Výstava Marina Abramović v Albertina Modern

  Výstavu Marina Abramović – retrospektíva v Albertina Modern vo Viedni, ktorá trvala do nedele 1.3.2026, som si nemohla nechať ujsť ani ja. Hoci výstava, ktorej kurátorkou bola Bettina M. Busse, prebiehala už od 10.10.2025, mne sa ju podarilo navštíviť necelé 2 týždne pred jej koncom, aj to trochu v časovej tiesni cestou z Nemecka na Slovensko.

  Prečítajte si reportáž z nedávnej výstavy Marina Abramović – retrospektíva, kde nájdete podrobného sprievodcu výstavou – nielen textového, ale aj doplneného fotografiami z výstavy. Takisto si tu môžete prečítať o živote a diele Mariny Abramović. Ďalej sa dočítate o galérii Albertina Modern vo Viedni s praktickými radami, ako napríklad o informáciách o vstupnom a ako sa dostať do Albertiny Modern.

  Pokiaľ sa vám výstavu nepodarilo navštíviť, nájdete tu cenné poznatky o samotnej výstave a umelkyni Marine Abramović. No ak ste aj výstavu navštívili, týmto článkom si môžete osviežiť spomienky na ňu, ale taktiež tu nájdete rôzne zaujímavosti, ako i môj pohľad a dojmy z výstavy, ktoré vo mne zanechala.

  Prajem príjemné čítanie.

O výstave Marina Abramović – retrospektíva

  Albertina Modern v spolupráci s Bank Austria Kunstforum Wien a Royal Academy of Arts v Londýne predstavila prvú veľkú retrospektívu Mariny Abramović v Rakúsku. Výstava Marina Abramović – retrospektíva trvala od 10.10.2025 – 1.3.2026 a zahŕňala viac ako päť desaťročí tvorby Mariny Abramović. Jej hlavnou kurátorkou bola Bettina M. Busse.

  Výstava prezentovala tematické priestory, ktoré ozrejmovali centrálne aspekty jej tvorby: účasť, politická pamäť, fyzické hranice, energia z prírody a spiritualita. Vystavené tu boli diela z Abramovićovej belehradskej ranej tvorby, rané sólové performance, ikonické diela vytvorené v tandeme s Ulayom, participatívne objekty, videá a objekty. Od raných konceptuálnych prác až po svoje ikonické dlhodobé performance Abramović neustále rozvíjala svoj umelecký postoj. Dnes je vnímaná menej ako aktívny subjekt a viac ako tichá iniciátorka – ako médium, ktoré spúšťa procesy a pozýva publikum k aktívnej účasti. Preto na výstave boli aj interaktívne diela. Súčasťou retrospektívy boli aj živé performance – reperformance jej štyroch známych diel. Tie odohrávali vybraní súčasní performeri a performerky: Simone Lorenzo Benini, Alexandra Cassirer, Miquel Amengual Gual, Lukas Hanus, Hayun Kim, Jolyane Langlois, Denisa Musilova, Vittorio Porcelli, Katharina Senk, Grischka Voss, Steffi Wieser a Gabriel Zúñiga.

Public particiption

  Po úvode do výstavy Marina Abramović, prehliadka pokračovala tematicky participáciou publika. Spolupráca s návštevníkmi jej prestavení bola a je vždy pre Marinu Abramović dôležitá. Ako sama umelkyňa hovorí, potrebuje ich energiu, ktorú následne spracováva a vracia im ju naspäť v podobne vystúpenia.

  Avšak v tejto časti výstavy boli prezentované dve dosť odlišné performance z pohľadu spoluúčasti. Prvá performance, The Artist is Present, sa telesne umelkyne nedotýka – pracuje len s jej psychikou. Kdežto v druhej performance, Rhythm 0, participanti priam pracujú s telom umelkyne ako s objektom. Medzi oboma vystúpeniami je odstup niekoľko desaťročí. To hneď na úvod mohlo návštevníkom prezradiť, ako sa postupne vyvíjala tvorba Mariny Abramović. Napriek časovému odstupu, oboje prestavenia nastavujú divákovi zrkadlo. Ako? To sa dozviete hneď v bližšom rozbore diel.

The Artist is Present

  Od úvodnej miestnosti výstavy Marina Abramović s biografickými údajmi som prešla do miestnosti, kde bola demonštrovaná trojmesačná performance The Artist is Present z roku 2010 odohrávajúca sa v MoMA v New Yorku. Nachádzal sa tu samostatný záznam priamo z performance. O čo v nej šlo? V centre stojí stôl a dve stoličky, kde na jednej strane sedí Abramović a na druhú stranu si mlčky prichádzajú sadnúť ľudia z publika oproti nej. Čas, ako dlho sedia oproti umelkyni, nie je limitovaný. Dívajú sa jej do očí. Cez ne sa tu otvára doslova „okno do duše“ ľudí. To v participantoch vyvolalo rôzne emócie – od ľahostajnosti cez záujem, pobavenie až po smútok a plač. Marina Abramović im tak skrz seba nastavila zrkadlo ich duše. Hoci zážitok pre nich trval krátko, účastníci ho hodnotili ako veľmi intenzívny a emocionálny. Pre Abramović to bola jedna z najnáročnejších prác v jej kariére.

  Okrem záznamu performance na obrazovke, musel divák prejsť chodbou, kde na jednej stene bola na obrazovkách tvár Mariny Abramović a na druhej stene boli tváre participantov, ktorí boli oproti nej. Návštevník tak nielen mohol skúmať ich tváre a emócie, ale hlavne narúšal ich dôverné puto. Už táto performance ho pripravila na tie ďalšie – z pozorovateľa sa stal zároveň aj spoluúčinkujúcim. Sama som sa cítila súčasťou performance, avšak skôr ako ten narušiteľ, keďže som vnímala, že stojím medzi dvoma ľuďmi a ich dôverným očným kontaktom.

Rhythm 0

  Následne som prešla k snáď najznámejšej Abramovićovej performance – Rhythm 0. Tá bola sprístupnená v dvoch miestnostiach. V prvej sa na stenách prehrávali fotografie z vystúpenia, v druhej okrem premietania bolo možné vidieť aj stôl s predmetmi, ktoré účastníci performance mohli na Marine Abramović použiť. Áno, použiť, pretože Marina sa v tomto predstavení prezentovala ako objekt.

  Abramović stála šesť hodín v roku 1974 v Studio Morra v Neapole. Pred ňou bol stôl s rôznymi predmetmi – od tých poskytujúcich rozkoš a potešenie, ako napríklad pierko, rúž, jedlo a nápoje, až po tie, čo spôsobujú bolesť, ako nože, žiletky, či nabitá zbraň. Participanti si v podstate mohli robiť s nimi a s umelkyňou, čo chceli. Na začiatku boli interakcie zdržanlivé, no v priebehu dňa sa stupňovali až k agresivite, útočnosti a násilnostiam. Abramović bola vyzlečená, jej koža poškriabaná tŕňmi ruže, jej ruky zviazané. Dokonca jej jeden muž držal nabitú pištoľ pri krku. Až keď sa na konci performance umelkyňa opäť pohla a opätovala pohľady, mnohí prítomní v strachu opustili miestnosť – konfrontovaní s tým, čo urobili.

  Samotné záznamy z performance boli silné, avšak keď som sa pozrela na predmety, ktoré tam boli prítomné, tak ma až zamrazilo. Sekera, píla, nože, šíp, reťaze, klince, žiletky, pasca na myši, dokonca zbraň s nábojom – to všetko mali vtedy ľudia k dispozícii a mohli to použiť – aj použili.

  Rhythm 0 nielenže nastavil zrkadlo participantom v podobe následkov z ich činov, ale taktiež ukázal výdrž Mariny Abramović – nielen jej tela a jeho limitov, ale takisto jej psychiky. Preto ho možno čiastočne zaradiť aj k performance v sekcii Body limits.

Communist body

  Potom som prešla do časti, kde bola prezentovaná politická tematika. Keďže Marina Abramović sa narodila v komunistickej Juhoslávii a jej rodičia ako partizáni v 2. svetovej vojne boli v tomto režime oslavovaní ako hrdinovia ocenení významnými štátnymi funkciami, tak sa jej politické dianie a režim bytostne dotýkal. Tlaky komunistickej ideológie – od extrémnej telesnej disciplíny až po obmedzenú slobodu prejavu – zažívala umelkyňa nielen doma, ale i na ulici. To ovplyvnilo Abramovićovej umelecký vývoj a (nielen) rané roky jej tvorby.

  Do tejto tematickej časti bolo zaradených niekoľko diel, ktoré boli tiež vytvorené s odstupom niekoľkých rokov. Medzi jej rané performance reagujúce na politické obmedzenia patria Rhythm 5 a Lips of Thomas, vytvorené v polovici 70. rokov 20. storočia. V nich metaforicky znázornila obmedzenia, ktoré zažila počas body art, a prekladá ich do bolestivých znakov minulosti. Avšak najvýznamnejšie a najsmutnejšie z diel, ktoré malo v tejto sekcii hlavné slovo, bol Balkan Baroque. V ňom reaguje na vojnu, ktorá nastala po rozpade Juhoslávie v 90. rokov 20. storočia. Stretávajú sa tu osobné s politickým, história s mýtom, kultúra s folklórom. Takisto v tejto sekcii bolo možno nájsť dielo The Hero, ktorým vzdala poctu svojmu mŕtvemu otcovi, ktorý bol v Juhoslávii politickým funkcionárom.

Balkan Baroque

  Hoci Marina Abramović opustila Belehrad v roku 1976, naďalej zostala spätá s týmto regiónom. Jej pôvod, ktorý opisuje ako „balkánsku identitu“, ktorá je poznačená extrémnym násilím a erotikou, často ovplyvňoval jej neskoršie diela.

  V roku 1997 Marina Abramović predstavila na bienále v Benátkach dielo Balkan Baroque ako reakciu na vojnu na Balkáne, ktorá začala v roku 1991 rozpadom Juhoslávie. Štyri dni po šesť hodín sedela na hore 1 500 krvavých hovädzích kostí, ktoré čistila vodou a kefou od zvyškov mäsa. Pritom spievala juhoslovanské ľudové piesne, zväčša smútočné a pohrebné piesne z jednotlivých republík. Performance je metaforou vojny: „Aj keď sa snažím očistiť kosti, je nemožné zmyť krv z rúk.“

  Súčasťou diela je takisto trojdielna videoinštalácia, kde v centre stojí Marina Abramović. Zozačiatku videa v plášti, podobne ako lekár, rozpráva o „vlčej kryse“ – postupe, ako ju vychovať a ako skrz ňu zabíjať ďalšie potkany. Postup jej porozprával človek, ktorý desaťročia chytal potkany na Balkáne. Video končí tým, ako Abramović v sexi šatách tancuje maďarský ľudový tanec – čardáš. Po jej pravici sa nachádza jej otec najprv ukazujúci prázdne ruky a neskôr držiac v nich pištoľ. Po jej ľavici jej mama gestikulujúca s rukami – najprv ich ukazuje prázdne, potom ich má skrížené na hrudi a na záver si nimi zakrýva oči.

  Balkan Baroque bol pôvodne plánovaný pre juhoslovanský pavilón, avšak kvôli svojmu antinárodnému posolstvu bol vystavený v suteréne talianskeho pavilónu. Nakoniec však získal Zlatého leva.

  Na výstave Marina Abramović – retrospektíva som sa dostala do rozsiahlej miestnosti, kde bol prezentovaný Balkan Baroque. Na jednej stene sa prehrávalo multikanálové video zobrazujúce Marinu Abramović a jej rodičov. Pod ním bola hŕba kostí z performance, ako aj televízor, kde bežal záznam z performance z roku 1997. Na protiľahlej stene bola fotografia z Abramovićovej vystúpenia na bienále v Benátkach, kde čistila kosti.

  Akokoľvek sa môže zdať, že videá na jednej strane nepasovali k performance s čistením kostí, opak je pravdou. Abramović sa v tomto diele snažila nielen poukázať na hrôzy vojny páchanej na Balkáne, ale aj na samotný balkánsky národ – jeho identitu a rôznorodosť, ako aj to, čo jej bolo/je najbližšie a najviac spojené s jej pôvodom – jej rodičov.

The Hero

  Za Balkan Baroque sa nachádzala Abramovićovej práca s názvom The Hero.

  Toto emotívne dielo vzniklo v roku 2001 ako pocta jej otcovi, ktorý zomrel tri roky po jej vystúpení v Benátkach. Pred kamerou sedela umelkyňa na bielom koni a držala bielu vlajku, ktorá viala vo vetre. Sedela tam neurčitý čas, hľadiac do diaľky, zatiaľ čo ženský hlas v pozadí spieval juhoslovanskú národnú hymnu z čias Tita, ktorá je dnes v bývalej Juhoslávii zakázaná. Tito sa z národného hrdinu stal národným nepriateľom. Vitrína stojaca pod premietaným záznamom obsahovala spomienkové predmety a fotografie, ktoré súviseli s jej otcom a spoločne stráveným časom, vrátane fotografie víťaznej parádnej prehliadky s ním na koni.

  Spoločným znakom ako i pre Balkan Baroque, tak aj pre The Hero bol odkaz na režim v bývalej Juhoslávii. Balkan Baroque bol ladený viac národnostne a zameriaval sa na vojnu, ktorá vznikla po rozpade režimu, aj keď s náznakom osobnej témy. Naopak v The Hero prevládala viac osobná téma – spomienka na otca, hoci tu bol tiež náznak politiky, ktorá s jeho osobnosťou súvisela.

Freeing the Horizon

  Súčasťou sekcie Communist body bolo aj 29 fotografií kombinovaných maľbou s názvom Freeing the Horizon. Fotografie vznikli v roku 1971, kedy Abramović vnímala Belehrad, mesto kde vtedy žila, ako preplnené mesto plné budov. Chcela vidieť nové horizonty. Tak nafotila hlavné námestie a dôležité centrá Belehradu. Keďže v tom čase neexistovali programy na úpravu fotografií, umelkyňa farbou odstránila budovy, čím vytvorila imaginárny horizont vidiaci v diaľke.

  Toto dielo však nadobudlo iný rozmer o niekoľko desaťročí neskôr, keď počas vojny bol Belehrad bombardovaný a niektoré budovy z jej fotografií naozaj zmizli.

Lips of Thomas

  V nasledujúcej miestnosti boli performance, ktoré hraničili so sekciou výstavy Body limits. Tematicky ich možno však taktiež zaradiť do Communist body, keďže odkazovali na komunistický režim, ktorý vládol v rodisku Mariny Abramović, využívajúc najmä jeho symboliku v podobe hviezdy.

  Prvou z pefromance bola Lips of Thomas, ktorá bola prezentovaná v roku 1975 v Galerie Krinzinger v Innsbrucku, ale aj o 30 rokov neskôr v Guggenheim Museum v New Yorku počas svojej série repríz Seven Easy Pieces. V tomto komplexnom vystúpení zjedla striebornou lyžičkou kilo medu, vypila liter červeného vína, bičovala sa, vyrezala si päťcípu hviezdu do brucha a ľahla si na blok ľadu, zatiaľ čo na krvácajúcu ranu smeroval ohrievač. Po dvoch hodinách ju zachránilo publikum. V roku 2005 predviedla znovu túto performance, avšak trvala dlhšie a doplnila ju niekoľkými ďalšími prvkami. Napriek tomu, že vystúpenie bolo dosť osobné a biografické, symboly ako komunistická hviezda a kresťanský kríž pomáhali umelkyni vyrovnať sa so spoločensko-politickým útlakom či oslobodiť sa od mocenských štruktúr a ideológií.

  Abramovićovej rané performance sa netýkali len osobných a fyzických hraníc, ale tematizovali aj sociálne nespravodlivosti, normy a zákony, ktoré kontroloval štát.

Rhythm 5

  Druhým spomínaným hraničiacim dielom bol Rhythm 5, ktorý bol predvedený v roku 1974 v Študentskom kultúrnom centre v Belehrade. V ritualizovanom priebehu si umelkyňa najskôr odstrihla nechty a vlasy, ktoré hodila do plameňov horiacej päťcípej hviezdy z dreva. Následne si ľahla do jej prázdneho stredu. Po strate vedomia zapríčineného nedostatkom kyslíka sa takmer zadusila, nebyť toho, že ju publikum vytiahlo z horiacej hviezdy a zachránilo.

  Päťcípa hviezda je symbolom, ktorý zohráva úlohu nielen v komunistickej a socialistickej symbolike, ale už dávno predtým v kresťanskej. Marina Abramović použila túto metaforu okrem iného vo svojej performance Rhythm 5, aby vyjadrila kritiku vtedajšieho komunistického systému v Srbsku. Päťcípa hviezda je zároveň pentagramom – symbolom Kristových rán.

  Na výstave Marina Abramović – retrospektíva boli z performance Rhythm 5 fotografické záznamy. Kdežto z vystúpenia Lips of Thomas boli okrem fotografií aj videozáznamy. Avšak obom performance dominoval symbol hviezdy. Ten metaforicky poukazoval na bolesť a utrpenie, ktorú vtedajší režim spôsoboval mnohým ľuďom. Avšak Marína Abramović zohrala vo svojich vystúpeniach istým spôsobom rolu obete režimu a koncipovala ich tak, že predpokladala?, že bude zachránená. Dala ľuďom priestor, aby ju zachránili a metaforicky im ukázala, že oslobodenie od utlačovateľského režimu majú sami v rukách.

Luminosity

  V tejto miestnosti výstavy Marina Abramović bol odkaz aj na performance Luminosity z roku 1997. Sedela v nej vznášajúca sa na stene, zaliata svetlom, s vystretými rukami a nohami. Svojim telom pripomínala hviezdu. Preto ju možno ešte zaradili do Communist body, hoci časovo by sa dala zaradiť k performance zameraným na duchovno alebo z pohľadu záťaže tela k limitom tela.

  Na výstave bol z tejto performance nielen záznam v podobe videa prehrávanom na televízore, ale i konštrukcia pripevnená na stenu, ktorá slúžila na živú reperformace. Ale o týchto živých vystúpeniach sa dočítate bližšie v článku neskôr.

Body limits

  Hoci náznaky na limity tela v rôznych performance som videla už predošlých sekciách pri dielach ako Rhythm 0, Rhythm 5 alebo Lips of Thomas, táto časť výstavy Marina Abramović – retrospektíva prekypovala vystúpeniami poukazujúcimi na limitmi tela v plnej sile. Vstúpila som do miestnosti, ktorá vo mne vyvolala najviac emócií, ktoré sa ťažko popisujú. Hlavne také, ktoré som ešte v galerijnom priestore nepocítila. Takmer zovšadiaľ som bola obklopená nahými postavami a moje uši počúvali krik a stonanie. Bola tu koncentrácia bolesti a toho, čo dokáže telo umelkyne zvládnuť.

  Zároveň tu boli okrem Abramićovej samostatných vystúpení taktiež prezentované mnohé spoločné performance Mariny Abramović so svojím vtedajším životným partnerom a spolupracovníkom Ulayom. Boli tu záznamy z ich performance prekračujúce osobné a umelecké hranice, zaoberajúce sa existenciálnymi témami, ako je láska, bolesť, nebezpečenstvo a strach zo smrti. Mimo toho tu bola aj spomienka Mariny Abramović vo forme biografie z ich spoločného života venovaná Ulayovi, ktorý zomrel v roku 2020 po boji s rakovinou.

Performance na plátnach

  V centre sekcie Body limits boli v miestnosti nainštalované plátna do dvoch veľkých štvorcov, na ktorých bolo prehrávaných 8 Abramovićovej performance. Niektoré boli samostatné, iné s Ulayom.

Samostatné performance Mariny Abramović

Freeing the Memory, Freeing the Voice, Freeing the Body

  Všetky tri Abramovićovej samostatné performance – „Oslobodenia“, boli vytvorené v roku 1975. V nich sa pokúsila dosiahnuť mentálne očistenie vyčerpaním troch hlavných schopností vyjadrovania: pamäte, hlasu a tela.

  V diele Freeing the Memory povedala Abramović každé jednotlivé slovo, na ktoré si spomenula, až kým už nemohla pokračovať bez opakovania. Mentálne vypätie tohto aktu, trvajúceho hodinu a pol, umožnilo umelkyni vyčerpať svoje vedomie až do úplnej prázdnoty. Performance sa odohrala v Galerie Ingrid Dacic v nemeckom Tübingene.

  Počas predstavenia Freeing the Voice si ľahla na chrbát a 3 hodiny nepretržite kričala, až kým úplne nestratila hlas. Performance prebiehala v Študentskom kultúrnom centre v srbskom Belehrade.

  Vo Freeing the Body sa hýbala do rytmu afrického bubeníka dovtedy, až kým úplne vyčerpaná nepadla na zem. Toto predstavenie v Künstlerhaus Bethanien v nemeckom Berlíne trvalo až 6 hodín.

Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful

  Vo svojom predstavení z roku 1975 s názvom Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful si Marina Abramović položila hlavu a ramená pred kameru. Viac ako 50 minút si s extrémnou silou, až agresiou česala vlasy. Pritom neustále opakovala názov performance: „Umenie musí byť krásne, umelec musí byť krásny.“ Opakovanie slov a rastúca intenzita fyzickej akcie viedli diváka k spochybňovaniu konvencií krásy, umenia a ženskosti v spoločnosti a kultúre.

  Reperformance vystúpenia Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful bola prezentovaná v určitých časoch tiež počas výstavy Marina Abramović – retrospektíva.

Marina Abramović a Ulay – spoločné performance

Imponderabilia

  Marina Abramović prvýkrát predviedla Imponderabilia v roku 1977 spolu so svojím vtedajším životným partnerom a spolupracovníkom Ulayom v talianskej Bologni. Obaja stáli oproti sebe nahí vo dverách pri vchode do Galleria Comunale d´Arte Moderna, takže návštevníci museli prejsť medzi nimi. Po troch hodinách polícia prerušila performance kvôli nemravnosti.

  Dielo je metaforou toho, že umelci sú základnými piliermi galérie a že vstup cez tieto dvere znamená zážitok, ktorý návštevníkov uvádza do nového sveta – sveta participatívneho umenia. Tento estetický zážitok je na mnohých úrovniach „imponderabilný“ (neodhadnuteľný) a individuálne úplne odlišný.

  Reperformancie Imponderabilia už nevykonáva samotná Marina Abramović, ale miestni umelci. Odovzdávanie svojich vedomostí je pre umelkyňu mimoriadne dôležité. Na tento účel založila v roku 2013 Marina Abramović Institute (MAI), kde sa nové generácie umelcov školia v mentálne a fyzicky náročnej „Abramovićovej metóde“. Reperformance bola prezentovaná v rámci časového harmonogramu aj na výstave Marina Abramović – retrospektíva.

Light Dark

  Dvadsaťminútové predstavenie Light Dark sa prvýkrát uskutočnilo v roku 1977 na Medzinárodnom veľtrhu umenia v nemeckom Kolíne nad Rýnom. O rok neskôr ho natočil Luis van Gasteren v štúdiu v Amsterdame. V ňom Ulay a Marina stoja oproti sebe v kľaku, pričom sa navzájom striedajú vo fackovaní sa do tváre. Kvôli silnému svetlu svietiacemu do ich tvárí nevidia facku partnera prichádzajúcu z tmy. Dielo reflektovalo vzťah medzi mužom a ženou, no zároveň konfrontovalo ich vytrvalosť, mentálnu koncentráciu a „druhú stranu pravdy alebo reality“.

Breathing In, Breathing Out

  Predstavenie Breathing In, Breathing Out bolo odohrané v roku 1978 v Študentskom kultúrnom centre v Belehrade. Skúmalo otázku duality. Ulay a Marina v ňom boli spojení ústami, cez ktoré zdieľali dych bez vonkajšieho prístupu k kyslíku. Takto boli takmer 20 minút odkázaní jeden na druhého, aby prežili, a nakoniec skolabovali. Metaforicky sa táto akcia zaoberá smrťou vlastného ja, snahou zjednotiť a absorbovať životy toho druhého až do ich zničenia.

AAA – AAA

  Performance AAA – AAA z roku 1978, ktorá sa konala v RTB Studio v belgickom Liège bez publika, zobrazuje pár, ako na seba kričí. Vystúpenie nadväzovalo na sólové predstavenie Mariny Abramović s názvom Freeing the Voice z roku 1975, v ktorom umelkyňa kričala. Avšak oproti samostatnej performance sa tu celá akcia sústredila na vzťah medzi dvoma milencami a spoločnú očistu ich tela a mysle.

Zvyšné performance v sekcii Body limits

  V miestnosti s tematikou Body limits boli ešte po obvode fotografické záznamy, video premietané na televízore a texty/scenáre z performance, či už spoločných Mariny Abramović s Ulayom alebo jej samostatných.

Ostatné performance s Ulayom

Rest Energy

V roku 1975 sa Marina Abramović a Ulay spoznali. Do roku 1988 mali blízky vzťah – obaja sa obliekali podobne, nosili vlasy podobnej dĺžky a svoje diela podpisovali striedavo ako Ulay/Marina Abramović a Marina Abramović/Ulay. Žili a pracovali v úplnej jednote. Ich myšlienkou bolo zlúčenie mužského a ženského princípu do jedného. Ich spoločné performance boli hraničnými zážitkami a oslobodzujúcimi rituálmi, ktoré prekračovali osobné a umelecké hranice. Konfrontovali publikum s existenciálnymi témami ako: láska, bolesť, nebezpečenstvo a strach zo smrti.

  Jedno z ich najznámejších spoločných diel, Rest Energy z roku 1980, bolo inšpirované obrazom, ktorý si obaja predstavovali, keď sa v hypnóze vydávali na cestu za svojím podvedomím. Predstavenie, v ktorom Ulay, podobne ako Amor, mieril napnutým lukom na Abramović, ktorá držala luk, vyjadrovalo mimoriadnu dôveru v ich partnerstvo v nebezpečenstve: luk a šíp boli napnuté iba vďaka telesnej hmotnosti oboch aktérov. Mikrofóny umiestnené vedľa ich sŕdc zosilňovali zvuk srdcového tepu, ktorý sa pod tlakom stále zrýchľoval.

Talking About Similarity

  Talking about Similarity bolo jedno z prvých spoločných vystúpení Mariny Abramović a Ulaya. Predstavenie v Singel 64 v holandskom Amsterdame, ktoré trvalo približne 45 minút, pozostávalo z dvoch častí, ktoré sa veľmi líšili formou, ale obsahovo tvorili celok. Začínal v ňom Ulay a potom prebrala slovo Abramović, čo spravilo toto dielo jediným predstavením v ich tvorbe, v ktorom nevystupovali obaja súčasne.

  Ulay sedel najprv tvárou k publiku s otvorenými ústami vydávajúcimi nepríjemný zvuk slín. Keď zvuk ustal, Ulay zavrel ústa. Pomocou ihly a nite si zošil pery, ešte chvíľu tam sedel a potom odišiel. Na jeho miesto prišla Abramović, ktorá ho doslova aj obrazne nahradila. Namiesto neho odpovedala na otázky publika o tom, čo sa stalo predtým. Nezáležalo na tom, kto hral akú úlohu, pretože dôležitejší bol „koncept“. Základným konceptom tohto diela bolo mlčanie, ktoré si Ulay sám uložil.

  Skutočnosť, že Abramović zaujala jeho miesto, vyzdvihuje ďalší dôležitý aspekt série „Relation work“, pretože toto dielo, rovnako ako ostatné, je o výmene energie. Nebolo dôležité, čí nápad to bol alebo kto hral ktorú úlohu. Pretože všetky ich diela boli produktmi ich symbiotického vzťahu. 

Relation in Space, Relation in Time, Relation in Movement

  Následne v rokoch 1976-1977 boli Abramovićovou a Ulayom vytvorené spoločné diela, ktoré patria pod sériu „Relation work“. Základným princípom bolo: žiadna skúška, žiadny predvídaný koniec, žiadne opakovanie. Veľmi dôležitou bola taktiež spolupráca, miešanie ich nápadov s cieľom nikdy nikomu nepovedať, od koho nápad pochádzal. Touto zmesou sa pokúšali vytvoriť akési tretie energetické pole.

  Relation in Space bolo prezentované v roku 1976 na 37. Benátskom bienále. V tomto 58-minútovom predstavení sa dve nahé telá Mariny a Ulaya opakovane míňali a narážali do seba. Približovali sa k sebe z rôznych strán, keď ich kontakt sa začínal takmer náhodným dotykom, následne zvyšovali rýchlosť, čím sa chôdza postupne premenila na beh. Ich kontakt sa stupňoval do vyvrcholenia. Cieľom bolo spojiť mužskú a ženskú energiu a vytvoriť niečo ich – tretie.

  V performance Relation in Time z roku 1977 sedeli Marina Abramović a Ulay chrbtom k sebe, zviazaní vlasmi, v galérii Studio G7 v Bologni najprv 16 hodín bez publika, len s členmi galérie. Počas toho každú hodinu natáčali trojminútové videá a robili fotografie. Po 16 hodinách, kedy už boli naozaj veľmi vyčerpaní, bola pozvaná verejnosť. Celý proces bol pre umelcov veľmi náročný z fyzického aj psychického hľadiska. John Cage nazval toto predstavenie „činnosťou v nečinnosti“. Hľadali harmóniu medzi telom a mysľou, ako i rovnováhu medzi pohlaviami. Táto akcia sa točila okolo konceptu polarity a mala tendenciu vytvárať androgýnne stvorenie. Zároveň touto performance chceli zistiť, ako môžu skutočne využiť energiu publika na to, aby posunuli svoje hranice ešte ďalej. Vydržali takto sedieť ešte o hodinu dlhšie. Takže v skutočnosti celé predstavenie trvalo 17 hodín.

  Dielo Relation in Movement vytvorili v roku 1977 pre 10. Parížske bienále. Marina, Ulay, ich pes Alba ako aj celá domácnosť (nakoľko niekoľko rokov žili v obytnom automobile nomádskym životom) jazdili vo svojej dodávke dookola po námestí. Ulay sedel za volantom, zatiaľ čo Marina cez otvorené okno s megafónom v ruke kričala počet dokončených kruhov. Nevedeli, či sa skôr zrúti auto alebo oni. Po 16 hodinách zhorel autu motor a na mramore zanechal čierny kruh v podobe stôp po prehriatých pneumatikách. Za 16 hodín urobili 2226 kruhov. Kruh by v tomto prípade mohol symbolizovať zacyklenie sa vo vzťahu, neustále pohybovanie sa v tom istom kruhu myšlienok alebo odkazovať na plynutie kalendárneho času či nekonečnosť.

Kaiserschnitt

  38-minútové predstavenie s názvom Kaiserschnitt (v preklade Cisársky rez) sa konalo v roku 1978 vo Viedenskom jazdeckom inštitúte pri príležitosti Medzinárodného festivalu performance vo Viedni. Okrem umeleckého dua sa na ňom podieľal aj kôň. Stál v strede jazdiarne pred zrkadlom a bol spojený s Marinou a Ulayom v trojuholníkovej štruktúre napnutého lana prostredníctvom kruhu na sedle a dvoch kruhov na protiľahlých stenách. Každý z účinkujúcich mal ruky navlečené do slučky lana. Pohybom koňa sa lano skracovalo, čím vytváralo obrovské napätie, ktoré ich takmer vždy od seba odtrhlo, napriek ich maximálnej snahe odolať. Počas toho Marina kričala „Nemám čo povedať“ a Ulay „Opýtajte sa kohokoľvek“.

Samostatné Abramovićovej performance

Role Exchange

   Pre predstavenie Role Exchange v roku 1975 našla Marina Abramović ženu, ktorá 10 rokov pracovala ako profesionálna prostitútka. Rovnako v tom čase už 10 rokov pracovala aj Marina, avšak ako umelkyňa. Navrhla jej tak výmenu rolí. Prostitútka ju nahradila na jej vernisáži v galérii De Appel v Amsterdame, zatiaľ čo ona si zasadla na jej miesto vo výklade v amsterdamskej Red light district. Obe prebrali plnú zodpovednosť za svoje úlohy, ktoré trvali 4 hodiny.

Séria Rhythm

  Séria Rhythm Mariny Abramović z rokov 1973-1974 patrí k jej raným, prelomovým cyklom performatívneho umenia. Cez ňu skúmala fyzické a psychické limity tela, bolesť a vzťah k publiku. Tento cyklus zahŕňal nebezpečné akcie. V najznámejšej z nich – Rhythm 0, sa pasívne na 6 hodín nechala k dispozícii publiku, pričom návštevníci mohli použiť 72 rôznych predmetov (z väčšej časti rôznych náčiní spôsobujúcich bolesť) na jej tele. V ďalších „Rhythms“ dominovali predmety alebo živly samostatne. Pre Rhythm 5 bol typický oheň. V Rhythm 2 figurovali lieky. Počas Rhythm 4 vial na Marinu Abramović silný ventilátor. A v rámci Rhythm 10 použila ako hlavný nástroj bolesti nôž.

Rhythm 2

  Performance Rhythm 2 z roku 1974 v Galérii súčasného umenia v Záhrebe pozostávala z dvoch dejstiev. Marina Abramović použila na experiment svoje telo. Tentoraz užila lieky používané v nemocniciach. Ako prvý si pred publikom dala liek na liečbu akútnej katatónie, ktorý pacientov s extrémnou motorickou nehybnosťou prinútil zmeniť polohu tela. Krátko po užití lieku sa svaly umelkyne začali mimovoľne prudko sťahovať, až kým úplne nestratila kontrolu. Hoci nedokázala ovládať svoje telo, zostala pri zmysloch a dokázala pozorovať, čo sa s ňou fyzicky dialo. Po krátkej prestávke, keď účinky tabletky pominuli, sa dostala k druhej časti performance. Užila druhú tabletku, ktorá sa podávala schizofrenickým pacientom s násilným správaním, aby ich upokojil. Hoci zostala fyzicky nezmenená, stratila vedomie a nepamätala si uplynutý čas. Toto rané skúmanie spojenia medzi mysľou a telom sa stalo konzistentnou súčasťou Abramovićovej performatívnej praxe.

Rhythm 4

  Predstavenie Rhythm 4, ktoré bolo odohrané v roku 1974 v Galleria Dagramma v Miláne, pozostávalo z dvoch stavov/priestorov. V prvom sa Marina Abramović pomaly priblížila k ventilátoru, kde nasávala vzduch. Tesne nad otvorom ventilátora stratila vedomie kvôli extrémnemu tlaku. To však predstavenie neprerušilo. Po tom, čo spadla na bok, ventilátor naďalej pohyboval s Abramovićovej tvárou. To zachytávala videokamera zaostrená len na jej tvár, bez zobrazenia ventilátora, čím sa dej preklopil do druhého dejstva. Diváci, sledujúci performance, mali dojem, že bola pod vodou. V momente, keď stratila vedomie, performance trvala ešte 3 minúty, počas ktorých si diváci neboli vedomí jej situácie. V diele Rhythm 4 sa jej tak podarilo bez prerušenia využiť svoje telo súčasne vo vedomí aj v bezvedomí.

Rhythm 10

  Dielo Rhythm 10 bolo inšpirované hrou, ktorú hrali ruskí a juhoslovanskí roľníci: roztiahnete prsty na drevenom bare alebo stole a rýchlo bodáte ostrým nožom do priestoru medzi prstami. Vždy, keď miniete a porežete sa, musíte si dať ďalší pohárik alkoholu. Čím ste opitejší, tým je pravdepodobnejšie, že sa bodnete. Podobne ako ruská ruleta – je to hra odvahy, hlúposti, zúfalstva a temnoty, čiže dokonalá slovanská hra.

  V performance si Abramović položila na podlahu biely list papiera, 20 nožov rôznych tvarov a veľkostí a 2 kazetové magnetofóny s mikrofónmi. Po zapnutí magnetofónu si vzala prvý nôž a bodla, čo najrýchlejšie, medzi roztiahnuté prsty ľavej ruky. Zakaždým, keď sa porezala, vymenila nôž. Po použití všetkých nožov (všetkých rytmov), pretočila pásku. Začala sústredene počúvať nahrávku prvého predstavenia a zopakovala ho. Zobrala nože v rovnakom poradí a sledovala rovnaký rytmus – rezala sa na rovnakých miestach. Chyby z minulosti a súčasnosti boli v tomto predstavení synchronizované. Pretočila druhú pásku a počúvala dvojitý rytmus nožov. Potom odišla.

Energy from nature

  Následne som prešla do ďalšej časti, v ktorej boli diela Mariny Abramović v úplnom kontraste oproti predošlej sekcii s názvom Body limits. Od prevažne telesných performance som prešla k tým, zameraným viac na duchovno. Bolesť a utrpenie vystriedali uvoľnenie a pokoj.

  Po poslednej spoločnej performance s Ulayom The Lovers: The Great Wall Walk, ktorá zároveň aj ukončila ich vzťah, si Marina Abramović uvedomila ako sa jej energia mení v závislosti od povrchu pod nohami – raz pod ílom, inokedy pod železnou rudou, kremeňom alebo meďou. Chcela tieto rozdielne energetické stavy sprostredkovať publiku.

  Takisto počas príprav na The Lovers počula príbehy viažuce sa Čínskemu múru. Napríklad, že predstavuje obrovského draka, ktorý odráža Mliečnu dráhu. Alebo že Veľký čínsky múr bol postavený v tvare dračieho chvosta pozdĺž energetických línií Zeme. Starší obyvatelia dedín rozprávali aj o bojoch medzi drakmi rôznych farieb, ktoré symbolizujú nerastné bohatstvo.

  Abramović sa začala intenzívne zaujímať o čínsku a tibetskú medicínu, ktorá uznáva vplyv energie uloženej v zemi na ľudskú konštitúciu. Inšpirovaná mytológiou tak na konci 80-tych rokov začala vytvárať diela ako White, Green and Red Dragon. Počas 90-tych rokov pokračovala v sérii Dragons, ale aj so skúmaním vnútornej energie a energie pochádzajúcej z prírody v prácach ako Inner Sky, Dozing Consciousness alebo o 20 rokov neskôr v performance Sleeping Under the Banyan Tree. Na rozdiel od svojich raných rokov tvorby, kde používala ako nástroj svoje vlastné telo, neskôr sa čoraz viac stiahla a vytvorila takzvané prechodné objekty, zväčša vytvorené z rôznych minerálov a nerastov.

Séria Dragons

  Po obvode miestnosti sa na dvoch stenách nachádzali interaktívne diela Mariny Abramović, ktoré si mohol divák výstavy aj vyskúšať.

  Najprv to boli objekty z Black Dragon, kde sa participant mohol oprieť o stenu a položiť si hlavu a vrchnú časť tela na vankúše z minerálov. Cieľom bolo počkať si na energiu z minerálov bez časového obmedzenia, ktorú mali dané časti tela participanta začať pociťovať. Zamerané boli na spojenie s tromi životne dôležitými orgánmi: mozgom, srdcom a pohlavnými orgánmi.

  Podobne to bolo aj pri dielach White Dragon, Green Dragon a Red Dragon, ktoré Marina Abramović vytvorila v roku 1989 po návrate z Číny. Tu okrem energie zo samotných minerálov pracovala s budhistickou praxou Vipassana, kde zahrnula tri zo štyroch najdôležitejších meditačných polôh – sedenie, ležanie, státie. Toto učenie sa zameriava na vnímanie seba samého vo vlastnom prostredí, ktoré vzniká prostredníctvom trvalej koncentrácie. Farebné názvy Abramovićovej objektov sú odvodené od farby kryštálu, ktorý umelkyňa použila. White Dragon obsahuje achát. Green Dragon pozostáva z obsidiánu. Red Dragon je z ružového kremeňa. Tieto objekty – dlhé dosky pokryté oxidovanou meďou s minerálnymi vankúšmi, boli horizontálne alebo vertikálne pripevnená na stenu, aby ich mohli návštevníci použiť v troch základných telesných polohách: sediac, stojac a ležiac.

  Ja som vyskúšala White Dragon, na ktorý som sa postavila snažiac sa oprieť o jeho dosku. Rovnako som skúsila si ľahnúť na Green Dragon a sadnúť na Red Dragon. Na týchto objektoch som pobudla relatívne krátko, na niektoré som si aj musela počkať, keďže viacerí návštevníci si ich chceli rovnako vyskúšať. Keďže som na nich strávila pár minút a pod časovým tlakom, no zároveň bola miestnosť plná ľudí, nedokážem s istotou povedať, či som sa vedela úplne uvoľniť. Takisto nemôžem potvrdiť či som naozaj cítila silu minerálov, alebo to bol len placebo efekt spojený s tým, čo som si o nich dopredu prečítala. Každopádne viem, že som niečo cítila. Prirovnala by som to k príjemnému „mravenčeniu“ alebo miernemu tlaku.

Voda, pôda, zem, vzduch

  V sekcii Energy from nature boli zachytené diela odkazujúce na všetky elementy prírody. Okrem energetických nerastných objektov nainštalovaných na stenách, tu boli aj rôzne objekty a kamene v strede miestnosti. Ešte jedným z interaktívnych objektov bol Inner Sky, kde sa mohol návštevník postaviť pod neho so zavretými očami a bez pohnutia prijímať energiu. Taktiež som si objekt krátko vyskúšala, ale podobne ako pri White, Green and Red Dragon som si nebola istá, či naozaj niečo cítim, respektíve tu sa mi to zdalo ešte menej.

  Bed for Aphrodite and her Lovers zas predstavoval vysoké železné postele určené tiež na meditáciu, avšak boli praktický tak vysoké, že sa tam bez pomoci človek nevedel dostať.

  Ďalej boli v miestnostiach záznamy z performance s Marinou Abramović. V Dozing Consciousness z roku 1997 bola jej tvár zakrytá kryštálmi.

  Na veľkom formáte bola prehrávaná performance Sleeping Under the Banyan Tree z roku 2010, kde vidno Abramović pod stromom, ktorý je v mnohých juhoázijských tradíciách považovaný za posvätný a uctievaný pre svoje liečivé vlastnosti. Banyanový strom sa sám vysádza na hostiteľskom strome, ktorý nakoniec udusí. Jeho obrovské konáre sa potom rozprestierajú von a tvoria vonkajšie korene, ktoré ho živia a podporujú; stelesnenie prirodzených procesov rastu, smrti a obnovy.

  V ďalšej miestnosti bola prehrávaná performance – záznam z filmu The Space in Between: Marina Abramović and Brazil z roku 2016. V tomto prehrávanom zázname na výstave Marina Abramović – retrospektíva, leží na vysokej kovovej posteli, pod ktorou sú rozmiestnené kryštály. Posteľ sa nachádza niekde v prírode, na hore? a prichádza pravdepodobne búrka – zmráka sa a umelkynine vlasy vejú vo vetre. Avšak ako som spomenula, je to len záznam z filmu. Celý film pojednáva o tom, ako Abramović cestuje po Brazílii. Pritom hľadá osobné uzdravenie a umeleckú inšpiráciu, prežíva posvätné rituály a odhaľuje svoj tvorivý proces. Cesta pozostávala z osobných stretnutí s rôznymi vidieckymi šamanmi a mudrcmi, skúmala hranice medzi umením a spiritualitou.

Spiritualita

  Abramovićovej neskoršia tvorba – zameraná na energiu a duchovno, sa odpútala od tela akoby uvedomujúc si plynutie času a starnutie. Pravdepodobne aj preto cieľavedome pracuje posledné 2-3 dekády na skúmaní energie z prírody, vyhľadáva rôznych duchovných vodcov, šamanov, či liečiteľov naprieč svetom a snaží sa zamerať na poznanie. Po búrlivých rokoch pracujúcich so svojim telom sa usiluje nájsť pokoj a predať svoje poznanie ďalej. Okrem inšpirácie v iných kultúrach a náboženstvách, v neskorších prácach sa vracia taktiež do histórie či dejín umenia, tým pádom využíva i bohatú symboliku.

  V rámci výstavy Marina Abramović – retrospektíva som pokračovala ďalej a od performance The Space in Between v zatemnenej miestnosti som prešla do podobne tmavého, ale malého priestoru, pripomínajúceho interiér kupolovitej kaplnky, kde dominovali dva osvietené kríže.

  Tieto dva kíže – The Good (negative) a The Evil (positive), patria do série Four Crosses z roku 2019. Kríže, vysoké 5 metrov, charakterizujú výrazné, extrémne výrazy tváre umelkyne. Tie pripomínajú slávne charakteristické hlavy sochára Franza Xavera Messerschmidta z 18. storočia, ako aj neskorostredoveké vyobrazenia plaču nad Kristom, v ktorých je viditeľná bolesť a intenzita. Abramović prekladá tieto historické obrazové tradície do svojho vlastného umeleckého jazyka a spája ich s témami ako utrpenie, ľudskosť a spiritualita. Monumentálne kríže tak mohli otvoriť návštevníkom silný emocionálny priestor, ktorý pozýval k zastaveniu sa a zamysleniu.

  V miestnosti sa ešte nachádzala séria deviatich čiernobielych fotografií Mariny Abramović s názvom Coming and Going z rokov 1973 a 2016.

Hodnoty a energia

  Následne som vystúpila po schodoch, kde som sa nachádzalo ešte niekoľko diel. Golden mask z roku 2009 skúmalo zlatý status umelca prostredníctvom ticha a rituálu. Abramović mala počas 30 minút svoju tvár pokrytú zlatou fóliou, ktorá symbolizovala jej prechod zo súkromnej osoby k verejnej a teda ku sláve. Taktiež poukazovala na zamrznuté obrazy žien v portrétoch z klasického umenia. Zároveň využila aj symboliku starovekého umenia, kde sa zlatá farba využívala pri svätcoch a ikonografických obrazov, čím seba transformovala tiež do akejsi ikony – „ikony performatívneho umenia“. Avšak stále mala na sebe masku, čo mohlo hovoriť o istej pretvárke, pochybnostiach a teda „maske“ jej osobnosti.

  Ďalšia práca – Count on Us z roku 2003, bola poctou slávnemu srbskému vynálezcovi Nikolovi Teslovi. Marinu Abramović s ním spája spoločný záujem o energiu a jej prenos. V čase svojej smrti Tesla pracoval na systéme bezdrôtového prenosu elektriny na veľké vzdialenosti – myšlienka, ktorá odzrkadľuje neutíchajúcu fascináciu prenosom energie akéhokoľvek druhu. Na fotografii Abramović inscenuje jeden z Teslových experimentov: v jednej ruke drží neónovú trubicu, ktorá nie je pripojená k zdroju elektriny. V blízkosti sa nachádzajú dve medené cievky, ktorými preteká 35 000 voltov. Hoci medzi umelkyňou a zdrojom elektriny neexistuje žiadne fyzické spojenie, trubica svieti, pretože jej telom preteká dostatočné množstvo energie.

  Okrem týchto dvoch diel však tejto miestnosti dominoval objekt Portal.

Portal

  V mnohých kultúrach symbolizujú portály prechod medzi protikladmi, ako je život a smrť alebo svetlo a tma. Marina Abramović sa už dlhodobo venuje tejto téme. Portál ako taký, ale v inom ponímaní, použila už vo svojej performance Imponderabilia. V diele Portal z roku 2022 znovu skúmala prechodové skúsenosti –  avšak tentoraz s pomocou kryštálov selenitu. Od svojho predstavenia The Lovers, The Great Walk ju fascinovala energia kryštálov. Po rozchode s Ulayom trávila čas v brazílskych baniach, aby vedome vnímala tieto energie, a cítila, ako je telo Zeme prepojené s jej vlastným. Portal rovnako nadväzuje na jej skoršie diela Transitory Objects a venuje sa skúsenosti zmenených stavov vedomia. Abramović opisuje, ako sa telo samo môže stať bránou – podobne ako tibetskí pútnici, ktorí hodiny ležia pred chrámami s natiahnutými rukami a nohami, v pokornej polohe tela, prostredníctvom ktorej vedome prežívajú a prekonávajú fyzickú bolesť.

  Ak chceli návštevníci výstavy pokračovať ďalej, museli tento Portal  prekročiť. Týmto dielom som teda musela prejsť aj ja. Bol to veľmi príjemný pocit, lebo dielo vyžarovalo teplo a svetlo. Zároveň týmito vlastnosťami napodobňovalo predstavy o prechode na druhý svet opisované ľuďmi, ktorí sa nakrátko ocitli v situácii, keď zomreli a boli znovu oživení alebo boli v komatóznych stavoch. Prechodom portálu a následne tmavým závesom som sa dostala na začiatok výstavy, odkiaľ som bočnou stranou prišla do ďalšieho – záverečného priestoru.

Private archaeology

  Vstúpila som tak do miestnosti, kde dominoval veľký stôl, kde sedeli návštevníci výstavy so slúchadlami na ušiach a triedili ryžu – praktizovali jedno z cvičení The Abramović method. Okrem vysvetlenia vzniku tejto metódy a o čom pojednávala, ako aj praktickej ukážke, tu bola taktiež časť, kde bolo vysvetlené, ako vznikajú performance Mariny Abramović a čím sa inšpirovala v tvorbe.

  V sekcii s názvom Private archaeology okrem popisu vzniku jej diel, boli aj osobné náčrty, koláže a poznámky o jednotlivých získaných poznatkoch (nielen) zo svojich ciest, ktoré následne využívala v dielach. To znamená, že jej diela neboli len improvizácie, ale premyslené diela s konceptom. Rovnako si zaznamenávala vystúpenia iných performatívnych umelcov, kde okrem fotografií si robila i poznámky. To znamená, že ju mohli inšpirovať aj jej rovesníci alebo naopak, že sa snažila nájsť niečo nové.

  Jej nomádske cesty tu boli zobrazené v malých kresbách. Intenzívne cestovať začala už v roku 1976, keď opustila Belehrad a začala žiť nomádskym životom. Spolu s Ulayom cestovala mikrobusom po Európe, kde v rôznych mestách takisto vystupovali. Rozčarovaná úpadkom politického aktivizmu 60. a 70. rokov a nástupom neoliberalizmu v 80. rokoch sa, podobne ako mnohí umelci jej generácie, obrátila na východ. Veľa času trávila v Indii, Tibete, Thajsku a Austrálii, kde bola ovplyvnená rituálnymi a ceremoniálnymi tradíciami, ktoré podobne ako performatívne umenie kladú dôraz na trvanie a prítomnosť. V reakcii na tieto performatívne a rituálne vplyvy vznikli diela, experimenty, kresby a výskumné materiály.

The Abramović method

  Ako som už spomenula, nachádzala sa tu aj časť venovaná Abramovićovej metóde, ktorú vyvinula, aby ju mohla odovzdať ďalej. O čo sa jedná? Ako umelkyňa hovorí: „Byť performerkou je veľmi náročná úloha. Vypracovala som rôzne cvičenia, ktoré mi pomáhajú rozvíjať vôľu a koncentráciu. V nejakom momente som pochopila, že tieto cvičenia môžu slúžiť aj iným.“ Jej metóda sa zaoberá vedomým vnímaním priestoru a času. Cielené cvičenia majú posilniť vôľu a vnútornú silu. Umožňujú účastníkom rozhodne čeliť prekážkam a prekonávať ich.

  Spomínané cvičenie Counting the Rice je jedno z nich.  Úlohou človeka je sadnúť si, začať oddeľovať ryžu od šošovice a počítať zrnká ryže. Každý to robí svojím vlastným tempom a tak dlho, ako chce. Pre Abramović je rozhodujúcim bodom zvratu moment, keď človek začne cvičenie nenávidieť a hnevá sa. Vtedy sa však náhle môže dostaviť „hlboký pokoj a vyrovnanosť, kedy čas prestane existovať“. To je cieľom cvičenia, kedy prichádza k momentu stavu meditácie a odosobnenia sa.

  Ja som žiaľ z časových dôvodov nemala možnosť si vyskúšať toto cvičenie. Beztak boli stoly plne obsadené, a čakanie mohlo trvať večnosť. Taktiež aj na samotné cvičenie si musel človek vyhradiť dosť času a nebyť v strese. Ale bolo zaujímavé na chvíľu sledovať, ako každý z participantov počítal/triedil ryžu inak. Týmto pohľadom som zakončila výstavu Marina Abramović – retrospektíva.

Živé reperformance

  Okrem samotných diel umelkyne Mariny Abramović boli súčasťou výstavy takzvané živé reperformance. Ako už bolo spomenuté, pre samotnú Abramović je dôležité predať posolstvo o jej prácach a metóde ďalej. Preto boli cez otvorenú výzvu vybraní niekoľkí medzinárodní súčasní umelci, performeri a tanečníci, aby stvárnili reperformance známych Abramovićovej performance. Tie boli hrané v určitých časoch a určitých miestnostiach výstavy. Aj počas mojej návštevy bola odohraná jedna reperformance, avšak ja som sa ju rozhodla vynechať, keďže ma tlačil čas a bolo mi prednejšie si prejsť celú výstavu. Počas týchto vystúpení bolo zakázané používať mobilné telefóny a fotografovať, na čo boli návštevníci výstavy upozorňovaní osobne personálom galérie.

  Aké performance boli na výstave znovu odohrané? V programe boli 4 vystúpenia: Luminosity – čo bolo sedenie na sedadle od bicykla pripevnenom vysoko na stene; Imponderabilia – kedy performeri stáli dvaja oproti sebe vo dverách a pozerali si navzájom do očí; Nude with Skeleton – kde umelec ležal s kostrou na sebe; Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful – kde si vystupujúci česal vlasy.

Medzi performerov, ktorí mali možnosť znovureprezentovať diela Mariny Abramović, sa dostala aj slovenská tanečníčka a performerka Denisa Musilová. Rozhovor s ňou o jej vystúpeniach v Albertine si môžete prečítať tu.

O Marine Abramović

Detstvo, štúdium a raná tvorba

  Marina Abramović sa narodila 30.11.1946 v Belehrade (dnes na území Srbska) v bývalej Juhoslávii  rodičom Vojinovi a Danici Abramović, ktorí boli partizáni počas druhej svetovej vojny a v čase jej narodenia pracovali v komunistickom režime premiéra Josipa Broza Tita. Od jej 8 mesiacov do 6 rokov žila u svojej babičky z matkinej strany Milice Rosić – veľmi náboženskej a duchovne zameranej ženy, ktorá mala veľký vplyv na mladú Marinu. Po narodení jej brata Velimira v roku 1952 bola nútená sa vrátiť žiť naspäť k rodičom. Jej matka bola prísna, kládla dôraz na disciplínu a často ju aj fyzicky trestala. Avšak vďaka práci svojej matky na ministerstve kultúry sa už v detstve pre ňu umenie stalo neoddeliteľnou súčasťou života. Spolu s matkou navštevovala ateliéry umelcov, ako 12-ročná sprevádzala svoju matku na Benátskom bienále. Neskôr dostala od otca olejové farby, začala maľovať u umelca Branka Filipovića Fila. Doma jej zriadili ateliér. Keď mala Marina Abramović 17 rokov, jej otec opustil rodinu po zjavne nešťastnom manželstve.

  V roku 1965 sa Abramović zapísala na Akadémiu výtvarných umení v Belehrade, aby študovala maliarstvo. Tu sa naučila maľovať v akademickom štýle, ale začala sa venovať aj vlastným umeleckým záujmom. Jej diela sa stali čoraz abstraktnejšími. O 3 roky neskôr sa ako predsedníčka komunistickej strany na Akadémii výtvarných umení zúčastnila študentských demonštrácií proti ekonomickým reformám Titovej vlády, kde sa pripojila k skupine študentov konceptuálneho umenia. Po skončení protestov sa skupina ďalej stretávala, aby diskutovala o umení. Pod vplyvom tejto skupiny Abramović vyvinula dva koncepty performance, ktoré však belehradské centrum mládeže odmietlo. Po skončení štúdia sa v roku 1970 zapísala na Akadémiu výtvarných umení v Záhrebe do magisterského kurzu, kde študovala u maliara Krsta Hegedušića.

  O rok neskôr sa Abramović vrátila do Belehradu, kde sa v októbri zúčastnila výstavy v Studentski kulturni centar (KC), ktorá bola plánovaná ako protipól k oficiálnej výstave Oktober Salon organizovanej vládou. Abramović vystavila svoje prvé nehmotné umelecké dielo, v ktorom použila zvuky z prírody. Neskôr vytvárala ďalšie diela založené na zvuku.

  Taktiež v tom istom mesiaci sa vydala za konceptuálneho umelca Nešu Paripovića, avšak počas manželstva naďalej žila doma u svojej matky.

Dráha performerky a život s Ulayom

  V roku 1973 cestovala Abramović so skupinou juhoslovanských umelcov do Škótska, kde na Edinburgh Festival vystúpila s performance Rhythm 10. Bolo to jej prvé vystúpenie, ktoré neskôr opísala ako moment, keď si uvedomila, že „našla svoje médium“. Na festivale spoznala Josepha Beuysa, ktorý mal neskôr na ňu veľký vplyv. V priebehu nasledujúceho roka vystupovala s ďalšími štyrmi dielami zo série Rhythm, v ktorých skúmala hranice ľudského tela. Od decembra začala vyučovať na Akadémii výtvarných umení v Novom Sade.

  30.11.1975 Abramović spoznala na medzinárodnom stretnutí performerov v Amsterdame umelca Ulaya (Frank Uwe Laysiepen, 1943-2020), kde oslávili deň ich spoločných narodenín. Nasledujúci rok sa Abramović rozviedla s Paripovićom a presťahovala sa do Amsterdamu, kde začala bývať s Ulayom. Začali milostný vzťah a spoločne vystupovať. V roku 1977 Abramović a Ulay napísali manifest ART VITAL, v ktorom opísali svoje hodnoty týkajúce sa umenia a života. Počas nasledujúcich troch rokov žili spolu so svojím psom Albou v obytnom automobile, kedy cestovali a vystupovali na rôznych miestach po celej Európe.

  Následne sa usadili v Amsterdame. Aby preskúmali podvedomie, absolvovali výcvik v hypnóze. Vďaka tejto práci mali pocit, že ich energia sa spojila do tretej existencie, ktorú nazvali „To Ja“, ktorého koncept sa stal základom série štyroch nových performance, medzi inými aj Rest Energy. Okrem performance začali experimentovať takisto s videom a fotografiou. V októbri 1980 predali svoj minibus a odleteli do Austrálie, kde 6 mesiacov žili s kmeňom Pitjantjatjara. Abramović vnímala tento čas ako transformatívnu skúsenosť, ktorá zmenila jej pohľad na ticho a nehmotnosť. Z týchto skúseností vzniklo dielo Nightsea Crossing, kde sedela s Ulayom nehybne oproti sebe a medzi nimi bol stôl. Cieľom bolo nabiť priestor svojou mysľou namiesto svojimi telami a činnosťami. Dielo plánovali predviesť 90-krát v galériách po celom svete. Avšak bolesť spojená s niekoľkohodinovým sedením v nehybnej polohe sa ukázala byť väčšia, ako sa očakávalo, takže Ulay počas niektorých vystúpení bol nútený opustiť stôl a prerušiť spoločnú performance.

  V tom čase obaja po prvýkrát začali uvažovať aj o performance súvisiacej s Čínskym múrom. Medzitým však absolvovali pobyt v Indii, stretnutie s Dalajlámom či meditáciu Vipassana. Táto prax mala vplyv nielen na ich predstavenia Nightsea Crossing, ktoré trvali do októbra 1986, ale trvalo to inšpirovalo Abramović v neskorších dielach.

  V roku 1988 čínske úrady konečne udelili Marine a Ulayovi povolenie na realizáciu performance The Lovers, The Great Wall Walk. 30. marca sa vydali na cestu. Abramović začala na východnom konci, Ulay na západnom. Hoci ich stretnutie malo pôvodne vyústiť do svadby, ich vzťah sa od momentu, keď dostali povolenie na realizáciu projektu, natoľko zhoršil, že objatie 27. júna, po 90 dňoch chôdze, znamenalo zároveň koniec ich vzťahu ako ich spolupráce. Abramović sa okamžite vrátila do Amsterdamu, kde sa venovala vývoju novej série diel, inšpirovaných jej zážitkom na Čínskej múre.

Od performance k prechodným objektom, od limitov tela k spiritualite

  V apríli 1989 sa po 13 rokoch znovu konala Abramovićovej samostatná výstava. Svoje nové diela nazvala Transitory Objects. Performance vystriedali umelkynine objekty s kryštálmi a minerálmi, ktoré pozývali publikum k účasti. V máji 1990 bola Abramović pozvaná do galérie Modern Art Oxford, kde predviedla Dragon Heads, svoje prvé verejné vystúpenie od rozchodu s Ulayom. V nasledujúcich siedmich rokoch pracovala Abramović na rôznych formách Transitory Objects a niekoľkokrát cestovala do Brazílie, aby získala kryštály.

  Taktiež v tom období dostala Abramović niekoľko ponúk vyučovať: na Univerzite umení v Berlíne, na Ecole des Beaux-Arts v Paríži a na Vysokej škole výtvarných umení v Braunschweigu. Svojich študentov podrobila prísnym cvičeniam zameraným na zdokonalenie tela a ducha. Tieto cvičenia rozšírila na päťdňový workshop „Cleaning the House“, počas ktorého účastníci nejedia ani nehovoria a absolvujú sériu dlhodobých cvičení zameraných na tréning sústredenia a vytrvalosti.

Rozpad Juhoslávie a vojnový konflikt

  V roku 1997 dostala Abramović pozvanie vytvoriť dielo pre juhoslovanský pavilón na Bienále v Benátkach. Vyvinula koncept zaoberajúci sa pretrvávajúcim konfliktom na Balkáne, ktorý čiernohorský minister kultúry odmietol a Abramović sa následne stiahla zo spolupráce. Namiesto toho vystúpila v suteréne talianskeho pavilónu v Siardini della Biennale s predstavením Balkan Baroque, ktoré vzbudilo veľký rozruch a umelkyňa zaň získala Zlatého leva.

  O dva roky neskôr Abramović uchýlila na tri roky svojho brata Velimira a jeho dcéru vo svojom amsterdamskom dome, keď počas vojny v Kosove utiekli pred bombardovaním Belehradu NATO. V roku 2000 zomrel Abramovićovej otec Vojin na rakovinu. O rok neskôr vytvorila na pamiatku svojho otca dielo The Hero.

Život v USA a neskoršie pôsobenie

  V roku 2002 sa Abramović presťahovala do New Yorku. V novembri vystupovala v predstavení The House with the Ocean View v Sear Kelly Gallery v New Yorku, kde 12 dní žila bez jedla a slova v troch prepojených miestnostiach, ktoré boli postavené na stene v galérii, oddelené od publika rebríkmi, ktoré mali namiesto priečok nože. Za toto dielo získala cenu Bessie Award v kategórii „Performance Installation and New Media“.

  V roku 2004 jej Art Institute of Chicago udelil čestný doktorát.

  Nasledujúci rok Abramović predstavila dielo Seven Easy Pieces v Solomon R. Guggenheim Museum v New Yorku. Okrem nového diela a reprízy diela Lips of Thomas Abramović znovuzinscenovala 5 prelomových performance iných umelcov z 60. a 70. rokov. Trvalo jej 12 rokov, kým získala povolenie na tieto reperformance. Séria Seven Easy Pieces získala ocenenie International Association of Art Critics United States za najlepšiu výstavu časovo orientovaného umenia 2005/06.

  V roku 2007 umrela v Belehrade Abramovićovej matka Danica.

  V roku 2010 sa otvorila Abramovićovej retrospektívna výstava s názvom The Artist Is Present v Múzeu moderného umenia (MoMA) v New Yorku, kde počas troch mesiacov predvádzala dielo s rovnomenným názvom výstavy. Zároveň táto výstava bola prvou, na ktorej mladí performeri opäť predviedli Abramovićovej skoršie diela. Vďaka tomu sa mladšie publikum mohlo priamo zoznámiť s jej minulými dlhodobými performance. Abramović založila Marina Abramović Institute (MAI) s cieľom vzdelávať performerov pre dlhodobé práce s využitím metód, ktoré vyvinula v priebehu posledných dvoch desaťročí, medzi ktoré patria aj workshopy „Cleaning the House“.

  Nasledujúce roky bola Marina Abramović zvolená za čestného člena Kráľovskej akadémie. Vo Francúzsku ju vymenovali za Officier des Ordres des Arts et des Lettres a neskôr do hodnosti Commandeur des Ordres des Arts et des Lettres. Potom získala čestný doktorát Accademia Allbertina v Turíne a Luxemburskú cenu mieru Svetového fóra mieru.

  Medzitým v 2014 v londýnskej Serpentine Gallery bola otvorená výstava 512 Hours. Abramović tu vyzývala publikum, aby s ňou vystupovalo – komunikovala s návštevníkmi v jednoduchých výstavných priestoroch obsahujúcich len niekoľko rekvizít. Každý deň bol neplánovaný, preto si Abramović zaznamenávala svoje zážitky z vystúpenia do denníka.

  Na prelome rokov 2019-2020 začala Abramović experimentovať s umením zmiešanej reality a spájať digitálne prvky s fyzickým svetom. Výsledkom bolo dielo zmiešanej reality The Life.

  O Abramović vznikajú rôzne filmy alebo divadelné predstavenia, na niektorých z nich aj sama spolupracuje alebo v nich vystupuje. Od roku 2017 až dodnes sú organizované Abramovićovej retrospektívne výstavy v známych svetových a európskych galériách.

O Albertina Modern

  Albertina Modern je súčasťou významnej viedenskej galérie Albertina Museum. Spolu tvoria najväčšie múzeum moderného umenia v strednej Európe. Avšak Albertina Modern, oproti Albertina Museum (hlavnej budove), sídli v samostatnom objekte, v zrekonštruovanom Künstlerhaus, postavenom v 60. rokoch 19. storočia. Galéria nemá žiadnu stálu expozíciu – prezentuje dočasné výstavy zamerané na moderné a súčasné umenie. Výstavy sú zamerané buď na rôzne témy, alebo predstavujú tvorbu svetovo významných umelcov a umelkýň.

Kde sa nachádza Albertina Modern a ako sa sem dostať

  Albertina Modern stojí na Karlsplatz 5 vo Viedni – hlavnom meste Rakúska.

  Čo sa týka dopravy do Viedne, môžete využiť letecké, vlakové, autobusové spojenie alebo aj auto. Ak ste prišli autom, zaparkovať v blízkosti Albertina Modern môžete na verejných platených parkovacích miestach alebo v platených garážach Palais-Coeso, Karlsplatz, Opernringhof či na Kärntnerstraße. Ak ste do Viedni prišli verejnou dopravou, tak do Albertina Modern môžete využiť línie U-Bahn (metra): U1, U2, U4 (Station Karlsplatz/Oper); línie S-Bahn (električky): 1, D (Station Kärntner Ring), 2, 62 (Station Opernring), 71 (Schwarzenbergplatz), Badner Bahn (Haltestelle Kärntner Ring/Oper); línie autobusu: 59A, 3A (Station Kärntner Ring), 4A (Station Karlsplatz).

  Ja som do Viedne prišla vlakom a do Albertiny Modern som išla peši. Cesta z Hauptbahnhof trvá cca 25-30 minút. Avšak, ak by ste šli z Centrálnej autobusovej stanici VIB pešo do galérie, zabralo by vám to cca 55 minút.

Vstupné a otváracie hodiny Albertina Modern

  Vstupenky do galérie si môžete kúpiť online alebo priamo na mieste. Dá sa platiť ako kartou, tak aj hotovosťou.

  Keďže výstava Marina Abramović, bola dosť populárna, odporúčané bolo si kúpiť lístky dopredu online, aby sa návštevníci vyhli čakaniu v rade pred pokladňou. Keďže som si nebola istá, či budem stíhať „po ceste“ výstavu Marina Abramović, tak ja som to riskla s kúpou na mieste. V piatok poobede, napriek hojnému počtu návštevníkov, som mala šťastie a v rade na kúpu lístka som nečakala viac ako 5 minút.

Cenník v skratke:

Samostatný lístok Albertina Modern:

dospelí – 17,90€

dôchodcovia nad 65 rokov, mladí do 26 rokov, držitelia mestskej karty Vienna – 15,90€

členovia klubu Ö1 (s členským preukazom) – 14,90€

deti a mladí do 19 rokov, ľudia so špeciálnymi potrebami, priatelia Albertiny, členovia ICOM a držitelia karty Kulturpass – zadarmo

Kombinovaný lístok Albertina a Albertina Modern:

dospelí – 19,90€

dôchodcovia nad 65 rokov a mladí do 26 rokov – 15,90€

držitelia mestskej karty Vienna – 17,90€

členovia klubu Ö1 (s členským preukazom) – 17,80€

ľudia so špeciálnymi potrebami – 7€

deti a mladí do 19 rokov, priatelia Albertiny, členovia ICOM a držitelia karty Kulturpass – zadarmo

Otváracie hodiny:

Od pondelka do nedele: od 10:00 – 18:00

⁎ zatvorené: 2.3.; 3.3. otvorené od 12.00

Viac aktuálnych informácií o otváracej dobe, či vstupenkách nájdete na oficiálnej stránke Albertina Modern tu.

Záver z výstavy Marina Abramović – retrospektíva

Dojmy a emócie

  A čo dodať na záver? Výstava Marina Abramović – retrospektíva vo viedenskej Albertina Modern bola rozhodne emotívna. Ťažko opísať zmes silných emócií, ktoré som pociťovala pri prechádzaní jednotlivými miestnosťami. Zaujímavé bolo sledovať to, ako sa jednotlivé emócie skrz rôzne performance menili – od nepokoja a diskomfortu po uvoľnenie a pokoj. Hoci výstavu tvorili zväčša „len“ videozáznamy, fotografie, ako aj predmety z mnohých Abramovićovej performance, tak dojem z nich bol veľmi presvedčivý, miestami (najmä pri veľkoformátových plátnach, na ktoré boli záznamy prehrávané) takmer akoby som bola diváčkou jej performance naživo. Jej diela priťahovali pozornosť diváka, ktorý sa automaticky ponoril nielen do deja performance, ale takisto do seba samého.

  Taktiež som ocenila interaktívnosť výstavy a možnosť vyskúšať si niektoré jej diela, čo len potvrdilo myšlienku Abramovićovej tvorby – a to zapojiť publikum do svojich diel. Dobrou myšlienkou bola i účasť súčasných performerov, ktorí nanovo odprezentovali návštevníkom niekoľko z jej známych vystúpení. Celá výstava sa stala tak poctou dielu Mariny Abramović, ktorá priťahovala pozornosť návštevníkov nielen z Rakúska a okolitých krajín, ale aj tých vzdialenejších.

Čas

  Výstava Marina Abramović nebola zoradená chronologicky, čo bolo v tomto prípade z môjho pohľadu výnimočne výhodou, lebo bola inštalovaná tematicky. Nedá sa však povedať, že týmto spôsobom by bol opomenutý čas. Práve naopak. Čas tu bol veľmi dôležitý, ale inak ako sme zvyknutí. Človek, ktorý vkročil na výstavu, mal pocit, akoby sa čas zastavil alebo spomalil. Na to ho pripravil hneď prvý záznam z performance, kde sedela Marina Abramović v červených šatách a dívala sa hodiny a dni ľuďom, ktorí si sadli oproti nej, priamo do očí. Vytrvalosť – ktorá je charakteristická pre mnohé Abramovićovej performance, len umocnila pocit zastavenia sa. Je to opak tejto uponáhľanej doby a „fast“ života. Abramovićovej dielo je akýsi manifest na prítomnosť, zastavenie sa, zamyslenie sa. Je to skúška vydržať so sebou samým, čomu sa väčšina ľudí v dnešnej dobe vyhýba. Nastavuje zrkadlo nielen sebe, ale najmä divákom a participantom jej vystúpení. Jej celoživotné dielo charakterizuje postupný prechod z telesnej schránky, ktorá je len objektom/obalom, do stavu duše a transcendentnosti. A tam už čas nehrá takú významnú úlohu, ako napríklad pri tele, respektíve, čas plynie inak.

  Keď sa už bavíme o čase, tak na naozajstné ponorenie sa do výstavy Marina Abramović a pozretie si celých videozáznamov zo všetkých prezentovaných performance, si mal návštevník vyčleniť čas na 2-4 hodiny. Ja som, ako som to spomínala už na začiatku, bola trochu v časovej tiesni, kedy som žiaľ mala na výstavu len hodinu času. Pôvodne som počítala s dvomi hodinami, ktoré mi vychádzali pri plánovanom prestupe na ceste z Nemecka na Slovensko, avšak keďže kvôli poveternostným podmienkam vlaky meškali, tak sa mi ten čas ešte viac skrátil. Napriek tomu som si výstavu stihla pozrieť celú, hoci by som si vedela predstaviť pobudnúť pri niektorých dielach dlhšie. Čítanie popisov k jednotlivým dielam som zväčša vynechala, no v rýchlosti som si ich nafotila (na ich naštudovanie neskôr, ale najmä ako podklady k tomuto článku). Snažila som sa užiť si najmä vizuálne Abramovićovej tvorbu a pozrieť si aspoň časti zo záznamov jednotlivých performance, prípadne si vyskúšať niektoré inštalácie (áno, táto výstava bola interaktívna a niektoré objekty sa dali vyskúšať).

Od telesnosti k duchovnu

  Výstava Marina Abramović začínala jej predstavením a biografiou. Následne pokračovala tematicky participáciou publika, kde boli prezentované dve kontrastné performance: The Artist is Present, – kde umelkyňa svojim pohľadom konfrontovala participantov, čím bola pre nich odrazom do ich duše; a Rhythm 0, kde ich konfrontovala s ich činmi, ktoré urobili na jej tele. Potom sa divák dostal do časti s názvom Communist body, kde boli vystavené diela súvisiace s rodiskom Mariny Abramović a reagujúce na režim a vojnu, ktoré sa diali na tom území počas jej života. K najreprezentatívnejším dielam v tejto časti patril Balkan Baroque. Ďalej bola výstava zameraná najmä na performance skúšajúce telesné limity, kde boli prezentované ako Abramovićovej samostatné performance, tak aj spoločné, s jej vtedajším partnerom Ulayom. Po búrlivej časti nasledovala pokojnejšia časť s názvom Energy from nature, kde Abramović prešla viac od tela, k duchovnu a vytvárala prechodné objekty.

Niektoré z objektov si mohol návštevník aj vyskúšať. To len podčiarkovalo ideu samotnej umelkyne o participácii publika. Na záver sa mohol účastník výstavy dozvedieť o tom, čo umelkyňu inšpirovalo a vidieť poznámky k jej dielam, ako aj dozvedieť sa viac o Abramovićovej metóde a vyskúšať si jedno z jej cvičení. Medzitým mohol divák počas výstavy zažiť niekoľko živých reperformance.

Pre koho bola výstava určená

  Výstava Marina Abramović – retrospektíva jednoznačne nebola určená pre každého. Určite by si tu neprišli na svoje príliš citlivé alebo konzervatívne osoby, ľudia, ktorí majú problém s nahotou alebo deti, pre ktoré by táto výstava nebola uchopiteľná. Napriek tomu mala výstava obrovskú návštevnosť, čo považujem v tomto prípade za veľmi pozitívne. Prečo? Pretože výstava prezentovala aj niečo iné ako len „pekné“ umenie a návštevníci sa tu mali možnosť stretnúť s úplne iným zážitkom a chápaním umenia. Zažili tu paletu emócií od tých negatívnych ako bolesť, utrpenie či zhrozenie až nakoniec po uvoľňujúce a upokojujúce pocity. Výstava neustále nútila pozorovateľa zamýšľať sa nielen nad jednotlivými dielami, ale aj nad svetom či sebou samým a ponoriť sa do nich. Nastavovala divákovi zrkadlo, nútila ho spomaliť, spozornieť a zastaviť sa v tomto uponáhľanom svete. A v neposlednom rade ho určite aj citlivela.

Zoznam bibliografických odkazov:

Textové tabule a popisy diel z výstavy Marina Abramović (10.10.2025 – 1.3.2026), Albertina, Viedeň

The Artists Are Present—Marina and Ulay, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.dailyartmagazine.com/marina-and-ulay-artistic-partnership/>.

Marina Abramović. Works, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.moma.org/artists/26439-marina-abramovic>.

Marina Abramović. Artworks by Marina Abramović, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://imma.ie/artists/marina-abramovic/?sf_paged=1&obj=obj_23820>.

LISSON GALLERY. Marina Abramović – White Space. London, 17 September – 1 November 2014, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.lissongallery.com/exhibitions/marina-abramovic-white-space>.

MARINA ABRAMOVIC & ULAY – 1976 – 1988, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://muetzenfalterin.wordpress.com/2013/01/19/marina-abramovic-ulay-1976-1988/#:~:text=%E2%80%9C%201978%20%E2%80%93%20Kaiserschnitt.%20%E2%80%9EDie%2038%20min%C3%BCtige,Wiener%20Reitinstitut%20aus%20Anlass%20des%20Internationalen%20Performance>.

Marina Abramović & Ulay, Talking about Similarity, 1976, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1729002307246569&set=a.258964399133851&type=3&rdid=wqYDBxFNXHmXbOyy&share_url=https%3A%2F%2Fwww.facebook.com%2Fshare%2F17RkLrRVo8%2F#>.

The Space in Between: Marina Abramović and Brazil, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.filmfriend.de/en/movies/the-space-in-between-marina-abramovic-and-brazil>.

Marina Abramović and the female body, [cit. 2026-03-12]. URL: <https://www.barnebys.co.uk/blog/marina-abramovic-and-the-female-body>.