Helen Tóth: Celá moja tvorba je pocta stromom a prírode.

Už ako dieťa mala výtvarný talent, ktorý neskôr rozvíjala rôznymi výtvarnými činnosťami. Tie ju doviedli k štúdiu umenia a neskôr maľby. Avšak k téme, ktorej sa venuje v tvorbe dnes, sa dostala postupne. Ako? To sa dozviete s rozhovore s Helen Tóth, v ktorom okrem iného predstaví celú svoju tvorbu a umelecké aktivity, porozpráva o tom, ako vníma prírodu, o svojich záľubách, ako i plánoch do budúcna.

Helen Tóth, Nová cvernovka
Helen Tóth v ateliéri v Novej cvernovke. (foto: Michal Líner)

Aký bol Váš prvý kontakt s výtvarným umením?

Nepamätám si. Avšak vraj som vyhrala súťaž kreslenia v škôlke s kresbou-maľbou nejakého červeného klauna. Počas dospievania som však hrala aktívne hádzanú, chodila na paličkovanie a keramiku. Dá sa teda povedať, že to “výtvarno” tam bolo odjakživa. V ôsmom či v deviatom ročníku mi povedali učiteľky o “šupke”. Niesla sa okolo nej magická aura s rôznymi poverami, napríklad, že je skoro nemožné sa tam dostať – o to viac ma to tam lákalo.

Po absolvovaní výtvarného umenia na strednej škole ste sa rozhodli pokračovať na VŠVU v Bratislave, kde ste si vybrali maľbu. Čím Vás oslovila maľba, že ste sa ju rozhodli študovať?

Počas štúdia na “šupke” sme mali možnosť vyskúšať široké spektrum techník. Na propagačnom výtvarníctve sme mali klasickú maľbu, kresbu, základy fotografovania a architektúry, rysovali sme technické výkresy. Zoznámili sme sa taktiež s rôznymi materiálmi a učili sa s nimi narábať, miešali vlastné laky a šeps, ako i mnoho iných vecí, z ktorých dodnes čerpám vedomosti.

Za moje rozhodnutie pokračovať na maľbe mohli dva faktory. Prvý faktor je, že v danom roku ma čakal bolestivý rozchod s hádzanou napriek tomu, že som to dotiahla do prvej ligy (ak sa teda môžem pochváliť! 🙂 ). Nedalo sa byť naraz introvertnou umelkyňou a extrovertnou tímovou hráčkou. Druhým dôvodom boli školské práce. Buď išlo o verné realistické kópie starých majstrov, alebo o diela na konkrétne témy. Dostávali sme špecifické úlohy, kde sme museli striktne dodržiavať pravidlá výstupov. Vtedy som sa začala venovať takzvaným “bokovkám”. Maľovanie bolo únikom od povinností, úľava a najmä činnosť tajná.

Akým témam ste sa venovali počas štúdia?

Boli to témy ponuré, priviedli ma však k lesu.

Prvou kolekciou boli diela, ktoré mali divákov šokovať – čiernym lakom nafarbené polystyrénové vtáčiky, aké poznáme z kvetinárstiev, naivné dekoračné predmety, ktoré som inštalovala do rôznych polôh, ležali v rozliatych farbách. Vytvárala som im kulisy, následne ich nafotila a premaľovala na plátno. Následne sa z umelých vtáčikov stali živé. Supy civiace na jeden veľký ľudský mozog.

maľba
Helen Tóth: Bez názvu, 2011, olej na plátne, 30×30 cm (foto: archív Helen Tóth)

Vtedy sa objavila bábika z môjho detstva, ktorú som natrela sivou farbou, aby bola neutrálna – aby reprezentovala mňa, ale aj človeka ako takého. Začala na obrazoch hľadať oheň, brodiac sa cez rieku medzi mätou piepornou. Hľadala bezpečie a viedla ma – viedla som samú seba – inštinktívne na tú správnu trasu. Vtedy som vedela iba to, že ju k maľbám potrebujem. K bábike pribudli za krátky čas bytové rastliny, ktorými som sa doma obklopovala, túžiac po zeleni. Vypustila som ju z obrazov, keď už som bola pripravená kráčať sama so sebou. Splnila svoj účel – našla, čo hľadala. Zostal len fiktívny les, vytvorený z rastlín, vyčistený od figuratívnych elementov. Podnietilo to vznik môjho nekonečného lesa.

Vo svojej aktuálnej tvorbe sa venujete prírode, konkrétne zobrazovaniu lesa a stromov. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Tu je teda nutné objasnenie kontextu: pochádzam zo Žitného Ostrova a som panelákové dieťa z betónového prostredia. Práve to je tým prvým, základným a nosným pilierom k túžbe po prírode. Ísť do lesa bolo, aj je, vždy mojou odmenou. Neberiem to ako samozrejmosť. Môže sa za tým samozrejme skrývať istá kompenzačná porucha, no neviem si však predstaviť to, že by ma lesy prestali baviť – či už v tvorbe, alebo ako fenomén, protiklad nášho mestského života.

Keď som začala naše lesy viac navštevovať, stalo sa pre mňa čoraz náročnejším odtiaľ odísť. Objavila som dlho stratenú úľavu, ktorú mi pobyt medzi ihličnatými stromami priniesol.  Fascinuje ma teda myšlienka, aký môže byť život v horskej oblasti, čo znamená vyrastať uprostred lesa.

Kde všade hľadáte inšpiráciu? Máte nejaké lokácie, ktoré v rámci tvorby navštevujete a mapujete, alebo konkrétne miesto pre Vás nie je podstatné?

Vyhľadávam miesta, kde som obklopená lesom a neruší ma civilizácia. Objavujem a skúmam našu prírodu krok za krokom. Vyhľadávam vždy iné lokality. Najradšej sa len bezcieľne túlam, jazdím pomaly po zapadnutých dedinských cestách, nakuknem do lesov, ktoré obopínajú a strážia obyvateľov obce – to ma teda veľmi baví. Jedná sa však najmä o ihličnaté alebo o zmiešané lesy. Stromy najradšej pozorujem počas nočných búrok. Vtedy ma láka predstava ísť medzi stromy. Najradšej by som bola súčasťou lesa, odhodila svoj strach a bola tam len so svojím vedomím, bez tela. Stačí mi v lese byť. Chcela by som cítiť, ako sú stromy prepletené koreňmi, rozumieť, čo a ako prežívajú. Sebecká túžba prevtelenia sa do prírody s možnosťou ponechať si ľudskú myseľ. Vedieť, vidieť a cítiť dianie, ktoré nám ľuďom uniká, ktoré nedokážeme našimi zmyslami zakúšať. Noc patrí stromom a zvieratám – je to celkom upokojujúca myšlienka. V noci sa nerúbe, ani nestrieľa.

Z lesov si odnášate rôzne spadnuté konáre stromov, či iné prírodniny. Poďme najprv ku konárom. Ako s nimi ďalej pracujete?

Keď vidím niekoho, že píli strom po búrke, hneď sa pýtam, či si môžem nejaký konár zobrať. Mám rada aj obdobie orezávania ovocných stromov. Vtedy obchádzam kontajnery a vyberám si z ponuky.

V rôznych slovenských lesoch cielene umiestňujem konáre, ktoré maľujem na modro alebo fialovo. Vešiam ich, alebo priväzujem prírodnými lankami na stromy a následne lokálny fotograf či fotografka vyhotoví zábery. Budujem si tým aj zoznam skvelých fotografov/fotografiek naprieč Slovenskom. Výstupy sú zverejnené na mojej webovej stránke. Celý proces je pre mňa veľmi intímny: keď vyberám konár, maľujem ho, umiestňujem v lese – je to ekvivalent úplnej slobody. Tak s ním zostávam prepojená.

In-Situ VII, Vojka nad Dunajom
Zo sympózia In-Situ VII, 2023, Vojka nad Dunajom. Umiestňovanie Stromčeka deviateho od Helen Tóth. (foto: Béla Ferdics)

Následne sa na miesta, kde ste konáre umiestnili, po čase vraciate…

Príroda si potom s konárom urobí, čo chce. Som rada, ak vydrží rok, dva. Je v poriadku, keď spadne na zem – tak sa opäť stáva súčasťou lesa. Modrú a fialovú farbu vyberám cielene. Prirodzene sa v lese tieto farby nenachádzajú a vizuálne pútajú pozornosť. Používam farby z lanolínového oleja s prírodným pigmentom. Nechcem nič narušiť, len upozorniť. Následne sa na tie miesta vraciam a dokumentujem, ako sa mení prostredie. Niekedy je to žiaľ k horšiemu.

Mojím zámerom je vizuálnou odlišnosťou konára upriamiť pozornosť na skutočnosť, že aj “mŕtve” drevo má svoje právoplatné miesto v lesnom ekosystéme. Aj keď je konár odpílený, vianočný strom vyhodený, stále na nich prebiehajú chemické procesy. Stávajú sa domovom pre chrobáky, baktérie. Keď padnú odumreté časti stromu na zem, začnú hniť a opäť splynú s prírodou.

Kedy ste začali s týmto projektom umiestňovania konárov naspäť do prírody a kam všade ste ich už umiestnili?

S realizáciou som začala počas prvého lockdownu, teda v roku 2020. Nosila som tú ideu už dlho v hlave, už počas štúdia. Ročne stihnem umiestniť dva až tri konáre/stromy. Z posledných štyroch sa jeden ocitol uprostred Vojčianskeho ramena. Ďalšie dva sú v košických mestských lesoch a vo Vihorlate. Posledný konár žitnoostrovskej broskyne však precestoval tri krajiny, aby splynul s mestským lesom v Ríme.

Je tu teda akési miešanie druhov, ihličnanov nosím do listnatého lesa a naopak. Jedine tak sa môže vŕba z južného Slovenska ocitnúť v tatranských lesoch, a podobne. Častokrát naďabím na nejaké ozaj čarovné miesto. Je to teda spôsob, ako tie miesta aj svetu ukázať, keďže je ich možné nájsť podľa súradníc v mojom portfóliu na webe.

Helen Tóth - stromček siedmy
Helen Tóth: Stromček siedmy, 2022, objekt – drevo, lanolínový olej s modrým prírodným pigmentom, inštalácia v súradniciach N 48°52’08.5332″ E 19°28’51.294″ (foto: Gabriela Birošová)

Čo sa týka prírodnín, tak vznikol zaujímavý projekt, kedy ste ich zbierali z jednotlivých lokalít a ukladali do veľkých sklenených zaváraninových pohárov. Môžete o tom povedať viac?

Moja zbierka lesov! 🙂  Vzorky som začala zbierať najskôr pre seba, pretože som chcela mať doma vôňu lesa. Časom tých pohárov pribúdalo a bolo potrebné označiť miesto nálezu. Pre mňa najfascinujúcejšia vec je, že každá jedna vzorka sa líši od druhej. Každý les je svojou atmosférou iný. To sa odzrkadľuje aj v tej kolekcii. Podáva tiež správu o stave slovenskej prírody. Niektoré miesta sa za krátky čas zmenili na nepoznanie. Za sedem rokov sa mi podarilo uložiť “kusy lesa” do 22 pohárov.

Výstava Línia lesa, Nitrianska galéria, Nitra
Z výstavy Línia lesa, 2023, Nitrianska galéria, Nitra. Na kolektívnej výstave sa nachádzala aj inštalácia Zbierky lesov od Helen Tóth. (foto: Michal Juhás)

Vo svojej tvorbe sa venujete prevažne maľbe. Vaše maľby sú plné farebných, ale aj líniových kontrastov. Na základe čoho vyberáte ich farebnosť?

V prvom rade milujem oleje. Milujem si ich odtiene vyberať v obchode, milujem, ako sa na plátne správajú, ako niektoré reagujú na terpentín. Trvalo napríklad roky, kým som prišla na spôsob, ako hodnoverne zobraziť ihličie – plochý ťah štetca premeniť na niečo priestorové, hmatateľné, vyčnievajúce. Olej je flexibilný a spoľahlivý, nemení svoj tvar, odtieň, ani štruktúru. Moje farebné nálady na plátne by arteterapeuti pokojne mohli využívať ako dokonalý príklad aktuálneho mentálneho rozpoloženia, respektíve stavu mysle, pretože si farebnosť vyberám vždy podľa toho, čo práve prežívam, čo ma trápi, po čom túžim. Ja myslím vo farbách. Pre mňa majú aj ľudia farbu. Nemyslím ezotericky, je to len akýsi pocit, ako ľudí zaradiť. Moje emócie a myšlienky majú tiež (na plátne) konkrétnu farebnú atmosféru. Striedajú sa taktiež obdobia, no nemením farebnosť často. Dlhšiu epizódu modrej teraz prebralo krémovo-olivovo-indiánsko-hnedé obdobie. Rada na plátne pracujem s kontrastom – nech tie motívy kričia, nech sú teatrálne.

Vaše obrazy vychádzajú z reality, no na diváka môžu pôsobiť abstraktne, niektoré až surrealisticky. Ukrývajú v sebe aj nejakú symboliku?

Proces maľovania ma baví len vtedy, ak je to hravé, ak ma nič nelimituje a nemusím sa držať reality. Keď je všetko možné, čokoľvek sa môže stať, či keď mňa samú prekvapí, čo to zo mňa vyliezlo. Je to tanec na tvrdú hudbu, ale i pokojné dýchanie pri úplnom tichu. Nemám v sebe potrebné množstvo trpezlivosti k realistickému štýlu zobrazovania. Ak dáme hlavnú tému – les – bokom, za rovnako dôležité, ako samotný obraz, považujem jeho názov. Tam sú zakódované mimoriadne špecifické túžby, myšlienky, názory. Kto mi skríži cestu, ľahko sa na plátne môže ocitnúť ako les… Pracujem síce s motívom konárov a stromov, nelimituje ma to však v tom, aby som dokázala čokoľvek vyjadriť – je to pre mňa jazyk. Poviem to takto: mojím vyjadrovacím prostriedkom je les, až potom prídu jednotlivé témy na rad. Predstavte si, že by ste na klávesnici mali namiesto písmen a čísel rôzne konáre a mali by ste napísať vetu. Tak les je pre mňa nekonečným zdrojom písmen, kde sa môžem slobodne k čomukoľvek vyjadriť.

Výstava Na chrbte nosím paprade, Galéria Sumec, Bratislava.
Z výstavy Na chrbte nosím paprade, 2023, Galéria Sumec, Bratislava. Dielo: Helen Tóth, I carry ferns in my shoulders, 2023, olej na plátne, 56×50 cm. (foto: Adam Kamenský)

Preferujete najmä zobrazovanie ihličnatých stromov, ktoré zobrazujete nie klasicky v krajine – ich prirodzenom prostredí, ale staviate ich do pozície solitéra. Doslova ich portrétujete. Aké pocity zažívate pri portrétovaní stromov? Myslíte si, že máte pri tomto spôsobe zobrazovania väčšiu možnosť ich spoznať?

V mojom prípade sa nedá hovoriť o klasickej krajinomaľbe. Stromy v mojej tvorbe nevytvárajú kulisu, či ilúziu priestoru. Majú byť ostré, majú narúšať, stáť v popredí, vyzývať nás, aby sme si ich všímali rovnako, ako to robia aj v lese. Staviam ich do neobvyklých situácií. Ocitajú sa na plátne v takých podmienkach, v ktorých by v prírode dlho nevydržali: nehybne stáť, visieť, ležať. Situujem ich do rozličných vzťahov, opierajú sa o seba, koexistujú k sebe priviazaný, alebo len narúšam fyzikálne zákony, keď sa ťažký a mohutný kmeň zrazu javí ľahký ako pierko. Skúmam, čo nám ich absencia zanechá.

Nakreslené stromy niekedy z papiera gumujem. Pre pocit prázdnoty, ktorý je takisto v lese, kde miznú stromy. Vieme, že tam niečo chýba. Ich absencia na plátne a papieri však zostáva hmatateľná, stopy po odstránení navždy zostanú. Môže sa zdať, že v mojej tvorbe prebieha istá personifikácia stromov. Opak je však pravdou – my sme tí, ktorí sa máme prispôsobiť a učiť sa od stromov. My sme tí, ktorí sa môžeme s ľahkosťou identifikovať s ich vonkajšou neoblomnosťou, pocitmi paralyzácie, so samotou, ale i s dobrým pocitom prameniacim zo vzájomnej pomoci. Preto ich portrétujem, lebo v nich nachádzam obrovskú mieru teatrálnosti a fakt, že nenájdeme dva stromy rovnaké, mi zabezpečí nikdy nekončiaci cyklus príbehov.

Spomenuli sme už maľbu, ako aj ready-madey. Aké techniky sa ešte vyskytujú vo Vašom portfóliu?

Spôsoby zobrazovania si vyberám vedome, podľa toho, čo chcem divákom sprostredkovať. Popri maľbe, zbieraní zemín a konárov, sa venujem taktiež kresbe a vytváraniu špecifických živicových objektov.

Kresby kašírujem na drevo, následne pridám centimetrovú vrstvu živice, s kvapkou žltej lazúry, čím sa pripomína farba plexiskla na tatranskej lanovke – filter, ktorý mení spôsob vnímania reality, farbu pôvodnej kresby a dodá jej na hĺbke. Kresby sú totiž vnímané ako krehké, fragilné a nepevné diela, s ktorými treba narábať veľmi opatrne – zaliatím do živice im preto odoberám status krehkosti. Stanú sa priam nezničiteľnými. Príroda sa stáva navždy zafixovaná. Síce len na kresbách, ale nepodľahne ľudskej deštrukcii.

To isté platí o florálnych hybridoch, pozostávajúcich z rozličných druhov ihličia na jednej vetvičke, prírodnín a lesných nálezov – z neobvyklých kombinácií. Zameriavam sa na dialóg medzi rozličnými vetvičkami ihličnanov, ktoré sa zrazu dostali do stavu splynutia. Môže sa zdať, že sú si navzájom cudzí, no každý z nich len prišiel z iného kúta, čo však neznamená, že spolu nemôžu žiť v harmonickej symbióze. Tie prezentujem tiež v zaváraninových pohároch.

Helen Tóth: Florálne hybridy
Helen Tóth: Florálne hybridy, 2023, objekt – prírodniny, živica, zaváraninové fľaše. (foto: Michal Juhás)

Ak by ste si mali vybrať len jednu zo spomenutých techník, ktorá by to bola a prečo?

To sa nedá, lebo všetky tieto disciplíny sú pre mňa rovnocenné. Maliarstvo tvorí napríklad len tretinu mojej tvorby. Spôsoby zobrazovania si vyberám vedome – podľa ideí a myšlienok, ktoré chcem sprostredkovať. Či už je to kresba na papieri a plátne, alebo práca s prírodninami, nájdenými konármi, snažím sa vytvárať diela, ktoré tu zostanú veľmi dlho, alebo zanikajú v prírode za krátky čas a stanú sa jej organickou súčasťou.

Čo Vás najviac baví v rámci tvorivého procesu?

Vonkajší svet, ako i seba, viem lepšie uchopiť skrz umenie. Alebo takto: to, čo nazývame umením, či umeleckými dielami, sú veci vytvorené rukami človeka. Fakt, že ich príchod, alebo konečnú podobu nevie nikto predpovedať, je pre mňa nesmierne fascinujúce. Vďaka tomu nadobúdam ohromný pocit pokory voči svetu. Vedomie, že na mnoho vecí nepoznáme odpoveď, ako napríklad: prečo vznikol život, prečo existujem, môže byť skľučujúce. Mám však to šťastie, že žijem vo chvíli/v dobe, keď môžem počúvať práve tú a nie inú hudbu, vidieť práve také a nie iné filmy, čítať si riadky iných. Tieto dary od ľudí vznikli síce z neznáma, ale sú tu. Sú hmatateľné. Hoci na mnoho vecí odpovedať nevieme, myslím si, že umenie má schopnosť poskytnúť nám akúsi barličku, alebo pevný základ, pocit istoty, bezpečia, ako i zmysel. Dovolím si pomôcť s upraveným citátom od Kapitána: „najväčší dar, ktorý môže človek človeku dať, je umenie“.

Od roku 2011 ste sa zúčastnili na mnohých festivaloch a umeleckých rezidenciách, nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ktorá zo spomenutých udalostí sa Vám vryla do pamäti najviac a najradšej na ňu spomínate?

Na Art Fair The Others v Turíne. Bola to veľmi cenná skúsenosť. Je to mesto skutočne sympatické. Hneď by som sa tam vrátila. Išli sme tam s galeristkou, s mojou sestrou a s naším psom. Vytvorili sme si skvelú dennú rutinu: ranné espresso a čierny vegan croissant na brehu rieky, odtiaľ krátka prechádzka na samotný Art Fair, a večer naspäť do bytu. Hrali sme sa na lokálnych. Nie je úplne zvykom prezentovať sa na artfairoch iba jedným umelcom. O to viac si vážim, že ma na to Katarína Báleš Janáková z Blu:gallery vybrala. Brať iba jedného autora môže byť totiž riskantné, pretože Slovensko je stále na chvoste, čo sa týka zahraničnej reprezentácie vizuálneho umenia, ale môže sa to aj vyplatiť, ako v našom prípade. Oslovil a objavil nás totiž galerista z Ríma. Tiež sa mi podarilo získať nomináciu na cenu Piero D´Amore E Colore.

Pri tejto príležitosti ste navštívili aj talianske galérie, kde ste videli diela mnohých významných umelcov…

Nezabudnuteľné bolo navštíviť vonkajšiu inštaláciu La Pista 500 v Pinakotéke Agnelli a vidieť diela od Valie Export, Superflex, Sylvie Fleury, Nan Goldin a ďalších. Tromfol to už iba Jackson Pollock a Cy Twombly v Národnej galérii moderného umenia v Ríme. Cy je môj najobľúbenejší maliar, a u Jacksona mám rada jeho uvažovanie o tvorbe ako takej.

William Wright v roku 1950 urobil s Pollockom rozhovor a jedna z otázok bola táto: „Ako by sa mal laik pozerať na obraz od Jacksona Pollocka? Čo má hľadať v modernom obraze, ako sa má naučiť vážiť si moderné umenie?“ A Jackson povedal:  „Myslím si, že by nemali hľadať, hľadať očami, ale pozerať sa pasívne – a skúsiť prijať, zachytiť, čo obraz ponúkne a nepridávať predmet alebo vlastnú predstavu o tom, čo by v tom diele nájsť mali. Môj názor je, že nové potreby si vyžadujú nové techniky. A moderní umelci našli nové spôsoby a nové prostriedky, ako vyjadriť svoju výpoveď. Zdá sa mi, že moderný maliar nemôže zachytiť túto dobu, lietadlo, atómovú bombu, a rádio starými formami renesancie alebo inej minulej kultúry. Každá doba si nájde svoju vlastnú techniku.“ (O´CONNOR, V.,F.: Jackson Pollock. New York : The Museum of Modern Art, 1967, uvádzam vlastný preklad z angličtiny (pozn. H. Tóth), s. 79)

Keďže sme spomenuli Taliansko, tak túto jar ste mali v Ríme samostatnú výstavu. Môžete o nej prezradiť viac?

Celý jeden rok po Art Fair sme strávili prípravami na rímsku výstavu. Podarilo sa mi vycestovať na tri týždne a absolvovať umeleckú rezidenciu, ktorú sme ukončili otvorením mojej prvej samostatnej výstavy v Ríme.

Curva Pura je etablovaná galéria pôsobiaca v Ríme, zastupujúca relevantné miesto na umeleckej mape Talianska. Nachádza sa v “hipstersko-industriálnej” časti mesta. Je centrom architektonických, dizajnérskych, grafických štúdií, galérií, ateliérov, street-artu. Práve preto je Ostiense najvyhľadávanejším miestom ohľadne súčasného umenia.

Počas vernisáží a komentovaných prehliadok ma zoznámili s lokálnymi umelcami, kurátormi a kritikmi. Získala som prehľad o kultúrnych centrách (je ich naozaj mnoho). Tamojší umelci fungujú v zdieľaných ateliéroch a angažujú sa najmä v skupinách. Prezentovala som sa zbierkou slovenských lesov, maľbami a jedným živicovým kresbo-objektom. Vernisáže sú tiež iné, než na aké sme tu zvyknutí. Sú bez príhovoru a trvajú (ideálne) tri hodiny a viac, kým ľudia prichádzajú. Je to rozhodne uvoľnenejšie, aj pre umelca. Na tie trémy počas príhovoru sa dá zvyknúť, ale nohy sa nikdy neprestanú triasť. Naozaj som si celý proces užila. Všetko prebiehalo tak, ako o tom každý umelec sníva – tak, ako by mala logisticky, technicky a marketingovo prebiehať ideálna výstava. Trhovú hodnotu mojich diel sme úspešne obhájili predajom.

Výstava Among these trees is my hiding spot, Curva Pura, Rím
Z výstavy Among these trees is my hiding spot, 2024, Curva Pura, Rím, Taliansko. Diela zľava: Helen Tóth, I feel you Friedrich, 2023, kresba na papieri, kašírovaná na drevo so živicovou lazúrou, 18×24 cm; Helen Tóth, I will grow with my twigs bound, 2023, olej na plátne, 70×125 cm. (foto: Albena Nikolova)

Keď sme pri výstavách, tak za zmienku stojí aj výstava z roku 2023 v Blu:gallery v Modre s názvom „Ode to the conifers“ . Tá sa venovala kalamite, ktorá postihla tatranské lesy v roku 2004. V tom čase ste boli tínedžerkou. Ako ste vtedy vnímali túto udalosť? Prečo ste sa rozhodli po rokoch spracovať práve túto tému?

Pripomenutie tejto konkrétnej udalosti do výstavnej koncepcie priniesol kurátor výstavy Peter Mačaj. Oslovila som ho zámerne, pretože je rodák spod Tatier a filozof, spája nás profesijný a kamarátsky vzťah. Vie dopovedať to, čo sa snažím ukázať obrazom. Požiadala som ho, aby rolu kurátora poňal trochu netradične, aby sa nesnažil o výklad vizuálnych elementov mojich diel, ale aby prispel k výstave vlastným poňatím Tatier a doplnil tak pohľad človeka, ktorý to má odmalička zažité.

Celú udalosť som vnímala z odstupu, sprostredkovane. Z detských čias som si pamätala Tatry úplne inak než vo chvíli, keď som následky kalamity videla na vlastné oči. Trvalo mi poriadne dlho, kým som si na ich novú podobu zvykla.

Výstava Ode to the conifers, Blu:gallery, Modra
Z výstavy Ode to the conifers, 2023, Blu:gallery, Modra. (foto: archív Helen Tóth)

Vo svojom autorskom vyjadrení píšete, že človek môže byť v lese len pozorovateľom. Čo však ochrana prírody, lesa a ľudia, ktorí sa jej aktívne venujú?

Rolu pozorovateľa vo svojej umeleckej anotácii skúmam vo vzťahu k vlastnému bytiu prírody. Reaguje na ten klamný dojem, že my ako ľudia môžeme mať plnú kontrolu nad prírodou. Naše telo netvorí súčasť lesa – tým mám na mysli fakt, že príroda ľudský zásah, či ľudské bytie nepotrebuje ku svojej existencii. Sme len návštevníkmi a my sme tí, ktorý les potrebujú. Často si predstavujem, aký by to bol pocit ponechať si ľudskú myseľ a prevteliť sa do stromov počas letnej búrky. Nikdy však počas života, kým prebývame v našom ohraničenom a limitujúcom tele, nezistíme, aký je to pocit, byť lesom. Tento postoj nám bráni stať sa lesom a zakúsiť napríklad ten okamih, kedy varovné signály rastlín vyvolané počas núdze a choroby vedú k napumpovaniu živín do ich žíl. Ako oddelení od lesa nikdy nedokážeme upozorniť stromy na blížiacu sa pohromu. Z takého uhla pohľadu sme naozaj len pozorovateľmi.

Je tu však jedno ale – aby sa nám les ukázal, aby sa nám vyjavil celým svojím bytím a pravdivo, my nemusíme urobiť nič, iba vstúpiť do lesa a nechať ho na nás pôsobiť. Domnievam sa, že práve les má túto schopnosť vyčistiť naše vedomie, vyprázdniť hlavy, ktoré sú preplnené nekonečným množstvom myšlienok. Práve les má ten dar očistiť naše vnímanie, aby sa nám následne mohol dať vo svojej celistvosti. Vďaka svojej nepredstaviteľnej inakosti v nás pripravuje priestor, aby sme ho mohli vnímať a splynúť s ním.

Spôsobov, ako k lesu pristupovať, je mnoho: ekológ, lesník, developer, vedec, poľovník, turista – každý ho interpretuje po svojom.

Venujete sa aj Vy nejako ochrane prírody alebo ostávate pasívne v úlohe pozorovateľa prírody?

Keďže som vyštudovaná umelkyňa, skúmam lesy z vizuálneho hľadiska. Očaruje ma ich inakosť, vizuálna odlišnosť, tvary, farby, vône, štruktúry, kontrasty, kompozície, atmosféra. Na to, aby som sa plnohodnotne venovala ochrane prírody, nemám ani vzdelanie, ani povahu. Mojou troškou však môžem byť súčasťou diskurzu a odkomunikovať problematiku prostredníctvom vizuálneho umenia. Môžem pomôcť v prípadoch, kde slová nestačia. Celá moja tvorba je pocta stromom a prírode. Uchovávam kusy lesa, portrétujem chorých a oslabených jedincov, umiestňujem farebné konáre do lesov (niektoré v spolupráci s Lesoochranárskym zoskupením VLK), počas tvorby nevytváram zbytočný odpad a neplytvám s materiálom.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Počúvam hudbu. Čítam si o slovensko-česko-poľskej dedine s nádychom magického realizmu, o bohyniach a šeptuchách, o vesmíre a lesoch. Ďalej pozerám kórejské seriály, rada varím a pečiem. Som fanúšička dobrej kávy a ázijskej kuchyne.

Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?

Dokončujem jednu väčšiu olejomaľbu na jednu dôležitú udalosť, na ktorú ma kurátorská rada nominovala. Shortlist však bude zverejnený až na jeseň, preto ešte nemôžem prezradiť viac. V októbri ma čaká samostatná výstava v banskobystrickej galérii A7, maliarske sympózium v Pošumaví na pozvanie Alšovej jihočeskej galerie, potom krst katalógu v Ríme. V novembri končí skupinová výstava v Alšovej jihočeskej galerii, ktorá je venovaná stromom, v spolupráci s viedenským Belvedérom. Moje dielo tam visí vedľa Edmunda Gwerka! 🙂 A približne v rovnakom čase by mala byť hotová aj nová kolekcia odevnej dizajnérky Jane Vaterkovej, ktorá ma do projektu prizvala (moje stromy sa budú dať nosiť). Po zime sa začnem venovať samostatnej výstave v At Home Gallery, kde chystám zatiaľ svoj najnáročnejší a najväčší projekt.

Helen Tóth

Helen Tóth (1992, Dunajská Streda)

je slovenská umelkyňa a maliarka.

V rokoch 2012-2016 študovala na VŠVU v Bratislave na Katedre Maliarstvo vo 4. ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia, akad. mal.. Následne v rokoch 2016-2017 pokračovala v Ateliéri +-XXI u prof. Daniela Fischera, akad. mal.. Nakoniec svoje štúdium ukončila magisterským titulom v rokoch 2017-2018, ktorý získala v Ateliéri „Dvaja“ u Mgr. art. Rastislava Podhorského a Mgr. art. Martina Špireca, ArtD.

Helen Tóth vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku, v Česku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku a Taliansku. Zúčastnila sa taktiež niekoľkých rezidenčných pobytov, sympózií, či festivaloch umenia na Slovensku, v Taliansku, Francúzsku, Maďarsku a Rumunsku.

V rokoch 2017, 2022 a 2023 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB. V roku 2022 bola na longliste medzinárodnej ceny STRABAG Artaward International. V tom istom roku bola nominovaná na cenu Piero D’Amore E Colore na The Others Art Fair v talianskom Turíne.

Helen Tóth sa vo svojej tvorbe venuje zobrazovaniu prírody – konkrétne ihličnatých stromov. Zväčša sa jedná o poškodené jedince a ich časti, ktoré portrétuje. Chce poukázať na fakt, že aj „mŕtve“ drevo má všetky práva zostať súčasťou ekosystému. Jej maľby pôsobia surrealne až abstraktne, keďže sú znázornené v kontrastných farbách. Okrem maľby pracuje s kresbou a analógovou fotografiou.

 Z lesov si taktiež odnáša rôzne spadnuté konáre stromov, či iné prírodniny, s ktorými pracuje ďalej: buď jej slúžia ako inšpirácia pri maľbe, alebo z nich vytvára objekty, ktoré umiestňuje aj naspäť do prírody. Prírodné vzorky z rôznych oblastí uzatvára v zaváraninových pohároch, čím vznikol projekt Zbierka lesov.

Aktuálne Helen Tóth pôsobí v Bratislave, kde tvorí v ateliéri sídliacom v Novej Cvernovke.

Helen Tóth v ateliéri v Novej cvernovke. (foto: Michal Líner)

Obrázok 40 z 40

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top