Lucia Veselá: Zaoberať sa aspektami ľudskosti v umení mi príde zmysluplné.

Roky štúdia iného zamerania jej priniesli odvahu študovať umenie. Počas štúdia ju zaujali vzťahy v prírode, ako aj medzi ľuďmi. Najmä tie medziľudské vzťahy, ako i komunikáciu skúma prostredníctvom fotografie, objektu a maľby. Lucia Veselá predstaví v rozhovore svoju tvorbu, ale aj prezradí, ako prepája jednotlivé médiá, či ako vznikali jej „komunikačné prostriedky“.

Vo svojej tvorbe sa zaoberáš prienikom maľby a fotografie nielen po obsahovej stránke, ale aj po technickej. Čo sa týka tém, tak sa zaoberáš problematikou medziľudských vzťahov. Poďme však k tvojim začiatkom. Vyštudovala si ekonomické zameranie. Prečo si sa potom rozhodla pre výtvarné umenie? Čo ťa na ňom zaujalo?

Ja si už od škôlkarských čias pamätám momenty nevýslovnej radosti, keď som robila niečo tvorivé. Najradšej som maľovala a kreslila. Vždy ma lákalo výtvarné umenie, ale bola som dosť nesmelá. Neodvážila som sa ani hlásiť na školu umeleckého zamerania, hoci som k tomu prirodzene inklinovala najviac. Roky štúdia iného smeru mi ale dodali odvahu. Potrebu študovať umenie som teda už začala brať ako existenčnú. Nestačilo mi mať umenie ako niečo vedľajšie, ale ako niečo, čím sa chcem aktívne zaoberať, žiť s tým. Asi ma teda primárne zaujal pocit naozajstne prežívaného života v tvorivosti.

Študovala si maľbu v bakalárskom programe na Akadémií umení v Banskej Bystrici, neskôr si pokračovala v magisterskom štúdiu na VŠVU v Bratislave. Akým témam si sa vtedy v maľbe venovala?

Na Akadémii umení v Banskej Bystrici som študovala prvé dva roky. Za ten čas som tu okrem dobrých priateľov získala veľa kvalitných odborných skúseností. Programy v počiatočných ročníkoch boli venované do veľkej miery maliarskym a kresebným štúdiám, najmä podľa živého modelu. Kládol sa dôraz na precítenie materiality zobrazovaného, svetelných podmienok, kompozície… Nezabudnuteľné boli pre mňa plenéry.

Na VŠVU v Bratislave som sa začala viac venovať artikulovaniu vlastných tém v maliarskom médiu. Zaujímal ma život prírody, vzťah človeka k nej, ich vzájomné ovplyvňovanie, uvažovanie o možnosti dosiahnutia akéhosi až romantického balansu medzi nimi. Hľadanie rovnováhy medzi človekom a prírodou sa mi pretavilo do skúmania rovnováhy a asymetrie v medziľudských vzťahoch. V skratke by som povedala, že ma zaujíma vzťahovosť ako taká.

Ako sme spomenuli, ústredné témy, ktorým sa venuješ, sú medziľudské vzťahy a komunikácia, hlavne tá neverbálna. Spolupracovala si s Ľudmilou Machovou na dvoch projektoch, kde ste spoločne riešili túto problematiku. Najskôr na výstave s názvom 237,7, prezentovanú v Topoľčanoch v roku 2018, následne o rok neskôr v Ostrave na výstave Hľadanie spojenia. Boli projekty s Ľudmilou Machovou prvé, kde si začala riešiť problematiku medziľudských vzťahov? Čím ťa zaujala táto problematika, že si sa rozhodla na ňu poukázať? Môžeš v skratke popísať obe projekty, o čom pojednávali?

Vzťahovosťou som sa zaoberala už počas štúdia. Medziľudským vzťahom a dôležitosti dialógu v nich som sa venovala v diplomovej práci. Spolupráca s Ľudmilou Machovou posunula tento záujem i do iných médií okrem maľby, čomu som veľmi rada. Obe sme primárne maliarky. Vzájomnou spoluprácou sme vytvorili projekty, ktoré okrem inštalácie a videa boli aj participatívne. Účasť diváka v nich bola nevyhnutná pre ich úplnosť. Diváka sme pozývali k otvorenému dialógu k stolu. Jeho súčasťou bol dotyk uskutočňovaný prostredníctvom rôznych druhov našich maliarskych štetcov. Cieľom bolo uvoľnenie a otvorenie sa obyčajnému rozhovoru, postavené na základoch hry a príjemného dotyku na dlaň a ruky.

Táto aktivita pôvodne vzišla z našich dialógov s Ľudmilou v spoločnom ateliéri, na prestávkach pri maľovaní. Aktivita dotyku štetcom bola vítaná aj v rozhovoroch s divákmi. Veľa z nich ocenilo možnosť rozhovoru, ako i doslova príjemne strávený čas počas výstavy.

Zaujíma ma a baví skúmať, čím je človek prirodzene obklopený. Čo a kto ho utvára. Človeka formuje prostredie, v ktorom žije. Medziľudské vzťahy sú jeho súčasťou. Kvôli ich dennej samozrejmosti je však ich dôležitosť prehliadaná. Zaoberať sa aspektami ľudskosti v umení mi príde zmysluplné.

Na výstave Miesto stretávania pracuješ metaforicky s miestami, kde cítiť prítomnosť človeka, ale človek sa na obrazoch nenachádza. Premýšľaš aj nad „trvácnosťou“ bodu stretnutia v súvislosti s pominuteľnosťou. Ako si sa snažila „trvácnosť“ momentu zachytiť v maľbách?

Chcela som vytvoriť akýsi protipól k prchavosti chvíľ. Dať tak možnosť sebe aj divákovi v nich zotrvať. Námety na obrazoch som teda maľovala ako odtlačok situácie, pozastavenej v čase, krátko pred jej zmenou, či po nej. Dôležitú úlohu v maľbách zohrávala efemérnosť, časovosť, svetelnosť.

Na výstave Dobrodružná situácia v trnavskej Synagóge si rozvíjala tému medziľudských vzťahov vo viacerých médiách. Okrem maľby sa tam objavili fotografie, objekty, či video. Vo veľkorozmerných abstraktných maľbách znázorňuješ i neurčité krajinné horizonty zahalené v hmle. Ako by si tieto obrazy asociovala s medziľudskými vzťahmi?

Život a deje v prírode sú pre mňa častou inšpiráciou. Nachádzam v nich veľa paralel s dejmi v živote človeka a jeho vzťahoch. Horizonty a ich jemné až nebadateľné farebné prechody vo mne asociujú krehkosť zmien a vývoj vzťahov, často i neuchopiteľnosť situácií v nich.

Na výstave sa objavili taktiež tvoje analógové fotografie znázorňujúce rôzne každodenné situácie a predmety, pri ktorých sa ľudia stretávajú, komunikujú, sú si blízki. Čím ťa zaujalo médium fotografie? Ako s ním následne pracuješ?

Páči sa mi vizualita analógovej fotografie. Rukodielnosť procesu pri jej spracovaní ma baví, ako aj to, že môžem jej výraz po odfotení vlastnoručne značne ovplyvniť. Pri vyvolávaní sledujem citlivosť námetu na dobu a spôsoby osvetľovania. Na rozdiel od maľby je pri vyvolávaní fotografie dôležitá každá sekunda. Experimentujem s rôznymi podkladmi, na ktoré fotografie vyvolávam. Fotografia mi vo všeobecnosti umožnila rozšíriť možnosti umeleckej výpovede.

Lucia Veselá vytvorila aj cyklus fotografií s maskami pre Dominiku Brečkovú. Jej fotografie nájdete v galérii v rozhovore s Dominikou Brečkovou tu.

Vytvorila si aj objekty súvisiace s ľudskou komunikáciou. Predmety ako mixér či prachovka, ktoré spájaš do jedného objektu, sú nám známe z domáceho prostredia. Čo symbolizujú v rovine medziľudských vzťahov tieto predmety?

Hoci prachovku alebo mixér spája úžitková funkcia istej starostlivosti, nachádzajú sa na opačných póloch bezpečnosti, či príjemnosti kontaktu. V objekte som sa snažila vytvoriť prekvapivý moment, kedy pri spustení mixéra, namiesto nebezpečia po priblížení, prichádza pohladenie. Zaoberala som sa v ňom myšlienkou starostlivosti o iných, vzťahmi okolo nás, a tiež prekonávaním bariér a strachu zo zraniteľnosti vznikajúcej pri zbližovaní sa s iným človekom.

Ak by sme mali charakterizovať tvoju tvorbu, aké symboly požívaš najčastejšie, ktoré pomenúvajú medziľudské vzťahy, situácie, ktoré v nich nastávajú, či komunikáciu? Čo prípadne znamenajú konkrétne symboly?

Nie som si istá, či sa všetko dá pomenovať ako symbol. Ale témy, na ktorých pracujem, sú z môjho pohľadu citlivé. Preto veľa mojich diel charakterizuje istý stupeň krehkosti a efemérnosti. Často však pracujem s predmetmi bežnej ľudskej potreby – predmetmi, ktoré nás obklopujú denne. Jedným z nich sú napríklad dvere alebo prah ako symbol bariéry, ale zároveň i spriechodňovania. S týmito spojitosťami stavania prekážok alebo otvárania sa v medziľudskom kontakte som pracovala ako i v maľbe, tak aj v objekte.

So vzťahmi ide ruka v ruke aj čas. Jemu sa venuješ na poli maľby a fotografie. Ako tieto dve média prepájaš?

Čas a časovosť sú pre mňa rovnako dôležité tak ako v maľbe, tak vo fotografii. V maľbe často zachytávam motívy okamihu, situácie časovo pominuteľné. Ak neodfotím námet v určitom okamihu, jeho atmosféra alebo samotný námet je v častokrát v nenávratne. Mrzí ma každý takýto moment, ktorý nestihnem. Jednak pri maľbe, jednak pri analógovej fotografii je pre mňa stále výzvou vystihnúť chvíľu, kedy sú hotové, aby som ich nekazila prípadnými ďalšími zásahmi. Ústredné prepojenie medzi maľbou a fotografiou vidím v rukodielnosti procesu, vo fyzickom kontakte s maliarskymi médiami a práci vyvolávania analógových fotografií v tmavej komore.

V tejto uponáhľanej dobe sociálnych sietí, kde sa komunikácia scvrkla len do krátkych správ a emotikonov, či neosobných videohovorov, sa vzťahy, blízkosť a neverbálna komunikácia odsúvajú na druhú koľaj. Ty sa však snažíš poukazovať na tieto problémy svojou tvorbou. Pomocou objektov nútiš divákov komunikovať medzi sebou. Spomeniem výstavu Medzi nami, ktorá sa uskutočnila minulý rok v Olomouci. Výstava bola interaktívna. Návštevníci si mohli vyskúšať funkciu daných objektov ako Bariéra, Úkryt a iné. Môžeš objasniť funkciu týchto objektov? Ako prebiehala komunikácia pomocou nich?

Idea objektu Bariéra bola podložená mojou reálnou skúsenosťou – rozhovoru cez zamknuté dvere. Situácia, kedy sme sa s človekom vzájomne nevideli a nevedeli vzájomne odčítať reakcie, vytvorila zaujímavý moment, kedy sa každý zo svojho zdanlivého bezpečia vďaka bariére dverí zdôveril v rozhovore viac. Podobným spôsobom som postavila Bariéru v galérii s dvomi stoličkami z každej strany. Následne som tak pozývala divákov k rozhovoru. Pocit bezpečia a zároveň istej zraniteľnosti mala navodzovať haptickosť jemných tráv objektu Bariéra.

Úkryt vznikol v nadväznosti na objekt Bariéra. Tu som však pracovala s trávou, ktorej steblá sú pichľavé. Úkryt tak pomyselne chránil toho, kto sa v ňom ocitol. Možnosť dialógu a bezpečného prostredia som snažila vytvoriť priamo vo vnútri objektu.

Pri výstave Medzi nami som využila, za pomoci kurátora Davida Bartoša, špecifickosť poschodového výstavného priestoru na vytvorenie ďalšej možnosti pre spriechodnenie komunikácie. Hliníkovou rúrou som spojila pochodia tak, aby si cez ňu mohli diváci „zavolať“. Vďaka materiálovej vodivosti zvuku bolo počuť aj to najtichšie šepnutie tak, akoby človek stál bezprostredne blízko druhého človeka. Bol to na jednu stranu zábavný, ale aj zbližujúci prvok pre divákov.

Pri spomínaných objektov Bariéra a Úkryt si pracovala s prírodnými materiálmi – jemnými trávami. Môžeš prezradiť ako tieto objekty vznikali? Odkiaľ si získala tieto trávy?

Veľmi rada behávam a prechádzam sa po okolitých lúkach a lesoch Bratislavy, ktoré mám bezprostredne blízko miesta bydliska. Baví ma sledovať jemnosť zmien v prírode počas dní, ročných období, taktiež krehkosť rastlín, najmä tráv. Nosila som si ich do ateliéru a domov. Začali sa mi postupne vnárať do výtvarného uvažovania.

Proces ich vzniku bol veľmi pomalý. Spočiatku som plnila ateliér snopmi a kyticami z tráv. Tie som následne procesom podobnému vyšívaniu zapichávala steblo po steble do jutového podkladu na drevenej konštrukcii. Bola to veľmi meditatívna činnosť.

Spomenuli sme, že využívaš rôzne média ako maľbu, fotografiu, objekt, video. Ktoré médium preferuješ?

Najbližším médiom je mi maľba.

A otázka na záver. Čo plánuješ do budúcna vo svojej tvorbe?

Najbližšie ma čaká realizácia objektu vo verejnom priestore. Lokalita rušného mestského prostredia, kde má byť objekt situovaný, tiež poveternostné podmienky, ktorým bude podliehať, sú pre mňa výzvou. Ďalej plánujem menšie experimenty s fotografiou. A najmä chcem pokračovať v tvorivom dialógu s maľbou.

Lucia Veselá (1985, Trnava)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

Začiatok bakalárskeho štúdia absolvovala na Katedre maľby AU v Banskej Bystrici, pod vedením prof. Ľudovíta Hološku, akad. mal., ktoré nakoniec ukončila na VŠVU. Následne pokračovala v magisterskom štúdiu na Katedre maliarstva VŠVU v Bratislave, pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD., ktoré ukončila v roku 2017.

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku a Poľsku.

V roku 2019 bola finalistkou súťaže Maľba roka.

Lucia Veselá sa vo svojej aktuálnej tvorbe tematicky venuje predovšetkým medziľudským vzťahom a komunikácii.  Snaží sa mapovať potrebu autentickej blízkosti človeka.  Zaujímajú ju okamihy nenápadných situácií každodennosti, ale i prchavé javy utvárané v prírode. Komunikácia ju zaujíma aj na úrovni technologických a obsahových prienikov maľby, fotografie a objektu.

Lucia Veselá momentálne žije, pracuje a tvorí v Bratislave.