Krajina pod povrchom – tvorba Vlada Vakova

V detstve ho zaujalo umenie, už keď sa ako dieťa díval na rozprávky. Začal sa venovať kresleniu, čo následne vyústilo v štúdium výtvarného umenia. Okrem praktickej časti umenia ho zaujala aj jeho teoretická rovina a história. Vlad Vakov v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, ako sa dostal k maľbe, či predstaví svoju tvorbu. Taktiež prezradí, ako sa dostal k práci kurátora, alebo prečo je poézia preňho takmer rovnako dôležitá, ako maľba samotná.

Vlad Vakov pri maľbe
Vlad Vakov pri maľbe, 2019 (foto: archív Vlad Vakov)

Kedy ste sa začali zaujímať o výtvarné umenie?

Pamätám si, že to bolo od malička. Fascinovali ma farby a tvary. Pozeral som vtedy všetky možné kreslené rozprávky, ktoré bolo možné vidieť. To bolo v rokoch 1992/1993. Bol som prvák/druhák na základnej škole. Jednoducho som sedel, pozeral a prekresľoval všetko, čo som videl. Batmana, Supermana, Captain Planet, samozrejme dinosaury, zvieratá – to ma veľmi bavilo. Ale najviac som si „išiel“ Bol raz jeden život. To, ako to bolo všetko nakreslené, ma jednoducho fascinovalo a ja som to chcel vedieť tiež. Býval som často chorý, takže to malo svoje výhody. Mal som tým pádom dostatok času venovať sa kresleniu. 🙂 Potom to už išlo postupne, išiel som na ZUŠ Imra Weinera-Kráľa v Považskej Bystrici a potom na Strednú odbornú školu sklársku v Lednických Rovniach.  

Ako strednú školu ste absolvovali Strednú odbornú školu sklársku v Lednických Rovniach, odbor Dizajn/Brúsenie skla. Prečo ste sa rozhodli pre toto zameranie?

Tá škola bola vtedy naozaj veľmi dobrá. Ona však v podstate medzičasom už zanikla. Ale v tých rokoch, kedy som sa tam hlásil, mala výbornú úroveň. Rozhodol som sa asi preto, pretože to bola škola, ktorá bola pomerne blízko. Dalo sa zvládnuť dochádzanie. Páčilo sa mi, že bola aj remeselne zameraná. A hlavne sklo ako materiál je veľmi zaujímavé – má svoje čaro a mágiu. Sklo je na spracovanie pomerne náročné. Nestretnete sa s ním len tak každý deň. Má veľa procesov a možností, ako k nemu môžete pristupovať. Nielen ako autor, ale aj po remeselnej stránke. Jedno bez druhého nemôže existovať.

Celkom poctivo som sa pripravoval na prijímačky. Hlásilo sa nás pomerne veľa. Na 4-ročné maturitné štúdium otvárali iba jednu triedu. Mali sme kresbu busty, maľbu zátišia, modelovanie a taký kultúrno – všeobecný rozhľad formou testu, kde bolo všetko od dejín umenia až po prezidenta republiky. 🙂

Následne na začiatku školského roka nás pedagógovia rozdeľovali do skupín, podľa jednotlivých odborov. Na hutné spracovanie skla (teda fúkanie skla) som nešiel kvôli zdravotným problémom. Na maľbu na sklo dávali väčšinou iba dievčatá, málokedy chlapcov. Takže skončil som pri brúsení skla. Nakoniec to bola dobrá voľba. Po remeselnej stránke to bolo síce náročné, ale mali ste široké možnosti vyjadrovania. 

Ak by ste mohli charakterizovať štúdium sklárstva, ktoré ste absolvovali, čo Vám prinieslo?

Štúdium mi prinieslo veľa praktických zručností. Mali sme navrhovanie, kresbu, kedy sme pracovali v rámci dizajnu nielen s tvarom, ale i v rámci svojho odboru s dekorom. Takže vo výsledku ste mali naozaj široké možnosti, ako sa v médiu skla môžete vyjadriť. Tým, že sklo je ako materiál špecifické, brúsením skla môžete meniť výslednú podobu tvaru, s ktorým pracujete. Hlavnou podstatou brúsenia je, že materiál odoberáte. Takže musíte pozorne zvažovať každý jeden krok. To znamená, že musíte predvídať, ako bude všetko vo finálnej podobe vyzerať. V podstate to bola taká špecifická „sochárčina“. Dali sa brúsiť tvarovo neobmedzené veci. Alebo ste mohli brúsiť už na hotové tvary napr. rôzne vázy, taniere, poháre, na ktoré ste predtým navrhli nejaký brúsený dekor.

Určite ma to naučilo veľkej trpezlivosti a precíznosti. Pretože brúsenie má svoje určité zaužívané postupy a kroky. V prvom kroku brúsite nahrubo, kedy sklo narušíte, takže stopa po brúsení je matná a zrnitá. V druhom kroku postupne matnosť zjemňujete. V treťom leštíte zjemnené plochy, alebo dekor. Takže sa vlastne snažíte navrátiť sklu brúsením jeho pôvodný lesk. Všetko musí byť čisté. Ak brúsite na hladinárskych strojoch (Hladina preto, pretože kotúče, na ktorých brúsite, sú vodorovné. Môžete na nich brúsiť nielen veľké plochy a geometrické tvary, ale napríklad aj poháre, vázy a taniere, aby boli stabilné podľa roviny.) tečie spolu s vodou aj piesok rôznej zrnitosti. Takže, keď idete zjemňovať alebo leštiť, musí byť všetko čisté, aby sa do jemnejšieho piesku nedostalo zrno z hrubšieho, inak zanechá škrabance a idete odznova 🙂 – takže trpezlivosť je na mieste.

Samozrejme, ďalej to boli ľudia, či pedagógovia. Na tieto časy spomínam veľmi rád. Bola tam dobrá atmosféra.  Nakoniec popri štúdiu na vysokej škole som spolupracoval ešte s dvoma spolužiakmi z Lednických Rovní a mali sme dielňu zameranú na vitrážne sklo. Dosť intenzívne sme sa tomu venovali.

Avšak následne po strednej škole ste sa rozhodli pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu v inom odbore. Aký to bol odbor a prečo ste sa preň rozhodli?

Po strednej škole som nešiel študovať ihneď, dal som si tri roky pauzu. Potom som nakoniec išiel študovať výtvarné umenie a históriu.

Práve niekedy v tom čase ma oslovil spolužiak zo strednej spolu s ďalším spolužiakom, či by sme nešli spoločne skúsiť rozbehnúť dielňu na vitrážne sklo. Išli sme do toho a myslím, že sa nám podarili spoločne pekné projekty. Napríklad sme sa zameriavali aj na rekonštrukcie vitrážnych okien na hradoch a kostoloch. Môžem spomenúť hrad Strečno, alebo kostol Sv. Barbory v Žiline. Boli to pekné, zaujímavé projekty, ktoré mi veľa dali a veľa ma aj naučili. I keď sa naše cesty s Paľom, ktorý ma oslovil a celé to rozbehol ako iniciátor, a Andrejom rozišli, a venujeme sa dnes každý svojmu, tak im patrí obrovská vďaka za túto skúsenosť.

Popri dielni som sa venoval štúdiu výtvarného umenia a histórie. Bavilo ma to, pretože kresba a maľba boli stále u mňa prítomné. Na vysokej škole ma práve vtedy veľmi oslovil ateliér Prof. Jána Kudličku tým, ako ateliér viedol. Bolo mi blízke, ako sám vystupoval, nielen ako autor, ale aj ako pedagóg. Bol to impulz, ktorý ma už odvtedy nepustil. V ateliéri som veľa o sebe, o svojej tvorbe pochopil. Nasával som tieto nové podnety ako špongia. Videnie sveta Jána Kudličku a najmä krajiny ako motívu – teda, že neisť iba po povrchu vecí a súvislostí, ale vidieť taktiež za roh a pod povrch nielen krajiny, vo mne hlboko rezonovalo. Takisto samotný Kudlička ma veľmi podporoval.  

Po ukončení štúdia ste ďalej pokračovali v štúdiu – zvolili ste si maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prečo?

Myslím si, že to bol logický krok. Znovu tam zohral veľkú úlohu práve profesor Ján Kudlička. Jednoducho som sa chcel ešte viac zamerať na maľbu. Pripravoval som vtedy výstavu v MG ART Galérii v Považskej Bystrici s názvom Kraj-iná. Bolo to v roku 2016 a oslovil som Kudličku, či by mi ju neotvoril ako kurátor. Súhlasil. Vtedy som sa rozhodol, že chcem ísť na Akadémiu umení do Banskej Bystrice na maľbu. Hľadal som možnosti, ktorý ateliér by ma najviac oslovoval. Práve Kudlička mi odporučil Ateliér kresby a klasických maliarskych disciplín Prof. Ľudovíta Hološku. Dôvod bol aj ten, že už u Kudličku sa u mňa prelínala poézia, texty, kresba, maľba – proste všetko dohromady.

U profesora Hološku bol priestor túto tému rozvíjať ďalej, keďže samotný Hološka je veľmi sčítaný a sám píše. Samozrejme je to silná osobnosť, výborný maliar a pedagóg. Je to človek, ktorý poctivo neustále na sebe pracuje a nič si neodpúšťa. Preto bol pre mňa tento ateliér jasná voľba. Išiel som najskôr na konzultácie, neskôr na prijímací pohovor a podarilo sa.   

maľba
Vlad Vakov: Po Váhu, púšťam loďku, v útrobách píše o tichu, 2018, akryl a tuš na papieri, 110×90 cm (foto: archív Vlad Vakov)

Aké témy ste počas štúdia zvykli zobrazovať?

Bolo to zamerané na to, čo ma zaujímalo ako človeka a autora. To je vo svojej podstate všetko, čo je okolo nás. Takže všedný a okolitý svet. Je to u mňa určitý vývoj a proces. Nikdy to nie je nevyhnutne len krajina. Ja si pozorne všímam a skúmam to, čo ma zaujme. Podrobne si mapujem všetko, čo som prežil, na čom som pracoval.

Prvotná forma a podoba je vo forme zápisu do denníka a náčrtu. Nemusím nevyhnutne ihneď na tom pracovať. Mňa skôr zaujíma proces, zrenie a práca s tou-ktorou myšlienkou, či motívom. Stáva sa, že od prvotného motívu, zápisu v denníku, slovnej asociácie, alebo básne – teda pokiaľ tieto podnety spracujem do výslednej podoby, môže ubehnúť hodina, niekedy dni, mesiace, či roky. To u mňa nehrá až takú úlohu. Nevidím zmysel v tom, aby som chrlil zo seba veci za každú cenu.

Takže tie veci boli počas štúdia postavené na dôslednom a dôvernom pozorovaní seba, svojho okolia, ktoré ma obklopuje – o jeho zaznamenávaní nielen obrazne, ale i slovne. V konečnom dôsledku  nie je pre mňa nevyhnutné, aby bol výsledok v podobe obrazu. Obraz je pre mňa rovnocenný ako slovo, a naopak.

Hološka ma v podstate „prinútil“ ísť ešte hlbšie nielen do seba, ale aj po podstate javov a vecí, ktoré vás obklopujú. Zrazu zistíte, že všetko, kde sa pohybujete, je v podstate motív, ktorý stojí za to, aby ste sa zastavili, stíšili a premýšľali, čo vám môže ponúknuť, čím vás môže obohatiť.

Nebola to iba krajina, aj keď tá hrá u mňa stále prím, ale zrazu taktiež veci a predmety ako zátišia, či jednoducho iba priestor, v ktorom sa pohybujem a tvorím. Priestor, kde tvorím, čítam, hrám a študujem sú neustále veci, ktoré ma zaujímajú. Mám rád pocit, keď sa môžem niečo dozvedieť, najlepšie si to prečítať a ešte lepšie je, keď to všetko vonia – teda kniha. Môžem si ju ohmatať, ovoňať a hlavne sa k nej znova vrátiť. Keď ju otvorím po stýkrát, je to tam znova a to ešte zapojím všetky zmysly a aj nezmysly. 😀

Takže ten obraz a slovo, ako i slovo a obraz začínali počas štúdia ako témy byť organické. Spolu začali dávať zmysel. Hološka vás nútil premýšľať a nebyť povrchný. Občas to bolo náročné. Ale tak to má byť, veď nič nie je len tak. Nič nie je jednoduché. 

Hlavnou témou, ktorá je typická pre Vašu torbu, je krajina. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Jednoducho tým, že krajina, ak by som to povedal nadnesene, je liek a azyl na všetko, akokoľvek sa cítite. Rád chodím do krajiny. Tak to nejako z toho prirodzene vyplynulo, že krajina ako motív a zdroj inšpirácie mi je najbližší. Fascinuje ma tým, aká je rôznorodá a nedá sa tvarovo, farebne a tým, čo vám ako autorovi ponúka, vyčerpať. Tých prepojení je veľa.

Modrý vrch je síce album od Deža Ursínyho, ale ja som si ho pri počúvaní toho albumu našiel v tej „svojej“ krajine. Počúvam hudbu, keď idem kamkoľvek a hlavne teda keď som v krajine. Aj pri maľovaní. Zrazu sa vám to, čo je v hudbe ako akord, tón, rytmus, farba, tonalita, alebo určitý bod, kedy skladba začne a kedy skončí, či má nejakú svoju líniu, dej a príbeh, odohráva v krajine. Tie isté výrazové prostriedky a prvky nájdete aj vo výtvarnom umení a v maľbe obzvlášť. Všetko to spolu dáva zmysel. Máte nekonečné množstvo zdrojov inšpirácií a možností, ako s tým-ktorým motívom pracovať. Takto nejako prirodzene sa u mňa stalo, že téma krajiny je mi najbližšia.

Počas štúdia ma oslovil prístup, ktorý mal ku krajine ako zdroju inšpirácie Prof. Ján Kudlička. Mňa vždy viac zaujíma to, čo je pod povrchom viac, ako to, čo je na povrchu. Takže sa snažím v prístupe ku krajine ísť do hĺbky. Samozrejme na začiatku je reálny motív ako pôvodný zdroj (záznam, skica, slovo, text), ale postupne ho spracúvam a zjednodušujem na jeho podstatu. Alebo sa aspoň o to snažím.

Vlad Vakov: Modrý vrch I. (Pocta Dežovi Ursínymu) maľba
Vlad Vakov: Modrý vrch I. (Pocta Dežovi Ursínymu), 2019, olej na plátne, 50×70 cm (foto: Michal Zahornacký)

Ak by ste mali opísať svoje maľby a umelecké podanie témy, ktoré zobrazujete, aké slová by ste zvolili?

Zaujímavá a dobrá otázka. Ale asi i veľmi ťažká na zodpovedanie. Asi by som to opísal ako tvorivý dialóg samého so sebou. Elena Porubänová, kurátorka mojej výstavy, ktorú som mal v roku 2021 v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, napísala v texte o mne a mojom dialógu samého so sebou toto: „Ten vzniká v procese skúmania, hľadania, pochybností, ale aj objavovania vzťahov, súvislostí a predovšetkým rozmanitosti sveta okolo seba. Autor  v procese svojej tvorby vytrvalo kráča aj s omylmi, snami, túžbami, zamysleniami.“ A ja s týmto plne súhlasím.  Preto som zvolil aj názov výstavy „Sám naprieč sebou.“ 

Okrem krajiny, ktorá Vás obklopuje, v tvorbe reagujete aj na aktuálne témy dnešnej spoločnosti. Aké?

Bolo to práve v období pandémie. Zrazu z tých nekonečných a opakujúcich sa uzatváraní som začal mať pocit dosť veľkej izolácie. Prvé dva týždne to bolo pomerne obohacujúce, mohol som sa ešte viac ponoriť do seba a premýšľať v pokoji. Máte dostatok času pracovať na nových veciach. Postupne som zistil, že aj na mňa začína táto izolácia doliehať. Predstavte si, že ste niekoľko dní, či dva týždne úplne sám v celej budove. Bolo to síce fajn. Mal som pokoj na prácu, ale časom vás to dobehne.

Každý deň a večer som chodil okolo takej osamotenej čerešne, ktorú si pamätám ešte z detstva. Bola mi zrazu taká blízka. Osamotená, nikde nikoho a akurát rozkvitala. Bol vtedy marec/apríl 2020 – to si pamätám veľmi presne. Z tohto prepojenia vznikla taká séria obrazov, kde je tá konkrétna čerešňa Touching from a Distance. Ani ja som vtedy netušil, že to bude ešte tak dlho pokračovať. Vtedy som začal pripravovať spomínanú výstavu v Galérii M. A. Bazovského, ktorá nakoniec prebehla v mesiacoch apríl – jún 2021. Asi by vyzerala inak, kebyže nie je pandémia.

Touching from a Distance, maľba
Vlad Vakov: Touching from a Distance, 2021, olej na plátne, 120×120 cm (foto: Michal Zahornacký)

Zrazu som však zistil, že tú dlhotrvajúcu každodennú izoláciu, kedy idete iba do ateliéru a domov – stále to isté, že to musím spracovať nejakým spôsobom. Prežíval som aj to, že som nemohol byť s niekým, s kým som vtedy chcel byť. Všetko sa do toho premietlo. Radikálne som vtedy tie kompozície oprostil a zjednodušil na podstatu veci. Iba ja a ten istý priestor ateliéru, každý deň niekoľko mesiacov v kuse. Bolo to intenzívne, aj čo sa týka denníkových záznamov. Zopár úryvkov sa stalo súčasťou obrazov. Vznikli rôzne série ako Izolácia, Sivý priestor I – III., Prázdny priestor I. – III. Bola to taká reakcia na vonkajšie a vnútorné osamotenie. Preto mi názov Sám naprieč sebou prišiel aktuálny a vhodný.

Vašu tvorbu dopĺňajú aj denníky. Čo môžete o nich povedať?

Denníky sú veľmi dôležitou zložkou toho, čo robím. Snažím sa zaznamenávať na dennej báze všetko, čo ma oslovuje, zaujme, inšpiruje, alebo iba tak napadne. Na konci dňa si viem zapisovať aj to, na čom pracujem. Taktiež si zapisujem svoje myšlienkové pochody, prípadne iné texty, ktoré ma niečím zaujali.

Vlastne tam, na tej stránke toho denníka to vždy všetko začína. Veľakrát sa nejaký úryvok alebo myšlienka objavia aj v kresbe, alebo ako súčasť obrazu, lebo z nich tie obrazy reálne vznikajú. Pracujem s nimi i takou formou, že ich skenujem,  následne zväčším a vytlačím. Vstupujem do nich kresbou, maľbou, či kolážou. Lepím do nich taktiež rôzne materiály, ktoré nájdem u seba v ateliéri. Takisto do nich znova vpisujem. Takže moje denníky sú také vrstvy času. Môžu fungovať ako samostatné obrazy.

Môžem povedať, že ich je už pomerne dosť. Ale samozrejme to nesilím. Ak nemám o čom písať, tak nepíšem len aby niečo bolo a pribudlo.

Vznikajú tam moje básne. Na tie básne vznikli konkrétne obrazy napr. Splývanie. Takže svojim obsahom sú rôznorodé a pre mňa bohaté. Mapujú to, čo som prežil. Je to zaujímavé občas si niečo prečítať spätne, keďže ja si všetky zápisky označujem dátumom s presným časom. Občas ich viem vystaviť iba také, aké sú. Ľudia si v nich môžu len tak listovať.   

Záznam z denníkov
Záznam z denníkov Vlada Vakova (foto: archív Vlad Vakov)

Maľba a poézia – to sú dva žánre, ktorým sa v tvorbe venujete a v oboch ste získali aj nejaké ocenenia. Ak by ste si však mali vybrať jeden z týchto umeleckých žánrov, ktorý je Vášmu srdcu bližší a prečo?

Pre mňa ako človeka a aj autora sú oba tieto žánre veľmi dôležité. V mojom vnímaní toho, čo robím, ako k tomu všetkému pristupujem, sú rovnocenné. Takže ťažká voľba teraz. Kebyže už si musím vybrať, tak by to bola asi z povahy toho, že som to študoval a že sa tak vyjadrujem odkedy si pamätám, maľba. 🙂

Aké pocity zažívate pri tvorbe – či už maľby alebo písaného textu?

Záleží podľa toho, na čom pracujem. Pocity sú rôznorodé. Niekedy je to príliš emotívne, inokedy je to čistá radosť. Stane sa, že to prerábam aj na desať krát. Niekedy to vychrlím za pár dní, inokedy zase trvá ten proces niekoľko týždňov, alebo mesiacov. Takže ako-kedy. Ale asi nie som taký ten chrlič, ktorý vstane a do obeda má päť obrazov. Ja potrebujem nad vecami inak uvažovať, nechať ich vyzrieť. Takže mi to asi občas trvá o niečo dlhšie. Neviem. Možno ani nie. Takže zmes pocitov je počas maľovania alebo písania rôznorodá. Zväčša sú to príjemné pocity. Niekedy príde aj pocit upokojenia.   

Máte nejaké umelecké vzory, alebo niekoho, či niečo, čo Vás v tvorbe inšpiruje?

Vzory asi úplne nie. Avšak je veľa autorov, ktorí ma svojou tvorbou, videním sveta a výpoveďou oslovujú. Pri tvorbe ma inšpiruje rovnako literatúra a myslím si, že aj hudba. Ak by som mal menovať, mám rád v podstate všetko. Ničomu sa nebránim.

Ja neviem od Goyu, Picassa, Modiglianiho, Rothka, cez Gauguina, Tapiesa, Mariny Abramovič až po Ulay. Aktuálne sa mi páčia veci, ktoré robí Damien Hirst.

Zo slovenských autorov napríklad Ján Kudlička,  Ľudovít Hološka, Miroslav Cipár, Milan Paštéka. Samozrejme Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla, Viera Kraicová, Rudolf Sikora. Taktiež sa mi páči Andrej Dúbravský, Palo Macho, Marek Kvetan, Viktor Frešo,  Rastislav Podoba, Ivana Šáteková, Martina Rötlingová, Žofia Dubová, Beáta Kočner – Bencová, Ľubica Jediná, Eva Török, Natália Šimonová, Dušana Vrbovská, Roman Ďurček, Jerguš Gálik.

Z hudby mám rád všetko: od klasiky až po dnešok. Od Paganiniho až po ja neviem Beatles, Queen, The Cure, Type o negative, Jeff Buckley.

Zo slovenských je to Dežo Ursíny, Andrej Šeban, Marek Brezovský, takisto Katarzia je fajn, Lash & Grey. Takže všetko to, čo počúvam ma prirodzene inšpiruje. Je toho proste veľa.

Z literatúry by som mal tiež veľa príkladov.   

V súčasnosti ste nielen umelcom, ale aj kurátorom. Pracujete ako kurátor „na voľnej nohe“ alebo v nejakej inštitúcii? Ako ste sa dostali k práci kurátora?

Pôsobím v MG ART Galérii v Považskej Bystrici ako lektor a kurátor. Dostal som sa k tomu tak, že keď som  bol na Akadémii umení v Banskej Bystrici, tak som potreboval maľovať nejaké práce a nemal som na to vhodný priestor. Poznám sa dlhé roky s Miriam Tvrdou, ktorá je riaditeľkou tejto galérie. V tom časom som tam mal takisto výstavu. Požiadal som ju, či by som si tam v jednej miestnosti nemohol namaľovať veci na prieskum. No a dopadlo to tak, že odvtedy som vlastne tam. 🙂

Vtedy sme začali s Miriam riešiť otázku, ako a kam ďalej posunúť galériu. Tým, že aj ja som poznal veľa výtvarníkov, hlavne mladých, začínajúcich, sme sa dohodli, že im dáme šancu. Keďže mám v tomto smere prehľad a poznáme sa, tak som si ich vždy zobral ako kurátor. Mám tam aj ateliér. Som tam v podstate neustále. 🙂

Kebyže mi nedá Miriam šancu a priestor na vlastnú realizáciu, tak určite nie som tam, kde som. Hlavne jej patrí obrovská vďaka. Dobre sa nám spolu spolupracuje. Je to skvelý človek a kolegyňa,  ktorá je najmä pri mne veľmi trpezlivá. Vďačím jej za všetko. 🙂

Čo obnáša práca kurátora?

Záleží to podľa toho, na akej výstave, s akým autorom a médiom pracujete. Väčšinou, je to o tom, že musíte mať dobrý prehľad. Mali by ste si neustále študovať autorov a všetko, čo s tým súvisí. Potom je to aj o spoločnom vyberaní diel. Zostaviť výstavu, aby mala hlavu a pätu. Výstava by mala byť výpovedná, aby zodpovedala tomu, o čom je obsah tej výstavy. Mala by korešpondovať i s názvom výstavy, ktorý veľa napovie o povahe výstavy. Obnáša to veľa. Musíte vedieť takúto výstavu celú zostaviť, od začiatku až po jej otvorenie. Potom je dôležitá inštalácia výstavy. A samozrejme v neposlednom rade musíte napísať dobrý text, ktorý potom toho autora nielen predstaví verejnosti, ale ho aj zhodnotí. Jeho tvorbu, ako pracuje – všetky tie procesy, ktoré predchádzajú výslednému obrazu. Teda to, čo sme v podstate rozoberali vyššie.

Takže kurátor by sa mal vedieť dobre vyjadrovať, ako slovom, tak aj písmom. Je to pomerne náročné, ale ja mám veľmi rád celý ten proces. Keď zostavujeme výstavu, potom inštalujeme, ako i keď sa podarí napísať dobrý text a otvoriť výstavu. To sú dobré pocity. A najlepší je, ak je samotný autor spokojný. 

Čomu sa zvyknete venovať mimo umenia? Aké sú Vaše záľuby?

Priznám sa, že ja sa v podstate nevenujem ničomu inému. Stále som v tom všetkom ponorený, celý deň. Ale rád čítam, píšem. Ďalej veľa a pravidelne hrám a cvičím na gitare. To mám veľmi rád. Viem si pritom dobre oddýchnuť. Chodím sa aj prejsť, keď je toho už moc. Tak viem úplne vypnúť.  Mávam však taktiež stavy, kedy si ľahnem na 5 minút a prepadne ma pocit, že nič nerobím. 😀

Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?

Momentálne sa dosť venujem práve tým spomínaným denníkovým záznamom, čo si vyžaduje kopec času. Takisto asi pol roka mám rozpracované dve väčšie plátna 200×160 cm. Tak na tom tak pomaličky pracujem. Nejako sa neponáhľam teraz. Akoby som trocha spomalil a premýšľam kam a ktorým smerom sa vydať.

Plány do budúcna? Pracovať na svojich nových veciach a na nových výstavách. 

Vlad Vakov

Vlad Vakov (1986, Považská Bystrica)

je slovenský umelec.

Pôvodne vyštudoval odbor výtvarné umenie a históriu na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde v roku 2015 získal magisterský titul pod vedením prof. akad. mal. Jána Kudličku ArtD.. Následne absolvoval magisterské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ktoré ukončil v roku 2018 v Ateliéri klasických maliarskych disciplín pod vedením  prof. Ľudovíta Hološku akad. mal..

Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku, v Česku a Taliansku.

Vlad Vakov získal niekoľko literárnych ocenení v oblasti poézie. V roku 2015 sa umiestnil na 2. mieste v súťaži Cena Rudolfa Fábryho pre autorov poézie do 30 rokov. V roku 2018 získal 3. miesto v kategórii poézia v súťaži Literárny Lučenec a 1. miesto v súťaži Literárna Senica – Cena Ladislava Novomestského, kde sa potom v roku 2019 umiestnil na 3. mieste. V oblasti výtvarného umenia získal Cenu Martina Benku za rok 2020/2021.

Vlad Vakov sa vo svojej tvorbe venuje maľbe a poézii, ktorú vzájomné prepája. Dôležitou súčasťou jeho portfólia sú aj denníkové záznamy, ktoré tvoria základ pre jeho ďalšiu tvorbu. Vo svojich prevažne abstraktných obrazoch zobrazuje motívy krajiny, priestoru, či predmetov, ktoré ho obklopujú. Tematicky sa zaoberá pozorovaním, skúmaním a zaznamenávaním okolitého sveta a prežitých zážitkov, v ktorých hľadá hlbší zmysel a poznanie.

Od roku 2018 pôsobí taktiež ako lektor a kurátor v MG ART Galérii v Považskej Bystrici, kde v súčasnosti taktiež žije a tvorí.

Po Váhu, púšťam loďku, v útrobách píše o tichu, 2018, akryl a tuš na papieri, 110x90 cm (foto: archív Vlad Vakov)

Obrázok 2 z 28

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top