III. Trienále portrétu

III. Trienále portrétu, Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši
III. Trienále portrétu, Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši (foto: KUNSTARTUM)

Začiatkom júna som sa v jednu poludňovú stredu cestou z východného Slovenska zastavila v Liptovskom Mikuláši, kde som prvýkrát navštívila Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa. Totižto už pred pár mesiacmi ma zaujali na internete informácie o výstave III. Trienále portrétu. Preto bolo prirodzené, že som počas návštevy Slovenska zavítala aj do galérie na Liptove. Na tejto výstave je viac ako 40 diel umelcov, z toho aj od autorov, s ktorými som mala možnosť robiť rozhovor. Bola to pre mňa teda dobrá príležitosť vidieť naživo diela umelcov, s ktorých tvorbou som sa stretla pri príprave rozhovorov vo forme fotografií z portfólií, ktoré mi zaslali.

Okrem výstavy Trienále portrétu som si prešla i ďalšími výstavami v galérii, a to Nie som tvoj objekt, ako aj stálymi expozíciami galérie. Avšak teraz vám tu prinesiem reportáž z výstavy III. Trienále portrétu.

Výstava III. Trienále portrétu v Liptovskej galérii P.M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši trvá od 20.4.2021 do 4.9.2021.

O výstave III. Trienále portrétu

Z histórie Trienále portrétu

 Ako už názov hovorí, jedná sa o tretí ročník Trienále portrétu – teda umeleckej prehliadky portrétov, ktorá sa zvykne konať každé tri roky. Avšak v tomto prípade je to inak. Prvé dva ročníky Trienále portrétu v Liptovskej galérii P.M. Bohúňa sa odohrali ešte za éry socializmu, v rokoch 1985 a 1988. Po páde komunizmu sa bohužiaľ na toto podujatie akosi zanevrelo. Pravdepodobne to bolo z dôvodu akademickosti a dovtedy prísneho realizmu, ktorý okliešťoval súťaž Trienále portrétu, čo nespadalo do porevolučných myšlienok a otvorenosti v umení.

 Lenže ako v dobe minulej, tak aj v tej súčasnej je portrét stále dosť významným výtvarným žánrom. Okrem toho portrét môžeme chápať cez rôzne významy. Nemusí sa vždy jednať o zobrazenie tváre, či osoby človeka, priam naopak. Na portrét sa možno pozrieť z rôznych perspektív. Môže sa jednať o portrét dnešnej spoločnosti, histórie, krajiny, doby, udalostí, čo ju tvoria, či o portrét komunity ľudí, inštitúcie… Tematicky môžeme portrét poňať rôzne. Takisto je to i s jeho technickou stránkou. Nemusíme si predstaviť len nejakú maľbu, pokojne to môže byť objekt, inštalácia, fotografia, video, či iné kombinované techniky.

O aktuálnom ročníku Trienále portrétu

Tretiemu ročníku Trienále portrétu, ktorý sa odohráva po tridsiatich troch rokoch, sa prísne medze nekladú. V tomto ročníku vidieť širokú paletu diel 47 umelcov, ktorí sa prihlásili do súťaže minulý rok v rámci otvorenej výzvy. Pôvodne Liptovská galéria P.M. Bohúňa plánovala obnoviť projekt Trienále portrétu už minulý rok a výstavu otvoriť v lete, presne k 65. výročiu založenia Obrazárne Petra Michala Bohúňa – známeho slovenského portrétistu, no z pandemických príčin sa otvorenie výstavy Trienále portrétu posunulo o necelý rok neskôr.

Otvorenie výstavy, ktoré bolo v utorok 20.4.2021, sa nieslo tiež v duchu prísnych pandemických opatrení. Výstava je nainštalovaná vo Veľkej výstavnej sieni Liptovskej galérii P.M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.

Na výstave môžete vidieť diela od umelcov ako:

Alexandra Atlasová, Peter Augustovič, Miroslav Brooš, Stanislav Bubán, Peter Decheť, Pavlína Fichta Čierna, Ľubomír Guman, Paulína Halasová, Dominik Hlinka, Lukáš Houdek, Ľubica Jediná, Zuzana Kantová, Miriama Kardošová, Miloš Kopták, Ľuboš Kotlár, Ján Kudlička, Marek Kvetan, Zorka Lednárová, Alžbeta Mandúchová, Richard Marco, Stanislav Masár, Martina Mäsiarová, Ľubica Mildeová, Eva Moflárová, Ivana Mojšová, Dušan Pacúch, Veronika Rónaiová, Božena Rončáková, Ivan Řehák, Miroslav Sandanus, Marek Sibinský, Adam Siekel, Anabela Sládek, Jozef Srna, Anna Štefanovičová, Pavol Stručka, Leoš Suchan, Patrik Ševčík, Radka Škodová, Robert Švarc, Michaela Thanová, Iveta Tomanová, Ján Triaška, Pavol Truben, Vladislav Zabel, Ján Zelinka a Miroslav Žáčok.

Kurátorkou výstavy je Miroslava Kubáňová.

Vo Veľkej výstavnej sieni možno teda vidieť diela 47 umelcov vybraných odbornou komisiou, ktorá zasadala ešte na jeseň minulého roku. Komisiu tvorili: Zuzana Gažíková, Richard Gregor, Ján Hoffstädter, Miroslava Kubáňová, Stanislava Kustrová, Lívia Pemčáková a Veronika Vaculová – Repová. Komisia posledný týždeň výstavy zasadla znova, aby rozhodla o víťazovi III. Trienále portrétu. Cenu Grand Prix udelila Lukášovi Houdekovi za dielo Autoportrét a Cenu poroty získala Martina Mäsiarová za súbor diel s názvom Stretnutie s pozorovateľom.

Vo štvrtok 2.9.2021 bol oznámený aj víťaz, ktorý získal Cenu návštevníka, teda vzišiel z hlasovania návštevníkov výstavy. Najviac hlasov získalo dielo Samota I.-X. od Ivety Tomanovej. Víťazom gratulujem. 

Viac o súťaži III. Trienále portrétu si môžete prečítať na webovej stránke Liptovskej galérie tu.

Viac o výstave III. Trienále portrétu si môžete prečítať na webe Liptovskej galérie tu.

O dielach umelcov na výstave III. Trienále portrétu

Hneď po tom, ako mi sprevádzajúca zamestnankyňa múzea objasnila orientáciu v budove, kde sa čo nachádza, a povedala pár slov k výstavám, tak som mala možnosť na chvíľu sama vychutnať si výstavu III. Trienále portrétu.

Avšak počas mojej návštevy chýbali dve diela, ktoré boli momentálne na inej výstave. Tak som videla z pôvodných 47 umelcov, tvorbu len 45 umelcov. Chýbajúce diela boli od Roberta Švarca a Vladislava Zabela. O vystavených dielach ostatných umelcov si môžete prečítať tu:

Peter Decheť, Powered by Power, 2020, inštalácia

Ako prvé dielo, ktoré som uvidela, bola inštalácia Petra Decheťa. Diela Petra Decheťa som už videla niekoľkokrát naživo. Dokonca aj sériu Powered by Power, ktorá sa časom vždy istým spôsobom mení v jemných nuansách, avšak to gro stále ostáva.

Inštalácia na výstave III. Trienále portrétu pozostáva z niekoľkých malieb portrétov zo série Powered by Power a z inštalácie postelí – ready madeu, ktorá sériu dopĺňa.

Portréty riešia tematiku zneužitia politickej moci a premenu jednotlivca, ktorý je posadnutý vládnutím. Peter tu využíva fotografie a printy stále toho istého anonymného chlapca, do ktorých maľbou zasahuje. Tak vznikajú parafrázy na politické/štátnické portréty. Chlapcovi kladie v maľbách rôzne atribúty symbolizujúce moc: chlapec je odetý v nadrozmernej košeli s viazankou, hrá sa s hračkami ako ľudské figúrky, mreže a ploty, … Symbolov tu môžeme nájsť mnoho.

Ako i pri inštaláciách z postelí, ktorých tu bolo o niečo menej, ako v pôvodnom znení 21 postelí. Tu boli tentoraz nainštalované nie striktne v radoch, ale na jednej kope. Ready made zo starých postelí môže mať v súvislosti s portrétmi viac významov. Z nich spomeniem kolektivizáciu, či obete moci. V tejto konkrétnej inštalácii, kde nevládne taký poriadok v ich usporiadaní, by som ich mohla čítať vo význame dávania všetkého/všetkých do jedného vreca – teda dôraz na istú serialitu a kolektivizáciu.

Viac o sérii diel Powered by Power nájdete v článku Výstava maľby Moc (Autori: Roman Ďurček a Peter Decheť) tu.

Viac o Petrovi Decheťovi a jeho tvorbe nájdete v rozhovore s ním tu.

Peter Decheť Powered by Poewer, LGPMB
Peter Decheť, Powered by Power, 2020, inštalácia pozostávajúca z malieb portrétov a ready madeu z postelí (foto: KUNSTARTUM)

Marek Kvetan, Autoportrét, 2020, inštalácia

Inštalácia Mareka Kvetana vytvorená z ocele, zrkadla a akrylu znázorňuje gesto ruky, ktoré autor pomenoval vlastným autoportrétom. Tým nechal na diváka zodpovedanie otázky, čo tým chcel autor povedať.

Dušan Pacúch, Kto z koho II, 2019, mezotinta, rytina a tlač z plochy na ručnom papieri

Dušan Pacúch tu zobrazuje portrét spoločnosti, nastavuje jej zrkadlo. Zameriava sa nielen na ľudské vlastnosti, ale aj na neznášanlivosť, ktorá v nich je a prenáša sa z generácie na generáciu. Ukazuje tu „kto z koho“. 

Inštalácia od Mareka Kvetana Autoportrét v popredí, za ňou dielo od Dušana Pacúcha Kto z koho II (foto: KUNSTARTUM)

Ján Kudlička, Enigmatický krajinoportrét 3, 2020, kombinovaná technika

Tento abstraktný umelec tu čerpá, tak ako i vo svojej tvorbe, inšpiráciu z krajiny. Abstrakcia a konkrétna krajina sa uňho nevylučujú. Obraz je výsledkom sprostredkovania, či vyžarovania pocitu, ktorý bol prítomný pri pôvodnej inšpirácii, ale zároveň oslobodený od zbytočností. Abstraktný portrét krajiny tu teda pôsobí harmonicky a čisto, vďaka použitej jemnej pastelovej farebnosti a ľahkej geometrii.

Miroslav Brooš, Prázdne hniezda, 2020, inštalácia

Prázdne hniezda, ako už z názvu vyplýva, nesú symboliku prázdnych ľudských príbytkov, ktoré sú živé len vtedy, keď sa tam ľudia nachádzajú. Autor tak vyplnil v inštalácii symbolicky prázdne ľudské hniezda odevmi, ktoré sú späté s ich nositeľmi a rozprávajú samostatné príbehy. Vypĺňajú tak priestor prázdna, oživujú ho. Inštalácia Prázdne hniezda je súčasťou participatívneho projektu s názvom Mapovanie seba cez druhých. Do projektu sa zapojili rodina a priatelia umelca, ktorí mu darovali časti oblečenia po svojich blízkych ľuďoch. Časti odevov boli umiestnené do hniezd, aby vyplnili ich prázdnotu. Sú taktiež portrétmi samotných nositeľov.

Zuzana Kantová, František Drtikol, 2019, farebná keramika

Vo vystavenej buste, ako celkovo i vo svojej tvorbe, umelkyňa zobrazujúca model realisticky, sa snaží zachytiť aj osobnosť človeka a odkrývať jeho podstatu.

Vľavo socha od Zuzany Kantovej s názvom František Drtikol, vpravo inštalácia Prázdne hniezda od Miroslava Brooša (foto: KUNSTARTUM)

Pavol Truben, Skupinový portrét III, 2020, suchý pastel na papieri

V kresbách zo série Skupinový portrét, z ktorej jednu môžeme vidieť na tejto výstave, sa snaží umelec zachytiť portrétovaných cez subjektívne vnímanie ich podoby. Tak vznikajú charakterové portréty ako zajac, či vlk. Portréty spája dokopy prostredníctvom vedeckej metódy kompozitnej snímky, ktorá vzniká spriemerovaním obrazu portrétovanej skupiny osôb. Vznikajú tak súčty portrétov charakterových čŕt všetkých portrétovaných. Môžeme tak vidieť agresora v podobe vlka so svojou obeťou – zajacom v jednom spojení, ktoré vytvára novú realitu. V sérii kresieb Skupinový portrét tak autor kladie otázku vnímania vyhranených polarizovaných skupín v konflikte, v ktorom tendenčne zastávame nekritický názor jednej alebo druhej strany bez ohľadu na jednotlivé fakty.

Pavlína Flichta Čierna, Dataportrét, 2021, indexované dáta zobrazené prostredníctvom forenznej dátovej analýzy, digitálna tlač, video (online)

Projekt vznikol technickou spoluprácou s programátorom a analytikom Jurajom Horákom. V dielach Dataportrét Pavlína Flichta Čierna experimentuje a kriticky reaguje na priestor internetu a sociálnych sietí, najmä na možnosť zneužívania informácií. Diela sú jej autoportrétom, ktorý vznikol zo zozbieraných dát zameraných na seba samú, ktoré boli následne vizualizované dvomi forenznými nástrojmi.

Pavlína Flichta Čierna, Dataportrét, 2021, indexované dáta zobrazené prostredníctvom forenznej dátovej analýzy, digitálna tlač, video (online) (foto: KUNSTARTUM)

Patrik Ševčík, Milada H, 2020, kombinovaná technika

Patrik Ševčík tu zobrazuje osud českej právničky a političky Milady Horákovej, ktorá bola obeťou justičnej vraždy pri komunistických politických procesoch v 50. rokoch minulého storočia. Na prvé miesto kladie čin – vraždu, a až pod nápisom MURDER sa ukrýva podobizeň Milady Horákovej.

Anna Štefanovičová, Bez názvu, 2020, olej a akryl na plátne

Portrét, ktorý je zastúpený na Trienále portrétu, ako aj iné diela z jej tvorby Anny Štefanovičovej sú jej osobnou reflexiou osobného vnímania ľudí, vecí, situácií, ako i samej seba v osobitom výtvarnom prejave.

Ivana Mojšová, Portrét s mačičkou, 2020, olej na plátne

Obraz Portrét s mačičkou nie je konkrétnym portrétom osoby, ale spoločnosti, ktorá má neustálu potrebu niečo vlastniť, či budovať svoj status podľa veľkosti „úlovku“. Ivana Mojšová tu pomocou Portrétu s mačičkou otvára témy vlastníctva, túžby zmocnenia sa, podmanenia si niekoho/niečoho. Kritizuje ním túto konzumnú spoločnosť, ktorá delí spoločnosť na víťazov a porazených, alebo predátorov a ich obete. Obraz však vytvára viacero asociácií a výkladov. Záleží tak i na nás – divákoch, ako ho rozvinieme. 

Ľubica Mildeová, Self-Desing, 2019, kombinovaná technika

Ľubica Mildeová prostredníctvom vystavených objektov uvažuje o rozdieloch reálneho a digitálneho prostredia a rozdieloch medzi vonkajším a vnútorným svetom jednotlivca, alebo spoločnosti. Vystavené objekty vytvorila na základe desiatok fotografií tej istej osoby v rôznych kvalitách, ktoré spracovala v počítačovom programe pre generovanie 3D modelov z vizuálnych dát nastavením pre generovanie objektu/ topografie krajiny. Autorka diela uvažuje nad rôznymi spoločenskými otázkami tejto doby: Do akej miery môžu fakty, ako sme schopní starostlivo navrhovať a budovať vizuál nášho profilu na sociálnych sieťach, či prezentovať sa navonok, ovplyvniť naše vnímanie okolia i seba samotných? Čo je viac reálne: to reálne, alebo to reálne virtuálne?

Ľubica Mildeová, Self-Desing, 2019, kombinovaná technika (foto: KUNSTARTUM)

Paulína Halasová, Armagedon umenia, 2019, olej a akryl na plátne

Maľba Armagedon umenia vznikla na základe osobných autorkiných vnútorných otázok, či umenie má v jej živote miesto. Je médium maľby v digitálnej dobe ešte aktuálne? – zamýšľa sa i nad všeobecnými otázkami umenia ako takého.

Portrét, teda hlava v zovretí sochy symbolizuje hlavu umelkyne, ktorú v pevnom zovretí drží socha – reprezentant umenia. Podľa Paulíny je toto zovretie umenia doživotné, ak sa raz niekto stane umelcom, cesta naspäť neexistuje.

Paulína Halasová, Armagedon umenia, 2019, olej a akryl na plátne (foto: KUNSTARTUM)

Peter Augustovič, FXM-5, 2019, serigrafia

V grafickom liste tu Peter Augustovič rieši tému cenzúry postavenej proti slobode slova. Znázornil tu zrkadlový obraz nekonkrétneho človeka, ktorý však je inšpirovaný jednou z charakterových hláv Messerschmidta, aby umocnil emóciou vôľu vyjadrenia sa a následnej konfrontácii – buď opačného názoru, alebo mlčania.

Miriama Kardošová, Bez názvu, 2018, akryl na plátne

V obraze Bez názvu vystavenom na Trienále portrétu Miriama Kardošová, takisto ako vo svojej tvorbe, znázorňuje komplikované medziľudské vzťahy. Jej intímne obrazy zachytávajú scény z každodenného života,  čerpá z osobnej skúsenosti – jej vlastnej identity a tela (a jeho rán). V tomto obraze je vytvorená možnosť pre širokú divácku interpretáciu daného diela.

Miroslav Sandanus, Vidina, 2020, akryl na plátne

Obraz nezobrazuje konkrétny subjekt. Ide skôr o akési ilúzie a predstavy, ktoré máme o sebe a druhých. Tie bývajú často „zahmlené“ a nejasné. Stávajú sa neskutočnou, mystickou vidinou. Tú zobrazil Miroslav Sandanus na obraze vystavenom v priestore Veľkej výstavnej sieni, ktorý možno vidieť počas Trienále portrétu.

Viac o Miroslavovi Sandanusovi a jeho tvorbe nájdete v rozhovore s ním tu.

Miroslav Sandanus, Vidina, 2020, akryl na plátne (foto: KUNSTARTUM)

Anabela Sládek, In sleep, 2020, jednokanálové video, loop

Vo videu znázorňuje Anabela Sládek portrét spiaceho človeka. K téme portrétu sa stavia ako k sekundárnemu námetu, ktorý využíva v novom médiu.

Adam Siekel, Oblek pred dverami, 2020, olej na plátne

Adam Siekel tu poňal portrét nie ako zobrazenie človeka, ale ako okamih – zažitú situáciu. Znázornil tu vyzlečený oblek človeka pred dverami ako reakciu na zažitú situáciu okolo pandémie. Jeho obraz možno zaradiť do kategórie existenciálny portrét danej doby.

Ľubica Jediná, Dolina vymierania, 2020, akryl na plátne

Ľubicin obraz tu vyjadruje portrét zdevastovanej prírody zapríčinenej ľudskou činnosťou, ako aj odraz politických pomerov a ignorancie nás všetkých, ktorí sa pasívne prizeráme. V Doline vymierania poukazuje na aktuálne problémy vzťahu človeka k prírode. Zobrazuje tu rozbitý drevený „dom“ v Demänovskej doline, ktorý slúži ako prístrešok pre potrubie. Námet prístrešku/domu, ktorého strecha už neplní svoju funkciu, v sebe nesie symbolický odkaz zničenej krajiny spôsobenej masívnou ťažbou dreva. Teda krajiny, ktorá je našim domovom. Deravá strecha tak symbolizuje narušený ekosystém. 

Viac o Ľubici Jedinej a jej tvorbe nájdete v rozhovore s ňou tu.

V popredí naľavo maľba od Ľubice Jedinej a pravom rohu detail zo sochy Bea od Mira Žáčoka, v pozadí vľavo Portrét Iiu Susiraji od Radky Škodovej a vpravo maľba od Michaely Thanovej Voľná plocha (foto: KUNSTARTUM)

Marek Sibinský, Portrait541174, 2020, digitálna tlač

Ako môžeme vidieť na obraze vystavenom na Trienále portrétu, tak celkovo v tvorbe Marek Sibinský konfrontuje problematiku identity vizuálneho obrazu a súčasného stavu v oblasti mediálnej produkcie. Dielo možno chápať ako portrét súčasnej digitálnej doby.

Miro Žáčok, Bea, 2017-2021, kombinovaná technika

Sochár tu znázorňuje portrét svojej dcéry – istý časozber, keď ju zobrazuje od malička po súčasnosť. Na výstave III. Trienále portrétu môžeme vidieť tri sochy z tejto série v jej tínedžerskom veku.

Vľavo Portrait541174 od Mareka Sibinského, vedľa neho Bea od Mira Žáčoka a napravo v pozadí maľba Vidina od Miroslava Sandanusa (foto: KUNSTARTUM)

Alexandra Atlasová, Agnés, 2018, olej na plátne

Umelkyňa tu zobrazuje ženskú postavu ľahkým expresívnym rukopisom.

Michaela Thanová, Voľná plocha, 2018, akryl na plátne

Dielo Voľná plocha vníma umelkyňa ako metaforický portrét slovenskej spoločnosti, v ktorom sa snaží satiricky poukázať na jej „mnohotvárnosť“ pričom v nej sama súčasne hľadá svoje miesto a priestor.

Obraz z tvorby Michaely Thanovej som tu mala možnosť vidieť prvýkrát naživo. Je to veľký rozdiel, ktorý sa nedá porovnať s fotografiami, ktoré som mala k dispozícii pri tvorbe rozhovoru s ňou prebiehajúcom pred pár mesiacmi. Okrem veľkosti samotného diela ma zaujala jeho mnohotvárnosť a množstvo malých príbehov, ktoré sú pomocou postavičiek zobrazené. Mohla som tu skúmať detaily, ktoré na fotografiách neboli hneď na prvý pohľad vidieť. Detailne som skúmala každú postavičku a všimla som si aj malé zobrazenia tvárí samotnej umelkyne, ktoré dala maľovaným figúram. Komplexnosť obrazu tak núti diváka hľadať príbehy, ktoré sa na obraze odohrávajú, a nachádzať tak rôzne súvislosti.

Viac o Michaele Thanovej a jej tvorbe nájdete v rozhovore s ňou tu.

Naľavo Portrét Iiu Susiraji od Radky Škodovej, v strede Voľná plocha od Michaely Thanovej a napravo Agnés od Alexandry Atlasovej (foto: KUNSTARTUM)

Radka Škodová, Portrét Iiu Susiraji, 2020, akryl na plátne

Obraz nachádzajúci sa na výstave Trienále portrétu od Radky Škodovej zobrazuje štúdiu osobnosti známej fínskej fotografky autoportrétov Iiu Susiraji. Zámerom autorky však je, aby sme nevnímali telesnosť zobrazenej osoby, ale vnímali ju ako bytosť zasadenú v dnešnej absurdnej dobe, kde sa kladie na prvé miesto ženská krása. Nedostatky a všetko iné je neprípustné. Poukazuje tu na chyby, ktoré si spoločnosť nechce pripustiť a ľudia zas nemôžu odpustiť.

Ľubomír Guman, Spirituálne hlavy, 2020, akryl na plátne

Vidieť tu štyri obrazy znázorňujúce hlavy alebo lebky. V Spirituálnych hlavách, ako i vo svojej tvorbe sa snaží odhaliť vnútro človeka, jeho slabosti, prirodzenosť.

Ján Zelinka, Hlava IV,V,VI, 2019-2020, betón

Na výstave Trienále portrétu môžeme vidieť 3 busty zo série Hláv Jána Zelinku – portréty konkrétnych, umelcovi blízkych ľudí. Presnejšie povedané sú to ich odtlačky hláv do hliny. Po odtlačení a vytiahnutí hláv z hliny smerom von vznikli odtlačky hláv, dutiny – formy do ktorých bolo možné naliať betón. Do vzniknutých odtlačkov sochár nezasahoval a neupravoval ich. Tieto „portréty“  sú autentickými odtlačkami hláv umelcovi blízkych ľudí zachytávajúce ich existenciu a zároveň pominuteľnú stopu prítomnosti „tu a teraz“.Okamžik, ktorý sa stáva zároveň minulosťou. Portréty sú predovšetkým svedectvom o človeku.

Viac o Jánovi Zelinkovi a jeho tvorbe nájdete v rozhovore s ním tu.

Vľavo Ľubomír Guman, Spirituálne hlavy, 2020, akryl na plátne; vpravo Ján Zelinka, Hlava IV,V,VI, 2019-2020, betón (foto: KUNSTARTUM)

Ľuboš Kotlár, Bez názvu / zo série Nowlessness, 2018, UV tlač a nerezová oceľ

Na výstave sa nachádzajú dve diela zo série Nowlessness, ktoré nie sú nainštalované vedľa seba, ale na opačných koncoch Veľkej výstavnej sieni. Diela sa vzťahujú na absenciu našich znalostí o nadchádzajúcich udalostiach a ich časovom ukotvení, zároveň odsudzujú „nadčasovosť“ týchto udalostí, ktoré prebiehajú nepretržite alebo v minulosti cyklov. Diela môžu byť istým spôsobom autoportrétom spoločnosti a doby, v ktorej žijeme.

Jozef Srna, Mama, 2019, olej na plátne

Umelec na obraze zobrazil svoju mamu zužovanú chorobou. Je tu zachytený nielen portrét ženy – umelcovej matky, ale aj portrét choroby, ktorá uberá z človeka život, silu, energiu.

Jozef Srna, Mama, 2019, olej na plátne (foto: KUNSTARTUM)

Stanislav Masár, Portréty inštitúcií, /Art plan, 2006-2007, akryl na plátne

Diela Stanislava Masára sa môžu zdať na prvý pohľad klamlivé. Dokonca až tak, že by sme ich ani nemuseli za diela pokladať, skôr za akýsi navigačný systém galérie/výstavy. Ako z názvu vyplýva ide o niekoľko diel, ktoré sú portrétom inštitúcie – galérie. V nich sa snaží zachytiť ich prejav, ktorý komunikuje s návštevníkom. Navigačný systém zobrazuje na plátno, a hoci po ich vystavení v novej galérii môžu vyznievať ako navigačný systém, keďže ich umiestnenie je roztrúsené v rôznych kútoch siene, je to však portrét navigačného systému iného galerijného priestoru, ktorý je jedinečný.

Veronika Rónaiová, Zmena paradigmy / Pocta pre Jána Kuciaka, 2020, obrazová inštalácia

Veronika Rónaivá nechcela znázorniť klasický portrét v jednom obraze. Preto vytvorila dielo, ktoré pozostáva z niekoľkých komponentov. Tieto navzájom prepojené komponenty majú za úlohu – v nás divákoch prinútiť sa zamyslieť nad tragickým osudom osoby novinára Jána Kuciaka, ktorého smrť vyvolala reťaz rôznych zvratov a zmien v spoločensko-politickom priestore našej krajiny.

Veronika Rónaiová, Zmena paradigmy / Pocta pre Jána Kuciaka, 2020, obrazová inštalácia (foto: KUNSTARTUM)

Zorka Lednárová, Just a Moment 3, 2020, inštalácia

Táto rozsiahla priestorová inštalácia je autorkiným situačným autoportrétom. Práca predstavuje intímnu situáciu momentu priamej skúsenosti umelkyne so smrťou zobrazenej pomocou pôvodnej EKG krivky. Práca pozostáva z 19 porcelánových reliéfov, ktoré sú nainštalované v páse za sebou na železničných podvaloch. Železničné podvaly tu symbolizujú cestu, pokračovanie, rozvoj a silu, pričom sa nám môže rytmický zvuk pohybujúceho sa vlaku miešať so srdcovým rytmom. Celá inštalácia končí odrazom v zrkadle, ktoré umelkyňa symbolicky nastavuje divákovi. Obraz a odraz. V Just a Moment sa snaží zachytiť a zachovať krehkosť bytia práve v okamihu, keď je jeho pominuteľnosť zjavná. Moment môže trvať ako okamih naozaj len krátko. Môže znamenať všetko, alebo nič. Môže zmeniť náš život.

Zorka Lednárová, Just a Moment 3, 2020, inštalácia (v strede) (foto: KUNSTARTUM)

Miloš Kopták, Z domova / Scény zo života, 2007-2020, asambláž, objekt

V objektoch Miloša Koptáka vidíme vysmiate postavičky muža a ženy s veľkými hlavami. Hlavy pripomínajú tvarom obrátené transparentné  vajíčka, v ktorých je podobizeň ženskej a mužskej tváre. Hlavy sa dotýkajú symbolicky, avšak obrazy tvárí oboch pohlaví sú vzdialené. V Scénach zo života, ktoré pripomínajú idylickú domácnosť z minulého storočia, cítiť istým spôsobom napätie. Čo sa za navonok spokojným životom skrýva? V objekte môžeme hľadať množstvo odpovedí, ktoré samotné dielo priam ponúka.

Miloš Kopták, Z domova / Scény zo života, 2007-2020, asambláž, objekt (foto: KUNSTARTUM)

Lukáš Houdek, Autoportrét, 2020, inštalácia

Kabát, ktorý je na výstave Trienále portrétu vystavený, je umelcovým autoportrétom istého obdobia/zážitku. Okrem toho, že kabát patrí umelcovi, viaže sa k nemu príbeh, ako mu bol tento kabát darovaný. Príbeh nie je zrovna najšťastnejší. Rozpráva o tom, ako sa spoznal cez internet s istým Frankiem – bohatým odídencom z Číny, ktorý žil v Miláne. Frankie ho pozval k sebe na párdňovú návštevu. Povedal mu, že ho miluje, hoci jeho láska bola jednostranná. Po nechcenom sexuálnom zážitku mu Frankie daroval kabát, na ktorom trval, aby si ho zobral. Dodnes má umelec kabát zavesený v skrini a pripomína mu tento príbeh. Frankieho už nikdy nestretol.

Lukáš Houdek, Autoportrét, 2020, inštalácia. Dielo získalo cenu Grand Prix Trienále portrétu. (foto: KUNSTARTUM)

Ivan Řehák, M. Hell, F. Kupka, J. Kráľ, M. R. Štefánik, Ferdinand II., M. Hell, 2018-2021, sadra, striebro a pozlátené striebro

Na výstave Trienále portrétu sa nachádzajú 3 sadrové modely zobrazujúce Maximiliána Hella, Františka Kupku a Janka Kráľa. Vedľa nich sú vystavené 3 mince. Dve strieborné zobrazujú Milana Rastislava Štefánika a Maximiliána Hella. Jedna z pozláteného striebra v strede nesie podobizeň Ferdinanda II..

Leoš Suchan, Máma, 2019, olej na plátne

Leoš Suchan je vo svojej tvorbe inšpirovaný portrétmi starých majstrov, čiže vychádza z realizmu. Nezaoberá sa psychológiou človeka. Preňho je dôležité verne zobraziť povrchy a štruktúry. Inak to nie je ani v portréte Máma, kde rovnako kvalitne zobrazil tvár ženy, ako aj bundu, ktorú ma oblečenú.

Leoš Suchan, Máma, 2019, olej na plátne (foto: KUNSTARTUM)

Stanislav Bubán, Čierno-biele myšlienky, 2019, akryl na plátne

Na čiernobielom obraze Stanislava Bubána je zobrazená kľačiaca postava muža, ktorá vyzerá priam až kajúcnicky. Stanislav Bubán sa venuje figurálnej maľbe už dvadsať rokov po tom, ako sa venoval abstrakcii. Po niekoľkoročných skúsenostiach prišiel s poznaním, že portrét môže byť odzrkadlením príbehu, alebo naopak, čiže na samotnom portréte možno čítať jeho životný príbeh.

Richard Marco Kašický, Et in Europa ego I.,II., 2020, 2021, olej a akryl na plátne

Na výstave Trienále portrétu vidieť dva hyperrealistické portréty od Richarda Marca Kašického. Spája v nej maliarsku a historickú časť jeho osobnosti. V cykle Et in Europa ego – teda v preklade Ja (smrť) sa nachádzam aj v Európe, sú mince na očiach odkazom na staroveký rituál, kedy mali za úlohu držať oči mŕtveho zatvorené. V mytologickom prejave zas boli platidlom pre prievozníka na ceste podsvetím. Mince sú však samy o sebe platidlom a zároveň reprezentantom daného kráľovstva alebo štátu. V tomto prípade sú tu euromince na očiach portrétovaných portrétom Európy ako toho, čo v sebe nesie. Mince – ako platidlo, teda symbol moci, pre ktoré sa zväčša aj umieralo, nie sú len predstavou minulosti. Nesú alegóriu ľudského presvedčenia, vôle rásť na úkor iných, ako i pokusom o večnosť.

Richard Marco Kašický, Et in Europa ego I.,II., 2020, 2021, olej a akryl na plátne (foto: KUNSTARTUM)

Eva Moflárová, „Keď dom spal stišene…“- Autoportrét, 2020, syntetická farba a olej na plátne

Obraz je maliarkiným autoportrétom jej duše. Postava a dom sú tu symbolické. Odkazujú na udalosť, ktorá sa stala. Keď autorka vystúpila z domu, alebo tmavého väzenia von na svetlo vo chvíli, keď strážcovia domu zaspali – teda jej zmysly a inštinkty. Na obraze tu môžeme vidieť pripomienku autorkiných negatívnych zážitkov, ktorými si prešla.

Dominik Hlinka, R.O.M. (Read only memory), 2019, olej na plátne

Vystavené obrazy predstavujú dva jemne odlišné pohľady na podobizeň umelca. Maľby zarámované v ťažkých železných rámoch môžu predstavovať uchovávanie dôležitých komponentov v kovovej ochrane. Prežiarenie vnútra obrazu môže poukazovať na displej alebo niečo neobvyklé. Môžeme tu hľadať asociácie a prepojenia technológie a spirituality. Vďaka svetlu nevidieť informácie, alebo vidieť prázdno. Záleží na divákovi, čo si vyberie. Samotný názov portrétu R.O.M. definuje v terminológii výpočtovej techniky pamäť určenú len na čítanie – nemožno ju meniť. Autor tak k sebe pristupuje v tomto autoportréte skôr ako k objektu.

Božena Rončáková, Stay connected, 2019, olej na plátne

Vo svojej tvorbe momentálne využíva Božena Rončáková vlastné fotografie na skúmanie videného a zažitého. Obraz ženy, ktorý môžeme vidieť na výstave Trienále Portrétu, odzrkadľuje aj obraz dnešnej doby. Umelkyňa tu používa monochromatickú farebnosť, ktorá je pre ňu prirodzeným prechodom medzi kresbou a maľbou. Zároveň je reakciou na jej minulé obdobia plnofarebnej maľby.

Pavol Stručka, Aurel, 2018, olej na plátne

Na obraze vidíme podobizeň autorovho syna. Pri jeho zobrazení sa inšpiruje historickými obdobiami, ako napr. barok. Avšak nie je to len majstrovsky namaľovaný portrét, vidieť tu aj umelcov uvoľnenejší rukopis na pozadí obrazu a v dolnej časti tela zobrazeného dieťaťa.

Ján Triaška, Accesories for revolution, 2021, kombinovaná technika na plátne

Portrét tu poňal Ján Triaška zobrazením symbolov revolúcie a spoločnosti.

Iveta Tomanová, Samota I.-X., 2020, kombinovaná technika

Objekty postavičiek izolované v akýchsi bublinách, či vákuu, ktoré vytvorila Iveta Tomanová, sú jej pohľadom na okolitý svet. Sú istým spôsobom jej autoportrétmi situácií, ktoré zažila alebo sa jej osobnostne týkajú. Môžeme si ich pokojne vyložiť aj ako reakciu na pandemické opatrenia nového vírusu, ktoré ľudí izolovali vo svojich domovoch a vytvorili si tak vlastné bubliny, v ktorých žili osamote.  

V popredí Samota I.-X. od Ivety Tomanovej, za ňou v pozadí zľava Accesories for revolution od Jána Triašku, vedľa Aurel od Pavla Stručku, nasleduje maľba Stay connected od Boženy Rončákovej, ďalej R.O.M. od Dominika Hlinku, ďalej „Keď dom spal stišene…“- Autoportrét od Evy Moflárovej a maľby od Richarda Marca Kašického zo série Et in Europa ego, vedľa ktorých je inštalácia Just a Moment od Zorky Lednárovej. Dielo Samota I.-X. získalo Cenu návštevníka. (foto: KUNSTARTUM)

Alžbeta Mandúchová, Performance anxiety, 2019, sadrová plastika

Pomocou sochy a jej inštalácie umelkyňa opisuje úzkosť, s ktorou sa musia umelci stretávať pri publikovaní seba a svojej práce na verejnosti. Sebapropagácia vytvára niekedy pocit, že stojíte tvárou v tvár múru, ktorý nemôžete zlomiť, alebo máte pocit, že sa potrebujete skryť pred publikom. Pocity zhmotnené v soche sú portrétom pocitov umelca, ktorý čelí takýmto situáciám na verejnosti pri sebapropagácii.

Alžbeta Mandúchová, Performance anxiety, 2019, sadrová plastika (foto: KUNSTARTUM)

Martina Mäsiarová, Stretnutie s pozorovateľom, 2017-2021, kombinovaná technika

Kresby, ktoré sú vystavené na Trienále portrétu, sú portrétom dojmov umelkyne prefiltrované jej pamäťou. Zachytávajú udalosti, vzťahy, situácie.

Martina Mäsiarová, Stretnutie s pozorovateľom, 2017-2021, kombinovaná technika. Toto dielo získalo Cenu poroty. (foto: KUNSTARTUM)

Záver

Výstavu III. Trienále portrétu hodnotím pozitívne. Výstava ma veľmi zaujala a rozšírila moje schopnosti vnímania portrétu, ako umeleckej disciplíny.  Oceňujem niekoľkomesačné trvanie výstavy, ktorú si za to obdobie môže pozrieť široké množstvo ľudí. Na jednom mieste je zoskupená široká paleta diel od 47 umelcov, prevažne zo Slovenska. Mala som tu možnosť vidieť aj niekoľko diel umelcov, s ktorými som robila rozhovor.

Výstava bola vynikajúco nainštalovaná, avšak chýbali mi rozsiahlejšie popisky k niektorým vystaveným dielam. Tento menší nedostatok však môže byť vykompenzovaný väčšou predstavivosťou návštevníka, ktorý nie je obmedzený zámerom a myšlienkami autora daného diela. Záleží na uhle pohľadu a type návštevníka. Oceňujem aj možnosť, ktorú poskytla galéria návštevníkom, a to vybrať svojho favorita a zahlasovať zaň v súťaži o cenu návštevníka. Výber nebol jednoduchý a určite v mojom prípade ma oslovilo viacero diel, no hlas som musela dať jednému, čo nebolo jednoduché.  Už teraz sa teším na ďalšie Trienále portrétu, ktoré, dúfam, sa bude konať znovu o tri roky.

Peter Decheť, Powered by Power, 2020, inštalácia pozostávajúca z malieb portrétov a ready madeu z postelí (foto: KUNSTARTUM)

Obrázok 1 z 64

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top