K sochárstvu mal už od detstva blízko. Už počas štúdia rád experimentoval používaním nových materiálov, ako napr. rašelina. Improvizácia pri procese tvorby mu nie je cudzia ani dnes. Napriek tomu kladie dôraz nielen na formu, ale aj na význam diel. V rozhovore Ján Zelinka prezradí nielen aké kuriózne materiály pri tvorbe použil, ale aj to, ako obnovuje etický rozmer mumifikáciou nájdených uhynutých zvierat, a tým prekračuje hranice života a smrti.
Vo svojej tvorbe sa venujete prevažne sochárstvu. Pristupujete k nemu inovatívne použitím netradičných materiálov, ale využívate pri tom tradičné sochárske techniky. Poďme však k začiatkom. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu a sochárstvu?
K výtvarnému umeniu som sa dostal celkom prirodzene. Napriek tomu, že som nechodil na základnú umeleckú školu, už ako malý chlapec som si veľa kreslil, modeloval a odlieval drobné sošky do sadry. Jednoducho povedané, vedel som sa zašprtať. V čase keď som sa rozhodoval kam na strednú školu, dozvedel som sa, že na ŠUV v Košiciach je odbor kameňosochárstvo. Nebolo potrebné tam robiť prijímacie skúšky z matematiky a slovenčiny, len talentové skúšky. A tak bolo rozhodnuté.
Keď sme už spomenuli netradičné materiály, tak s ktorými pracujete?
Pravdupovediac nemyslím si, že pracujem s netradičnými materiálmi. Len si vymýšľam vlastné výtvarné, pracovné postupy a využívam výrazovú silu jednotlivých materiálov tam, kam sa podľa mňa hodia. Každá téma si žiada svoj postup a materiál. Sadra, betón, olovo, ovčie bobky, rašelina – to sú všetko veľmi staré materiály, aj keď popri kameni, dreve a bronzu sa môžu zdať netradičné. Ale predsa len, asi netradičné je použitie rašeliny. Použitým rôznych disperzií sa mi podarilo vynájsť modelovaciu hmotu na báze rašeliny, ktorá sa po vytvrdnutí stáva pevnou hmotou. Pre zaujímavosť som si v roku 2014 nechal overiť originalitu a podarilo sa mi získať Osvedčenie o zápise úžitkového vzoru na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.
Aký zo spomínaných materiálov najviac preferujete a s ktorým sa Vám najlepšie pracuje?
Neuprednostňujem žiadny zo spomínaných materiálov. Použitie každého materiálu a spôsob, akým som k nemu pristupoval, mal svoj dôvod v čase vzniku diela. Každá téma, ktorou som sa zaoberal a aktuálne zaoberám si žiada niečo iné. Keď sa spätne pozriem na sochy z rašeliny, teší ma, že sa mi podarilo inovovať práve tento materiál, o to viac, že to bolo ešte na začiatku štúdia na vysokej škole. Vymyslieť novú modelovaciu hmotu sa dnes nepodarí každému.
Čo ako sochár uprednostňujete, skulptúru či plastiku?
Vzhľadom na materiály, ktoré využívam a spôsob ich použitia tak plastiku.
Vo svojich dielach sa zaoberáte otázkami života a smrti, či už v ľudskej alebo v zvieracej ríši. Ako ste sa k tejto téme dostali?
Úprimne, ani neviem, asi to vyplýva z vnútorného nastavenia. Každý inklinuje k nejakým témam. Každý máme nejakú výchovu, žijeme v rôznych prostrediach, máme rôzne hodnoty. Vždy som inklinoval k prírode. Preto citlivo vnímam vzťah človeka k zvieratám, rastlinám a prostrediu v ktorom žije. Napokon to odráža aj jeho vzťah k sebe samému a k vlastnému životu.
Vo Vašej rannej tvorbe sa nachádzajú zobrazenia ľudí a zvierat, kde ste ako materiál použili rašelinu. Prečo ste si zvolili práve tento materiál? Čím je tvorba sôch z rašeliny špecifická?
Prvýkrát som použil rašelinu v diele Jednotlivci v roku 2003. Využitie práve tohto materiálu vychádzalo z mojej potreby dosiahnuť výtvarným spôsobom čo najpresnejšie vyjadrenie rovnocennosti všetkých organizmov na pozadí troch rôznych druhov živočíchov, ktorých som si zvolil. Človek, prasa, kuriatko. Bez ohľadu na veľkosť, dôležitosť, miesto v evolúcii, všetky živočíchy majú svoju opodstatnenosť. Každý jednotlivec má svoju hodnotu. Na rašelinu sa mení všetko organické. To je práve ten stav, kde všetky organizmy sú si rovnocenné. V štádiu rašeliny sme si všetci rovní.
Jedným z Vašich najosobnejších diel je súsošie z betónu s názvom Moji súrodenci (Trojčatá) – Anton, Róbert, Peter * 11.3.1975 +11.3.1975. Nebolo pre Vás zobrazenie Vašich súrodencov, ktorých ste nikdy nezažili, príliš citlivou témou na zobrazenie? Ako na to reagovalo Vaše blízke okolie? Môžete objasniť celkový vznik samotného diela a aj Vaše pocity, ktoré Vás pri tvorení sprevádzali?
Samozrejme, že to bola citlivá téma. Ja som sa pýtal mojej mamky, či to vôbec smiem urobiť. Či môžem oživiť spomienku takým spôsobom, akým to chcem urobiť, že sa nebudú na seba podobať, že vznikne niečo iné. Predsa len práve ona bola s tým obrazom najviac konfrontovaná. To čo bolo a to, čo z toho vzniklo. Realita verzus nová realita. Nech to znie akokoľvek, ale bez jej dovolenia by som to neurobil.
Moji súrodenci vznikli spôsobom takzvaného negatívneho modelovania. Trojčatá zomreli ešte pred mojím narodením, takže som ich nikdy nevidel. V tomto kontexte som si stanovil limity. Do hliny som rukami vyhrabával dutiny pomyselných telíčiek mojich súrodencov, pričom som pracoval bez zrakovej kontroly len intuitívne hmatom, ako keby som ich obraz hľadal v hline a súbežne vo svojej mysli. Do vzniknutých dutín som nalial betón a čakal čo z toho vznikne. Dielo je výsledkom hľadania obrazu mojich súrodencov v priestore zeme a v mojej mysli.
S betónom ste pracovali aj v diele Obrazoborectvo (Oddelené súvislosti).
Predstavu o tejto soche som mal už dlhšie, ale nebol dôvod na jej vytvorenie. Obrazoborectvo vzniklo v roku 2010 ako reakcia na nepríjemnú skúsenosť s predstaviteľmi cirkvi. Niekedy stačí negatívny zážitok a objaví sa dôvod na vytvorenie diela. Jednoducho som mal potrebu sa vyrozprávať z reality svojim vlastným spôsobom. Obrazoborectvo je výsledkom môjho monológu.
S rovnakým materiálom ste pracovali v cykle Hlavy I,II,III,IV. Koho ste v nich znázorňovali? Ako tieto hlavy vznikali?
Cyklus Hláv (2010 –2020)je mojím príspevkom do konvenčného sochárskeho žánru, akým je portrét, respektíve ľudská hlava. Sú to portréty konkrétnych, mne blízkych ľudí, ku ktorým ma niečo spája. Presnejšie povedané sú to ich odtlačky hláv do hliny. Po odtlačení a vytiahnutí hláv z hliny smerom von vznikli odtlačky hláv, dutiny- formy do ktorých bolo možné naliať betón. Do vzniknutých odtlačkov som nezasahoval a neupravoval ich. Tieto „portréty“ mne blízkych ľudí sú ich autentickými odtlačkami zachytávajúce ich existenciu a zároveň pominuteľnú stopu prítomnosti „tu a teraz“. Okamžik, ktorý sa stáva zároveň minulosťou. Portréty sú predovšetkým svedectvom o človeku.
Pár sôch z cyklu Hlavy bolo možné vidieť na výstave III. Trienále portrétu. Viac o diele Jána Zelinku si môžete prečítať v reportáži z III. Trienále portrétu tu.
V súsoší Dokument ste použili rovnakú techniku ako v cykle Hlavy. Tu ste však vytvorili dielo zobrazujúce Vašu rodinu, vrátane psa, ktoré ste prezentovali na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana v roku 2015 a stali ste sa aj jej víťazom spolu s Radkom Brousilom. Prečo ste sa rozhodli zobrazovať členov Vašej rodiny? Čo pre Vás ako človeka, ale aj umelca znamená rodina?
V Dokumente som nadviazal na postup odtláčania do hliny ako vznikali Hlavy. Každý rok si na leto plánujem urobiť niečo väčšie vzhľadom na to, že mám dlhšiu dovolenku a môžem pracovať vonku v teple. Dokázať urobiť „živáka“ spôsobom odtláčania celého človeka do hliny bola pre mňa osobná výzva. Zhodou okolností to vyšlo na rok 2015, keď som sa stal finalistom ceny Oskára Čepana. Napriek tomu som nevidel dôvod meniť môj plán a vymýšľať tému, stratégiu, ktorá by takpovediac zabrala. Jednoducho nie som ten typ a povedal som si, že urobím to, čo som aj tak chcel urobiť a odprezentujem to v rámci Oskára Čepana.
Prioritne som sa nezaoberal témou rodiny. Mohol som odtláčať kohokoľvek, mohol som odtláčať známych, možno slávnych ľudí. Konfrontovať podobu známej osobnosti s odliatkom odtlačku jeho tela v hline. Výsledok by bol určite zaujímavý. Tak by postupoval asi každý, kto by chcel zaujať. Ja mám rád hlbšie, osobné veci. Z tohto pohľadu malo pre mňa najväčší význam zdokumentovať mne najbližších ľudí a to je moja rodina. Zachytiť moment prítomnosti „tu a teraz“, z dnešného pohľadu už „vtedy a tam“, má pre mňa nesmierny význam. Dúfam, že dokument o mojich rodičoch, súrodencoch a našom psovi, bude mať význam pre moje deti a deti ich detí.
Vo Vašom portfóliu sa nachádzajú v značnej miere okrem ľudí aj zobrazenia zvierat. Tu spomeniem plastiky z cyklu Hľadám podstatu, ktoré sú zaujímavé svojim technologickým postupom, akým vznikali. Môžete ten postup priblížiť?
Sadrové plastiky kravy, koňa, srnca, bystrušky a iných zvierat sú výsledkom vlastného autorského postupu. Začína spätným zošívaním zvieracej kože, pokračuje liatím tekutej sadry do zošitého obalu, čiže vyplnenie jeho obsahu bielou sadrou. Pracovný proces je ponechaný na prirodzenom vzťahu liateho materiálu, na momente tuhnúcej sadry vo vnútri zvieracej kože. Výsledná podoba sôch je ponechaná na fyzikalite a výraze použitého materiálu. Mnou zvolený postup je symbolickým pokusom uchopiť samotnú bytosť, vyrovnať sa s ňou, dať jej novú formu. Sadrové plastiky sú obrazmi efemérnych bytostí, ktoré stratili svoju prirodzenú telesnosť aj ľudským počínaním. Sochárskym počinom sú opäť povolané k životu v novej forme, len aby nás nútili zamýšľať sa nad vnútorným obsahom vecí. Aby nám znovu pripomenuli krehkosť a hodnotu života, aj toho nášho. Chcem zdôrazniť, že ide o uhynuté zvieratá a ani jedno zviera z cyklu Hľadám podstatu nebolo zabité pre výtvarné účely.
Ďalší cyklus venujúci sa zvieratám je Rekviem pre organizmy. Tu však vytvárate olovené schránky pre uhynuté zvieratá, ktoré kopírujú ich telesnú schránku. Odkiaľ získavate zvieratá, ktoré sú súčasťou Vašich diel?
Od roku 2010 vytváram pre nájdené uhynuté zvieratá olovené schránky kopírujúce tvar ich tela, ktoré sú zároveň ich sarkofágmi. Väčšinou sú to uhynuté zvieratá, nájdené na okraji ciest, ponechané bez povšimnutia. Spôsob práce pripomína egyptskú kultúru zaujatú uchovaním tela pre večnosť. Výsledkom je olovený sarkofág, v ktorom je uložené telo konkrétneho zvieraťa. V mojom ponímaní tieto sarkofágy nie sú len svedectvom o živote a smrti konkrétneho tvora, ale sú svedectvom o človeku, o nás, o spoločnosti. Narábanie s telesnými pozostatkami uhnutých zvierat je mojou úvahou nad etickými problémami.
V soche Baránok Boží ste použili asi najkurióznejší materiál, a to ovčie exkrementy. K dielu ste sa vyjadrili: „Použitím „nízkeho“ materiálu reflektujem existujúci stav materiálnych hodnôt.“ Na aké hodnoty ste chceli týmto počinom poukázať?
Baránok Boží vznikol na základe idei apropriácie objektu s názvom For the Love of God (Pre lásku božiu) od jedného z najbohatších umelcov súčasnosti Damiena Hirsta. Ľudská lebka ozdobená 8 601 kusmi diamantmi bola vydražená za päťdesiat miliónov libier, čo je najvyššia cena, aká kedy bola za dielo žijúceho umelca vo svete zaplatená. Podľa kritika Juliana Spaldinga je Hirstov objekt „bezcenné dielo“ pripomínajúce viac luxusný tovar, než umenie. Použitím „nízkeho“ materiálu som si dovolil upozorniť na iné drahokamy, tie čo sú na konci našej pomyselnej stupnici, na tie najobyčajnejšie exkrementy, ovčie bobky – malé, skromné a také užitočné, ktoré mimochodom majú krásny tvar. Dokonalý príklad kolobehu v prírode, recyklácie. Pre mňa dôkaz o existencii Boha.
Okrem sochy môžeme u Vás nájsť i kresbu. K nej takisto pristupujete netradične, použitím hrdze, dymu, červenej kapusty či hnijúceho ovocia. Čo v kresbách znázorňujete? Súvisia s Vašou sochárskou tvorbou?
Kresby, na ktoré sa pýtate, vznikli ešte počas štúdia v rámci predmetu kresba. V tom čase to boli moje voľné experimenty na kresbu podľa modelu. Anatómiu figúry som mal zvládnutú, tak som si dovolil hravejší spôsob. Kresba ma nesmierne baví, napĺňa. Je to pre mňa relax. V súčasnosti sa venujem i práci na papieri, aj keď ich nazývam kresbami, ide skôr o záznamy postupu z formovania zvierat z cyklu Rekviem pre organizmy. Keď ukladám zviera do sadry, aby mohlo byť neskôr zaliate do olova, tak to robím na papieri a ostáva z toho záznam. Také moje intímne pochovávanie tela.
Čomu sa momentálne venujete a čo plánujete do budúca?
Najnovšie som dokončil sochu Dámu z New Yorku. To je dôvod, prečo som Vám odpovedal tak neskoro 😊.
A do budúcna? Pokračovať v práci.
Ján Zelinka (1978, Vranov nad Topľou)
Je slovenský umelec a sochár.
Absolvoval Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach, Ateliér slobodnej kreativity (3D) u prof. Juraja Bartusza, akad.soch. a následne odbor Voľné výtvarné umenie. Doktorandské štúdium absolvoval na katedre Socha-objekt-inštalácia na VŠVU v Bratislave.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Veľkej Británii, USA, Litve a Poľsku.
Zúčastnil sa rezidenčných pobytov v Českej republike a USA.
V roku 2015 bol víťazom Ceny Oskára Čepana. Získal aj Cenu dekana za vynikajúce študijné výsledky počas štúdia na Fakulte umení.
Ján Zelinka sa vo svojej tvorbe venuje téme života a smrti. Zaujíma sa o hľadanie podstaty a hĺbky života. Jeho sochy vychádzajú z tradičného figurálneho sochárstva, zobrazujú ľudí a zvieratá. Používa nové materiály, ktoré majú komplexné symbolické významy. Vynašiel modelovaciu hmotu na báze rašeliny, na ktorú získal r. 2014 Osvedčenie o zápise úžitkového vzoru na Úrade priemyselného vlastníctva SR.
V súčasnosti žije a pracuje v Prešove.