Hoci talent mala už v detstve, umeniu sa venovala len voľnočasovo. Potom prišiel na rad výber vysokej školy, kde si uvedomila, že ju baví ilustrácia a chce sa jej venovať aj profesionálne. V interviewe porozpráva Petronela Prokopčáková viac o svojich výtvarných začiatkoch, o štúdiu didaktickej ilustrácie na vysokej škole v zahraničí, ako i predstaví svoju tvorbu, povie o svojich záľubách či inšpiráciách, ale taktiež o možných plánoch do budúcna.
Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Od skorého detstva som rada kreslila. Celá moja rodina ma podporovala v tvorení, takisto môjho staršieho brata. Stále som obdivovala, ako môj brat kreslil. Chcela som sa podobať staršiemu súrodencovi. Neskôr sa z toho vyvinulo hobby, ale keďže som bola introvertné dieťa, ZUŠ-ku som v tomto smere nezvažovala. V 7. ročníku som sa prvýkrát pripojila do výtvarného krúžku na mojej základnej škole. Viedla ho Mgr. Nikola Murinová, ktorá videla, že ma to baví, takže sa snažila moju tvorivosť rozvíjať. V tej dobe som sa zúčastňovala rôznych výtvarných súťaží. Napriek tomu som prácu umelca brala ako niečo nereálne. Preto som si zvolila bilingválne gymnázium.
Avšak napriek tomu, že si študovala na gymnáziu, si sa venovala aktívne kresleniu…
Kreslila som si vo voľnom čase a zapojila sa do školských novín ako ilustrátorka. Počas posledných rokov strednej školy sa mi rozšírili obzory. Uvedomila som si, že ilustrácia je moja vášeň. Preto som sa rozhodla pre vysokú školu s umeleckým zameraním. V predmaturitnom ročníku som sa začala pripravovať na prijímačky v ateliéri PaedDr. Ivany Pančákovej, ktorá ma naučila vyskladať si portfólio. Takisto som sa od nej dozvedela o škole, na ktorej momentálne študujem.
Aktuálne si študentkou bakalárskeho stupňa v ateliéri Didaktická ilustrace na Fakulte designu a umění Ladislava Sutnara Západočeské univerzity v Plzni. Prečo si sa rozhodla pre túto školu/odbor?
Odbor ma oslovil tým, že je ideálnym spojením mojich dvoch vášní. Vzdelávanie je mojou záľubou. Nevedela som si predstaviť skočiť z gymnázia na voľnú tvorbu. Tento odbor mi dáva možnosť stále sa v niečom novom vzdelávať a potom nové vedomosti pretaviť do ilustrácie. Tie ďalej sprostredkovávam ďalším ľuďom. Je to jediný ateliér tohto typu v rámci Európy. Vycestovať za ním do Plzne bola pre mňa jasná voľba. Fakulta ma zaujala aj tým, že funguje na princípe open space, čo znamená, že ateliéry nie sú rozdelené do tried. Dáva to možnosť spojiť sa s hocikým, vidieť ostatných umelcov pri práci. To ma napĺňa inšpiráciou.
Môžeš vysvetliť, čo presne znamená didaktická ilustrácia?
Je to non fiction ilustrácia, ktorá má náučnú funkciu. Zväčša doprevádza text. V našom ateliéri pracujeme s rôznymi druhmi literatúry, ale taktiež máme zadania, kde samotná ilustrácia nesie celú informáciu na konkrétnu tému.
V rámci štúdia si sa istotne dostala do kontaktu s knižnou ilustráciou. Pre aké knihy si tvorila ilustrácie?
Mali sme ateliérové semestrálne zadanie k českej literatúre po roku 1989, kde sme ilustrovali obsah, alebo pasáž z knihy s portrétom autora. Vybrala som si knihu Kudy šel anděl od Jána Balabána. Neskôr som spracovala knihu Bertík a čmuchadlo od Petry Soukupovej. Minulý semester sme mali zadanie podobného typu, ale s literatúrou z 18., 19. a 20. storočia. Ja som ilustrovala pasáž z knihy Svéhlavička od Elišky Krásnohorskej. Tento semester som si zvolila voliteľný predmet ilustrácie s MgA. Mgr. Pavlom Trnkom. Máme vytvoriť súbor ilustrácií ku nami zvolenej knihe, čiže momentálne pracujem s knihou Valkýry od Paula Coelho.
Ako si volíš text z knihy, z ktorej budeš vychádzať pri ilustrácii? Ako vzniká taká ilustrácia? Môžeš popísať jej vznik, ako postupuješ od počiatočného procesu po celkovú realizáciu?
Ako prvé si prečítam celú knihu. Počas čítania si robím priebežné poznámky kľúčových bodov v deji a vytváram si nejakú hrubú predstavu ilustrácie do skicáru. Ďalej si spíšem obsah knihy svojimi slovami, prípadne aj otázky ku pasážam, ktoré mi robili problém s pochopením a nápad na ilustráciu. Po konzultácii sa vrhnem na skicovanie a vyberanie techniky. Túto časť konzultujem s našou vedúcou ateliéru akad. mal. Renátou Fučíkovou, ktorá ma pri práci usmerňuje a spoločne určujeme, akým štýlom sa má ilustrácia uberať. Každou konzultáciou sa posúvam bližšie ku finálnemu spracovaniu ilustrácie, ktorá dostatočne odzrkadľuje knihu. Finálnu verziu potom graficky upravím a pripravím na tlač.
Minulé semestre sme spolupracovali s literárnym kritikom Radimom Kopáčom, ktorý nám vytvoril zoznam diel na ilustrovanie. Následne konzultoval, ako sme danú knihu pochopili.
Ak by si si mala vybrať jednu knihu z tvojho detstva, ktorú si mala najradšej, ktorá by to bola?
Náročná otázka, je ich totiž veľa. Najskoršiu spomienku mám s knihou Prázdniny v ríši rozprávok od Kira Bulyčova, po ktorej siahnem a prezerám si ju zakaždým, keď prídem domov na prázdniny. Myslím si, že ilustrátor vedel, ako zapôsobiť výberom farieb aj svojou štylizáciou. Obrázky z knižky mám zapamätané navždy ako zdroj inšpirácie.
Si autorkou aj niekoľkých autorských kníh. Jedna z nich rozpráva o tvojich prvých 100 dňoch v Plzni. Aké boli?
Denník je každoročným zadaním pre prvákov v mojom ateliéri pod vedením asistentky MgA. Evy Bartošovej. Obsah tejto témy je vyskúšať si nové techniky, naučiť sa zachytiť dianie okolo seba a prirodzene sa rozkresliť v rôznych prostrediach do ďalších semestrov.
Snažila som sa prepojiť viacero techník, každá ilustrácia hovorí o mojom novom živote v Plzni. Kreslila som hodiny strávené vo vlaku do mojej domoviny, plzenské krčmy či kaviarne, architektúru Plzne, ale aj život na internáte.
Prvý semester bol pre mňa silná zmena, nielen presunom zo strednej školy na vysokú, ale taktiež zameraním. Bola som zvyknutá sedieť za knihami a učiť sa hodiny denne. Za čo som vďačná, lebo kvôli tomu som mala naozaj veľa motivácie pre toto zadanie. Mám viacerých spolužiakov, ktorí predtým študovali na gymnáziu, čiže sme sa vedeli povzbudzovať navzájom v novej etape života. Samotné kreslenie som si užívala. Na odporúčanie spolužiakov, ako i Evy som sa naučila pracovať s farbou v kontraste s mojou charakteristickou čiernou perokresbou. Vyskúšala som si takisto akvarel. Ťažšie bolo ilustrácie graficky upraviť a následne pripraviť na tlač. Prvýkrát som sa stretla s Photoshopom a Indesignom. Rozhodla som sa knižku sama orezať aj zviazať, s čím som taktiež nemala skúsenosť. Vďaka tomuto zadaniu som sa naučila všetky základne veci okolo ilustračnej tvorby.
Ďalšia autorská kniha Vilija zas popisuje tradície rusínskych Vianoc. Môžeš povedať o obsahu knihy viac?
V letnom semestri sme pracovali na téme jedlo ako rituál. Ja som sa rozhodla spoznať viac svoje korene. Zilustrovala som tradície svojej rodiny, hlavne môjho dedka a jeho súrodencov v Habure. Každá rusínska rodina sa trochu líši tradíciami, tak som chcela byť špecifická, aby som nebola nekorektná. Všetky informácie som čerpala z rozprávania svojich rodinných príslušníkov. Dej zinu začína privítaním v obci Habura, kde vyrastali. Ilustrovala som celý rituál zberu húb v lete, sušenia húb na zimu, následne varenie tradičnej mačanky až po Štedrý večer s ôsmimi chodmi. Končí sa koledovaním v rusínčine. Knižku som tlačila na risografe a sama zlepila harmonikovou väzbou.
Aký je rozdiel medzi tvorbou ilustrácie pre už existujúcu knihu a tvorbou vlastnej autorskej knihy?
Obidva typy ma bavia. Ilustrácia pre už existujúcu knihu je náročnejšia, ale mám rada výzvy. Pri tvorbe takej ilustrácie si dávam pozor na voľbu techniky a štylizácie. Ilustrácie ku vlastnej knihe si budujem sama podľa toho, aký pocit chcem vyvolať v čitateľovi. Vymyslieť vizuál má voľnejší a rýchlejší proces, pretože konzultujem iba sama so sebou.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu?
Myslím, že momentálne svoju tvorbu nedokážem definovať. Stále sa hľadám. Som s tým takto spokojná. Nechcem sa škatuľkovať, chcem stále objavovať niečo nové. Výtvarných techník je priveľa a ja by som rada vyskúšala všetky. Dá sa u mňa spozorovať rukopis, ale nemyslím si, že moja tvorba je jednotná. Mám rada autenticitu, nemusím čisté linky a učesané práce, ale to tiež vie byť len fáza, v ktorej sa práve nachádzam.
Aké techniky využívaš vo svojej tvorbe? Máš nejaké, ktoré vyslovene preferuješ?
Aktuálne preferujem monotypiu s olejovým pastelom alebo kresbu ceruzkou. Možno sa to o mesiac zmení, ale s tým pracujem tento semester, ako aj vo voľnom čase. Pri kresbe mám rada svoju linku. Pri monotypii ma baví byť prekvapená z výsledku a taktiež, že nemusím mať kontrolu nad tým, čo vznikne. Môžem byť uvoľnená. Rada by som sa vrátila ku linorytu alebo perokresbe, ktoré ma kedysi definovali. Som v štádiu, kedy sa stále hľadám a rada skúšam všetko nové. Závisí to tiež od toho, čo spracovávam. Techniku si vyberám, aby sedela ku zadaniu.
Čo alebo kto ťa inšpiruje a prečo?
Inšpirujú ma ľudia z môjho ateliéru, či už spolužiaci alebo vedúci. Baví ma sledovať ostatných pri práci. Zakaždým ma to nakopne, že potrebujem tvoriť aj ja. Inšpiruje ma takisto môj priateľ, ktorý študuje rovnaký odbor. Vďaka tomu, že spolu bývame na internáte, slúži ako môj konštantný zdroj motivácie.
Zo zahraničia obdivujem maliara a ilustrátora Gerharda Munthe. Nedávno som dostala jeho knihu Norske Folkeviser, ktorá tak pekne na mňa čaká, že si ju otvorím zakaždým, keď neviem, ako začať novú prácu. V rámci českých ilustrátorov je to Nikola Logosová a zo Slovenska zbožňujem práce Albína Brunovského.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase?
Rada čítam filozofické knihy, alebo si píšem denník. Vzdelávanie tiež beriem ako svoje hobby. Najradšej sa priučím niečo nové z dejín umenia a zo všeobecnej histórie. Môj guilty pleasure je skladanie puzzle a pozeranie Jet Lag: The Game sérií. V rámci voľnej výtvarnej tvorby robím návrhy na tetovania kamarátom či známym.
Rozhodla si sa pre štúdium v zahraničí. Prečo?
Z bilingválneho gymnázia je prirodzené odcestovať na školu do zahraničia. Tým som bola dosť ovplyvnená. Kvôli jazyku som chcela ísť do Holandska, ale neoslovilo ma štúdium ilustrácie ako takej. Pre Plzeň som sa rozhodla kvôli špecializácii ateliéru. Okrem toho škola v zahraničí ponúka viac rôznorodých spoluprác a kontaktov.
Ako vnímaš ako študentka, k tomu ešte študujúca v susednej krajine, aktuálne dianie v slovenskej kultúre?
Mám radosť z ľudí, ktorí berú túto nepriaznivú situáciu ako priestor pre prejavenie svojej nespokojnosti skrz umenie. Sústreďujem sa na to a chcem hlavne podporovať nezávislé umenie. To je práve to, čo odzrkadľuje cítenie ľudí žijúcich na Slovensku. Chcela by som zmieniť v tomto kontexte festival Ťažisko, na ktorom som aj ja mala možnosť vystaviť svoje práce. Je to jeden z mnohých nezávislých podujatí, ktoré sa uskutočnili ako odozva na momentálne kultúrne okolnosti.
Aké máš plány do budúcna? Plánuješ ostať po ukončení štúdia v zahraničí alebo sa vrátiš naspäť na Slovensko?
Ak budem mať príležitosť pracovať vo svojom odbore na Slovensku, rada by som sa tam vrátila. Momentálne skôr premýšľam nad možnosťou cestovať po dokončení školy, spoznať nové kultúry a inšpirovať sa. Popritom by som rada pracovala dištančne na projektoch. Avšak to je len taký sen. Reálne neviem predvídať, ako sa mi pošťastí s mojou víziou alebo či sa mi moja predstava najbližšej budúcnosti nezmení.
Petronela Prokopčáková (2003, Prešov)
je slovenská ilustrátorka.
V súčasnosti je študentkou bakalárskeho stupňa na Fakulte designu a umění Ladislava Sutnara Západočeské univerzity v Plzni, kde študuje v ateliéri Didaktická ilustrace pod vedením akad. mal. Renáty Fučíkovej.
V roku 2024 sa zúčastnila festivalu Ťažisko v Prešove a niekoľkokrát vystavovala skupinovo v Plzni.
Petronela Prokopčáková sa venuje prevažne knižnej ilustrácii. Ilustrácie tvorí v rôznych technikách ako kresba ceruzou a perom, či v grafických technikách ako linoryt, monotypia, risografia a ďalšie. Pre jej rukopis je charakteristická práca s čiernou líniou. Vo voľnom čase sa venuje taktiež návrhom na tetovania.
Aktuálne žije v Plzni, kde aj študuje a tvorí.
