Jej cesta k umeniu nebola jednoduchá, no napriek tomu už od tínedžerského veku vedela, že chce byť umelkyňou. Počas štúdia si prešla rôznymi témami, avšak najviac sa venovala ženskej figúre. Časom ju začala prepájať s prírodou a magickými prvkami – čím sa dostala k témam ako ekofeminizmus alebo temná ekológia. Reč je o slovenskej umelkyni a maliarke menom Eva Fajčíková. Tá v rozhovore povie o svojich začiatkoch, predstaví svoju tvorbu – témy, ktorými sa zaoberá, vysvetlí symboliku, ktorú používa, a niečo povie aj o využívaných technikách. Taktiež porozpráva o svojich inšpiráciách, záľubách, plánoch do budúcna a mnohom ďalšom.
Pôvodne ste vyštudovali právo. Ako ste sa teda dostali k výtvarnému umeniu?
Mala som 13–14 rokov, presne si už nepamätám, keď som sa rozhodla, že by som sa rada venovala umeniu ako povolaniu. V tom čase sa na mňa z okolia množili otázky: Čo chceš byť, keď vyrastieš? Na nič lepšieho, zaujímavejšie a dlhodobejšie (doslova, kým neumriem a z ateliéru ma nevynesú nohami napred) som neprišla.
Právo som vyštudovala, aby som nemusela ísť na medicínu. Na VŠVU ma nezobrali a neprichádzalo do úvahy, aby som rok zostala len tak doma a pripravovala sa na prijímačky. Študovala som ho s výtvarným umením súčasne. Prvé tri roky na AVU som pendlovala medzi Prahou a Bratislavou.
Absolvovali ste štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Aké zameranie ste si vybrali a prečo?
Od útleho veku som tiahla k maľbe – voľnej tvorbe. Z dostupných ateliérov mi bol najbližší ateliér prof. Zdeňka Berana s asistentom Pavlom Holasom, kam som aj bola prijatá.
Akým témam ste sa venovali počas štúdia?
S výnimkou jediného roku, kde som riešila pop-art s tematikou konzumu vykryštalizovanej v sérii strednoformátových malieb s obrími Kindervajíčkami, som sa venovala čisto figurálnej maľbe s dominantnou ženskou figúrou. Tieto kompozície kombinovali odkazy z dejín umenia a súčasné témy. Bohužiaľ už v druhom ročníku došlo k zmene vedúceho ateliéru. Hocijaká forma snahy vystúpiť zo zaužívaného – o experimente nemohlo byť ani reči – sa stretávalo s extrémnou nevôľou alebo absolútnym nezáujmom vyučovať. K tomu sa za chvíľu pridala šikana kolegýň od vedúceho pedagóga a jeho asistenta. Pomaly sme menili ateliéry. Ja som šla na pol roka do grafického ateliéru prof. Lindovského. Po návrate som sa snažila v škole maľovať čo najmenej a hľadať si vlastný ateliér.
Môžete niečo povedať o Vašej diplomovej práci?
AVU malo v tom čase len 6 ročné magisterské štúdium, takže robila som len diplomovku. Moja diplomová práca „Už dávno ma nič nevydesilo, naopak, tento pocit považujem za veľmi príjemný“ pozostávala z dvoch sérií olejomalieb. Tie viedli medzi sebou napätý dialóg.
V čiernobielej sérii sa striedali obrazy kňazov – černokňažníkov zahalených kúdolmi kadidla a transformovaných do prízrakov s upírmi zo starých čiernobielych filmov. Obsahovali malé formáty (20x30cm najmenší), evokujúc malú obrazovku, okienko, alebo kľúčovú dierku, cez ktorú divák nazerá do iného, tajomného sveta za oponou, inštalovaných za sebou ako filmový pás.
Druhá séria – farebná, s čisto ženskými postavami v ostrom protipóle k tej čiernobielej, boli archetypy – panna, čarodejnica, strážkyňa, obeť, kňažka atď. Zahalené do drahých látok, bez neprítomnej tváre, či rozoznateľných čŕt. Spoločným menovateľom bol ťažko uchopiteľný pocit, už spomínaný v názve – nepokoja, napätia, rozrušenia, nie však desu, možno trochu strachu – v skratke pocitu, ktorý slovník slovenského jazyka nemá, ale obrazmi je možné ho zachytiť. Diplomovka vychádzala z klasických maliarskych inšpirácií. Vtedy to bola tvorba belgického maliara Michaëla Borremansa. Ďalej som sa inšpirovala japonskou upírskou mangou Hellsing autora Kohtu Hirana, ktorý pretransformoval príbeh upíra Draculu do modernej doby.
Vo Vašej tvorbe sa venujete aj v súčasnosti viacerým témam. Ako by ste ju charakterizovali?
Pracujem v sériách, ktoré sa ovplyvňujú a nadväzujú na seba. Spájajú ich témy subverzie, chaosu, entropie a nenormatívnej existencie. Zaujímajú ma liminálne / hraničné zóny a paralelné svety, kde systematicky narušujem binárnosť medzi ľudským – neľudským, telom a krajinou, kultúrou a prírodou atď. Liminalita mi zároveň dovoľuje rozostrovať ženskú identitu, meniť ju a zobrazovať, ako by mohla vyzerať, ak by nepodliehala diktátu zaužívaného socio-ekonomického systému. Sú mi blízke teórie ekofeminizmu a multi-species prístupy. K zobrazovaniu hore uvedeného som si vytvorila vlastný hybridný slovník symbolov vychádzajúci z mytológií a folklóru.
Môžete tento slovník symbolov a atribútov viac priblížiť?
Počas rokov maľovania sa vykryštalizovali symboly, ktoré sa mi cyklicky v dielach vracajú, vyvierajú z podvedomia. Určite ich nemôžem označiť za plánované, skôr by som ich pomenovala automatickými. Mnohé z nich začali ako čmáranice v skicároch, denníkoch a poznámkach.
Upír: je pre mňa symbolom či netvorom, ktorý na seba preberá strachy, besy a potláčané či zakázané túžby spoločnosti. Vyvíja sa spolu s ňou – obrazne a aj doslova ju vyciciava, aby nám potom slúžil ako zrkadlo.
Blesk alebo počasie vo všeobecnosti: počasie je tak chaotický systém, že ani tie najlepšie predpovede nie sú možné na viac než len pár dní či týždeň dopredu. Zároveň ako hyperobjekt je ťažko uchopiteľné, preto používam symbol blesku ako jeho zosobnenie. Blesk je pre mňa koncentrovaným počasím, nepredvídateľný a neovládateľný jav so strašnou ničivou silou pretínajúc oblohu a ešte aj dnes, v postmodernom svete budí rešpekt a strach.
Zuby, tlama, otvorené ústa: symbol hladu a samotného ľudstva – večne otvorená, nenásytná tlama. Zuby jedovaté. Tie zas predstavujú prírodu, toxíny.
Žena: väčšinu figúr tvoria ženské postavy až v tomto roku sa po dlhom čase kde-tu objavila androgýnna postava, až mužská. Som zvedavá kam to povedie.
Hlboký temný les: moje diela sú zasadené do exteriéru lesa. Sú to skoro všetko nokturná. Les mi dovoľuje odkazovať a využívať či už mýtus, legendy, alebo rozprávky, často určuje scénu a náladu. Je PRIESTOROM, v opozícii k nasledujúcemu symbolu.
Ruina, zámok, hrad: ruina ako symbol entropie – plynutia času a rozpadu. Zároveň zámok ako MIESTO vs. les PRIESTOR. Predstavuje ohraničenosť od priestoru, na prvý možný pohľad safe space. Ten je ale liminálny, pretože buď sú jeho obyvatelia iní, ako my (čo sa dívame, cez pomyselné okienko), upíri, monštrá; alebo sa tam dejú rituály alebo činnosti, ktorým nerozumieme a nemáme rozumieť.
Meč: rovnako ako blesk – pretína veci, hmotu, realitu.
Králik: mimo to, že mám doma zakrpatených králičkov, tak sú pre mňa znakom psychopompa – sprievodcu, kde nasleduješ bieleho králika do iného sveta.
Huby: nie rastliny ani nie živočíchy. Stoja na hrane a mimo, v samostatnej kategórii. Dlho boli nepreskúmané, až v posledných rokoch dochádza k intenzívnejšiemu vedeckému výskumu. Ich mycéliá prepájajú celý les a stromy, komunikujú a pre ľudí boli častým zdrojom zážitkov.
Keďže Vaša tvorba je pomerne pestrá nielen čo sa motívov týka, ale aj používaných techník a materiálov, poďme si postupne rozobrať niekoľko zaujímavých výstav či diel. Začnem výstavou The Tower z roku 2019, ktorá bola v pražskej Knupp Gallery. Inšpirovali ste sa tu tarotovými kartami. Môžete o tejto výstave a dielach povedať viac?
Veža XVI. bol názov výstavy a je zároveň šestnástou kartou veľkej arkány tarotu. Celá obrazová séria sa zakladala na tejto karte a jej význame – zobrazuje horiacu vežu, do ktorej udrel blesk a rúca sa. Veža predstavuje systém, alebo život, či oboje, ktoré boli postavené na vratkých základoch, vyrástli vysoko, avšak neustáli pohromu kvôli vnútornej nestabilite. Je kartou prerodu, pretože napriek zobrazenej katastrofe predstavuje nový začiatok, keď sa nám odhalilo, kde sa chyba nachádza a my máme možnosť vystavať vežu – systém – spoločnosť znovu a lepšie. Na obrazoch som používala miesto blesku oheň, aj boky obrazov s hrubými rámami boli ohnivo oranžové, ako fénix, ktorý následne vstane z popola. Zobrazovala som veže kostolné, majáky a veže radníc. Nezameriavala som sa na jeden typ, ale snažila som sa obsiahnuť mnoho budov. Posledným zo série bol obraz Fulgura, voces, et tonitrua – Hromy, hlasy a blesky, kde uprostred farebných mrakov letí k zemi drobný čierny fľak, skoro nepoznateľný, až po bližšom skúmaní divák zistí, že ide o bombu – ľudský blesk udierajúci do veže.
Za zmienku stoja aj dve výstavy, kde ste riešili počítačové hry. Ako sa líšila výstava Bonus Level v pražskej Galerii Mega A od tej v bratislavskej Medium gallery?
V Prahe bola séria predstavená úplne prvýkrát a zahŕňala čisto len maľby na papieri. V Galérii Medium došlo k posunu. Prvýkrát som vo svojej práci vystúpila z 2D plochy obrazu a vytvorila objekt – Gameboy – s vymeniteľnou obrazovkou. Okrem toho v Bratislave, kurátor výstavy, Václav Janoščík vytvoril z mojich obrazov počítačovú hru, ku ktorej som animovala aj hlavnú postavičku a diablikov v nej. Tým sa uzavrel digitálno-analógový kruh.
Na konte máte niekoľko rezidenčných pobytov, nielen v Česku, ale taktiež v Nemecku či Poľsku. Môžete o nich porozprávať?
Dokopy som bola na štyroch rezidenciách, každá jedinečná. Najväčším prínosom sú pre mňa stretnutia a zoznámenia s kolegami zo zahraničia, ešte lepšie s úplne iným zameraním, napr. intermédiá, video art, performance atď. V rámci rezidencie prebieha intenzívny dialóg a časté diskusie, čím je človek nútený rozmýšľať inak, otvára to vzájomne obzory. Môžem to len a len odporučiť každému, ak by mal čo i len malú možnosť sa rezidencie zúčastniť.
Väčšinou takýto pobyt predstavuje rezidenčný výstup tzv. open studios, alebo art talk, výnimkou bola kombinovaná rezidencia Praha – Meetfactoty so Sopotom – ArtInkubator Goyki3, kde sme s kolegom pripravovali výstavu s tematikou húb. Mali sme okrem mycélia reflektovať aj prostredie, v ktorom sme tvorili (sopotská rezidencia bola situovaná v nádhernom sídle obklopenom prírodou, záhradou a alejou). Mojím výsledkom bola inštalácia Horticulture of Decay, kde som spájala záhradkárske prvky s hubami, ruinami a prekliatymi ikonami.
Ktorý zo spomenutých rezidenčných pobytov sa Vám najviac vryl do pamäti a najradšej naň spomínate?
Odpoveď je otrepaná, ale pravdivá – naozaj každá rezidencia sa vryje do pamäti. Ak by som si musela vybrať, bola by to tá prvá, v Berlíne, ktorá bola zároveň aj najdlhšia (trvala 3 mesiace). Prvýkrát som tu bola konfrontovaná s umeleckým prostredím mimo Českej a Slovenskej republiky a rozdiel je vskutku priepastný.
Okrem maľby sa venujete taktiež objektom či inštaláciám. Využívate pri tom rôzne prírodne materiály. Môžete o nich povedať viac?
Keďže vychádzam z ekofeminizmu, gotickej kultúry a multi-species teórií Donny Haraway, prepájam človeka s prírodou a teda aj obraz s prírodou. Ako som spomínala maľujem exteriéry, ktoré potom na obrazoch vystavujem v interiéroch. Chcela som však po prvé vykročiť z plochy obrazu a po druhé vniesť exteriérový prvok dovnútra. Chcela som to skombinovať s tým už urobeným, nechať obraz prerásť prírodninou a ponechať tam krehkosť, vratkosť a pominuteľnosť, ktoré v sebe každý prírodný materiál má. Aby som bola konkrétnejšia, využívam sušené huby, choroše, včelí vosk a tŕne z akácie. Tieto prvky vytvárajú napätie medzi ostrými, geometrickými hranami drevenej dosky, alebo plátna svojou prírodnou prebujnenosťou. Sú ťažko manipulovateľné, krehké a podliehajú skaze. Každý z prírodných materiálov mi v nasledujúcom procese otvoril dvierka k ďalším technikám a postupom. Včelí vosk k enkaustike a využívaniu parfumových molekúl, huby k objektom a tŕne akácie k 3D skenom a 3D tlači.
Takisto pracujete i s vôňou. Ako ste sa k tomuto prvku vo Vašej tvorbe dostali? Môžete o ňom povedať viac?
Dlhodobo sa zaujímam o pachy a čuchové vnemy. Ovoniavanie je mojím hobby. Ovoniavam rada nie len parfumy, ale taktiež všetko ostatné, pretože ovoniavať, cítiť niečo, je v podstate dýchať. Jedno od druhého sa nedá oddeliť.
Prvýkrát som sa k integrácii pachu do mojej tvorby dostala počas berlínskej rezidencie, kde som sa zúčastnila workshopu výroby vlastného parfumu – bolo to naozaj na laickej úrovni z mojej strany, dovtedy som bola len „konzumentom“. Vytvorila som vôňu, ktorá bola založená na obraze Tempest (Búrka). Išlo o, ak mám použiť olfaktorický žargón, zelenú vôňu, cologne, s bergamotom a galbanom, podobnú trochu ginu s akvatickými tónmi, ktoré boli ukotvené v myrhe a sulfurole (molekula evokujúca pach pečeného hovädzieho mäsa). Bála som sa, že z toho bude strašná gebuzina, ale nakoniec nebola. Návštevníkom open studios sa to páčilo a po vzorkách sa zaprášilo.
Najviac ma na olfaktorickom prvku zaujíma jeho bezprostrednosť – neutečiete mu, museli by ste ujsť z dosahu molekúl, alebo prestať dýchať. Ďalej jeho abstraktnosť, pretože je pre mňa podobný hudbe, či jeho neprenositeľnosť. Neprenositeľnosť v tom, že každý ten-ktorý pach vníma človek inak a zároveň sa nedá odfotiť ani poriadne popísať. Darmo budete pozerať na Instagrame na fotky olfaktorickej inštalácie, alebo si so zapchaným nosom čítať kurátorsky text, ktorý kvetnato popisuje tú a tú facetu vône. Jednoducho tam musíte osobne prísť, na miesto činu, čo nie je dnes bežné.
Momentálne mám menšiu zbierku syntetických molekúl a esenciálnych olejov s ktorými pracujem, miešam a zahŕňam ich do svojich diel.
Vo svojej tvorbe sa venujete aj grafike – konkrétne litografii…
Na škole som bola pol roka na stáži v grafickom ateliéri, kde som si techniku litografie mohla vyskúšať a zapáčila sa mi. Hlavne to, že spolupracujete s druhým človekom, ktorý stroj obsluhuje a kameň obriaďuje. Je teda rovnako dôležitý ako autor, pretože počas celého procesu spolu intenzívne komunikujete, necháte si poradiť, pretože vie, čo tá-ktorá farba, technika a metóda urobí. Vie vám tiež pomôcť dosiahnuť cieľ a ak máte šťastie, čo som mala, je otvorený experimentom a občas bláznivým nápadom. Týmto pozdravujem Štěpána Keprtu z litografickej dielne v Říční.
Je ešte nejaké dielo/výstava, ktorú sme nespomenuli a stoji za zmienku?
Spomenula by som tu moju poslednú výstavu – Uncanny Paradise, ktorú som mala spolu s maliarkou Klárou Hartlovou v pražskej (A)Void by Hidden galerii. Došlo v nej k ďalšiemu posunu v mojej tvorbe. Prvýkrát som tu predstavila objekty – Mraky Nemožna – veľké sušené choroše zasadené na oceľových tyčiach vznášajúce sa v priestore v kombinácii s maľovanými drevenými ikonami. Ikony sú z Poľska, konkrétne táto podložka sa používa na maľovanie ikon. Pracovala som na nich v spolupráci so sochárom, Patrikom Adamcom, ktorý mi odlieval formy soklov a nasadzovali sme huby spoločne. Predstavovalo to pre mňa výzvu v myslení v priestore, ktoré inak využívam len pri inštalácii a nie až natoľko pri samotnej tvorbe, čo sa tu zmenilo.
Čo Vás najviac baví na tvorbe?
Samotný proces. Ten flow, to prítomno.
Kto alebo čo je pre Vás inšpiráciou? Máte nejaký umelecký vzor?
Priznám sa, že umelecký vzor nemám. Prirodzene však niektorí umelci sú mi bližší než iní.
Inšpirácia chodí po nociach, medzi druhou a treťou hodinou rannou. To musím najlepšie vstať z postele a hneď si to nakresliť. Ráno potom ukáže, či je nápad dobrý, alebo nie.
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké máte záľuby?
Už spomínané parfumy, ktoré prekladám s čítaním, športom a cestovaním.
Na čom momentálne pracujete? Aké plány máte do budúcna?
Pracujem na ďalších ikonách a jednom väčšom triptychu v kombinácii maľba – vosk – 3D tlačené tŕne. Obe patria do dvoch najnovších sérií. Rada by som ďalej rozvíjala chorošové objekty a vytvorila ich z iných materiálov a v iných veľkostiach. Budúci rok sa chystám na umeleckú rezidenciu do Bukurešti do centra Atelierele Scantela – verím, že to bude znamenať ďalšie rozšírenie obzorov.
Ste Slovenka, ktorá odišla do Česka študovať a po štúdiu ste tam ostali žiť. Napriek tomu vystavujete aj na Slovensku, teda predpokladám, že taktiež vnímate aktuálne dianie v slovenskej kultúre. Ak by ste mali porovnať zázemie umelca v Česku a na Slovensku, aké sú rozdiely? Čo si myslíte, aké zmeny by sa mali na Slovensku uskutočniť, aby mali umelci stabilné zázemie a ohodnotenie?
Na Slovensku mám rodinu a blízkych priateľov z umeleckej obce. Viem teda, ako sa veci majú. Hrozivá situácia v kultúre na Slovensku je vnímaná aj českou umeleckou obcou. Čo by sa zmeniť malo vieme všetci, otázka je ako. Pretože je zjavné, že všetky právne prostriedky, až na ten posledný – občiansku neposlušnosť, verejnosť používa často. Nesmierna frustrácia a únava z večného boja, ktorý neprináša zmenu je pochopiteľná, o bizarné situácie nemáme núdzu.
Priznám sa, že na otázku neviem odpovedať, ak by som mala odpoveď, už by som sa ju dávno snažila aplikovať.
Eva Fajčíková (1990, Banská Bystrica)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2011–2017 absolvovala štúdium maľby pod vedením prof. Zdeňka Berana na Akadémii výtvarných umení v Prahe, ktoré ukončila magisterským titulom.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku, v Česku, Poľsku a Nemecku. Taktiež má účasť na viacerých umeleckých rezidenciách v Česku, Poľsku a Nemecku.
V rokoch 2016, 2018 a 2024 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.
Eva Fajčíková sa vo svojej tvorbe dlhodobo sústreďuje na chaos, subverziu a entropiu ako na formujúce princípy krehkého vzťahu medzi ženou a prírodou. Jej tvorba sa pohybuje v liminálnych zónach – v priestoroch, kde sa identity rozostrujú a kde sa Druhé zjavuje súčasne ako projekcia aj ako autonómna, neuchopiteľná entita. Kombinuje prvky už existujúcich mytológií, folklóru a spirituality, čím vytvára osobnú mytológiu, ktorá sa kryštalizuje do figurálnych obrazov s prevažne ženskými bytosťami.
Jej práce inšpirované gotickou kultúrou sa opierajú o teórie ekofeministických a multispecies prístupov Donny Haraway, Susan Griffin a ďalších autoriek, rovnako ako konštruktívnej teológie Catherine Keller. Tým pádom narúša binárne opozície medzi ľudským a neľudským, kultúrou a prírodou, telom a krajinou, viditeľným a neviditeľným.
Okrem toho sa zaoberá konceptom jedovatých herbárov a záhrad, kde je príroda nebezpečným živlom, zobrazená ako prapôvodná divočina nedotknutá človekom.
Pracuje prevažne v médiu maľby, no taktiež tvorí objekty a inštalácie, kde využíva prírodné prvky. V tvorbe pracuje taktiež s vôňami, ktoré kombinuje so svojimi dielami, vytvára čuchové objekty. V neposlednom rade tvorí aj grafiku, konkrétne litografiu.
Aktuálne žije a tvorí v Prahe.
