Sestra ju motivovala k štúdiu umenia. A hoci na vysokej škole študovala intermédiá, vo svojej aktuálnej tvorbe sa zaoberá prevažne maľbou. V rozhovore o tom bližšie porozpráva slovenská vizuálna umelkyňa a maliarka Alžbeta Martof Pavčová. Okrem tvorby povie aj niečo o svojich záľubách, vzoroch, inšpiráciách, ako aj o tom, ako vníma aktuálnu spoločenskú a kultúrnu situáciu na Slovensku, a na záver predstaví svoje plány do budúcna.
Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu som sa dostala prostredníctvom mojej staršej sestry, ktorá študovala strednú umeleckú školu v Ružomberku a následne učiteľstvo výtvarného umenia v Prešove. Sestra ma pripravovala na talentovky do Ružomberka. Vždy, keď potrebujem názor alebo radu ohľadom maľby, pýtam sa jej. Je môj vzor. Taktiež otec vyrezával do dreva – podložky na poľovnícke trofeje.
Po skončení stredoškolského odboru propagačné výtvarníctvo si študovala Intermédiá – digitálne médiá a audiovizuálne médiá na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prečo si si vybrala toto zameranie?
Pôvodne som chcela skúsiť ísť na maľbu, no mala som strach, že ma nezoberú. Tak som skúsila Intermédiá v ateliéri doc. Nicza a neľutujem. Tento odbor mi poskytol väčšiu slobodu o obraze a význame diela. Naučil ma pracovať s konceptom a symbolom. Hoci dnes pracujem s tradičnými maliarskymi technikami, skúsenosť s intermédiami ovplyvnila spôsob, akým k tvorbe pristupujem – vnímam ju viac ako proces.
Počas vysokoškolského štúdia si sa zaoberala rôznymi témami – osobnými, ale i spoločenskými. Začneme tými spoločenskými. Riešila si napríklad aj politiku. V prácach ako „Od slávy k nule“ alebo Kto zachráni Grékov? si reagovala na globálne dianie, v diele Starostove starosti zas na regionálne politické dianie. Môžeš trochu porozprávať o týchto prácach a prečo si sa rozhodla v tvorbe ísť aj týmto smerom?
V práci „Od slávy k nule“ som cez found footage pracovala s témou gréckej krízy s disneyovkou Hercules (1997). Vytvorila som tu grotesknosť celej situácie, kde politik Richard Sulík rozpráva o gréckej kríze a postavičky z animovaného filmu mu odpovedajú. Práca bola inštalovaná na dva televízory oproti sebe, kde na jednom televízore rozpráva politik a na druhej animované postavičky. Názov práce je prehodený názov piesne, ktorá sa vo filme volá „Od nuly k sláve“.
Práca Kto zachráni Grékov? tiež poukazuje na grécku krízu formou found footage, kde znie intro zo seriálu Hercules (1995).
Projekt Starostove starosti bol zas veľmi zaujímavý. Stretla som sa s oravskými starostami. Tých som vyzvala na „koberček“, aby som sa ich opýtala na ich volebné obdobie a požiadala o ich topánky. Spomínam si, že to bolo milé stretnutie.
To, prečo som sa rozhodla vo vtedajšej tvorbe ísť politickým smerom bolo čisto o hľadaní sa. Rýchlo som zistila, že to nie je nič pre mňa. Ďalej som sa politickými témami nezaoberala.
Obuv, s ktorou si pracovala v diele Starostove starosti, si využila takisto v inom projekte – Katarzia. Avšak tu je téma iná…
Vytvoriť dielo Katarzia bolo tiež veľmi zaujímavé, pre mňa aj trošku odvážne. Vo videu sledujem reakcie ľudí, kde som pred vstup do kostola poukladala topánky a sledovala som, aké by to bolo, keby sa taktiež ľudia u nás vyzúvali pred vstupom do chrámu rovnako, ako to robia aj moslimovia pred vstupom do mešity. Samozrejme, ľudia v dedine pre to pochopenie nenašli.
Ďalej ma zaujala séria diel Návrat I.-III., ktoré boli už osobnejšie. Môžeš o nich povedať viac?
Tvorba tejto série ma veľmi bavila. Cez tieto práce som poukazovala na svoj intenzívny vzťah k domovu. Všetky tri diela som vytvorila v starom, vyše 100-ročnom dome mojich prastarých rodičov. Tento projekt tiež má kontemplatívny charakter.
V diele Návrat I. sú prvé tri fotografie tzv. prednej izby, kuchyne a zadnej izby, ktoré ukazujú miestnosti v schátranom stave. Nasledujúce sekvencie ukazujú miestnosti po uprataní, kde vykonávam minimalistické pohyby.
V diele Návrat II. som reagovala na video z roku 1998 tým, že som znovu nakamerovala vybrané zábery. Nešlo mi o presnú rekonštrukciu, ale o zachytenie zmien prostredia a drevenice, ktorá bola kedysi obývateľná a dnes postupne chátra.
A v poslednom diele Návrat III. je zobrazená kuchyňa, do ktorej postupne pribúdajú predmety patriace môjmu prastarému otcovi, ako snaha naposledy do nej vniesť život pred zničením. Víriaci prach symbolizuje pominuteľnosť toho, čo už neexistuje.
V druhej sekvencii si obliekam jeho košele ako osobný akt spomienky.
S architektúrou si pracovala počas štúdia viackrát. Napríklad v tvojej bakalárskej a diplomovej práci. O čom boli?
V bakalárskej práci som pracovala s textom. Cieľom práce bolo zveľadenie fasády katedry Intermédií prostredníctvom textovej intervencie realizovanej pomocou šablón. Texty z každodenného života a vizuálneho umenia mali reflektovať charakter katedry a zároveň prispieť k jej propagácii.
V diplomovej práci som sa venovala časovej deštrukcii architektúry a pominuteľnosti apropriovaných kníh, ktoré boli vyradené z knižnice. Skúmala som kontrast medzi matériou knihy a architektonickou hmotou ako vyjadrenie efemérnosti predmetov. Knihy som pálila, nechala som ich zarásť trávou alebo som knihami nahrádzala tehly domu.
Po štúdiu si sa zúčastnila na absolventskej praxi v Prahe. Môžeš o nej porozprávať? Ako ťa ovplyvnila, prípadne čo ti dala do života?
Bola som v galérii Meetfactory. Bohužiaľ to bolo v čase pandémie. Takže namiesto ročnej stáže som tam bola len na tri mesiace. Každopádne to bola zaujímavá skúsenosť. Pomáhala som pri príprave podujatia „Public House“ a asistovala som Eve Koťátkovej, Jaroslavovi Kyšovi a Richardovi Loskotovi. Tiež som mala možnosť priamo vidieť ateliéry zahraničných rezidentov.
Neskôr si absolvovala doplnkové pedagogické štúdium. Prečo?
Kvôli práci. Učím na základnej umeleckej škole. Podmienka prijatia bola, že si pedagogiku dorobím. A svojim spôsobom, som v každodennom styku s umením.
Vo svojej aktuálnej tvorbe sa zaoberáš témou smrti. Avšak nezmenila si len tému, ale aj techniku – z digitálneho média si prešla viac k maľbe. Prečo takáto zmena?
Téma smrti pre mňa postupne vyplynula z prirodzeného záujmu o pominuteľnosť. Nevnímam ju ako niečo morbídne, ale ako univerzálnu súčasť života. Spolu s touto témou sa prirodzene zmenil aj spôsob vyjadrenia. Digitálne média tiež využívam, ale nie v takej miere ako maľbu. Maľba mi umožňuje intímnejší a fyzickejší kontakt s témou. Lepšie korešponduje s obsahom, ktorým sa zaoberám.
Môžeš charakterizovať bližšie svoju aktuálnu tvorbu, ktorá je zaujímavá aj svojím procesom?
Proces vzniku mojich diel začína väčšinou fotografiou. Zachytávam mŕtve a rozkladajúce sa telá zvierat, ich lebky a kosti, ktoré nájdem v lese. Sú často zabudnuté v krajine podobne ako architektúra. Niektoré kosti nájdu aj iní členovia rodiny. Tí mi dajú vedieť o mieste nájdenia, kde sa následne vyberiem. Aktuálne mám na záhrade zakopaných niekoľko zvierat. Čakajú do jari, aby som vykopala ich kosti a lebky, ktoré následne pretransformujem do maľby. Prirodzený rozklad v zemi je najšetrnejší. Zem funguje ako prirodzený filter: čas, mikroorganizmy a vlhkosť. Dôležitý je aj významový kontext, kedy zakopanie tela je akt, ktorý sa opakuje naprieč kultúrami a dejinami, čiže je to gesto návratu – telo sa vracia tam, odkiaľ pochádza.
V maľbe pracujem s kompozíciou, farbou a textúrou, aby som zvýraznila ich symbolický a emocionálny význam. Zobrazenie smrti v mojich maľbách a fotografiách má symbolicky pripomínať potrebu prekonať strach zo smrti a prijať ju ako neoddeliteľnú súčasť života. Umenie vznikajúce zo zvyškov niečoho, čo bolo živé, poukazuje na to, že každý koniec je zároveň začiatkom. Organické fragmenty sa tak transformujú do malieb, ktoré stelesňujú rovnováhu medzi krásou a konečnosťou. Všetky kosti a lebky, či ostatky zvierat, ktoré zobrazujem v maľbách, sú reálne nájdené kusy. Niektoré kosti alebo lebky vyváram, aby sa kosti zbavili mäkkých tkanív. Takisto to má tak trochu symbolický rozmer – je to proces očisty, kde sa odstráni všetko „prebytočné“ a zostane len to, čo je trvalé. Kosť sa tak mení z pozostatku zvieraťa na čistý znak smrti. Pri vyváraní mi pomáha manžel.
Prečo si si zvolila práve zvieracie pozostatky? Nesú jednotlivé zvieratá nejakú symboliku, alebo sú skôr súčasťou jedného celku/témy?
Na rozdiel od ľudských ostatkov, ktoré sú často zaťažené tabu a emocionálnymi reakciami, zvieracie kosti nám umožňujú sústrediť sa na podstatu cyklu života a smrti bez prílišného osobného prepojenia. Zvieracie kosti majú univerzálnejší význam aj preto, že každá zvieracia lebka je iná – líši sa tvarom, veľkosťou alebo druhom. Neodkazuje na konkrétneho jedinca tak silno ako ľudská lebka, ale skôr na prírodu ako celok.
V tvojich maľbách sa vyskytuje množstvo symbolov a atribútov. Môžeš ich vysvetliť, aby zároveň pomohli divákom lepšie čítať tvoje diela?
Taký najväčší atribút v mojich maľbách sú posteľné obliečky, často kvetované alebo detské obliečky. Symbolizujú oddych, intimitu a každodenný život. V kontraste so zobrazením lebiek, predstavujú dialóg medzi životom a smrťou. Posteľ, miesto, kde končí každý deň a kde sa naše vedomie ponára do neznáma, je zároveň metaforou pre konečný odpočinok – smrť. Detské obliečky, symbolizujúce nevinnosť, pohodlie a bezpečie, sú teraz premenené na nosiče obrazu konečnosti, pričom lebky vystupujú ako stály pripomienkový motív smrti, ktorá čaká každého, bez ohľadu na vek či nevinnosť.
Občasne sa inšpirujem aj japonskou technikou kintsugi, kde využívam zlátenie. Zlátenie v maľbách neplní len dekoratívnu funkciu, používam ho ako symbolický jazyk. Zlátenie tu slúži ako povýšenie. Divák môže vnímať zlato ako svetlo, spomienku, posmrtný zvyšok, alebo ako iróniu.
Keď sme už spomenuli čítanie diela divákom, ako je to s tvojimi dielami? Odlišuje sa divácka interpretácia diela od tej tvojej?
Odlišuje. Niektorí diváci čítajú moje diela ako niečo provokatívne a morbídne. Čiže som sa stretla s nepochopením a aj celkovým odsudzovaním. Pre mňa táto téma symbolizuje pominuteľnosť a prirodzený kolobeh života. Práve tento rozdiel vnímania považujem za dôležitý, pretože odhaľuje náš individuálny vzťah k téme smrti. Napríklad dielo „Za hrobom“ – mŕtveho vtáka som našla za otcovým hrobom, ktorého som každý druhý deň chodila dokumentovať a následne sa stal podkladom pre maľbu.
Na konte máš okrem absolventskej praxi takisto niekoľko sympózií a účastí na festivaloch na Slovensku a v zahraničí. Ktorý z nich sa ti najviac vryl do pamäti a najradšej naň spomínaš?
Najradšej spomínam na sympózium v Srbsku, presnejšie v meste Kovačica, kde sme mali možnosť maľovať v galérii insitného umenia. Výborné bolo taktiež sympózium v českom meste Prachatice, kde som mala možnosť osobne spoznať známych výtvarníkov ako Mariannu Čunderlíkovú alebo Mariu Michaelu Šechtlovú. Na poslednom sympóziu v Oravskom Podzámku sme zas pracovali so suchou ihlou pod vedením ilustrátora Miroslava Knapa.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Ako som už spomínala vyššie, je to moja sestra. Ďalej je pre mňa inšpirujúcich veľa spolužiakov z vysokej školy Zo zahraničných umelcov sú to napríklad Damien Hirst, Georgia O´Keeffe, zo slovenských zas Robert Bielik. Všetkých týchto umelcov spája práca s témou smrti a pominuteľnosti.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Aké sú tvoje záľuby?
Vo voľnom čase sa rada venujem turistike či prechádzkam po lese. Najlepšia prechádzka je taká, keď sa mi aj podarí nájsť nejakú kosť alebo lebku. Zaujímajú ma aj filmy o skutočných sériových vrahoch, vrátane slovenského dokumentu Najväčšie kriminálne prípady Slovenska, alebo seriály typu Vikingovia či Hriešnici. Z hudby mám rada najmä filmové soundtracky, špeciálne hudbu od Hansa Zimmera a Jamesa Newtona Howarda. Tiež rada čítam, momentálne mám rozčítanú najnovšiu knihu od Dana Browna.
Ako vnímaš zo svojej pozície aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíš, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Slovenská kultúra má veľa talentovaných autorov. Myslím si, že by im pomohlo viac podpory a priestorov na rozvoj ich tvorby. Taktiež si myslím, že politika by nemala veľmi zasahovať do umeleckej tvorby.
Na čom momentálne pracuješ? Aké plány máš do budúcna?
Určite budem pokračovať v téme smrti. V tejto téme som sa našla a chcem ju aj naďalej rozvíjať. Nové diela budú prepojené v kontexte rozpadnutej a opustenej architektúry. Tiež chcem skúsiť vytvoriť nejaké práce technikou suchej ihly a linorytu.
Alžbeta Martof Pavčová (1994, Trstená)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2013-2017 študovala odbor Intermédiá – digitálne médiá a audiovizuálne médiá na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde získala bakalársky titul. Následne pokračovala v magisterskom štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore Voľné výtvarné umenie v ateliéri u doc. Miroslava Nicza, akad. mal.. V rokoch 2022-2023 absolvovala doplňujúce pedagogické štúdium na Katedre výtvarnej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav, ako aj účasť na sympóziách a festivaloch na Slovensku, v Poľsku, Česku, Rakúsku, Srbsku, Taliansku.
V roku 2025 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.
Alžbeta Martof Pavčová sa vo svojej aktuálnej tvorbe zaoberá témou smrti. V prírode vyhľadáva mŕtve telá zvierat a ich pozostatky. Pomocou fotografie ich následne prenáša do svojich malieb. Jej diela symbolicky pripomínajú potrebu prekonania strachu zo smrti. Zdôrazňujú, že zánik je len ďalšou neoddeliteľnou etapou života. Aktuálne pracuje prevažne v médiu maľby, ale takisto využíva fotografiu, kresbu a objekt.
Vo svojej predošlej tvorbe sa Alžbeta Martof Pavčová venovala rôznym témam, prevažne však opusteným architektúram a vzťahu k domovu. Technicky ich spracovávala najmä cez inštalácie, video a fotografiu.
Alžbeta Martof Pavčová aktuálne žije a tvorí v Oravskom Bielom Potoku.
