Ženy ako bojovníčky – tvorba Dominiky Brečkovej

Už v detstve sa chcela vymaniť z klasického stereotypu postavenia ženy v spoločnosti, vnímanej najmä na vidieku, ako „žienky domácej“. Hľadala ženské hrdinky, ktoré našla nielen v bežnom živote, ale aj umení. Vrúcny vzťah k ázijskej kultúre, bojovým umeniam a obdiv k ženám – hrdinkám ju priviedli spojiť tieto záujmy do svojej tvorby. V rozhovore Dominika Brečková objasní nielen to, ako záujem o vplyv ázijského umenia v európskom kontexte prepojila do svojej tvorby, ale aj ako vznikajú jej netradičné šité obrazy.

Dominika Brečková
Dominika Brečková, fotka k výstave Mýtus 3, 2019, Sninský kaštieľ, Snina (foto: Daniela Kapráľová)

Vo svojej súčasnej tvorbe sa zameriavaš na tému žien v bojových umeniach. Vychádzaš z techník Aikida, ktorému si sa sama venovala. Pramení táto téma z tvojich vnútorných potrieb prezentovať, čomu si sa venovala a čo ťa zaujíma, alebo má táto téma hlbší zmysel? Čo chceš povedať týmito obrazmi?

To, čo za posledné roky vzniklo, je výsledkom mojej cesty a hľadania si svojho miesta v živote a priateľstiev, ktoré vznikli. Vždy som pri tom maľovala to, čo ma zaujímalo. Ak som nemohla maľovať to, čo ma zaujímalo, tak ma to nebavilo. Nevidela som v tvorbe vyšší zmysel, neprišlo mi to úprimné. Na školách som si samozrejme prešla aj tým, čo ma nebavilo, ale bolo to veľmi dôležité z technického hľadiska a rozšírenia si vedomostí. Hoci som absolvovala strednú reštaurátorskú školu, nepokračovala som ďalej v tomto odbore, pretože som mala veľmi výrazný rukopis. Jednoducho aj povahu som mala takú, že som musela vyjadriť to, čo ma trápilo vo vnútri. Zaujímali ma ženy. Odvážne, tie čo sa priečili konvenciám, tie, ktoré mi mohli byť vzorom. Ženské umenie a pohľad na svet má veľa podôb a toto je môj spôsob. Myslím si, že neexistuje hlbší zmysel v tvorbe, ako keď moja tvorba niekoho posmelí, aby hľadal svoju vlastnú cestu, inšpirovala ho, dala mu odpovede alebo otázky.

Čím ťa zaujalo Aikido, že si sa mu začala venovať? Ako dlho si ho praktizovala?

Aikido sa mi páči pre svoju eleganciu, filozofiu, že môžem pracovať na sebe samej. Je prijateľné a dobre praktizovateľné aj pre ženy. To bolo pre mňa vždy dôležitým faktorom. Praktizovala som ho od svojich dvadsiatich rokov aktívne 5 rokov. Získala som niekoľko vzácnych priateľstiev. Avšak moje cvičenie závisí aj od miesta, kde sa práve nachádzam.

Môžeš predstaviť toto bojové umenie?

Aikido je jedným z najmladších bojových umení, ktoré vzniklo v Japonsku. Má svojho zakladateľa O-Senseia, ktorého meno je Morihei Ueshiba. Dokázal zozbierať rôzne bojové techniky a vytvoriť filozofiu veľmi peknú a nenásilnú, ale po dlhej dobe praktizovania aj veľmi účinnú a elegantnú, vhodnú i pre deti, ženy a starých. Zakladá sa na cvičení s partnerom. Je veľmi kontaktné a vyžaduje si veľkú dávku porozumenia partnerovi. Zámerne nehovorím protivníkovi, pretože v Aikide ide predovšetkým o usmerňovanie energie tam, kde nemôže ublížiť ani obrancovi, ani útočníkovi. Ten, čo útočí a padá sa nazýva Uke, a ten čo predvádza techniku je Tori. Cvičí sa buď bez zbrane – s telom Tai jutsu, alebo so zbraňami: palicou Jo, drevenou dýkou Tanto a dreveným mečom Bokken. Historické pozadie vzniku Aikida ma tiež fascinovalo. Na prelome 19. a 20. storočia sa snažilo Japonsko po nedobrovoľnom otvorení hraníc svojej zeme prežiť. Zanikli samurajské a šľachtické stavy. Nechceli sa stať kolóniou, ako napr. India. Preto sa pokúsili zmodernizovať kultúru, ekonomiku, ale aj dedičstvo bojových umení a ponúknuť ho celému svetu. Aikido spolu s inými umeniami je jedným z nich.

Okrem Aikida sa zaujímaš vo všeobecnosti celkovo o ázijskú kultúru. Prišiel tento záujem až potom, čo si sa mu začala venovať, alebo to bolo naopak? Čo konkrétne je v tvojej oblasti záujmu v ázijskej kultúre a umení?

Dalo by sa povedať, že Aikido bolo v mojom živote jedným z kúskov mojej skladačky. Vždy som sa chcela venovať bojovému umeniu. Túto potrebu vo mne vzbudil záujem o kultúru. Chcela som si overiť fakty v praxi. Bolo pre mňa dôležité, aby umenie bolo spojené s filozofiou, malo istú eleganciu. Preto ma nelákajú drsné športy. Oblasť záujmu sa za ten čas veľmi rozšírila, ale najdôležitejšie sú pre mňa ženy, ktoré sa venujú umeniu, nielen bojovému, ale aj ich spôsob života.

 Nikyo, obraz
Dominika Brečková, Nikyo, 2020, kombinovaná technika šitia a maľby (akryl a bavlna) na plátne, 130×150 cm (foto: archív Dominika Brečková)

Keďže ťa už v detstve fascinovala východná filozofia, bolo to takisto s výtvarným umením? Ako si si k nemu našla cestu?

Maľovala a kreslila som už v detstve, ale klamala by som, keby som tvrdila, že od malička som chcela byť maliarka. Veľmi silne som sa zaujímala o prírodu a históriu. Tieto dve oblasti sa u mňa miešali. Čo u mňa v danom čase prevažovalo, to som aj maľovala. Zaujímala som sa o históriu Inkov, Keltov, Rímanov… až som sa dopracovala k Japonsku, ktoré mi ostalo. Ako dieťaťu, ktoré behalo v prevažne chlapčenských skupinách, sa mi páčil fakt, že v role bojovníka boli aj ženy. A to nie hocijaké. Boli veľmi sofistikované, na úrovni. Boli to moje prvé detské vzdory, napríklad voči starým rodičom, ktorí si robili zo mňa srandu, že keď vyrastiem budem „žienka domáca“, ako vtedy skoro každá žena na dedine. Aj preto som hľadala hrdinky pre moju tvorbu. Našla som ich nielen v umení, ale i v samotných umelkyniach a výnimočných ľuďoch v mojom okolí.

Ovplyvňovali tvoju tvorbu aj východní umelci?

Áno. Mám rada napríklad klasické japonské drevorezy a ich kompozíciu. Katsushika Hokusai je pre mňa veľmi dôležitým majstrom, ale aj veľa iných umelcov. Z moderných umelcov obdivujem tvorbu Toshia Saekiho. V jeho dielach je kombinácia klasických japonských duchárskych príbehov a erotiky, často s ironickým nádychom. Ďalej so vzťahom k prírode mám rada prácu Ray Morimuru. Menovať by som mohla veľa umelcov. Veľmi veľa čerpám aj zo starých japonských filmov, z divadla a poézie.  Musím spomenúť taktiež animované filmy, ktoré ovplyvnili veľa umelcov, vrátane mňa. Väčšina ľudí, ktorá sa s nimi u nás stretla, spomenie ako prvý, niektorý z filmov od Hayao Miyazakiho. Sú to veľmi silné a nadčasové environmentálne ladené snímky, so zameraním na ženskú hrdinku (Princezná Mononoke, Kaze no tani Naushika).

Vo svojich dielach využívaš kombinovanú techniku maľby a šitia. Prečo zasahuješ do malieb šitím? Má šitie nejakú špeciálnu symboliku v tvojich obrazoch?

Šiť som začala na vysokej škole. Hľadala som nové výrazové prostriedky pre maľbu. Nakoniec som v šití našla cestu, ako plynulo prejsť od maľby k objektu. Šitie ma spomaľuje v procese tvorby. Je to podobné ako cvik, ktorý opakujete dlho a poctivo, kým sa dostanete k výsledku, ktorý vás môže na konci prekvapiť. V neposlednom rade bolo šitie dlho považované za ženskú tradičnú disciplínu, takže tento princíp vyhovoval téme mojich obrazov.

Na tvojich maľbách dominujú ženské figúry, no nedajú sa na väčšine z nich prehliadnuť rastlinné prvky.

Rastliny majú podčiarknuť ženskosť, ich vzťahy medzi sebou, s dôrazom na harmóniu. Vychádzajú zo starých zobrazení, kde každý rastlinný prvok má svoj význam. Dôležité je aj to, ktoré rastliny sú spolu poprepájané, alebo zobrazené. Borovica na ázijských obrazoch predstavuje večnosť, používa sa aj v japonskom divadle Noh. Kvety slivky zase predstavujú odolnosť, pretože kvitnú ešte pod snehom. Ak ich spolu s bambusom spojíme dohromady, stanú sa symbolom priateľstva, ktoré vydrží aj ťažké obdobie. Tento výjav sa nachádza v diele Traja priatelia zimy.

Dominika Brečková, Traja priatelia zimy
Dominika Brečková, Traja priatelia zimy, 2019, kombinovaná technika šitia a maľby (akryl, bavlna) na plátne, dvakrát plátno 40×50 cm (foto: archív Dominika Brečková)

Keďže znázorňuješ i rastliny, čo pre teba osobne znamenajú? Pestuješ doma nejaké rastliny pochádzajúce z Ázie?

Rastliny v mojej tvorbe majú symbolický charakter. Sú nositeľom vlastností a vychádzajú z ich historického zobrazovania v Ázii. Vyjadrujú však aj môj vzťah k prírode, takže áno, pestujem niektoré rastliny i doma. Spomeniem javor dlaňolistý, darí sa aj ginku dvojlaločnému, a nedávno som si vysadila bambus. V mojich obrazoch sú aj rastliny, ktoré sú podobné svojim výskytom na území Slovenska. Jeden z mojich obľúbených – kosatec, môžete nájsť voľne rásť neďaleko miesta, kde žijem. Je to chránený kvet. Keď sa nachádzam v jeho blízkosti, mám Japonsko pod nosom. U nich však kosatce rastú voľnejšie. Avšak vzťah, ktorý majú Japonci k prírode, je niečo, odkiaľ si môže Slovensko brať príklad.

Okrem maľby sa venuješ aj výrobe masiek.

Výroba masiek začala ako cvičenie a túžba pracovať s hmotou a priestorom. Na škole sa najčastejšie stretnete s hlinou, avšak tá mi nesadla najmä pre môj problém s kožou. Práca s drevom je pre mňa upokojujúca. Všetky masky sú z dreva. Okrem iného ma fascinovali japonské divadlá, takže to bola jasná voľba. Každá maska má svoj význam. Väčšina z nich, ktoré som vyrobila, sú ženské divadelné charaktery Hannya, Ko-omote, alebo charaktery, ktoré sú späté s prírodou Tengu, Kitsune. Niekoľko rokov som ich robila len pre radosť. Potom sa vyskytovali v rámci fotografických cyklov, na ktoré sa podujala moja kamoška a umelkyňa Lucia Veselá a ďalšia kamarátka a kolegyňa Zuzana Burdová, ktorá je zhodou okolností odborníkom na prírodu a jej ochranu. Myslím si, že masky môžem skúsiť zahrnúť aj do výstav, ako súčasť objektov.

 Karasu tengu maska
Dominika Brečková, Karasu tengu maska, 2018, lipové drevo polychrómované olejovými farbami a zlatým pigmentom, digitálna fotografia (foto: Zuzana Burdová)

Čomu sa momentálne venuješ a čo plánuješ do budúcna v rámci tvojej tvorby?

Momentálne dokončujem cyklus prác z aikida. Rada by som sa však pokúsila posunúť do výroby objektov, predovšetkým mäkkej plastiky. Tam by som rada zahrnula aj niečo z našej kultúry. Pár diel vzniklo už priebežne, pri šitom Aikido cykle. Paralelne kreslím takisto menšie formáty. Tie pracujú opäť so ženskou tematikou, ale intímnou a mytologickou. Uvidím však, či ostane len pri kresbe, alebo budú podkladom pre maľbu.

Dominika Brečková

Dominika Brečková (1992, Snina)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v r. 2017 ukončila magisterské štúdium na Katedre maľby, pod vedením Prof. Stanislava Balka ak.mal..

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských mestách, ako Banská Štiavnica, Zemplínske Hámre, Humenné, Snina, a iné.

V roku 2021 bola finalistkou súťaže Maľba roka.

Viac o diele Dominiky Brečkovej, ktoré bolo vybrané do súťaže Maľba roka, si môžete prečítať v reportáži Maľba roka 2021 tu.

Tvorba Dominiky Brečkovej je značne ovplyvnená ázijskou kultúrou. Skúma jej miesto v kontexte s európskou scénou z pohľadu modernej ženy. Techniku maľby kombinuje s tradičnou formou výšivky a šitia do plátna. Vo svojej tvorbe prešla expresívnou maľbou, ale aj autorskou kaligrafiou, kde používala grafické techniky ako linoryt a monotypia. Okrajovo sa venuje výrobe drevených masiek, ručného papiera, mäkkej plastiky a kresbe s erotickou tematikou zameranou na ženskú intimitu, inšpirovanú japonskou mytológiou.

Dominika Brečková momentálne žije, pracuje a tvorí v rodnej obci Zemplínske Hámre, kde sa vrátila po ukončení vysokoškolského štúdia.

Dominika Brečková a jej záverečná bakalárska práca, 2015 (foto: Michala Julínyová)

Obrázok 1 z 23

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top