K umeniu „pričuchla“ až v období dospievania. Následne sa mu rozhodla venovať skrz jeden z najťažších odborov – animovanú tvorbu. Reč je o vizuálnej umelkyni Kriss Sagan, ktorá v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, o špecifikách animovanej tvorby, ale aj o tom, ako sa moderné technológie – rozšírená a virtuálna realita dostávajú do klasického umenia a rozširujú ich tak obsah. Predstaví taktiež svoju tvorbu, povie niečo o svojich voľnočasových aktivitách, inšpiráciách, plánoch do budúcna, no vyjadrí sa aj k aktuálnej situácií v slovenskej kultúre.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
V období po strednej škole som viac cestovala a mala možnosť navštíviť rôzne výstavné priestory. Silnú emóciu vo mne vyvolal výlet do Kunsthalle v Düsseldorfe, kde boli napríklad Kandinskeho obrazy. V tom období som začala viac kresliť, experimentovať so zvukom, zaujímať sa o rôzne formy vizuálneho umenia.
Absolvovali ste bakalárske štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v odbore animácia. Prečo ste sa pre ňu rozhodli?
Veľmi sa mi páčilo, že animovaná tvorba spája rôzne typy činností. Animovaný film som samozrejme do určitej miery vnímala aj predtým, nijak do hĺbky, no nikdy by mi nenapadlo, že čosi také budem študovať alebo, že tvorivá činnosť ma bude živiť. V princípe to vnímam celé ako náhodu, že som začala študovať na VŠMU. Avšak som veľmi vďačná za túto príležitosť a skúsenosť.
V rámci odboru animovaná tvorba musí mať človek viaceré zručnosti, nielen po umeleckej, ale i technickej stránke. Aké znalosti musí človek mať, aby ho vedel vytvoriť?
Hoci výroba animovaného filmu je zložitejší proces, na druhej strane, animovaný film, resp. akúkoľvek animáciu môže vyrobiť naozaj ktokoľvek, kto s touto tvorbou nejakým spôsobom súznie, prípadne sa chce hrať, je tomu ochotný venovať čas a má dávku trpezlivosti. Dnešná doba ponúka kopu dostupných návodov ako na to. Ľahko prístupné sú rôzne aplikácie. Taktiež si cez svoje mobilné telefóny vieme vytvoriť rôzne krátke animácie/GIF-ká. Kľúčové je zistiť spôsob ako snímať a následne zlepiť jednotlivé obrázky potrebné pre vznik pohybu. Ale zvládne to naozaj každý.
Môžete popísať, ako vzniká animovaný film?
Výroba animovaného filmu je veľmi náročný proces. Ide o prácu, ktorá je však veľmi kúzelná. Sú rôzne typy animovaných filmov, techník a produkcií: od krátkeho filmu, seriálovej tvorby či celovečerných filmov. V mnohých prípadoch je režisér/režisérka aj animátor/animátorka, scenárista/scenáristka a producent/producentka, ale z dlhodobého hľadiska a najmä profesionálnej stránky to asi nie je ľahko udržateľný model. Ideálne je, ak sa naučí spolupracovať s ľuďmi z ďalších profesií, ktorí film vedia posunúť ďalej. Výhrou je nájsť ľudí, s ktorými takto dokážete fungovať a rozumiete si nielen profesijne, ale i osobne.
Vo všeobecnosti platí, že výroba si vyžaduje dobrú prípravu, disciplínu a asi odhodlanie celé si to odsedieť. Všetko začína nápadom, ktorý sa ďalej rozvíja do literárneho scenáru, vizuálnej podoby, storyboardu, neskôr do animatiku, čo je taká veľmi animačne a vizuálne zjednodušená verzia filmu. Keď máme film takto pripravený, začíname animovať. V rámci animácie samotnej a ďalšej postprodukcie sú jednotlivé kroky – je ich naozaj mnoho, ktoré je potrebné vykonať, aby sa film dostal do finálnej podoby.
Váš bakalársky film Poetika Anima získal niekoľko ocenení. Môžete opísať, o čom tento film je?
Poetika Anima bola pre mňa priestor na experimentovanie s nenaratívnou formou. Jednak som si uvedomovala, ako náročné je napísať dobrý scenár a neskôr aj film zrealizovať, zároveň ma lákalo vytvoriť niečo slobodnejšie. Chcela som sa hrať s obrazom, metaforou, hudbou. Často si píšem denník a skicujem. Spolu s dramaturgičkou Marcelou Žgančíkovou sme si k jednotlivým obrazom sadli. Následne sme vytvorili z toho animovanú báseň, ktorá je bohatá na symboly a interpretácie. Páči sa mi pomocou tvorby vytvárať dialóg s divákom. Je zaujímavé vedieť, že vaša tvorba podnieti neuróny ďalšieho človeka. Myslím si, že je dôležité v živote zažívať takéto momenty, ktoré v nejakom spôsobe prehlbujú náš vzťah k sebe samému a k okolitému svetu. Preto potrebujeme v živote vytvárať a zažívať nové veci, nielen umenie.
Následne ste magisterské štúdium absolvovali na Moholy-Nagy University of Arts and Design v Budapešti. Prečo ste sa rozhodli po bakalárskom štúdiu pokračovať v zahraničí?
Nová vlna maďarského animovaného filmu! Počas prípravy na prijímacie pohovory, ako neskôr počas štúdia, ma veľmi zaujal autorský film. Súčasná generácia maďarských režisérok, ktorej spoločným menovateľom bola práve MOME, sa stala pre mňa v tom období naozaj inšpiratívna. Zaujali ma silným vizuálnym jazykom, kreatívnymi animáciami, ale aj určitou slobodou v tvorbe či spracovaním tém.
Potom to boli také tie bežné dôvody, že človek potrebuje zmenu, posunúť sa ďalej, zistiť a vidieť v živote niečo nové.
Budapešť je tiež veľmi pôsobivé mesto, ktoré mi z nejakého dôvodu vždy rozbúcha srdce.
Ak by ste mali porovnať štúdium animácie na Slovensku a v Maďarsku, v čom sú rozdiely?
V prvom rade ide o rozdiel medzi školami ako takými. VŠMU je filmová škola a MOME je ekvivalent našej VŠVU, čo znamená, že moje štúdium v Budapešti mi poskytovalo viac priestoru v zmysle rôznych presahov mimo filmovej tvorby.
Veľmi sa mi páčila ponuka predmetov, ktorá mi pomáhala zlepšiť kritické myslenie, lepšie pochopiť súčasný svet. Zároveň na mňa dobre vplývalo láskavé prostredie, záujem a podpora od pedagógov. Myslím, že škola mala motivovaných učiteľov a pozývala si rôznych profesionálov z praxe. Tí nás dobre viedli, neboli zbytočne kritickí, vytvárali podnety a počas našich stretnutí boli vždy stopercentne pripravení. Príjemná bola bloková výučba, čo umožňovalo intenzívnejšie a hlbšie vniknutie do problematiky alebo oveľa sústredenejšiu prácu na projektoch.
Rozdiel bol v počte študentov, takisto v kvalite prác. Pre mňa to bol určite posun vpred. Myslím si však, že moji spolužiaci boli voči škole kritickejší.
V Bratislave to boli najmä aktivity režisérky a producentky Kataríny Kerekešovej, ktorá katedru a v princípe celý animovaný film na Slovensku spolu s ďalšími posúva vpred. Počas môjho štúdia vďaka dobrej spolupráci so scenáristkou a dramaturgičkou Katkou Molákovou prepojili naše katedry, čo bolo veľmi podnetné a veľmi užitočné v rámci opustenia introvertných animátorských bublín. VŠMU mi poskytla veľmi dobré zázemie, ale myslím, že prostredie v Budapešti bolo o čosi viac podnetnejšie. Je celkom výzva priniesť dobrú konštruktívnu kritiku a zároveň aj nejaké riešenie. Aktuálne má katedra nové vedenie, čo vnímam tak, že Ivana Laučíková priniesla novú energiu. Tie oblasti, ktoré potrebujú zmenu sa jej spoločne s kolegami podarí zlepšiť.
Vo svojej tvorbe sa venujete najmä projektom „oživovania“ obrazov pomocou nových technológií ako AR (rozšírená realita) a VR (virtuálna realita). Ako ste sa k tejto téme dostali?
Nepamätám si to presne, ale zdá sa mi, že to bol Frederic Robinson, skvelý hudobník a autor hudby pre Poetiku Animu, ktorý mi povedal o aplikácii schopnej „rozširovať realitu“. Veľmi ma to zaujalo a začala som sa tomu venovať ďalej. Uvedomila som si, že je pre mňa veľmi zaujímavé týmto spôsobom prepájať akrylovú maľbu – fyzickú realitu s animáciou. Tá hranica medzi týmito dvoma svetmi je mobilný telefón, ktorý je pre nás tak intímne známy, že tú hranicu takmer nevnímame. Touto cestou prepojenie dvoch svetov vytvára stále výnimočný zážitok a akýsi wow efekt. Na jednej strane môžeme vnímať textúru plátna, ale zároveň sa farebné symboly a objekty pred vašimi očami pohybujú, pretvárajú sa a vťahujú vašu pozornosť do seba.
VR bol zas nápad kurátorky Lindy Blahovej, ktorým sme dotvorili výstavu Mesto snov, čím sme poskytli veľmi zaujímavý a ojedinelý zážitok pre široké spektrum návštevníkov galérie v Piešťanoch.
Magisterské štúdium ste ukončili s AR projektom Dreams of Eden, ktorý bol prezentovaný na medzinárodnom festivale animácie Fest Anča v Žiline. Porozprávate o tomto projekte viac?
V rámci svojej magisterskej práce som skúmala, akú úlohu zohráva naše podvedomie v kreatívnom procese. Jednak mi to pomohlo racionálne uchopiť jednotlivé fázy tvorby, ale aj uvedomiť si, akú kľúčovú úlohu zohráva príprava, oddych, „ničnerobenie“ alebo i také denné snívanie. No a Dreams of Eden je takou hravou interpretáciou môjho bádania, voľné zobrazenie jednotlivých fáz tvorivého procesu. Bola to príležitosť rozprávať sa o týchto témach. Takže v skratke, ak niečo neviete vyriešiť – je jedno, či je to v tvorbe alebo je to nejaká pracovná úloha, skúste sa venovať aktivite, ktorá je v kontraste vašej práci. Ak človek začne zapájať iné oblasti svojho mozgu dostáva sa do stavu, kedy mozog kdesi na pozadí začne vyhodnocovať a triediť, zbaví sa prístupov, ktoré nefungujú, oddýchne si, čím si vytvoríte priestor na odpovede! Mne pomáha vaňa, ale je to neeokologické riešenie (s čím mi pomáha súčasný nájom so sprchovým kútom).
Ďalším výstavno-edukačným projektom využívajúcim moderné zobrazovacie technológie rozpohybovania obrazov bolo už spomenuté Mesto snov, ktorý bol v roku 2021 prezentovaný v Piešťanskej mestskej galérii. O čom bol?
Mesto snov bol prvý projekt, na ktorom som pracovala so skvelou kurátorkou Lindou Blahovou. Vďaka podpore z Fondu na podporu umenia sa nám podarilo zrealizovať galerijný projekt, ktorý aktívne zapájal návštevníkov prostredníctvom rozpohybovania – oživenia obrazov. Počas výstavy sme odkazovali na rôzne reálie v meste Piešťany: od známych osobností akou je Ľudovít Winter cez architektúru, rôzne nuansy mesta až po sochy vo verejnom priestore. Zároveň to bola hra so samotným názvom – Mesto snov – ktoré kombinuje mnohé pozitívne aspekty mesta Piešťany s akousi zaspatosťou malého mesta. Zároveň sme pracovali s predstavivosťou ako takou. Vytvorili sme vlastnú podobu mesta, ktorú mohli návštevníci zažiť vo VR.
„Rozpohybovali“ ste taktiež jedno sgrafito na paneláku v Prievidzi. Môžete o tom povedať viac?
Veľmi sa teším, že prievidzské združenie ArsPreuge ma prizvalo k spolupráci na projekte Nové sídlisko. To dlhodobo a hlavne inovatívnym spôsobom komunikuje problematiku verejného priestoru. V ich prípade sa venujú diskusii ohľadne zachovávaniu sgrafít, ktoré zdobia obytné domy z päťdesiatych rokov minulého storočia. Spolu s ďalšími slovenskými animátormi (Marekom Jasaňom, Martou Prokopovou a Martinou Malovaníkovou) sme vytvorili animácie, ktoré sme prostredníctvom AR oživili a poskytli zaujímavý zážitok miestnym aj návštevníkom podujatia. Zaujímavé bolo, že organizátori na čele s Tomášom Pekárom premietali jednotlivé animácie na sgrafitá počas večerných hodín, kedy prebiehal taktiež beh mestom, čo priblížilo umenie naozaj pestrému publiku.
Vaše animácie sa dostali na rôzne festivaly, nielen filmové. Jednou z nich bola animácia O ľuďoch a Zemi prezentovaná na festivale Biela noc v Bratislave a Košiciach v roku 2023. O čom presne táto animácia bola?
Toto dielo sa v rámci svojich obmedzených možností venuje vzťahu človeka a prírody. Je to opäť vizuálny experiment, akási hra, ktorá odkazuje na aktuálne témy globálnych kríz a narastajúcej neistoty vo vzťahu k nášmu životnému prostrediu. Veľmi sa teším, že v roku 2024 bolo dielo ešte prezentované počas Nuite Blanche v Paríži a dokonca začiatkom roka na východe Slovenska v Humennom. 🙂
Aktívne sa zúčastňujete na rôznych festivaloch a workshopoch nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Ktorý z nich sa Vám najviac vryl do pamäte a najradšej naň spomínate?
Myslím, že z workshopov to bol ten počas kosovského Anibaru, nakoľko sme s účastníkmi workshopu strávili spoločne viac dní. Workshop bol náročnejší, ale bolo to vzájomne obohacujúce, ako i ľudsky, tak aj cez získavanie nových zručností.
Z festivalov mám asi najsrdečnejšie spomienky na Animafest na Cypre, ktorý sa konal síce v rozpálenej, ale pôsobivej krajine, medzi kaktusmi. Festival bol komunitného charakteru, veľmi sme sa zblížili s organizátormi – teda miestnymi obyvateľmi, ale taktiež s niekoľkými hosťami zo zahraničia, ktorí sa festivalu zúčastnili. Mám spomienku na najlepšiu grilovanú kukuricu na svete a tiež cesty pod nočnou oblohou s kamarátmi na korbe auta. Tieto momenty boli špeciálne pre nesmiernu srdečnosť a pokorou naplnenými chvíľami. Vo všeobecnosti sú tieto festivaly animovaného filmu bezpečným, inšpiratívnym priestorom, kde stretnete kopu svojich známych a priateľov.
Spolupracovali ste takisto s rôznymi hudobníkmi, kde ste im vytvorili vizuál pre albumy. Môžete spomenúť nejaké projekty?
S hudobníkmi spolupracujem veľmi rada. Často ma v mojej práci hudba inšpiruje. Vizuál pre fyzický album som navrhovala pre kapelu Gonsofus, ktorá v roku 2015 vydala album Taking Shape. V rámci dlhodobejšej spolupráce a vzájomnej podpory som vyrobila vizuálnu identitu pre elektronického producenta Frederica Robinsona a jeho album Hiding Music in Everything, ktorý bol vydaný v digitálnej podobe. Ten vychádzal z akrylovej maľby. Jednotlivé elementy sme potom digitálne spracovali a použili počas ďalších promo výstupov.
Dlhodobejšie som spolupracovala s Dušanom Vančom na jeho projektoch, či už cez jeho projekt FOOLK, alebo v ďalších experimentálnych jazzových projektoch. Kedysi dávnejšie som pomohla s vizuálom takisto piešťanskému Analogrunnerovi, s ktorým sme absolvovali turné, kde som si skúsila rolu VJ-ky. Vytvorila som teda rôzne animácie, ktoré som potom rôznymi spôsobmi pomocou softvéru spájala. Starala som sa o živé vizuály počas jeho vystúpení. VJ som robila aj počas niekoľkých Basshaze podujatí v Bratislave, ktoré organizuje dlhoročný moderátor relácie Signall_FM a DJ Michal Sekera (Lixx).
Na svojom konte máte takisto spolupráce v rámci dokumentárnych filmoch odvysielaných v RTVS. Ako ste sa k takýmto projektom dostali? Môžete o nich porozprávať?
Dávnejšie ma oslovili z Artichoke na spoluprácu v rámci dokumentárneho cyklu Ikony. V časti o Štefanovi Svetkovi som vytvorila rozpohybované ilustrácie, ktoré nahrádzali chýbajúci ilustračný materiál. Ak nepoznáte Ikony, určite si tento projekt o architektúre z druhej polovice 20. storočia vyhľadajte.
Minulý rok som spolupracovala s Deborou Pastirčákovou na celovečernom dokumentárnom filme Prebytočný človek?. Film bol o prvej evanjelickej farárke na Slovensku. Vo filme som spoluvytvárala koncepciu práce s archívnymi materiálmi a vyrábala jednoduché vizuálne predely.
Môžem spomenúť aj Panpulónov z našej police, seriál zameraný na slovenskú literatúru pre deti, kde som vyrobila napríklad aj úvodnú animovanú zvučku.
Ďalší projekt, Príbeh rieky, dobrodružný dokumentárny a vzdelávací seriál pre deti, realizujeme už od roku 2021. Síce ide o sériu pre deti, majú ho v obľube i dospelí diváci. Často ho využívajú učitelia na svojich hodinách. Nakoniec, to bolo aj našim cieľom, aby vznikol užitočný audiovizuálny obsah, ktorý s pomocou metodických listov ponúkne možnosť obohatiť vyučovanie. Zatiaľ sa nám v koprodukcii s televíziou podarilo vyrobiť cyklus o riekach Hornád, Poprad a Hron. Radi by sme pokračovali taktiež na ďalších riekach, ale kvôli aktuálnej situácii je naše pokračovanie zatiaľ otázne. Momentálne sa snažíme dotiahnuť webovú stránku, kde budú k dispozícii spomínané učebné pomôcky.
Vo Vašich dielach sa nachádzajú často hybridné postavy. Môžete vysvetliť ich význam?
Hybridnosť postáv mi pomáha zobraziť určitú vlastnosť, ktorá je špecifická pre dané zviera, či objekt. Umožňuje mi to udržiavať sa v určitej symbolickej či snovej rovine.
Takisto sa vo Vašej tvorbe často objavuje labuť. Aký má príbeh?
Labuť sa v princípe zrodila počas môjho štúdia v Budapešti. Labuť je zviera, ktoré mi pripomína Piešťany, resp. Moravany nad Váhom, kde mám korene. Obdivujem jej krásny dlhý silný krk, ale aj biele perie a určitú vznešenosť, ktorú vie veselo narušiť hysterické kvákanie. Taká je i moja labuť, ktorá občas hoci nekontrolovane, ale nebojácne prejavuje emócie.
Postupom času som si uvedomila, že síce prezentujem môj výtvor ako labuť v skutočnosti vyzerá viac ako hus. Tak sa často pri kresbe zamýšľam nad tým, kým naozaj sme a aké masky nosíme. Ktoré veci možno nechceme vypovedať. Tiež to, aké je pre mňa ako ilustrátorku poriadne sa sústrediť na detaily. (smiech)
Ako by ste opísali svoj autorský rukopis?
Pekné farby a chaos.
Okrem animácii sa venujete takisto ilustrácii. Ilustrovali ste pre nejaké časopisy alebo knihy?
Viackrát som ilustrovala pre detský časopis Bublina. Veľmi ma potešila práca na obálke minuloročného májového čísla časopisu Slniečko. Takisto pekná spolupráca, hoci nie pre časopis či knihy, bola na obálkach katalógov pre Slovenský filmový ústav, ktoré boli tiež oživené s pomocou AR. Dúfam, že sa mi raz podarí ilustrovať aj knihu.
Rozprávali sme sa o animácii, ale aj ilustrácii. Ak by ste si mali vybrať jeden animovaný film/rozprávku a jednu knihu/komiks z Vášho detstva, ktoré ste mali najradšej, ktoré by to boli?
Mala som a vlastne dodnes mám v obľube české animáky. Je ťažké vybrať len jeden, ale pri zvučke Pohádek z mechu a kapradí ma chytá silná nostalgia. Ak by som mala vybrať knižku, tak Smelého zajka v Afrike, ktorého mi čítala babka. Radšej som ale mala, keď rozprávala o svojom detstve.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Menovať konkrétne osobnosti v umení je ťažké, lebo je ich veľa. Snažím sa však načúvať ľuďom okolo seba. To prináša veľa inšpiratívnych príbehov a pohľadov na svet. Ale napadá mi Slávka Ondrušová, ktorá vo svojej kresbe a objektoch citlivo pracuje s vnímaním vnútorného priestoru. Okrem toho organizuje zaujímavé experimentálne kurzy.
Čomu sa ešte venujete vo voľnom čase?
S kamarátmi v Poprade organizujeme Čitateľský klub. Postupne sa snažíme rozbehnúť rôzne kultúrno-komunitné aktivity najmä na podporu čítania v kníhkupectve Christiania (kde okrem iného nakupujem knihy, ktoré potom nestíham čítať). Pred nedávnom som opäť začala hrať na klavíri. Som rada, keď si nájdem čas na bicykel alebo prechádzku v prírode. Snažím sa byť taktiež nápomocná v projekte Deťom Ukrajiny, kde sa snažíme zabezpečiť pravidelné pobyty v bezpečnom prostredí ukrajinských Karpatoch pre deti z prifrontových oblastí, ktoré okrem strašných zážitkov, ktoré bohužiaľ prichádzajú s vojnou, chodia do školy už piaty rok online. Myslím, že je pre každého z nás dôležité zistiť, kde a ako každý môže byť užitočný.
Ako vnímate zo svojej pozície animátorky aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Pracujem v slobodnom povolaní. Hoci to prináša veľa flexibility, vo všeobecnosti je práca na voľnej nohe nestabilná a neistá. Momentálne čakáme ako rozhodnutia STVR, či aktuálna situácia v AVF ovplyvnia jednotlivé projekty…
Kultúrny sektor a umelecká tvorba by potrebovala oveľa výraznejšiu podporu, vrátane tej finančnej, bez neodborného vymedzovania sa len na určité témy. Nedokážem pochopiť, že niekomu príde vhodné znemožňovať prácu odborníkom, a to nielen v kultúre. Takýmto spôsobom ničíme to kvalitné ako i to, čo môžeme spájať s našimi tradíciami, na čom by mohla stavať budúca generácia alebo naša spoločnosť ako taká. Ničíme to, čo bolo vybudované vďaka veľkému úsiliu, talentu a jemnocitu mnohých ľudí.
Myslím, že na Slovensku chýba kvalitné vzdelávanie, resp. lepšia podpora v oblasti vzdelávania dejín a dejín umenia, filozofie, rozvoja kreativity alebo kritického myslenia. Myslím si, že to by pomohlo nám všetkým. Tým pádom by sme od malička oveľa citlivejšie vnímali komplexnosť sveta, rozvíjali empatiu a vzájomnú podporu.
A posledná otázka. Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
V súčasnosti pripravujem veľkoformátovú ilustráciu pre Včelí kRaj, ktorá bude v ich centre pri Kokave nad Rimavicou. Výstavy by mali byť tento rok dve. Jedna menšia bude v Partizánskom. Druhú výstavu postupne plánujeme na východe Slovenska v tradičných priestoroch galérie. Okrem toho pripravujeme spolu s režisérom Paľom Pekarčíkom dokumentárno-animovaný hybrid o deťoch na Ukrajine, ktoré boli zasiahnuté vojnou. Dokument sa opiera o divoký vizuálny štýl Charkovskej školy fotografie. Myslím si, že sme na ceste za veľmi pekným dokumentom o potrebných, hoci veľmi ťaživých a citlivých témach. Z dlhodobého hľadiska by som rada postupne dokončila doktorandské štúdium, kde sa venujem téme zobrazovania emócii v animovanom filme.
Kriss Sagan (1989, Trnava)
je slovenská vizuálna umelkyňa a animátorka.
Absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave na Filmovej a televíznej fakulte, v Ateliéri animovanej tvorby, kde pod vedením Doc. Ing. arch. Vladimíra Malíka, ArtD. získala v roku 2018 bakalársky titul. Následne pokračovala na Moholy-Nagy University of Arts and Design v Budapešti v Media department, Animation design, pod vedením MA Réky Gacs, kde v roku 2020 získala magisterský titul.
Vystavovala samostatne a skupinovo na Slovensku a v Česku.
Zúčastnila sa na rôznych workshopoch a rezidenčných pobytoch na Slovensku, Ukrajine, vo Francúzsku a v Kosove.
Jej animované filmy boli premietané na filmových festivaloch po celom svete: na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku, Slovinsku, Rumunsku, Kosove, Grécku, na Cypre, vo Francúzsku, v Belgicku, na Islande či v USA a Austrálii.
Na konte má niekoľko ocenení za krátky animovaný film Poetika Anima: Najlepší animovaný film (Festival Áčko, 2018), Tvorivá prémia za animovanú tvorbu za rok 2018 (Igric), 3. miesto v kategórii animácie (Noc filmových nadějí 2018).
Spolupracovala na rôznych animovaných filmoch a dokumentárnych filmoch, ktoré boli odvysielané aj v RTVS (séria Príbeh rieky, Prebytočný človek?, Panpulóni z našej police, Ikony – Štefan Svetko) a iných (Výtvarná rozcvička pre SNG, Music Box, Sh_t Happens, Auuna).
Kriss Sagan sa vo svojej tvorbe venuje prevažne novým technológiám ako je „oživovanie“ obrazov pomocou rozšírenej reality – AR a virtuálnej reality – VR. Tie používa pre svoje vizuálne projekty. Taktiež sa venuje maľbe a okrajovo ilustrácii. Pre jej diela je charakteristický „vizuálny chaos“, kde sú na farebnej ploche rozmiestnené rôzne objekty a tvary – zväčša s nejakou symbolikou, ktoré spolu vytvárajú nejaký príbeh. V nich sa vyskytujú aj rôzne hybridy a zvieratá, napr. labuť, ktoré personifikuje. Používa jasné farby s pastelovými odtieňmi, čo vyvoláva pozitívne pocity.
Kriss Sagan aktuálne žije a tvorí vo Svite. Momentálne absolvuje aj doktorandské štúdium na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave pod vedením doc. Ivany Laučíkovej, ArtD..
