K rôznym materiálom a kreatívnym činnostiam javila záujem už v detstve. Ďalej pokračovala štúdiom na umeleckých školách, kde sa rozhodla pre sochárstvo. Obsahovo sa venuje témam jej blízkym ako ženstvo, emócie a pocity, premeny či príroda, ktoré navzájom prepája. Reč je o slovenskej umelkyni a sochárke menom Kristína Zatloukal. V rozhovore povie o svojich začiatkoch, o štúdiu v Poľsku, predstaví svoju tvorbu, no tiež porozpráva o tom, aké materiály a techniky preferuje, alebo s akými si nevie predstaviť tvoriť. Spomenie taktiež svoje inšpirácie, vzory, záľuby či plány do budúcna.
Aká bola tvoja prvá interakcia s výtvarným umením?
Môj prvý kontakt s umením bol pravdepodobne už v detstve. Pamätám si, ako som sa často hrávala vonku na dvore v hline. Bola som v kontaktne vždy s nejakým materiálom, ktorý ma fascinoval a následne som z neho tvorila.
Spomínam si, že ma jednu dobu fascinovalo drevo. Raz v lete, keď som bola sama doma, tak som zobrala klince, kladivo a dosky, ktoré mal ocino na záhrade prichystané na svoju prácu, a pozbíjala ich do nejakej divokej „sochy“. Keď to neskôr uvidel, nebol veru nadšený. 😀
Druhou živou spomienkou, ktorá ma napadá, je, ako som mamine chcela namaľovať na veľký výkres čiernym tušom niečo milé. Bohužiaľ, ako som maľovala, tak rukou som ho zhodila. Celý čierny tuš som vyliala na bielu čalúnenú stoličku, na ktorej som sedela. 😀
Myslím, že rodičia veľmi rýchlo zistili, k čomu som inklinovala, preto ma už od malého veku prihlásili do ZUŠ-ky. Neskôr som sa rozhodla ísť na strednú umeleckú školu.
Potom si študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre sochárstva. Prečo si sa rozhodla práve pre sochu? Čím ťa zaujala?
Fascinovala ma od mala. Všetok materiál, z ktorého sa dá tvoriť, ten priestor, ktorý vytvára, v ktorom sa nachádza – vždy som jasnejšie videla svoje nápady v priestore, ako na 2D papieri alebo plátne. Na strednej škole som študovala odbor grafický a priestorový dizajn. Už v prvom ročníku som vedela, že chcem robiť sochu. Navrhla som preto profesorovi Petrovi Bukovskému, ktorý ma učil technológie materiálov a bol zároveň akademický sochár, aby ma viedol a učil. Založili sme spolu taký večerný kurz modelovania, kde ma učil od základov modelovať bustu, vidieť proporcie, chápať hlinu v hlbšom kontexte. Doteraz máme veľmi dobrý vzťah a navštevujeme sa. 🙂
Akým témam si sa venovala v rámci tvory počas štúdia?
V prvom ročníku som študovala pod vedením doc. Mgr. art. Jozefa Suchožu, ArtD., s ktorým sme mali dlhé hĺbkové rozhovory. Tie mi veľmi pomáhali mnohé pochopiť. Práve on mi raz povedal vetu, ktorá mi zmenila pohľad na moju tvorbu: „Kristína, venujte väčšiu pozornosť svojim pocitom a emóciám, ktoré v sebe nosíte. Sú vzácne. Snažte sa, ako len viete, ich ukázať svetu. Akým spôsobom to urobíte, to je už na Vás.“ Dodalo mi to veľkú odvahu.
Prakticky odvtedy je mojou nosnou tému ženstvo, telesnosť, moje pocity, postoje, emócie. To, ako sa mením a čo prežívam, je odzrkadlené v mojich sochách. Inšpiráciou je pre mňa aj príroda, ktorá sa do tvorby často prelína so ženskou telesnosťou.
Počas štúdia v Banskej Bystrici si absolvovala študijný pobyt na Akademia Sztuk Pięknych w Gdańsku v Poľsku. Následne si sa rozhodla sem prestúpiť a pokračovať tu ďalej v štúdiu. Aký prínos si si odniesla zo štúdia v Poľsku?
Bola to veľká škola. 🙂 Pamätám si, že moje prvé pocity boli, že sa chcem vrátiť domov, že to asi nezvládnem. Vtedy ma dosť zasiahli tie rozdiely, ktoré som tam vnímala. To obrovské tempo, tlak na technickosť prác, na moje zručnosti, na skúsenosti, ktoré sa ukázalo, že nemám. Bolo to drsné. Pri prvej konzultácii môjho portfólia s vedúcim ateliéru profesorom Mariuszom Białeckim sme sa skoro pohádali. 😀 Povedal mi, že to, čo som tvorila doteraz, čo som mu ukázala v mojom portfóliu, nie je sochárstvo. Zasiahlo ma to. Niekde vnútri som ale vedela, že je to obrovská príležitosť sa posunúť dopredu.
Zmenila som svoj pohľad na všetko okolo a na seba – začala som to vnímať ako veľkú príležitosť, možnosť nazbierať čo najviac skúseností. Musela som sa rýchlo naučiť poľský jazyk, lebo profesori a spolužiaci odmietli so mnou komunikovať po anglicky. Snažila som sa prispôsobiť čo najlepšie. Bola som otvorená voči všetkým novým technológiám a predmetom. Zapísala som sa na všetky technické predmety: drevo, keramika, kameň, kov, sklo, vitráž; kde som sa učila od základov. Mali neskutočne dobre vybavené ateliéry. Bolo tam všetko, na čo si človek pri práci spomenie, že potrebuje. Každý ateliér mal svojho asistenta, ktorý tam bol neustále pre študentov – buď fyzicky, alebo na telefóne. Viedli nás, učili, tlačili na nás, mali veľmi veľké nároky. Na mňa to platilo dvojnásobne, lebo som musela zmeniť svoju reputáciu „nesochárky“. Dá sa povedať, že som prakticky bola nonstop v škole.
Ale po roku sa veci začali otáčať. Prijali ma. Samotný profesor Mariusz mi ponúkol, aby som prestúpila k nemu do ateliéru. Pomohol mi pri celom prestupe s byrokraciou, s vedením školy, s komisiou, ktorá rozhodovala o mojom prestupe. Pozval ma, aby som cez leto prišla na jeho plenér, ktorý organizoval u seba vo svojom meste. Stali sme sa priateľmi. Doteraz si často voláme a konzultujeme veci okolo mojich prác.
Vytvorila som si veľa priateľstiev, kontaktov a väzieb, ktoré trvajú doteraz. Jednoducho mi to zmenilo život. 🙂 Jednoznačne to formovalo moju cestu sochárky. Objavila som tam keramiku, ktorá mi zmenila všetko – celú perspektívu. Začala som robiť svoje sochy v keramickej hline a to ucelilo môj smer. Neskôr ma pohltilo sklo, v ktorom som aj následne vytvorila svoju magisterskú prácu.
Aké práce si vytvorila počas štúdia v Poľsku?
Bolo ich veľa.
Spomeniem tu asi prvú sochu v keramickej hline, ktorá odštartovala moju vášeň pre samotný materiál. Bol to fragment ženského tela. Neskôr prišlo sklo.
Tvoja magisterská práca The View sa skladala z viacerých rôznorodých sochárskych výstupov. Prvé bolo sklo…
V rámci The View som vytvorila 7 sklenených tabúľ s výškou 80–100 cm a šírkou približne 50–70 centimetrov. Každá bola vytvorená nanesením niekoľkých vrstiev skla. Počet skiel sa líšil pre každú sklenenú tabuľu, žiadna z nich nebola rovnaká. Každá z nich bola jedinečná z hľadiska hrúbky, tvaru a spôsobu prípravy, topenia. Sklá som na seba ukladala dvoma spôsobmi. Prvým spôsobom bolo jednoduché ukladanie skiel na seba v pravom uhle. Cieľom bolo vytvoriť obdĺžnikové sklenené steny. Druhá metóda tiež zahŕňala ukladanie skla na seba, ale začali sa vzďaľovať od pravého uhla. Nechala som proces plynúť voľnejšie. Sklo som rezala a ukladala do tvarov na seba a cez seba, ktoré boli potrebné na dosiahnutie mnou stanovenej formy.
Následne si sklenené tabule nainštalovala do tehlového piesku, ktorý tam nebol náhodne. Môžeš o tom povedať viac?
Keďže samotný proces tvorby, t. j. kreslenie v tehlovom piesku, bol pre mňa kľúčovým prvkom, podstatnou súčasťou, rozhodla som sa ho počas inštalácie priblížiť divákovi. Na zem som rozsypala zmes tehly, do ktorej som nakreslila motívy nachádzajúce sa v roztavených sklenených tabuliach. Obe motívy boli inšpirované ženskosťou a prírodou. Sklo stojace na kovových nohách som umiestnila na zmes práškových tehál, čím vznikol dojem levitácie – skla vznášajúceho sa nad tehlovým pieskom. Chcela som vytvoriť spojenie medzi týmito dvoma pre mňa úzko súvisiacimi témami. Vytvoriť niečo éterické, vzdušné, transparentné, čo si spájam so sklom ako materiálom. Tak ako sklo stúpa zo zeme v okamihu svojho vzniku, tak to v prenesenom zmysle bol tento prípad.
Nad spomenutou inštaláciou zo skla a tehlového piesku sa nachádzali tiež maľby…
Pri maľbe som naniesla hrubé vrstvy bielej tempery výraznými ťahmi štetca na recyklovaný papier, ktorý som predtým namočila. Opäť bola motívom žena. Expresia bola súčasťou tvorby. Teda slobodu, ktorú som pociťovala počas tvorenia, som preniesla tentoraz na papier. Samotné ohnuté okraje počas inštalácie mali nadväzovať do procesu tvorenia, kedy sa papier po namočení stáča dovnútra alebo voľne vlní – znovu prejav slobody.
Nakoniec tvoju diplomovku The View dopĺňali ešte tri keramické sochy…
Tri sochy nesúce ženské tvary boli vytvorené z vypálenej keramickej hliny. Symbolizujú moju cestu. Motívom bola žena, moja duša a vnútro. Boli rozdelené na tri časti. V prvej fáze je postava v ľahu, podobná embryu, ale už vykazuje známky ženských tvarov. Druhá postava sa pomaly dvíha. Opiera sa o zem jednou ohnutou nohou, telo má mierne vystreté. Ostrejšie tvary, ktoré naznačujú pomalé vstávanie, zmierenie sa so sebou samým. Tretia forma je hrdá, vystretá, hranatá forma ženského tela. Pás, takzvaný energetický štít, prechádza jej stredom od ramien po sukňu vytvorenú okolo pása. Štít má predstavovať ženskosť, krásu, maternicu, zrod všetkého. Tento štít bol natretý žltou glazúrou, mierne perleťovou a lesklou. V mojom vnímaní žltá farba predstavuje svetlo, jas, šťastie. To sú moje vnútorné pocity, procesy, ktoré som chcela preniesť na svoju hruď, na miesto, kde ich každý môže vidieť a pocítiť.
Mohla by si celú inštaláciu The View zhrnúť do jedného celku?
Inštalácia The View bola určená pre väčší priestor, aby mala možnosť „dýchať“ a aby sa divák vedel pomedzi ňu prechádzať. Jasne osvetlený priestor s prirodzeným svetlom zaručoval lepšiu viditeľnosť skiel. Taktiež bolo dôležité, aby podlaha bola pomerne hladká, nielen kvôli efektu kresieb z tehlového piesku, ale aby ju bolo možné po inštalácii vrátiť do pôvodného stavu.
Materiál, z ktorého bola celá inštalácia vytvorená, bol prepojený so zemou. Či už išlo o sklo, tehlu, hlinu alebo papier. To umocňovala aj zemitá farebnosť. Číselnosť v koncepcii tiež nebola náhodná 3 sochy, 5 kresieb, 7 sklenených tabúľ. Pre mňa sú to čísla akoby nedokončené, neokrúhle, čo predstavuje neustálu cestu, neukončený proces vývoja mojej duše, tela, vnútorných pocitov.
Toto je The View. Môj spôsob videnia, v ktorom zapájam diváka, nechávam mu priestor, aby videl, čo chce, ale jemne naznačujem svoj zámer. Vediem hru, rozhovor medzi inštaláciou, divákom a jeho vnútorným ja. Snažím sa vyjadriť to, čo som cítila na začiatku, keď som tvorila. A to je to, čím som chcela diváka previesť.
Ktoré zo spomenutých diel z celej tvojej tvorby bolo pre teba najnáročnejšie vytvoriť či už časovo alebo technicky?
Asi to bolo ženské torzo v sadre, ktoré som tvorila úplne sama počas prvého mesiaca na výmennom pobyte. Bolo to veľa sebazapierania. Dalo by sa povedať, že to bola sama o sebe škola – prvé väčšie dielo.
Počas štúdia na ASP v Gdansku si bola na Katedre sochárstva, avšak so špecializáciou na zamerania v umeleckej keramike a jej technológií / sklo. Takisto si sa v roku 2023 zúčastnila Medzinárodného keramického sympózia v Poľsku. Čím ťa oslovila keramika? Venovala si sa tu viac úžitkovej alebo experimentálnej keramike?
Nepamätám si úplne presne, čím ma oslovila keramika alebo voľná plastika v keramickej hline. Viem však, že som bola veľmi hladná po skúsenostiach, nových veciach a poznatkoch. Brala som všetko, chcela som sa naučiť čo najviac. Po prvej soche, ktorú som vytvorila – po vypálení a otvorení pece, som bola nadšená. Nemohla som prestať a ďalej som rozvíjala svoje zručnosti. Nakoniec som tomu úplne prepadla. Začala som tvoriť už len v keramickej hline čoraz väčšie a väčšie objekty.
Aj samotne sympózium, čo spomínaš, bola veľká šou a škola. Tam sme sa učili nové alternatívne technológie výpalu vo vysokých teplotách, čo bolo nesmierne zábavné a obohacujúce. Neskôr mi učarovalo sklo, líhané sklo do stratených foriem.
Čo ako sochárka uprednostňuješ, skulptúru či plastiku?
Keď niečo musím urobiť, tak to urobím. Nezáleží veľmi na tom, ako. Ide skôr o podstatu a pointu diela, o jeho výsledok, ktorý si v sebe nosím. Ten sa snažím ukázať svetu. Samotná cesta je pre mňa dobrodružstvo.
Ak by som mala odpovedať na otázku konkrétne, tak momentálne je to asi plastika. Je to kvôli technickým parametrom.
Pri budovaní sochy z keramickej hliny je pointa, že vnútro sochy musí byt duté. Umelec buduje len steny, ktoré musí mať premyslené, lebo hlina sa pod svojou váhou bortí a padá. Musí zároveň pracovať rýchlo, ale precízne, podkladať si práce podľa náročnosti objektu, postupne sušiť a neskôr vypáliť.
Pri skle alebo sklenených reliéfoch je to veľmi podobné, takže povedala by som, že plastika mi je bližšia.
Nakoľko je tvorba tvojich sôch práca so strojmi a nástrojmi, a nakoľko sú vytvorené ručne?
Všetko vytváram sama ručne. Jediné, čo mi pomáha, sú pece, ktoré dané sochy vypaľujú.
Aký materiál ako sochárka preferuješ? S ktorým sa ti najlepšie pracuje?
Ako som už spomenula, sú to: keramická hlina, sklo, klasická hlina.
Existuje materiál pre teba natoľko neuchopiteľný alebo nepríjemný, že by si si z neho nikdy nevedela predstaviť vytvoriť sochu alebo plastiku?
Osobne nemám vzťah ku kovu, alebo materiálu ako je sadra, ktorá je veľmi toxická. Ak by si to však nejaký projekt vyžadoval, tak nie je pre mňa problém pracovať aj s nimi. Ako vravím, rada sa učím nové veci a nechávam sa veľakrát viesť samotným procesom.
Čo sa týka sochárstva, vo všeobecnosti sa mi zdá, že v tomto odbore viac vidím mužov ako ženy. Ako to bolo na škole? Bolo tam viacero žien? Prípadne priamo v praxi ako vnímaš pomer mužov a žien v sochárstve?
Áno, máš pravdu. Je to prevažne mužské prostredie. Na škole bolo paradoxne medzi študentmi viac žien. Spomedzi profesorov bolo samozrejme viacej mužov.
Môžeš prípadne dať nejaké rady záujemkyniam o sochárstvo, čo by mali očakávať od tohto odboru, prípadne zbúrať nejaké predsudky, ak existujú?
Je to jednoznačne náročná profesia pre ženy. Už po fyzickej stránke je to veľmi vyčerpávajúce. Človek veľmi rýchlo zistí, aké má hranice. Rovnako aj psychicky, no taktiež finančne to nie je jednoduché. Ale určite to odporúčam každej odhodlanej žene, ktorá to niekde vo svojej hĺbke cíti. Myslím si, že bez toho to nejde. Je dôležité si takisto uvedomiť, koľko toho je človek ochotný obetovať a zároveň sa učiť a vnímať. 🙂
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Jozef Sušienka, Imrich Vanek, Zora Palová. Zora je pre mňa neuveriteľnou osobnosťou a je mi veľkým vzorom. Bola priekopníčkou vo veľkorozmernej tavenej plastike.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Aké sú tvoje hobby?
Milujem hory a turistiku, šport. Som rada v pohybe, bicyklujem, korčuľujem, všade chodím pešo, rada kráčam. Viem si pritom veľmi dobre utriediť myšlienky, prečistiť hlavu. Vtedy mi tiež napadnú rôzne nové nápady. Keď si niekedy neviem dať rady, idem sa vždy prejsť alebo na hory. Tam z inej perspektívy vidím veci s nadhľadom. 🙂
Po štúdiu v Poľsku si sa rozhodla vrátiť naspäť na Slovensko, napriek tomu, že mnohí mladí radšej odchádzajú zo Slovenska z rôznych dôvodov. Okrem ekonomickej situácii sa tu zhoršila aj pozícia umelca v kultúre. Ako vnímaš zo svojej pozície aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíš, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Ach, je to veľmi smutné. Bolí ma to a zároveň frustruje, ako nízko sa dá klesnúť a ako ďaleko môže zájsť ľudská hlúposť a pýcha.
Rada, ktorú by som dala asi aj sebe a všetkým umelcom, aby sme zostali verní tvorbe aj napriek všetkému, boli odhodlaní a vnímaví, citliví a pracovití. Každý jeden.
V súčasnosti pôsobíš okrem iného ako učiteľka na ZUŠ vo Vrútkach. Ako vnímaš prácu s deťmi a študentami?
Je to fajn práca, ktorá mi ponúka flexibilitu a priestor pre moju tvorbu. Zároveň práca s deťmi je obohacujúca.
Na čom momentálne pracuješ a aké plány máš do budúcna?
Pracujem momentálne na nových sochách. Tvorím novú kolekciu, ktorá je definovaná veľmi náročným obdobím, ktorým som si prešla za posledný čas. Dokážem ešte stále z toho čerpať. Posilnilo ma to veľmi a otvorila som sa sama sebe v novom svetle. Dosť to ovplyvnilo moju tvorbu. Momentálne vidím veci inak, veľa experimentujem. Myslím, že to je veľký posun. Zároveň vidím všetky nedostatky a možnosti, ktoré ešte nemám zvládnuté po technických stránkach. To ma veľmi motivuje, ale zároveň aj dosť stresuje, hah. 😀
Pracujem momentálne na nových sochách, ktoré sú definované posledným obdobím – zmenami, ktoré sa neustále dejú. Veľa experimentujem s hlinou, novými formami a glazúrou. Posúvam svoje hranice práce so sklom. Začala som taktiež viac maľovať. Je to veľmi prínosný a produktívny čas, proces.
Kristína Zatloukal (1999, Čadca)
je slovenská umelkyňa a sochárka.
V rokoch 2019–2022 študovala na Katedre sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici v Kontaktnom ateliéri pod vedením doc. Mgr. art. Jozefa Suchožu, ArtD.. V rokoch 2021–2022 absolvovala študijný pobyt na Katedre sochárstva Akadémie výtvarných umení (ASP) v Gdansku v Poľsku. Následne prestúpila na ASP v Gdansku, na Katedru sochárstva, kde študovala v Ateliéri sochárstva 1 pod vedením prof. Mariusza Białeckeho a asistenta dr. Mariusza Burdeka. Následne si zvolila špecializáciu v Ateliéri keramika pod vedením prof. ASP. dr. hab. Katarzyny Jóźwiak-Moskal a asistentky dr. Alicje Bulawskej-Fankidejskej, kde v roku 2024 získala magisterský titul.
Na konte má niekoľko kolektívnych výstav na Slovensku a v Poľsku. Taktiež má účasť na niekoľkých sympóziách v Poľsku.
Kristína Zatloukal sa vo svojej tvorbe venuje témam ako ženstvo a telesnosť, v ktorých odráža svoje pocity, postoje a emócie. Inšpiráciu hľadá v prírode a jej organických tvaroch a štruktúrach. Jej diela sa vyznačujú zjednodušenými tvarmi, abstrakciou či expresionizmom. Sú prevažne tvorené tradičnými sochárskymi technikami z materiálov ako keramická hlina, sklo či klasická hlina.
Kristína Zatloukal pôsobí ako učiteľka v ZUŠ Frica Kafendu vo Vrútkach. Aktuálne žije a tvorí v Martine.
