Začiatkom týždňa, počas mojej krátkej návštevy Slovenska, sa mi podarilo navštíviť niekoľko výstav. Prvou z nich bola výstava Jana Farmanová: Rieka vlasov v Schemnitz gallery v Banskej Štiavnici. Výstava začala vernisážou dňa 4.9.2026 o 19.00 a jej kurátom je Juraj Čarný. Výstavu Rieka vlasov je možné vidieť naživo už len do pondelka 5.10.2026, keď cez víkend je galéria otvorená a cez pracovné dni je možné výstavu vidieť prípadne po ohlásení vopred.
Či už výstavu Jana Farmanová: Rieka vlasov stíhate navštíviť alebo nie, prečítajte si reportáž z nej, kde sa dozviete viac o vystavených dielach, jej autorke a o Schemnitz gallery.
O výstave Rieka vlasov
(Ne)viditeľný čas
Výstava Rieka vlasov v banskoštiavnickej Schemnitz gallery nie je prvou výstavou, kde som mala možnosť vidieť naživo diela slovenskej umelkyne Jany Farmanovej. Prvýkrát som ich videla približne pred dvoma rokmi na výstave Čas na ženský svet v bratislavskej galérii Nedbalka, z ktorej som napísala vtedy aj recenziu. Avšak čo chcem povedať, že rovnako vtedy, ako i dnes, je v jej tvorbe prítomný (aj) čas. A nielen v tvorbe, je možné ho nájsť ukrytý v názvoch oboch výstav. Hoci diela na výstave Čas na ženský svet prezentovali väčšie spektrum tém, nedá sa povedať, že by výstava Rieka vlasov nejako zaostávala. Práve naopak.
Rieka vlasov
Na tejto výstave sú v hlavnej úlohe vlasy. Ak by sme si už chceli rozobrať len názov výstavy – Rieka vlasov, tak nám vyjde viacero pohľadov. V prenesenom význame hovorí o množstve diel, kde je vlasov snáď toľko veľa, ako vody v rieke. Počet vlasov je neraz naznačený v samotných dielach Jany Farmanovej ako nekonečný, napríklad v dielach ako Intuícia, Večná, Nekonečné vrkoče alebo Figúra. Takisto sa môžeme pozrieť na rieku ako symbol plynutia času – podobne ako je to u vlasov, na ktorých sa tiež prejavuje čas: postupne rastú, vekom menia svoju hustotu a strácajú pigment – ošedivejú. Zároveň rieka tu prestavuje prepojenie vlasov s prírodou, konkrétne človeka s prírodou, keďže na výstave Rieka vlasov možno nájsť aj diela ukazujúce autorkin vzťah k prírode.
Návrat do minulosti
Z pohľadu času sa môžeme pozrieť inými očami cez dva obrazy, ktoré zažili návrat v čase. Echo z 18. storočia I a Echo z 18. storočia II boli inšpirované dielami z Musée Cognacq-Jay v Paríži.
Spomienka
S plynutím času súvisí taktiež jedno dielo, ktoré sa mohlo divákovi na prvý pohľad javiť, že úplne nepatrí k výstave Rieka času. Ide o maľbu Manuška zobrazujúcu autorkinho psíka, o ktorého prišla kvôli chorobe pár dní pred výstavou. Jana Farmanová je známa tým, že zobrazuje témy jej blízke a domáci miláčik, tak nebol výnimkou. V kontexte tejto výstavy však s týmto dielom súvisia pojmy ako plynutie času, kolobeh života a spomienky, tiež typické pre autorku.
Vrkoče
Vrkoče ako naša DNA
Vráťme sa zas naspäť k vlasom. Tie sú na výstave Jana Farmanová: Rieka vlasov najčastejšie upravené v podobe voľne zapletaného vrkoča. Na mnohých dielach je tu zobrazený len samotný vrkoč. V niekoľkých prácach je vytvarovaný do symbolu nekonečna, v dielach ako Intuícia, Nekonečné vrkoče alebo Figúra je vrkoč prepojený so ženským telom, umiestnený na prsiach alebo aj v oblasti panvy, kde leží maternica – orgány súvisiace s materstvom. Ukazuje tak na plodnosť – vznik nového života, kolobeh života, či prenos dedičných informácií. Ako autorka spomína, je tu paralela s DNA (aj samotná zapletená štruktúra vrkoča ju pripomína), ktorá sa prepája vo vlasoch našich príbuzných a predkov. Podobné prepojenie poukazujúce na predávanie genetických informácií alebo dedičnosť možno nájsť i v práci Ona a mama, kde vrkoč sťa pupočná šnúra smeruje z pupka smerom nahor, je prepojený akoby cez vrkoč matky so samotnou matkou. Takisto tu ukazuje na vzťah matky a dcéry – tiež tému, ktorej sa Jana Farmanová venuje v tvorbe.
Návrat k naším koreňom
Hneď v prvej miestnosti výstavy Rieka vlasov sú vystavené akvarely a kresby tušom, ktoré sa zameriavajú prevažne čisto na vlasy, vrkoče. O niektorých som už niečo povedala, ale za zmienku tu stojí aj dielo Veľké pole. To znázorňuje niekoľko vrkočov rôznej hrúbky ležiacich vodorovne. Tie evokujú myšlienku prepojenia s prírodou, konkrétne s poľom a jeho brázdami. Avšak v tejto myšlienke je možné nájsť tiež viaceré asociácie. Napríklad s dedičstvom – pole ako symbol predávania majetku v minulosti, ktoré slúžilo ako zdroj obživy, či s rodnou hrudou, poukazujúcou na korene, odkiaľ pochádzame. Pole taktiež je symbolom kolobehu – na jar sa doň zasadí plodina, ktorá v lete rastie, na jeseň je už vhodná na zber a v zime pole odpočíva, aby bolo prípadne o rok znovu schopné rovnakého cyklu. Ročné obdobia sú si podobné s kolobehom ľudského života.
Vrkoč nielen ako osobná spomienka, ale ako aj filozofia
Otázkou je: Prečo sa práve vrkoče objavujú tak často vo Farmanovej tvorbe? Odpoveď je jednoduchá, ale zároveň trochu dlhšia. Vrkoč či vlasy sú korunou každej ženy – hlavnej témy, ktorou sa umelkyňa zaoberá. Jana Farmanová však čerpá aj zo svojich spomienok na starú mamu – na večerné rozpletanie vrkoča. Vrkoč však nebol v minulosti výnimočný – práve naopak. Sama si spomínam na detstvo u starej mamy, ktorá si rozpustila vlasy pred ich umytím, ktoré si potom rozčesala a znovu zaplietla do vrkoča, ktorý si zopla na vrchu hlavy. Vždy bolo pre mňa prekvapením, aké má starká dlhé vlasy, lebo som bola zvyknutá ju vidieť najmä so zopnutými vlasmi. Takýto spôsob úpravy vlasov bol v minulosti (nielen) na území Slovenska bežný, bol totiž praktický – vlasy vo vrkoči, prípadne ešte zmotané a vypnuté nahor nezavadzali a dali sa dobre ukryť pod čepiec alebo šatku.
Avšak dlhé vlasy či vrkoč sa spájajú s mnohými kultúrami či náboženstvami. Jana Farmanová v tomto prípade nevychádza len z osobných spomienok, ale čerpá i z východných kultúr a filozofií, kde sú napríklad v japonskej kultúre spájané s úctou k predkom.
Ženský svet
Od prvej steny plnej diel zameraných najmä na vlasy o niečo ďalej nachádzam aj maľby žien, kde však tiež dominujú vlasy, ale nie je to pravidlo. Žena je vo Farmanovej tvorbe dominantná. Inak to nie je ani na výstave Rieka vlasov. Typické sú vysoké, chudé ženy namaľované na úzkych, zväčša dvojmetrových plátnach, kde vertikalita plátna len zdôrazňuje ženskú figúru a mnohokrát jej dlhé zapletané vlasy. Tu spomeniem diela ako Križovatka, Putá, Dedičstvo a Silné puto. Všetky ženy tu pôsobia uvoľnene, slobodne, ale aj záhadne.
Na výstave Jana Farmanová: Rieka vlasov sú diela zamerané tiež na prepojenia s prírodou. Jedným z nich je Liečenie jarou, kde flóra – ťahavé rastliny, priam liany s listami splývajú s vrkočmi zajedno. S ťažkosťou tu rozoznať vlas od rastliny, ktoré svojimi ťahmi a farebnosťou splývajú v jedno.
O niečo ďalej, na jednej strane vystaveného paravánu, je Medúzka. Možno ju tiež zaradiť do prepojení s prírodou, kde zapletané vlasy na modrom pozadí pripomínajú morskú medúzu.
Keď rukopis odzrkadľuje tému
Farmanovej diela odzrkadľujú aj spracované témy po technickej stránke. Už len zvolená farebnosť – prevažne pastelové farby, mäkké svetlo a jasnosť vplývajú na diváka pozitívne. Taktiež sa spájajú s jemným ženským svetom, ktorý umelkyňa zobrazuje.
Na výstave Rieka vlasov boli po technickej stránke zastúpené dva druhy diel: olejomaľby na plátnach a potom kresby tušom, prípadne kombinácie s akvarelom na papieroch. Rovnako tieto techniky podčiarkujú témy, ktorými sa Farmanová zaoberá. Pri olejomaľbe je dôležitý čas a jeho plynutie, kým farba na plátne uschne – rovnako čas zohráva dôležitú úlohu i po tematickej stránke, ako to už bolo spomenuté. Pri kresbe tušom, kde sa nachádzajú aj rozpité časti, alebo akvareloch, je to o spontánnom geste, náhode a uvoľnenosti. Uvoľnenosť možno vidieť v ťahoch štetca, ktorá je kľúčová pre zobrazenie vlasov. V mnohom tu teda nastáva prepojenie vlastností samotných techník s vlastnosťami žien, aké Jana Farmanová zobrazuje, či s témami, ktorými sa zaoberá. Je teda zaujímavé hľadať tieto paralely, či už sú náhodné, alebo zámerné.
O Jane Farmanovej
Jana Farmanová (1970) je slovenská umelkyňa a maliarka. V rokoch 1989–1996 študovala maľbu u prof. Jána Bergera na VŠVU v Bratislave. Jej tvorba bola prezentovaná vo väčšine významných slovenských galériách. Na konte má, okrem Slovenska, samostatné a skupinové výstavy taktiež v Česku, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Belgicku, Nórsku, vo Veľkej Británii či v USA.
Vo svojej tvorbe sa Jana Farmanová venuje témam jej blízkym – zobrazuje prevažne ženský svet. Vychádza zo svojej vlastnej skúsenosti ženy, manželky, matky. Zameriava sa na telesnosť a premeny: proces dozrievania z dievčaťa na mladú ženu, jej zrelosť, cyklickosť a materstvo. Reflektuje otázky lásky a medziľudských vzťahov, partnerských i rodinných, vrátane vzťahu matky a dcéry. Špecifické miesto patrí jej vzťahu k prírode, koreňom, domovu, identite – osobnej i kolektívnej. V jej tvorbe možno nájsť pohľad na spoločenské témy a všeobecné témy ako bytie, premeny, pamäť a smrť. Venuje sa prevažne figurálnej maľbe. Charakteristický je pre ňu expresívny, uvoľnený rukopis s pastelovou farebnosťou.
O Schemnitz gallery
Schemnitz gallery je galéria súčasného umenia, nachádzajúca sa na Ulici Andreja Sládkoviča 53 v Banskej Štiavnici. Sídli v zrekonštruovanom renesančnom dome zo 16. storočia – v tzv. Senensisovom dome. Jej názov pochádza z pôvodného nemeckého názvu Banskej Štiavnice z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie, Schemnitz. Od svojho vzniku v roku 2013 sa galéria zameriava na prezentáciu aktuálnych tendencií v súčasnom výtvarnom umení.
Za výstavný program Galérie Schemnitz je zodpovedná galerijná rada zložená z renomovaných odborníkov. Galéria sa tak zameriava na obsahovo a vizuálne kvalitné výstavy – či už renomovaných alebo začínajúcich umelcov. Vystavujú tu prevažne slovenskí umelci, ale výnimkou nie sú ani zahraniční umelci.
Záver z výstavy Rieka vlasov
Diela Jany Farmanovej ma už zaujali na spomínanej výstave Čas na ženský svet, ktorú som videla pred takmer dvoma rokmi v bratislavskej Nedbalke. Preto ma potešilo, že počas mojej návštevy Slovenska som mala znovu možnosť vidieť Farmanovej diela naživo počas jej samostatnej výstavy Rieka vlasov v Galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici.
Do galérii som sa vybrala v pondelok, nakoľko som našla uvedené, že galéria býva v tieto dni otvorená, ale dopredu som sa pre istotu aj ohlásila – a spravila som dobre. Galéria je zvyčajne otvorená cez víkendy, ako som sa neskôr dozvedela, takže v pondelok galériu otvorili extra kvôli mne, za čo som veľmi vďačná. Týmto mám radu pre vás – čitateľov, ak chcete navštíviť výstavu v súkromných galériách, pre istotu sa dopredu ohláste. Napíšte správu alebo zavolajte a prezistite si, či v daný čas bude otvorená. Ak by aj nebola, mám skúsenosť, že mnoho galérií je ochotných sprístupniť výstavu tiež mimo otváracích hodín, no nie je to pravidlo. Preto je dobré sa s pracovníkmi galérie vopred skontaktovať. Zároveň mám radu aj pre samotné galérie – a to napísať všade aktuálne otváracie hodiny – prípadne pridať poznámku s kontaktom, ak je galéria nastavená tak, že je ochotná prijímať návštevníkov aj po dohode.
A teraz naspäť k výstave Jana Farmanová: Rieka vlasov. Potešilo ma, že som tu mohla vidieť viac rozvinutú tému vlasov, s ktorými som sa stretla už pri niektorých dielach v Bratislave. Spomínané vlasy či vrkoče v hlavnej úlohe tu personifikovali viaceré témy. Najviac ma fascinovali prepojenia s časom alebo s prírodou, ktoré tu boli najviac dominantné. Taktiež som tu videla maľby zamerané na tému príroda, maľby inšpirované historickými dielami z 18. storočia, či diela s osobným kontextom, ako napríklad zobrazenie psíka Manušky. Avšak nemožno povedať, že tieto tematicky iné diela by tu vyrušovali, naopak, vytvárali spolu jeden celok. Samotné diela nesklamali ani po technickej stránke. Okrem olejomalieb tu boli kresby tušom, mnohé v kombinácií s inými technikami ako akvarel alebo gvaš. Uvoľnený Farmanovej rukopis, pastelová farebnosť a prevažne mäkké svetlo a jasnosť len dopĺňali tento ženský svet – tému, ktorej sa Jana Farmanová venuje.
V závere by som výstavu Jana Farmanová: Rieka vlasov, alebo Farmanovej diela, odporučila vidieť naživo každému, kto si chce oddýchnuť v príjemnom ženskom prostredí. Divák tak môže nahliadnuť do ženského sveta cez subjektívny pohľad Jany Farmanovej, ktorá sa však nebojí doň prichádzať s objektívnymi témami inšpirovanými vlastnými zážitkami a skúsenosťou či rôznymi kultúrami, filozofiami alebo dejinami umenia a pridávať doň skrz symboliku viacero scenárov, ktoré môže divák odhaľovať. V konečnom dôsledku sa mu však odkryje jeden úžasný komplexný príbeh ženského sveta vytvorený Janou Farmanovou, ktorý istotne stojí za odhalenie.
