Od aktivizmu po -instantnú poéziu- tvorba Gabriely Birošovej

Začala fotografiou, popri škole sa venovala aktivizmu, kde sa aj dnes popri práci PR manažérky AU v Banskej Bystrici angažuje. V rozhovore vám vizuálna umelkyňa Gabriela Birošová porozpráva o svojich nielen umeleckých aktivitách, ale aj o fotografovaní a -instantnej poézii-.

Gabriela Birošová, -instantná poézia-
Gabriela Birošová pri tvorbe legal graffiti -instantnej poézie-, Sásová, Banská Bystrica (foto: Roman Weis)

Vo svojej tvorbe sa venuješ artivizmu – teda prepájaš umenie a aktivizmus dohromady. Poďme však k tvojim začiatkom. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?

Potrebu ďalej sa rozvíjať, učiť a tvoriť som nadobudla v momente, keď som zistila, že priestor strednej školy je úzkym ihriskom. Poobedia na konci štúdia sme trávili fotením a spoločným hodnotením výsledkov tvorby. Odbor fotografický dizajn na Strednej odbornej škole služieb v Prešove nám dal základy digitálnej i analógovej fotky. V tom čase som začala prepájať médium fotky s autorskou poéziu. Hľadala som autorský jazyk, čo ma priviedlo na cestu sebarozvoja. Práve toto obdobie bolo akcelerátorom, keď som sa rozhodla podať prihlášku na Akadémiu umení v Banskej Bystrici na Katedru IDM.
Po prijatí som chcela okamžite nastúpiť do Ateliéru Fotomédium. Avšak našťastie sme museli prejsť v prvom roku štúdia prípravným ateliérom, ktorý mi rozšíril optiku, čo všetko je umenie, ako sa ním vyjadrovať a ako ho artikulovať.

Počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici si sa angažovala vo viacerých školských aktivitách. Môžeš nejaké z nich priblížiť?

Inšpiráciou mi boli kolegovia, ktorí organizovali Utorkový klub, kde sa študenti sebaprezentovali a konfrontovali s verejnosťou. Pár utorkov sme zorganizovali aj my.

Úspešnejším konceptom bol diskusný formát študentov katedry IDM – Raňajky v Ďatelinke. Posledné 3 roky štúdia som sa angažovala v jeho koordinačnej činnosti. Bola to skvelá možnosť, ktorá mi umožnila osloviť etablovaných umelcov priamo „na drzovku“, osobne a bez pátosu. Slovenská scéna je malým, ale otvoreným priestorom diskurzu, takže si dovolím povedať, že vždy išlo o neformálnu konfrontáciu s umelcami a aktivistami, či artivistami, ktorým nemáte bežne možnosť v pokoji pri šálke kávy položiť otázky, na ktoré by ste sa v inom časopriestore neopýtali. Bola to pre mňa vysoká škola komunikácie a stratégie.

Posledné dva roky štúdia som strávila v zastúpení študentov v radoch Akademického senátu. Na konci štúdia som v poslednom semestri spoluzakladala Študentskú úniu, štatutárny orgán, ktorého úlohou je prepojiť študentov ako komunitu, napomáhať im pri integrácii a implementácii na výtvarnej scéne.


Avšak na Akadémii umení si ostala pôsobiť aj po ukončení štúdia. Dostala si pracovnú ponuku na pozíciu PR manažérky, ktorú si prijala. Čomu sa tam teraz venuješ?


Za pozíciou Pracovník pre publicitu a vzťahy s verejnosťou sa skrýva široká agenda na celú A4 (smiech). Bez srandy. Od propagačných materiálov, cez spravovanie webu, zarovnávanie wordových podkladov, až po fotobanku zamestnancov AU. V súčasnosti je rozbehnutých aj niekoľko ďalších projektov, na ktorých participujem, no verejnosť sa o nich dozvie neskôr. Koordinujem a komunikujem pripomienky študentov vedeniu, pretože vznikajú nové veci, ktoré môžu študenti ovplyvniť ich názorom, dotazom, či otázkou, čo nám pomáha veci lepšie zadefinovať.
Komunikácia je základom, na ktorom stojí táto pozícia.
Je to vlastne taký multižánrový multitasking v real-time, ktorý ma učí trpezlivosti a ďalším novým veciam, ako napríklad fakturácie, ktoré stále nedávam. Keby na základných školách začali učiť žiakov miesto zlomkov fakturovať, tak by urobili celoplošnú službu všetkým sektorom. 

Spomenuli sme na začiatku aktivizmus. Ako si sa k menu dostala? V akých organizáciách pôsobíš?

K aktivizmu som sa dostala počas štúdia. Spolu s kolegom Martinom Bízikom sme sa aktivizovali v organizácii zhromaždení Za slušné Slovensko, ktorého organizáciu zastrešovala občianska platforma Nie v našom meste. Aktivity prerástli v „artivity“.  Spolu s Martinom sme začali organizovať Mikrofestival Percepcia, ktorý je živým pamätníkom a spomienkou na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Jeho nosným materiálom je tvorba súčasných vizuálnych umelcov reagujúcich na sociálno-politické dianie v slovenskom kontexte.

Gabriela Birošová
Nezabudneme, pokračujeme. Rok od vraždy Jána a Martiny, 21.2.2019 (foto: Andrea Laková)

Nikdy som nikde fixne nepôsobila, ale skôr by som povedala, že išlo o úzku participáciu s občianskym sektorom na rôznych aktivitách vo verejnom priestore. Takisto spolupracujem na rôznych úrovniach aj s organizáciou Amnesty International Slovensko.

Si nositeľkou aj niekoľkých ocenení, ako Pierko Rady Bielej vrany za organizáciu protestov Za slušné Slovensko, či ocenenia Srdce na dlani, za dobrovoľníctvo v oblasti ochrany ľudských práv. Ako sa snažíš šíriť osvetu v oblasti ochrany ľudských práv?

Nie je nutné sa angažovať vždy a všade, ale občas stačí neostať ticho. Osvetu šírim ako všetci ostatní, či už pri bežných small talkoch, pri verejných vystúpeniach,  prostredníctvom média fotky, či výtvarnou činnosťou.
Všetci máme nejakú energetickú a mentálnu dispozíciu, takže viem, že keď nevládzem ja, tak sa nájdu ďalší, čo to preberú. Aktivizmus je živou štafetou, ktorú si netreba privlastňovať, ale spolutvoriť. Asi aj preto často inklinujem k participatívnemu umeniu.

Osobne ma veľmi teší, hreje, ba lieči aktivita Dokončime to, za ktorou stojí Dorota Nvotova a Nikita Slovák. Veľmi im fandím! Dokončíme to spolu.

Často je dôležitejšie sa zúčastniť zhromaždení ako článok davu, pretože spoločenské dianie pretvára každý jej článok, každý jej občan. Takže už rovno vyzvem ľudí k účasti na komunálnych voľbách 2022.

Aktívne sa zúčastňuješ na rôznych protestoch, pochodoch, či iných podujatiach, kde je intenzívna atmosféra. Tú zvykneš aj fotograficky zaznamenávať. Môžeš spomenúť o aké udalosti sa jednalo?


Za posledných pár mesiacov, odkedy som späť na strednom Slovensku, som vo verejnom priestore fotila PRIDE, Stop sexualizovanému násiliu na Slovensku, Nebudeme ticho!, Pochod za reprodukčnú spravodlivosť, aktivity k 17. novembru, či 13. 725 BIELYCH KRÍŽOV, ktorými sme si pripomenuli obete ochorenia Covid 19.

Aký je to pocit dokumentovať takéto verejné podujatia?

Reportážna fotografia má pre mňa vysokú cenu, lebo sa nedá zopakovať. Cvaknúť surovosť reality bez prikrášlenia je náročná úloha, pretože sa fotograf musí odosobniť od situácie – nech je akokoľvek zložitá, aby mohol verejnosti poskytnúť záznam skutočnosti. Tam nie je miesto pre subjektívnu optiku. Preto si v tejto polohe vždy oddýchnem od umenia, kde nemusím rozmýšľať nad konceptom výstupu.

Noc divadiel, 13725 bielych krížov, 20.11.2021, Námestie SNP, Banská Bystrica (foto: archív Gabriela Birošová)

Vieš si aj pri práci za objektívom dostatočne užiť tamojšiu atmosféru?

Pokiaľ sa nachádzam na podujatí, na ktoré som prišla cielene, vtedy fotoaparát nechávam doma. Chcem si totižto užiť momenty a nuansy tej danej situácie. Nechcem si redukovať uhol pohľadu cez hľadáčik. Chcem vidieť, prežiť a navstrebať aj to, čo fotograf periférne často nevidí, pretože musí riešiť faktory vyplývajúce z fotenia. Preto vždy rozlišujem, či idem na akciu pracovne, alebo súkromne. Všetko medzitým je nevstrebateľné. Jednoducho buď sú zlé fotky, alebo si neodnesiem žiadny zážitok, o ktorý ma pripraví technický rozmer záznamu.

Prihodil sa ti na takýchto podujatiach aj nejaký negatívny zážitok? Stretla si sa už na protestoch s agresiou alebo nejakými útokmi (slovné/fyzické)?

Banská Bystrica je živým mestom, kde nežijú ľahostajní ľudia. Takže sa tu okrem krásnych podujatí občas udejú aj strety civilizácií.
Nespomeniem si na žiaden atak, nie to fyzické napadnutie. Som žena a uvedomujem si túto výhodu. Žene, foťák z rúk netrhajú, aspoň mne nie. Pokiaľ idem fotiť podujatie, ktoré má potenciál konfliktu, tak si žiaľ, neviem zachovať neutralitu. Vždy sa prejavím, prezradím odznakom, alebo iným vizuálom.

V niektorých ľuďoch vyvolávali svojho času odznaky #ALL FOR JAN pasívnu agresiu, takže vtedy ste hneď vedeli, s kým máte dočinenia. Odznaky sú také sito. Veľa o vás povedia, ale aj vám o druhých.

Zatiaľ som úprimne prekvapená, že ma nekonfrontoval nikto z iného názorového spektra, obzvlášť, keď som fotila túto fotku.

Verejné čítanie proti nenávisti, 16.4.2018, Banská Bystrica (foto: archív Gabriela Birošová)

Odkaz na celý album nájdete tu.

Čo zvykneš fotografovať okrem spomínaných udalostí?

Fotím prevažne umeleckú scénu, pretože na nej trávim najviac času. Priama úmera.

Najširším priestorom, ktorý dokáže prezentovať asi všetky druhy umenia, je Záhrada CNK v Banskej Bystrici, pre ktorú fotím už niekoľko rokov. V mojom portfóliu sú preto koncerty, divadelné predstavenia, performance, festivaly, workshopy, rezidencie a mnohé ďalšie formy umeleckého prejavu. Aktuálne z dôvodov naplnenia mojej pracovnej pozície zaznamenávam okrem iného aj výstupy študentov Akadémie umení, takže som od svitu do mrku v umeleckom prostredí. Posledná fotka, ktorú som zaznamenala, bola na Fakulte dramatických umení, kde prebiehala medzinárodná teatrologická konferencia s názvom „Divadlo v meniacom sa svete a premeny divadla“.

Divadlo v meniacom sa svete, 2021, FDU AU Banská Bystrica (foto: archív Gabriela Birošová)

Na začiatku som spomenula, že umenie a aktivizmus navzájom prepájaš. Ako? Prezentuješ svoje diela taktiež na protestoch?

Umenie + aktivizmus = artivizmus.

Moju tvorbu neprezentujem na protestoch, ale protesty, či zhromaždenia, sú niekedy ich sprievodným javom. Verejný priestor patrí všetkým. Takže keď sa tam môj výstup ocitne, alebo vznikne „vonku“, tak to určite netreba interpretovať ako „protestnú prezentáciu“, ale ako kontinuálne prúdenia mojich umeleckých a aktivistických aktivít.

Myslíš si, že umelci majú dostatok priestoru na prezentáciu svojho názoru pomocou svojej tvorby vo verejnom priestore, kde z obrazu médií vidieť vystupovať na pódiách najmä predstaviteľov iných druhov umenia, ako napr. hercov, spevákov, spisovateľov?

Umelci majú dostatok priestoru, ako ktokoľvek iní, bez ohľadu na jeho profesiu. Kým budeme ctiť demokratické princípy, tak sa nemôže stať, že by niekto nemal dostatok miesta.

Cez artivizmus si vizuálne reagovala na rôzne témy. Spomeniem témy ako protikorupčné protesty, politiku, extrémizmus a mnohé ďalšie, ktoré sa zaoberajú súčasným kultúrno-spoločenským dianím na Slovensku.

Od Veľkého protikorupčného pochodu, som sa začala v tvorbe zaoberať verejným priestorom a jeho dianím.
Zo 17. na 18.4.2017 som prešla Slovensko z východu na západ v tvare chirurgického intradermálneho stehu. Cestovala som približne 24 hodín. Celú cestu som mala so sebou transparent, ktorý mohli spolucestujúci názorovo ilustrovať. Zapojili sa tak do spoločenského diania, aj keď ich cesty boli namierené všade inde. Zašila som Slovensko a priniesla spektrum názorov až na protikorupčný pochod do hlavného mesta. Rok na to, som ďalšie spoločenské zhromaždenia aktívne spoluorganizovala v Banskej Bystrici.

Intradermálny steh, 2017, Bratislava (foto: archív Gabriela Birošová)


Približne v tom období, v roku 2019, vznikol pamätník Nezabúdame, ku ktorému vtedy napísala text Zuzana Majlingová, kurátorka Stredoslovenskej Galérie v Banskej Bystrici:
Pamiatku na Martinu a Jána sprítomňuje na námestí SNP v Banskej Bystrici nápis
„All for Jan and Martina“. Nápis je vytvorený špeciálnym náterom a ako
nemonumentálny monument sa zjavuje len za daždivého počasia. Tak ako je živá
spomienka na Jána a Martinu prítomná v našich srdciach a zhmotnená
v protestných stretnutiach na námestiach po celej krajine, aj nenápadný, zdanlivo
neviditeľný nápis nám pripomína spoločne zdieľaný a stále prítomný verejný
záväzok, ku ktorému sa prihlásila veľká časť slušnej a spravodlivej spoločnosti.

Záznam zo zhromaždenia v televízii RTVS, 21.2.2019 (foto: archív Gabriela Birošová)


Dôležitým míľnikom v tvojej tvorbe bola tvoja diplomová práca, ktorá čiastočne istým pohľadom nadväzuje na tvoje predchádzajúce práce a reakcie na spoločensko-politickú situáciu. Avšak tvoja diplomová práca s názvom Lo(c)kácia je skôr reakciou na pandémiu ochorenia Covid a opatrenia s ním súvisiace, ktoré ľudí prinútili spomaliť a vrátiť sa tak v čase lockdownu k prírode. Rozoberáš v nej tému prechádzky/prechádzania sa, či cesty nielen z tvojho osobného pohľadu, ale aj spoločenského, umeleckého, zdravotného… – teda zoširoka. Ako sa zrodila myšlienka Lo(c)kácie?

Napísala si to za mňa, za čo ti ďakujem, lebo urobiť výcuc diplomovky v krátkej a vecnej odpovedi by bol heroický výkon 😀 . Pomôžem si tvojim zhrnutím a napíšem, že to bola fyzická reakcia na vtedajšiu situáciu, ktorá bola spôsobom vyrovnania sa s bezmocnosťou.
Čím viac sa situácia mrvila, tým viac som sa hýbala, aby som tak zvýšila rezistenciu voči vonkajším vplyvom. Chcela som napísať že to bola dlhá cesta, ale žiaľ, my po nej ešte stále kráčame.

Chodník Lockácia
Lo(c)kácia,chodník, 2021 (foto: archív Gabriela Birošová)

Kde môžeme nájsť chodník Lo(c)kácia, ktorý si vytvorila a čo zaujímavé nám môže ponúknuť? Čo tebe osobne dala Lo(c)kácia?

Turistický okruh Lo(c)kácia (387 m. n. m) môžete nájsť na tejto súradnici: 49°00’41.2″N 21°26’38.4″E.
Ponúkne vám všetko, ale je otázne, či to nájdete.

Pre mňa to bola meditácia chôdzou, ktorá sa vzťahovala na prostredie Slanských vrchov a Lo(c)kácia sa stala signifikantným bezpečnostným bodom, ktorý mi bol rok útočiskom, do ktorého som sa opäť stiahla.

Svoju Lo(c)káciu si ukončila jej odomknutím – Unlo(c)káciou, teda demonštratívnym vykročením z podmienok priestorovej a sociálnej izolácie naspäť do spoločnosti. Vybrala si sa pešo z tvojej rodnej obce do galérie Koniareň v Trebišove (vyše 60 km) na vernisáž skupinovej výstavy s názvom Oblasti ne-voľného pohybu, kde si bola jednou s vystavujúcich autorov. Aký to bol pocit po dlhšom čase sa vrátiť naspäť reálne medzi ľudí a ku kultúre?


Bolo to vzácne, lebo to netrvalo dlho. Odpoveď na túto otázku píšem z home officu (29.11.2021). Opäť som sa stiahla na miesto môjho trvalého bydliska, odkiaľ pracujem. Budem sa snažiť prispieť svojou pohybovou neaktivitou k zlepšeniu pandemickej situácie, aby sme viac neuviazli v našich osobných lo(c)káciách.

Záznam 61,1 km dlhej cesty z Pavloviec na vernisáž do Trebišovskej Galérie Koniareň nájdete tu.

Gabriela Birošová, Galéria Koniareň Trebišov
Gabriela Birošová pri inštalovaní na výstave Oblasti ne-voľného pohybu, 2021, Galéria Koniareň, Trebišov (foto: Galéria Koniareň)

Nedávno si začala s novým projektom, v ktorom sa zaoberáš slovom. Nazvala si ho  -instantná poézia-. Čo v nej zachytávaš?

Po šiestich rokoch som sa vrátila k písaniu a odvážila sa ísť s kožou na trh. Projekt -instantná poézia- je mojim znovuobjaveným výtvarným jazykom. Je to môj autorský pseudonym, ktorý je míľnikom medzi študentskou a absolventskou tvorbou.
Poézia je intímnym priestorom, do ktorého som vpustila diváka, aby mi ukázal ďalšie konotácie a významy, ktoré tvorba môže obsahovať.
Ľudia si moje texty, inštalácie a happeningy interpretujú podľa osobného rozpoloženia, takže sa mi často až prekvapujúco otvárajú a vyjavujú mi, čo všetko som nevedomky zakódovala doslova do-slova 🙂

Ako vzniká -instantná poézia-? Ak to môžeš porovnať s vyjadrovaním pomocou vizuálneho umenia, v čom je to pre teba osobne iné?


Netreba to porovnávať. Písanie je pre mňa vizuálna tvorba, pretože rozširujem koncepciu slova, do 3D rozmeru.- instantnú poéziu- morfuje priestor, kde je prezentovaná/publikovaná a instantná poézia morfuje priestor.
Niekedy komunikuje s ľuďmi, inokedy o ľuďoch, ale najčastejšie je o mne a mojom prežívaní.

-instantná poézia- na legálnej graffiti stene, Sásová, Banská Bystrica (foto: Roman Weis)

Zaujímavá bola výstava Kvet-inač v Rozkvet gallery v Banskej Bystrici, kde si spojila -instantnú poéziu- s rastlinkami z Kvetúlku. Môžeš priblížiť túto peknú myšlienku?

Išlo o spektakulárny projekt, ktorý mal dve roviny.
Prvá rovina prezentovala poéziu na vernisáži a druhá rovina bola finisážou, kde si mohli návštevníci adoptovať exponát, ktorý pozostával z rastliny v kvetináči ilustrovaný poéziou.
Rastliny pre výstavu zapožičal Kvetúlok, ktorý je útulkom pre rastliny.
Výstava o kvetnatosti inakostí a vnútornom svete bola public therapy, ktorá doslova prerástla do collective theraphy, keď si rastliny našli domov.

-instantná poézia- Rozkvet Gallery
Vernisáž výstavy Kvet-ináč, 2021, Rozkvet Gallery, Banská Bystrica (foto: archív Gabriela Birošová)

Pár „básní“  z -instantnej poézie- vzniklo aj v rámci podujatia Kláštor Opening v Štiavnických Baniach, ktoré sa konalo v lete 2021. Čo si okrem nich na sympóziu vytvorila?

-instantná poézia- má toľko koncepcií, koľko miest som s ňou navštívila.

Instantné denníky boli písaným výstupom z rezidencie Kláštor Opening, kde som prostredníctvom slova komprimovala celodenné dojmy každého autora/-ky, ktorý sa rezidencie zúčastnili.

Okrem denníkov vznikla aj site-specific inštalácia „Pec nám spadla“ , ktorá je priamou reakciou na spoločensko-politickú situáciu.

Touto cestou pozdravujem Martina Kačmáreka, ktorý preliezol všetky komíny kláštora, aby sme našli ideálny vstup pre parostroj. Ďakujem.

-instantná poézia-
Úryvok instantného denníka z Klášor Opening – originálna fotka z denníka (foto: archív Gabriela Birošová)

A otázka na záver. Čomu sa plánuješ v budúcnosti venovať, či už v umeleckej tvorbe, alebo v iných spomínaných oblastiach?


Nedokážem plánovať ďaleko dopredu, pretože sa moja tvorba často odvíja od politicko-spoločenského pnutia.
Avšak čo teraz viem je, že sa chcem venovať písaniu a vytvárať ďalšie „instantné koncepty“, ktoré sa síce rozpustia vo verejnom priestore, ale za to ostanú v ľuďoch, lebo sú z ľudí. Chcem tvoriť s ľuďmi, pre ľudí aj bez ľudí, ale nikdy nie samoúčelne, lebo to už nie je umenie, ale prežitok a dekorácia. Nevadí mi, keď sa umenie stane ozdobou, ale vadí mi, keď sa ozdoba tvári ako umenie. Je to priehľadné a podradné, niečo, čo časom vyšumí. A čo časom vyšumí, stráca na hodnote, a čo nie, tak je to umenie.

Gabriela Birošová

Gabriela Birošová (1995, Prešov)

Je slovenská vizuálna umelkyňa.

V r. 2021 ukončila magisterské štúdium na Katedre IDM AU v Banskej Bystrici, v Ateliéri digitálnych médií, pod vedením prof. MgA. Michala Murina, ArtD..

So svojimi inštaláciami a dielami sa zúčastnila na rôznych festivalov a výstavách na Slovensku a v Česku.

Vo svojej tvorbe reaguje na aktuálne politicko-spoločenské, ale aj kultúrne dianie. Zaoberá sa artivizmom. Fotograficky zaznamenáva rôzne kultúrne podujatia, protesty, pochody, či festivaly. Pod autorským pseudonymom -instantná poézia- píše krátke texty reagujúce na rôzne témy, ale aj miesta, kde vznikajú.

Mimo umeleckej činnosti sa Gabriela Birošová angažuje aj v aktivizme, za čo v roku 2018 získala ocenenie Pierko Rady Bielej vrany za organizáciu protestov Za slušné Slovensko a v roku 2019 Srdce na dlani v kategórii dobrovoľníctvo v oblasti ochrany ľudských práv.

Momentálne pracuje na AU v Banskej Bystrici na pozícii Pracovník pre publicitu a vzťahy s verejnosťou.

Nezabudneme, pokračujeme. Rok od vraždy Jána a Martiny, 21.2.2019 (foto: Andrea Laková)

Obrázok 1 z 38

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top