Ako sama spomína, s umením bola spätá už od detstva. Po štúdiu na gymnáziu sa rozhodla študovať výtvarné umenie. Dnes je Klára Sedlo so svojim nezameniteľným maliarskym rukopisom významnou súčasťou mladej českej umeleckej scény. V rozhovore s ňou sa môžete dočítať o jej začiatkoch, predstaví svoju tvorbu, ako aj vysvetlí jej symboliku, ale povie taktiež o svojich vzoroch, záľubách, projektoch, či plánoch do budúcna.
Po štúdiu na gymnáziu ste sa rozhodli pre pedagogiku, hoci od detstva ste boli spojená s umením. Prečo?
Na Akademii Výtvarných Umění (ďalej AVU) som sa nedostala na prvýkrát. V období medzi gymnáziom a Akadémiou som uvažovala aj nad odborom, ktorý by mi mohol dať nejaké praktické znalosti a zároveň by bol príbuzný tomu, čo chcem robiť. V ten rok som sa dostala na Estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (ďalej UK) a na Pedagogickú fakultu UK na odbor Výtvarná výchova a pedagogika. Nakoniec som sa rozhodla pre Pedagogickú fakultu, jednak kvôli praktickej výuke výtvarných techník a na druhej strane kvôli tomu, že sa zaujímam o vývojovú psychológiu, ktorá bola v tomto odbore zastúpená.
Následne po dvoch rokoch ste začali študovať na Akademii Výtvarných Umění v Prahe. Ako hodnotíte túto zmenu? Čo Vám štúdium prinieslo?
Bola to vytúžená zmena. Štúdium na AVU človeku prinesie priestor na tvorenie, schopnosť lepšie reflektovať svoju prácu a má čas na rozvíjanie sa vo svojej tvorbe. Keď som na AVU nastúpila, bol medzi jednotlivými prístupmi v ateliéroch celkom rozdiel, takže si človek mohol taktiež vyskúšať rôzne štýly a podoby práce. V poslednej dobe mi príde, že sa rozdiely medzi ateliérmi stierajú.
Pre Vašu tvorbu je charakteristický najmä symbolizmus v spojení miestami až so surrealizmom. Máte z týchto umeleckých smerov nejaké vzory? Kto Vás v tvorbe inšpiruje a prečo?
Najviac ma inšpiruje Giorgio de Chirico. Jeho obrazy som prvýkrát videla ako malá. Úplne mi vtedy učarovali. Vynikajúco vie zachytiť atmosféru a jeho práca s farbou je jedinečná. Zo súčasných autorov ma inšpirujú napríklad Jason Limon, Jana Brike a Natalie Wadlington. Zväčša je to pre ich prácu s námetmi. V prípade Natalie Wadlington je to taktiež pre jej schopnosť priestorovej skratky.
Keď som už spomenula symbolizmus, poďme si trochu vysvetliť niektoré symboly, ktoré sa u Vás vyskytujú. Napríklad také sladkosti, ktoré sú zastúpené najmä v cykle prác O povrchnosti, či už samostatne, alebo sú súčasťou nejakého výjavu. Čo teda sladkosti u Vás prezentujú?
Sladkosti v mojich dielach zastupujú potrebu utíšiť, alebo utopiť môj smútok. Vlastne o tom je celý cyklus O povrchnosti – že sa snažíme svoje problémy zaplátať vecami, alebo nachádzať jednoduché úniky, než aby sme naše problémy rozoberali, pochopili a pokúsili sa nájsť skutočné riešenie.
Ďalším veľmi hojne zastúpeným atribútom na Vašich maľbách je plyšová hračka. Čo znamená?
Tu je význam podobný ako u sladkostí. Plyšová hračka zastupuje akýsi happy-maker, ktorý nám má zlepšiť náladu. Práve preto dávam plyšové hračky často až do hororových súvislostí, aby som ukázala, že i tieto krásne veci môžu odkazovať k zložitejším problémom.
Dá sa povedať, že symboly, ktoré používate, vyjadrujú nielen dobu, v ktorej žijeme, ale aj ľudské vlastnosti súčasného človeka žijúceho v konzumnej spoločnosti. Najmä tie negatívne vlastnosti ste zobrazili v sérii diel s názvom Monstra. Môžete o týchto dielach povedať viac?
Monstra zobrazujú toxické vzťahy, do ktorých často nevedome spadáme (opakovanie naučených vzorcov a pod.). Ako inšpiráciu som použila barokové a renesančné portréty na prvý pohľad „dokonalých“ rodín. Tie som následne skombinovala s emotikonami, ktoré denne používame. Tieto emotikony v mojich obrazoch vyjadrujú skutočné emócie, skutočnú tvár zobrazených postav.
Vo Vašej diplomovej práci Rituály ste sa zaoberali prejavmi duševného ochorenia Obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Prečo ste si vybrali práve toto ochorenie a ako ste ho vo svojich maľbách znázornili?
OCD som si vybrala, pretože s ním mám sama celoživotnú skúsenosť. V mojich maľbách som zobrazila niektoré typy rituálneho správania, ktoré sa pri tomto ochorení u ľudí vyskytuje. Niektoré vychádzajú z mojej skúsenosti, iné zo života mojich priateľov, či známych. Vždy však bol predlohou reálny príbeh. Obrazové scény sa odohrávajú v detských izbách, kde sú aktérkami deti a dospievajúci. Je to z toho dôvodu, že OCD sa často prejavuje už od detského veku a človek sa s ním stretáva celý život. A práve obdobie dospievania sa považuje z hľadiska poznávania vlastnej psychiky, tráum a porúch za kľúčové a veľmi náročné. Scény na obrazoch zobrazujú akési improvizované rituály odohrávajúce sa vo vnútri izby, ktorá symbolizuje dušu človeka.
Rituály spadajú pod sériu s názvom Exteriér vnitřku, ktorá zobrazuje rôzne scény alebo námety interiérov. Na niekoľkých maľbách sa opakuje výjav psa. Má tento pes nejaký význam?
Spájajúcim prvkom série Exteriér vnitřku je práve izba, ktorá symbolizuje ľudskú dušu. Pes na obraze najprv symbolizoval malého „démona“. Neskôr sa stal svojbytnou témou – charakterom, o ktorom vznikla celá samostatná séria s názvom „Bugsy the Evil“. Predlohou k tomuto prevtelenému démonovi je v skutočnosti pravdepodobne najlepší pes na svete, sučka bostonského teriéra Bugsy, ktorá je mojou nevyčerpateľnou múzou. Svoju slávu si následne užíva na vernisážach. Často dostávam dotazy, či aj v skutočnosti vie levitovať, na čo odpovedám, že pre piškótu čokoľvek. 🙂
V cykle Exteriér vnitřku ma zaujalo dielo Je pod stolem, dobrou chuť! z roku 2018. Môžete o ňom niečo porozprávať?
Obraz pojednáva o dievčati, ktoré sa schováva pred svojim vnútorným strachom. Záver tohoto príbehu nechávam na divákovi. Je len na jeho predstavivosti, či démon strachu dievča nakoniec zje, alebo sa jej podarí uniknúť. V mojej hlave však príbeh končí dobre a dievčina nad strachom zvíťazí.
Hoci sa vo Vašich maľbách nachádzajú pestrofarebné, či roztomilé predmety, mnohokrát sú zasadené do ponurého, či temného prostredia. Prečo?
Ako som sa už zmienila v jednej z predchádzajúcich otázok, často sa snažím poukazovať na to, že je lepšie hľadať veci, ktoré sú hlboké a pravdivé, než len povrchné a krásne. Zároveň ma baví kombinovať prvky, ktoré vyvolávajú protichodné emócie a vytvárajú nečakané súvislosti.
Uviedli sme tu rôzne symboly a atribúty vyskytujúce sa vo Vašej tvorbe. Sú ešte nejaké dôležité symboly, ktoré stoja za zmienku a zároveň by pomohli divákom lepšie čítať Vaše obrazy?
Určite napríklad nahá skrčená figúra, ktorá je vždy aspoň čiastočne mojim autoportrétom. Symbolizuje človeka v stave smútku, introspekcie alebo úzkosti, keď je človek len sám v sebe a nevníma okolie.
Keď sme už spomenuli čítanie obrazu divákom, ako je to s Vašimi maľbami? Často sa odlišuje divácka interpretácia diela od tej Vašej?
Stáva sa to, čo nie je na škodu. Moje obrazy by mali byť čítané, alebo vnímané v rovine podvedomia. Pritom je jasné, že každá podvedomá myseľ ich môže prečítať trochu inak.
Môžete uviesť príklad jednej ľubovoľnej maľby, vysvetliť svoju interpretáciu diela a popísať aj interpretáciu diváckej spätnej väzby, ktorá bola úplne odlišná od tej Vašej?
Jeden konkrétny obraz ma nenapadá. Avšak často sa stretávam s tým, že moje temnejšie obrazy ľudia považujú za depresívne, zatiaľ čo ja ich vnímam len ako tajomné alebo hlboké.
Každé Vaše dielo rozpráva nejaký príbeh. Avšak, ako sa zdá, celá séria s názvom Film, který nikdo neviděl rozpráva sama o sebe nejaký príbeh. Je to zobrazenie nejakého celistvého príbehu, ktorý na seba nadväzuje? O čom je táto séria malieb, kde sa na väčšine obrazov opakuje rôzne vyobrazenie motívu auta?
Je to príbeh, ktorý na seba nadväzuje, ale nikdy nie je povedaný celý. Hlavnou myšlienkou série, ako i následnej výstavy, ktorá prebehla na konci roku 2021 v galérii UFFO Trutnov, je to, že obrazy symbolizujú filmové okienka zastavené v bizarných a zaujímavých momentoch. Divák si z nich v hlave môže zostaviť vlastný film.
Mnoho umelcov vo svojej tvorbe reagovalo aj na pandémiu ochorenia Covid-19, s ktorým bol spojený lock-down, karanténa, či izolácia. V jeho začiatkoch vznikla u Vás séria Bizarní dovolená. Čo tento cyklus predstavuje?
Bizarní dovolená vznikla ako reakcia na lockdown – s vidinou toho, že nasledujúce leto nebude možné nikam cestovať. Tak som sa zamyslela nad tým, aké by to bolo organizovať zájazdy do vlastnej imaginácie. Série obrazov zaznamenávajú rôzne miesta, na ktoré sa dá vo vlastnej fantázii naraziť. Cyklus som v priebehu lockdownu prezentovala na sociálnych sieťach, kde mali moji sledovatelia pomocou hlasovania možnosť rozhodnúť o tom, kam sa bude výlet ďalej uberať. Podľa hlasovania som tak maľovala a zverejňovala jednotlivé obrazy.
Pre Vašu tvorbu je typické zobrazovanie priam bizarných scén, ktoré u diváka môžu vyvolať fantazijnú cestu do neznáma. Avšak s podivným a neznámym pracujete trochu v inej forme v rámci série Voynichova botanika, kde maľujete rastliny inšpirované z rovnomenného rukopisu. Čím Vás zaujal Voynichov rukopis, že ste sa rastliny z neho rozhodli zobrazovať?
Odmalička som milovala rôzne záhady a tajomno. Voynichov rukopis ma fascinoval už dlhú dobu predtým, ako som sa rozhodla ho spracovať. Až vo chvíli, keď som dostala faksimilu (reprodukciu) tohoto záhadného rukopisu a mohla som ho teda „držať priamo v ruke“, pustila som sa do premaľovávania naivne zobrazených tajomných rastlín, ktorých v knihe môžeme nájsť asi stopäťdesiat.
Vo Vašom portfóliu sa nachádza i záhada menom Eel-Man. Kto to je a prečo ste sa mu rozhodli venovať celú sériu diel?
Eel Man alebo Úhorí muž je Superstar. Bol veľmi populárny v 70. a 80. rokoch. Miesto rúk má dva obrovské úhory, ktorými môže rôzne krútiť, naťahovať a vytvárať tak fascinujúce obrazce. Jeho audiovizuálne šou navštevovali desaťtisíce fanúšikov. Tu však nastal konflikt jeho profesie a jeho povahy. Eel Man je veľmi introvertný. Neustála pozornosť mu nerobila dobre. Pre zachovanie svojho psychického zdravia sa rozhodol stiahnuť do ústrania. Jeho fanúšikovia to neniesli dobre, ale pre Úhorieho muža to bol jediný možný krok. Dodnes nikto nevie, kde presne sa v súčasnosti Úhoria hviezda nachádza. Povráva sa, že žije spokojne kdesi v horách, obklopený svojimi milovanými nutriami. Komunikovať so svetom sa rozhodol iba pomocou obrazov – blesky fotoaparátov už neznesie. A vtedy sme spolu začali spolupracovať. V sérii Eel Man som zobrazila jeho život v dobe slávy, i jeho život ďaleko od hučiaceho davu.
Avšak Eel-Man nie je jediná „osoba“, ktorej ste sa maliarsky venovali. Narážam na cyklus diel J. H. Fogbow. Je zobrazenie tejto záhadnej ženy druhom Vášho autoportrétu, či alter-ega?
Presne tak, Fogbow je moje alter-ego. Pri jej budovaní som sa opierala hlavne o atmosféru Londýna, kam som za posledný rok niekoľkokrát cestovala (Fogbow žije v Londýne.). Snažila som sa prepojiť atmosféru veľkomesta s folklórom a mágiou.
Vaša tvorba je rozložená do rôznych sérií. Tvoríte plánovito, alebo skôr impulzívne a až potom následne diela zaraďujete do cyklov?
Keď ku mne diela prichádzajú ako vízia, už vtedy na seba nadväzujú, prípadne sú súčasťou nejakého väčšieho príbehu. Totiž väčšinou sú súčasťou nejakého cyklu už od samého začiatku.
Čo Vás na maľbe najviac baví?
Na maľbe ma najviac baví možnosť previesť víziu, ktorú mám vo svojej hlave, do reality. Transformovať svoje predstavy do niečoho skutočného.
Čomu sa okrem tvorby venujete v súkromí? Aké sú Vaše záľuby?
Okrem svojej hlavnej umeleckej tvorby som v roku 2021 založila Klara Sedlo Studio, ktoré funguje ako nakladateľstvo. Chcela som vytvoriť priestor, kde budem môcť vydávať ako svoje, tak cudzie príbehy, ktoré spadajú pod žánre ako magický realizmus, surrealizmus a podobne. Prišlo mi, že tu niečo podobného chýba. V budúcnosti by som v rámci Studia rada spracovávala i krátke animované projekty.
Keď sa chcem odreagovať od práce, tak ma baví šoférovanie a staré autá. Mám dve hranaté autá značky Volvo z deväťdesiatych rokov, ktoré postupne rekonštruujem do čo najpôvodnejšieho stavu. Samozrejme s nimi jazdievam aj na výlety.
Aké plány máte do budúcna?
V nasledujúcich rokoch by som rada ešte viac vystavovala v zahraničí. Najviac ma láka práve Londýn, ktorý považujem za veľmi inšpiratívny, a kde som sa už zúčastnila niekoľkých skupinových výstav.
Klára Sedlo (1993, Praha)
je česká umelkyňa a maliarka.
V roku 2020 ukončila štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe, najprv v ateliéri u prof. Michaela Rittsteina počas bakalárskeho stupňa a následne u akad. mal. Jiřího Petrboka počas magisterského stupňa.
Vystavovala samostatne i skupinovo v Českej republike, Nemecku, Belgicku, Taliansku, Veľkej Británii a USA.
Je držiteľkou Ocenenia umeleckej kvality Luxemburg Art Prize, finalistkou ceny Mostyn Open 21, Veľká Británia a BBA Artist Prize 2019, Nemecko.
Klára Sedlo je známa predovšetkým obrazmi, ktoré zobrazujú bizarné príbehy, zvláštne objekty, či hračky, mnohokrát v kombinácii s hororovou atmosférou, alebo filmovou estetikou. Vychádza so surrealizmu a symbolizmu, ale jej prístup k maľbe je zároveň aj analytický. S nadhľadom v nich tematicky poukazuje na povrchného človeka žijúceho v konzumnej spoločnosti, ktorý sa namiesto riešenia psychických problémov a vnímania svojej podstaty obklopuje materiálnymi vecami. Avšak v jej obrazoch môžeme nájsť taktiež odkaz na pocit, či situáciu, ktoré sama autorka prežila.
