K fotografii „pričuchol“ už ako dieťa, avšak intenzívne sa jej začal venovať po dlhej prestávke, pred niekoľkými rokmi. Podľahol čaru pouličnej fotografie, ktorá zapĺňa takmer celý jeho voľný čas. Tadeáš Plachý v rozhovore porozpráva, ako sa dostal k fotografovaniu, prečo si zvolil práve typ čiernobielej analógovej fotografie, predstaví svoju tvorbu, ako aj spolok VERUM PHOTO, ktorého je súčasťou. Na záver porozpráva o svojich záľubách a plánoch do budúcna.
Venuješ sa čiernobielej analógovej fotografii. Ako si sa k nej dostal?
Na digitál som vlastne nikdy poriadne nefotil. Ako dieťa som na dovolenkách, v škole v prírode, či na lyžiarskom fotil našim rodinným kompaktom na film. Niekedy v období, keď som mal 13 rokov, som dostal prvý digitál, ktorý ma vôbec nebavil a prestal som sa zaujímať i o fotenie. Až v roku 2014 som dostal k Vianociam stavebnicu jednoduchého foťáku na film. Skôr to bola taká hračka, ale podnietila vo mne záujem vrátiť sa k fotografii. Nasledovalo pár týždňov a mesiacov intenzívneho samoštúdia fotografickej techniky, kompozície, merania expozície, ako vyvolať film atď.. To všetko prebiehalo v roku 2015. Zároveň som sa popri tom začal venovať pouličnej fotografii a stretávať sa s ľuďmi, ktorí tento záujem zdieľajú.
Prečo si sa rozhodol práve pre čiernobiele zachytávanie okolitého sveta?
Tato otázka má pre mňa dve roviny. Esteticko-filozofickú a technickú.
Čiernobiela fotografia je istou formou abstrakcie, ktorá niektoré prvky obrazu akcentuje, iné prvky naopak potláča. Mám dojem, že divák sa potom u takej fotografie lepšie sústredí na jej obsah, zachytenú situáciu, ľudí, ich výrazy a gestá. Farba obsiahnutá vo fotografii môže byť niekedy veľmi rušivá a odvádzať pozornosť od obsahu. Istú rolu tu hrá taktiež tradícia. Väčšina klasikov dokumentárneho žánru fotografovala a fotografuje čiernobielo. Vtedy bola čiernobiela fotografia skôr vynútená najmä technickými limitmi, dnes je to zväčša estetická voľba z dôvodov, ktoré som už spomenul. Vo vyššie zmienenom ohľade mi čiernobiela estetika úplne vyhovuje a farba mi nechýba.
Technické aspekty, o ktorých som už hovoril, do istej miery samozrejme ovplyvňujú aj moju tvorbu. Čiernobiele filmy sú výrazne lacnejšie – môžem si ich ľahko spracovať doma za zlomok ceny, ktorú ponúka laboratórium. Dostupnejšia a jednoduchšia je takisto čiernobiela tlač, pokiaľ ide o publikáciu fotografií. Z negatívu môžem taktiež zväčšovať v tmavej komore, čo je podľa mňa stále zásadný a neprekonateľný benefit analógovej fotografie.
Akú techniku využívaš pri svojej tvorbe?
Pre väčšinu svojej tvorby používam prístroje na klasický 35mm film. Najviac potom diaľkomerné prístroje Leica – model M2 zo šesťdesiatych rokov a moderný M-A. Na niektoré projekty potom zrkadlovku Nikon FM2. U všetkých týchto prístrojov mi vyhovuje ich skvelá ergonómia a jednoduchosť. Na všetkých zmienených fotoaparátoch mám najčastejšie nasadený objektív s ohniskom 35mm, v interiéroch občas i superširokouhlý 20mm a na portréty a detaily 50mm objektív. V rámci 35mm filmu mám ešte panoramatický aparát Horizont, ktorý zachytáva políčko filmu o veľkosti 24x56mm. V strednom formáte 6×6 mám Hasselblad 501CM a Yashicu Mat, ktoré používam predovšetkým pre svoje „osobné“ fotografie, mimo dokumentárne projekty, to isté platí aj pre Voigtlander Bessa vo formáte 6×9. A samozrejme expozimeter, Sekonic 308.
Mnoho ľudí v dnešnej dobe fotografuje digitálne. Avšak ty si si zvolil analóg. Prečo?
Čiastočne som to vysvetlil v prvej a druhej otázke. Film ma ako médium neskutočne baví. Mám rád jeho fyzickú podstatu – to, že každý jeden záber existuje vo forme kryštálov striebra. Výberom filmu a chémie môžem ľahko ovplyvniť to, ako moje fotografie vyzerajú. Vo výsledku mám pocit, že mi analóg dáva viac možností. Naviac zo svojich negatívov môžem v tmavej komore urobiť mokrou cestou zväčšeniny na fotografickom papieri. Práca spojená s fotografiou na film ma baví viac, než sedenie za obrazovkou počítača, ktoré si užijem dosť, keď svoje negatívy skenujem.
Ako vzniká taká analógová fotografia?
Je to celkom jednoduché. Na začiatku je to, že po stlačení spúšte je osvietené políčko filmu. Správnu expozíciu mi buď zmeria zabudovaný expozimeter vo fotoaparáte, alebo ručný expozimeter. Tato fáza sa teda ešte príliš nelíši od práce s digitálom. Pri dopade svetla na film prebehne chemická reakcia v zlúčeninách striebra, ktoré vytvorí citlivú vrstvu a vznikne takzvaný latentný obraz.
Nafotený film je potom potrebné vyvolať. V absolútnej temnote sa film z kazety privinie na cievky, ktoré sa umiestnia do nádoby, ktorej sa hovorí tank. Do tejto nádoby je možno nalievať/vylievať chemikálie bez toho, aby došlo k nežiaducemu osvieteniu filmu. Prvý krok je pre mňa vždy to, že film v tanku ľahko prepláchnem vodou z kohútika. Nasleduje vývojka, ktorá je rozmiešaná podľa pokynov výrobcu pre daný typ filmu – tieto informácie môžeme dnes pre väčšinu vývojok a filmov veľmi ľahko nájsť na internete. Čas, ktorý film strávi vo vývojke sa líši od jej typu, koncentrácie a typu filmu. Počas vyvolávania sa tank prevracia, aby došlo k agitácii a k filmu sa tak dostalo rovnomerné množstvo čerstvej chémie.
Na začiatku je vždy dobré sa držať doporučení výrobcu, ale ako človek získa viac istoty, môže začať experimentovať. Niekto po vývojke používa prerušovač, ja len filmy opäť prepláchnem vodou. Nasleduje ustaľovač, opäť rozmiešaný podľa pokynov výrobcu a na stanovený čas. Až po kompletnom ustálení film prestáva byť citlivý na svetlo. Predposledným krokom je potom pranie, kedy sa z filmu pod tečúcou vodou vyplachujú zbytky ustaľovača. Doba sa môže líšiť v závislosti od teploty vody, jej prúdu atď.. Ja sa snažím držať pravidla tak 10-15 minút pri 20°C. Neskôr nasleduje iba krátky kúpeľ v zmáčadle rozmiešanom v destilovanej vode, ktoré pomáha zabrániť vzniku máp z osychajúcej vody. Potom filmy zavesím k sušeniu a je hotovo.
Z negatívu následne môžem fotografie buď oskenovať, alebo nazväčšovať v tmavej komore. Negatív sa vloží do prístroja, ktorému sa hovorí zväčšovák, ktorý premietne obraz z negatívu na list fotografického papiera. Takto exponovaný papier sa následne vloží opäť do vývojky, kde môžeme pod červeným svetlom vidieť, ako sa na ňom zrazu objaví obraz. Nasleduje prerušovač, ustaľovač, vypranie a sušenie. Výroba naozaj dobrých zväčšenín v tmavej komore je skutočné umenie a pravé vyvrcholenie analógového procesu.
Vo svojej tvorbe pracuješ plánovito a tematicky. Tvoja tvorba zobrazuje reportážnu a pouličnú fotografiu, ktorú prezentuješ na svojom blogu už od roku 2015. Jednotlivé fotografie alebo fotografické celky sú tam dopĺňané textom. Do akej miery sú tieto texty, ktoré k fotografiám publikuješ, dôležité? O čom v nich píšeš?
Začnem druhou častou otázky. Témy mojich textov sa v priebehu rokov dosť menili. Prvé texty by som označil za také dosť subjektívne cestopisy a našlo by sa i pár, kde som vysvetľoval rôzne technické aspekty čiernobielej analógovej fotografie. Postupom času pribúdali skôr texty typu úvahy, či eseje. Najmä však počas pandémie, keď som necestoval. Urobil som i pár rozhovorov s fotografmi, ktorí fotia na film.
Dúfam, že moje fotografie môžu pohodlne existovať aj bez sprievodných textov. V niektorých textoch samozrejme píšem o konkrétnych miestach a situáciách. Zväčša je to v príspevkoch z mojich ciest, ale vždy sa snažím vyhnúť tomu, aby som textom komentoval, či vysvetľoval konkrétnu fotografiu. Texty mi slúžia skôr ako priestor, v ktorom si môžem utriediť myšlienky. Človek sa môže na veci pozrieť z iného uhla, keď ich z hlavy dostane na papier, či v tomto prípade skôr na obrazovku.
V sérii Titul z roku 2016 zachytávaš dokumentárnou fotografiou svet zmiešaných bojových umení MMA. Ako si sa k tomuto foteniu dostal?
Niekedy v polovici roku 2016 som sa pohrával s myšlienkou, že by som si podal prihlášku na Institut tvůrčí fotografie (ITF) v Opave. Potreboval som teda portfólio k talentovým skúškam. Premýšľal som nad tým, čo by som mohol nafotiť. V tom čase som si práve vypočul podcast, kde rozprával fotograf, ktorý sa vo svojej tvorbe venuje bojovým športom. Ja som si vtedy spomenul na svojho kamaráta Víta Vávru, ktorý sa venuje MMA. Dohovor tak bol až prekvapivo ľahký a začalo sa s fotením, ktoré trvalo vyše štyroch mesiacov. Chodil som s Vítkom na tréningy, fotil som u neho doma i v práci. Nakoniec som fotografoval aj dva zápasy, vrátane toho o titul. Po prvýkrát som si tak vyskúšal kompletný cyklus práce na dokumentárnom projekte, od fotenia až po papierovú publikáciu.
Avšak prihlášku na ITF som si nakoniec nepodal. Po prvé, fotenie skončilo až po termíne talentových skúšok a po druhé, som mal vtedy pocit, že celý ten projekt pre mňa bola dosť veľká škola sama o sebe.
Značnú časť tvojho portfólia tvoria reportážne zábery z tvojich ciest po svete, ktoré zachytávajú atmosféru daného miesta, či ľudí. To vidieť v sériách ako Tbilisi, či Petrohrad. Ako by si opísal atmosféru miest v týchto východných krajinách zachytených cez objektív?
Petrohrad je skutočná metropola v pravom slova zmysle. Je možné tam nájsť veľké množstvo múzeí, galérií, ale i rôznych pamiatok a kostolov. Za fotografiami som sa tam vybral na jeseň v roku 2017. Celú dobu môjho pobytu panovalo slnečné počasie a ulice boli plné života. Všade bolo plno malých kaviarní a podnikov, kde sa schádzali hlavne mladí ľudia a študenti, ktorých je Petrohrad plný. Niekedy sa taktiež hovorí, že Petrohrad je ruské okno do Európy – niečo pravdy na tom bude. Okrem výstavných a opravených budov v centre mesta sú tu samozrejme i periférie. Tie však nevyzerajú tak upravene, ale vlastne mi neprišli oveľa horšie, ako niektoré zanedbanejšie sídlisko v Čechách. Ľudia si ma príliš nevšímali a nikdy som nemal žiadny problém fotografovať čokoľvek, kohokoľvek a kdekoľvek. Možno hralo úlohu aj to, že poznám jazyk i miestne zvyky, čo mi umožňuje dobre splynúť s davom.
Tbilisi som navštívil celkom trikrát behom dvoch rokov. Gruzínci sú veľmi hrdí na svoju kultúru a v ich hlavnom meste je to vidieť. Ľudia v Gruzínsku, tak, ako som ich poznal, sú veľmi otvorení, priateľskí a vždy sa snažia byť dobrými hostiteľmi. Úzke uličky starého mesta sú plné malých pekární, opravární obuvi a ďalších malých obchodov, ktoré navštevujú miestni. Tbilisi bolo vždy na križovatke kultúr. Stále je tu možné nájsť náznaky perzských, tureckých, či ruských vplyvov, ktoré sa tu po storočia striedali. Nemožno tu zabudnúť ani na silný vplyv pravoslávneho kresťanstva. Pre mňa ako fotografa je také miesto samozrejme veľmi atraktívne.
Prišlo mi, že všetky mestá na východe majú spoločné jedno – rýchle zmeny. Zdalo sa mi, že za krátky čas medzi mojimi návštevami sa tam toho odohralo skutočne veľa. Na jar sú v autobusoch v Tbilisi ešte sprievodcovia a na jeseň už platíte bezkontaktnou kartou. V Petrohrade to bolo v tomto ohľade dosť podobné, aj keď som mal medzi návštevami veľkú časovú medzeru.
Okrem ciest na východ taktiež navštevuješ aj európske metropoly. Minulé leto si tak navštívil Rím, ale vybral si sa taktiež na juh – do Neapolu. Ak by si mal porovnať tieto mestá zo záberov, ktoré si vytvoril, čím sa líšia?
Rím a Neapol mi prišli ako dosť odlišné mestá. Myslím si, že je to vidieť takisto na mojich fotografiách.
Neapol ponúka úplne iné kulisy. Mesto nie je nijak zvlášť čisté, budovy sú skôr ošumelé, ale ulice sú plné života. Skôr než turistov som tam stretával miestnych obyvateľov a mohol som pozorovať ich bežný život. Naviac som bol v Neapole len na jeden deň, čo ma donútilo k omnoho intenzívnejšiemu fotografovaniu. Vznikla tak séria fotografií, ktorá je relatívne malá a zachytáva skôr bežný život miestnych obyvateľov, ktorí sa od tých v Ríme líšia, aspoň teda v mojich očiach.
Zas v Ríme je pre mňa vždy trochu ťažké nenechať sa pohltiť kulisami samotného mesta. To sa potom na mojich negatívoch objaví mnoho fotografií antickej architektúry a sôch z múzeí. Mesto je taktiež plné turistov, čo fotografiu trochu sťažuje. S vedomím toho, že mám na Rím dosť času, som mohol pre fotografovanie zvoliť voľnejšie tempo a na niektoré miesta v meste som sa vracal viackrát. Myslím si, že vo výsledku som získal vyvážený mix fotografií ľudí, záberov mesta a rôznych zátiší.
Avšak podstatnú časť tvojej tvorby okrem cestovania tvoria aj zábery z tvojej rodnej krajiny – Česka. Za zmienku stojí projekt Sedlák. Môžeš o tomto cykle povedať viac?
Dlhodobo ma ako fotografická téma zajímal vplyv človeka na krajinu. Nie je to zas tak neobvyklá téma, i keď vtedy som mal pocit, že väčšina dokumentaristov zachytáva skôr vplyvy negatívne: povrchové doly, ťažký priemysel a znečistenie. Ja som chcel zachytiť niečo pozitívne.
Daniela Pitka, známeho taktiež ako „Sedlák pod Milešovkou“, a jeho aktivity som sledoval už pár rokov. Trochu som o tom premýšľal, ako by som k fotografovaniu takého projektu pristúpil a nakoniec som mu proste len zavolal. Behom krátkeho rozhovoru som vysvetlil kto som, čím sa zaoberám a čo by som uňho chcel fotografovať. To bolo niekedy na jar v roku 2019. Prvé fotenie bolo v máji. Prácou na tomto projekte som strávil celý jeden rok. Zachytil som celý ročný cyklus prác na farme, kde sa snažia hospodáriť tak, aby krajinu zanechali v lepšom stave, než v akom bola predtým. Všetky aktivity na jeho farme sú tak robené s ohľadom na ochranu proti erózii, na zadržiavanie vody v krajine, poslinenie biodiverzity a to, aby hospodárske zvieratá viedli čo možno najspokojnejší život.
Mojim zámerom bolo následne celý projekt publikovať ako fotografickú knihu. Nie je to úplne malý cieľ. Rád by som sa k publikácii dostal v ďalšom roku, najskôr s pomocou komunitného financovania.
Nájde sa u teba nejaké obľúbené miesto, kde rád fotografuješ? Máš prípadne nejaký cestovateľský sen, ktorý by si si chcel ako fotograf splniť?
Rád fotografujem vždy a všade. Mám mnoho miest, kam sa rád vraciam. Pokiaľ by som skutočne musel ukázať prstom na jedno miesto, tak v zahraničí by to asi bolo Tbilisi. Veľkým cestovateľským/fotografickým snom je ďalej cesta do Japonska, kam sa chystám už niekoľko rokov, ale zatiaľ mi to ešte nevyšlo.
Ak by si si mal vybrať jednu fotografiu z vlastnej tvorby, ktorá je pre teba najcennejšia, ktorá by to bola a prečo? Môžeš prípadne prezradiť jej príbeh?
To je pre mňa dosť ťažká otázka. Čiastočne som to asi načal v otázke ohľadom vzťahu mojich textov na blogu a fotografie. Som totiž presvedčený o tom, že príbeh by mala vyprávať fotografia a nie fotograf. Myslím, že to bol Josef Sudek, kto hovoril: „To je tak pekné, keď sa k tým fotkám nemusí nič rozprávať.“
Fotografií, ktoré sú pre mňa cenné, mám asi viacero. Väčšinou vznikli, keď som sa rozhodol vykročiť zo svojich zabehnutých zvyklostí a zachytil niečo, čo by som za normálnych okolností nefotografoval. A kto vie, trebárs mi toto presvedčenie nevydrží večne a taktiež niekedy začnem rozprávať o okolnostiach vzniku niektorých svojich záberov.
Čo ťa najviac pri procese tvorby fotografie baví?
Jednoduchá odpoveď by bola jednoslovná – všetko! Najdôležitejšia je pre mňa samozrejme výsledná fotografia, ideálne publikovaná v papierovej forme, buď ako zväčšenina, výstavný print, či v knihe alebo zine. Stále ma ale baví každá jedna časť celého procesu: výber témy, hľadanie záberu, stlačenie spúšte, vyvolanie filmov a spracovanie fotografií. Práca v tmavej komore má pre mňa stále takmer mystické kúzlo, zvlášť ten okamih, keď sa na fotografickom papieri ponorenom do vývojky po prvýkrát ukáže obraz.
Spolu s ďalšími piatimi fotografmi ste založili fotografický spolok VERUM PHOTO. Akými aktivitami sa tento spolok zaoberá?
Pravidelne publikujeme online fotoeseje na našom webe. V minulom roku sme publikovali výber z týchto esejí v knihe PHOTO ESSAYS. V minulých rokoch sme vydali niekoľko edícií menších fotopublikácií (zinov). Máme za sebou niekoľko spoločných výstav a v máji by mala byť vernisáž novej výstavy. Vyjsť by mala aj nová edícia zinov. Najzásadnejší je fakt, že sa pravidelne schádzame, diskutujeme o fotografii a to nám umožňuje sa posúvať ďalej.
Jeden krát mesačne takisto organizujeme verejné zrazy. Je dôležité, aby sa ľudia stretávali a diskutovali i offline. Účasť je hojná. Je to už taká tradičná akcia.
Na čom momentálne pracuješ v oblasti fotografie?
V súčasnosti sa už niekoľko rokov venujem projektu zachytávajúcom československé predvojnové opevnenia. Veľakrát pri tom používam panoramatický fotoaparát, aby som ukázal, ako opevnenie dotvára krajinu nášho pohraničia. Bude mi to ešte pár rokov trvať, ale bol by som rád, keby sa mi projekt podarilo dotiahnuť až ku knižnej publikácii. V najbližšej budúcnosti sa začnem vracať do rôznych európskych metropol, kde som už fotografoval. Pokiaľ všetko pôjde dobre, fotografie vydám ako ziny. Ďalej je tu ešte publikácia fotiek od „Sedláka pod Milešovkou“, ktorú som zmieňoval už v inej odpovedi – snáď ju vydám budúci rok.
Aké máš záľuby okrem fotografie?
Rád si prečítam dobrú knihu, či sa pozriem na kvalitný film. Niektoré vizuálne zaujímavé filmy mi potom často bývajú inšpiráciou i pre fotografiu. Moja záľuba v cestovaní, poznávaní cudzích kultúr a jazykov už tak nejako splýva s mojimi fotografickými aktivitami. Nepohrdnem ale ani starým dobrým kaviarenským povaľačstvom. 😀
Vyštudoval si právo a k fotografovaniu si sa dostal ako samouk. Aké je tvoje povolanie v profesijnom živote?
Môj profesijný život bol vždy asi pomerne turbulentný. Od začiatku v štátnej správe, cez niekoľko korporátnych firiem a teraz pomáham so správou areálu, kde naša rodina chová športové kone. Je to celkom veľký profesijný skok. Na druhej strane je to práca, ktorá mi dáva zmysel.
Tadeáš Plachý (1988, Slaný)
je český neprofesionálny fotograf.
Je členom fotografického spolku VERUM PHOTO, ktorý združuje skupinu šiestich fotografov zaoberajúcich sa prevažne čiernobielou dokumentárnou fotografiou. V rámci spolku usporadúvajú výstavy, zrazy fotografov a publikujú ziny a knihy.
Na konte má niekoľko kolektívnych výstav v českých mestách ako Praha, či Jablonné v Podještědí.
Tadeáš Plachý sa venuje analógovej čiernobielej fotografii, s ktorou začal na prelome rokov 2014/2015. Tematicky sa venuje dokumentárnej, pouličnej, ale i cestopisnej fotografii. Od roku 2015 uverejňuje svoje fotografie na vlastnom fotoblogu, ktoré dopĺňa textom so širokou paletou tém súvisiacich s fotografovaním, či jeho fotografickými zámermi. Svoje fotografie vydal v dvoch samostatných zinoch: Titul (2019) a Tbilisi (2019).
Momentálne žije v Poděbradoch.
