K výtvarnému umeniu mala blízko už od detstva. Postupne záľuba vyústila do smerovania, kedy sa rozhodla študovať umenie najprv na strednej škole, následne na vysokej. Okrem maľby ju vždy zaujímali aj presahy do priestoru. Tematicky vyprofilovala svoj záujem na prostredie, ktoré jej bolo blízke už v detstve – rybník v Malom Záluží, a (nielen) s ním spojenú vodu, ktorá je v jej tvorbe kľúčová v rôznych podobách. Reč je o slovenskej umelkyni menom Lucia Žitnayová. V rozhovore porozpráva nielen o tom, ako sa dostala k umeniu, ale aj o vývine svojej tvorby – od jej začiatkov po súčasnosť, povie o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách a plánoch do budúcna, ale vyjadrí sa taktiež k aktuálnemu stavu v slovenskej kultúre.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu som mala blízko už od detstva. Vždy ma bavilo kresliť, maľovať a vytvárať veci vlastnými rukami. Postupne som si uvedomila, že to pre mňa nie je len záľuba, ale spôsob, akým dokážem premýšľať a vyjadrovať myšlienky, ktoré sa mi nie vždy darí pomenovať slovami. Preto som sa rozhodla pokračovať na strednej škole so zameraním na propagačné výtvarníctvo. Neskôr som prirodzene hľadala cestu, ako sa výtvarnej tvorbe venovať intenzívnejšie.
Po stredoškolskom štúdiu propagačného výtvarníctva ste ďalej pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu na VŠMU v Bratislave v odbore Bábkarská scénografia. Prečo práve tento odbor? Čím Vás vtedy zaujal?
Bábkarská scénografia ma v tom období zaujala najmä tým, že pracovala s priestorom, objektom, materiálom a príbehom. Páčilo sa mi, že som mohla premýšľať o výtvarnom diele ako o niečom, čo existuje v priestore a komunikuje s divákom. Myslím, že aj keď som neskôr od scénografie odišla, táto skúsenosť vo mne zostala. Dodnes sa prejavuje v mojom vzťahu k objektu, reliéfu a priestorovému uvažovaniu.
Následne ste však prestúpili na VŠVU v Bratislave, kde ste už študovali maľbu. Prečo ste sa rozhodli zmeniť odbor a vybrali ste si práve maľbu?
Postupne som si uvedomila, že ma viac než samotné scénické prostredie priťahuje obraz a proces maľovania. Chýbala mi väčšia osobná sloboda, možnosť sústrediť sa na vlastné témy bez toho, aby museli byť súčasťou konkrétneho príbehu alebo inscenácie. Maľba mi poskytla priestor na oveľa osobnejšie a intuitívnejšie uvažovanie. Preto som sa rozhodla skúsiť prijímacie skúšky na VŠVU a pokračovať v maľbe.
V priebehu štúdia na VŠVU ste boli v troch rôznych ateliéroch. Najprv u Daniela Fischera v Ateliéri +- XXI. V bakalárskom programe ďalej nasledoval Ateliér III. Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Magisterský stupeň ste nakoniec absolvovali u Ivana Csudaia v IV. Ateliéri. Ak by ste mali porovnať Vaše pôsobenie v jednotlivých ateliéroch, čo Vám priniesli? Ako Vás prípadne posunuli v tvorbe?
Každý z ateliérov mi priniesol niečo iné. U Daniela Fischera v Ateliéri +- XXI som si začala uvedomovať, že maľba nemusí byť iba výsledným obrazom, ale môže byť aj spôsobom skúmania a premýšľania.
U Rastislava Podhorského a Martina Špirca som postupne začala viac premýšľať nad tým, čo vlastne chcem maľbou povedať. Nebolo to pre mňa úplne jednoduché, ale práve táto konfrontácia ma prinútila viac premýšľať nad vlastnou tvorbou. Uvedomila som si, že nechcem zostať iba pri obraze na plátne. Začala som premýšľať o tom, ako môže maľba vystúpiť do priestoru.
A napokon štúdium u Ivana Csudaia pre mňa znamenalo najmä konfrontáciu s maľbou ako takou. Pomohlo mi to viac uvedomiť si vlastný rukopis, spôsob práce s obrazom a to, čo od maľby vlastne očakávam.
Spätne vnímam striedanie ateliérov skôr ako výhodu. Každé prostredie ma niečím posunulo a postupne mi pomohlo vyprofilovať sa.
Akým témam ste sa v rámci maľby venovali počas štúdia?
Počas štúdia som sa venovala rôznym témam, ktoré sa postupne menili podľa toho, čo ma v danom období zaujímalo. Zaoberala som sa najmä štruktúrou, materiálom, každodennosťou, osobnou skúsenosťou, priestorom či vzťahom maľby a kresby. Často som vychádzala z vlastných pozorovaní alebo aktuálneho prežívania. Už počas štúdia som zároveň experimentovala s presahmi maľby do objektu a priestoru.
Ako ste sa dostali k téme vody, ktorá tvorí hlavný pilier Vašej tvorby?
K vode som sa dostala pomerne prirodzene. Spočiatku ma priťahovala najmä ako vizuálny motív – jej povrch, pohyb, odrazy a rôzne štruktúry. Postupne som si však uvedomila, že je pre mňa zaujímavá aj tým, čo predstavuje. Voda je neustále v pohybe, premieňa krajinu a zároveň po sebe zanecháva stopy. Práve toto ma začalo zaujímať viac než jej samotné zobrazovanie.
Avšak vodu neskúmate len z hľadiska prírodného živlu. Postupne si však tieto rôzne aspekty rozoberieme. Začneme však od začiatku, kde sa s vodou spájajú Vaše spomienky na detstvo pri rybníku v Malom Záluží. Môžete o tom porozprávať viac?
Rybník v Malom Záluží je pre mňa veľmi osobným miestom. Vyrastala som v jeho blízkosti. Mám s ním spojené množstvo detských spomienok. Keď sa tam dnes vraciam, vnímam toto miesto už iným spôsobom. Zaujímajú ma jeho premeny, drobné detaily a stopy, ktoré v krajine zostávajú. Často si ich fotografujem alebo zaznamenávam. Neskôr sa k ním vraciam v ateliéri. Je to pre mňa spôsob, ako sa k tomuto miestu vracať aj cez vlastnú tvorbu.
Môžete popísať, ako sa Váš postoj k téme vody ďalej vo Vašej tvorbe rozvíjal?
Postupne som sa od samotnej vody začala presúvať k tomu, čo po nej zostáva. Začali ma zaujímať sedimenty, usadeniny, erózia, vysychajúce plochy či vrstvenie materiálu. Voda sa tak pre mňa stala skôr procesom, ktorý premieňa územie. Zároveň som v týchto procesoch začala nachádzať paralelu s človekom a jeho skúsenosťou – aj v nás sa časom ukladajú rôzne vrstvy zážitkov a spomienok.
K spomienkam sa vraciate najmä cez štruktúry a tvary. Môžete ich bližšie konkretizovať?
Pri práci vychádzam z konkrétnych pozorovaní krajiny, ale nesnažím sa ich doslovne reprodukovať. Zaujímajú ma napríklad línie vytvorené vodou v piesku, praskliny vo vysychajúcom bahne, vrstvy sedimentov alebo rôzne organické štruktúry. Tieto tvary postupne abstrahujem a premieňam tak, aby už neboli iba záznamom konkrétneho miesta. Zostáva v nich skôr určitá stopa alebo pocit z miesta.
Mnohé Vaše diela sú trojrozmerné – okrem maľby, kresby a akvarelu, niektoré diela vystupujú do priestoru, sú reliéfneho charakteru. Mnoho z nich na pohľad pôsobí mäkko a láka diváka k priamemu kontaktu s nimi. Sú Vaše diela aj haptické prípadne interaktívne?
Haptickosť je pre mňa veľmi dôležitá, hoci moje diela nie sú vo svojej podstate interaktívne. Pri práci ma zaujíma materiál a jeho fyzická kvalita – povrch, štruktúra, mäkkosť, vrstvenie alebo reliéf.
Som rada, keď dielo v divákovi vyvolá potrebu priblížiť sa k nemu a pozrieť sa naň zblízka. Možno má dokonca chuť sa ho dotknúť. Samotný dotyk však nie je nevyhnutnou súčasťou diela. Skôr chcem, aby divák mal pocit, že materiál môže takmer fyzicky vnímať aj bez toho, aby sa ho dotkol.
Ako už bolo spomenuté, vodu asociujete so spomienkami, ale nejedná sa len o tie Vaše spomienky. Vodu a jej vplyv na prostredie, keď po sebe zanecháva stopy, sedimenty a usadeniny spájate s metaforou na ľudskú pamäť, jej formovanie či identitu človeka. To bolo možné vidieť vo Vašich najnovších dielach prezentovaných na nedávnej výstave Nánosy pamäti v Galérii Jula Bindera v Banskej Štiavnici. Môžete o tejto výstave a dielach povedať viac?
Výstava Nánosy pamäti je pre mňa prirodzeným pokračovaním toho, čomu sa vo svojej tvorbe venujem dlhodobo. Ak som predtým pozorovala najmä samotnú vodu, v tejto sérii som sa začala sústreďovať na jej stopy – na to, čo zostáva po jej pohybe.
Nános vnímam ako veľmi jednoduchý, ale zároveň silný obraz pamäti. Tak ako sa v krajine postupne ukladajú vrstvy bahna, piesku alebo sedimentu, aj v človeku sa ukladajú skúsenosti a spomienky. Niektoré sú veľmi výrazné, iné sa časom prekryjú, ale stále sú niekde prítomné.
Preto som v nových maľbách a reliéfoch začala pracovať s vrstvením, organickými líniami a štruktúrami, ktoré vychádzajú z krajiny. Zaujíma ma hranica medzi konkrétnym miestom a vnútorným priestorom človeka.
Je možné vo Vašej tvorbe nájsť aj environmentálny charakter?
Určite tam environmentálny rozmer je, hoci nevnímam svoju tvorbu ako klasický ekologický aktivizmus. Skôr vychádza z osobného vzťahu ku konkrétnej krajine či z pozorovania toho, ako sa mení.
Voda je pre mňa zároveň krásnym a veľmi krehkým elementom. Keď pozorujem vysychanie, zmeny hladiny alebo stopy, ktoré po sebe voda zanecháva, prirodzene premýšľam tiež o tom, čo sa s krajinou deje a čo po nás zostane. Myslím, že environmentálny rozmer mojej práce vzniká práve z tohto osobného vzťahu, nie z potreby vytvárať doslovné ekologické posolstvo.
Čo Vás najviac baví na tvorbe?
Najviac ma asi baví samotný proces. Nikdy presne neviem, ako bude výsledný obraz vyzerať. Mám určitú predstavu, fotografiu alebo pozorovanie, ale počas práce sa obraz začne meniť a často ma zavedie úplne iným smerom.
Baví ma takisto práca s materiálom a moment, keď sa z niečoho, čo som videla v krajine, začne postupne stávať nový objekt alebo obraz. Je to trochu ako objavovanie – nikdy neviem úplne presne, čo sa pod jednotlivými vrstvami objaví.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Nemám len jeden konkrétny umelecký vzor. Dlhodobo ma oslovuje tvorba Márie Bartuszovej, Denisy Lehockej, Richarda Serru. Ich prístupy sú síce veľmi rozdielne, ale blízke je mi ich uvažovanie o materiáli, forme a priestore. Zaujíma ma moment, keď dielo prestáva byť iba obrazom alebo objektom a začína fungovať aj prostredníctvom samotného materiálu, jeho fyzickosti a vzťahu k priestoru. Rovnako ma priťahuje určitá miera redukcie či postupné vzďaľovanie sa od doslovnosti, ktoré podľa mňa ponecháva dielu priestor na vlastnú interpretáciu.
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké máte záľuby?
Vo voľnom čase sa prirodzene vraciam k tvorivým činnostiam a prírode. Rada trávim čas so svojím psom Hugom, s ktorým chodím do terénu, kde zároveň často fotografujem a zbieram rôzne fragmenty. Tie sa neskôr stávajú podnetom pre moju tvorbu. Dlhé roky som sa popri práci venovala tiež lektorovaniu maľovania. V poslednom období ma baví skúšať nové techniky a materiály, napríklad plstenie. Takže aj mimo ateliéru stále niečo tvorím.
Na čom momentálne pracujete?
Momentálne pracujem na novej výstave s názvom Archív dna, ktorú otvoríme už 15. septembra v Rozkvet Gallery v Banskej Bystrici a bude pokračovaním línie, ktorú som rozvíjala v projekte Nánosy pamäti. Chcem sa však posunúť o niečo ďalej – od osobnej pamäti smerom k samotnému územiu a jeho stopám.
Zaujíma ma takzvané „čítanie územia“ – pozorovanie toho, čo sa dá z krajiny vyčítať cez jej štruktúry, vrstvy, eróziu, sedimentáciu alebo stopy vody. Popri maľbách preto pracujem taktiež na reliéfoch a samostatne stojacich objektoch, ktoré vnímam takmer ako fragmenty alebo fosílie určitého miesta.
Aké plány máte do budúcna?
Chcela by som ďalej rozvíjať tému krajiny, pamäti a vody, ale nechcem zostať iba pri maľbe. Čoraz viac ma zaujíma priestor a objekt. Rada by som tieto formy ďalej prepájala s maľbou a vytvárala komplexnejšie inštalácie.
Zároveň by som chcela viac pracovať priamo s konkrétnymi miestami – skúmať ich, pozorovať a vytvárať práce, ktoré budú s daným územím konkrétne prepojené. Myslím, že práve týmto smerom sa moja tvorba môže prirodzene posúvať ďalej.
A rozsiahlejšia otázka na záver. Zasiahlo Vás nejako aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Ako ho vnímate? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Aktuálne dianie v slovenskej kultúre samozrejme vnímam a myslím, že je pre mnohých umelcov veľmi zneisťujúce. Kultúra potrebuje stabilitu, dôveru a priestor na slobodnú tvorbu. Umelec by nemal neustále bojovať o základné podmienky na to, aby mohol svoju prácu vôbec vykonávať.
Bola by som rada, keby sa viac hovorilo o tom, že kultúra nie je nadbytočná súčasť spoločnosti, ale jej dôležitá súčasť. Aby umelci mali vytvorené podmienky, v ktorých môžu svoju prácu robiť dlhodobo, slobodne a profesionálne.
Lucia Žitnayová (1994, Nitra)
je slovenská vizuálna umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2015–2019 absolvovala bakalárske štúdium na VŠVU v Bratislave najprv v Ateliéri +- XXI. u Prof. Daniela Fischera, akad. mal. a neskôr v Ateliéri III. u Mgr. art. Rastislava Podhorského, ArtD. a Mgr. art. Martina Špirca, ArtD.. Následne pokračovala v magisterskom štúdiu na bratislavskej VŠVU vo IV. Ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia, akad. mal., ktoré ukončila v roku 2021 magisterským titulom.
Na svojom konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku, Francúzsku a Belgicku.
Lucia Žitnayová vo svojej tvorbe dlhodobo rieši tému vodného živlu. Zaoberá sa ním nielen z hľadiska prírodného javu, ale taktiež v rámci silnej osobnej spomienky na krajinu, v ktorej vystala – neďaleko rybníka v Malom Záluží. Voda sa v jej dielach objavuje v rôznych skupenstvách, ale je aj neprítomná, keď sú viditeľné len stopy po nej, ako napríklad sedimenty alebo usadeniny. Tieto premeny vody a stopy po nej, ktoré v krajine zanecháva, metaforicky prirovnáva k pamäti a vnútornému prežívaniu človeka. Charakteristickými črtami jej diel sú jemná farebnosť, symbolika a introspektívna atmosféra. Zameriava sa na abstraktné a biomorfné motívy. Tvorí prevažne v médiu maľby, ale pracuje aj s inštaláciou, objektom či reliéfom.
Aktuálne žije a tvorí v Bratislave.