Fantázia ju sprevádzala od detstva. Inšpirovaná literatúrou si vytvárala vlastné svety, až kým sa ako tínedžerka nedostala k výtvarnému umeniu, kde svoje predstavy mohla zhmotniť. Pri imaginácii ostala aj počas štúdia vizuálneho umenia, no tematicky jej tvorba začala poukazovať na aktuálne problémy dnešného sveta ako politika identity na sociálnych sieťach či klimatická kríza. Reč je o českej umelkyni menom Iva Davidová. Tá v rozhovore porozpráva o tom, ako sa dostala k umeniu, predstaví svoju tvorbu a povie o dôležitých míľnikoch v nej, ako aj o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách a plánoch do budúcna.
Aký bol tvoj prvý kontakt s výtvarným umením?
S výtvarným umením som sa stretla až v 9. ročníku na základnej škole. Predtým som si máličko čmárala, ale skôr som si veľa čítala a imaginovala. Čítala som 6–7 kníh týždenne, bol to môj únik. Maminka musela volať do mestskej knižnici nech mi už nepožičiavajú knihy, aby som sa socializovala a učila do školy. Striedala som rôzne krúžky, a tak ma prihlásili i na výtvarný krúžok (vizuálne umenie). Tam som videla, ako majú ostatní krásne, vypracované veci: busty, figúry, komiksy… Chcela som sa im vyrovnať. Plus som zistila, že tu môžem oživiť svoje imaginácie. Úplne ma to pohltilo. O pár mesiacov neskôr som sa prihlásila aj na strednú umelecko-priemyslovú školu. Tam som sa „zakreslila“ natoľko, že to bol môj ďalší únik. Kreslila som opäť nonstop, ako veci do školy, tak svoje stavby a krajiny, so štipkou surrealizmu. Surrealizmus a artificializmus ma priviedli k ilustrácii, ktorú som rozvíjala najviac do nástupu na vysokú školu…
Následne si sa rozhodla pre štúdium maľby na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne. Prečo práve maľba? Čím ťa zaujala?
Pôvodne som chcela byť ilustrátorka – to stále platí. Maľba mi umožnila svoje ilustrácie a svety uzavrieť do určitého formátu, na ktorý môže byť spotlight, pričom k tomuto formátu nepristupujem konzervatívne. Storytelling, ktorý ma v maľbe baví, pomôže vyniknúť ilustrácii momentov, príbehov a environmentov či kontextov. Všetky diela so sebou komunikujú, nadväzujú na seba, alebo na sebe reagujú. Mohla som byť len vo svojom svete a zaoberať sa ním. Bavilo ma, že diela môžu byť veľké a takmer akékoľvek, aké si zaumienim. Napriek tomu som vždy k maľbe pristupovala kresliarsky, aj keď som maľovala olejom. Teraz sa venujem hlavne kresbe, v maľbe skúmam reliéfy.
Vo svojej tvorbe spájaš viaceré témy. Zaoberáš sa stieraním dualizmu medzi nepoškvrnenou a čistou prírodou, ktorá dnes čelí klimatickej kríze a nezdravým prostredím sociálnych sietí a online identity. Ako si sa k týmto témam dostala?
Predtým som sa zaoberala politikou identity na sociálnych sieťach spojenou s umeleckým svetom, ale hlavne jej „bimbo-feministickým“ poňatím. K tomu som sa dostala najmä prostredníctvom svojich osobných skúseností a spoznávania sveta – sveta, do ktorého som bola hodená na vysokej umeleckej škole. Sveta, ktorý komercializuje postoje a správa sa elitársky, hoci má opačné ambície.
Od toho som sa snažila vzdialiť a venovať sa niečomu, na čom mi záleží najviac. Nielen vnútorne, ale takisto svojou politickou a environmentálnou/ekologickou praxou… Teraz sa už niekoľko rokov venujem biocentrizmu a anti-druhizmu. Skôr som si to pripomenula, akoby som to objavila. Celé detstvo ma viedli k určitému biocentrizmu a ekologickému životu. Pochádzam z poľnohospodárskej rodiny, ktorá obrábala pôdu regeneratívnym spôsobom. Moji rodičia sú v tomto smere veľmi suverénni, čo sa týka nezávislosti a potravinovej suverenity, teraz už aj energetickej. Veľmi ma inšpirujú. Tiež v tom nachádzam množstvo filozofických, teoretických a ideologických prúdov. Vždy sa však vrátim k svojej predstavivosti. Predstavujem si život viac-než-ľudských tiel s ich systémami, zmyslami a kultúrou.
Vo svojej tvorbe prežívam to, ako sa ľudskou činnosťou menia životy, telá, kultúra a celistvá autonómia viac-než-ľudských. Je ťažké to pochopiť a prežiť. Je ťažké to niekedy uniesť. Práve v tom mi však pomáha moja tvorba. Chcem, aby sme sa ako ľudia otvorili tomuto prežívaniu; myslím si, že by nám to otvorilo nové možnosti prežívania, nové možnosti vzájomnosti a zážitkov lásky a šťastia. Pretože teraz je to veľmi ťažké, s kognitívnou disonanciou alebo nedobrovoľným únikom od reality, najmä keď kolektívne SKUTOČNE pociťujeme klimatickú krízu, ktorú sme napáchali – alebo teda hŕstka bohatých.
Tak som sa k tomu dostala. Chcem cítiť, vnímať a prežívať. To ma posúva ďalej. Tvorba je jedným z nástrojov, ktorý mi to umožňuje. Malou štipkou si želám, aby to skrz moju tvorbu mohol prežiť každý ten, kto sa chce otvoriť.
James Baldwin hovorí, že sloboda nie je niečo, čo je komukoľvek dané, ale že sloboda je to, čo si ľudia vezmú. A tiež hovorí, že ľudia sú slobodní tak, ako sami chcú. Myslím si, že to platí aj pre emócie; pre emocionálne prežívanie, pretože v tom spočíva precítenie slobody, alebo aspoň počiatočné smerovanie k nej.
Rovnako sa venuješ radikálnej imaginácii. Môžeš vysvetliť, čo to znamená?
Tento typ imaginácie je hlavne o utópiách. Nemusí to byť zrovna tá „dobrá“ utópia – i projekt Trump Gaza je Trumpova (a ktoviekoho ešte…) radikálna imaginácia. A keby bola predstava Jeffa Bezosa o potenciáli vody pre AI na úkor ľudí a ďalších bytostí reálna, jednalo by sa tiež o radikálnu imagináciu.
Radikálna imaginácia ale nespočíva len v predstave nejakej utópie (dystópie), je to predovšetkým psychologický nástroj na prekonanie hranice zdanlivo nemožného (hlavne v otázkach „civilizačných“, spoločenských a/alebo systematických). Pre utópie, ktorým sa chceme priblížiť, sa radikálna imaginácia môže zaoberať dekonštrukciou zvnútornených spôsobov správania a vzťahovania sa, ktoré nás od tejto utópie vzďaľujú.
Znamená to teda podnikanie krokov v predstavivosti, ktoré nás môžu vzdialiť od konvencií. Od maskovania. Alebo nás môžu presunúť do bezpečnejšieho života, pre všetkých. S UBI, ale ten nie je radikálnou imagináciou. UBI i pre viac-než-ľudské môže byť súčasťou mojej biocentrickej radikálnej imaginácie.
Tvoje diela pôsobia fantazijným dojmom. Flóra v nich vyzerá priam romanticky – napriek tomu, že reaguješ svojimi prácami na klimatickú krízu…
Predtým som sa zaoberala onou romantizáciou „nepoškvrnenej“ prírody a skúmala ju vedome, hlavne vo vizuálnom zobrazovaní. V súčasnosti to tak úplne zámerne nie je. Je to už skôr rukopis. Farby. Monochrómia. Možno romantická adjustácia, ale samotný výjav nie je myslený romanticky, i keď sa tomu vôbec nebránim. Myslím, že je to do istej miery taktiež potreba. Veci, ktoré zobrazujem vo vizuálnej tvorbe, za romantické celkom nepovažujem.
Možno je to nejaký typ coping mechanizmu, estetizovať utrpenie. Reagujem tým na pocity spojené s úzkosťou a žiaľom, ktoré sa vzťahujú ku klimatickej kríze a antropocentrizmu… Je to veľmi zložité a ťaživé prežívanie, o ktoré je potrebné sa citlivo starať. Môže sa k tomu vzťahovať irónia či romantika, možno aj estetika – je to proste typ coping mechanizmu. Výhradne sa ale vymedzujem cynizmu, heh.
V tvojej krajine sa vyskytujú aj mačky alebo hybridné bytosti. Môžeš o nich povedať viac?
Mačky sú pre mňa zaujímavý fenomén a bytosti, ku ktorým sa vzťahuje hneď niekoľko rôznych asociácií v mojej imaginácii, ktorú spracovávam v tvorbe. Spájam si ich s druhizmom, kolonializmom, s privilégiami krásy, ale trebárs aj so sexizmom. Sú klasifikované ako tzv. invazívny druh, čo pre mňa vzbudzuje ďalšie otázky: Ospravedlňuje to ich dehumanizovať? Čím to je, že sú invazívne? A čo iné zvieratá, ktoré ľudia klasifikujú ako miláčikov? Ako sa líšia od ostatných? A čo to pre tie zvieratá a ich autonómiu znamená?
Čo sa týka bytostí na reliéfoch, hovorím o nich v relácii Zastávka na Artyčoku. Stelesňujú emócie, prežívanie a kladiem tu dôraz na čitateľnosť týchto prežívaných situácií: napr. starajú sa o rastlinku, o ďalšiu bytosť v nepohodlí, alebo sa objímajú u hojaceho sa stromu. Majú to byť stelesnenia nejakej viac-než-antropomorfizácie. Majú to byť nežné, zraniteľné dušičky, ktoré si len chcú navzájom pomáhať a prerozdeľovať si zdroje, aby sa všetci mali dobre.
Aké symboly možno ešte nájsť u teba v tvorbe?
Veľa pracujem so stromami a s trávnikmi – veľmi ma fascinujú. Stromy a trávniky z mojej tvorby nikdy nezmiznú…
Dlho som sa zaoberala politikou trávnikov: tým, kto môže mať trávnik a starať sa oň, prečo, čo im to prináša a čo to o nich hovorí, aký to má dopad na pôdu a na ekosystém. Rovnako tak trávniky v meste, udržované mestom… V tvorbe ich zobrazujem ako tie, čo žialia a bijú sa o zdroje, uhýbajú sa jeden druhému, pretože sa tam ich korienky nezmestia. Potrebujú hromadu vonkajšej starostlivosti, aby dokázali prosperovať v monokultúre.
Stromy ma zaujímajú a fascinujú z mnohých dôvodov. V tvorbe hlavne vďaka ich schopnosti sa liečiť, prepájať a zdieľať prostriedky. Fascinujú ma ich rany a spôsob, akým si tieto rany hoja. Zaujíma ma, ako ľudia režú ich vetvy, ktoré rastú smerom do ich ciest, aby vetvy neprekážali, a sledujem, aký systém si strom po týchto rezoch vytvorí. Snažím sa to reflektovať v kresbe a ilustrovať na tom paradoxy, ktoré sa vytvárajú pri takej nespolupráci so stromom.
Ďalej sa v mojej tvorbe vyskytujú samozrejme symboly starostlivosti, ochrany a žiaľu, občas vtáky…
Prečo práve vtáky? Čo symbolizujú?
Veľmi ma fascinuje, ako si ich ľudia romantizujú. Ako dokážu byť k niektorým druhom tak krutí a pritom ďalšie druhy vtáctva ospevujú. Taktiež ale vtákom doslova krížime cestu krížom-krážom, rušíme nielen ich migračné cesty, ale i obydlia, zdroje potravy… Pre mňa tým symbolizujú nejakú neustálu pospolitosť, vzhľadom k tomu, ako veľmi im znemožňujeme život. Sú neuveriteľne chytrí, lojálni a majú komplexné vzťahy. V vtáčích kŕdľoch sú dynamiky, ktoré ma neprestávajú prekvapovať. Je smutné, ako príliš im ľudská infraštruktúrna i agro činnosť ubližuje.
Tvoja tvorba je celkom rozmanitá aj po technickej stránke. Okrem maľby a kresby sa venuješ takisto videu či sochárstvu – objektom, reliéfom, inštaláciám. Ako si sa k týmto médiám dostala?
Snažím sa svoju tvorbu a jej storytelling presiahnuť i do iných médií. Pozorujem tak, ako sa spôsoby rozprávania menia a ako na ne diváci reagujú. Vždycky som skúšala rôzne veci, hľadala rôzne médiá… Asi mi ide hlavne o tvorbu environmentu pre tie maľby/kresby a príbehy, ktoré so sebou nesú.
Pomerne často pracuješ s drevom. Slúži nielen ako podložka pre tvoje kresby, ale pracuješ s ním taktiež v rámci reliéfu. Prečo práve drevo?
Nikdy som sa nedokázala naladiť na papier a/alebo plátno. Vždy mi to asociuje nejakú strojovosť. Drevené a drevotrieskové dosky ju v sebe majú samozrejme tiež, ale asociatívne to na mňa tak nepôsobí. Rada kreslím a tvorím s niečím pevným a tvrdým. Baví ma, ako sa vrývajú pastelky a ceruzky do dreva. Dokonca som pracovala i s farebnosťou tušu a kaligrafickým perom. Je to senzorická vec. I symbolická…
Na konte máš takisto nejaké ilustrácie. Môžeš o nich povedať viac?
Ilustrujem pre feministický magazín Druhá: Směna. Ilustrovala som taktiež komiksy v knihe Šl* jsme to nahlásit. Jedná sa o knihu o problematike viktimizácie obetí sexuálneho násilia. Ďalej bude vychádzať mnou ilustrovaná nová kniha od Utopia Libri – na to sa náramne teším.
Obecne rada ilustrujem. Vždy som to chcela robiť. Je to príjemný žáner, ktorý je férovo platený, a pre mňa je udržateľný taktiež v kontexte nových obzorov a vymýšľaní nových kompozícií a obrázkov. Užívam si prečítať text a potom ho ilustrovať… Celkovo, zákazková tvorba je fajn.
Mohla by si ešte charakterizovať dôležité míľniky vo svojej tvorbe?
Moja bakalárska práca bola tiež dôležitým míľnikom v mojej tvorbe. Posunula ma totiž bližšie k tomu, čomu sa chcem naďalej venovať: špeciecizmu (druhizmu) v ekológii a environmentalizmu – celkovo ekológii. Bakalársku prácu som vystavovala v brnenskej galérii Zaazrak Dornych, kde som sa taktiež po prvýkrát začala venovať kresbe.
Ďalej ma dosť posunula výstava Factory of Arcadian Identity v FaVU galerii s Evou Macekovou a Marianou Pecháčkovou, ktorá prebiehala od 21.8.2024–25.9.2024. Veľmi nám to ladilo. Mariana ma naučila krásne pracovať s priestorom a inštalovať. V tú dobu som mala asi 4 výstavy naraz a bolo to veľmi náročné. Naučila som sa spoliehať aj na druhých. Bol to krok v prekonaní môjho perfekcionizmu.
Milujem výstavu Jak prázdné ode mě je být tak plná tebe vo Walk Thru Gallery v Hradci Králové, ktorá bola od 14.9.2025 do 29.10.2025. Bolo to tak príjemné, vonku, na ulici, krásne dialógy s okoloidúcimi… Dáva mi to veľký zmysel. Vidieť diela vonku, pre všetkých…
Taktiež ma vždy baví vystavovať na Bukolici. To je festival umenia a hudby v prírode. Práce sa mi tam vždy rozžiaria, akoby boli doma.
Čo ťa najviac baví na tvorbe?
Najviac ma baví to, že nemusím inherentne používať slová. Reč. Môžem komunikovať úplne iným spôsobom. Je to také rozšírenie komunikácie. Bavia ma všetky tie možnosti, prepojenia úžitkového s vizuálnym, prepojenia tradičného so súčasným… Mám rada rôznorodé surrealistické prvky napojené na nejaký existenciálny realizmus.
Baví ma ten čas. Čas, ktorý vidím. Ako dlho človek strávil s jedným dielom, na jednom mieste – kontemplatívne i kreatívne. A teší ma láska – vidieť v tvorbe lásku a záujem o to, čomu sa človek v tvorbe venuje.
Kto alebo čo je pre teba inšpiráciou a prečo?
Inšpiráciou mi je asi všetko a všetci. Život okolo mňa, život vo mne, život viac-než-ľudských, ľudské vnímanie bióty, vzťahy, mimoľudské vzťahy… Tvorbou je mi veľmi blízka Oda Sønderland. Mám rada Agnes Pelton. Taktiež sú mi inšpiráciou biofilní psychológovia/psychologičky a ekológovia/ekologičky, ktorí a ktoré pristupujú k hlbinnej ekológii kriticky a s triednou analýzou. Inšpiruje ma blog Yumi Sakugawy, ktorá píše o kreativite a imaginácii veľmi emancipačným a uvoľňujúcim spôsobom. Pre niekoho, kto sa umením živí, je to liečivé – keďže na predchádzanie vyhorenia nie je často priestor. Rovnako tak ma inšpiruje budapeštianska School of Disobedience.
Rovnako ma baví jemná monochrómia, ľudia maľujúci tiene, odrazy vo vode… Ako maľuje Park Yunji, Jess Allen a Duri Baek. Z Česka Michael Nosek. Alebo takisto nežné surrealizmy, napríklad od Miyeon Yui či Lewisa Chamberlaina…
Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Aké máš záľuby?
Okrem tvorby sa venujem environmentalizmu, psychológii a zvieratkám. Zaoberám sa záhradníčením doma i vo verejnom priestore. Pracujem s deťmi, vediem workshopy ekologického cítenia aj praktického environmentalizmu…
Pomáham na azylovej farme. Jazdím na bicykli a na inline korčuliach…
Milujem líšky, pásavce, kačičky… a mačky.
Na čom momentálne pracuješ? Aké plány máš do budúcna?
Pracujem na svojej diplomovej práci. Je o biofilii a obchode s „autenticitou“… Veľmi ma v tom inšpiruje kniha In the Absence of Bombs: Art, War and Silence, od Pascal Gielen & Bahia Shelab (eds.), a takisto kniha Working girl: On Selling Art and Selling Sex od Sophia Giovannitti, taktiež budapeštianska skupina a inštitučná alternatíva School of Disobedience… Som zvedavá, ako sa to celé spojí a ukáže. Ďalej pracujem na výstave v pardubickej Gočárovej galerii, kde budú vystavené len reliéfy. Rovnako robím na ilustrácii jednej knihy, ktorá, ako som spomínal, čoskoro vyjde – teším sa.
A kreslím kamarátovi jeho mačku!🤎
Iva Davidová (1999, Brno)
je česká vizuálna umelkyňa.
V rokoch 2021–2024 absolvovala bakalárske štúdium na FaVU VUT v Brne, v Ateliéri malířství 3 pod vedením MgA. Patricie Fexovej a MgA. Veroniky Vlkovej.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v Česku, Poľsku a Nemecku.
V roku 2021 získala Cenu poroty na site-specific festivale mladého umenia Pokoje v Prahe. V roku 2019 získala v súťaži Oskar Ostrava Čestné uznanie umeleckej rady SUŠ Ostrava.
Iva Davidová vo svojej aktuálnej tvorbe reaguje biofilnou imagináciou cez pocity spojené s úzkosťou a žiaľom na témy klimatickej krízy a antropocentrizmu. Pomocou radikálnej imaginácie sa zameriava na život mimo ľudského tela, na fascináciu telami, ktoré sú viac-než-ľudské, a ich životmi, systémami a zmyslami, kultúrou. Využíva pri tom etické princípy a filozofické smery ako biocentrizmus a antidruhizmus. Výjavy v jej obrazoch sa vyznačujú romantickými a surrealistickými prvkami. Jej zväčša monochromatické diela nesú jemný kresebný rukopis. V rámci techník sa venuje maľbe, kresbe, reliéfom, objektom, inštaláciám či videu.
V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa na FaVU VUT v Brne, kde navštevuje Ateliér video pod vedením Mgr. Martina Mazaneca, Ph.D. a doc. MgA. Jana Šrámeka, Ph.D..
