Veronika Šmírová: Chcem spájať vedu a umenie dohromady

Na Akadémiu umení prišla študovať digitálne média z gymnaziálneho prostredia. Na začiatku sa to mohlo zdať ako nevýhoda, no postupom času sa z toho stala výhoda, ktorú využila vo svoj prospech. Ako? To v rozhovore prezradí Veronika Šmírová. Okrem toho porozpráva, ako sa dostala k umeniu, ale najmä o svojej tvorbe – interaktívnych projekciách, kde prepája vedné odbory ako astronómiu, či fyziku s umením.

Veronika Šmírová
Veronika Šmírová so svojou projekciou (archív: Veronika Šmírová)

Vo svojej tvorbe sa zaoberáš vizuálnym umením, predovšetkým projekciami, monumentálnymi interaktívnymi a svetelnými inštaláciami, ktoré reagujú na diváka. Momentálne sa nachádzaš i v doktorandskom programe Digitálne médiá na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Poďme však k tvojim začiatkom. Aká bola tvoja cesta k umeniu?

Myslím, že k umeniu som začala inklinovať už od detstva. Vždy som si rada niečo čmárala, kreslila. Bola som najmä fascinovaná tým, ako bol niekto schopný niečo zobraziť, zachytiť. V škole si učiteľka všimla, že celkom dobre kreslím. Odporučila mojim rodičom, aby ma prihlásili do ZUŠky, a tam to celé začalo. Okrem toho som chodila počas základnej a strednej školy recitovať, hrala som v ochotníckom divadle počas strednej. Nakoniec, keď som nastúpila na vysokú školu, mi zostal šport a výtvarné umenie. To ma drží dodnes.

Na Akadémiu umení si prišla z gymnaziálneho prostredia. Aké boli tvoje začiatky na Akadémii umení?

Začiatky, by som povedala, boli dosť rozporuplné 😀 . Prísť z takého, možno až striktného prostredia, do príjemne uvoľnenej, priam takej slobodnej atmosféry, bolo pre mňa zvláštne. Zo začiatku som dokonca rozmýšľala, či som si správne vybrala. Bála som sa, že nebudem ostatným stíhať, hlavne čo sa týka skúseností s konceptuálnym umením, a celkovo schopností, či už praktických alebo teoretických, keďže väčšina mojich spolužiakov prišla zo stredných umeleckých škôl. Ale človek si našiel svoju cestičku, tému, spôsob ako pracovať. Potom sa to už rozbehlo. Hlavne aj ľudia, ktorých som mala možnosť spoznať na vysokej škole a pracovať s nimi, mi ukázali, ako môžem veci vnímať, spracovať ich a využiť vo svoj prospech.

Kedy nastal u teba prelom alebo rozhodnutie, že sa budeš venovať práve projekciám? Čím ťa zaujali?

Vždy ma určitým spôsobom fascinovala vizualita. Keď obrazy mali v sebe niečo viac. Niečo, čím človeka zaujali alebo prilákali. Keď boli dynamické, ukrývali nejaké tajomstvo, alebo boli svojim formátom nadrozmerné, imerzívne, že človek bol doslova obklopený umením. Preto mi projekcia prišla ako vhodný nástroj všetky tieto veci uchopiť a podať ich divákovi. Rovnako to, že projekcie viete využiť aj v iných odvetviach, ako napríklad v rámci scénografií, či rôznorodo ich zakomponovať do prostredia – v interiéri alebo v exteriéri.

Definitívne rozhodnutie však nastalo hneď v prvom ročníku, pretože som dostala možnosť spolupodieľať sa na projekte PRACH. Tam som vlastne videla, na čo všetko a ako sa dá samotná projekcia využiť, alebo skôr povedané, aký potenciál majú digitálne médiá a ich vizuálny jazyk.

Počas vysokoškolského štúdia si absolvovala v roku 2017 študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych im. Jana Matejki v poľskom Krakowe. Počas pobytu si vytvorila interaktívnu site-specific inštaláciu v jaskyni. Ako dielo Utopian vzniklo?

Musím povedať, že nápad vznikal pomerne ľahko, ale realizácia a samotná inštalácia už boli náročnejšie. Obdobie študijného pobytu bolo dosť inšpiratívne. Išla som hlavne do vecí s tým cieľom, že si vyskúšam všetko, s čím som dovtedy nepracovala. Strašne sa mi páčil priestor, v ktorom sme svoje projekty mali v rámci zadania vytvárať. Z technického hľadiska to bola celkom výzva, vymyslieť inštaláciu tak, aby fungovala, aj keď tam nebol prísun elektrickej energie.

Pri obhliadke samotného priestoru jaskyne som si všimla, že v rôznych rohoch jaskyne sa nachádzajú také malé kukličky pavučín. Išlo o hniezda pavúkov, v ktorých boli nakladené vajíčka. Veľmi ma zaujal tvar tých kukiel – na ňom som postavila vizuál celej inštalácie. Vytvorila som malé kokóny, ktoré boli interaktívne, čiže reagovali na zvuk svetelným pulzovaním. Využívala som zvukový senzor a Arduino. Tým pádom, keď divák vošiel do jaskyne, senzor zachytil silnejší zvuk/hluk a kokóny sa rozsvietili. Vytvorila sa tak utopistická atmosféra, kde v tmavých zakutiach jaskyne na určitý podnet začal pulzovať život v kokónoch.

Utopian
Veronika Šmírová, Utopian, 2017, interaktívna site-specific inštalácia (foto: archív Veronika Šmírová)

V tomto odbore, v ktorom sa pohybuješ, potrebuješ mať aj nejaké technické zručnosti. Si technický typ? Aké zručnosti musíš ovládať pri tvorbe projekcií?

Určite áno. Bez nich je to oveľa komplikovanejšie. Hlavne sa veci ľahšie vymýšľajú, keď človek vie, s čím ide pracovať, čo si môže dovoliť a aký postup zvolí. Akú kabeláž potrebujem, typ projektora, aký výstup má daná technika, ako jednotlivé diely správne pozapájať. Ale to je asi pri všetkom. Ďalej si premyslieť, v ktorom programe čo spravím, a či mám k dispozícií tú danú techniku. Z finančného hľadiska je to dosť náročné, lebo nie je ľahké hneď zo začiatku zakúpiť všetku techniku. V tomto je škola a možnosť zapožičania si danej techniky veľkým plusom. Pri tvorbe projekcií je to samozrejme nápad, myšlienka, koncept. Potom schopnosť dostať to zo skice do počítača / programu. Nakoniec to celé rozdynamizovať.

Keď tvoríš projekcie, pravdepodobne musíš dobre poznať daný priestor, na ktorý ideš premietať. Aké prípravy predchádzajú vzniku projekcie z hľadiska nejakého mapovania prostredia?

Je nutné brať do úvahy viacero faktorov. Z technického hľadiska – povrch projekčnej plochy, na ktorú sa ide premietať: materiál, jej farba, rozmer; vzdialenosť projekčnej plochy od zdroju premietania, čiže ako ďaleko je nutné umiestniť projektor. Aký je priestor, svetelné podmienky v ňom. V akom uhle, v akej výške bude projektor inštalovaný. Aké vlastnosti a parametre má projektor – rozlíšenie, svietivosť, optika. Odkiaľ je možné natiahnuť elektrinu.

Rovnako sa snažím zakomponovať i daný priestor, v ktorom je projekcia realizovaná, do samotnej projekcie, ak je to teda site-specific. Spracovať architektonické prvky do projekcie, zameranie priestoru, príbeh priestoru, rozmery.

V interaktívnej projekcii Pure rain reaguješ na konkrétny priestor aj obsahovo. Jednalo sa o bývalú kúpeľňu výstavného priestoru Laboratória výrobné družstvo v Banskej Bystrici. Divák tu mohol projekciu ovplyvňovať. Ako?

Ovplyvňoval ju už len svojou prítomnosťou. Interakcia sa odzrkadlila v projekcii tým, že sa obrys človeka objavil v abstraktnom daždi. Digitálne kvapky alebo skôr particlový dážď jemne obmýval obraz človeka. V tomto prípade som pracovala aj s konceptom nevyhnutnej prítomnosti diváka, lebo bez neho by projekcia strácala zmysel, nefungovala by. Snažila som sa akoby navodiť snový pocit meditatívneho charakteru, kde človek pokojne stojí, počuje dážď, zvuky tečúcej vody a v digitálnom svete po ňom stekajú jednotlivé kvapky. Rovnako som sa snažila do projekcie zakomponovať aj určité architektonické prvky tej miestnosti, ako napríklad vytekanie vody z káblov, či obmývanie niektorých obkladačiek na stene.

V tvorbe sa zaoberáš i videomappingom – teda využívaním projekcie vo voľnom priestore na ľubovoľné objekty, ako napr. fasády budov. Videomapping ľudia môžu poznať najmä z rôznych festivaloch. Na akých festivaloch si sa zúčastnila s videomappingom? Na aké budovy/objekty si už premietala?

Zo začiatku to boli jednoduché objekty, alebo skôr povedané projekčné plátna, ktoré som si rôzne zavesila v priestore a na ne projektovala.

Z objektov môžem spomenúť napríklad autosedačku, fotografie, či lyže.

Jednou z prvých realizácií videomappingu bola projekcia v rámci projektu Presahy videomappingu v roku 2018 v Trenčíne, organizované TRAKTtom. Videomapping bol realizovaný na budovu kostola.

Potom Mikrofestival Percepcia 2019, kde som projektovala na murovanú stenu v areáli Záhrady CNK v roku 2019.

V rámci festivalu Festival svetla a tieňa 2019 v Banskej Bystrici a v Trnave som projektovala na korunu stromu. Počas školského workshopu vedeného šikovným Ľubomírom Slovinským na budovu našej školy. S Ľubom som potom spolupracovala aj na festivale VATA FEST 2019 v Seredi, kde bol realizovaný videomapping na fasádu starého kaštieľa.

Počas PARK CAMP VII na pozostatky hradného múru v Trebišovskom parku.

Najnovšie to bolo na telo tanečníčky počas predstavenia súčasného tanca zvaného ATOPIC  roku 2020.

Festival svetla a tieňa
Veronika Šmírová, Obraz-odraz, 2019, Festival svetla a tieňa, Trnava. Veronika tu projektovala na korunu stromu. (foto: TRAKT)

Tento rok si sa zúčastnila aj umeleckej rezidencie Kláštor Opening v Štiavnických Baniach, kde si na vernisáži výstavy L.O.M. Luminous prezentovala dve interaktívne projekcie na nádvorí Kláštora hieronymitánov. Môžeš prezradiť o aké diela sa jednalo?

Jednou z prezentovaných diel bola interaktívna projekcia realizovaná na podlahu, alebo skôr trávnik nádvoria zvaná Hladiny zvuku. V nej som sa zaoberala témou šírenia zvuku v prostredí. Snažila som sa o vizualizovanie a zobrazenie zvuku a toho, ako sa šíri a pohybuje. Abstraktne sa tento spôsob podobá šíreniu kruhov na vodnej hladine po tom, ako nejaký objekt/predmet narazí, či sa len jemne dotkne vodnej hladiny. Išlo aj o site-specific projekciu, pretože som pracovala so zvukmi zvonov, ktoré sa nachádzajú vo zvonici kláštora. Tieto jednotlivé zvuky mohol divák „vypustiť“ po tom, ako stúpil na pulzujúce body na projekcii.

Druhé dielo zvané Entropia už bolo prezentované na festivale V novom svetle v Považskej Bystrici v roku 2021, lenže v tomto prípade išlo o oveľa väčšiu projekciu. Bola realizovaná na vysoké múry kláštora, čo zintenzívnilo zážitok, ako i samotnú myšlienku celého diela. V Entropii rozoberám problematiku samotného fenoménu, podľa ktorého je dielo pomenované. Entropia v skratke znamená mieru neusporiadanosti, kde sa veci dostávajú do čoraz väčšieho chaosu. Vizuálne som stavala na minimalistickej abstraktnej projekcii, kde som pracovala s jednoduchým zobrazením elementárnych častíc. Tie boli na začiatku v pokoji, ale akonáhle divák vstúpil do projekcie, rozpútal chaos. Častice sa začali neusporiadane pohybovať. Dôležitá bola imerzívnosť, ktorú som sa snažila dosiahnuť, aby človek mohol nadobudnúť pocit bytia v chaose častíc.

Takmer všetky tvoje projekcie sú interaktívne, teda zapájaš diváka do projektu. Ten môže vizuál, ale dokonca aj zvuk, ktorý ho sprevádza, ovplyvňovať – meniť. V niektorých inštaláciách je to viditeľné viac, v niektorých menej. Z tých výraznejších spomeniem site-specific inštaláciu Čiary, kde divák mohol ovládať pohyb a vlnenie čiar. Ako docieľuješ interaktivitu vo svojich dielach, že ich vie divák ovplyvniť?

Zabezpečuje to senzor, ktorý vie získavať dáta o polohe človeka v priestore alebo o jednotlivých častiach jeho tela. Tieto dáta sú potom konvertované v softwari, v ktorom vytváram väčšinu svojich prác. Rovnako v ňom vytváram samotný vizuál jednotlivých diel.

Z hľadiska interaktivity je zaujímavá inštalácia Vidíš to?, kde sa priam s divákom pohrávaš. Ako?

V podstate staviam na jednej z najstarších ľudských vlastností, a tou je zvedavosť. Snažím sa upozorniť diváka na moment, kedy svojou zvedavosťou, alebo skôr činnosťou, môže niečo ovplyvniť, pozmeniť. Aby to bolo preňho lákavejšie, využívam v tejto interaktívnej inštalácii UV svetlo, ktoré nasvecuje neurčitý objekt umiestnený na konci dlhej, tmavej chodby. Čiže cesta, ktorú divák musí prekonať, je takisto dôležitá. Čím bližšie sa teda divák dostáva a je hnaný svojou zvedavosťou odkryť, čo je na konci tunela, tým menej toho vidí a odhalí. Je to hra, ktorá sa mi celkom páči.

Na svojom konte máš aj spolupráce v rámci divadelných, či tanečných predstavení. Spomeniem tu dramaticko-tanečné predstavenie Pra(c)h. Aké je to spolupracovať na projekte, kde sa prepája viacero umeleckých zložiek dohromady?

Predstavenie súčasného tanca Pra(c)h bolo jedným z tých momentov a podnetov, kedy som si povedala, že nejak takto by som mohla fungovať. Je to niečo, v čom som sa našla a mohla to ďalej rozvíjať. Dodnes som vďačná všetkým tým šikovným ľuďom, ktorí sa na danom projekte podieľali a zavolali ma.

Pre mňa je to dosť naplňujúci pocit, fungovať na projekte spoločne s ďalšími zložkami – najmä s ľuďmi, ktorí sa pre mňa stávajú inšpiráciou a umožňujú mi nahliadať na veci aj z iných perspektív. Vedia tak vznikať rôzne zaujímavé spolupráce, kde má každý priestor vyjadriť sa spôsobom, ktorý mu je najprirodzenejší. Rovnako ma teší odozva, ktorá väčšinou v takýchto projektoch prichádza okamžite po odohraní predstavenia, čiže živá reakcia divákov. Stačí len počuť ich potlesk a satisfakcia v backstagei prichádza.

Prach
Prach, 2015, Liptovské divadlo tanca. Veronika Šmírová sa scénograficky spolupodieľala na tomto predstavení. (foto: Ľubomír Nikoli)

Za zmienku stojí i spomínané tanečné predstavenie Atopic, kde si vytvorila real-time mapping na tele tanečníčky počas vystúpenia. O čom bolo toto predstavenie? Bolo náročné vytvoriť mapping na pohybujúcom sa tele človeka?

Atopic je predstavenie súčasného tanca. Scénograficky je väčšinou postavené len na svetelnej projekcii. Rieši tému atopického ekzému a vyrovnávanie sa s týmto komplikovaným ochorením. Sleduje postupné prijatie tohto problému cez jedinečný tanečný výkon Mišky Nezvalovej. Mapping bol v rámci tejto témy veľmi dobre uchopené riešenie, ako čo možno najprirodzenejšie vyjadriť samotnú myšlienku kožného ochorenia. Vytvorená vizualizácia, priam až abstrakcia na tele tanečníčky docielila magický moment. Tvorba bola už náročnejšia. Týkalo sa to hlavne načasovania, samotného namapovania na telo, ako aj zosynchronizovania projekcie a pohybu.

Vo svojich dielach tematicky reaguješ na rôzne kultúrno-spoločenské udalosti, ekológiu, ale aj fyziku a astronómiu. Poďme si tvoje jednotlivé projekty priblížiť. Začnem asi stále aktuálnou témou, ktorá nás už vyše roka a pol ovplyvňuje. Tou je ochorenie Covid-19, na ktoré si reagovala počas pandémie. Vytvorila si interaktívnu projekciu vírusu. Prečo si sa rozhodla zobraziť tento vírus? Akým spôsobom bola inštalácia DEZINTEgrácia interaktívna?

Dielo, ako už bolo spomenuté, vznikalo v období prvej vlny pandémie. V tom čase ešte nikto veľmi nevedel, ako sa bude ďalej situácia vyvíjať. Vtedy sa začali na internete objavovať rôzne „odborné“ rady ľudí, ktorí sa stali samozvanými odborníkmi v oblasti vedy. To ma dosť rozčuľovalo. Rovnako som cítila potrebu sa nejak v danej situácii vyjadriť, spracovať ju. Nápad bol v podstate zobraziť skoro neviditeľného nepriateľa mikroskopických rozmerov, proti ktorému sa neustále bojuje. Takže voľba bola jasná. Spravila som si menší výskum, keď som čerpala z overených a odborných zdrojov, aby som vierohodne zobrazila vírus. Interaktivita spočívala v možnosti hrať sa s 3D modelom vírusu. Divákove ruky ho mohli rôzne naťahovať a deformovať pomocou pohybu. Tak ho aspoň na chvíľu mohol mať pod kontrolou.

Dezintregrácia, Veronika Šmírová
Veronika Šmírová, DEZINTEgrácia, 2020, interaktíva projekcia (foto: archív Veronika Šmírová)

Ďalšou, avšak spoločensky-politickou témou, na ktorú si reagovala na mikrofestivale Percepcia mappingom Wake Up!, bola vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Ako si poňala túto tému vo vizuálnom diele Wake Up!?

Toto bolo jedno z mála diel, kedy som sa odvážila spracovať spoločensko-politický problém. Videomapping som vytvorila v rámci festivalu, kde boli aj ďalšie zaujímavé diela. Snažila som sa pracovať skôr s abstraktnými animáciami, symbolmi. Poukázala som na veci a fakty, ktoré sa postupne vynárali na povrch a nechali divákovi priestor, aby si ich interpretoval sám. Projekcia bola postavená len a troch farbách – čiernej, bielej a červenej. Divák tak mal možnosť vidieť rôzne animované obrazy, ktoré boli aj audioreaktívne.

V jednom z tvojich najstarších diel v portfóliu s názvom Digital type writter/type musician si sa kriticky vyjadrila k školstvu. Môžeš toto zaujímavé dielo predstaviť?

Digital type writter/type musician bol pokus o vyjadrenie prepojenia starej a digitálnej doby. Chcela som poukázať na posun technológií v školstve, kde by človek stláčaním tlačidiel na písacom stroji začal písať na monitore počítača text. Pri realizácii diela všetko vyzeralo sľubne, že to všetko technicky môže fungovať. Avšak potom nastala chyba, ktorá všetko znefunkčnila. Nevedeli sme prísť na správne riešenie a odstránenie chyby. To v podstate nádherne a prirodzene odzrkadlilo celkovú situáciu v našom školstve.

V inštalácii Rozpad zas reaguješ na dnešný trend, keď sa pod tlakom spoločnosti dbá na pekný zovňajšok a estetickú krásu. Čo sa deje v tejto inštalácii, kde sa divák pozerá akoby do zrkadla?

Rozpad je jedným z diel, v ktorom je veľmi podstatné, s akým materiálom pracujem v rámci projekčnej plochy, a ktoré podčiarkuje koncept daného diela. Snažím sa, aby si divák uvedomil v akej situácii sa teraz väčšina ľudí nachádza, ktorá používa internet, sociálne siete. Ako sme neustále sledovaní, ako sledujeme samých seba a ako dovoľujeme aj ostatným, aby nás sledovali, čo všetko s nimi zdieľame.

Divák  vo veľmi tmavej miestnosti sa postaví pred zrkadlo, kde vidí svoj odraz v zrkadle. Okrem toho vidí aj svoj digitálny obraz, premietaný na zrkadlo. Tento obraz sa skladá z pixelov. Gestami tváre či odvrátením hlavy, zavretím očí svoj digitálny obraz začne determinovať, deformovať, alebo sa dokonca môže rozpadnúť na samotné pixely. Lenže jeho reálny obraz v zrkadle stále pretrváva.

Veronika Šmírová, Rozpad
Veronika Šmírová, Rozpad, 2019, interaktívna inštalácia (foto: Alžbeta Galan)

Na festivale Park CAMP VII v Trebišove si v diele vytvorenom spoločne s Martinom Kudlom reagovala na ekologickú tému  problematiky postupného miznutia a vymierania svetlušiek. Prečo ste sa rozhodli interaktívnou projekciou reagovať práve na tento konkrétny ekologický problém?

Festival Park CAMP VII sa väčšinou realizuje v priestoroch nádherného parku v Trebišove v letnom období, kedy sa začínajú objavovať aj svetlušky. Práve tento hmyz, jedinečný svojou luminescetnou vlastnosťou je pre ľudí príťažlivý. V rámci prieskumu sme zistili, že práve tento hmyz má v poslednom období fatálny problém, kedy ľudskou činnosťou a globálnym otepľovaním začína dochádzať k postupnému vymieraniu tohto druhu hmyzu. Preto sme tento problém chceli nejako ľudom priblížiť a upozorniť na to, na čo všetko majú dosah a ako môžu prírodu ovplyvňovať. V projekcii tak ovládajú pohyb húfu svetlušiek premietaného na pozostatky hradného múru.

V inštalácii Zo všednej nevšedné zachytávaš nehmotnú energiu človeka. Reaguješ v nej na fyzikálnu veličinu – teplo. Ako?

Toto dielo vznikalo ako reakcia, alebo skôr vysporiadanie sa s autonehodou, ktorá sa stala v našej rodine. Preto objektom, s ktorým som pracovala, bola práve autosedačka. Teplo je jedným zo zdrojov, alebo skôr stôp, ktoré človek po sebe zanechá na predmetoch, s ktorými bol v kontakte. Čiže aj po určitom čase ešte akoby vidieť prítomnosť človeka. Teplo, samozrejme, je skôr možné cítiť než vidieť, ale v tomto prípade práve zobrazenie fyzikálnej veličiny pomocou technológie, čiže infračervených kamier, sa ukázalo ako zaujímavý spôsob, ktorým som mohla poňať jeho vizualizáciu.

Vo svojom portfóliu, okrem fyziky, máš viacero diel zaoberajúcich sa astronómiou a astrofyzikou, ako napr. Archeo-sky, alebo Meteoron. V site-specific inštalácii Meteoron si sa zaoberala vizualizáciou a spracovaním dát z databáz meteostaníc. Meteoron vznikol na základe spolupráce vedcov a umelcov v rámci medzinárodného projektu ECO MEDIA ART. O čom konkrétne Meteoron pojednáva? Nakoľko vo svojich prácach využívaš vedecké poznatky?

Meteoron je site-specific inštalácia, ktorá pracuje s vizualizáciou dát čerpaných z meteostaníc merajúcich teplotu alebo vlhkosť okolia, v ktorom bola inštalácia realizovaná. Reagujem hlavne sa zhoršujúcu sa situáciu globálneho otepľovania a  klimatickej krízy, kedy už aj na Slovensku sme svedkami náhlych búrok z tepla a rôznych nárazových dažďov, či záplav. Inštalácia bola umiestnená v exteriéri – v korunách stromov, kde boli vytvorené previsy z látok, na ktorých bola projektovaná abstraktná animácia prevaľujúcich sa oblakov generovaná z real-time dát.

Keďže sa u teba vyskytuje viacero diel zaoberajúcich sa fyzikou a astronómiou, sú tieto vedné odbory aj tvojou záľubou? Čo ťa najviac na vesmíre fascinuje?

Asi je to jedna z vecí, ktorú som si priniesla z gymnázia. Tam som mala možnosť získať určité informácie z viacerých vedných disciplín. Zistiť, ako niektoré veci fungujú, podľa akých pravidiel sa všetko odvíja a prečo. Postupne z ročníka do ročníka na vysokej škole som stále stavala na koncepte prepojenia vedy a umenia. Z vedy som čerpala námety, koncepty. Snažila sa ich výtvarne spracovať a vtiahnuť do tohto procesu aj diváka. Ten ich môže nielen vizuálne vnímať, ale aj možno pochopiť niektoré princípy sveta, niečo sa naučiť, uvedomiť si, čo všetko môže svojím konaním zmeniť, ovplyvniť.

No a samozrejme, že ďalším dôvodom je fascinácia vesmírom. Samotná vizualizácia jednotlivých jeho častí, prvkov, z čoho sa skladá, ako funguje, aký je nekonečný, bohatý, je jedinečná. Hlavne fotografie z Hubblovho teleskopu sú veľkolepé. Takisto rôzne zachytenia hmlovín, výbuchov hviezd, čiernych dier, či planét. Tá farebnosť, štruktúra. Príde mi to ako zhmotnenie abstraktného premýšľania.  

Veronika Šmírová, Archeo-sky
Veronika Šmírová, ARCHEO-SKY, 2020, interaktívna inštalácia (foto: archív Veronika Šmírová)

Plánuješ aj v budúcnosti prepájať vedu a umenie dohromady, príp. vnášať do svojich diel edukačné prvky a popularizovať tak fyziku a astronómiu? Aké máš vo všeobecnosti plány do budúcna?

Určite áno. Nachádzam v tom určitý zmysel a význam. Vzájomne spolupracovať s vedcami a získavať tak na veci iný pohľad, nahliadať na realitu z iných perspektív. Možno i tak umožniť ľuďom vnímať niektoré veci citlivejšie práve skrz umenie. V neposlednom rade je to práve v tejto dobe dobrý spôsob, ako priblížiť ľuďom veci a pomôcť odborníkom dostať sa medzi nich. Aby ľudia vedeli informácie filtrovať, naučili sa rozlišovať medzi pravdivými faktami a neoverenými dohadmi.

Okrem toho plánujem úspešne dokončiť doktorandské štúdium. Takisto pokračovať vo výskume a prepájaní vedy a umenia, ako som už spomínala. Podieľať sa na ďalších zaujímavých projektoch. Neustále sa niečo nové učiť, či už z technologického hľadiska, tak aj z výtvarného. Teraz som aktuálne nastúpila na pracovnú stáž do Brna do firmy Visualove, plnej šikovných ľudí. Spolupracujú aj s Hvezdárňou a planetáriom v Brne, kde je veľmi plodné prostredie. Celkovo i samotné mesto je plné inšpiratívnych ľudí, takže dúfam, že získam ďalšie cenné skúsenosti.

Veronika Šmírová

Veronika Šmírová (1994, Hnúšťa)

Je slovenská vizuálna umelkyňa.

V r. 2020 ukončila magisterské štúdium na Katedre intermédií a digitálnych médií pod vedením prof. MgA. Michala Murina, ArtD. na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav, projektov, ale aj účasť na festivaloch v rámci Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska. Scénograficky sa spolupodieľala na niekoľkých tanečných a divadelných predstaveniach.

Veronika Šmírová sa vo svojej tvorbe zameriava na digitálne médiá. Vytvára rôzne interaktívne, svetelné inštalácie a priestorové objekty pracujúce s prítomnosťou diváka a reagujúce na priestor, rôzne projekcie, animácie a experimentálne videá. Snaží spájať vedné odbory ako astronómiu a fyziku s umením. V dielach reaguje na rôzne témy, nie je jej cudzia ani ekológia.

Momentálne absolvuje doktorandské štúdium na Katedre intermédií a digitálnych médií Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Utopian, 2017, interaktívna site-specific inštalácia (foto: archív Veronika Šmírová)

Obrázok 1 z 51

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top