Diana Čižmárová a jej zachytenie dopadu krízy ľudskej identity vo svete pomocou klasickej grafiky

Už v detstve ju zaujala klasická grafika. Jej vzťah k nej sa rokmi stupňoval a stala sa reprezentantkou klasickej grafiky. Diana Čižmárová v rozhovore vysvetlí, čo je to tá klasická grafika, ako sa k nej dostala, ale aj porozpráva o svojej záľube v cestovaní, ktorá ju priviedla k poznaniu, ktoré sa snaží sprostredkovať pomocou svojej tvorby iným ľuďom.    

Diana Čižmárová pri inštalácii
Diana Čižmárová inštaluje svoje diela v Bohéma Gallery v Bratislave, 2021 (foto: R. Janáčová)

Pod pojmom grafika väčšinu ľudí napadnú počítače a s nimi súvisiaca digitálna grafika, ktorá je v dnešnej dobe dosť populárna a žiadaná. Ty si však reprezentantkou klasickej grafiky. Mohla by si predstaviť, akým grafickým technikám sa vo svojej tvorbe venuješ? Prečo si sa rozhodla práve pre klasickú grafiku?

Klasickú grafiku som sa rozhodla študovať už od čias základnej umeleckej školy, keď mi môj učiteľ ukázal grafiky od Brunovského a dal mi na skúšku spraviť si malú reprodukciu jedného jeho diela technikou suchou ihlou do medeného plechu. Potom som už do konca základnej umeleckej školy robila len to 🙂 .

Vlastne robím to až do teraz. No samozrejme nie úplne vždy. Niektoré veci si vyžadujú inú techniku. Ale vo všeobecnosti sa snažím využívať všetky klasické grafické techniky. To znamená od monotypie cez linoryty, alebo teda od výškotlače z rôznych materiálov, až po hĺbkotlače. Teda suchú ihlu, lepty, mezotintu, akvatintu, niekedy aj sieťotlač. Okrem litografie. Na ňu nemám vybavenie v ateliéri. Okrem toho, popravde, nemala som ani ešte možnosť spoznať úplne túto techniku. Taktiež skúšam aj rôzne alternatívne polohy grafiky. Experimentujem vždy s nejakým materiálom. Avšak všetko záleží od návrhu.

Myslím si, že klasická grafika je krásna technika. Je dôležité ju udržiavať v povedomí, kvôli tomu, za čo jej môžeme byť vďační.  Môžeme byť jej vďační za určité posuny napríklad v reprodukovaní diel, tvorbe ilustrácií, rozvoj kníhtlače, tvorbe plagátov atď.. Mnoho ľudí, a to asi najmä mladšie generácie, ktoré majú trebárs knihy alebo aj výstavy v mobiloch, pravdepodobne čoskoro nebudú vedieť o tom, ako tieto veci fungovali. Avšak nedá sa povedať, či sa vôbec budú nad niečím takým zamýšľať.

Musím však povedať, že nie som nejaký odporca digitálnych médií. Samozrejme ich využívam častokrát aj ja, najmä ako barličku, keď si potrebujem nejak prispôsobiť, alebo zdokonaliť návrh, či len tak, ako finálny výstup. Digitálna tlač má tiež svoj osobitý výraz. Je rýchlejšia, presnejšia, jednoduchšia, farebnejšia a nezašpiníš si pri nej ruky… 🙂

Ktorá z vyššie spomenutých techník ti je srdcu najbližšia a prečo?

To je ťažká otázka, pretože si väčšinou asi vyberám techniku, ktorá mi najviac vyhovuje k danému návrhu.

Kebyže si musím vybrať, tak si vyberiem asi akvatintu. Od začiatku je to zaujímavý, povedala by som, že až taký alchymisticko-rituálny proces. Už to, ako si na začiatku opracujete matricu, ako dobre ju pripravíte, sa podpisuje na výsledku. Ja som väčšinou v tom trocha punkáč, ale to najmä preto, že moje výsledné grafiky si nevyžadujú takú precíznu prípravu. Majú totiž osobitý výraz, v ktorom práve nedokonalosti dotvárajú výsledný print. V akvatinte sa dá pracovať so super tenkou linkou, taktiež sa tam dá výborne zapracovať plocha, v ktorej sa dá hrať s farebným gradientom, ktorý sa tvorí už počas leptania. Dá sa s ním pracovať aj pri tom, ako sa nanáša farba. Taktiež je dôležité, aký tlak v lise nastavíte, aký druh papiera máte, ako dobre ho namočíte, akú farbu používate, aký materiál na vytieranie farby zvolíte… Okolo tohto je takýto zaujímavý celý proces, ktorý vám na konci vytvorí skvelý výsledok.

Čím ťa vlastne oslovila grafika, že si sa ju rozhodla študovať? Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?

Ako asi u väčšiny to začalo už v detstve. Doma som si rada kreslila a prekresľovala obrázky z knižiek. Rodina ma na základe svojej miery ohodnotenia, že tie obrázky sú asi dobré na ten vek, prihlásila na ZUŠ v Michalovciach. Dostala som sa do triedy k učiteľovi, ktorý sa sám venoval klasickej grafike a doviedol ma k nej. Práve ten učiteľ mi neskôr povedal, že existuje Stredná umelecká škola v Košiciach, na ktorú som sa neskôr hlásila. Pôvodne som chcela totižto študovať architektúru. Avšak až potom, čo som zistila, že sa akurát nebude otvárať odbor architektúry na stavebnej škole, pretože sa otváral každé dva roky, som sa začala zaujímať viac o školu v Košiciach. Asi je dobré, že to s architektúrou nevyšlo. Kto vie, čo to bol za odbor na strednej stavebnej priemyselnej škole v Michalovciach – možno dobrý.

Od ZUŠ-ky si teda prešla na štúdium na strednej škole…

Učiteľ na ZUŠke ma teda začal pripravovať na talentové skúšky na ŠUP v Košiciach. Tam som sa hlásila na propagačnú grafiku, kde koncept štúdia bol prejsť si od základov grafiky, čiže od klasiky po digitálnu grafiku. Zobrali ma. Počas štúdia som sa viac-menej stále nejakým spôsobom dostala k partii starších študentov, ktorí boli práve zameraní na tú klasiku. Tak trocha ma k nej viac naviedli a inšpirovali. V triede som mala väčšinu spolužiakov, ktorých viac chytila tvorba počítačovej grafiky než tej klasickej. Ale super bolo, že učitelia nás nechali ísť si nami zvolenou cestou.

Následne prišiel čas znova si vybrať školu. Tak, asi ako každý, som sa vypytovala starších, že ktorú zo škôl si vybrať. Z vybraných škôl, na ktoré ma vzali, som si vybrala AU v Banskej Bystrici, kde som študovala v ateliéri G.P.S./grafika, priestor, synergia, pod vedením R. Bruna. Magisterský stupeň som skončila na VŠVU v ateliéri voľnej a farebnej grafiky, pod vedením V. Kolenčíka.

Ako si už spomenula, bakalárske štúdium si absolvovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ďalej si pokračovala v magisterskom stupni na VŠVU v Bratislave. Avšak medzitým si absolvovala niekoľko študijných pobytov v zahraničí. Môžeš prezradiť, kde to bolo a čo ti dala táto skúsenosť do života? Ovplyvnilo ťa to v tvorbe?

Uf, to už bolo dávnejšie. Musím si poriadne pospomínať aspoň na časť toho všetkého, čo sa tam dialo.

Počas bakalárskeho štúdia, v treťom ročníku som bola na Erasme v Poľsku. Počas zimného semestra na UAP v Poznani a počas letného semestra na ASP v Krakowe.

Na Erasme je super najviac to, že veľa cestujete a spoznávate ľudí z rôznych kútov sveta. Avšak určite to závisí aj od toho, či ste spoločenský typ, alebo skôr introvertnejší.

Troška ma mrzelo, že na študijných stážach profesori v danej krajine, resp. aspoň tam, kde som ja mala možnosť byť, od vás veľa nečakajú. Prístup bol ako keby „keď chceš, tak rob, a ak nie, tak je mi to fuk“. Možno to je kvôli jazykovej bariére, lebo nie všetci vedia anglicky. Potom tá komunikácia viazne. Poľskí študenti sa veľmi nechceli rozprávať po anglicky, takže sa bolo treba učiť poľštinu. Určite týmto nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Naopak, ako skupina „erasmákov“ sme boli super partia. Stretli sme sa z rôznych krajín. Napríklad zo Španielska, Francúzska, Portugalska, Nemecka – skade-tade. Preto sme sa držali sme viac pokope, trávili sme spolu viac času, bývali sme spolu, žúrovali, cestovali, a samozrejme aj tvorili a konzultovali si navzájom veci.

Čo sa týka študijných vecí, tak trebárs v Poznani som prvýkrát skúsila litografiu. Za túto možnosť som veľmi rada, pretože na AU v Banskej Bystrici nie je taká možnosť. Z ateliéru hĺbkotlačovej grafiky som si odniesla nejaké dobré vychytávky technického typu.

Kresliarskych ateliérov bolo na výber veľmi veľa, ako v Poznani, tak aj v Krakowe. Boli na veľmi dobrej úrovni. Vedeli výborne postaviť zátišie, alebo vytvoriť hocijaké pozadie, prostredie okolo modelov. To som si užívala. Myslím si, že by sme sa mali na našich školách v tomto inšpirovať 🙂 . Mnohokrát vás tá kresba oveľa viac baví, pretože tam máte viac podnetov na to, čo kresliť. Samozrejme, na druhej strane, vás to môže aj rozhádzať, že sa neviete sústrediť na jednu vec, predmet, telo. Myslím si však, že väčšinu študentov by takáto kresba viac oslovila. Som toho názoru, že v dnešnej dobe je málo zástancov názoru typu, že je najdôležitejšie ovládať anatómiu ľudského tela. Preto by bolo super sa v tej figurálnej kresbe, čo sa učí na školách, trochu „odviazať“.

V Krakowe som skúšala zas viac pracovať so serigrafiou a klasickou fotografiou.

Tým vlastne, že sa tam nezúčastňujete teoretických predmetov, máte čas chodiť do viacerých ateliérov a vyskúšať si veci, ktoré vám napríklad vaša škola neponúka. Ale v podstate jeden semester je dosť krátka doba na to, aby ste stihli nejaké veľké komplexné projekty vytvoriť. Kým prídete a zorientujete sa, tak je mesiac fuč. Ideálne je ostať aspoň rok na danej škole. Ale pre mňa to bola super skúsenosť. Každému to odporúčam.

Okrem krajín, ktoré si navštívila počas študijných pobytov, si absolvovala viacero zahraničných výprav. Ktoré krajiny a miesta si navštívila?

Cestovala som najmä počas vysokej školy. V lete som si zarábala na rôznych brigádach, najmä prácami v zahraničí. Potom som tie peniaze precestovala a školský rok mohol zase začať. To bol život 🙂 .

Keďže mám strašne rada cestovanie, ťažko sa mi vyberá, že čo bolo najlepšie. Mám však také topy, ako napríklad cesta do Pekingu transmongolskou magistrálou, resp. kombináciou rôznych dopravných prostriedkov. Trvalo to dokopy mesiac s tým, že sme sa zastavovali v rôznych mestách niekedy na pár dní, niekedy len na pár hodín. Mali sme svoj približný itinerár, podľa ktorého sme išli. S ruksakom nabaleným na mesiac sme prešli cez Rusko do Mongolska vlakom. Následne sme z Ulanbátaru (hlavné mesto Mongolska) leteli do Pekingu, lebo nám to ušetrilo čas aj peniaze . Je to určite veľmi zaujímavé a naplňujúce zažiť si všetky tie miesta, vidieť niečo iné, totálne inú krajinu a kultúru, než na ktorú sme zvyknutí, rozprávať sa s miestnymi ľuďmi. To je úplne niečo iné, ako ležať v Chorvátsku na pláži pri mori s Aperolom v ruke.

Vzhľadom na to, že sme ešte stále boli študentky a naplánovať takú cestu bolo časovo a finančne náročné, ako aj fakt, že stan sa nám už nezmestil, sme veľakrát využili couchsurfing. Vtedy sme sa vlastne vždy ubytovali u miestnych v danej krajine, v danom meste. Tí ľudia boli všetci super, zlatí a veľmi ochotní nám pomôcť. Dokonca nás raz majitelia jedného ubytovania, čo sme si rezervovali v Čínskom meste Xian, boli hľadať na ulici. Keby to nespravili, v živote by sme nenašli to miesto v neviem koľko poschodovom neoznačenom paneláku. To bola fakt sranda 😀 .

Dalo by sa o tom ešte veľa rozprávať, ale asi sa nemôžem až tak do detailov rozrozprávať.

Ak by si si z nich mala vybrať jedno miesto, ktoré v tebe zanechalo najväčšie dojmy, ktoré by to bolo?

Pre mňa bol asi top road trip západ USA. Všetky tie národné parky Grand Canyon, Yossemite, Yelowstone, Zion, Death Volley a pobrežie Kalifornie je nádhera. Nestíhate „híkať“ 🙂 . Čo 100 km, to úplne iná krajina – lesy, hory, skaly, kaňony, púšte, sucho, voda… Určite by som sa tam ešte chcela niekedy vrátiť a stráviť tam viac času, hlavne v tých národných parkoch. Je to veľmi podnecujúce k tvorbe.

Je aj dnes cestovanie tvoje hobby?

Áno, stále je cestovanie moje hobby, ale teraz popri práci som rada aj len za také miernejšie cesty k moru, ktoré nie sú úplne od začiatku do konca nejaké poznávacie, aj keď ja veľmi neobsedím na jednom mieste. Ešte som nevidela veľa nádherných miest, ale tak ešte hádam mám dosť času.

Tvoje cesty ťa výrazne ovplyvnili v tvojej tvorbe. Videla si mnoho miest, kde zásah človeka prudko narušil danú krajinu, ale aj rozdiely medzi nedotknutou prírodou a miestami, kde žije človek. Cesty po západoamerických národných parkoch a transibírskou magistrálou boli inšpiráciou pre tvoju diplomovú prácu s názvom Ekotópia.

Cieľom mojej diplomovej práce bolo najmä poukázať na dopad krízy ľudskej identity vo svete. Jednak v globále, ale i na mňa ako autora – jedinca nachádzajúceho sa v nej a určitým spôsobom prispievaním k tomu problému. Pozorovaním na cestách po rôznych kútoch sveta som si uvedomila, že je to vlastne zlyhanie človeka prostým prejavom jeho materialisticky orientovanej mysle. Keď cestujete mesiac a zbalíte si len jeden ruksak, tak zistíte, že ani viac nepotrebujte. Hoci stále som tam mala v ruksaku miesto na nejaké drobné suveníry, ale odvtedy už suveníry nenakupujem. Potom keď sa vrátite domov, uvedomíte si, že častokrát sa zas obklopíte množstvom väčšinou zbytočných vecí.

Nosným princípom tvorby diplomovej práce bola vlastne transformácia zažitých momentov, pohľadov, pocitov do vizuálnych obrazov, ktoré boli výsledkom pozorovania rýchlo dejúcich sa javov na pozadí pokojného obrazu sveta, najmä krajiny. Na cestách som nikdy veľmi nevyhľadávala veľké mestá, práve naopak.

Veľkoformátové kresby majú charakter sureálnej, ľahko ilustratívnej estetiky. Čas tam plynie inak. Takmer neexistuje. Nie sú tam žiadne otváracie hodiny. Žiadne zákazy. Menej hluku, viac vône, svetla, vzduchu… Kresby sú doplnené o rôzne súčiastky, ktoré sú kladené formou akumulovaných objektov pred obrazy.

Objekty majú vytvárať narušenie pohľadu na pokojnú krajinu, pričom materiál a znázornenie prislúcha danej krajine, ktorá je zobrazená na kresbe a má tak asociovať problematiku danej krajiny. Snažím sa o to, aby pohľad na moje ekotopické obrazy teleportoval človeka práve na také miesto, kde široko ďaleko nestretne žiaden ľudský zásah do prírody. Žiadna cesta, žiaden žeriav, žiadne elektrické vedenie, ani plynové potrubie, ani nič, čo by pripomenulo, že existuje niečo iné, ako tento moment niekde hlboko v nedotknutej krajine. V obrazoch krajiny si uvedomujeme, že vidíme do diaľky a ženieme sa za horizont. Je pre mňa pozoruhodné, ako sa pri tvorbe kresieb dokážem preniesť na miesta, kde som bola, alebo kde by som možno chcela byť prostredníctvom fantázie. Ponúka mi tak priestor na meditáciu a únik pred realitou.

Môžeš o tejto práci konkrétnejšie porozprávať?

Konkrétne zobrazujem v diplomovej práci Rusko, Mongolsko a Čínu.

Napríklad Rusko, ktoré bolo odjakživa tŕňom v oku pre bohatstvo nerastných surovín. Ropa, plyn, uhlie – najväčší hýbatelia sveta. Spôsobujú najväčšie politické, sociálne a samozrejme ekologické výkyvy. Potrubím vedúcim z Ruska je prepletený celý kontinent. Preto som ako asociáciu použila reálne hmotné potrubie na pozadí fantazijno-realistickej kresby plnej zažitého momentu. Kresbu som zvolila kvôli tomu, že je to dvojrozmerné médium, ktoré reflektuje trojrozmerný výjav – záznam.

Mongolsko je jednou z najredšie osídlených krajín. Takmer polovica obyvateľstva celého štátu žije v hlavnom meste. Neuveriteľný kontrast oproti zvyšku, ktorí žije v neľahkých podmienkach kočovným spôsobom pastierstva v nepriaznivom podnebí, v suchej stepi. V hlavnom  meste Ulanbátar bolo zaujímavé pozorovať, ako pozostatky, napríklad pôvodné budhistické chrámy, sa stratili medzi prerastenými chrámami súčasnej spoločnosti. Tým myslím mrakodrapové biznis centrá. Pri tom ešte stále na okraji mesta bývajú chudobní ľudia v jurtách (tradičný kruhový stan slúžiaci ako obydlie pre kočovníkov), a popri ceste sa pasie dobytok. Tu som zvolila ako metaforu elektrický stožiar. Ten má asociovať prítomnosť civilizácie na miestach, kde nie je ani asfaltová cesta.

Čína. Táto kresba sa odohráva za plastovým igelitom. Ako krajina je s najväčšou spotrebou plastu, ale paradoxne aj triedením a recyklovaním. Kresbu možno vidieť cez priezor, ktorý je nainštalovaný v tyči. Tá symbolizuje v podstate tikajúci čas. Keďže tyč je pohyblivá zo strany na stranu. Priezor vytvára pohľad na krajinu s efektom, tzv. „fish eye“, ktoré vytvára pocit, že kresbu vidíme ako keby v diaľke. Je to metafora nazerania na eko problematiku, ktorá blízko a predsa ďaleko.

Diana Čižmárová, Čína, 2018, kresba a akumulovaný objekt. Časť z diplomovej práce Diany Čižmárovej (foto: archív Diana Čižmárová)

Tento rok si realizovala projekt GPS Antropocénu, ktorý bol vystavený na troch rôznych miestach. Ako je už spomenuté v názve, poukazuješ v ňom na miesta zásahu človeka do prírody, ktorý je pre súčasnú dobu príznačný. Na aké konkrétne miesta vo svojich prácach poukazuješ?

Je to dlhodobý projekt vychádzajúci už z diplomovej práce. Jeho cieľom je nielen hľadanie pozície človeka v tejto dobe, ale najmä výtvarné uchopenie tohto nového geologického obdobia na našej Zemi. GPS Antropocénu je vlastne Global positioning system, čiže globálny systém – určovanie polohy Antropocénu. Je to tiež skratka pre grafika, priestor, synergia – tento výraz pochádza už z ateliéru, v ktorom som študovala na Akadémii umení. Tieto výrazy stále vystihujú moje premýšľanie nad vizuálnym dielom.

V tomto projekte sa snažím najmä o výtvarnú reflexiu ťažko uchopiteľnej a rýchlo sa meniacej doby antropocénu v krajine. Pohľad na ňu je veľmi individualisticky a spletito komplikovaný. V každom prípade si stále viac uvedomujem istý kolobeh vo všetkom, čo sa naokolo nás deje. Pozorovaním rôznorodosti v krajine sa tak snažím zobraziť svoju vlastnú momentálnu krajinu. Nedávna tvrdá izolácia takisto upriamila pozornosť na dôležitosť spomalenia sa.

Vzhľadom na to, že grafika ako klasické médium sa dostáva do pozadia skrz vymoženosti akcelerujúcej digitálnej doby, je pre mňa dôležité pracovať v tomto médiu. Ide o cyklus viacerých formátovo nerámcovaných prác, najmä grafík, kresieb a malieb.

Nejedná sa o len miesta, ktoré som navštívila, ale aj také, ktoré prostredníctvom rôznych médií pozorujem, o ktorých počúvam, čítam knihy atď.. Snažím sa to však vnímať komplexne. Nechcem konkretizovať a zovšeobecňovať to. Myslím si, že to všetko funguje v princípe ako som spomínala – taký kolobeh, alebo skôr možno reťazec, kde sa všetko od niečoho odvíja a všetko na seba nadväzuje. Už ani tak úplne nevieme, kde je počiatok.

Som však optimistický človek a za všetkým sa snažím hľadať aj to dobré 🙂 .

Kde všade bol GPS Antropocénu vystavený a s akými priestorovými odlišnosťami si sa musela pri inštaláciách jednotlivých výstavách popasovať?

Tento projekt som vystavovala na rôznorodých miestach. Každá z výstav bola iná. Na každej výstave boli veci vystavené inak. Hlavne v každej boli aj iné veci. Nevystavovala som stále rovnaké množstvo veci, lebo sa to odvíjalo od kapacity priestoru.

Prvá bola ešte zatiaľ v nie úplne oficiálnom priestore podkrovia Galérie Strop v Banskej Bystrici. Charakter miesta tam zapadal do konceptu obrazov a celkovo priestor má super atmosféru. V priestore sú rôzne naturálne časti, ako prepletené drevené trámy, surová tehlová stena, komíny, storočný prach a podobne. Snažila som sa tu intímnym osvetlením privodiť tak trocha pochmúrnu atmosféru grafických obrazov.

Ďalej diela boli vystavené v galérii Artotéka v Mestskej knižnici v Bratislave. Priestor je funkčnou galériou, kde sa dá ale povedať, že sa ľudia dostanú k týmto veciam na základe toho, že tento priestor poznajú a navštevujú ho.

Taktiež je to i v Bohéma Gallery v Bratislave, čo sú výklady bývalého textilného domu KC Dunaj. Tu sa však výstava dostala medzi širokú verejnosť. To znamená, že vyslovene ľudia nemuseli ísť si pozrieť výstavu, ale len keď išli okolo, mohli sa zastaviť a pozrieť si umenie. Čiže skôr som si to miesto vybrala práve kvôli tomu, že by mohlo osloviť aj tzv. laikov – ľudí z ulice, ktorí vyslovene nejdú za umením. Dúfam, že sa podarilo 🙂 .

GPS Antropocénu, Strop Gallery Banská Bystrica
Diela Diany Čižmárovej na výstave GPS Antropocénu v Strop Gallery v Banskej Bystrici, 2021 (foto: archív Diana Čižmárová)

Aké boli reakcie ľudí na výstavu? Zaujíma sa spoločnosť dostatočne o túto tému?  

Stretla som sa zatiaľ len s dobrou odozvou.

Téma Antropocénu, a vôbec tento výraz, je v spoločnosti, a najmä medzi umelcami a teoretikmi už dlhšie známy. Pracuje s ním viac autorov. Záujem o túto tému je relatívne celkom dostatočný. Vnímam to pozitívne, pretože sa tak vytvára väčší apel na túto problematiku. Samozrejme každý pracuje vlastnými vyjadrovacími prostriedkami. Tým pádom sa to dá vnímať z rôznych pohľadov.

Myslím si však, že sa táto téma dostatočne rieši na poli umenia, kde už tomu mnohí rozumejú a vlastným spôsobom sa snažia prispieť k zmene. Avšak ja som sa snažila osloviť skôr aj tú laickú verejnosť. Čo ale neviem úplne posúdiť je, či som zvolila také výrazové prostriedky, ktoré by ich mohli zaujať. Každopádne s týmto projektom a jeho obmenami a rozširovaním plánujem prejsť aj do iných miest. Napríklad do rodných Michaloviec, a podľa možností ešte aj do iných miest.

Vo svojej tvorbe poukazuješ na súčasne ekologické problémy. Ako sa však ty osobne snažíš ochraňovať životné prostredie?

V rámci možnosti udržateľným spôsobom života, no nie úplne striktne. Určite by sa dalo aj viac.

Veľa ľudí vníma väčšinou umenie za neekologické. Je to svojim spôsobom pravda. Avšak dnes sa už takmer na nič nedá povedať, že je ekologické. Vezmime si napríklad už len ráno budík, čo nás budí. Ten tiež nie je ekologický. Avšak nemusí to tak vždy byť. Myslím si, že komunikácia prostredníctvom umenia je veľmi dôležitá. Vo svojej tvorbe používam väčšinou prírodné materiály, niečo z koša, ale i z ulice nájdené predmety, ktoré by pravdepodobne skončili na skládke, alebo niekde v lese, len tak vyhodené.

V tvorbe prepájaš grafiku s inými umeleckými médiami, ako napr. maľba, kresba, inštalácia, či objekt. Ako si už spomenula, venuješ sa junkartu – umeniu z odpadu. V sérii Time for Junk si vytvorila experimentálne ornamentálne a typografické šperky, ktoré mali upozorniť na recykláciu. Z čoho boli vyrobené?

Boli vyrobené z trasformátových plechov. S nimi pracujem už od strednej školy, kde som na ne náhodou na školskom dvore natrafila. Zaujal ma ich tvar. Následne som sa začala zaujímať o ich pôvod.

junkart, Diana Čižmárová
Šperky a doplnok na tričko vyrobené z transformátorových plechov, junkart – umenie z odpadu (foto: archív Diana Čižmárová)

Keď sme už pri úžitkovom dizajne, spomeniem projekt Fleurust – horské tričká, ktorý si založila spoločne s Monikou Orémusovou, no venuješ sa mu už sama. Ako vznikol nápad robiť originálne potlače slovenských hôr na tričká, mikiny, tašky a iný sortiment, ktorý je dnes v ponuke? Chystáš nejaké zmeny, alebo máš nové nápady, čo sa týka značky Fleurust?

Nápad vznikol v druhom ročníku na Akadémii umení. Vtedy som v rámci zadania spravila linoryt Americkej Aljašky inšpirovanej príbehom „Into the wild“. Vtedy mi Monika pomáhala s tlačením, lebo to bolo všetko väčšieho formátu. Začali sme to skúšať tlačiť i na rôzne typy materiálov, nielen na papier. Vznikli prvé bavlnené tašky a tričká. Vtedy sme sa ešte nijak nevolali.

Názov Fleurust je vlastne spojením z dvoch slov. Fleur pochádza z francúzskeho slova fleur, čo znamená kvet. To zastupuje Monika ako frankofón. Slovko rust znamená v angličtine hrdza. To zas vystihuje mňa. 🙂

Neskôr sme prišli s nápadom našich slovenských hôr, ktoré sme obe rady navštevovali a stále navštevujeme. Chceli sme, aby si aj ľudia v našom okolí uvedomili, že nemusia chodiť na ďalekú Aljašku, ale niečo podobné máme tu, pri Poprade.

Nových nápadov je vždy veľa. Do budúcna plánujem rozšíriť výber z námetov slovenských hôr. Taktiež uvažujem o tlačení na iné eko produkty. Taktiež chcem zrealizovať plány, ktoré vznikli už dávnejšie. Chcela by som najmä vytvoriť vlastnú webovú stránku.

Fleurust
Horské dámske tielko zn. Fleurust s motívom Lomnický štít. Zn. Fleurust založili Diana Čižmárová a Monika Orémusová, avšak v súčasnosti sa tomuto projektu venuje len Diana Čižmárová. Zn. Fleurust tvorí prevažne oblečenie z fair wear textilu a iné doplnky, na ktoré sú ručne tlačené motívy slovenských hôr pomocou techniky linorytu. (foto: archív Diana Čižmárová/ zn. Fleurust – Sashe )

Vráťme sa naspať k junkartu. V rámci neho si použila vo svojich prácach opakovane jednu vec, a to transformátorové pliešky. Čím ťa zaujali?

Všetkým 🙂 . Najmä tým, že sú v tvare písmen abecedy, svojou funkciou, materiálom z akého sú vyrobené. Pre mňa sú zaujímavé v zmysle ich nekonečného spôsobu recyklovania vo vizuálnom umení.

V inštalácii Hľadaná osoba, ktorá vznikla kolážou, boli použité i časti z transformátorových plieškov. Hľadaná osoba zobrazuje portrét nekonkrétnej osoby inšpirovaný z policajných identikitov. V práci poukazuješ na problém rómskej menšiny. Môžeš o problematike, ktorú riešila v inštalácii, bližšie porozprávať?

Ide o zaujímavý fakt. Keď som sa viac o tie spomínané pliešky začala zaujímať, tak som zistila, že sú to vlastne súčasti transformátora, ktoré sú neatraktívne pre menšiny. Vytvárajú ako-taký chladiaci obal, ktorého jadro je tvorené namotanou medenou cievkou. Tá sa dá práve speňažiť. Čiže z nich máme všetci osoh. Preto častokrát, keď ľudia z domácnosti vyhadzujú rôzne elektrospotrebiče do kontajnerov a neseparujú to na zberných dvoroch, nachádzame tieto pliešky porozhadzované popri košoch, alebo v rôznych opustených budovách.

V inštalácii som teda vytvorila portrét bez osobitého charakteru. Kolážovou formou som pracovala s identikitom. Ten v reálnom svete kriminalistiky označuje osoby hľadané, alebo neidentifikované. V práci som použila rôzne média ako koróznu grafiku , fotogram a 3D objekty, ktoré som vyrobila z transformátorových plieškov. Techniku koláže som zvolila, pretože identikit je taktiež svojím spôsobom skladačkou rôznych charakterových čŕt a opisov od rôznych ľudí. Snažila som sa tak vyskladať portrét „hľadanej osoby“, ktorej interpretácia je na samotnom divákovi. Cieľom bolo tiež poukázať na problém rómskej menšiny. Pre niektorých je jedinou zo zárobkových činností len rozoberanie transformátorov za účelom predaja medených častí. Častokrát kvôli tomu zachádzajú až za hranice zákona. Iróniou je práve to, že časť, ktorú využívam vo svojej inštalácii je pre nich nepodstatná.

Plechy z transformátorov sa vyskytli taktiež v bakalárskej práci s názvom Stopy. Môžeš ju bližšie popísať?

V bakalárskej práci s titulom „Stopy“ som sa zaoberala tematikou písma, písania, zostavovania textov. Interaktívna inštalácia bola zložená z autorsky vytvorenej abecedy pozostávajúcej z ready-made plechov z transformátorov. Plechy pripomínali tvary písmen abecedy. Cieľom práce bolo vytvorenie písacieho stroja, ktorý má symbolicky charakter ako reminiscencia na klasický kladivkový písací stroj. V prvom rade by mal stroj verejnosť upozorniť na problematiku dnešnej komunikácie v spoločnosti a na to, aká je budúcnosť písania. V druhom rade by mal pôsobiť ako katalyzátor myšlienok divákov, ktoré môžu voľne interpretovať. Išlo vlastne o interaktívnu inštaláciu, ktorá je prepojením grafickej techniky tlače z výšky s textartom. Písací stroj je zložený z pečiatok, ktorých patent bol odpozorovaný z klasických kancelárskych pečiatok. Pohyb po papieri umožňuje posuvná konštrukcia, vďaka ktorej je možné písanie textu, alebo vytváranie kaligramov. Je na divákovi, ktorý zo spôsobov si zvolí. Je to hra. Je to nástroj slúžiaci k zachyteniu myšlienky divákov.

Vo svojom portfóliu máš ešte niekoľko prác, kde pracuješ s textom a písmom. O aké práce sa jedná?

Tak napríklad v práci Uzavretý obvod elektrickej energie. Je to textartové dielo, v ktorom ide o text, kde som poukazovala na materiál, ktorým je písaný respektíve tlačený. Nesie históriu daného materiálu a jeho vlastnosti. V podstate som sa v ňom snažila vyzdvihnúť význam obyčajných vecí, ktoré každý deň bežne používame a ani si to neuvedomujeme. Odhaľujem ich jadro a jeho zaujímavé súčasti. Keďže už dlho som bola inšpirovaná industriálnym charakterom súčiastok, najmä transformátormi, tak som ich takýmto spôsobom chcela pozdvihnúť a dať do povedomia. Daným textom som sa snažila taktiež zhmotniť energiu, ktorá je vlastne neviditeľná. Monumentálnosťou daného textu som chcela vyjadriť jej veľkosť až nekonečnosť. V tejto napredujúcej dobe je budúcnosť transformátorov a ostatného príslušenstva otázna. Keďže sa technológia vyvíja nezastaviteľnou rýchlosťou, je otázne, kedy a čím budú transformátory nahradené.

V texte som si vyvinula vlastný experimentálny font výškotlačovou technikou. Text som nainštalovala po obvode steny v chodbe. Vytváralo to akoby uzavretý obvod elektrickej energie. Svojím spôsobom ju dostalo na povrch, lebo častokrát elektrická energia prechádza cez spleť rôznych káblov, ktoré sú neviditeľné, pretože sú zamurované vo vnútri steny.

Tento rok si sa zúčastnila i tvorivého pobytu v Kláštore hieronymitánov v Štiavnických Baniach s názvom Kláštor Opening. Čo si tam vytvorila?

Toto miesto je úplne plné rôznych zaujímavých vecí z pozostatkov predošlej funkcie objektu. Pri nich mi napadlo hneď niekoľko rôznych výstupov. Keďže sa vo svojej voľnej tvorbe zaoberám témou krajiny a polohy človeka v nej, bola mi poloha tohto objektu obklopeného Štiavnickými vrchmi atraktívna. Preto to nemohlo byť nič iné, ako vlastné vyobrazenie krajiny priamo na jednu zo stien objektu. Vytvorila som v podstate mural krajiny na opadanú stenu objektu, kde som sa snažila využiť degradované miesta fasády, ktoré som si ďalej prispôsobovala mojej predstave. Pracovala som tiež so sekundárnym náterom, ktorý bol modrej farby. V niektorých miestach som ho jemnou modrou lazúrou vytiahla na povrch.

Musím sa priznať, že to bolo moje prvé sympózium a ďakujem M. Šuranskej za príležitosť sa na ňom zúčastniť. Je to veľmi podnetné miesto na tvorbu. 🙂 .

Diana Čižmárová, Kláštor Opening
Diana Čižmárová pri úprave fasády kláštorného objektu, na ktorú znázorňuje krajinu, Kláštor Opening – L.O.M. Lominous, 2021, Kláštor hieronymitánov, Štiavnické Bane (foto: Gabriela Birošová)

Čomu sa momentálne venuješ a čo plánuješ do budúcna?

Och, strašne veľa veciam.

Momentálne sa viac-menej naplno venujem obnove kaštieľa pri Trnave. Popri tom som riešila projekt GPS Antropocénu, na ktorý som dostala aj štipendium z Fondu na podporu umenia. Avšak tento projekt určite neskončil len spomínanými výstavami.

Medzitým v Galérii Artotéka v Mestskej knižnici v Bratislave plánujem výstavný program a sprievodné podujatia.

Stále sa venujem popri tvorbe voľných vecí aj spomínanému Fleurustu, ktorý má ešte viac vyháňa do hôr. 🙂

Do budúcnosti plánujeme s ľuďmi z ateliéru zameranému najmä na klasickú grafiku, ktorý máme v Bratislave, kde sme založili O.Z. Impressit, rozbehnúť workshopy, prednášky, diskusie pre verejnosť. Momentálne popri všetkých ostatných povinnostiach a aktivitách na to máme málo času.

Diana Čižmárová

Diana Čižmárová (1992, Michalovce)

Je slovenská umelkyňa a grafička.

V r. 2016 ukončila bakalárske štúdium na Katedre grafiky AU v Banskej Bystrici, v Ateliéri GPS (grafika – priestor – synergia), pod vedením doc. Roberta Bruna, akad. mal.. V roku 2018 získala magisterský titul na VŠVU v BratislaveAteliéri voľnej a farebnej grafiky, pod vedením doc. Vojtecha Kolenčíka, akad. mal..

Absolvovala niekoľko študijných pobytov v zahraničí (Poľsko, Česko).

Zúčastnila sa niekoľkých workshopov a projektov v rámci Slovenska.

Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku a v Poľsku.

Diana Čižmárová vo svojej tvorbe poukazuje na globálny dopad krízy ľudskej identity vo svete, ale aj z pohľadu jedinca nachádzajúceho sa v nej, ktorý si hľadá svoje miesto v súčasnej dobe. Jej práce vychádzajú mnohokrát z poznania, ku ktorému prišla najmä počas svojich ciest po svete. V tvorbe sa venuje aj otázke ekológie, napr. prostredníctvom junkartu – umenia z odpadu. V ňom recykluje prevažne pliešky z transformátorov. Diana Čižmárová je zástankyňou klasickej grafiky, avšak grafiku prepája aj s inými technikami ako maľba, kresba, objekt, inštalácia.

Spolu s Monikou Orémusovou vytvorili značku Fleurust – horské tričká, ktorej sa v súčasnosti venuje už len samotná Diana Čižmárová.  Pomocou klasickej techniky linorytu tlačí motívy slovenských hôr na oblečenie z fair wear textilu, či na iné úžitkové predmety, vytvára aj autorské grafiky slovenských hôr.

Diana Čižmárová je organizátorkou výstavného programu a sprievodných podujatí v Galérii Artotéka v Bratislave.

Momentálne žije a tvorí v Bratislave.

Rusko, 2018, kresba ceruzkou, 120x100cm (foto: archív Diana Čižmárová)

Obrázok 1 z 33

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top