Keď som mesto Antverpy navštívila v máji 2023 už po tretíkrát, rozhodla som sa ho bližšie preskúmať, a tak trochu sa zamerať aj na múzeá. K jedným z nich patrilo Múzeum módy – MoMu, ktoré vám v tejto reportáži bližšie predstavím. V tomto rozsiahlejšom článku som sa zamerala nielen na históriu MoMu, ale aj budovy, v ktorej sa nachádza. Ďalej tu nájdete praktické informácie – od polohy Múzea módy, cez otváracie hodiny, až po vstupné. V neposlednom rade sa tu dočítate o dvoch krátkodobých výstavách a živote ich hlavných protagonistov, ako aj o stálej expozícii MoMu, mojich dojmoch z múzea, a čo prípadne môžete ešte v belgickom meste Antverpy navštíviť.
O MoMu
Mode Museum alebo v skratke MoMu je Múzeum módy mesta Antverpy v Belgicku, ktorého zbierka sa zameriava najmä na súčasnú belgickú módu, doplnenú o výber z historickej zbierky. Múzeum taktiež organizuje dvakrát ročne menšie krátkodobé výstavy. V MoMu sa nachádza netradičná a elegantná móda, ako aj historické oblečenie.
História Múzea módy
Vznik ulice Nationalestraat
V 19. storočí sa Nationalestraat ešte volala Boeksteeg a Drukkerijstraat bola známa ako Voddenstraat. Boeksteeg, jedna z najdlhších ulíc v Antverpách, viedla z Ijzerenwaag ku Kronenburgstraat, za ktorou bola sieť uličiek. Jediná budova, ktorá dnes pripomína názov pôvodnej ulice – Boeksteeg – je jedna krčma, ktorá nesie rovnomenný názov.
31.10.1876 mesto Antverpy poverilo parížskeho staviteľa Huberta Pierquina, aby začal s drastickými búracími prácami v Boeksteegu. Vznikol tak bulvár inšpirovaný Parížom, siahajúci od Ijzerenwaagu po Groenplaats. Takto vznikla Nationalestraat. Cieľom ulice bolo spojiť Groenplaats s úplne novou štvrťou na juhu mesta, Het Zuid, štvrťou v parížskom štýle so širokými ulicami a mestskými domami.
História budovy na ulici Nationalestraat 28
V roku 1893 Alphonse Van de Put kúpil pozemok od Huberta Pierquina, ktorý sa uvoľnil rozšírením Boeksteegu. Chcel postaviť veľký komplex budov na prenájom. Plány vypracoval architekt Ernest Dieltiens, ktorý nebol len architekt, ale vyučoval aj na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Antverpách.
Do novej budovy vlastnenej de Putom na Nationalestraat si presťahoval svoj módny biznis z Meir Pierre Einmahl. Na prízemí si otvoril obchod s názvom „New England“, kde predával oblečenie prêt-à-porter pre mužov a deti. V tejto budove si taktiež A. Bardelli otvoril luxusný hotel „Hotel Central“.
O niekoľko rokov neskôr sa okolo a nad obchodom „New England“ nasťahovalo niekoľko podnikov. V roku 1910 bola budova definitívne rozšírená. Pre nedostatok hostí boli izby Hotela Central v roku 1908 prerobené tak, aby mohli slúžiť ako kancelárie Compagnie Générale Coöpérative Charbonnière.
Po prvej svetovej vojne obchod s pánskou módou „New England“ kompletne prevzali kancelárie združenia invalidných veteránov a zmenáreň. Kancelárie si prenajala aj plynárenská a elektrárenská spoločnosť Compagnie de l’Eléctricité de l’Escaut (De Schelde). V budove sa nachádzali administratívne služby spoločnosti a showroom elektrospotrebičov. V tom čase obyvatelia Antverp pomenovali budovu „Den Ellentrik“.
V polovici 60. rokov EBES (predtým „De Schelde“) predal budovu mestu Antverpy. Do budovy sa presťahovali pracoviská a kancelárie Beschutte Werkplaats, sociálneho inštitútu zriadeného mestom Antverpy.
Medzinárodné módne centrum
Mesto Antverpy koncom roku 1997 pridelilo budovu Flámskemu módnemu inštitútu (FFI). Výsledkom bolo, že koncepcia FFI, založiť nové medzinárodné módne centrum, sa konečne sformovala. Od roku 1998 bola budova pravidelne využívaná na organizovanie podujatí a výstav organizovaných FFI.
V roku 1999 bola architektka z Gentu Marie-José Van Hee požiadaná, aby prevzala renovačné práce spoločnosti ModeNatie. Renovácia budovy ModeNatie tak odštartovala v auguste 2000. Počas rekonštrukcie budovy sa približne o rok neskôr v rámci módneho podujatia ‚MODE 2001 LANDED GELAND‘ samotná budova zahalila do fluorescenčnej žltej plachty. V nasledujúcich štyroch mesiacoch sa po celom meste objavili farebné polia a kvetinové záhony, ktoré propagovali podujatie. Potom, v decembri, ako prvé otvorilo svoje brány v novej budove Copyright Bookshop.
21. septembra, rok po Antverpskom módnom roku 2001, bola otvorená vtedajšia nová MoMu. Na terase MoMu sa konala pozoruhodná a kráľovská retrospektívna show s dielom Patricka Van Ommeslaegheho, bývalého študenta Akadémie. Módne oddelenie v Antverpách sa už počas letných prázdnin presťahovalo do novej budovy, aby mohlo začať akademický rok 2002-2003 v úplne novom prostredí.
Od poslednej renovácie po súčasnosť MoMu
MoMu znovu zatvorilo svoje brány v roku 2018, aby došlo k mnohým dôležitým zmenám. Architektonické štúdio B-architecten vytvorilo 800 m² ďalšej verejnej, prehliadkovej plochy – pri zachovaní pôvodného rukopisu architektky Marie-José Van Hee.
Po znovuotvorení 4.9.2021 tak vznikli tri nové výstavné priestory, vrátane celodenného výstavného priestoru pre stálu zbierku, spolu na ploche 2 000 m². Vynovená vstupná hala s dvoma vchodmi spravila Múzeum módy ešte dostupnejším. Na prízemí sa okrem haly nachádza kaviareň a obchod so suvenírmi. MoMu má tiež poslucháreň so zaťahovacím javiskom, ktorá umožňuje organizovať viac rôznych konferencií. Taktiež sa tu nachádza aj rozsiahla knižničná zbierka. MoMu Library je akademická knižnica pre historickú a súčasnú módu, textil a etnické kostýmy. S viac ako 15 000 knihami, archívom plným cenných referenčných diel, stovkami súčasných a historických časopisov a rýchlo rastúcou digitálnou databázou obrázkov je knižnica MoMu jednou z top vo svojom odbore na celom svete.
Čo sa týka zbierky MoMu, tak pozostáva z viac ako 38 000 kusov, no každoročne sa rozrastá. Kolekcia MoMu je teda najväčšou a najvýznamnejšou kolekciou súčasnej belgickej módy na svete. Pozostáva z odevov, doplnkov a textílií, ale aj neočakávanejších kúskov, akými sú nástroje, stroje na textilnú výrobu, vzory a pozvánky na módne prehliadky.
Politika kolekcií MoMu sa zameriava na prácu belgických dizajnérov a absolventov módneho oddelenia Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Antverpách. V kolekcii sú zastúpené takisto prominentné mená zo súčasného medzinárodného módneho sveta. Historická zbierka západoeurópskeho kroja a textilu MoMu je pokračovaním zbierky bývalého Múzea krojov a textilu Vrieselhof. V roku 2011 bola historická zbierka rozšírená o významnú akvizíciu. Zo súkromnej zbierky pani Jacoby de Jonge bolo získaných viac ako 2 000 predmetov z 18., 19. a prvej polovice 20. storočia, ktoré dopĺňajú existujúcu zbierku MoMu. V roku 2017 pribudla do zbierky múzea aj študijná zbierka ako samostatná kolekcia, ktorá má návštevníkov naučiť o móde tým, že im umožní študovať predmety zblízka. Študijný fond obsahuje historické, súčasné a etnické odevy, fragmenty a vzorky. Táto dostupnejšia zbierka pozostáva z daru pani Jacoby de Jonge, dlhodobej pôžičky od Katedry konzervovania-reštaurovania na Antverpskej univerzite a kúskov od MoMu.
Kde sa Múzeum módy v Antverpách presne nachádza a ako sa sem dostať
MoMu sa nachádza v centre mesta Antverpy, nie až tak ďaleko od známej obchodnej ulici Meir, konkrétne na adrese Nationalestraat 28.
Do Múzea módy môžete prísť pešo, napríklad z hlavnej vlakovej stanici vám to zaberie cca 25 minút chôdze, kdežto z námestia Grote Markt je to najkratšou trasou len 8 minút.
Ak by ste sa rozhodli ísť verejnou dopravou, tak vystúpite neďaleko na zastávke Groenplaats týmito linkami: električkou č. 4, metrom č. 3, 5, 9 a 15 a autobusom č. 22, 180, 181, 182, 183. Odtiaľ je do MoMu len niekoľko minút chôdze.
Ak by ste však cestovali autom, tak dbajte na to, že múzeum sa nachádza v nízkoemisnej zóne a nájsť parkovanie v blízkosti múzea môže byť problém, no neďaleko neho sa nachádzajú platené parkoviská: parkovisko Cammerpoorte na Nationalestraat, parkovisko Brabo na Kammenstraat, či parkovisko Indigo na Groenplaats.
Vstupné a otváracie hodiny MoMu
Mode Museum v Antverpách ponúka možnosť rezervovať si vstupenku vopred online, ale zakúpiť si ju môžete takisto priamo na mieste.
Ja som si zaobstarala vstupenku priamo na mieste, kde som si ju po vstupe do budovy „zakúpila“ pomocou museumPASSmusées na recepcii. Keďže som vlastníkom tejto karty, tak som vstup mala zadarmo. V múzeu je možné platiť kartou, ako aj hotovosťou.
Čo sa týka fotografovania, je zdarma, no nesmie sa používať blesk.
Cenník v skratke:
dospelí – 12€
mladiství od 18-25 rokov – 8€
deti a mládež do 18 rokov, držitelia mestskej karty Antverpy, držitelia karty ICOM, MoMu Friend, či museumPASSmusées a iné – zdarma
Otváracie hodiny:
Od utorka do nedele: od 10.00 – 18.00
MoMu je zatvorené pondelky a v dňoch 1.5., 1.11., 25.12. a 1.1..
Prehliadka Múzea módy v meste Antverpy
Krátkodobé výstavy MoMu
Geometrically Wired. IO Van Oostveldt: Medzi oblečením a umením
Prehliadku som začala hneď na prízemí, kde sa v tom čase nachádzala krátkodobá tematická výstava s názvom Geometrically Wired. IO Van Oostveldt: Medzi oblečením a umením, ktorá trvala od 25.2.2023-30.7.2023. Výstava sa nachádzala v jednej miestnosti, kde boli vystavené nielen modely oblečenia IO Van Oostveldt, ale aj jej skice, návrhy, fotografie či materiálové skúšky. Z modelov tu boli najviac zastúpené pleteniny – svetre, pončo, či vesty. Ďalej tu bolo možno vidieť modely šiat voľného, padajúceho strihu. Najzaujímavejším kúskom však boli svadobné šaty inšpirované geometriou, konkrétne štvorcami.
Výstava vznikla pod vedením kurátorky MoMu – Romy Cockx. Za dizajn výstavy bola zodpovedná Johanna Trudzinski a grafický dizajn Paul Boudens.
O živote IO Van Oostveldt
Charlotte Van Oostveldt sa narodila 28. septembra 1928 v belgickom meste Antverpy. Hoci vyrastala medzi umeleckými dielami – keďže jej strýko a teta poskytovali kostolom v Antverpách nástenné maľby, na naliehanie otca študovala latinčinu, gréčtinu a psychológiu. Až koncom štyridsiatych rokov 20. storočia začala študovať na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Antverpách, kde sa zoznámila s Markom Verstocktom (1930 – 2014). Od ich prvého stretnutia, ich spájala spoločná príťažlivosť ku geometrii. Vzali sa v roku 1953 a čoskoro sa im narodili tri deti. Avšak hoci sa IO Van Oostveldt nachádzala v pokrokovej spoločnosti umeleckých kruhov, prevzala starostlivosť o domácnosť, aby sa Mark Verstockt mohol presadiť na belgickej umeleckej scéne.
V tých rokoch IO začala navrhovať a vyrábať oblečenie, spočiatku pre seba a neskôr pre ostatných. Jej jedinečné výtvory, často pletené kúsky začali byť žiadané začiatkom 70. rokov. Naďalej kráčala vlastnou cestou a vyvinula napríklad ženilkovú priadzu s lurexom. Jej dizajnové kresby a vizuálne umenie odhaľujú jej fascináciu geometrickými tvarmi, (rekuperovanými) materiálmi a novými technikami. Hoci mnohé z jej odevných návrhov neboli nikdy realizované, dávajú výraz silnému avantgardnému podpisu. Ako umelci sa Mark Verstockt a IO Van Oostveldt v práci navzájom ovplyvňovali.
Tvorba IO Van Oostveldt
Začiatky
Začiatkom 60. rokov 20. storočia začala IO vyrábať odevy pre seba a svoje deti. Pohybovala sa v umeleckých kruhoch svojho manžela, ktorých tvorba bola silne geometrická. Geometrický jazyk formy sa objavil taktiež v módnych kreáciách Pierrea Cardina a Andrého Courrègesa. IO tiež experimentovala v snahe vytvoriť nenáročné oblečenie, ktoré by vyhovovalo jej vlastnej malej, štíhlej postave.
Koncom 60. rokov 20. storočia si IO kúpila stroj na pletenie a začala s ním experimentovať. Na vernisážach, ktorých sa zúčastňovala spolu s Markom, vždy nosila svoje vlastné kreácie. Jej oblečenie bolo žiadané a jej dizajny sa dobre predávali. Začiatkom sedemdesiatych rokov pre ňu pracovalo sedem žien, ktoré jej pomáhali s pletením. Originálne oblečenie tvorila v podkroví ich domova, ktoré slúžilo ako nejaký druh štúdia. Jej klientmi boli predovšetkým progresívne ženy z vyššej strednej triedy, ktoré si mohli dovoliť kúpiť jedinečné modely. Pokiaľ ide o štýl, tieto odevy pripomínajú pletené odevy od Ann Salens (1940-1994), ktoré boli v týchto rokoch veľmi žiadané, ale práca IO bola charakteristická používaním monochromatických farieb a hrami s líniami.
Ženilková priadza
V polovici sedemdesiatych rokov, keď bol lesk diskoték na svojom vrchole a lesklé materiály, ako je lurex, filtre a lesklá lycra začali dominovať nápadným, slávnostným oblečeniam, IO dostala nápad upliesť trblietavé vianočné girlandy, ktoré boli v tom čase vystužené kovovými drôtmi. Podarilo sa jej presvedčiť výrobcu textilu, aby jej pomohol vyvinúť pružnejšiu verziu. Po značnom experimentovaní prišli so ženilkovou priadzou s trblietavým efektom. IO sama financovala experimenty a použila tento nový materiál na výrobu svetrov a viest. Keď bola pripravená uviesť na trh svoju kolekciu, zistila, že výrobcovia, s ktorými spolupracovala, už predávali priadzu bez toho, aby sa s ňou poradili. Po tomto sklamaní sa IO vzdala svojich komerčných módnych ambícií.
Geometria
Následne sa vrátila ku geometrii, o čom svedčia jej dizajnové kresby, kde sa objavovali nezvyčajné materiály ako vlnité plechy, tehly, či hliník. V roku 1970 sa tehly objavili ako motívy v jej návrhoch a slúžili ako základ pre stupňovitý top v tvare kimona, ktorý bol vyrobený z voálu s hodvábnou potlačou. Viaceré z týchto konceptov boli realizované počas 80. a 90. rokov 20. storočia. Napríklad spomínaná potlač zdobila aj posteľnú bielizeň a kimoná, ktoré IO predávala v roku 1992 v podkrovnom butiku na Pourbusstraat v Antverpách.
Ako výtvarná umelkyňa dala formu abstrakcii, využívala recyklované materiály a meracie nástroje. Používaním kovového šrotu, napríklad hliníkových trblietok, sa hrala so svetlom ako najjemnejšou formou hmoty. Jej fascinácia pozitívnymi a negatívnym priestorom a meraním sa odráža v jej prácach so skladacími pravítkami a teplomermi.
Man Ray a móda
Ďalej som pokračovala na prvé poschodie, kde sa nachádzala výstava Man Ray a móda, ktorá prebiehala od 22.4.2023-13.8.2023. Táto výstava bola koncipovaná tak, aby ukázala nielen tvorbu amerického fotografa a umelca, ale aj modely šiat módnych domov a návrhárov tej doby, s ktorými sa osobne poznal, alebo ktorí sa Man Rayom neskôr inšpirovali. Výstava vznikla pod vedením kurátorky MoMu – Romy Cockx a hosťujúcich kurátorov ako Claude Miglietti, Catherine Örmen a Alain Sayag. Za dizajn výstavy bola zodpovedná Ania Martchenko a grafický dizajn Jelle Jespers.
Vešiaky a stojany
Výstava bola zoradená nielen chronologicky, ale aj tematicky. Ako prvé som sa stretla s inštaláciou Obštrukcia, ktorú tvorilo 65 drevených vešiakov s originálnym kufríkom. O niečo ďalej bola vystavená fotografia Man Rayovho objektu Coat stand a vedľa nej vystavené šaty s potlačou ženského tela z kolekcie zima 2022 španielskeho módneho domu LOEWE navrhnuté Jonathanom Andersonom. Obe tieto objekty – stojan a šaty – vizuálne spájalo (takmer) nahé ženské telo.
Móda v dvadsiatych rokoch 20. storočia
Následne výstavu tvorilo viac modelov šiat, ktoré pochádzali z 20. rokov 20. storočia, kedy Man Ray začal fotografovať pre módny časopis Vogue. Šaty so zníženými pásmi pretínajúce rovné siluety mali sukne kratšie ako kedykoľvek predtým. Modely sa vyznačovali slobodou pohybu, ktoré tieto jednoduché strihy poskytovali. Luxusné večerné šaty, boli bohato zdobené výšivkami z korálikov a flitrov. Nachádzali sa tu modely módnych domov ako Molyneux, Timmermans, či Callot soeurs. Vystavené modely šiat dopĺňali na stenách zarámované, malé, čierno-biele fotografie žien od Man Raya.
Vplyvné múzy a klientky
Postupne som sa dostala k časti výstavy, ktorá bola nazvaná VPLYVNÉ MÚZY A KLIENTI. Jednou z nich bola excentrická talianska dedička a mecenáška umenia Luisa Casati. Tú v roku 1922 portrétne fotografoval aj Man Ray. Spolu s jeho fotografiou Luisy Casati tu boli vystavené vizuálne podobné portréty. Neďaleko nich boli modely od belgického módneho návrhára, antverpského rodáka, Driesa Van Notena z jeho kolekcie jeseň-zima 2016-17, ktoré boli inšpirované práve extravagantnou Luisou Casati, ktorá bola známa tým, že sa predvádzala s párom gepardov na vôdzke a nosila živé hady ako šperky.
Ďalšou osobnosťou, ktorá ovplyvnila Man Rayov pohľad, bola Nancy Cunard – britská spisovateľka, dedička a aktivistka. Jej zovňajšok tvorili nápadné, veľké náramky na rukách, ktoré poukazovali na jej oddanosťou artefaktom africkej kultúry. Naproti tu zas stáli modely Driesa Van Notena z jeho kolekcie jeseň-zima 2008-09, ktoré svojim etno štýlom, vzormi a doplnkami boli pôvodne poctou opulentnému štýlu oblečenia newyorskej módnej ikony Iris Apfel. Avšak keď sa zamierame na výrazné farebné etno náhrdelníky, tak pripomínali istým spôsobom práve africké náramky, aké nosila Nancy Cunard.
Následne som tu mohla vidieť fotografie Man Rayových mileniek: Kiki a Lee Miller.
Keďže Kiki, vlastným menom Alice Prin, bola Man Rayovou milenkou a modelom v dvadsiatych rokoch 20. storočia, tak náprotivkom k jej fotografii tu boli ružové šaty od britského módneho návrhára Johna Galliana z kolekcie Jeseň 2007 inšpirované módou, akú nosila Kiki de Montparnasse, táto francúzska modelka, ktorá poslúžila mnohým umelcom ako model a neskôr sa stala sama maliarkou, napísala vlastné memoáre a vlastnila kabaret.
Lee Miller – americká módna, surrealistická, ale aj vojnová fotografka, bola Man Rayovou milenkou a modelom na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia. Na výstave bola jej čierno-biela portrétna fotografia v geometrickom svetri, ktorý som mohla vidieť aj na modely pod ňou od Phoebe Philo a jej tímu z kolekcie Céline jar-leto 2012.
Channel
Gabrielle „Coco“ Chanel bola francúzskou módnou návrhárkou, ktorá vybudovala obrovské módne impérium. Zároveň bola neviazanou a nekonvenčnou ženou, ktorá sa priatelila s rôznymi umelcami vrátane Jeana Cocteaua, Pabla Picassa, Sergeja Ďagileva a Igora Stravinského. Vďaka svojmu zmyslu pre aktuálne trendy sa Chanel vo svojich návrhoch už na začiatku orientovala na nezávislú, pracujúcu a športovú „novú ženu“, ktorú sama zosobňovala.
Man Ray odfotografoval desiatky žien v šatách Chanel, z ktorých len niekoľko prežilo 20. storočie.
Na výstave boli zastúpené dve šaty z dielne Coco Chanel. Obe boli splývavé v jemných púdrových farbách. Jedny boli s trblietkami, druhým dominovala mašľa.
Taktiež tu viseli fotografie samotnej Coco, ktorá Man Rayovi pózovala v roku 1935 v charakteristickom štýle, ktorým inšpirovala klientky po celom svete.
Norine
Od Chanel som sa dostala k modelom belgického módneho domu Norine. Boli tu vystavené prevažne elegantné kostýmy pozostávajúce zo saka, prípadne blúzky a sukieň. Avšak hoci by sa na prvý pohľad nemuselo zdať, módny dom Norine mal blízko k surrealizmu. V roku 1927 Norine použil motív vtáka, ktorý odkazoval na dva obrazy Maxa Ernsta. Takisto róby módneho domu Norine boli inšpirované kubizmom a pravdepodobne ich ručne maľoval René Magritte, ktorý bol zodpovedný aj za grafický dizajn módneho domu, vrátane pozvánok na prezentácie kolekcií a reklám. Krátko po tom, ako umelec v roku 1926 namaľoval svoje prvé surrealistické dielo, sa objavilo prvé logo Norine, figurína s poloľudskými ramenami, ktorú navrhol Magritte. Dom sledoval prevládajúce trendy a aktuálny umelecký vývoj, keďže od roku 1923 predával len svoje vlastné kreácie. Norine bol priekopníkom v uplatňovaní (nielen) surrealistického vizuálneho slovníka v móde. Vďaka ich príjmom mohli podporovať umelcov a budovať pôsobivú umeleckú zbierku.
A ako súvisí módny dom Norine s Man Rayom? Nuž v roku 1924 Man Ray portrétoval Honorine Deschrijver spolu s jej partnerom Paulom-Gustavom van Hecke, s ktorým viedla módny dom Norine v Bruseli približne od roku 1916 do roku 1952.
Móda v tridsiatych rokoch 20. storočia
Postupne som sa dostala k skupine viacerých modelov šiat, ktoré pochádzali z tridsiatych rokov 20. storočia, kedy Man Ray v rokoch 1934 až 1939 fotografoval pre americký módny časopis Harper’s Bazaar. Man Ray významne prispel k umeleckej inovácii, ktorú si predstavovali šéfredaktorka Carmel Snow a grafický dizajnér Alexej Brodovitch. Man Ray dostal pri zobrazovaní módy voľnú ruku: jeho umelecká interpretácia mala pravidelne prednosť pred jasným zobrazením samotného odevu. Majstrovsky uplatňoval inovatívne techniky, ktoré skúmal v predchádzajúcich rokoch. Vďaka solarizácii, fotomontáži a viacnásobnej expozícii mali jeho fotografie tajomnú atmosféru. Man Ray navyše fotografoval z nezvyčajných uhlov a ako pozadie používal umelecké diela. Napríklad požiadal Alberta Giacomettiho, aby vytvoril vtáky a ryby v basreliéfe, a niektoré inscenácie odkazovali na sochy Constantina Brancusiho.
Ale vráťme sa naspäť k šatám. Tie predstavovali eleganciu napriek tomu, že v 30. rokoch 20. storočia vládla vo svete finančná kríza. Mnohé luxusné módne domy v Paríži vtedy vytvorili štýlové, ale lacnejšie modely, čím sa viac stali dostupnejšími pre ľudí. Čo sa týka strihu, tak šaty šikmého strihu obopínali kontúry tela. Boli inšpirované klasickým starovekom, móda prevzala sochársky pôvab. Dôraz bol na páse a široké, splývavé sukne sa stávali postupne viac širšie. Z vystavených modelov sa tu striedali farby čierna a krémová. Až na dva modely, ktoré mali širšie sukne, tu boli prevažne všetko voľne splývavé šaty.
Týmto obdobím sa inšpirovali aj viacerí módny návrhári – ako som to mala možnosť vidieť napríklad pri modeli šiat od belgického návrhára Maisona Martina Margielu z kolekcie jar-leto 1990, oproti ktorému bola vystavená fotografia od Man Raya z roku 1930, ktorá znázorňovala Madame Toulgouat v svetlých splývavých šatách.
Ateliér Man Raya
Následne som sa dostala k makete „ateliéru Man Raya“, ktorý tvorili dizajnové predmety ako stolík, stolička a svietidlá. Tu som sa dozvedela, že keď Man Ray niekoľkokrát zmenil ateliér, vždy ho vyzdobil najrôznejšími predmetmi, ktoré inšpirovali jeho tvorbu. Hoci na začiatku druhej svetovej vojny sa presťahoval do Hollywoodu, tak sa v roku 1951 vrátil do Paríža, kde svoj posledný ateliér rozdelil dômyselným systémom farebných látok a obklopil sa objektmi a fotografickými negatívmi v krabiciach od cigár.
Optické ilúzie
Tejto časti výstavy dominovali na ľavej strane čierno-biele modely v kombinácii sveter – sukňa z kolekcie jeseň-zima 2008-09 a napravo modely z kolekcie jeseň-zima 2019-20 obe od antverpského návrhára Dirka van Saena, kde sediaci model bol extravagantnejší – sveter mal pletený len golier a rukávy v svetloružovej, kým zvyšok tvoril priehľadný plastový materiál, ktorým bola pokrytá aj hlava. Pančuchové nohavice na čiernom pozadí zobrazovali potlač nôh. Za sediacim modelom už bol konzervatívnejší kúsok, ktorému dominovala béžová na kabáte a spodnej časti odevu a dopĺňala ho svetloružová v podobe hornej časti odevu. Čo sa týka kolekcie z pred 11 rokov, tak jeden úplet bol inšpirovaný Rubinovou vázou, ktorú v roku 1915 použil dánsky psychológ Edgard Ruben ako optickú ilúziu na ilustráciu obojstranne stabilného vnímania: vidíte buď bielu vázu, alebo dve čierne tváre, ale nikdy nie obe súčasne.
Tieto optické klamy na odevoch nadväzovali na Man Rayov vizuálny jazyk, keď zdokonaľoval techniku fotogramu, pri ktorej sa objekty umiestňovali medzi zdroj svetla a papier citlivý na svetlo. Túto techniku objavil náhodou pri vyvolávaní módnych fotografií pre Paula Poireta a nazval ich po sebe Rayographs. Nie je vylúčené, že výrazná grafická kvalita a plošnosť jeho rayografií bola inšpiráciou pre Elsu Schiaparelli, ktorú v tridsiatych rokoch aj fotografoval.
Figurína ako fetiš a Pavillon de l’Élégance
Od Optických ilúzií som plynule prešla naľavo, kde stála štvorica modelov, prevažne šiat, kde najvýraznejším modelom boli krátke šaty s čierno-bielou potlačou polfigúry v kabáte z kolekcie jar-leto 2009 belgického dizajnéra Maisona Martina Margielu.
Šaty od Maisona Martina Margielu a vystavené figuríny tu mali poukázať na používanie figurín nielen v módnom priemysle, ktoré postupom času vyzerali čoraz živšie, ale aj na ich používanie v dielach surrealistov, Man Raya nevynímajúc. Pravidelne zobrazoval ženy a ich neživé náprotivky v submisívnej úlohe inšpirovaný markízom de Sade a jeho názormi na lásku a sadizmus.
Čo sa týka figurín, tie Man Ray takisto fotografoval v roku 1925, keď pracoval pre Vouge. Figuríny boli odeté okrem iného v kreáciách značky Lanvin. Pre ilustráciu sa tu na výstave nachádzal aj jeden model šiat od Lanvin – boli to hodvábne večerné šaty.
Man Ray vyrobil štylizované figuríny pre Siégel André Vigneau a boli vystavené v Pavillon de l’Élégance počas Exposition internationale des Arts décoratifs et industriels modernes v Paríži. Fotografie boli uverejnené nielen v módnom časopise, ale jedna z nich zdobila aj obálku časopisu La Révolution surréaliste.
Izolované časti tela
A prišla som k poslednej časti výstavy Man Ray a móda, ktorá sa zameriavala na jednotlivé časti ľudského tela, ako sú oči, pery, vlasy alebo ruky.
Surrealisti boli fascinovaný podvedomím a ľudským telom, najmä ženským, ktoré bolo ovládané, dehumanizované, fragmentované a deformované. V 30. rokoch sa témy a vizuálne stratégie surrealizmu rozšírili do oblasti módy, reklamy, interiérovej architektúry a produktového dizajnu. Móda spájala ženské telo s tovarom a prostredníctvom média módnej fotografie bolo manipulované a fetišizované. Obrazy izolovaných častí ženského tela od Man Raya sa stali veľmi vplyvnými. Módni návrhári a fotografi ešte aj dnes nachádzajú inšpiráciu v jeho surrealistickom vizuálnom jazyku.
Oči
Oči boli pre surrealistov niečo magické, nakoľko spájali vnútorný svet človeka s vonkajším svetom. Ľudské oko fascinovalo aj Man Raya, ktorý vytvoril niekoľko ready-madeov, kde sa nachádzalo, napr. dielo Boule de neige – suvenírovú snehovú guľu, ktorú opatril namaľovaným okom a keď bola naplnená vodou, tak sa menila na lupu; alebo Object to Be Destroyed – metronóm s fotografiou oka pripevneného na kyvadlo, ktorý sa nachádzal aj na tejto výstave. Čo sa týka však fotografie, tak oko sa stalo pre Man Raya inšpiráciou pri tvorbe fotografie pre značku maskary Cosmécil, ktorú dodnes poznáme pod názvom Glass Tears – oko roniace sklenené slzy.
Man Rayovo oko inšpirovalo mnoho módnych návrhárov, čo dokazovali aj štyri vystavené modely. Modelom, ktorý najviac odkazoval priamo na Man Raya a jeho Glass Tears, boli šaty z kolekcie jeseň-zima 2011-12 s názvom Woman/Ray od francúzskeho módneho dizajnéra Jean-Charlesa de Castelbajaca. Zaujímavý bol aj model od belgického návrhára Quintena Mestdagha z kolekcie 2017 3BA s názvom ‘DODGE THIS’ s výrazne tvarovanou červenou sukňou s pop-artovou potlačou tváre. Oči inšpirovali aj ďalšieho Belgičana – Dirka Van Saena v jeho zelenom modely z kolekcie jar-leto 2020.
Pery
Pery sa úzko viažu k jednej maľbe Mana Raya s názvom Observatory Time – The Lovers, ktorú namaľoval v rokoch 1932 až 1934. Tá znázorňuje veľké pery vznášajúce sa na oblohe personifikujúci milenecký pár vznášajúci sa vo svojej blaženosti no nebi. Pery najprv namaľoval podľa svojej milenky Kiki, ale neskôr na obraz použil pery Lee Millerovej. Dielo následne tvorilo aj kulisu k niektorým módnym fotografiám vytvorených Manom Rayom pre časopis Harper’s Bazaar.
Z modelov tu boli vystavené tri šaty a jedna košeľa. Najvýraznejšie tu pôsobili ružové šaty, ktorých vrchná časť tvorila akoby pery. Tieto šaty boli z kolekcie zima 2022 španielskeho módneho domu LOEWE.
Vlasy
V roku 1929 Man Ray odfotografoval ženu s hlavou zvesenou dozadu, ktorej voľne padali dlhé blond vlasy. Táto fotografia mohla byť podnetom pre Elsu Schiaparelli a Jeana Cocteaua, aby vytvorili ľanové večerné sako, z kolekcie jeseň 1937, s vyšívaným profilom ženy na prednej strane, ktorý prechádzal do vlasov vlniacich sa cez pravý rukáv.
K spomínanému modelu, respektíve fotografii od Man Raya, ako prvotnej inšpirácie, tu boli vytavené dva modely šiat a jeden kostým. Motív vlasov bol na zadnom panely saka, čím vytvoril efekt trompe l’oeil, akoby nositeľka mala predĺžené dlhé blond vlasy. Kostým navrhol Belgičan Olivier Theyskens vo svojej vlastnej kolekcii jar-leto 1999.
Ruky
Podobne ako oči, takisto ruky slúžili pre surrealistov ako magické a záhadné predmety, ktoré možno čítať alebo interpretovať k odhaleniu tajomstiev duše. Man Ray na svojich fotografiách opakovane zdôrazňoval ruky. Zobrazoval ich inovatívne: zarámované alebo solarizované. Uverejňoval ich v časopisoch ako Femina a Harper’s Bazaar, ktoré komercializovali surrealistický diskurz: ruky si ako výrazový prostriedok duše zaslúžia starostlivosť a zdobenie.
Čo sa týka fotografie, tak tu bola vystavená trojica čierno-bielych surrealistických fotografií od holandského fotografa Paula Kooikera: ruka s prsteňmi, pätica nôh a žena s polovicou tváre zahalenou vlasmi v kožušinovom kabáte, ktorý takmer splýva s jej vlasmi.
Z modelov som tu našla širokú škálu módnych doplnkov ako rukavice, kabelky v tvare rukavíc, čelenku tvorenú z „rúk“. Najznámejšie rukavice pochádzali z kolekcie jeseň-zima 1936-37 z dielne talianskej módnej návrhárky Elsy Schiaparelli. Aplikácia zlatých kovových falošných nechtov na čiernej zamatovej kože na týchto večerných rukaviciach bola jednoznačne odkazom na surrealizmus.
Čo sa týka šiat, tie tu prezentovali značky LOEWE a Martin Margiela. Šaty LOEWE béžovej farby z kolekcie jeseň-zima 2022 zdobila potlač čiernych rukavíc vytvárajúcich dojem elegantného objímania. Ako náprotivok o niečo ďalej som našla biele šaty Martina Margielu z kolekcie jar-leto 2001, kde živôtik tvorili našité kožené rukavice.
Ženy ako hudobné nástroje
Pre surrealistov mali ženy spoločné vlastnosti s hudobnými nástrojmi. V Man Rayovom filme Le Violon d’Ingres vystupovala jeho milenka Kiki ako náhradný hudobný nástroj. Odtiaľ bol prechod k móde jednoduchý. Ak sa tvar strunového nástroja dal prirovnať k žene, potom aj toto telo mohlo nadobudnúť tvar hudobného nástroja.
Pred fotografiou Kiki s husľovými otvormi ef naznačenými na chrbte sa nachádzali kúsky zo zbierky Yvesa Saint Laurenta. Dva modely z odkazom na hudobný inštrument pozostávali z kabátika a sukne, jeden tvorili čierne šaty, ktorým pás zvýrazňovalo zobrazenie husľových otvorov ef.
O živote a tvorbe Man Raya
Detstvo a štúdium
Man Ray sa narodil ako Emmanuel Radnitzky vo Philadelphii v roku 1890 a vyrastal v New Yorku. Jeho rodičia boli židovskí prisťahovalci – matka bola krajčírka z Minska a otec krajčír z Kyjeva. Okrem práce v odevnej továrni prijímal Radnitzky senior zákazníkov v rodinnom dome, kde Emmanuel strávil svoje mladé roky obklopený látkami a šijacími potrebami. Hoci sa chcel dištancovať od svojho rodinného zázemia, ale krajčírstvo predsa len zanechalo neskôr v jeho umení trvalú stopu, aj keď to nikdy nepriznal.
Počas detstva prejavoval umelecké a mechanické schopnosti, ktoré upevnil na strednej škole. Už od mladosti sníval o kariére maliara. Krátko po ukončení strednej školy v roku 1908 dostal štipendium na štúdium architektúry, ale rozhodol sa pre kariéru v umení. Štyri roky pracoval na tom, aby sa stal profesionálnym maliarom, pričom si zarábal aj ako technický ilustrátor a komerčný umelec v rôznych manhattanských spoločnostiach.
Rodina Radnitzkych si kvôli vtedajšiemu antisemitizmu v roku 1912 zmenila priezvisko na Ray. Emmanuel Ray mal prezývku Manny, ale zmenil si ju na Man, čím začal používať meno Man Ray.
Prvé kontakty s umením
Man Ray pravidelne navštevoval galériu Alfreda Stieglitza. Vo svojej rannej tvorbe sa inšpiroval vtedajšími avantgardnými štýlmi umenia. Jeho prvá veľká láska, belgická poetka Adon Lacroix, ho zoznámila s tvorbou francúzskych básnikov Arthura Rimbauda, Guillauma Apollinaira a Lautréamonta, ako aj markíza de Sade. Najmä títo dvaja mali veľký vplyv na jeho tvorbu. V roku 1915 sa Man Ray spriatelil s francúzskym umelcom Marcelom Duchampom. Spolu s Duchampom a Francisom Picabiom sa Man Ray stal vedúcou osobnosťou hnutia Dada. V júli 1921 odišiel Man Ray do Paríža.
Paríž a fotografia
Počas svojho pôsobenia vo Francúzsku bol Ray naďalej súčasťou umeleckej avantgardy. Tvoril tu v niekoľkých médiách vrátane sochárstva, maľby, filmu a fotografie.
Man Ray začal pracovať ako profesionálny fotograf, aby si zlepšil finančnú situáciu. Svoje služby ponúkal iným umelcom a fotografoval nielen ich diela, ale robil taktiež ich portrétne fotografie, čím prakticky vytvoril kompletný fotografický záznam celebrít parížskeho kultúrneho života počas 20. a 30. rokov 20. storočia.. Počas experimentovania s fotografiou vytvoril skvelé umelecké diela, ktoré sú dnes známe ako Rayogrammes – obrazy vytvorené na kuse fotografického papiera bez fotoaparátu. Taktiež sa venoval módnej fotografii, kde zaviedol nový spôsob zobrazovania modeliek, používal nové a nečakané uhly pohľadu, využíval umeleckú inscenáciu a používal inovatívne postupy, ako napr. solarizácia, viacnásobná expozícia.
Taktiež v tejto dobe vyrobil niekoľko významných ready-mades, ako napr. Cadeau (Gift) (žehlička s cvočkami), či Object to Be Destroyed (metronóm s fotografiou oka pripevneného na kyvadlo).
Múzy
Man Ray fotografoval nespočetné množstvo žien, z ktorých niektoré mali aktívny vplyv na jeho tvorbu vďaka svojmu spoločenskému postaveniu, charizme alebo blízkemu vzťahu.
Krátko po príchode do Paríža sa stretol a zamiloval sa do Alice Prin (ľudovo známej ako „Kiki de Montparnasse“), umeleckej modelky a oslavovanej postavy v parížskych bohémskych kruhoch. Kiki ho inšpirovala k vytvoreniu fotografií, ktoré sa stali ikonickými (napr. Ingresove husle).
V rokoch 1929-1932 bol v milostnom vzťahu so surrealistickou fotografkou Lee Miller. Bola tiež jeho fotografickou asistentkou a spolu znovuobjavili fotografickú techniku solarizácie.
V rokoch 1934-1940 bol Man Ray vo vzťahu s guadeloupskou tanečnicou a modelkou Adrienne Fidelin, ktorá sa objavovala sa na mnohých jeho fotografiách.
Neskoršie roky
V roku 1940 Man Ray utiekol pred vojnou vo Francúzsku a presťahoval sa do Los Angeles, aby pokračoval vo svojom umení. Niekoľko dní po príchode sa stretol s Juliet Browner, s ktorou sa v roku 1946 zosobášil. Hoci Ray bol veľmi úspešným fotografom v New Yorku a Hollywoode, v roku 1951 sa vrátil do Paríža. Tam sa naďalej venoval svojim obrazom.
V roku 1963 vydal svoju autobiografiu Autoportrét. V posledných rokoch Ray pokračoval vo svojich najlepších umeleckých dielach a pred svojou smrťou vystavoval v Londýne, New Yorku, Paríži a iných populárnych mestách. Zomrel vo svojom ateliéri v milovanom Paríži 18. novembra 1976.
Stála expozícia MoMu
Po dvoch dočasných výstavách som sa dostala k stálej zbierke MoMu. Tá tu v zmenšenej podobe prezentuje svoju zbierku, ktorá pozostáva z viac ako 38 000 predmetov. Stála expozícia Múzea módy nás oboznamuje so vznikom a vývojom avantgardnej módy v Belgicku. Dôležitú úlohu v tejto histórii zohráva takisto módne oddelenie Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Antverpách. V posledných desaťročiach sa však toto oddelenie čoraz viac internacionalizovalo. Od medzinárodného prelomu prvej generácie belgických návrhárov na konci 80. rokov 20. storočia sa belgická móda a jej medzinárodný kontext výrazne zmenili. Globalizácia sveta módy spôsobila, že pojem „belgická móda“ sa stal zložitejším. „Belgická móda“ sa vyvinula v značku kvality, ktorá menej vďačí pôvodu a viac umeleckej vízii a citlivosti návrhárov. Spája ich určitá individualita, koncepčný prístup, láska k surrealizmu a nezameniteľný zmysel pre detail. Vystavené siluety ukazujú, ako týchto dizajnérov priťahuje dekonštrukcia klasického odevu, ako volia multidisciplinárny prístup a vo svojej práci prejavujú hlbokú úctu k histórii a remeselnému spracovaniu.
Okrem toho Múzeum módy v posledných rokoch vďaka viacerým výstavám a projektom doplnilo svoje zbierky o siluety medzinárodných módnych návrhárov. Takže stálu expozíciu tvoria prevažne modely belgických módnych návrhárov, ktoré sú doplnené o modely medzinárodných dizajnérov, ako aj pár historických odevov. Expozícia tu bola rozdelená na viacero tém, no hoci nebola zoradená chronologicky, videla som vzory odevov z viacerých období posledných storočí.
Remeselné umenie
Hoci remeselné spracovanie sa tiahne celou kolekciou MoMu, v tejto časti výstavy je naň z viacerých dôvodov kladený väčší dôraz. Prečo? Návrhári týchto modelov obľubujú krajčírstvo, klasické couture techniky a tvorbu sofistikovaných vzorov. Ich krajčírsku zručnosť je možné spoznať v detailoch a pri výrobe. Remeselná zručnosť a odbornosť krajčírstva niekedy vystupuje do popredia v siluetách práve vďaka ich dekonštrukcii: švy a stehy sú odhalené, viditeľné sú strihy a podšívky. Kladie sa tu dôraz na prevedenie a konštrukciu odevu. Často sa tu kladie dôraz na krajčírstvo, ktoré môže siahať od detailného vyšívania až po zložité techniky riasenia a tvarovania látky.
Z modelov tu boli zastúpené rôzne odevy – od nohavicového kostýmu, cez kabáty, nohavice, sukne až po šaty. Vynikol tu napríklad červený kabát od Waltera van Beirendoncka z kolekcie jeseň-zima 2016-17 svojím komplikovaným prevedením, ktoré bolo založené na doplnku v podobe akejsi postavy, ktorá bola súčasťou kabátu. Pred týmto modelom stála figurína odetá v prešívanom krémovom kabátiku a sukni z kolekcie jeseň-zima 2020-21 od Minju Kima. Riasením a spôsobom skladania látky, ma tu zaujali červené šaty z kolekcie jar-leto 2019 od Balenciaga door Demna Gvasalia. Ďalej tu boli modely zvučných mien ako Dirk Bikkembergs z kolekcie jeseň-zima 1988-89, Ann Demeulemeester z kolekcie jeseň-zima 1996-97, Jurgi Persoons z kolekcie jeseň-zima 1998-99, Maison Martin Margiela z kolekcie jeseň-zima 1997-98 a jar-leto 1990, Josephus Thimister z kolekcie jeseň-zima 2010-11, Dries Van Noten z kolekcie jar-leto 2020 a Botter z kolekcie jeseň-zima 2020-21.
Surrealizmus
Hoci surrealizmus vznikol v 20. rokoch 20. storočia ako intelektuálne, umelecké a literárne hnutie v Paríži, dostal sa aj do Belgicka. Toto umelecké hnutie malo trvalý vplyv taktiež na módnych návrhárov. V móde surrealizmus znamená spôsob myslenia a tvorby, ktorý skúma hranice medzi realitou a fantáziou. V surrealistickom oblečení nič nie je také, ako sa zdá. Dizajnéri nás vyzývajú, aby sme sa pri predmetoch zdržali a pozorne si ich prezreli. Kombinovaním odevov prekvapivými spôsobmi skúmajú zvláštne a humorné veci. Niekedy sa snažia o symbiózu medzi módou a fotografiou vytváraním optických ilúzií pomocou trompe l’oeil fototlačí, inokedy stierajú hranice medzi telom a odevom. Podobne ako surrealisti 20. rokov 20. storočia predstavujú ready-made objekty. V siluetách sa objavujú ľudské vlasy, kuchynské utierky, časopisy, perie alebo papier.
Z ready-madeov tu boli zastúpené vesty, napríklad od Maisona Martina Margielu z kolekcie jeseň-zima 1989-90, ktorú charakterizovali črepy z porcelánového riadu. Ďalšia zaujímavá ready-made vesta od Ann Demeulemeester z kolekcie jar-leto 1992 bola tvorená z vtáčích pier.
Optické ilúzie som tu našla na potlačiach odevu u Dirka Van Saena v jeho kolekcii z jeseň-zima 1990-91, kde potlač evokovala vrstvenie oblečenia. Za ním stál model s tričkom od Waltera Van Beirendoncka z kolekcie jeseň-zima 1996-97, ktorého potlač vytvárala dojem nahej, zarastenej, mužskej hrudi.
V tejto sekcii inšpirovanej surrealizmom sa tu nachádzalo takisto mnoho doplnkov ako topánky od Dirka Bikkembergsa a Bottera alebo pokrývky hlavy od Stephena Jonesa.
Róba à la française a róba à l’anglaise z 18. storočia
Následne som sa dostala trochu do minulosti, kedy za výkladom stáli dva modely historických šiat. Svetlé šaty v popredí – róba à la française, nebola na prvý pohľad až tak odlišná od druhých šiat – róby à l’anglaise. Anglická róba bola nasledovníkom tej francúzskej. Anglická róba sa oproti francúzskej vyznačovala najmä jednoduchosťou a zmenou konštrukcie vytvárajúcej objem sukne. Obe róby sa však vyznačovali bohato zdobenou látkou, doplnenou o rôzne prvky, ako napríklad volánmi.
Dekonštrukcia: Trenčkot
Opúšťajúc historické šaty som sa dostala zas o pár storočí dopredu. Ako už hovorí názov sekcie výstavy, prezentuje dekonštrukciu odevu a práve trenčkot bol jeho najlepším príkladom, kde sa mohli návrhári pohrať s jeho časťami a samotnou podstatou.
História tohto typu kabátu siaha až do roku 1820. Svoje meno však odev získal v súvislosti so zákopmi prvej svetovej vojny, keď kabát odolný voči poveternostným vplyvom nosili armádni dôstojníci. Zákopový kabát sa dal v páse previazať opaskom a do hlbokých vreciek sa mohli uložiť rôzne predmety. Ramená boli zakryté chlopňami, ktoré chránili pred dažďom. V podpaží boli vetracie otvory.
Premyslená dekonštrukcia tejto módnej klasiky dokazuje, že avantgardní návrhári si osvojili vzor skôr, ako vytvorili niečo nové. Ako som tu mohla vidieť, tak niektorí návrhári, ako napríklad A. F. Vandevorst a Dirk Van Saene, pracovali s nezvyčajnými materiálmi, napríklad s papierom alebo kožou. Iní návrhári – ako Walter Van Beirendonck, Martin Margiela a Raf Simons – sa vo svojich modeloch hrali s novými proporciami a objemami. Keď bol Martin Margiela umeleckým riaditeľom luxusného francúzskeho módneho domu Hermès, predstavil klasické odevy, ktoré sa dali nosiť rôznymi spôsobmi. Patril k nim univerzálny trenčkot s odopínateľnými rukávmi: praktický a nadčasový.
Ann Salens
Táto časť expozície bola venovaná jednej z prvých avantgardných módnych návrhárok v Belgicku dávno pred Antverpskou šestkou – Ann Salens. Bola samoukom a svoje výtvory navrhovala na pomedzí umenia a módy. V súlade s duchom doby si návrhárka koncom 60. rokov 20. storočia otvorila obchod s jedinečnými pletenými a háčkovanými výtvormi. Salens vyvinula vlastný systém kruhového háčkovania, ktorý zvládala bez švov. Používala vlnu a umelý hodváb, ktoré si sama farbila s veľkým citom. V priebehu rokov sa jej farebné plochy vyvinuli do jemnej farebnej gradácie. V nej sa prelínali rôzne motívy a vytvárali tak harmonický celok. Jej módne prehliadky možno považovať istým spôsobom za happeningy, v ktorých sa v jej modeloch objavovali priatelia a tanečníci: divokí a neodolateľní v ohnivých rituáloch pohybu, svetla, farieb a tiel. Aktuálne sú jej výtvory zberateľským artiklom a jej tvorba sa stala vzorom pre mnohých súčasných módnych návrhárov.
Vo výstavnej časti zbierky MoMu som videla jej tri splývavé odevy s výrazne žiarivými farbami na padajúcich vláknach, ktoré boli pravdepodobne ukotvené na uháčkovanom základe, ako to bolo možné vidieť u rukávoch, či spodnej sukni.
Umenie a móda
Potom sa dostala k sekcii venovanej ďalšiemu belgickému módnemu návrhárovi – Rafovi Simonsovi, konkrétne odkazujúcu na jeho kolekciu jar-leto 2017, ktorá bola ódou na amerického fotografa Roberta Mapplethorpa. Robert Mapplethorp bol známy svojimi čierno-bielymi portrétmi umelcov, hudobníkov a pornohviezd, keď zachytil newyorskú kultúrnu scénu 70. a 80. rokov 20. storočia, no zároveň sám pravidelne stál pred fotoaparátom. Krátko pred svojou smrťou fotograf založil Nadáciu Roberta Mapplethorpa, ktorá chráni jeho majetok a podporuje lekársky výskum v boji proti HIV a AIDS. Raf Simons vybral z archívu nadácie viac ako 100 fotografií vrátane portrétov osobností, ktoré obdivoval, napríklad umelkyne Laurie Anderson a hudobníka Davida Byrnea. Simons zakomponoval fotografie do jednoduchých siluet, ktoré harmonizovali s prirodzenosťou Mapplethorpovej tvorby. Osobitnú pozornosť venoval rámovaniu snímok. O spoločnom umeleckom podpise svedčí aj označenie oblečenia „Raf Simons // Robert Mapplethorpe„.
V tejto časti bolo vystavených niekoľko odevov a doplnkov s čierno-bielymi potlačami fotografií prevažne mužských portrétov od Roberta Mapplethorpa.
História dnes: Čierny plášť
V tejto sekcii som mala možnosť vidieť, ako aj dávna minulosť ovplyvňuje súčasných módnych návrhárov. Konkrétne tu bol príklad na čiernom plášti. V Európe nosili mnísi v stredoveku a v renesancii plášte s kapucňou. V 18. storočí sa ženy odievali do polodlhých cestovných plášťoch s kapucňami. Jeden model bol vystavený ako príklad za vitrínou.
Zároveň bol obklopený súčasnými interpretáciami tohto odevu, kde sa mohol človek tiež zahaliť do tmavého odevu voľne padajúceho okolo tela. Mikina s kapucňou – alebo verzia plášťa v pouličnom štýle – sa stala populárnou v newyorskej kultúre hip-hopu v 70. rokoch 20. storočia. Rovnako ako jej historický predchodca, takisto mikina s kapucňou ponúka ochranu pred zvedavými pohľadmi Od roku 2012 sa stala tmavá mikina s kapucňou aj politickým symbolom, keď bol zastrelený vo svojej štvrti Afroameričan Trayvon Martin – nevinný tínedžer. Z úcty k obetiam rasistických útokov boli zorganizované „Miliónové pochody s kapucňou“. Čierna mikina s kapucňou sa tak stala symbolom hlboko zakorenených rasistických predsudkov v spoločnosti.
Zo súčasných odevov tu boli vystavené modely od módneho domu Vetements z kolekcie jar-leto 2017, či od belgických módnych návrhárov ako Olivier Theyskens (kolekcia jeseň-zima 1999-20), Raf Simons (dva modely z kolekcie jeseň-zima 1999-20), Veronique Branquinho (dva modely z kolekcie jeseň-zima 1998-99) a ďalších.
Chintz
A zase som sa v rámci prehliadky dostala viac do minulosti. Táto časť expozície sa venovala konkrétne materiálu – samotnej látke menom chintz. Chintz je farebná, kvietkovaná, bavlnená tkanina z Indie, ktorá bola predtým v Európe až do 17. storočia neznáma. Následne ju v tom čase začali dovážať holandské, francúzske a anglické obchodné spoločnosti a stala sa veľmi obľúbenou kvôli jej vlastnostiam. Chintz bol lacnejší, stálofarebný, rýchlo sa pral a chladil počas letných mesiacoch. Táto látka charakterizovala európsku módu a pripravila cestu pre európsku bavlnenú potlač. Bola obľúbená aj na neformálne kombinácie saka a sukne. Zatiaľ čo ženy zo strednej triedy považovali túto kombináciu za neformálnu a módnu, pre ženy na vidieku to bolo skôr nevyhnutné a mimoriadne praktické riešenie. Chintz zohrával obzvlášť dôležitú úlohu v tradičných holandských krojoch. Jedným z príkladov je kraplap alebo beuk – druh náprsenky – ktorý sa objavil v meštianskej móde 16. storočia. Chintz mal však aj svoju temnú stránku: v africkom obchode s otrokmi sa látka používala ako platidlo.
Z vystavených kusov tu boli ako príklad dva kraplapy a detské rukávy, ako i dve šaty z konca 18. storočia.
Akadémia
Posledná časť expozície MoMu patrila Katedre módy Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Antverpách, ktorá je jednou z najrenomovanejších módnych škôl na svete. Jej program sa zameriava na rozvoj individuálneho dizajnérskeho podpisu, módnu grafiku a historický výskum. Vystavené tu boli architektonické a objemové sukne, v pozadí zas módne grafiky – oba typy prezentácií sú neoddeliteľnou súčasťou bakalárskeho študijného programu.
Záver
A čo povedať na záver? MoMu má jednoznačne zaujímavé témy dočasných výstav, ktoré sú taktiež dobre koncipované.
Mňa osobne veľmi oslovila výstava Man Ray a móda, ktorá v sebe spájala nielen modely šiat z minulosti a súčasnosti s odkazom na Man Rayovu tvorbu, ale aj umenie v podobe Man Rayových čierno-bielych fotografií, či ready-madeov.
Hoci o niečo menšia, ale podobne zaujímavá bola dočasná výstava venovaná belgickej módnej návrhárke a umelkyni IO Van Oostveldt, ktorá zachytávala prierez jej celoživotnej tvorby, kde boli okrem modelov šiat a iných odevov vystavené jej skice, alebo materiálové skúšky – skrátka tu bol zachytený celý proces tvorby odevu, od inšpirácie po realizáciu.
Nakoniec musím povedať, že i stála expozícia MoMu bola prínosná, čo sa týka nielen historickej módy, ale aj samotnej belgickej módy. Hoci nebola koncipovaná úplne chronologicky a prelínali sa tu rôzne témy, tak sa o nej nedá povedať iné ako to, že bola tiež obohacujúca.
Ak by som mala zhrnúť návštevu MoMu, tak ju istotne odporúčam ľuďom, čo sa zaujímajú o módu, alebo chcú si spestriť vedomosti v tejto oblasti. Čo sa týka návštevníkov, tak ich tu v čase, kedy som ja múzeum navštívila (na jar, cez pracovný deň, cca hodinu pred záverečnou), nebolo veľa. MoMu malo všade k jednotlivým vystaveným modelom alebo častiam expozícií popisky vo viacerých cudzích jazykov (holandčina, francúzština, angličtina a nemčina), takže si návštevník mohol prejsť múzeum bez sprievodcu vlastným tempom. Takmer celé priestory na prvom poschodí, kde boli vystavené exponáty, boli zahalené v tme, len s lokálnym umelým osvetlením jednotlivých modelov, kvôli ochrane odevov (ako to bolo spomenuté na začiatku expozície v jednom z popisov). Prízemie tvorila recepcia, jedna miestnosť, kde bola dočasná výstava a bola tu ešte kaviareň a obchod so suvenírmi a množstvom kníh o móde.
Na záver sa tu priznám, že mňa oslovili viac tie dočasné výstavy, ako samotná stála expozícia MoMu. Prišli mi proste lepšie koncepčne spracované. Ale je to iba o uhle pohľade a na preferenciách každého človeka. Ako som už povedala, múzeum odporúčam najmä tým, čo sa o módu zaujímajú, lebo tí si tu určite prídu na svoje.
Čo ešte vidieť v meste Antverpy?
Belgické mesto Antverpy je druhým najväčším prístavným mestom v Európe. Keďže sa tu stretávali rôzne kultúry v rámci lodného obchodu, mesto sa tak stalo veľmi prosperujúcim, o čom svedčí aj architektúra mesta.
Historická architektúra
Historické budovy sa tu miešajú s modernou architektúrou, takže tu môžete v celom meste niečo obdivovať. Ak sem prichádzate vlakom, tak hneď na začiatok sa ocitnete v skvoste neoklasicistickej architektúry – v budove hlavnej železničnej stanice. Následne sa odtiaľ môžete vydať na najznámejšie antverpské námestie Grote Markt s impozantnou radnicou zo 16. storočia. Napravo od radnice sa nachádzajú typické belgické domy, kde každý z nich má na streche sochu a dekorácie niekdajšieho cechu. Čím väčšia socha, tým bohatší bol cech. Pred radnicou sa tyči socha národného hrdinu menom Brabo, s ktorým sa viaže jedna povesť o tom, ako mesto dostalo svoje meno Antverpy.
Z historickej architektúry tu môžete obdivovať mnoho kostolov. Najznámejší kostol sa volá Katedrála Panny Márie, ktorá bola postavená v gotickom slohu a nájdete v nej taktiež maľby od Petra Paula Rubensa. Pred katedrálou sa nachádza socha Nello a Patrasche od umelca známym pod menom Tist. K soche sa taktiež viaže príbeh, konkrétne slávny anglický vianočný román.
Zo svetskej architektúry tu spomeniem stredovekú pevnosť Het Steen, nachádzajúcu sa v centre mesta neďaleko rieky Šelda. Ak budete mať v Antverpách viac času, určite neobíďte park Rivierenhof so zámkom Sterckshof.
Moderná architektúra
Križovatku medzi modernou a historickou architektúrou tu jednoznačne tvorí budova Prístavného úradu Havenhuis, kde vzniklo spojenie pôvodnej starej budovy požiarnej zbrojnice, ktorá predstavuje štýl bývalého hanzovného domu, s novou modernou nadstavbou od architektonického štúdia Zaha Hadid.
Ďalším príkladom modernej architektúry je MAS – Museum aan de Stroom, vysoká budova z červeného pieskovca s výstavami venovanými mestu Antverpy.
Galérie a múzeá
Čo sa týka múzeí a galérií, tak v tomto meste je ich tu celá rada.
Jedna z najznámejších galérií je relatívne čerstvo zrekonštruované KMSKA – Koninklijk Museum voor Schone Kunsten Antwerpen, kde sa nachádza prevažne umenie od flámskych primitívov až po expresionistov. Ďalej spomeniem Museum De Reede, zamerané na grafiky, najmä od Ropsa, Muncha a Goyu. Za návštevu stojí aj FOMU – Fotomuseum Antwerpen. V neposlednom rade je tu však množstvo malých galérií, ktoré tu môžete nájsť.
Z múzeí sa tu nachádza už spomínaný MAS ako aj Het Steen so svojou skromnou expozíciou; ďalej Museum Red Star Line, ktoré je zamerané na emigráciu; Museum Plantin-Moretus, kde môžete obdivovať jedny z najstarších tlačiarní na svete a mnoho iných.
Antverpy majú mnoho prívlastkov – jeden z nich je taktiež „mesto diamantov“. Tie môžete kúpiť v známej diamantovej štvrti neďaleko hlavnej vlakovej stanice, no o niečo ďalej smerom k Šelde sa tu nachádza aj múzeum venované tomuto nerastu. Volá sa DIVA Museum a môžete tu v rámci interaktívnej časti výstavy vidieť proces, ako sa vzniká diamant, ako sa ťaží a kde sú jeho svetové ložiská, ako i proces výroby diamantového prsteňa. V múzeu je vystavených mnoho šperkov, historického riadu, či iných bohato zdobených predmetov.
S Belgickom sa nepochybne spája aj čokoláda a práve v Antverpách sídli múzeum čokolády – Chocolate Nation, ktoré ako väčšina belgických múzeí, je tiež interaktívne. Hoci vstupné je drahšie, za ten zážitok to stojí: okrem procesu výroby čokolády od kakaového bôbu tu môžete vidieť rôzne čokoládové výtvory a dozvedieť sa mnoho kuriozít zo sveta tejto sladkej lahôdky. Na záver prehliadky vás čaká ochutnávka čokolád všetkých druhov, ktoré existujú – od bielej, cez ružovú, až po tú s najväčším obsahom kakaa.
A na záver tu vám dám tip na múzeum, ktoré žiaľ najbližšie roky môžete obdivovať len zvonku, a to Rubensov dom. Miesto, kde maliar Rubens žil a mal svoju dielňu je aktuálne v rekonštrukcii. Takže môžeme len dúfam, že po znovuotvorení nám prinesie opäť pohľad do umelcovho bydliska.
Zoznam bibliografických odkazov:
Popisky z dočasných výstav Geometrically Wired. IO Van Oostveldt: Medzi oblečením a umením; Man Ray a móda; a stálej expozície MoMu.
The history of the MoMu building,[cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.momu.be/en/magazine/history-building/>.
MoMu – Modemuseum Antwerpen ist offiziell zurück!, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.stadtfuehrung.be/post/momu-modemuseum-antwerpen-ist-offiziell-zur%C3%BCck/>.
25.02.2023 — 30.07.2023 Geometrically Wired. IO Van Oostveldt: Between Clothing and Art, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.momu.be/en/exhibitions/geometrically-wired/>.
22.04.2023 — 13.08.2023 Man Ray and Fashion, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.momu.be/en/exhibitions/man-ray/>.
LIFESTYLE; MODE; Man Ray „Manche Bilder dringen tief ins Unterbewusstsein ein“, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.welt.de/iconist/mode/article244944848/Austellung-in-Antwerpen-Man-Ray-und-sein-Einfluss-auf-die-Modewelt.html/>.
Man Ray ve moda, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://artam.com/makaleler/konular-konuklar/man-ray-ve-moda/>.
Man Ray, [cit. 2024-11-13]. URL: < https://en.wikipedia.org/wiki/Man_Ray/>.
Man Ray; American photographer and painter, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.britannica.com/biography/Man-Ray/>.
Man Ray and his artworks, [cit. 2024-11-13]. URL: <https://www.manray.net/#google_vignette/>.
