Okrem talentu v detstve sa taktiež zaoberala zbieraním rôznych materiálov, ktoré jej ostalo dodnes. Nedá sa však povedať, že jej tvorba je jednoliata, keďže používa mnoho rôznych materiálov a techník – nielen tradičných, ale aj moderných, ktoré vie aj navzájom prepojiť. Reč je o českej umelkyni a sochárke Zuzane Bartošovej, ktorá v rozhovore predstaví svoju rozsiahlu tvorbu – od jednotlivých diel až po materiály a techniky, s ktorými pracuje. Taktiež tu povie o rôznych trampotách, aké môže umelec zažiť, o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách či plánoch do budúcna.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Od mala som mala potrebu tvoriť, takže ma rodičia prihlásili na Základní uměleckou školu PhDr. Zbyňka Mrkose. Rada som všetko zaznamenávala pomocou kresby či maľby. Vždy ma to ťahalo aj ku zbieraniu materiálov, ako sú kamene alebo polená, čo ma vlastne neopustilo. Na ZUŠ-ke sme skúšali rôzne techniky od modrotlače cez modelovanie až trebárs k návrhu designu na CD, čo ma naproste nadchlo. Vďaka osvieteným učiteľkám na ZUŠ-ke, predovšetkým by som rada menovala pani Jeřábkovou, som sa dostala na SŠUD taktiež v rodnom Brne.
Výber odboru na strednej škole nasledoval nejakú túžbu po slobodnej tvorbe, ale chcela som mať taktiež istotu uplatnenia, preto som si zvolila Propagační výtvarnictví – výstavnictví. Nakoniec sa ale ukázalo, že odbor ťahajú predovšetkým sochári. Takže ma to nasmerovalo k totálne voľnej priestorovej tvorbe, čo bolo asi zásadné pre ďalšie štúdium.
Po strednej škole ste pokračovali v štúdiu na vysokej škole, konkrétne na Univerzite Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem, kde ste si vybrali Ateliér Přírodní materiály. Prečo ste sa rozhodli pre tento ateliér? Môžete priblížiť, čo presne sa dalo v tomto ateliéri študovať?
Odbor mi vtedy odporučil Ladislav Jezbera, ktorý ma veľmi na strednej škole ovplyvnil a je dodnes mojim veľkým vzorom. Prírodné materiály ma zaujali hlavne širokým záberom, ako aj čiastočne presahom k designu, i keď som vždy tiahla skôr k voľnej experimentálnej tvorbe.
Ateliér v sebe spája klasické materiály so súčasnými technológiami. V spojení s výraznou osobnosťou Roberta Vlasáka má presahy až do technicky zameranej tvorby, kde hrá veľkú rolu konceptuálne myslenie. Možno i vďaka tomu teraz tvorím interaktívne inštalácie.
Avšak okrem prírodných materiálov ste pracovali aj s inými materiálmi a zaoberali ste sa recykláciou, ako napríklad v dielach Ach jo, Deštníkový deštník, Barva zvuku, Příběhy věcí alebo Kolo-běžka. Môžete o týchto dielach viac porozprávať?
Vždy ma bavilo skúšať tvoriť z nájdených vecí, odpadu alebo z nejakého prefabrikátu. Recyklácia bežných vecí so sebou taktiež prináša výhodu v tom, že ako študent nemusíte toľko investovať do drahých materiálov, ako je napríklad sklo, živica a tak podobne. Obecne ma baví experiment s materiálom, ale fascinujú ma takisto štruktúry a samotné množenie materiálu. To niekedy prechádzalo až do nejakej obsesie v zbieraní podivných predmetov, následne hodiny a hodiny strávené ich skladaním či lepením. Taktiež som bola vždycky trochu proti všetkým a proti všetkému, takže logicky som chcela tvoriť z niečoho iného než ostatní.
Napríklad pri diele Ach jo, ktoré vzniklo ešte na strednej škole, som sa zamýšľala nad písaným slovom, nad nadprodukciou toho, čo sa napíše a koľko informácií sme ešte schopní zaznamenať – je to také povzdychnutie. Toto dielo asi naznačuje neskoršiu prácu s 3D tlačenými textami.
Deštníkový deštník vznikol pri príležitosti talentových skúšok na FaVU, kde ako téma bolo vnútri a vonku. Zamýšľala som sa nad ľudskou podstatou a nad tým, že všetko má dve strany.
Barva zvuku je záznam frekvencie pripodobnený k priestorovému objektu.
Diela Příběhy věcí a Kolo-běžka vznikali ako semestrálne práce v ateliéri Přírodních materiálů. Tu som prevažne recyklovala veci s nejakým príbehom. Sú to tak trochu readymady, kde je vždy dôležitý príbeh tej určitej veci. Prevažne som chcela týmto veciam vdýchnuť nový život.
Netušila som, že sa ma ešte niekedy niekto na tieto diela opýta. Je to pre mňa dosť história. 😀
V roku 2014 ste absolvovali študijný pobyt v Estónsku. Čo Vám dala táto skúsenosť do života a tvorby? Ovplyvnilo Vás to nejako?
Jeden semester som študovala na Estonian Academy of Arts v ateliéri Installation and Sculpture. Myslím, že od tej doby pracujem so svetlom. V severských krajinách je ho všeobecne málo. Jednak majú v domoch takzvané artificial light, aby im z toho večného šera úplne nepreskočilo – to som teda zažila hlavne vo Fínsku, kam som sa vďaka stáži dostala. Taktiež ma zaujal až nadpozemský obraz obrovských skleníkov v prázdnej krajine, ktoré doslova vypaľovali svetelné diery do neba. Od tej doby sa v mojej tvorbe vyskytuje práca s difúznymi materiálmi, na čom má podiel takisto Pavel Korbička, ktorý je špičkou v českom svetelnom umení.
V tomto čase ste však vo svojich dielach začali dosť pracovať s konármi zo stromov. Čím Vás zaujali, že ste sa ich rozhodli používať vo svojich inštaláciách?
Chcela som hlavne rýchlo dostupný materiál, z ktorého sa dalo vytvoriť niečo monumentálne. Zároveň tam bola taktiež túžba recyklovať vetvy, ktoré boli určené len k spáleniu na záhradách. Vo všeobecnosti ma to asi vždycky ťahalo k prírode a prírodným materiálom. Je to jednak veľký zdroj inšpirácie, ale hlavne kľudu, ktorého sa vám v meste veľmi nedostáva. A taktiež mi tých vetiev bolo trochu ľúto. Snažila som sa zachytiť tú cirkuláciu a opakovanie – je v nich ukrytý kolobeh života. V ten moment som vytvorila špirálu a na to potom nadväzovali jasne uzavreté krivky nekonečného opakovania. Bol to pokus o zachytenie nekonečna, automatického tvaru, neskôr generovaného počítačom, na škole zatiaľ len v tých vetvách. Takisto ma bavilo to vetvenie, hrať sa so slovami. Vetvenie v nás môže vyvolať ďalšie konotácie ako trebárs obecné pokračovanie alebo nekonečný kolobeh.
Medzičasom ste však prestúpili do Ateliéru Sochařství 2 na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne, kde ste dokončili bakalárske štúdium a následne pokračovali v magisterskom. Prečo takáto zmena?
Myslím, že je vlastne škoda, že som najprv neprešla ateliérom na FaVU a až potom školou od Roberta Vlasáka. Keď som bola na FUD-e v Ústí, chcela som robiť skôr Landart a až po prestupe na FaVU na mňa prišla túžba veci rozhýbať. Možno to súvisí s tým, že k určitým veciam človek musí dozrieť a dôjsť prirodzene. Chcela som hlavne vyskúšať iné princípy tvorby. Lákali ma monumentálne inštalácie, ktoré sa na Sochařství v Brne robili.
Počas magisterského štúdia ste súčasne absolvovali aj doplňujúce pedagogické vzdelanie. Prečo ste sa preň rozhodli? Mali ste už vtedy v pláne vyučovať?
Vždy som sa videla ako moje vzory – učiť a popri tom robiť svoje umenie. Prišlo mi to prirodzené. Naviac som potrebovala nejakú formu obživy. Umenie ma nikdy neživilo, čo platí dodnes. Učiť ma rozhodne bavilo. Bol to taký splnený sen viesť odbor na strednej umeleckej škole a určovať jeho rytmus. Keď už to celkom sedelo, prišli do hry biologické hodiny. Bola to pre mňa taktiež dosť veľká škola. Možno väčšia, než tá moja reálna.
Keďže ste vyštudovali sochárstvo, mám pre Vás pár všeobecných otázok na túto tému. Čo ako sochárka uprednostňujete: klasické materiály a technológie alebo tie moderné? Nakoľko je tvorba Vašich sôch práca so strojmi a nástrojmi alebo modernými technológiami, a nakoľko sú vytvorené ručne?
Myslím, že neuprednostňujem vlastne nič. Tvorím skôr konceptuálnou cestou, takže pre mňa je dôležitá myšlienka alebo podanie. Či to bude vytesané do pieskovca alebo vytlačené na 3D tlačiarni je mi vlastne už jedno. Zvyčajne rada experimentujem a skúšam nové veci. Nikdy veľmi nezostávam u ničoho dlho, ale určite ma fascinujú nové materiály i technológie a rada ich kombinujem s klasickým sochárstvom. Snažím sa ukazovať podstatu materiálu a pracovať s ním trochu inak, než je obvyklé, viď trebárs rozpúšťanie 3D tlače, stratené formy a podobne. Niekedy je to z núdze cnosť. Keď človek učil 4 dni v týždni a ten piaty čo mal na tvorbu zistil, že musel dorobiť resty, tak bolo jednoduchšie robiť prácu na PC, ktorý si ľahko preniesol kdekoľvek so sebou, ako sekať do dreva.
Ku klasickým sochárskym technikám sa ale rada vraciam. Raz za čas musím ísť a niečo vymodelovať a odliať. Je to pre mňa možno aj nejaká forma terapie. Tvorba ma upokojuje. Je to niečo, bez čoho si svoj život nemôžem predstaviť.
Taktiež si ale myslím, že umelec by mal odrážať dobu v ktorej žije, aby potom za 100 rokov z toho bolo viditeľné, že nás tu zaplavili plasty, znečistenie, globálne otepľovanie alebo nové technológie ako je 3D tlač.
S ktorým materiálom sa Vám najlepšie pracuje?
Teraz si myslím, že je to, dnes nenávidený, plast, ale skôr to bolo drevo. V poslednej dobe ma uchvátila 3D tlač a jej vnútorné štruktúry, ktoré presvetľujú. Avšak ťažko odpovedať. Myslím, že to záleží na súčasnom rozpoložení, hlavne nápade alebo koncepte. Takže materiál len slúži myšlienke. Rada by som trebárs pracovala so sklom, čo sa mi čiastočne už podarilo, ale človek doma bežne nemá pec, tak mi príde dostupnejšie pracovať s 3D tlačou. 3D tlačiareň môže mať dneska každý bežne doma, s pecou je to horšie.
Existuje materiál pre Vás natoľko neuchopiteľný alebo nepríjemný, že by ste si z neho nikdy nevedeli predstaviť vytvoriť dielo?
Niekedy mi príde, že sa do umenia veľmi dostáva taká tá ľudová rukodielna tvorba, ako je napríklad aranžovanie suchých kvetín, vyšívanie a všeobecne práca s textilom – to ma určite neláka. Hlavne ma odradzujú techniky a materiály, ktoré sú prisudzované ženám. Trochu totiž zaváňajú nejakým stereotypom. Ale radšej nikdy nehovor nikdy, pretože som nedávno vyšila text: ,,Nerada vyšívám“. Takže v tom konceptuálnom svete, keď je to správne uchopené, sa dá pracovať asi s čímkoľvek.
Čo Vás najviac baví pri tvorbe sochy, objektu či inštalácie, alebo všeobecne pri tvorivom procese vôbec?
Baví ma ten moment, keď sa z myšlienky stane realita. To je uspokojujúce.
Vráťme sa zas koketnejšie k Vašej tvorbe a poďme trochu rozobrať jednotlivé diela. Zaujímavá práca je Ztracená forma (2016), kde ste sa zamýšľali nad aspektmi sochárskej formy, ktorá je predurčená k zničeniu. Môžete o tomto diele povedať viac?
To ma teší, že ste si vybrali práve Ztracenou formu. Myslím, že bola zlomová v tom, že bola čiastočne procesuálna, ale i svetelná, takže už to nebol len ten statický objekt. Táto práca ma veľmi bavila, pretože proces odlievania je trochu ako keď rozbaľujete vianočný darček – vždycky sa teším, čo z toho bude. Často sa zamýšľam nad pominuteľnosťou vecí okolo nás i životom. Možno to znie trochu pateticky, ale dosť ma zaujíma, čo po nás vôbec zostane. Všetko je pominuteľné aj taká forma, do ktorej sochár vloží toľko energie. Práve stratená forma sa rozmláti na kusy a to ma fascinuje. U tejto práce nikto nevidel celý obsah, len tú formu zvonku. Z niektorej doslova tiekol, jedna hriala, z druhej informácie pomyselne presvetľovalo svetlo umiestnené vnútri, ďalšia praskala sama vďaka napučanému drevu. Na záver som chodila a formy som strácala za sebou v parku a čakala, či sa naozaj stratia.
A stratili sa?
Nie, boli tak ťažké, že sa do toho nikomu asi nechcelo. Naviac trochu pripomínali pätníky, takže skôr do toho parku prirodzene zapadli.
Za zmenku stoja taktiež drevené sochy Spojení (2017) a Odloučení (2019), kde z druhej spomenutej sa stal akýsi pamätník na Stezke svobody neďaleko mesta Mikulov. Poviete o týchto súsošiach viac?
Vždy ma lákalo vytvoriť monumentálne dielo, nejaká väčšia výzva. Sympózium Dřevo v Zlíne mi pomohlo s realizáciou drevenej sochy väčších rozmerov. Hrala som sa so zachovaním kmeňa a minimálnym zásahom v podobe rezu alebo štruktúr. Páči sa mi, keď vynikne samotná kresba alebo podstata dreva a to, aký kmeň je. Použila som iba hrubú štruktúru, ktorá vzniká, keď chce sochár časť osekať, takže som dala na povrch niečo zo samotného procesu tvorby. Tým pádom to, čo sochár na záver obrúsi do hladka, ja som nechala ako dominantu diela. Objavila sa tam zase nejaká obsesia s množením jedného prvku. K súsošiu Spojení potom logicky prišlo Odloučení, takže je to séria.
Odloučení si vybralo Sdružení Paměť a zatiaľ stojí ako pripomienka Železnej opony blízko miesta, kde sa nachádzala. Myslím, že je dôležité si pripomínať hrôzy minulosti, aby sa neopakovali v súčasnosti. Sochy by mali vyvolať napätie, že do seba pasujú, ale nikdy sa nespoja. Je to vlastne dosť smutné.
Čo sa týka pamätníkov, tak tých máte na konte niekoľko – aj keď sa jedná najmä o návrhy. Spomeniem tie najzaujímavejšie ako Památník HANKE, Památník L (obe 2018), Návrh památníku hornických tradic (2020) alebo Socha Marie Restituty Kafkové (2023). Môžete stručne priblížiť myšlienku jednotlivých pamätníkov?
Tieto pamätníky mali dosť smolu. Ani jeden z nich nebol realizovaný. Zvyčajne v súťažiach zatiaľ nemám mimoriadne šťastie, ale dúfam, že sa to raz zlomí. Tvorba pamätníkov ma baví hlavne po tej konceptuálnej stránke. Možno sú príliš minimalistické alebo konceptuálne, aby ich súčasná spoločnosť prijala, kto vie.
Najbližšie bol k realizácii Památník Hanke, ktorý pracoval s počtom obetí v podobe otvorov presvetlených slnkom. Dá sa povedať, že by tam boli pripomenutí skrz tieň či svetlo, ako otlačky ich duší. Dnes tam však stojí niečo, čo vyzerá ako automat na cestovné lístky.
U Památníku hornických tradic to bolo podobné. Chcela som presvietiť podzemie v podobe vrtu do zeme, kde horníci umierali. To sa bohužiaľ taktiež nechytilo.
Památník L mal byť oslavou architektúry Adolfa Loosa a zároveň vyobrazoval písmeno L. Návrh pracoval s osvetlenými otvormi, ktoré pripomínali okna Müllerovej vily či celkovo Loosové diela a súčasné meno autora. Nadväzoval na prácu Ztracená forma, kde objekty mali podobnú estetiku.
A Marie Restituta, no, evidentne stále pretrváva názor, že keď sa povie socha, musí to byť figúra. Neviem, či sa k tomu mám vôbec vyjadrovať, asi je to škoda slov. Moje idea spočívala v úkryte, pietnom mieste, ktoré nasledovalo rozmery rodného domu Marie Restituty, ktorý je neďaleko pamätníku. Socha mala pomyselne obe miesta prepojiť. Zvolila som tlač z betónu, kde vo vrstvách vidím ukrytý čas.
Hlavnou témou vašej tvorby je cirkulácia. Tú ste spodobili v niekoľkých tvarových objektoch a inštaláciách, kde ste skúmali vplyv prostredia alebo ľudskej aktivity na ne. Môžete o týchto dielach porozprávať viac?
Cirkulácie sú pre mňa zhmotnením stereotypov alebo stále sa opakujúcich javov, do ktorých sa uzatvárame a z ktorých sa nám ťažko vystupuje. Vidím to samozrejme i na sebe. Človek sa usadí, zostáva v nejakom rytme, ktorý je pohodlný, ale často nikam ďalej nevedie. Stále len dookola opakujeme rovnakú trasu, z ktorej sa bojíme vystúpiť. Tieto cykly sa snažím spracovávať, či už v podobe slovných záznamov alebo tvarovaním uzatvorených okruhov trubiek, či 3D tlačených slučiek automaticky generovaných počítačom. Neskôr mi statické opakovanie svetelného prúdu neprišlo dostačujúce. Chcela som diváka naozaj vyviesť z jeho vlastného stereotypu napríklad tým, že ovplyvní rýchlosť prúdenia svetla. A na to potom nadväzuje ďalšia séria, keď sochu zmení tep, teplota, hluk alebo alkohol v dychu.
V poslednej dobe zostávam pri digitálnom obraze a tieto cirkulácie zaznamenávam v podobe digitálnej grafiky. Inštalovala som ich napríklad v sérii Nikdy nerealizovaných soch v jihlavskej uličke (pozn. najužšia ulica v Jihlave premenená na galériu), kde boli tlačené na sprchové závesy spoločne s objektmi umiestenými v uličke pomocou rozšírenej reality.
Následne máte mnoho spoločných projektov so slovenskou umelkyňou Andreou Uváčikovou. Ako ste sa dali dohromady, keďže Andrea sa viac zaoberá grafikou a Vy naopak 3D umením?
Myslím, že po prvýkrát som Andreu stretla na vernisáži v galérii OFF/FORMAT v Brne. Potom sme sa stretli ako kolegyne na Střední uměleckoprůmyslové škole v Heleníne. Andreu zaujala moja práca s rozpustným filamentom a mňa odjakživa fascinuje grafika. Vyústilo to v sériu prác, kde sme rôzne kombinovali média, experimentovali s výtlačkami 3D tlače a venovali sa textovým oznámeniam v priestore a prepojením oboch médií. Rovnako ako Andrea experimentuje s materiálmi v grafike a vystupuje s ňou do priestoru, ja prenášam často svoje sochárske objekty do grafickej 2D podoby. Taktiež si myslím, že sa dnes odbory obecne značne zlievajú a že intermediálne prístupy sú bežná vec. Veľkú radosť som mala trebárs z našej spolupráce na festivale Kukačka v Ostrave, kde sme verejný priestor plnili textmi z rozpustného materiálu.
Spolu s Andreou Uváčikovou ste mali niekoľko výstav, kde ste sa zaoberali myšlienkou formy, ako i absencie 3D tvaru objektu. Môžete o tom povedať viac?
Zajímala nás demateriálizacia a jej dôležitosť či nedôležitosť v umení. Neskôr sme takisto chceli obmedziť produkciu. Uvedomili sme si, že možno trpíme nadprodukciou. Asi to bola reakcia aj na spoločnosť, ktorá stále produkuje a niekedy je toho príliš. Chceli sme sa zbaviť od toho tlaku, chvíľu rozpúšťať formy a sadiť žeruchu.
Ako ste spomenuli, s Andreou ste vytvorili aj niekoľko spoločných prác zaoberajúcich sa ekologickými otázkami ako napríklad Neproduktivita je burina (2021), Metoda ledovce (2023) či Decimace (2024). Prečo ste sa rozhodli vo svojej tvorbe reagovať aj na environmentálne témy?
Myslím, že dielo Neproduktivita je burina bola nejaká forma očisty od náročnej rezidencie v Belgicku, ktorá nás možno až trochu vyviedla z miery tým, že sme sa nechali natlačiť do situácií, ktoré neboli úplne komfortné. Ďalšie projekty boli asi trochu terapiou pre nás obe.
V Metodě ledovce sme spojili tento pojem, ktorým sa charakterizuje dielo Ernesta Hemingwaya. Takže viac, než topenie ľadovcov mal zobrazovať to, čo sa skrýva obrazne pod povrchom. Vidíme vždy len pomyselnú špičku, ale nie podstatu. Inšpirovala nás tá metóda, kde autor eliminuje text na minimum, ale vyjadrí maximum. Na podlahe pod ľadovcom Andrea lepila pásky, pomyselné praskliny, takže dielo malo mnoho vrstiev. Návštevníci nielen svojou prítomnosťou ničili objekt a spúšťali jeho topenie, ale takisto šliapali po myšlienkach, ktoré sú často skryté.
Možno skôr než environmentálne témy, v tých dielach riešime prítomnosť človeka a jeho pôsobenie na svet vôbec.
V diele Decimace som sa dosť zamýšľala nad podobnosťami digitálneho a reálneho sveta a tým, ako sa hranica zlieva. Často strácame prehľad, čo je skutočne reálne a ktorá z realít je nám vlastná. Svetu, čo si tvorí človek v digitálnom prostredí, hovorím nová príroda.
Zaujímavá inštalácia reagujúca na globálne otepľovanie, ktorú ste vytvorili samostatne v roku 2021 je Čekání na sníh. Poviete o nej viac?
Bola to site-specific inštalácia, ktorá reagovala na konkrétny čas a miesto. Bohužiaľ trvala iba jeden deň, než si vandal zmyslel, že si vezme meteorologický balón k sebe domov. Avšak mu nedošlo, že zárubňou domu balón neprejde. Takže si ho veľmi dlho neužil ani on. Jednalo sa o prenos informácií z meteorologických balónov do uličky. Prenášala som informácie z neba nad uličkou priamo do nej. Fungovalo to tak, že keď boli priaznivé podmienky pre to, aby padal sneh, balóny sa rozsvietili na červeno. Zariadenie z balóna prenášalo informácie na displeje do uličky. Všetku elektroniku urobil môj manžel, ktorý zostrojil aj displeje a senzor do balóna. Bolo to hodne náročné, hlavne preto, že sme to inštalovali pri -8°C.
V predošlých odpovediach ste sa zmienili o náročnej rezidencii v Belgicku. V čom konkrétne bola taká náročná?
Prostredie, ktoré nám v Belgicku pripravili, nebolo úplne podľa našich predstáv – nebola tam dielňa pre prácu, len studené prízemné vily. Všetko umocnilo ešte to, že majitelia, ktorí nás vo vile ubytovali, neboli priaznivci súčasného umenia, boli to zástancovia klasických remesiel. Človek, ktorý sa o nás mal starať, mal manželku v pôrodnici a nevenoval nám skoro žiadnu pozornosť. Nikoho veľmi nezajímal náš pôvodný návrh, s ktorým sme do projektu prišli. Na záver nám skrátili pobyt asi na týždeň, čo by stačilo na výrobu objektov, ale už nie na prácu s miestnou komunitou a ďalšími vecami, ktoré na nás naložili. Ale myslím, že sme z toho vyťažili maximum, i keď ten výsledok nebol taký, aký sme si vysnili. Človek proste musí počítať s tým, že nie všade ho prijmú s otvorenou náručou. Tu sa dá len poznamenať, čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Jedným z Vašich dlhodobých projektov je séria Nikdy nerealizované sochy, ktorú ste prezentovali na rovnomennej výstave v roku 2023 vo VIR Virtual Gallery. Môžete bližšie objasniť tento projekt alebo samotnú výstavu?
Dostala som sa do nejakej fázy, keď realizácia mojich predstáv nie je vždy možná. Preto sochy spracovávam len v digitálnom prostredí. Vlastne to začalo klasickými grafikami. Celkom často, než vytvorím sochu vznikne grafický list, drevorez, serigrafia či suchá ihla, až potom následne socha. Je to rýchlejšie ako sochu vytvárať v 3D. Vždy ma grafika bavila a okrajovo sa jej venujem. Neskôr som začala sochy spracovávať digitálne a Andrea prišla s ponukou objekty vystaviť vo virtuálnej galérii VIR. Takže som do jednej galérie umiestnila všetky moje nerealizované projekty a trochu som dúfala, že bude niekto, koho by objekty zaujali pre realizáciu v reálnom prostredí, čo sa bohužiaľ zatiaľ nestalo. Ale verím, že časom objekty pomaly vznikať budú, len na to teraz asi nie je tá správna doba.
Minulý rok ste v spolupráci s Anderou Uváčikovou vytvorili dielo s názvom 100 €, ktoré odráža krízu odmeňovania umeleckej práce a status umelca. Keďže spolupracujete so slovenskou umelkyňou, predpokladám, že sprostredkovane viete aj o situácii v slovenskej kultúre. Ak by ste mali porovnať situáciu v slovenskej a českej kultúre – od zázemia umelca po jeho finančné ohodnotenie, ako by ste to zhodnotili? Prečo ste sa vlastne rozhodli poukázať na danú problematiku? Bol to Váš alebo Andrein nápad?
Nápad vznikol skoro okamžite. Peňazí na realizáciu veľmi nebolo, tak sme výstavu uchopili dosť konceptuálne. Zobrali sme budget, ktorý nám galéria ponúkla a presne za tento obnos sme zaobstarali materiál, z ktorého sme na 3D tlačiarni vytlačili čiastku z rozpustného materiálu. Myslím, že to je pre nás typické, že veci vytvárame priamo pre dané miesto. Reagovali sme na to, že umelci sú často podhodnotení.
Mám pocit, že keď si umelec vypýta honorár, že je to niečo ako sprosté slovo. Pritom hudobní umelci za svoje vystúpenia bežne honorár dostanú, neviem, prečo za výstavu v galérii by mal byť umelec len vďačný – z niečoho tvoriť musí. Materiál, pokiaľ to teda nie sú orezané vetvy stromu, proste niečo stojí. Pokiaľ som pracovala, tak som to príliš neriešila, lenže teraz na materskej sa situácia úplne zmenila. Musím starostlivo vyberať, do akého projektu pôjdem, aby som neohrozila, už dosť napnutý, rodinný rozpočet. Na druhej strane si myslím, že profesia umelca je trochu spájaná s utrpením. Úplne šťastný a vyrovnaný človek by nemal mnoho námetov k tvorbe, ale samozrejme výnimka potvrdzuje pravidlo. Umelci tak majú skvelú vlastnosť z každého utrpenia vyťažiť maximum.
Projekt sme vymýšľali spoločne. Neviem, koho to napadlo. Myslím však, že som chcela z materiálov tlačiť len štvorce alebo dlaždice a Andrea prišla s tým, že by to mohla byť priamo tá čiastka, čo bolo presne to, čo sme tým chceli povedať. Dielo vzniklo myslím ešte predtým, než sa situácia na Slovensku vyhrotila. Samozrejme to sledujem a je to niečo, čo ma skutočne desí. Myslela som si, že nás také veci už nestretnú, že sme sa ako spoločnosť už posunuli. Potom ale vidím, ako matky nechávajú jesť svoje deti zo zeme a optimizmus ma prejde. (berte to s humorom).
Posledné Vaše dielo z minulého roku Spojení, ktoré vzniklo na sympóziu v Nemecku, prepája tradičný sochársky materiál s moderným. O čom táto socha pojednáva?
Môj cieľ bol priniesť do klasického sochárstva nejakú interakciu a to, že i bez prívodu elektriny sa dá vytvoriť dielo, ktoré diváka prinúti k nejakej akcii. Trochu ma unavuje, že umelecké diela sú určené do vitríny. Snažím sa túto bariéru búrať práve interakciou a postaviť diváka do inej role. Kameň som na troch miestach prevŕtala skrz. Musím však povedať, že tamojší vápenec mi dal trochu zabrať, predsa len som vyrástla na našom pieskovci, ktorý je oproti bavorskému vápencu niečo ako maslo. Doslova som si na tom vylámala zuby. Tak dúfam, že ma ten kameň aspoň prežije. Viac-menej sa mi podarilo do vápenca umiestniť aj tri megafóny z 3D tlače, ktoré fungujú podobne ako mušle. Majú človeka prilákať k počúvaniu kameňa a pohľadu skrz jeho vrstvy, nahliadnuť do jeho histórie alebo si ju vypočuť. Baví ma na tom aj parazitujúci plastový kus, ktorý vstupuje do horniny, ktorá to všetko prežije. Plast za nejakú dobu degraduje, ale kameň tu bude ešte dlho po ňom.
Ktoré zo spomenutých diel bolo pre Vás najnáročnejšie vytvoriť či už časovo alebo technicky?
Povedala by som, že to bolo prvé svetelné dielo – moja diplomová práce Cirkulace. Jednalo sa o 100 metrov programovateľného LED pásu, ktorý cirkuloval po tvarovateľnej PEX-AL-PEX trubici. Nemala som do tej doby mnoho skúsenosti s technickými dielami. Veľmi mi pomohol môj manžel, vtedy ešte priateľ, ktorý sa takmer od nuly musel všetko naučiť. Dnes už konštruuje zriadenia skoro na dennej báze. Bez neho by som asi ďalej robila inštalácie z vetiev alebo sadrové odliatky. Mám v ňom neuveriteľnú podporu. Bez neho by som sa možno už na celú tvorbu úplne vykašlala, pretože je to značne náročné ako fyzicky, tak i psychicky. Ešte ku všetkému som mala možnosť dielo inštalovať len cez noc. Ráno som obhajovala. Asi si teda dokážete predstaviť, aký to bol stres. Taktiež som do toho ako študentka investovala asi 20000 Kč a od školy som dostala 0. Takže to bolo náročné po všetkých stránkach. Dúfam, že dnes už škola študentov podporuje viac.
Absolvovali ste mnoho workshopov, sympózií alebo rezidenčných pobytov. Ktorý z nich sa Vám najviac vryl do pamäti a najradšej naň spomínate?
Myslím si, že všetky sympóziá alebo rezidencie sú hodne intenzívne. Pre mňa je vždy náročné pracovať v cudzom prostredí. Som skôr introvert a na tvorbu potrebujem kľud a svoj priestor. Takže neviem, či na ne nejako zvláštne rada spomínam. Skôr sú to vždy veľké výzvy.
Celkom rada však spomínam na študentský workshop vo Vroclave. Tam som dostala voľnosť pri tvorbe modelu pre intervenciu k tamojšej rieke. Veľmi rada spomínam na pobyt v Hořiciach, kde jme sa ako študenti učili s pieskovcom. Skvelé sympózium bolo u Baťovi vily, tam sa mi dobre tvorilo vo výbornom kolektíve, všetko bolo perfektne pripravené, a to si myslím, že sa potom prejaví i vo výsledku.
U niektorých ďalších mám však dojem, že väčšinou ľudia okolo vás len plnia nejaké tabuľky a je im jedno, čo vytvoríte a ako vám je. Hlavne, že to môžu zdokumentovať a dostať grant. Asi som nemala príliš šťastie na výber.
Musím ale zmieniť posledné sympózium v Nemecku, ktoré bolo skvele pripravené, čo sa týka ubytovania, zázemia a pohostinnosti – tam to bolo skutočne niečo iné. Majú tam sochársky parčík a sú naklonení takisto súčasnému umeniu. Dokonca ubytovali aj dcéru s maminkou. V tej dobe bola dcéra ešte veľmi malá. Bola som rada, že i na materskej môžem niekam vyraziť a tvoriť. Napriek tomu to bolo dosť náročné. Človek asi musí starostlivo vyberať, čo mu sadne, lenže dopredu ťažko posúdite, čo vás tam čaká.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Väčšinou sú to silné osobnosti pedagógov, ktorí ma na škole učili. Zmienila by som Ladislava Jezberu, Jana Ambrůza, Pavla Korbičku, Roberta Vlasáka a Jaroslava Prášila. Inak je to určite Richard Loskot, Timo, Krištof Kintera, Federico Díaz, Olafur Eliasson alebo Alicja Kwade.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Teraz som hlavne matka, takže žiadny nemám. 😀 Väčšinou všetok voľný čas investujem do tvorby, v ktorej môžem vďaka mamke, babičke a manželovi pokračovať. Bez podpory rodiny by to skutočne nešlo.
Voľné víkendy však najradšej trávim s rodinou na chalupe v Starom Svojanove. K tomuto miestu tiahnem omnoho viac, aj keď som vyrastala v meste. Je to pre mňa forma odpočinku, ale i zdroj inšpirácie.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Teraz tvorím návrh do jednej súťaže. Asi nebudem zmieňovať názov, ale trávim tým väčšinu svojho času. Preto dúfam, že to tentokrát vyjde. Inak som začala pracovať s epoxidom. Zalievam odpad z 3D tlače ako pripomienku toho, že i chyba môže viesť k niečomu väčšiemu. Takže zase recyklujem. Plánujem teraz čiastočný presun ateliéru na chalupu, kde by som chcela v ústraní tvoriť. Podmienky pre tvorbu bohužiaľ nemám ideálne. No možno budem mať raz priestranný ateliér, ale to je bohužiaľ skôr surreálna predstava. 😀 K narodeninám som dostala od manžela a maminky zváračku a teším sa, že zase vyskúšam novú výzvu. Myslím, že môj život je dosť krátky na to, aby som zostala pri jednom materiáli či technike.
Zuzana Bartošová (1992, Brno)
je česká umelkyňa a sochárka.
V rokoch 2011-2013 študovala v ateliéri Přírodní materiály na katedre Užitého umění na Univerzite Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem pod vedením MgA. Roberta Vlasáka. Potom prestúpila na Fakultu výtvarných umění VUT v Brne, kde v rokoch 2013-2017 dokončila bakalárske štúdium a pokračovala v magisterskom v Ateliéri Sochařství 2 pod vedením najprv prof. akad. soch. Jana Ambrůza a neskôr u doc. Mgr. Pavla Korbičku. V roku 2014 bola na študijnom pobyte na Estonian Academy of Arts v Tallinne v ateliéri Installation and Sculpture. V rokoch 2016-2017 absolvovala doplňujúce pedagogické štúdium na Fakulte stavební VUT v Brne.
Vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku, v Česku, Rakúsku, Poľsku, Estónsku, Litve, Belgicku a v Nemecku, kde sa v mnohých týchto krajinách zúčastnila taktiež na rôznych workshopoch a rezidenčných pobytoch.
Zuzana Bartošová sa vo svojej tvorbe venuje témam ako opakovanie, cirkulácia, kolobeh a pominuteľnosť – či už v odkaze na človeka alebo prírodu. Taktiež pracuje s kolektívnou pamäťou. Dôležitým aspektom v jej tvorbe je skúmanie materiálu a času. Vo svojich dielach reaguje aj na aktuálne témy alebo problémy. Pracuje predovšetkým v médiu sochy, objektu a inštalácie. Využíva ako tradičné sochárske techniky, tak aj moderné technológie – najmä 3D tlač. Jej diela sú prevažne z materiálov ako drevo, kameň, či plast.
Od roku 2019 spolupracuje takisto so slovenskou vizuálnou umelkyňou a grafičkou Andreou Uváčikovou, s ktorou má na konte niekoľko spoločných výstav, rezidenčných pobytov a sympózií.
Zuzana Bartošová aktuálne žije a tvorí v Brne.
