a pol začínam objavovať čaro litografie.
Na monotypii mám rada jej autenticitu, spontánnosť, rýchlosť a jedinečnosť. Je to technika, pri ktorej často vzniká iba jeden originálny výtlačok, ktorý sa nedá úplne zopakovať, a práve to ma na nej veľmi priťahuje. Je na pomedzí maľby a grafiky, čo mi veľmi vyhovuje.
Naopak pri litografii ma fascinuje jej zdĺhavý a presný postup. Je technikou sústredenia, pravidiel a trpezlivosti. Od brúsenia kameňa až po samotnú tlač je každý krok dôležitý. Aj samotné brúsenie kameňa si viem užiť, pretože má v sebe určitý pokoj a rytmus. Mám rada priamy kontakt s kameňom, vodou, farbou a celým fyzickým procesom tlače. Zaujímavá je rovnako jej reprodukovateľnosť, keďže z jednej matrice môže vzniknúť väčší náklad výtlačkov.
Najbližšie sú mi momentálne monotypia a litografia. K obom technikám som si našla cestu veľmi prirodzene, hoci sú v mnohom takmer protikladné. Práve tento kontrast ma na nich baví a v poslednom období sa ich pokúšam aj prepájať.
Pracujete prevažne s klasickou grafikou. Aký však máte vzťah k digitálnej grafike?
Ako som už spomínala, digitálnu grafiku som študovala na strednej škole. Venovala som sa tvorbe loga, fotografii, videu, 3D modelovaniu aj web dizajnu. Niektoré veci ma bavili a určitý vzťah k digitálnej grafike som si vytvorila. Nie je však pre mňa tak silný a prirodzený ako klasická grafika.
Digitálnu grafiku napriek tomu stále využívam skôr ako súčasť procesu. Pomáha mi pri dokumentácii tvorby, úprave návrhov alebo pri príprave niektorých podkladov. Do budúcnosti by som možno chcela viac skúšať prepájanie digitálnej grafiky s tradičnými technikami. Myslím, že to môže byť zaujímavé. Napriek tomu si myslím, že digitálna tvorba pre mňa zostane skôr v úzadí.
Ja osobne potrebujem fyzický kontakt s materiálom, matricou, papierom, farbou a samotnou dielňou. Potrebujem cítiť vôňu farieb, pracovať rukami a byť priamo prítomná v procese vzniku grafiky.
Čo Vás najviac baví pri tvorbe grafiky alebo všeobecne pri tvorivom procese?
Záleží na tom, o aký proces ide. Pri monotypii ma baví najmä spontánnosť, voľnosť a odovzdanie sa procesu. Je tam priestor na bezprostredné rozhodnutia, náhodu a intuitívnu prácu. Niekedy je pre mňa dôležité nemyslieť príliš dopredu a nechať obraz vzniknúť prirodzene v daný moment.
Pri litografii ma naopak baví sústredenie. Niekedy mám pocit, že pri práci ani nedýcham, tak veľmi sa snažím byť presná a sústredená. Keďže som v tomto procese ešte relatívne nová, baví ma objavovanie a skúšanie. Ešte nie vždy viem, čo môžem očakávať, ako bude ktorý postup fungovať, alebo čo presne sa stane pri tlači. Práve toto zoznamovanie sa s technikou a jej možnosťami je pre mňa veľmi prínosné.
Zároveň viem veľmi dobre povedať aj to, čo ma na tvorivom procese absolútne nebaví. Je to napínanie finálnych grafických listov. To je asi najmenej obľúbená časť celej práce. 😀
Zaujíma ťa grafika? Tak si prečítaj niektoré archívne rozhovory s umelcami venujúcimi sa grafike: rozhovor s Andreou Uváčikovou nájdete tu, rozhovor s Lenkou Falušiovou nájdete tu, rozhovor s Martinom Ševčovičom nájdete tu a rozhovor s Dianou Čižmárovou nájdete tu.
Akým témam sa venujete vo svojej tvorbe? Ako by ste charakterizovali Vašu tvorbu?
Už približne tretí rok sa venujem podobnému okruhu tém. Nemám veľmi rada jednorazové zadania, ktoré človek splní a hneď ide ďalej. Viac mi vyhovuje súvislá práca, ktorá sa postupne vyvíja spolu so mnou. Od začiatku ma zaujíma motív krajiny a prostredia.
Krajinu však nevnímam iba ako kulisu života alebo ako konkrétne miesto, potrebné zobrazenia. Vnímam ju skôr ako celistvý systém nesúci v sebe množstvo vrstiev, vzťahov a možností čítania. Krajina môže ponúknuť oveľa viac, než len tradičnú krajinomaľbu, realistické scenérie či zobrazovanie konkrétnych miest.
Momentálne sa snažím sústrediť na krajinu skôr ako na esenciu. Zaujíma ma jej dynamika, pokoj, monumentálnosť aj krehkosť. Rada vnímam prostredie v jeho mikro aj makro svete, z rôznych uhlov pohľadu. V mojich prácach sa často objavujú symboly a tvary, ktoré si divák môže sám prispôsobiť, doplniť alebo prečítať podľa vlastnej skúsenosti či vlastného poznania.
Svoju tvorbu by som charakterizovala ako meditatívnu, tichú a atmosférickú. Snažím sa v nej nechať priestor nielen pre vlastný vnútorný svet, ale aj pre diváka.
Vo Vašej tvorbe sa nachádza mnoho symbolov alebo elementov, s ktorými pracujete. Jedným z nich je napríklad ihličie. Môžete o ňom povedať viac?
Áno, ihličie bolo jedným z prvých symbolov, s ktorými som začala cielenejšie pracovať. Začalo sa to úplne jednoducho. Raz som išla do školy a pred budovou som si všimla vetvičku zo stromu. Zobrala som si ju so sebou do ateliéru, najskôr len ako drobný objekt alebo dekoráciu na stôl.
Neskôr som si povedala, že skúsim niekoľko ihličiek vytlačiť ako slepotlač. Ihličky však boli ešte čerstvé a plné chlorofylu, takže na papieri zanechali zelené lineárne odtlačky. Postupom času chlorofyl začal miznúť, farba hnedla a odtlačok sa každým dňom menil. Prišlo mi to veľmi poetické. Akási pominuteľnosť zachytená na kuse papiera.
Začala som ihličie viac sledovať. Fascinovalo ma, že také malé ihličky sú súčasťou veľkých a mohutných stromov. Zaujímalo ma, ako sú za sebou zoradené, ako je každá iná, ako menia farbu a ako v sebe nesú stopu času. Našla som v nich odraz mikro a makro sveta. Drobný detail, ktorý zároveň odkazuje na niečo oveľa väčšie.
Postupne som s nimi začala pracovať nie len vo forme tlače, ale aj v objektoch. Materiál na prácu nemusí byť nutne len papier, rada skúšam taktiež iné prístupy a kombinácie materiálov s presahom do inštalácií a objektov.
Ďalším častým prvkom vyskytujúcim sa vo Vašich prácach je posed. Ten sa spája najmä s poľovníctvom, ale u Vás má mnoho ďalších významov. Môžete ich priblížiť?
Posed v mojich prácach vnímam ako motív s viacerými možnosťami čítania. Je to pre mňa veľmi silný symbol. Už na prvý pohľad pôsobí posed vo voľnej krajine výrazne ako ľudská stavba zasadená do prírodného prostredia. Jeho samotný účel, teda sledovanie a lov zveri, v sebe nesie veľké napätie a brutalitu.
V mojich prácach posed nevnímam iba cez poľovníctvo. Stáva sa symbolom, ktorý môže spájať rôzne vrstvy významov ako osamelosť, introspekciu, očakávanie, napätie, koncentráciu, ale i moc, kontrolu a nadvládu. Môže byť miestom samoty a melanchólie, no zároveň aj vyvýšeným bodom pozorovania. Posed vnímam takými dvomi hlavnými rovinami. Akási moc, túžba po nadvláde a druhá línia ako tiché miesto pozorovania. Nie som vidieť, ale všetko vidím. Akýsi únik od reality, schovanie sa, uzatvorenie v tichosti, napätí. Nahliadnutie do vlastného vnútra.
Zaujíma ma, že človek sa v posede stáva pozorovateľom. Nachádza sa v krajine, ale zároveň je od nej oddelený. Má možnosť sledovať, čakať a v určitom momente aj zasiahnuť. Práve v tom vidím celkom silný symbolický potenciál. Posed pre mňa otvára otázky ľudskej existencie, vzťahu človeka k prírode, túžby po pochopení, ale takisto túžby po moci.
Vo svojej tvorbe sa zaoberáte vzťahom medzi človekom a prírodou. V sérii Opustená krajina poukazujete na to, ako by vyzerala krajina bez zásahu človeka. Môžete o tomto cykle prác povedať viac?
V tejto sérii mi nešlo iba o predstavu krajiny bez človeka, ale skôr o pocit opustenia krajiny ako priestoru pre život a prežívanie. Všímam si, že ľudia trávia vo voľnej krajine čoraz menej času len tak, bez konkrétneho cieľa. Menej často sa vyberú na obyčajnú prechádzku, blúdia, objavujú okolie alebo jednoducho sú v krajine prítomní.
V cykle Opustená krajina kladiem dôraz najmä na cestu v krajine. Cesta tu pre mňa nie je fyzickým prvkom, ale skôr priestorom hľadania. Súvisí s rozhodnutím, kam sa vyberiem, ktorým smerom pôjdem a akú cestu si zvolím.
Krajina sa stáva miestom premýšľania, samoty aj vnútorného pohybu.
Vo Vašej bakalárskej práci s názvom Tiché reči sa Vaša krajina prelína na pomedzí reality a fantázie…
V bakalárskej práci Tiché reči som pracovala predovšetkým s motívmi krajiny, ktoré už boli oveľa viac abstrahované a zminimalizované než v predchádzajúcich sériách, napríklad v Opustenej krajine. Nešlo už veľmi o vizuálne čitateľné miesta, ale skôr o prostredia vnímané pocitovo a atmosféricky.
Monotypia mi ako technika umožnila veľkú voľnosť, spontánnosť a jedinečnosť záznamu. Litografia naopak priniesla väčšiu presnosť línie, možnosť opakovania a reprodukovateľnosť. Pracovala som s myšlienkou zaznamenania autentického momentu v monotypii a jeho následného prenesenia na litografický kameň, kde mohol obraz ďalej žiť a ja som tak mohla daný okamih zaznamenaný v monotypii prežívať znova.
Zaujímalo ma, ako sa dá pracovať s jedinečným a prchavým okamihom, ku ktorému sa človek môže opakovane vracať. Monotypiu som vnímala ako rýchly záznam, ako spomienku. Litografický proces mi potom umožnil sa k tejto spomienke vracať, znovu ju prežívať a rozvíjať.
Chcela som sa odpútať od konkrétnych reálnych miest a nechať väčší priestor fantázii. Krajina v tejto práci vznikala na pomedzí reality, pamäti, predstavy a vnútorného prežívania.
Krajina na Vašich grafikách pôsobí tajuplne a anonymne. O akú krajinu konkrétne sa jedná? Vychádzate z reálnych miest alebo hľadáte inšpiráciu viac vo vlastnej fantázii?
Vychádzam predovšetkým z vlastnej fantázie a pamäti, hoci mnohokrát ide o miesta, ktoré majú základ v realite. Nezobrazujem ich však realisticky podľa fotografie alebo konkrétnej predlohy. Skôr sa snažím miesto najskôr navnímať, zapamätať si jeho atmosféru a potom sa k nemu spätne vracať vo vlastnej pamäti.
Rada pracujem aj s fotografiou. Pomerne veľa fotím, no nejde mi o fotorealistické kresby či presné prepisovanie predlohy. Fotografia je pre mňa skôr spôsob záznamu, ku ktorému sa môžem neskôr vrátiť.
Môžem však prezradiť, že aktuálne pracujem na sérii, v ktorej kombinujem fotografie reálnych miest s monotypiami a ich voľným, skôr pocitovým záznamom. Zaujíma ma práve napätie a kombinácia medzi konkrétnym miestom a jeho vnútorným prežívaním.
Aký máte Vy osobne vzťah k prírode, prípadne k jej ochrane?
Môj vzťah k prírode je už od detstva pomerne silný. Vyrástla som veľa vonku. Keď som bola dieťaťom, chodievali sme na prázdniny na východné Slovensko, kde máme chalupu. Miesto sa nachádza medzi kopcami a horami, priamo pri potoku. Je tam pokoj, záhrada, lúky, polia a veľa priestoru na objavovanie.
Tento pokojný vzťah k prírode sa snažím udržiavať dodnes. Nejde mi o prehnané deklarovanie ekológie, hoci si uvedomujem, že ako spoločnosť často nejdeme správnym smerom a veľakrát sa ku krajine nesprávame dobre. Skôr mi však ide o to, aby si ľudia začali krajinu okolo seba viac všímať, prežívať ju citlivejšie, cítiť ju a byť v nej prítomní.
Príroda môže byť priestorom oddychu, ticha, pozorovania a upokojenia. Prostredníctvom svojich prác by som rada ľudí motivovala k tomu, aby trávili viac času vo voľnej prírode a vnímali ju nielen ako pozadie života, ale ako živý priestor, s ktorým treba udržiavať vzťah.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Neviem asi povedať jedno konkrétne meno umelca alebo umelkyne. Mojou inšpiráciou sú všetci ľudia, ktorí tvoria úprimne a od srdca. Mám rada, keď má človek vlastnú predstavu, vlastný svet a prostredníctvom tvorby ho dokáže interpretovať ďalej.
Inšpiruje ma najmä prístup k tvorbe. Keď niekto netvorí len z povinnosti, pretože musí niečo odovzdať alebo splniť zadanie, ale preto, že tvorba prirodzene sprevádza jeho každodenný život. Mám rada, keď si umelci všímajú malé každodenné okamihy a majú potrebu ich zaznamenať, spracovať alebo premeniť do umeleckej podoby.
Nemusí ísť iba o grafiku alebo maľbu. Inšpiráciu nachádzam aj v poézii, textoch, slovách, piesňach alebo v bežnom spôsobe, akým niekto vníma svet. Páči sa mi, keď tvorba dokáže povedať niečo o samotnom autorovi, vyjadriť názor, postoj, cit alebo vnútorný svet.
Myslím si, že umenie a tvorba by mali byť určitou formou komunikácie a sebavyjadrenia. Práve to ma baví sledovať. Odrazy, projekcie, pohľady, názory a prístupy iných ľudí v ich práci.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Voľný čas rada trávim s priateľmi a rodinou, cestovaním a objavovaním sveta či krajiny. Keďže ešte študujem, mám voľného času pomerne dosť, ale snažím sa ho využívať plnohodnotne.
Kreslím, maľujem, tvorím, čítam, chodím s kamarátmi von, na pivo, na koncerty a žijem taký bežný študentský život. 😀 Okrem školy aj brigádujem v menšom kavbare v Bratislave, kde rada trávim čas aj mimo práce. Je to pre mňa príjemné prostredie a súčasť môjho každodenného života.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Aktuálne som na Erasme v Čiernej Hore. Čas tu plynie o niečo pomalšie než u nás v Bratislave, čo mi veľmi vyhovuje. Mám tu veľa priestoru na premýšľanie, oddych a prípravu na diplomovú prácu.
Veľa cestujem a objavujem krajinu. Hory a more sú tu pre mňa nesmierne silnou kombináciou. Mám veľmi rada spojenie skál, hôr a mora. Často si tu uvedomujem vlastnú, ale aj všeobecne ľudskú zraniteľnosť a maličkosť. Keď stojím oproti obrovským skalám alebo horám, cítim, ako nás príroda prevyšuje a pohlcuje.
Na univerzite tu v Cetije mám malý ateliér a počas týždňa chodím do litografickej dielne pracovať na kameňoch. Je to veľmi príjemná zmena a pomalší rytmus života mi dáva veľa priestoru na sústredenie. Cez týždeň pracujem v dielni a cez víkend chodím po horách alebo k moru. Momentálne sa snažím tieto skúsenosti, krajinu a pocity postupne pretaviť aj do prípravy diplomovej práce.
A otázka na záver. Ako vnímate z Vašej pozície študentky aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Budúci rok končím magisterské štúdium a často si sama kladiem otázku, čo bude potom. Či ostať na Slovensku, alebo odísť do zahraničia. Ako sa k tomu postaviť ako mladý človek, ktorý chce tvoriť, no zároveň cíti, že podmienky na tvorbu tu nie sú vždy jednoduché.
Aktuálne dianie v slovenskej kultúre vnímam ako veľmi smutne. Mrzí ma, kam sa niektoré veci posúvajú a akým spôsobom sa mení atmosféra okolo kultúry. Na druhej strane ma veľmi teší, koľko ľudí, študentov, umelcov, pracovníkov v kultúre aj ľudí mimo nej sa ozýva, bojuje a nenecháva si kultúru vziať.
Sama sa nachádzam v období, keď premýšľam nad tým, čo budem robiť po škole. Pre absolventov vysokých škôl je často ťažké nájsť si stabilné uplatnenie, a to nielen v umeleckom odbore. Práve v umeleckom prostredí je to niekedy ešte o niečo náročnejšie. Nedovolím si presne tvrdiť, čo všetko by sa malo alebo nemalo meniť. Určite by bolo dôležité, aby umelci a ľudia pracujúci v kultúre mali dôstojnejšie podmienky, väčšiu stabilitu a lepšie spoločenské aj finančné ohodnotenie.
Myslím si, že kultúra by nemala byť vnímaná ako niečo navyše, čo je len vtedy, keď na to zostane priestor. Je to podstatné, súčasť nás a spoločnosti. Je to spôsob premýšľania, komunikácie, vyjadrenia sa. Preto by mala mať určite pevnejšie, stabilnejšie miesto a väčšiu podporu zo strany štátu.
Jozefína Fujašová (2001, Prešov)
je slovenská umelkyňa a grafička.
V rokoch 2021–2025 absolvovala bakalárske štúdium na VŠVU v Bratislave v rámci Katedry Grafika a iné médiá v Ateliéri voľnej grafiky pod vedením prof. Roberta Jančoviča, akad. mal..
V roku 2026 absolvovala študijný pobyt na Fakulte výtvarných umení Univerzity Čiernej Hory v Cetinje.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Maďarsku a vo Veľkej Británii.
Jozefína Fujašová sa vo svojej tvorbe venuje klasickej grafike, miestami s presahom do iných médií. Najčastejšie využíva grafické techniky monotypia a litografia. Po tematickej stránke sa svojej tvorbe zameriava predovšetkým na introspekciu a sebapoznávanie cez krajinu. Hľadá spôsob, ako nadviazať hlbšie prepojenie medzi človekom a prírodou. Pracuje s myšlienkou vzájomného prepojenia prírody a človeka, kde krajina slúži ako metafora životných zmien, cesta či ako symbol hľadania vlastnej identity. Jej práce sa vyznačujú krehkosťou ľudskej existencie, prchavosťou, nekonečnou premenou, jednoduchosťou a harmóniou.
Jozefína Fujašová je aktuálne študentkou magisterského stupňa v odbore Vizuálne umenie u prof. Roberta Jančoviča, akad. mal. na VŠVU v Bratislave.
