Jej cesta k umeniu nebola priamočiara. Po technickej stránke si prešla rôznymi médiami, hoci dnes sa zaoberá primárne maľbou. Takisto jej rukopis sa priebehom rokov zmenil. Od expresívneho vyjadrenia prešla viac k surrealistickému, hoci ako sama hovorí, nie zámerne. Nakoniec aj jej obsahová tvorba sa zmenila, od človeka k prírode prešla k čisto rastlinnému svetu, pomocou ktorého vyjadruje (nielen) svoje pocity z klimatickej krízy. Reč je o slovenskej umelkyni menom Kristína Navrátil (rodená Bukovčáková), ktorá v rozhovore porozpráva nielen o tom, ako sa dostala k umeniu, ale aj o vývine svojej tvorby – od jej začiatkov po súčasnosť, povie o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách a plánoch do budúcna, ako i o tom, ako vníma aktuálny stav v slovenskej kultúre.
* Poznámka: Pri fotografiách diel alebo výstav Kristíny Navrátil pred rokom 2025 sa uvádza jej rodné priezvisko Bukovčáková.
Aký bol Váš prvý kontakt s výtvarným umením?
Prvé kontakty s umením si spájam so školou. Nechodila som na ZUŠ, ani si nepamätám, že by som si ako dieťa nejako obzvlášť rada kreslila. Nemám zachované žiadne kresby z detstva, až na jednu maľbu temperou na výkres. Išlo o domčeky. Pamätám si, že som kládla veľký dôraz na strechu a každú škridlu som poctivo nakreslila pomocou tušu. Vyhrala som vďaka tomu svoju prvú súťaž na prvom stupni ZŠ. 🙂
Avšak hlavnú zásluhu za to niesla moja triedna učiteľka pani Humajová, ktorá sa nám toho snažila z umenia a dejín predať čo najviac. Boli sme experimentálna trieda, kde otvorili ročník špeciálne zameraný na výtvarné umenie. Tým pádom sme celých 9 rokov mali na tvorbu niekoľko hodín navyše. Brali sme to ako súčasť bežných dní. Najviac mi utkveli v pamäti impresionistický kalendár, z ktorého sme premaľovávali na sklo diela všetkých známych impresionistov, tkanie vlastných gobelínov či vytváranie vlastných kachličiek. Naše triedne výlety často smerovali na výstavy. Až spätne si uvedomujem, aký vplyv to na mňa malo.
Napriek tomu Vaša cesta na umeleckú školu nebola jednoznačná…
Po základnej škole som ale nesmerovala priamo na umeleckú školu, ani ma nenapadlo uvažovať o umeleckom smere. Šla som na odbor obdobný architektúre, kde bol však jediný predmet, ktorý ma zaujal. Bola to technická kresba. Nedokončila som ani celý rok a snažila som sa prestúpiť na umeleckú školu. V tom období mi to začínalo dávať zmysel a vyjasňoval sa mi smer, ktorým sa chcem uberať ďalej. Každá škola mala v tom čase už po prijímacích pohovoroch, takže som sa ocitla na jedinej škole, kde ešte mali voľné miesto a kde som sa mohla zúčastniť druhého kola prijímačiek.
Bola to Cirkevná škola úžitkového výtvarníctva v Topoľčanoch, čím sa pre mňa otvorila nová výzva. Doma sme nepraktizovali kresťanské zvyky, ani sa nezaoberali žiadnou vierou, nemala som prvé sväté prijímanie, ani birmovku. Takže to bol úplne nový svet, kde internátom bol kláštor a vychovávateľky mníšky. Napriek tomu som bola rada, že som sa dostala na umeleckú školu. Skúsila som odbor grafiku a škola ako taká, mi začínala dávať zmysel.
Následne ste študovali na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Otvorenom ateliéri maľby. Prečo ste sa rozhodli práve pre maľbu? Čím Vás zaujala?
Grafika ako zameranie ma na strednej škole nijako obzvlášť nebavilo. Prešla som klasickými aj novými technikami.
Chcela som ísť ďalej študovať fotografiu. Fascinovala ma dokumentárna fotka, ale na VŠVU ma nevzali. Neovládala som analóg, preto mi odporučili sa ho doučiť a prísť o rok. No mne sa rok čakať nechcelo.
Mala som podanú prihlášku ešte na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, avšak na odbor maľba. Ja som sa do tých prijímačiek maľbe vôbec nevenovala, tak som musela behom krátkeho obdobia vytvoriť portfólio malieb, s ktorými som mala prísť na pohovor. Mala som veľa fotiek, keďže som rada fotila, takže som začala premaľovávať dovtedy vytvorené fotografie. Našťastie ma na školu zobrali, bola som asi šiesta v poradí. Odvtedy som začala maľovať aktívne a už som pri tom ostala. Vyplynulo to nejako prirodzene. Keby som chcela, tak som mohla prestúpiť z ateliéru na iné zameranie alebo na inú školu. S médiom maľby som ale začínala byť vžitá a bavilo ma.
Medzitým ste absolvovali študijný pobyt v Poľsku. Môžete prezradiť, kde to konkrétne bolo a čo Vám dala táto skúsenosť do života? Ovplyvnilo Vás to vo vtedajšej tvorbe?
Áno, využila som možnosť vycestovať na jeden semester v rámci študijného pobytu a skúsiť inú školu. Bolo to celkom intuitívne rozhodnutie. Vybrala som si Krakov. Spoznala som tam skvelých ľudí. Začala som tam uvažovať o maľbe hlbšie. Bol to druhý semester druhého ročníka. Vtedy som začala hľadať jazyk, ktorý mi vyhovuje a s ktorým budem stotožnená. Po formálnej stránke aj po obsahovej to bolo pre mňa z nejakého dôvodu formujúce obdobie. Možno práve pre to, že som tam bola sama a odpojila som sa od zaužívaného stereotypu.
Keď som už spomenula tvorbu, akým témam ste sa v rámci maľby venovali počas štúdia?
Spomínam na to ako na celkom náročný proces. Povedali nám po prvom prípravnom ročníku, že si máme vybrať koncept. Vysvetlili nám čo koncept je a viem, že sme celkom dlho hľadali, ako s touto informáciou naložiť po svojom a ako si nájsť tému, ktorá nás pohltí natoľko, že budeme na ňu reagovať skrz umelecký prejav. Myslím, že na to človek postupne musí dozrieť. Nedá sa prikázať, ani rozhodnúť, že druhý ročník je ten správny, odkedy študent začne produkovať diela, ktoré vie zaradiť a pomenovať. Je to vývoj súvisiaci s osobnosťou a znalosťou. Každý má vlastné tempo. A to nehovorím len kvôli sebe, ale viem, že som bola obklopená spolužiakmi, ktorí s tým mali celkom problém.
Ja som v tretom ročníku začala pomaly maľovať diela, ktoré som začínala vnímať ako moje, aspoň po formálnej stránke. Hľadala som sa, a aj som sa našla, v expresívnom prejave. Ten som naplno rozvinula vo štvrtom ročníku pri mojej bakalárke. Vtedy som vytvorila prvú ucelenú sériu diel. Bavili ma veľké formáty a expresívne figúry, ktoré sa brodia divokou krajinou alebo metamorfujú do krajiny. Strácajú sa v nej a vynárajú, hľadajúc v nej svoj pôvod a zmysel.
Následne ste pokračovali v magisterskom štúdiu na UMPRUM v Prahe, na Katedre volného umění v Ateliéri intermediální konfrontace. Ako by ste charakterizovali toto študijné obdobie?
Keď som premýšľala, kam ísť ďalej, tak UMPRUM bola pre mňa z nejakého dôvodu jediná možnosť, nad ktorou som uvažovala a chcela som ju. Buď by som ostala v Banskej Bystrici, alebo šla do Prahy. Na AVU som sa nehlásila, pretože by som tam musela (v tom čase) ísť študovať od prvého ročníka. Nebola tam možnosť nadväzujúceho magisterského štúdia. Hlásila som sa teda na maľbu na UMPRUM, kam si ma v tej dobe už v prvom kole nevybral Jiří Černický. Jiří David a Milan Salák ale videli moje portfólio a chceli ma prijať do ich ateliéru Intermediálnej konfrontácie, hoci som sa tam primárne nehlásila. To ma samozrejme potešilo a neváhala som prísť na druhé kolo prijímačiek. Bol to pre mňa vtedy neuveriteľný moment radosti, že ma prijali. Nechápala som, prečo si ma vybrali, ale dodalo mi to sebavedomie.
Princíp výučby bol úplne odlišný ako na mojej predošlej škole. Každý tam chcel počuť Váš názor a diskutovať. Prípadne sme boli stále vyzývaní k diskusii. Doteraz považujem toto obdobie za najformujúcejšie, hoci som zväčša len nasávala informácie a snažila sa veľa dohnať. Keď som tam prišla, mala som pocit, že neviem nič. Bolo to nesmierne inšpirujúce, hlavne keď sme sa stretli ako celý ateliér a diskutovali o tom, koho čo ovplyvnilo naposledy.
V tom období, v rokoch 2015 a v roku 2016, ste získali významné ocenenia v súťaži Maľba roka Nadácie VÚB. Najprv Vaše dielo bolo ocenené druhým miestom a o rok neskôr ste získali prvé miesto. Čo to pre Vás vtedy znamenalo? Môžete prípadne porozprávať o oboch ocenených maľbách?
Výhra druhého miesta v súťaži Maľba bola pre mňa asi rovnaký šok, ako prijatie na školu do Prahy. Bolo to približne v rovnakom období. Mala som vtedy 24 rokov a dozvedela som sa to v čase, keď som nastúpila na magisterské štúdium. Mala som pocit, že v maľbe sa ešte len začínam orientovať a celé moje portfólio v súťaži obsahovalo v podstate len moju sériu obrazov z bakalárskej práce. Zaskočilo ma to, lebo pre mňa vtedy znamenalo veľa aj to, že som sa ocitla už medzi finalistami.
Namaľovala som vtedy môjho partnera (teraz už manžela), ako na lúke odrezáva nožíkom kus stonky. Tú maľbu mám veľmi rada. Doteraz pre mňa veľa znamená, takže som rada, že to ocenila takisto porota.
Keď som vyhrala prvé miesto o rok neskôr, bolo to trochu viac kontroverzné (pre niektorých). Premaľovala som fotografiu, ktorú som našla na sociálnej sieti tumblr. Tá figurálna kompozícia ma natoľko zaujala, že som to musela premaľovať. Bolo to obdobie, kedy začali internetom prúdiť fotografie. Pre mňa to bol zdroj figúr a podnetov na možné premaľovanie, čím by som fotke mohla dodať nový život, zasadiť ju do nového deja. Robilo to, no takisto to robí, veľa maliarov, už od vzniku fotografie. Internetom sa to ale mnohonásobne skomplikovalo skrz to, že sa tam ľahko zmýva autorstvo. Je tam tenká hranica, ktorú si treba ustrážiť.
Fotografia, ktorú som premaľovala ja, bola od mladého belgického fotografa, o čom som samozrejme nevedela. Moja hlúposť bola, že som si to ani nezisťovala. Takže to niekto mohol vnímať ako vykrádanie. Čo nebolo z mojej strany úmyselné, lebo fotka nebola zazdrojovaná. Moje 25 ročné ja bolo v domnení, že ide o fotografiu zo 60. – 70. rokov bez známeho autora. Je čiernobiela a bez pozadia, takže to vo mne neevokovalo žiadne podozrenie. Bolo mi to teda vytýkané na sociálnej sieti a rozvírilo to trochu „debatku“ o figurálnej maľbe a užívaní cudzej fotografie v tomto smere. Takže táto výhra bola pre mňa trochu trpká. Spätne ani neviem, ako by som sa k tomu teraz postavila. Fotografií na internete je nekonečne veľa, možno by som sa do toho ani nepúšťala, alebo by som každú fotografiu preletela cez Google, overila a prípadne zazdrojovala pri popise diela. Neviem.
Viac o súťaži Maľba roka sa dozviete v reportáži z výstavy 20 rokov Maľby tu.
V tom období sa Vaša maľba vyznačovala pestrou farebnosťou a expresívnymi ťahmi štetca. Znázorňovali ste najmä človeka obklopeného prírodou. Môžete o týchto dielach porozprávať viac?
Fascinovala ma figurálna maľba, nájsť v nej tú ľahkosť a hravosť. Hľadať spôsob, čo všetko figúra na maľbe dokáže vyjadriť. Zároveň mi bolo veľmi blízke organické a nepravidelné tvaroslovie prírody. To boli nejaké prirodzené princípy, ktoré boli vo mne zakorenené a z toho to postupne vyplynulo – téma krajiny a človeka v nej. Najskôr téma čerpala z toho, ako krajina ovplyvňuje človeka, v minulosti aj dnes. Potom sa ale môj záujem začal otáčať úplne opačne a uvedomila som si, ako zásadne človek zmenil krajinu, ako ju zničil a ako ďalej pokračuje. Zahĺbila som sa do témy, ktorá mi znechutila adoráciu človeka. Postupne ma opustil taktiež spôsob expresívnej maľby ako takej. Všetko mi to v jednom momente prišlo ako tá najjednoduchšia cesta, ktorú by som si mohla vybrať, ale spôsob maľby, ktorý už ovládam, mi nekládol žiadne výzvy.
Ako ste spomenuli, z Vašej tvorby sa vytratili figúry a zmenila sa aj obsahová forma. Kedy presne nastal tento zlom a ako k nemu došlo?
Myslím, že to trvalo dva roky. To hľadanie. Obrat od figúry bol nutný, lebo ten samotný proces maľovania ma už prestával baviť. To hľadanie bolo síce otravné, ale potrebovala som sa niekam posunúť. V roku 2019 som namaľovala Angry flower. Kvet, ktorý má akoby nahnevaný výraz a z úst – z jeho stredu, vychádza červík. Myslím, že tým obrazom to začalo. V tom období som sa presťahovala do Bratislavy. Nové podnety a knihy o pestovaní, čo sa ku mne dostali, ma ovplyvnili natoľko, že si doteraz pamätám ten pocit, kedy som cítila, že som sa dostala k niečomu, čo chcem rozvíjať. Bolo to oslobodzujúce a zároveň ťaživé, lebo keď som sa dostala hlbšie do tém environmentálnej krízy a klimatickej zmeny, tak je to ako niesť ťažký kameň. Každý deň na to myslíte. Je nutné si to dávkovať postupne, lebo to vie senzitívnejšieho človeka úplne pohltiť.
Vašu tvorbu za posledné roky možno charakterizovať ako vizuálne skúmanie skrytých aspektov rastlinného života, ktoré sa snažíte sprostredkovať divákovi, avšak nie úplne jednoznačnou formou. Čo by mal o Vašej tvorbe ešte vedieť človek, ktorý vidí prvýkrát Vaše obrazy?
Ja mám najradšej, keď mi divák povie, čo on vidí v mojich obrazoch, alebo ako naňho vplývajú. To sme aplikovali aj v ateliéri na UMPRUM. Prišlo mi to ako zaujímavejšia forma. Vtedy sa často zamyslím, čo všetko ma nepriamo ovplyvňuje, keď mi niekto iný povie, čo cíti. Moje obrazy sú silne ovplyvnené záhradou, citlivosťou voči prírode a pocitom, že skrz environmentálnu skazu prírode strašne veľa dlžíme a zrejme to nebude človek schopný už napraviť.
Vo svojich dielach znázorňujete rôzne rastliny, ovocie, či zeleninu, ale aj ich kolobeh života a s ním súvisiace aspekty – od semiačok cez rast a rozmnožovanie, alebo zásah človeka až po napadnutie škodcami a hnilobu. Je pre Vás dôležité viac poukazovať na tento kolobeh alebo skôr chcete priblížiť divákom rozmanitosť prírody, jednotlivých rastlín a ich život a individuálne potreby?
O rozmanitosť prírody mi asi primárne nejde, hoci je dôležité poukazovať aj na to. Zobrazujem väčšinou rastliny a hmyz, s ktorými prichádzam do kontaktu. Nie je to tak vždy samozrejme. Používam takisto atlasy o rastlinách, plodoch a rôznom hmyze zamerané na našu oblasť. Rada sa zaoberám tým, čo je mi blízke. Keď sa na to pozriem bližšie, fascinuje ma to.
Sú to zároveň strašne krehké a pominuteľné časti prírody, na ktoré rada upozorňujem skrz to, že hmyz je najcitlivejším ukazovateľom zmeny biosféry. Práve jeho úbytok má byť pre nás varovaním. Bohužiaľ sme boli vychovávaní k tomu, že hmyz je len otravným škodcom. Prípadne si vážime maximálne včely, lebo nám dávajú med. Opeľovačov a užitočného hmyzu je tu pritom omnoho viac. Preto je hmyz omnoho dôležitejší, než si vieme predstaviť. Keď zase zobrazujem rastliny, tam sa ich snažím vkladať do pozície silných a nastavených brániť sa, prípadne prerastať do rôznych ľudských podôb.
Ako som už spomenula, vo Vašich dielach sa vyskytuje rozmanitá flóra, no rovnako i fauna. Majú jednotlivé rastliny alebo motýle nejakú symboliku alebo ju možno hľadať skôr v iných prvkoch obrazu?
Nevyberám si väčšinou konkrétne rastliny a hmyz na základe nejakej všeobecnej a známej symboliky. Ja si tú symboliku asi vytváram sama. Často ma zaujme rastlina alebo konkrétny druh v knihe, prípadne si ho všimnem niekde pri prechádzke či v záhrade. Následne sa snažím o ňom niečo zistiť a spojiť si s ním príbeh. Niekedy zasa maľujem intuitívne. Obrazy vtedy vznikajú na základe toho, že v podklade, ktorý vylievam na plátno, vidím nejaký tvar alebo situáciu, na ktorú nadviažem maľbou. Takto vznikla napríklad aj maľba Lure by pretending. Je o motýľovi (Perlovec striebristopásavý), ktorý chodí ku konkrétnemu typu kvetín (sirôtky), pretože vie, že tam narazí na samičku. Narazila som naňho v mojej záhrade priamo pri sirôtke. Ale v obraze som tomu príbehu dodala trochu distopický charakter, kde zobrazujem niečo ako ľudskú ruku, ktorá sa snaží tohto motýľa nalákať sirôtkou, aby ho usmrtila.
Napriek tomu, že cez diela približujete vážne témy ako kolobeh života rastlín alebo poukazujete na klimatické problémy, Vaše výjavy pôsobia priam surreálne. Prečo?
Ten surreálny nádych vyžarujúci z diel nevznikol úmyselne. Ja som surrealizmus nikdy nemala veľmi rada. Hlavne Dalího vôbec nie. Nejako sa to začalo formovať a ja som si to uvedomila až vtedy, keď to o mojich dielach začali hovoriť iní ľudia. Možno za to môže aj ten spôsob práce. Nerada sa zbavujem farby, ktorú už nevyužijem pri práci, tak ju zlievam a následne vylievam na plátno. Beriem to ako podklad, krásne to ucelí a vyhľadí plátno, na ktoré potom maľujem. Zároveň to vytvorí také tečúce surreálne farebné plochy. Tie ma bavia, lebo to vytvára v diele nejaký pomer náhody. Tým pádom nie je celý ten proces úplne pod kontrolou.
Hoci poukazujete na svet rastlín, navzdory tomu Vaše obrazy pôsobia tmavo, možno až pesimisticky. Prečo je tomu tak?
Oni majú byť pesimistické a smutné. Zobrazujú ničenie krajiny. Je to zbierka dystopických príbehov, úzkosti a environmentálnych kríz ktoré, prežívam/prežívame, alebo budeme prežívať ako spoločnosť, no rovnako ako jedinci, každý vlastným spôsobom.
Ja som sa stretla vždy skôr s tým, že tam ten pesimizmus nikto nevidí. Divákovi diela prídu skôr pozitívne, čo mi vždy prišlo záhadné, ale akceptovala som to. Myslím, že ľudí metie tá farebnosť v tom. Automaticky tak vidia niečo krásne.
Je za tým ale vždy trochu moja vlastná frustrácia, ktorú prežívam veľmi intenzívne odkedy mám záhradu v spojení s vyzdvihovaním dôležitosti a chránenia našej prírody a ekosystému v ňom. Vnímam zmenu počasia a klímy o dosť intenzívnejšie práve posledné roky. Každé dlhšie sucho alebo výkyv je pre mňa stresujúci, čo sa premieta rovnako na moje obrazy. Úplne vnímam tie rozdiely, keď idem mestom a naopak, keď sa prechádzam záhradou. V meste nie je skoro žiadny hmyz. Dopady zmien tam nie sú také viditeľné. Ten šum mesta to úplne prekryje. Takže rozumiem, že pre niekoho sa žiadna zmena nedeje a ani si ju nevšimne.
Okrem maľby sa venujete taktiež objektom, alebo inštaláciám, keď dotvárate svoje výstavy a výjavy z prírody presahujú plátno. Ako príklad spomeniem výstavu Opeľovačov sen z roku 2024 v bratislavskej Comma gallery, kedy sa návštevník mohol cítiť podobne ako v záhrade, bol tam strom, dokonca si mohol aj sadnúť na lavičku… Vyskytujú sa vo Vašom portfóliu ešte nejaké výstavy, kde ste riešili podobne priestor s presahom?
Áno, rada používam materiály a objekty, ktoré by niekto asi vyhodil. Ten strom som tam chcela preto, lebo zomrel v našej záhrade pravdepodobne na porážku alebo šok z dlhého sucha a tepla. Tak som ho chcela použiť ako svedectvo zmeny, na ktorú sa rastliny nevedia adaptovať tak rýchlo, ako sa deje – tým pádom umierajú. Následne sa z tých stromov snažím spracovať objekty alebo ich ďalej využiť pri tvorbe.
Prvá výstavu s presahom bola asi v Turčianskej galérii v Martine, kde som prvýkrát maľovala steny galérie. Ďalej sa to rozvíjalo každou väčšou samostatnou výstavou napr. v Karpuchina Gallery v Prahe, ako i na Slovensku v DOT Gallery a následne v Comma Gallery. Keď to galéria dovolí a dá mi priestor a čas na spracovanie tej výstavy, tak sa toho väčšinou rada chytím. Baví ma hlavne práca s drevom či drevenými objektmi, nábytkom, s ktorým sa dá ďalej manipulovať a meniť ho. Ponúka to strašne veľa možností a neočakávaných situácií. Prináša to aj tú zábavu do práce popri tom pesimizme z témy.
Takisto máte na konte niekoľko vytvorených grafík pre Čierne diery. Môžete o nich niečo povedať?
Bola to vždy príjemná spolupráca. Mala som úplne voľnú ruku v tvorbe, čo oceňujem. Robila som pre nich dve grafiky.
Jedna zobrazovala bytový dom v Nižnej Maši, ktorý ako organizácia odkúpili a snažia sa ho rekonštruovať. Takže na obraze je zobrazená ruka, ktorá sa snaží tento objekt držať a chrániť. Zároveň som to robila v období, kedy banské vody otrávili rieku Slaná a zafarbili ju do oranžova. Rieka preteká blízko bytovky, tak som zachytila aj toto ekologické nešťastie stále ovplyvňujúce ten región.
Druhá grafika zobrazuje Prugerku, ktorú sa konečne v nedávnej dobe podarilo zrenovovať. Je to krásne miesto na oddych. Snažila som sa do nej vložiť rastliny, ktoré tam rastú a okienko pochádzajúce z domčeka, ktorý teraz funguje ako komunitné centrum a je symbolom záhrady.
Aké techniky využívate ešte vo svojej tvorbe?
Aktuálne hlavne airbrush a drevorezbu. Štetec posledné roky používam iba na detaily. Od začiatku používam akryl, lebo s olejom som nebola nikdy úplne kamoš. To dlhé schnutie mi nebolo nikdy moc blízke. Pri expresívnej maľbe ma bavil akryl a jeho možnosti. Teraz si to vyžaduje ten airbrush, s ktorým pracujem. Riedim si farby do fľaštičiek, takže môžem používať len istý typ akrylu, ktorý má malé pigmenty neupchávajú nástroj a vedia plynule vyfúknuť farbu na plátno. Ešte teda používam veľa papierové pásky, ktorými si ohraničujem miesta a tvary, ako i vylievanie farby na plátno alebo drevo. Je to rôznorodé. Keď sa snažím docieliť nejaký efekt, hľadám možnosti, ako sa k tomu priblížiť rôznymi technikami.
Čo Vás najviac baví na tvorbe?
Asi ten moment v procese, keď nemám všetko pod kontrolou. Tým pádom vznikne niečo, čo by som nevedela ani sama napodobniť, aj keby som veľmi chcela. Dostanem sa vlastne do stavu, kedy si neuvedomujem, ako úplne niektoré diela vznikli. Vtedy pracujem na nejaký autopilot – som trochu mimo seba. Je to strašne zaujímavé sa na to spätne pozrieť s odstupom nejakého času alebo keď sa ku mne domov dostanú diela po nejakej dlhšej dobe z výstavy.
Kto alebo čo je pre Vás inšpiráciou?
Hmmm, nemám úplne ukotvené inšpiračné zdroje. Vždy ma zásadne ovplyvní nové prostredie, v ktorom sa ocitnem. Mám rada silné ženy a ženy umelkyne, ako napríklad Hilma af Klint alebo Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma architektúra 20. storočia a všetko, čo sa týka krajiny, rastlín a prírody.
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké máte záľuby?
Tým, že som výtvarníčka a nemám bežnú prácu, do ktorej by som chodila v nejako časovom ohraničení, tak veľmi neodlišujem, či je víkend alebo týždeň, či pracujem alebo mám voľný čas. Moja práca sa zlieva s mojím koníčkom a s tým, čo ma zaujíma. Väčšinu času teda pohltí ateliér a záhrada. Niekedy pracujem aj priamo v záhrade, ak to počasie dovoľuje. Neviem sa sústrediť na viac vecí naraz. Čím viac vecí robím, tým je moja myseľ roztržitejšia. Takže som rada, že si môžem môj deň nastaviť podľa vlastného tempa. Sú však týždne, kedy si nemôžem dovoliť robiť nič iné, lebo ma čaká výstava. Moja technika je celkom zdĺhavý proces, ktorý vyžaduje pomerne veľa času a drevorezba aj fyzickej záťaže. Preto, keď chcem vypnúť, stačí zobrať psa a ísť sa prejsť. 🙂
Na čom momentálne pracujete? Aké plány máte do budúcna?
Momentálne ma čakajú 3 skupinové výstavy v Česku, 1 výstava, ktorú pripravujem spolu s manželom – tiež výtvarníkom, a v závere roka by to mala byť samostatná výstava, ak všetko vyjde podľa plánu. Takže teraz sa snažím všetky sily koncentrovať do tvorby. Čaká ma veľa práce s drevom, ale nič nemám naplánované podrobne, lebo často pracujem intuitívne. Moje plány väčšinou staviam na základe deadlinoch výstav.
A rozsiahlejšia otázka na záver. Zasiahlo Vás nejako aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Ako ho vnímate? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Nikto asi nečakal, aké dno sa dá dosiahnuť v tomto smere, ale veľmi pekne to ukázalo, ako sa vie kultúrna obec zomknúť proti nepriateľovi.
Neviem úplne aké zmeny by sa mali udiať, aby sa umelci cítili bezpečne a stabilne, lebo predtým proste FPU fungovalo dobre. Asi by som však úplne nechcela byť ako umelec odkázaná na štát s nejakým nepodmieneným príjmom ako to funguje napr. v Írsku. Lebo vždy príde niekto, kto Vám bude nadávať, že si to nezaslúžite a že máte ísť robiť za pás. Spoločnosť v tejto krajine nevie príliš oceniť umenie ani jeho hodnotu.
Vo Fonde na podporu umenia boli predtým odborníci. Vždy to bolo finančné ohodnotenie za nejakú prácu (projekt), nikto nič nedostal len tak. Podľa mňa by stačilo, keby tu vo vláde sedia ľudia, čo nerozkrádajú štát a nesnažia sa z pozície, ktorú si ani náhodou nezaslúžia, šikanovať ľudí v kultúre a priraďovať dotácie na ohňostroje a kaviarne ich kamarátok.
Kristína Navrátil, rodená Bukovčáková (1991, Trnava)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2011–2015 absolvovala bakalárske štúdium na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici v Otvorenom ateliéri maľby u prof. Jána Kudličku, ArtD. a doc. Mgr. art. Rastislava Podobu, ArtD.. Následne rokoch 2015–2018 pokračovala v magisterskom štúdiu na UMPRUM v Prahe, na Katedre volného umění, v Ateliéri intermediální konfrontace u prof. Jiří Davida a doc. Milana Saláka.
Medzitým sa v roku 2013 zúčastnila študijného pobytu na Akademia Sztuk Pięknych w Krakowie v Poľsku v ateliéri prof. Andrzeja Bednarczyka.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku, v Česku, Taliansku, USA a v Singapure. Taktiež sa zúčastnila na viacerých umeleckých veľtrhov v Maďarsku, Rakúsku a Taliansku.
V súťaži Maľba roka Nadácie VÚB získala v roku 2015 2. miesto a v roku 2016 bola ocenená 1. miestom.
Kristína Navrátil sa vo svojej aktuálnej tvorbe venuje environmentálnym témam. Vychádza zo strachu a pochybností nad dopadom ekologickej krízy, ktorú pozoruje v okolitej prírode. Vo svojich dielach preto poukazuje primárne na krehkosť prírody – najmä zobrazovaním kolobehu života rastlín a prehliadaného úžitku hmyzu vnímaného prevažne neprávom ako škodcu. Rovnako skúma vzťah rastliny ako opeľovaného objektu verzus hmyzu ako opeľovača. Inšpiráciu čerpá nielen z pozorovania krajiny okolo seba, ale i zo svojej záhrady, atlasov rastlín, ale aj z vlastného, no rovnako zdieľaného prežívania environmentálnej zmeny. Jej diela sa preto vyznačujú osobnou surreálnou mytológiou s temnou, priam pesimistickou farebnosťou.
Vo svojej predošlej tvorbe sa Kristína Navrátil venovala vzťahu človeka a prírody v kontexte toho, ako krajina ovplyvňuje človeka, v minulosti a dnes. Jej vtedajšie maľby sa vyznačovali expresívnym rukopisom.
Kristína Navrátil prevažne tvorí v médiu maľby, ale pracuje aj s inštaláciou, objektom či grafikou.
Aktuálne žije a tvorí v Matúškove.
