Jej cesta k umeniu bola kľukatá. Po rôznych pracovných skúsenostiach sa rozhodla prihlásiť sa na maľbu. Eva Bodo v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch , o téme zanedbanej mestskej architektúry, ktorej sa venuje, no predstaví najmä celú svoju tvorbu.
Pracovala si v rôznych odvetviach, no nakoniec ťa zlákalo štúdium maľby. Prečo? Aká bola tvoja cesta k umeniu?
Nebolo to celkom tak „nakoniec“. Ten záujem o maľbu tam bol už od škôlky, cez základnú umeleckú školu, aj na druhom stupni počas gymnázia, len… Len ma medzičasom prijali na ďalšiu vysokú školu v zahraničí. Tak som pokračovala v štúdiu tam. Po výške „nabehla“ klasika: zamestnať sa a riešiť kariéru. Prešla som si viacerými pozíciami, kde si ma v každej práci niečo kreatívne našlo. Stále mi však niečo chýbalo – tá pridaná hodnota.
Potom prišlo rázne rozhodnutie, príprava a následne prihláška na dvojročné doplnkové štúdium na VŠVU v Bratislave. Toto štúdium ma utvrdilo v mojom rozhodnutí plne sa venovať maľbe.
V meste si našla prázdne mestské plochy, či opustené a zanedbané miesta, ktoré si začala pomocou fotografií alebo skíc zaznamenávať. Môžeš k tomu povedať viac? Čím ťa zaujali tieto priestory?
V rámci predmetu študijného odboru fotografia a nové média zameraného na mestský priestor sa mi dostala do ruky kniha od českej architektky a teoretičky urbanizmu Anny Beaty Háblovej – Nemísta měst. V knihe sa autorka venuje problematike zanedbaných častí mesta a okolia. Vyzdvihuje ich do povedomia, ale cez fotografiu. Keďže predmet mestský priestor je pre študentov fotografie, musela som sa naučiť fotiť a hlavne si vybrať tému, čo fotiť a prečo.
Takže cielene vyhľadávam takéto lokácie. Skôr by som to nazvala mapovaním mesta a mestských častí, blízkeho okolia, kde človek nejakým spôsobom zasiahol do prírody, potom sa však zmenil „plán“ a daná plocha zostala nedokončená.
Priestory a miesta, ktoré zaznamenávaš sú vo fotografii čiernobiele a forma kresby je výrazne redukovaná. Prečo?
Ide mi o to, aby som vo fotografii, ako aj v kresbe, zachytila priestor výhradne čierno-bielo a čo najjednoduchšie. Teda vytlačiť z konkrétneho záberu všetko rušivé, či už materiálne, alebo emočne. „Výrazne redukovaná“ – áno toto je zámerne takto, zachytiť na skici iba hlavné časti plochy, lokality. Ono sa to už samo ukazuje počas skicovania. Niekedy ani nepozerám na papier, iba na priestor a skicujem za radom aj niekoľko náčrtov. Tato redukcia je základ na abstraktnú maľbu, ktorú potom tvorím z týchto fotografii a skíc.
Na základe čoho volíš farebnosť svojich obrazov?
Niektoré farby sa mi ukážu už pri skicovaní, kde sa nachádzam na danej lokácii. K týmto hlavným farbám potom prispôsobujem sprievodne tie ďalšie. Farby volím aj preto také, aké sú, lebo v realite ten priestor, či lokácia v takej farbe nikdy neboli realizované a ani nebudú dokončené. Taktiež tu používam redukciu čo najmenšieho množstva farieb, resp. farebnej škály. Tá sa pohybuje v danej farebnej schéme.
Čo ťa najviac baví pri procese maľby, alebo všeobecne pri tvorivom procese vôbec?
Práve ten proces od fotky až po digitálne GIF. 😊
Pri maľbe však nekončíš. Následne vytváraš rôzne krátke GIF-ká. Môžeš o nich niečo prezradiť?
GIF ma oslovilo hlavne kvôli tomu, že je to taká forma digitálneho média, kde sa „aktivuje“ iba jedna časť diela a ostatné časti zostávajú statické. Pôvodne dielo zostáva priznané, len sa jedna časť zmení na pohyblivú. Tú môžem tiež iba meniť do určitej miery, podľa možností daných samotným programom. Moja práca však nekončí GIF-kom.
Je tu ešte jedna „vec“. Pri mojich maľbách používam veľa maskovacej pásky. Tým pádom vzniká odpad z tejto pásky. Veľmi ma to zaťažovalo, vyhadzovať použité pásky. Predsa len je to materiál, farba atď. Tak som z týchto použitých pások začala tvoriť ďalšie dielo – maľbu, či skôr koláž. A keď už, tak tiež vo veľkom, nech to má tú správnu auru. Takže vlastne končím s celým procesom pri koláži, ktorú volám „zero waste“, teda znovuzhodnotenie použitého materiálu do nového diela.
Spomínali sme, že zámerne vyhľadávaš opustené lokality a miesta. Kde ich nachádzaš? Máš nejaké obľúbené miesta?
Toto cele nie je o obľube. Je to naozaj časť procesu tvorby, teda práce s lokalitou, materiálom, priestorom. Hľadám „kvalitné“ miesta, kde ten zásah a následne opustenie je veľmi úderné, viditeľné a predsa prehliadané.
Napríklad: v Bratislave, úplne na konci Hviezdoslavovho námestia, pri morovom stĺpe smerom k mostu sa nachádza budova napravo, kde dole je bistro, či kaviareň, ale samotná budova je úplne zničená. Denne okolo prechádzajú ľudia, akoby tam ani nebola. Nevidia ju a pritom tam je… Opustená, v dezolátnom stave. Čo s tým? Koho to je a prečo sa to nerieši? Je to kultúrna pamiatka – aspoň teda z pohľadu architektúry budovy.
Takže čím opustenejšie, ponechané tak, aj s nejakou minulosťou lokácie na bežnom urbánnom mieste, najlepšie s nejakou minulosťou…
Vyhľadávaš zámerne opustené/zanedbané miesta, alebo natrafíš na ne náhodne?
Aj-aj. Vyhľadávam ich zámerne. Pracujem so satelitnou mapou, topografiou a potom idem do terénu. Niekedy sa stane, že pri „prejazde“ prostredím natrafím i na novú plochu, ktorú ešte satelitné mapy nezachytili, tak si ju pridám do fotoarchívu. Zatiaľ som robila s mestom a okolím, kde žijem. Ďalšie mestá alebo časti budem postupne dopĺňať. Najprv by som však rada vyčerpala jednu lokáciu, až potom prešla na ďalšie. Veľmi sa mi páči práca terajšieho primátora mesta Bratislava. Robí niečo podobné – zanedbané časti revitalizuje. Kým ja v maľbe, on v realite. Keď tak nad tým uvažujem, to by bol aj ten môj zámer „dokončiť“ – zmeniť zanedbanú prehliadanú plochu na plne funkčnú, využiteľnú, začlenenú do ostatnej časti daného prostredia… Taká dokonalá mestská utopia. 😊 Bola by to zaujímavá spolupráca…
Aké pocity zažívaš pri mapovaní mestského prostredia? Čo si vtedy zvykneš uvedomovať?
Beriem to asi veľmi stroho a skôr pracovne. Ako som spomínala, je to skôr mapovanie prostredia, výskum, cielene vyhľadávanie – viac technické, pracovné, nie emočné. Načo ťahať emócie tam, kde netreba?
Ale dobre, to emočné tam sčasti je, keď sa pýtam samej seba: „Prečo sa na toto vy***rali a nechali toto tu takto?“ Mám na mysli vtedy tú zanedbanú plochu.
A potom pri maľbe, kde sa počas tvorby samotného diela táto záťaž uvoľňuje. Asi preto tie číre, čisté farebné plochy – aby tá maľba pôsobila nedotknuto, čisto, až priam sakrálne…
Aktuálne si čerstvou absolventkou magisterského stupňa na VŠVU. Máš už nejaké plány, čomu sa budeš venovať po škole? Ostaneš verná témam a technikám, ktoré používaš, alebo môžeme u teba čakať niečo nové?
V tomto prostredí je veľmi veľa toho, čo ešte nemám celkom „vyriešené“, namaľované, nafotené, naskicované. Všetko sa dá posunúť ďalej, každá časť procesu mojej práce sa dá ešte viac, povedala by som, vymodelovať. Tým pádom vznikne samozrejme aj niečo nové…
Som otvorená možnostiam, spoluprácam, projektom. Bavia ma rozhovory s ľuďmi, ktorí sú v téme „doma“. Môžu to byť aj rozhovory mimo témy, z úplne iného uhla pohľadu. Takéto stretnutia ma inšpirujú a veľmi posúvajú ďalej. Tak uvidíme, kam sa ešte posuniem.
Eva Bodo (1979, Dunajská Streda)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V roku 2022 ukončila magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde študovala na Katedre maliarstva pod vedením prof. Ivana Csudaia, akad. mal..
Na svojom konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku a Rakúsku.
Eva Bodo vo svojej tvorbe poukazuje na opustené a zanedbané budovy, či nevyužité mestské plochy v okolí prostredia, kde žije. Zámerne tieto miesta vyhľadáva a zaznamenáva ich fotograficky, alebo skicami, ktoré výrazne redukuje. Následne ich pretaví do abstraktnej maľby, kde sú tieto miesta zachytené pomocou výrazne farebných plôch. Pri tvorbe farebných plôch pracuje s páskou, ktorú následne využíva vo svojich „zero waste“ kolážových maľbách. Svoju maliarsku tvorbu posúva i do digitálneho prostredia, kde zo svojich malieb vytvára GIF súbory.
Eva Bodo momentálne žije a tvorí v Šamoríne.
