Kreslila rada už od detstva. Následne študovala výtvarne zameranie a na vysokej škole Grafiku, kde ju oslovila ilustrácia, ktorej sa venuje dodnes. Avšak to nie je všetko. Stále jej počas štúdia akoby chýbalo sebavyjadrenie. Najprv to skúšala s globálnymi problémami, ako ekológia, ktoré znázorňovala, no neskôr prešla na viac osobné témy – postavenie ženy v spoločnosti a jej „maskovanie“, aby mohla „zapadnúť“. Vtedy v rámci štúdia Voľného výtvarného umenia zaexperimentovala aj s maľbou, čo jej vyslúžilo 3. miesto v súťaži Maľba 2023. Reč je o umelkyni menom Alexandra Hrehová, ktorá vám v rozhovore bližšie porozpráva o veciach vyššie spomenutých – o svojich začiatkoch, tvorbe, plánoch do budúcna, ako aj o tom, ako ľudia vnímajú jej tvorbu.
Ako ste sa dostali k umeniu? Mali ste talent už odmalička?
Kreslenie bývalo mojou obľúbenou činnosťou už odmala. Vždy som si rada kreslila. Hlavne vtedy, keď som bola inšpirovaná po dopozeraní animovaných rozprávok. Pamätám si, že sme mali ešte niekde odložený môj prvý obrázok, ktorý môj otec nazval „Vták ohnivák“, kde bola nakreslená akoby napodobenina z rozprávky Fantázia 2000 od Disneyho.
Študovali ste nejaké umelecké zameranie na strednej škole?
Po skončení základnej školy som sa rozhodla študovať v Prešove na Strednej umeleckej škole. Na škole som si vybrala zameranie Propagačné výtvarníctvo, ktoré bolo veľmi blízke grafike.
Následne ste študovali na Akadémii umení v Banskej Bystrici (ďalej AKU v BB) na katedre Grafiky. Prečo ste si vybrali práve grafiku?
Katedru Grafiky som si vybrala z toho dôvodu, že som počula veľa pozitívnych tvrdení od študujúcich na AKU v BB. Grafika je známa širokým záberom, kde bolo možné k nej pristupovať rôznymi kombináciami tradičných, ale aj digitálnych techník. Na katedre Grafiky bolo možné okúsiť a pracovať nielen s linom, hĺbkotlačou, ale taktiež s maľbou, písmom, inštaláciou, objektami a podobne. Najviac populárnou možnosťou tvorby bola knižná a ilustračná tvorba, ku ktorej som sa sama dostala.
Tematicky ste sa tu venovali životnému prostrediu a konzumnej spoločnosti. Prečo práve tieto témy?
Moja tvorba je veľmi ovplyvnená mojím vnútorným prežívaním v danom období. Keďže ma v tom čase najviac trápili a frustrovali otázky spojené s ekológiou, rozhodla som sa, že pre vlastný pokoj na duši chcem tvoriť umenie tematicky zobrazujúce dôležité otázky spojené s environmentom. Bola to osobná ekologická úzkosť, ktorou som v tom čase trpela.
Za zmienku stojí séria objektov s názvom Meat industry. Môžete o nej niečo povedať?
Dielo MEAT INDUSTRY bolo inšpirované neziskovou organizáciou We Animals, s ktorou som sa stretla prvýkrát na Instagrame. Táto nezisková organizácia sa venuje zvieratám a konzumu prostredníctvom fotožurnalizmu. Ich práca sa ma veľmi dotkla, nakoľko ich cieľom je poukazovať na to, čo sa deje za múrmi bitúnkov, ako zvieratá prežívajú svoje krátke životy, ako trpia v zlých podmienkach a ako veľmi sme si znormalizovali ohavné spôsoby vraždenia. Preto som sa rozhodla použiť ako predlohy pre túto sériu found-footage, ktorý som pretvorila do autorskej tlače. Využila som kombináciu akrylových sprejov: červenej, čiernej a bielej farby. Táto séria sa v roku 2021 dostala na výstavu do Švajčiarska, presnejšie do galérie Novum Basel.
Okrem záberov z bitúnkov ste znázornili aj problematiku rybolovu. Môžete o týchto dielach porozprávať viac?
Dielu MEAT INDUSTRY predchádzali projekty spojené so svetovým rybolovom. Nie som si úplne istá, ako som došla k téme agresívneho rybolovu, no vybrala som si túto tému hlavne kvôli tomu, že sa o nej vôbec nerozpráva. Nikde o nej nie je počuť a pritom to je tak veľmi závažný svetový problém, ktorému budeme za málu chvíľu musieť čeliť. Tieto témy konzumnej spoločnosti sa mi veľmi žiadali riešiť, pretože som si stále hovorila, že ak je možné, aby to zdvihlo informačné vedomie hoci len jednému človeku, stále by to bol úspech, nakoľko nepoznám veľmi veľa ľudí v mojom okolí, ktorí si sami sadnú a študujú tieto doslova hororové témy.
Pri sérii OVERFISHING som taktiež pracovala s nájdenými fotografiami (znázorňujúce proces rybolovu), ktoré som prenášala do techniky monotypie. Následne k tejto predošlej sérii vznikla ešte aj autorská kniha POMALY MIZNÚ, v ktorej som využila slepotlač a znázornila som všetky ryby, ktoré sa vďaka agresívnemu rybolovu nezvládajú množiť natoľko rýchlo, aby nevyhynuli. Pre zaujímavosť nešlo o ryby, o ktorých človek nikdy nepočul. Boli tam napríklad ryby ako losos, tuniak, hoki a všetky ďalšie ryby bežne dostupné v supermarketoch, ktoré eventuálne za pár rokov vyhynú, čo prispeje k svetovému hladomoru.
Na katedre Grafiky ste sa venovali rôznym grafickým technikám. Aké techniky ste si tu vyskúšali? Mali ste nejakú techniku, ktorú ste preferovali?
Na katedre Grafiky sme si mali možnosť vyskúšať všetky tradičné grafické techniky od linorytu až po hĺbkotlače. Mne sa veľmi osvedčila technika monotypie, ktorú som spomínala vyššie. Monotypia je taká zvláštna jednoduchá technika, ktorá vo výsledku vie pôsobiť aj ako maľba, kresba a tlač zároveň. Neskôr som ju začala používať takmer vo všetkých ďalších projektoch.
Tu ste prišli aj do kontaktu s ilustráciou, ako i s autorskou knihou. Vaša autorská kniha Idey vrhajúce tieň bola v roku 2020 ocenená v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Môžete túto knihu trochu predstaviť?
V ateliéri, v ktorom som bola, sme si mohli vybrať z tém, ktoré nám navrhol náš vedúci. Keďže v tom období prebiehala Covid karanténa, vybrala som si autorskú knihu, lebo ju bolo možné zrealizovať v obmedzenom priestore mojej izby. Autorská kniha Idey vrhajúce tieň teda vznikla v období Covidu 19, pričom celé toto obdobie bolo akousi veľmi veľkou výzvou. Ja osobne som prežívala veľmi ťaživé emócie, idúce von prostredníctvom pravidelných zápiskov do denníkov. Kniha Idey vrhajúce tieň teda v koncepte nemala nejaký príbeh, ale bola skôr môj emočný odraz. Po technickej stránke som vytvárala ilustrácie do knihy prostredníctvom monotypie. Používala som viacero druhov farebných papierov a na konci som ju ručne zošila. Keďže táto kniha bola mojou semestrálnou prácou, po ukončení semestra mi navrhol môj vedúci prihlásiť knihu do Bibiany, kde bola nakoniec ocenená.
Vašu bakalársku prácu taktiež tvorila kniha…
Pred začatím bakalárskeho ročníka ma kolektívne rodina poprosila, či by som neilustrovala detské riekanky a básničky, ktoré tvoril celý život môj krstný otec pre svoju dcéru, keď bola ešte malé dieťa. Ja som sa rozhodla, že si to dám ako tému na bakalársku prácu, pričom cieľom na praktickú časť bolo vytvoriť kompletnú detskú knihu vhodnú na publikáciu. Knihu Tisíc okien, tisíc dverí sa tak vďaka zbierke od ľudí podarilo naozaj vydať cez vydavateľstvo Marenčin PT. Je stále dostupná ako v internetových obchodoch, tak i v kamenných predajniach.
Okrem spomínaných kníh, máte už na svojom konte niekoľko ďalších kníh, ktoré ste ilustrovali. Môžete ich vymenovať a niečo o nich povedať?
Tesne po knihe Tisíc okien, tisíc dverí som mala možnosť pracovať na projekte pre Strednú odbornú školu Pod Bánošom v Banskej Bystrici. Vytvorila som tak malú knižku pre detských čitateľov – bola takým menším sprievodcom tejto školy, ktorá je známa včelárstvom. Avšak ešte pred knihou Tisíc okien, tisíc dverí som začala pracovať, mimo týchto kníh, na ilustráciách do knihy Kto zaklial Čiernu paničku? od Rastislava Kučinského. Ilustrácie a celkový obsah tejto knihy už nebol mierený na detského čitateľa, nakoľko šlo o psychologickú interpretáciu niektorých slovenských rozprávok Pavla Dobšinského. Musím dodať, že Rasťo je moja rodina a preto ma oslovil na spoluprácu. Tento rok som počas leta pracovala na jeho ďalšej knihe podobného charakteru. Táto nová kniha s názvom Tri citróny. Podobenstvo o srdci vyjde teraz niekedy do konca roka, na čo sa veľmi teším.
Ak sa vrátime k ilustrácii samotnej, môžete popísať proces vzniku ilustrácie?
Myslím, že u každého ilustrátora je ten proces vzniku ilustrácie iný. Avšak u mňa prvý krok je určite naštudovanie si samotného textu. Potom príde brainstorming a získavanie materiálu a inšpirácií z webov a podobne. Dosť času venujem tomu, že sledujem najnovšie trendy grafického dizajnu a ilustrácií. Následne si vždy najprv spravím prvotné návrhy a technické skúšky. V poslednej dobe som presedlala na prácu s tabletom, kde priamo kreslím do programu. Pri tých prvých knihách som kombinovala tradičnú kresbu, maľbu a grafiku v kombinácii so záverečnou úpravou na počítači, no spomínaný IPad mi veľmi uľahčil život. Celý tento proces samozrejme zahŕňa taktiež komunikáciu so zadávateľmi, pretože je dôležité počuť názory autorov.
Aký je rozdiel byť v roli „len“ ilustrátorky a byť autorkou knihy?
V role autorky knihy je človek v podstate kompletne oslobodený od názorov druhých ľudí. Môže tvoriť podľa seba, ako sa mu žiada. V role ilustrátorky tá sloboda býva okresaná. Niekedy sa stáva, že je potrebné sa prispôsobovať požiadavkám zadávateľa.
Ak by ste si mali vybrať jednu knihu z Vášho detstva, ktorú ste mali najradšej, ktorá by to bola?
Stále máme doma takú veľkú žltú knihu Rozprávky bratov Grimmovcov, ktorá mala najviac zaujímavé ilustrácie, ladiace môjmu detskému oku. Do tejto knihy som sa pravidelne chodila pozerať na ilustrácie.
V magisterskom stupni štúdia ste študovali Voľné výtvarné umenie, kde ste sa začali viac zaoberať maľbou. Prečo?
Keďže som už vyššie spomínala, že moja tvorba je veľmi ovplyvnená mojím vnútorným prežívaním, alebo jednoducho povedané tým, kde sa v živote momentálne nachádzam, vstúpila som do prvého magisterského ročníka s osobnými témami, ktoré sa ešte len otvárali. Nevedela som presne, či chcem ešte tvoriť grafiku a tak som spravila rázne kroky v podobe malieb, aby som sa niekam posunula. Prvé skúšky neboli úplne presvedčivé, ale nakoniec som dostala schválenie od konzultujúcich v maľbe pokračovať.
Tu ste sa začali venovať aj inej téme – a to osobnej mytológii s presahom do feminizmu.
Myslím, že to bolo veľmi späté s hľadaním sa vo vlastnej identite. Mnoho vecí samo o sebe chcelo ísť von. Začala som sa sústreďovať viac na seba a na svoje vnútro, pretože nedokončené cykly, príbehy, traumy, fyzické a psychické bolesti sa vždy budú snažiť si nájsť to vnútorné zahojenie. Tentokrát som si uvedomila, že je nutné najprv vyriešiť tieto problémy a až tak prídu rad na tie svetové.
Medzi prvé maľby z tejto tematiky patrí trojica diel s názvom SHAMELESS/IMPUDENS. Môžete o nich povedať viac?
Tento triptych bol v podstate moje prvé oficiálne dielo v technike maľby, ale musím dodať, že to nebol môj prvý stret s maľbou, nakoľko som už mala za sebou maľby v podobe portrétnych objednávok zopár rokov dozadu. Pri týchto dielach som mala potrebu spodobiť a otvoriť tému MASKOVANIA sa. Pri tejto téme som si uvedomila ešte predtým, než som sa rozhodla jej venovať v umení, že ma osobne maskovanie sprevádzalo celý život.
MASKING/MASKOVANIE je ,,v psychológii a sociológii obranné správanie, pri ktorom jednotlivec zakrýva svoju prirodzenú osobnosť alebo správanie v reakcii na spoločenský tlak, zneužívanie alebo obťažovanie. Maskovanie môže byť silne ovplyvnené environmentálnymi faktormi, ako sú autoritatívni rodičia, autizmus, odmietanie a emocionálne, fyzické alebo sexuálne zneužívanie. Maskovanie môže byť správanie, ktoré si jednotlivci osvojujú podvedome ako mechanizmy zvládania alebo traumatickú reakciu, alebo to môže byť vedomé správanie, ktoré si jednotlivec osvojuje, aby zapadol do vnímaných spoločenských noriem. Maskovanie je prepojené s udržiavaním performatívneho správania v rámci sociálnych štruktúr a kultúr.“
(https://en.wikipedia.org/wiki/Masking_(personality))
V diele SHAMELESS/IMPUDENS sa preto objavuje taký mix viacerých tém, ktoré ma sprevádzali počas celého dospievania, ako bol folklór a s ním spojené mizogýnne tendencie, ženská hanba, spomínané maskovanie a tak ďalej.
Podobné výrazové prostriedky a symboliku ste uplatnili aj v maľbe Miss Slovakia Treasure, s ktorou ste získali tretie miesto v súťaži Maľba roka 2023 Nadácie VÚB. Aké pocity Vás sprevádzali tesne po tom, ako ste ocenenie získali? Zmenilo sa vo Vašom živote niečo po získaní tohto ocenenia?
Do tejto súťaže som išla s cieľom zistiť, ako som na tom s maľbou, či má táto moja nová cesta zmysel, aby som v nej ďalej pokračovala. Samozrejme, po vyhlásení som bola maximálne v dobrom zmysle zaskočená, ale v podstate som dostala odpoveď na moje otázky. Po súťaži sa nejako toho veľmi veľa nezmenilo. Prišli nejaké milé príležitosti, avšak to hlavné tvorili pocity nádeje a taký nával energie pracovať na sebe a nezastavovať sa v tvorbe. Jedna vec sa však zmenila a to, že sa mi konečne podarilo zariadiť si jeden malý priestor na ateliér, keďže donedávna som maľovala a tvorila vo svojej detskej izbe.
Najrozsiahlejšie dielo venované generačným traumám slovenských žien ste zachytili v diplomovej práci The war on women. Môžete bližšie prestaviť toto dielo?
Týmto dielom som sa rozhodla uzavrieť moje štúdium na AKU v BB – chcela som, aby moje diela na seba nadväzovali tematicky aj vizuálne. Čiernobiele maľby doplnené o farebný akcent v podobe masiek sa stali mojím autorským rukopisom. Názvom svojej diplomovej práce The war on women sa snažím poukázať na pomyselnú metaforickú „vojnu“ uvalenú na ženy, ktorú vnímam ako niečo, čo siaha až do biblických čias. Mimo skutočných vojen mužov, sú a zároveň boli ženy vystavené vojnám v podobe sociálnej a rodovej nerovnosti, kontroly nad vlastnými telami, násiliu, obťažovaniu, sexuálnemu zneužívaniu a ďalším formám diskriminácie. Vojny a rôzne formy násilia fyzického, alebo psychického pôvodu spôsobujú obetiam traumy. Ak sú príliš silné, tak sa transformujú do generačných tráum.
Nosným aspektom tvorby mojich diel sa stali archívne fotografie, ktoré som vyzbierala od vlastnej rodiny, blízkych, priateľov, známych, ale aj z dostupných zverejnených archívov rôznych slovenských obcí. Fotografie slúžili ako predlohy pre výsledné maľby. Pri výbere som si zakladala na tom, aby na fotografiách boli osoby ženského pohlavia rôznych vekových kategórií zachytené buď portrétne, alebo pri akejkoľvek inej situácii. Práca s čiernobielymi fotografiami bola ovplyvnená fotografickou tvorbou Karola Plicku.
Výrazným akcentom v mojich dielach sa stali vyšívané masky na tvárach žien, ktoré sa prostredníctvom nití prepájajú do jednej veľkej komplexnej pavučiny vzájomných vzťahov. Masky v mojej práci sa objavujú ako niečo, čo odkazuje na generačné traumy, ktoré so sebou nesieme. Mojou úlohou, ktorú som si udelila, bolo poukázať na to, ako ich vzájomne medzi sebou prenášame.
Nevedomý proces prežívania aspektov minulých tráum sa odráža v každodennom živote v reakciách na určitých ľudí, alebo určité situácie. Zablokované a potlačené životné skúsenosti sa ukazujú v nevedomých opakujúcich sa vzorcoch správania, v slovách, reakciách a konaní. Vo výsledku som sa zameriavala špecificky na prenos tráum zo žien na ženy. Podľa môjho výskumu, pozorovania a prežitých osobných skúseností nám mizogýnia, problémy s rodom, stereotypy, tradície poukazujú na korene nášho problému. V našej konzervatívnej a tradicionalistickej slovenskej spoločnosti si ženy osvojili určité ženské štandardy a ideály. Veria, že ženy by mali byť domáce, podriadené, vychovávajúce, láskavé, miernej povahy, jemné, cudné atď. Zatiaľ čo vedome aj podvedome zastávajú tieto presvedčenia a snažia sa podľa nich žiť, často prezentujú svetu svoju dokonalosť. Pritom negatívne sa posudzujú tie ženy, ktoré sa nezhodujú s ich rovnakým presvedčením.
Vo svojich dielach využívate kombinovanú techniku maľby a šitia. Prečo zasahujete do malieb šitím? Má šitie nejakú špeciálnu symboliku vo Vašich obrazoch?
Šitie je späté stereotypne so ženským rodom. Výšivka v našej slovenskej kultúre je spätá zase s ľudovými krojmi. Šitie masiek do tvárí žien si môžeme interpretovať napríklad aj tak, že samotný vpich znázorňuje tú škodu/bolesť, keď je trauma vytvorená.
Keď sme už pri symbolike, dosť špecifickými symbolmi je odkaz na folklór, masky na tvárach žien, či iné prvky odkazujúce buď na minulosť, alebo prítomnosť. Môžete bližšie vysvetliť symboly, s ktorými v tvorbe pracujete?
Vo vyššie uvedených otázkach som už v podstate zhrnula, prečo sa tieto symboly objavujú v mojich dielach, ale pokúsim sa to priblížiť viac.
Folklorizmy sa objavujú preto, že ma folklór osobne sprevádzal počas môjho dospievania. Aby veci nevyznievali negatívne, folklór mi je veľmi blízky. Náš slovenský folklór je krásny, ale častokrát sa zneužíva v dnešnej dobe na propagandu. Ja som si dospievaním uvedomila, ako veľmi si ho romantizujeme. Miestami sa z našich tradícií a folklóru stáva až pokrivený obraz, ktorý sa potom v našej spoločnosti snažíme aplikovať do života, alebo lepšie povedané, okolie nám ho chce vnútiť. A keďže sme my ľudia sociálne bytosti, snažíme sa zapadnúť do kolektívu, maskujeme sa niekedy aj na úkor konceptov, ktoré nám vnútorne nesedia. Potom niektorí ľudia trpia pod tlakom toho, že netúžia mať tradičnú rodinu, netúžia mať deti, chcú byť single, alebo patria do Queer skupiny – trápia sa a skrývajú, pretože sociálne okolie na nich ukazuje prstom.
V triptychoch Future me I hope u are ok whenever you are a Nomad zobrazujete taktiež ženu so zahalenou tvárou, avšak tu ste ju zobrazili so zbraňou v ruke, smerujúcu k neznámemu horizontu. V čom sú tieto obrazy obsahovo iné oproti sérii SHAMELESS/IMPUDENS?
Tieto maľby nie sú až tak obsahovo iné, než tie predošlé. Pri triptychoch Future me I hope u are ok whenever you are a Nomad som hlavne chcela vyskúšať nové prístupy k maľbe.
Vo svojich dielach poukazujete na nerovnoprávnosť postavenia žien v spoločnosti a na krivdu páchanú na ženách, ktorá sa s nimi tiahne po generácie. Pomocou výrazových prostriedkov to vo svojich maľbách znázorňujete dosť kriticky. Ako reagujú diváci na Vaše maľby a to, že ste sa rozhodli poukázať na problémy žien?
Stretla som sa u ľudí s veľmi negatívnymi reakciami, a to najmä u ľudí nepatriacich do umeleckého kolektívu. Myslím si však, že to hovorí za všetko. Mňa sa to osobne nedotýka, pretože ak sa niekto rozhodne dívať na moje diela kriticky, alebo moje diela vyvolajú u diváka negatívne pocity, pozorujúci má tak ideálnu možnosť dať pozornosť svojím emóciám, ktoré cíti, pretože by tu inak neboli, ak by ich naozaj nepotrebovali.
O tomto je presne celá moja tvorba. Ja pristupujem k svojej tvorbe s úctou a láskou, rovnako teraz už aj k svojím emóciám, lebo negatívnym emóciám potrebujeme čeliť, aby sa zahojili. Generačná trauma si zakladá presne na koncepte toho, že má možnosť sa zahojiť až v momente, keď sa ju človek rozhodne precítiť a nebude ju ignorovať. A to pod generačnú traumu spadá takisto spomínaná internalizovaná mizogýnia, ktorá sa prejavuje ako u žien, tak i u mužov. Rovnako ide aj o hnev, úzkosti, problémy s mentálnym zdravím, maskovanie a mnoho ďalších…
Ak by ste mali charakterizovať maľbu a jej proces ako-taký, či celkovo Vašu tvorbu, čo Vás najviac na tom baví?
Sloboda. Najlepšie na celej tvorbe je sloboda vyjadriť sa a taktiež aj ten pocit, že mám tú schopnosť pomocou svojich ,,skills“ niečo také vytvoriť. Dúfam, že v momentálnej politickej situácii, kde sa na Slovensku nachádzame, neprídeme o tú možnosť slobody tvorenia, ktorá je tak veľmi dôležitá pre serióznych umelcov.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou? Ak áno, koho a prečo?
Nemám nikoho špecifického, kto by bol mojím vzorom. Bývam inšpirovaná všetkým okolo seba, prostredím, ľuďmi, súčasnými umelcami, situáciami, seriálmi, filmami a podobne.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Osobne nemávam veľmi voľný čas, keďže pracujem ako čašníčka. Dni sa rýchlo striedajú a častokrát mi nepostačuje deň – dva voľna na to, aby som zvládala spokojne tvoriť i oddýchnuť si. Pri takomto štýle nestíham dokončovať svoje diela, preto vždy musím len prečkať, kým mám opäť voľný deň. Bez práce sa existovať nedá, nie to ešte si aj financovať materiály na tvorbu, ale takáto je žiaľ realita všetkých tvoriacich umelcov. Už je to dlhá doba, čo som mala naposledy voľný čas na svoje vlastné projekty. Avšak, keď mám voľno, venujem sa projektom, ktoré mi prišli do cesty, ako napríklad ilustrovaniu do novej knihy. Keď ukončím jeden projekt, hneď idem na ďalší.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Momentálne sa venujem novým maľbám, ktoré pripravujem na svoju prvú sólo výstavu, ktorá bude v januári. Všetky podstatné informácie ohľadom výstavy budú oznámené v decembri na mojej instagramovej stránke @alex_hreh. Po tejto výstave dúfam, že budem mať aspoň trochu času konečne na svoje vlastné projekty, takže sa teším. Rada by som sa venovala vo voľnom čase takým skôr craftovým handmade umeleckým kúskom, ale uvidíme. Moje plány do budúcna sú také, že sa chcem naďalej venovať umeniu a uvidím, kam ma ten prúd dovedie. Nechcem sa úplne fixovať, chcem byť vyrovnaná s akýmkoľvek výsledkom. 😊
Alexandra Hrehová (1998, Vranov nad Topľou)
je slovenská umelkyňa, maliarka, grafička a ilustrátorka.
V rokoch 2018-2022 absolvovala bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Ateliéri grafiky a vizuálnej tvorby pod vedením doc. Mgr. art. Patrika Ševčíka, ArtD.. Následne pokračovala v programe Voľné výtvarné umenie pod vedením doc. Mgr. art. Patrika Ševčíka, ArtD., doc. Roberta Bruna, akad.mal. a doc. Igora Bencu, akad.mal., kde v roku 2024 získala magisterský titul.
Jej diela boli prezentované na kolektívnych výstavách na Slovensku a vo Švajčiarku.
V roku 2020 získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2020 za študentskú prácu, pre knihu Idey vrhajúce tieň. Bola finalistkou súťaže Maľba roka 2023 Nadácie VÚB, kde sa umiestnila na 3. mieste.
Alexandra Hrehová sa vo svojej aktuálnej tvorbe tematicky zoberá otázkami spojenými so ženským rodom a osobnou identitou. Pomocou symboliky – prevažne masky, poukazuje vo svojich dielach na skrývanie generačných tráum žien. Zobrazuje prevažne modernú ženu, zakrývajúcu svoju prirodzenú osobnosť, ktorá je zároveň mytologicky obklopená tradíciami folklóru. Tým poukazuje aj na aktuálnu slovenskú spoločnosť. Vo svojich prácach vychádza nielen z kolektívnej pamäti, ale taktiež z osobnej, kde sa snaží nájsť odpovede na otázky vlastnej identity. Využíva kombinovanú techniku maľby a vyšívania.
V minulosti sa v tvorbe zaoberala environmentálnymi témami, kde poukazovala na nehumánne zaobchádzanie so zvieratami v bitúnkoch alebo problém svetového rybolovu.
Okrem maliarskej tvorby sa Alexandra Hrehová zaoberá taktiež ilustráciou. Ilustrovala knihy Tisíc okien tisíc dverí od Pavla Velebíra; Pod Bánošom; Kto zaklial Čiernu paničku? od Rastislava Kučinského.
Alexandra Hrehová žije a tvorí v Hanušovciach nad Topľou.
