Počas mojej aprílovej niekoľkodňovej návštevy Viedne som navštívila dve galérie. Jednou z nich bol aj MUMOK – Múzeum moderného umenia Nadácie Ludwig. V tejto reportáži vám prinesiem bližšie informácie o MUMOKu: jeho histórii, praktické informácie od toho, kde sa nachádza a ako sa doň dopraviť až po otváracie hodiny a ceny vstupného. Taktiež sa tu dočítate o krátkodobých výstavách, ktoré som mala možnosť vidieť v apríli, mojich dojmoch z múzea, a čo prípadne môžete ešte v rakúskom meste Viedeň navštíviť.
O MUMOK
MUMOK – Múzeum moderného umenia Nadácie Ludwig vo Viedni patrí k jedným z najväčších a najdôležitejších múzeí v Európe venujúcim sa modernému umeniu. Zbiera a skúma umenie od modernej éry: od klasického modernizmu, pop artu, fluxusu, konceptuálneho umenia a viedenského akcionizmu až po súčasné umenie s jeho filmovými a mediálnymi odkazmi. Prostredníctvom svojich stálych a špeciálnych výstav prezentuje moderné umenie širokej verejnosti nielen od známych umelcov ako Pablo Picasso, Andy Warhol, Paul Klee, Wassily Kandinsky a iných, ale dáva šancu sa prezentovať aj mladým „neobjaveným“ umelcom a ich prejavom.
História Múzea moderného umenia Nadácie Ludwig vo Viedni
História dnešného MUMOKu je fascinujúcim príbehom vzniku najprv Múzea moderného umenia, ktoré bolo pôvodne v inej budove. Následne sa vyvíjalo transformáciou, sťahovaním a získaním rôznych súkromných darov. A najmä o budovách, v ktorých Múzeum moderného umenia sídlilo, bude teraz reč v krátkej histórii vzniku dnešného MUMOKu.
20er Haus
Od výstavného pavilónu po budovu Múzea 20. storočia
Prvým predchodcom Múzea moderného umenia bol 20er Haus.
20er Haus vznikol najprv ako rakúsky pavilón, ktorý navrhol Karl Schwanzer pre Svetovú výstavu v Bruseli v roku 1958. Táto funkcionalistická modernistická oceľová konštrukcia zavesená na štyroch pylónoch získala vtedy Veľkú cenu. Aby sa pavilón zachránil pred plánovaným zničením po Svetovej výstave, ktorej vtedy dominovalo Atómium, vtedajší rakúsky vládny komisár Manfred Mautner Markhof zabezpečil jeho odbornú demontáž a prepravu z Belgicka do Rakúska. Nakoniec bol znovu postavený s miernymi úpravami na Arsenalstraße 1 v parku Schweizergarten vo Viedni.
Ako riaditelia ovplyvnili 20er Haus a jeho zbierku
V 20er Haus tak na pôde Rakúska vznikla prvá galéria moderného umenia pod názvom Múzeum 20. storočia (M20). Múzeum bolo otvorené dňa 20.9.1962 a jeho prvým riaditeľom bol Werner Hofmann. Ten výrazne ovplyvnil výstavnú a zbierkovú politiku múzea, ktorú začal budovať ešte pred troma rokmi od vzniku samotného múzea. Hofmann viedol Múzeum 20. storočia, ktoré ľudia začali nazývať 20er Haus, až do roku 1969. Obdobie jeho pôsobenia sa vyznačuje zameraním najmä na sochárstvo a značnú absenciu ženských umelkýň. V 29 samostatných výstavách organizovaných Hofmannom sa neobjavila žiadna žena, na skupinových výstavách sa ich diela vyskytli len zriedka a do zbierky sa dostalo iba 7 diel umelkýň.
V rokoch 1969–1979 pôsobil ako riaditeľ Alfred Schmeller. Pre jeho obdobie pôsobenia bolo typické, že ako prvý si uvedomil dôležitosť komunikácie múzejného obsahu s rôznorodým publikom. Múzeum, okrem tradičnej výstavnej a akvizičnej činnosti, sa stalo miestom diskusií, živých podujatí a festivalov, ktoré oslovovali širokú verejnosť.
Schmellera vystriedal ako riaditeľ Dieter Ronte pôsobiaci v rokoch 1979–1989. Pod jeho vedením prešlo múzeum zásadnou premenou: rozsah a štruktúra zbierky sa výrazne zmenili vďaka významným zapožičaným dielam a nákupom z nemeckých súkromných zbierok, najmä zo zbierok Petra Ludwiga a Wolfganga Hahna. Aby bolo možné tieto diela primerane prezentovať, múzeum otvorilo – ako doplnok k budove 20er Haus – druhú pobočku v barokovom paláci Liechtenstein.
Premena 20er Haus na 21er Haus
Múzeum moderného umenia využívalo 20er Haus ako výstavnú sieň až do roku 2001, kedy sa MUMOK presťahoval do svojej novej budovy v MuseumsQuartier. Následne bola budova 20er Haus v roku 2002 bola prevezená do Belvederu. V roku 2007 bol poverený jeho rekonštrukciou Adolf Krischanitz (študent Karla Schwanzera – architekta pôvodnej budovy 20er Haus). Následne v roku 2011 bola zrekonštruovaná budova znovu otvorená ako 21er Haus – Múzeum súčasného umenia. V roku 2018 sa z bývalého domu 21er Haus stal dnes už známy Belvedere 21.
Palais Liechtenstein
Krátka história Letného paláca Liechtenstein
Letný palác Liechtenstein vo Viedni, v štvrti Rossau, bol postavený okolo roku 1700 za vlády kniežaťa Johanna Adama Andreasa I. z Liechtensteinu. Tento barokový skvost bol dielom viacerých architektov a umelcov, prevažne z Talianska. Jeho interiéry zdobili väčšinou fresky, ktoré boli neskôr, od roku 1807 zredukované a nahradené privezenou rozsiahlou rodinnou umeleckou zbierkou, ktorá tu bola sprístupnená širokej verejnosti.
Zmeny priniesla druhá svetová vojna, kedy umelecké predmety boli prevezené do Lichtenštajnska. Letný palác Liechtenstein bol počas vojny vážne poškodený. Po vojne bol len nutne opravený. Od roku 1957 v ňom sídlilo 21 rokov Rakúske stavebné centrum.
Obdobie pobočky Múzea 20. storočia
Od 26.4.1979 slúžil Gartenpalais Liechtenstein ako pobočka Múzea 20. storočia, ktoré bolo v roku 1991 premenované na Múzeum moderného umenia Nadácie Ludwig vo Viedni. Diela zo súkromnej zbierky manželského páru Irene a Petra Ludwig z Aachena tu boli vystavené do decembra 1999. Odtadiaľ sa už zbierka presunula do súčasnej modernej budovy MUMOKu. V tom čase bol riaditeľom Múzea moderného umenia maďarský historik umenia Lóránd Hegyi, ktorý vystriedal Dietra Ronteho. Lóránd Hegyi viedol múzeum počas celého obdobia v Paláci Liechtenstein až do roku 2001. Výrazne rozšíril zbierku o umenie zo strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Zároveň pripravil inštitúciu na jej historický presun do novej budovy.
Znovuzrodenie Gartenpalais Liechtenstein
A aký bol ďalší osud Gartenpalais Liechtenstein po ukončení statusu Múzea moderného umenia? V rokoch 2001–2004 prebiehala rekonštrukcia paláca s cieľom opätovného otvorenia budovy ako Liechtenstein Museum, v ktorom mali byť verejnosti prezentované podstatné časti kniežacích zbierok. Pri rekonštrukcii boli obnovené aj pôvodné fresky. Následne v rokoch 2004–2011 bol palác prístupný verejnosti ako múzeum. Od roku 2012 až po súčasnosť sa koncept múzea s pevnými otváracími hodinami zmenil. Dnes už Gartenpalais Liechtenstein kladie dôraz na prenájom reprezentačných miestností pre prestížne podujatia a na rezervované prehliadky s výkladom zamerané na skvosty kniežacích zbierok, ktoré sa v paláci stále nachádzajú.
MUMOK
MuseumsQuartier
Fungovanie Múzea moderného umenia v dvoch rôznych budovách bolo logisticky náročné. Keď sa koncom 80. rokov začalo plánovať prebudovanie bývalých cisárskych koniarní na kultúrny komplex MuseumsQuartier, prišlo rozhodnutie, že sa múzeum presťahuje do jednej z jeho budov. Súťaž na vybudovanie kultúrneho komplexu vyhrala architektonická spoločnosť Ortner & Ortner, ktorá navrhla i súčasnú budovu MUMOKu. Začiatkom 90. rokov kvôli neustálym komplikáciám v podobe pripomienok a búrlivých diskusií, bol pôvodný architektonický návrh niekoľkokrát pozmenený a od plánovanej čitateľskej veže bolo úplne upustené.
S výstavbou múzejnej štvrte, do ktorej patrí aj MUMOK, sa začalo v apríli 1998. Hrubá stavba bola dokončená už v októbri 1999. Kým komplex MuseumsQuartier slávnostne otvorili už v júni 2001, MUMOK otvorili až na jeseň, 15.9.2001.
Budova MUMOKu
Z vonku MUMOK vďaka svojmu vzhľadu tmavého kubického bloku so zaoblenou strechou pôsobí ako monolit. Budova je obložená výlučne sivočiernou čadičovou lávou, ktorá vytvára zámerný kontrast s krémovo sfarbenými barokovými fasádami okolitého komplexu.
Desať metrov široké otvorené schodisko vedie k vstupnej úrovni, ktorá sa nachádza štyri metre nad úrovňou nádvoria a je zároveň i stredom budovy. Minimalisticky zariadenému interiéru dominujú materiály ako liatina a sklo. Svojimi veľkými, prepojenými priestormi zabezpečuje múzeu i návštevníkom maximálnu flexibilitu. Zhora osvetlená hala rozdeľuje MUMOK na všetkých poschodiach na dve rôzne proporčne usporiadané skupiny priestorov. Tri hlavné výstavné podlažia sú nad ňou, tri pod ňou. Spolu tvoria 4 500 m² výstavnej plochy. Na jednej strane hlavnej haly sa nad sebou nachádzajú približne 700 m² výstavných etáží bez stĺpov, každá vysoká 5 metrov a flexibilne deliteľná. Na druhej strane sa nachádzajú intímnejšie galérie, každá vysoká 3,50 metra a s rozlohou 250 m². Tieto časti budovy sú prepojené výťahmi, voľne umiestnenými v 35 metrov vysokej hale. Chodníky a schodiská spájajú jednotlivé miestnosti a úrovne. Na 2. poschodí bol v roku 2002 nainštalovaný objekt Weißer Kubus od Heima Zoberniga. Zdá sa, akoby levitoval v šachte a spájal veľkú a malú úroveň, no okrem estetickej funkcie slúži aj ako funkčný architektonický prvok – vo vnútri je nainštalovaný homogénny svetelný strop.
Vo foyeri sa nachádza prvá veľká výstavná časť, obchod a kaviareň nad ňou. Vedľa najnižšej výstavnej úrovne sa nachádza kino navrhnuté Heimom Zobernigom a Michaelom Wallraffom, ktoré ponúka priestor na premietanie filmov a podujatia. Posledné suterénne podlažie slúži na skladovanie a technické zázemie budovy.
Administratívne kancelárie boli umiestnené v susednom, staršom krídle budovy, prístupnom cez spojovaciu chodbu. Dodacia zóna, dielne a bývalé stajne, ktoré sa teraz využívajú ako priestor na podujatia, sa nachádzajú v oválnom krídle a sú s novou budovou prepojené podzemným tunelom.
Riaditelia MUMOKu a ich vplyv na múzeum
Po otvorení MUMOKu v jeho nových priestoroch, prevzal vedenie inštitúcie rakúsky umelec a kurátor Edelbert Köb. MUMOK viedol do roku 2010. Počas svojho pôsobenia sa zameriaval na prepájanie klasickej moderny so súčasným rakúskym aj svetovým umením.
Následne Köba vystriedala nemecká historička umenia a kurátorka Karola Kraus, ktorá viedla inštitúciu rekordných 15 rokov. Počas jej mandátu prešlo múzeum rozsiahlou digitalizáciou, systematickým vedeckým výskumom proveniencie diel a organizáciou veľkých medzinárodných výstav.
Po Karole Kraus prišla do vedenia ďalšia žena – Fatima Hellberg. Táto švédska kurátorka a teoretička umenia vedie aktuálne MUMOK od 1.10.2025. Bola vymenovaná rakúskym ministerstvom kultúry s cieľom priniesť do múzea nové, progresívne a inkluzívne myslenie a diverzitu.
Kde sa MUMOK nachádza a ako sa sem dostať
MUMOK je súčasťou Museums Quartier, teda sa nachádza na adrese Museumsplatz 1 vo Viedni – hlavnom meste Rakúska. Avšak nenechajte sa však zmiasť navigáciou, keď ukáže, že ste na mieste – stačí jednoducho vstúpiť do jedného z vchodov dlhej budovy a ocitnete sa vo veľkom nádvorí, kde sa nachádzajú všetky múzeá patriace pod Museums Quartier, MUMOK nevynímajúc.
Čo sa týka dopravy do Viedne, môžete využiť letecké, vlakové, autobusové spojenie alebo aj auto. Ak ste prišli autom, zaparkovať v blízkosti Museums Quartier môžete v parkovacej garáži priamo pred hlavným vchodom do Museums Quartier, ktorá je otvorená 24 hodín denne. Ak ste do Viedni prišli verejnou dopravou, tak ku Museums Quartier môžete využiť línie U-Bahn (metra): U2 (na zastávku Museumsquartier) a U3 (na zastávku Volkstheater); línie S-Bahn (električky): 1, 2, D, 49, 71 (na Ring, Volkstheater); líniu autobusu: 48a (na Ring, Volkstheater). Cesta peši z Hauptbahnhof trvá cca 37 minút. Avšak, ak by ste šli z Centrálnej autobusovej stanici VIB pešo do galérie, zabralo by vám to až vyše hodiny. Ja som šla pešo, ale z hostelu, keďže som bola tentoraz vo Viedni na pár dní.
Vstupné a otváracie hodiny
Cenník v skratke:
Samostatný lístok:
dospelí – 18€
dôchodcovia nad 65 rokov, študenti pod 27 rokov, ľudia so zdravotným postihnutím, nezamestnaní, držitelia Vienna City Card, Club Ö1, Climate Ticket, predplatiteľov STANDARD a ďalší* – 15€
deti a mládež do 19 rokov, sprievodcovia zdravotne postihnutých, držitelia Vienna Pass, držitelia karty ICOM, karty Dolného Rakúska, karty Federálnych múzeí a iných* – zadarmo
ročný lístok dospelí – 39€
ročný lístok pre osoby mladšie ako 27 rokov – 25€
Kombinované lístky s MUMOK:
FAB 5 Combo Ticket: MUMOK + Leopold Museum + Kunsthalle Wien +MQ Freiraum + Architekturzentrum Wien:
dospelí – 42€
znížené – 36€
Duo Ticket: MUMOK + Leopold Museum:
dospelí – 33€
znížené – 29€
Otváracie hodiny:
Od utorka do nedele vrátane sviatkov: od 10.00–18.00
Pondelky je MUMOK zatvorený.
* aktuálne informácie nájdete na oficiálnej webstránke MuseumsQuartier tu alebo webe mumok tu.
Prehliadka v MUMOKu
Tobias Pils. Shh
Po preukázaní deň vopred zakúpeného lístka som sa rozhodla pozrieť si hneď prvú výstavu na prízemí. Tá sa venovala tvorbe rakúskeho umelca a maliara Tobiasa Pilsa. Výstava Tobias Pils. Shh prebiehala od 27.9.2025–12.4.2026 a jej kurátorkou bola Manuela Ammer. Výstava bola rozdelená na dvoch podlažiach.
Prízemie
Na prízemí MUMOKu sa nachádzali Pilsove diela z posledných rokov. Jeho diela na prvý pohľad pôsobili temno. Avšak ako sa neskôr z popisov k výstave dozvedám, má to svoje odôvodnenie. Hoci Pilsova tmavá paleta je redukovaná, v týchto dielach vidieť, ako sa vymanil z čiernobielej palety a používa už aj farby ako zelená, modrá či hnedá. No práve farba sa dostala do jeho tvorby náhodne – v obchode miesto šedej kúpil omylom tmavomodrú farbu. Napriek tomu jeho diela stále pôsobia pochmúrne. Pre umelca však pri ich tvorbe nie je až tak dôležitý obsah, ale zameriava sa na formu. Ako hovorí: „Verím, že forma určuje obsah.“
Pilsove diela pohybujúce sa na pomedzí abstraktného a figurálneho tak vytvárajú jedinečný výtvarný jazyk vyznačujúci sa nielen svojráznym rukopisom, ale v konečnom dôsledku aj dopĺňajúcim obsahom. V maľbách nastáva dialóg medzi historickým a súčasným, ako i medzi spoločenským a súkromným. Taktiež poukazuje na kontrast osamelosti jednotlivca a spoločnosti.
Nie série, ale rodina…
Prvý vystavený obraz, na ktorý divák mohol naraziť, vychádzal z diela Blindensturz od Pietra Bruegela Staršieho. Hoci pozorovateľ nemusí na prvý pohľad vidieť podobnosť s originálnym dielom, ktoré je silne redukované – chýba krajina na pozadí, ako aj niektoré postavy, jedná sa hlavne o vnímanie pôvodného výjavu a transformácie myšlienky. Pád nevidiacich tu Pils uchopil pohľadom samotných nevidiacich – padajú do prázdna, priestoru, ktorý nevidia.
V neďalekom triptychu Happy Days sa autor venuje aj psychickým stavom. Zobrazil tu zvládanie vnútorného a vonkajšieho šialenstva.
V jeho dielach sa často vyskytujú opakujúce prvky a symboly. Žena češúca si vlasy, na ktorú divák narazil pri Happy Days alebo Us. Dieťa so zatvorenými očami zosobňujúce detského Tobiasa Pilsa v maľbe Me. Či ďalšie symboly viažuce sa s kolobehom života. Tie sa objavujú najmä po roku 2022, kedy samotný umelec utrpel zranenie, kvôli ktorému nemohol istý čas tvoriť. Toto obdobie predstavuje uvedomenie si krehkosti ľudského tela. V jeho maľbách, svojou lineárnosťou pripomínajúce skôr tušové kresby, sa to prejavuje zobrazením kostnatých figúr, starých ľudí opierajúcich sa o palicu alebo končatín v neprirodzených polohách vyvolávajúcich bolesť či ich nahradením protézami.
Avšak nezaoberá sa len telesnou stránkou, ale i duševnou. V jeho dielach sa objavujú aj duchovia v rôznych kompozíciách so sviečkami. Prevažne týmto dielam dominuje zelená, avšak jedna maľba sa vymyká – kde zelenú nahrádzajú odtiene ružovej a žltej. Zároveň sa v tomto obraze nachádza v rohu načrtnuté okno, v ktorom je vidieť bodkovanú nádobu. Tento obraz preto možno označiť za prechodný, kedy Pils prechádza k témam zátišia, ktoré tu boli takisto zastúpené.
Samotný Pils nedelí tvorbu do sérií, ako by to mohol urobiť niekto, kto vidí, ako prechádza z jednej témy a motívom k druhým. Označuje ju ako „rodinu“, nakoľko všetky diela spolu istým spôsobom súvisia. Jednotlivé prvky, aj keď nemusia vždy na prvý pohľad súvisieť, sú si istým spôsobom príbuzné – či už vzdialene alebo blízko seba, narúšajú „rodinu“ alebo ju naopak spájajú. Dobrým príkladom sú objekty ako sviečky alebo bodkovaná nádoba, ktoré sa vyskytujú pri duchoch, ale taktiež v zátišiach, ktorých predmety autor spája s duchmi minulosti – spomienkami.
Druhé podzemné podlažie časť -2B
Od kresby k maľbe
Po prejdení prvej časti s mnohými maľbami veľkých aj malých formátov som prišla na druhé podzemné podlažie MUMOKu, kde ma na úvod vítala Pilsova nástenná maľba Untitled (Grrl). Tá bola doplnená štyrmi bronzovými odliatkami Sunhead a jednou malou maľbou na plátne.
Okrem rozsiahlej nástennej maľby dominujúcej v tejto prvej miestnosti sa tu nachádzali aj Pilsove kresby. Práve tie zohrávajú v jeho tvorbe kľúčovú rolu. V 90. rokoch, po štúdiu grafiky, pracoval Tobias Pils prevažne s ceruzkou a tušom na papieri. Až v roku 2005 prešiel na plátno, avšak návyky z kresebných techník si istý čas ponechal, ale o tom neskôr… Z tejto dlhoročnej kresliarskej praxe, ako bolo možné na výstave Tobias Pils. Shh vidieť, vyplýva jeho záľuba v čierno-bielom spektre odrážajúcom sa neskôr i v maľbách.
Oproti nástennej maľbe Untitled (Grrl) viselo 39 kresieb ceruzou s názvom Alphabet, ktoré vznikli v rokoch 2020–2022. Hoci pôsobili ako filmový pás, nemožno ich zaradiť do cyklu, keďže sú samostatnými listami a zobrazujú rôzne motívy – od srnčiat, koní a iných zvierat cez jablká a hviezdnu oblohu až po rôzne postavičky. Tieto listy boli prevažne predlohami k neskorším maľbám.
O niečo ďalej, vo vitrínach ležali faksimile Pilsových prvých kresieb Kopfland, ktoré vznikli v 90. rokoch minulého storočia v spolupráci s rakúskou poetkou Friederike Mayröcker. Zároveň to boli najstaršie vystavené diela na výstave Tobias Pils. Shh v MUMOKu. V týchto kresbách prepájaných s textom viedli spoločný dialóg, kde každá strana odpovedá na druhú – v striedajúcich sa úlohách. Toto dielo malo vyústiť do edície alebo knihy, ktoré však nikdy neboli zrealizované.
Druhé podzemné podlažie časť -2A
Prechádzam do druhej časti druhého podzemného podlažia MUMOKu, kde boli vystavené už len Pilsove maľby. Tie boli zväčša z obdobia 2015–2022. Oproti novším maľbám na prízemí, kde sa už sem-tam vyskytuje farba, sa tieto vyznačovali prevažne použitím len čiernej, bielej farby a šedých odtieňov. Takisto tu rozviniem načatú myšlienku návykov z techniky kresby. Totižto Tobias Pils až do roku 2020 maľoval aj veľkorozmerné diela na podlahe. Kľačal priamo na obraze a využíval všetky jeho štyri strany. To možno spozorovať na kompozícií niektorých malieb. Ďalej vidieť jeho vodorovné maľovanie podľa neroztečenej riedkej, priam vodovej farby, kde sa na istých miestach vytvárajú „mláčky“. Nepoužíval maliarsky stojan. Ten si osvojil postupne až po roku 2020.
Plošná maľba
Techniku maľovania na zemi podľa farby najlepšie vidieť na diele Untitled (Mädchen) z roku 2015. To zobrazuje lineárne poňatú postavičku dievčaťa v monumentálnych rozmeroch, ktorej z hlavy vyrastá noha a pred sebou nesie prázdnu bielu plochu. Táto maľba je kľúčovým dielom Pilsovej tvorby, z ktorej princípov vychádza v ďalších dielach. Postavička akoby vytvorená akoby z dosiek môže niesť viacero spojitostí, ako sa vyjadruje aj samotný autor. Jednou z nich je ukrižovanie, alebo zobrazenie svätých na kovových doštičkách, aké umelec vídaval vo svojom rodisku. Dievča môže niesť aj znaky predmetov bežnej potreby ako dopravná značka – vyjadrujúca smer k niečomu; alebo vešiak – nesúci ďalšie obrazy.
Od konkrétneho priestoru k vesmíru
V okolitých dielach autor zachytil rozľahlosť púštnej krajiny v meste Marfa ležiacom v Texase. Vytvoril repertoár kreslených postáv, ktoré zhustil do plošných konštelácií – personifikácií konkrétneho miesta.
S konkrétnym miestom sa spájajú aj štyri maľby s názvom Bonner Raum, ktoré Tobias Pils vytvoril konkrétne pre Múzeum umenia v Bonne. Tieto priam geometricky abstraktné diela vytvárajú variácie stromu. Na prvý pohľad maľby vyzerajú rovnako, avšak stromy sa vyvíjajú inak, čo badať v detailoch.
V neďalekých obrazoch vidieť záujem Tobiasa Pilsa takisto o nočnú oblohu. Fascinovaný jej nepochopiteľnosťou a inšpirovaný príbehmi z gréckej mytológie, znázornil postavy bez hlavy nesúce nebeskú klenbu. Tento konkrétny výjav som videla v diele Night on Earth, avšak s nočnou oblohou súviselo viacero diel.
Od vonkajšiemu priestoru naspäť ku človeka
Ako som už spomenula, diel spájajúcich s nocou, bolo viacero. No oproti Night on Earth mal obraz Sleepers a ďalšie diela s ním súvisiace úplne iný význam. Kým v predošlých dielach boli ľudia od noci oddelení ako jej pozorovatelia, v skupine diel okolo Sleepers boli ľudia súčasťou nočnej scény. Zobrazuje tu metamorfný svet snov. V konkrétnej maľbe Sleepers znázorňuje Pils spiacich ľudí, ktorí sú tak blízko mesiaca, že možno spočítať jeho krátery.
Prepojenia človeka s prírodou, ako i návrat ku stromom bolo možné vidieť v zoskupených dielach z roku 2019. Na nich prevládajú jablone a jablká, no nachádzajú sa tu aj figúry – prepletený milenecký pár, ktorý je na jednej maľbe priam vrastený do stromu. Pár tu môže asociovať biblický príbeh Adama a Evy.
S mystickými príbehmi a ich ďalšou Pilsovou interpretáciou som sa stretla i v diele Redeemer. Tentoraz postavu spasiteľa ako muža nahradil ženou. Obrovská postava s lebkou a bruchom sveta, v ktorého záhyboch vzniká nový život, prichádza priamo k divákom, akoby ich chcela objať. Cyklický kolobeh života slúži Pilsovi ako východiskový bod, z ktorého neustále kladie kľúčové otázky maliarstva.
Podobné otázky týkajúce sa maliarstva si Pils kládol v sérii siedmych malieb s názvom Seven Days, ktoré sa nachádzali proti Bonner Raum. Diela tu zobrazovali premenu človeka. Pils sa inšpiroval dielami Passstücke od Franza Westa, ktoré vkladá svojim postavičkám. Tie sa najprv pomocou predmetov menia, až nakoniec dôjdu k zmene ich samotných bez týchto predmetov. Seven Days hovorí síce o premene človeka, ale je možné v ňom nájsť mnoho ďalších významov. Jeden z iných významov (v koncepte s ďalšími vystavenými dielami inšpirujúcimi sa mytológiou či príbehmi z kresťanského sveta) môže hovoriť o vzniku sveta.
Týmto spôsobom vidieť univerzálnosť Pilsových diel vystavených v MUMOKu – hoci každá skupina sa zaoberala niečím iným alebo vznikla za iných okolností, vždy v nich možno nájsť prvok, ktorý ich môže spájať navzájom a vytvoriť tak veľký, nekonečný príbeh.
Friedrich Kiesler: Endless House
Následne som vystúpala po schodoch, kde sa na relatívne malom úseku nachádzala výstava alebo skôr prezentácia s názvom Friedrich Kiesler: Endless House. Táto stála prezentácia prebiehala od 5.7.2024–18.5.2026 v spolupráci s Rakúskou súkromnou nadáciou Friedricha a Lillian Kiesler. Kurátormi tejto mini výstavy boli Marie-Therese Hochwartner a Gerd Zillner.
Výstava Endless House, v preklade Nekonečný dom, pojednávala o koncepte „nekonečného“ domu. Tomuto projektu sa venoval rakúsko-americký architekt, scénograf, dizajnér, umelec a teoretik Friedrich Kiesler (1890–1965) od 20. rokov 20. storočia. Hoci Endless House nebol nikdy postavený, patrí však medzi najvýznamnejšie príklady vizionárskej architektúry 20. storočia a dodnes nestratil na svojej historickej aktuálnosti.
Koncept Endless House hovorí o teórii nekonečného, priam roztekajúceho sa, priestoru bez nosných stien, kde podlahy, steny a stropy navzájom prechádzajú jedny do druhých a tým pádom splývajú. Táto hypotéza vychádza z tvaru vajcovej škrupiny, ktorý vo vnútri umožňuje upustiť od nosných stien alebo pilierov. Túto „nekonečnú“ flexibilitu pri členení tohto biomorfného jednotného priestoru propagoval Kiesler ako odpoveď na latentnú spoločenskú otázku týkajúcu sa bezproblémového prispôsobenia obytnej štruktúry neustále sa meniacim požiadavkám v priebehu dňa, ako aj v priebehu životného cyklu rodiny. Friedrich Kiesler vyvinul myšlienky Endless House na základe dizajnových princípov svojich najvýznamnejších inšpirátorov z viedenskej umeleckej a architektonickej scény. V otvorenej priestorovej štruktúre sa odráža priestorový plán Adolfa Loosa. V interiérovom riešení, ktoré zahŕňa všetky umelecké disciplíny, sa zas odzrkadľuje idea celkového umeleckého diela Josefa Hoffmanna.
Výstave Friedrich Kiesler: Endless House v MUMOKu dominoval vzácny architektonický model vizionárskeho domu Endless House z roku 1959 vyrobený z betónu a drôteného pletiva. Stálu prezentáciu dopĺňalo ešte niekoľko náčrtov, kresieb a plánov Endless House. Tie venoval, ako aj jeden z troch existujúcich modelov Endless House, MUMOKu v roku 2017 zberateľský manželský pár Gertraud a Dieter Bogner. Súčasťou tejto výstavy boli aj filmové záznamy prehrávané na projektore a televízore, ktoré mi umožnili viac spoznať myšlienky a tvorbu architekta Friedricha Kieslera.
Nie endgültig! Das Museum im Wandel
Potom som sa opäť po schodoch dostala k ďalšej výstave, tentoraz s názvom Nie endgültig! Das Museum im Wandel, v preklade Nikdy definitívne! Múzeum v premene. Výstava prebiehala od 28.3.2025–3.5.2026 a jej kurátormi boli Marie-Therese Hochwartner a Dieter Ronte. Výstava dokumentovala historický vývin Múzea moderného umenia, ktoré bolo otvorené v roku 1979 (jeho druhá budova v Letnom paláci Liechtenstein). A práve pri jeho otvorení padla veta Herthy Firnberg: „Nikdy definitívne by malo byť múzeum“. To znamená, že múzeum má byť miestom neustálej premeny a nepretržitého rozvoja.
Koncept výstavy
V centre pozornosti tu bolo riadenie Dietra Ronteho v rokoch 1979 až 1989. Pod jeho vedením prešlo múzeum zásadnou premenou: rozsah a štruktúra zbierky sa výrazne zmenili vďaka významným zapožičaným dielam a nákupom z nemeckých súkromných zbierok. Najprv nastalo rozšírenie zbierok bývalého 20er Haus prostredníctvom rozsiahlych a historicky významných dlhodobých výpožičiek od Petra a Irene Ludwig z Aachenu. Táto akvizícia predstavovala výrazný nárast zbierok múzea, čo si vyžiadalo väčší výstavný priestor. Okrem 20er Haus sa následne otvorilo Múzeum moderného umenia v Palais Liechtenstein. Takmer 200 výpožičiek nielen doplnilo existujúcu zbierku, ale vytvorilo aj nové ústredné body: pribudli diela pop-artu a fotorealizmu, ktoré doplnila skoršia akvizícia zbierky Wolfganga Hahna so zameraním na nový realizmus.
Výstava
Výstava Nie endgültig! Das Museum im Wandel v MUMOKu začínala v študovni, kde boli vystavené diela, ktoré sa do múzea dostali v rokoch 1978 až 1989. Usporiadanie diel sa vo veľkej miere riadilo štruktúrou zbierok: na úvod bol prezentovaný reprezentatívny výber diel, ktoré sa v roku 1979 dostali do Viedne ako zapožičané diela zo zbierky Petra a Irene Ludwig. Nasledujú diela zo zbierky Wolfganga Hahna, získanej v predchádzajúcom roku, a následne akvizície od Dietra Ronteho.
V študovni sa okrem diel nachádzali historické dokumenty, výstavné katalógy z éry Ronte, ako aj audio a video materiály, ktoré mali návštevníkovi ukázať, ako intenzívne sa vtedy budovala zbierka MUMOKu.
Plošné diela
Vo veľkom priestore študovne boli rozmiestené diela rôznych médií ako aj smerov. Od abstrakcie, op-artu a kinetického umenia cez pop-art a fotorealizmus až po naivné umenie a individuálne rukopisy kombinujúce niekoľko rôznych štýlov. K videniu boli taktiež maľby známejších umelcov ako Paul Klee, Wassily Kandinsky či Andy Warhol.
V rámci fotorealizmu tu boli vystavené maľby od amerických umelcov Roberta Bechtleho a Dona Eddyho.
Optické a kinetické umenie tu zastupovali diela od francúzsko-venezuelského umelca Carlosa Cruz–Dieza: Physichromie Nr. 417 a od nemeckého umelca Günthera Ueckera: Nagelrelief.
Zaujímavá bola aj asambláž Hahns Abendmahl od rumunsko-švajčiarskeho umelca Daniela Spoerriho. Toto dielo nového realizmu zachytáva „zmrazený“ moment z večere – ako stolujúci nechali umiestnený riad na stole po večeri u zberateľa umenia Wolfganga Hahna, tak pomocou lepidla Spoerri zafixoval túto kompozíciu. Po odstránení nôh stola a preklopením do zvislej polohy sa stal z tohto momentu trojrozmerný obraz.
Na výstave Nie endgültig! Das Museum im Wandel boli vystavené viaceré diela patriace do nového realizmu alebo charakteristické jeho prelínaním s inými štýlmi či osobitým autorským rukopisom. Z autorov tu spomeniem ešte rakúsku umelkyňu Isolde Maria Joham s dielom Cape Canaveral, ktorý je kombináciou vizionárskeho hyperrealizmu s výraznými prvkami surrealizmu a technologického pop-artu. Maľba znázorňuje spojenie vesmírneho strediska s kultúrou kovbojstva a divokých koní. Individuálnym štýlom sa zas vyznačovala maľba Fliegen lernen od rakúskej umelkyni Marie Lassnig zameraná na figúru. Z plošných diel ma ešte zaujalo konceptuálne post-minimalistické dielo Arcanum I+II americkej umelkyne Suzan Etkin. Jeho zobrazenie, použitím pomaľovaného zrkadla, sa neustále mení v závislosti od toho v akom uhle stojí divák (ktorý, ak pred ním stojí, sa v ňom môže vidieť) alebo ako naň dopadá svetlo. Tým pádom dielo stráca svoju statickosť, je interaktívne.
Časť výstavy bola venovaná prácam, ktoré vznikli v 60. rokoch 20. storočia ako reakcia na spoločenské normy a tabu. Boli tu vystavené maľby, fotografie, texty, manifesty…
Objekty a inštalácie
Výstave Nie endgültig! Das Museum im Wandel, okrem iného, dominovalo aj niekoľko objektov. Prvým z nich, ktorý ma zaujal, bol Les Juges od švajčiarskej umelkyne Evy Aeppli. Toto dielo zobrazovalo 7 pochmúrne sediacich postáv vytvorených z textilu odetých v čiernych rúchach. Dielo dopĺňala v pozadí maľba L´Aube, ktorá sa rovnako vyznačovala pochmúrnosťou – tak typickou pre Aeppline diela zaoberajúcich sa smútkom, osamelosťou, smrťou.
Ďalší monumentálny objekt Tea Party, ou Le Thé chez Angelina patril francúzsko-americkej umelkyni Niki de Saint Phalle. Socha zobrazuje dve monštruózne ženy s grotesknými výrazmi tváre v kvetinových šatách popíjajúce čaj v luxusnej tradičnej parížskej kaviarni Angelina. Autorka ňou kritizovala vtedajšie postavenie žien – matiek, ktoré si radšej užívajú blahobyt a sedia v kaviarni, akoby sa vzbúrili vtedajším patriarchálnym normám.
Zaujímavá bola taktiež o niečo ďalej umiestnená inštalácia Le Lycée Chases en 1931 od francúzskeho umelca Christiana Boltanskiho. Tá pozostávala z čiernobielych zarámovaných portrétnych fotografií, na ktoré svietili lampy. Inštalácia poukazovala na obete holokaustu a pamiatku obetí absolventov židovskej strednej školy vo Viedni, Lycée Chases, z roku 1931.
Sekcia (nielen) pre deti
Po prezretí si diel v študovni a mimo nej som sa dostala do časti, ktorá bola určená prevažne pre detských návštevníkov, ale na svoje si tu isto prišli aj dospelí. Keďže výstava Nie endgültig! Das Museum im Wandel v MUMOKu mapovala prevažne osemdesiate roky minulého storočia, tak tu boli vystavené hračky, ktoré v tomto období zažili boom. Nostalgicky som si tak zaspomínala na svoje detstvo, keďže s niektorými vystavenými hračkami ako Mončiči alebo Rubikova kocka som sa tiež hrala. Ďalej tu boli vystavené autodráha, slinky (dúhová plastová pružina), kresliaci tablet či magnetické tabule. Návštevníci si tu tiež mohli zahrať počítačové hry z 80. rokov. Vystavené tu boli tiež lego modely MUMOKu a jeho predchodcov – Gartenpalais Liechtenstein a 20er Haus. Túto čiastočne interaktívnu sekciu uzatváral detský kútik.
MUMOK v číslach
Za ním ešte bola časť, kde bola graficky znázornená štatistika Múzea moderného umenia od roku 1979–1989 v porovnaní so svetovým a rakúskym politickým a kultúrnym dianím. Zo štatistík som sa tak mohla dozvedieť, koľko výstav mal MUMOK každý rok, koľko diel zakúpilo – z toho koľko patrilo mužom či koľko ženám, či koľko vydal katalógov. Pri tejto štatistike sa na televízoroch prehrávali dobové záznamy hovoriace o múzeu.
Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein
Posledná výstava, ktorú som v MUMOKu videla, niesla názov Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein, v preklade Svet zajtrajška bude ďalšou prítomnosťou. Výstava prebiehala od 23.5.2025–17.5.2026. Táto výstava čerpala z diel zo zbierky klasickej moderny MUMOKu, ktorých vplyv pretrváva až do súčasnosti – nad rámec chronológie a dejín štýlov, nad rámec zdanlivo lineárnych naratívov. Počas výstavy Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein som mala možnosť vidieť 5 priestorovo rozsiahlych inštalácií alebo výstav na dvoch poschodiach MUMOKu. Tieto inštalácie vytvorili umelec Nikita Kadan a umelkyne Barbara Kapusta, Anita Witek, Frida Orupabo, a Lisl Ponger. Každý z nich v rámci 1 výstavy vytvoril samostatný priestor. Doňho boli vybrané diela klasického modernizmu, ako aj ich vlastné umelecké diela zo zbierky múzea, ktoré boli doplnené dielami vytvorenými alebo rekontextualizovanými špeciálne pre túto príležitosť. V spolupráci so spomenutými umelcami bola výstava kurátorsky pod taktovkou Franza Thalmaira a dizajn výstavy zastrešilo Studio Kehrer.
Barbara Kapusta
Po výstave Nie endgültig! Das Museum im Wandel som sa dostávala o poschodie vyššie k ďalšej výstave s názvom Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein.
Tu sa nachádzala sekcia Barbary Kapusty, ktorej v ohraničenom priestore dominovali jej rodovo neutrálne sochy Giants. Medzi nimi boli umiestnené rôzne sochy moderny. Najviac kontrastne vplývali na návštevníka dve sochy hneď pri vstupe – Sitzende (1929) od Fritza Wotrubu a La chispa (1957) od Alicie Penalby. Na jednej strane ľudská postava skrčenej ženy spočíva sama v sebe ako uzavretá forma a pôsobí ako akt deštruktívneho rozpadu. Na druhej strane La chispa expanziou bronzovej iskry preniká do okolitého priestoru, ktorá sa tu práve vznieti z ničoho a tlačí sa von zo svojho vlastného stredu. A medzi nimi vytvárali k tomuto napätiu nový vzťah Kapustovej sochy.
Ďalším dominujúcim prvkom Kapustovej sektoru bola nástenná inštalácia – maľba v podobe čiernych plameňoch. Na prvý pohľad pôsobila ako akýsi vzor, avšak po prečítaní si textu k výstave som zistila, že sa za ním skrýval text: „This Is the Space We Inhabit As Neighbors“ („Toto je priestor, v ktorom žijeme ako susedia“). Tento text vyjadruje túžbu po časovej, priestorovej a sociálnej koexistencii – vo výstavnom priestore, ale taktiež mimo neho. Hovorí o celej sekcii Barbary Kapusty, ktorá sa zameriava na úvahy o spolužití v susedských vzťahoch, konkretizovaných na telá. Na ľudské telá, umelecké telá, imaginárne telá. Na zraniteľnosť týchto tiel.
Oproti zakódovanému textu viseli na rôznych miestach diela zo zbierky klasickej moderny MUMOKu. Maľby a kresby komunikovali medzi sebou a Kapustovej dielami nielen prostredníctvom farebnosti a obsahu obrazu, ale aj prostredníctvom použitých umeleckých techník. Mnohé z nich a vyznačovali jemnosťou.
Z pozadia doliehali zvuky dýchania a následne syntetického hlasu z Kapustovej videa Empathic Creatures (2018), ktoré sa prehrávalo skryté v rohu za hlavnou inštaláciu. Video ukazovalo digitálne generovanú krajinu, v ktorej lesklé postavy predvádzali akýsi tanec. Fluidné bytosti sa spájajú, aby otestovali svoje schopnosti pochopiť a prežiť pocity, myšlienky a charakteristiky svojho náprotivku. Tieto digitálne telá sa pokúšajú položiť otázku, ako budeme v budúcnosti spolu žiť, ako budeme medzi sebou komunikovať, ako chceme existovať za hranicami fyzických obmedzení a zakorenených identít a po zrútení nášho systému.
Lisl Ponger
Po prejdení sekcie Barbary Kapusty, som vystúpila o poschodie vyššie v MUMOKu, kde v rámci výstavy Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein som ako prvé narazila na sekciu Lisl Ponger.
Tu mi hneď do oka padla jej priestorová inštalácia s názvom Work on Progress. Umelkyňa v nej prezentovala prvky zo svojich vlastných fotografických inscenácií ako zdanlivo múzejné objekty na podstavci. Spojila ich s vybranými artefaktmi z diel klasickej moderny. Na jednom mieste sa tak ocitli, okrem iného, rôzne suveníry z ciest a predmety z jej exotických fotografií: čínska porcelánová figúrka v maoistickej uniforme, tropické klobúky ako z kultovej filmovej série Indiana Jones, oblečenie ušité z pestrofarebných látok či pár topánok „Eagle Wing Totem“ značky Adidas, ktoré navrhol americký dizajnér Jeremy Scott. Týmto spôsobom odhaľuje metódy a praktiky inštitúcie „múzeum“, vrátane jeho historických i súčasných spôsobov prezentácie. Tým, že z rekvizít spravila protagonistov svojho výstavného priestoru, presunula – rovnako ako vo svojich dielach – pozornosť z celkového obrazu na detail – a späť. Okrem toho Work on Progress zosobňuje aj celú sekciu Lisl Ponger. Tá má viacero významov. Zameriava sa napríklad na reinterpretáciu vzťahov medzi predmetmi. Ďalej je tiež odkazom na stále sa vyvíjajúci a „pokračujúci“ kolonializmus v zmysle súčasných prejavov (masového) turizmu, ale i migračných pohybov.
A práve o migrácii – o svojich vlastných cestách či cestách historických osobností, ktoré vyrazili z Európy s cieľom preskúmať „neznáme územia“, rozpráva Lisl Ponger vo svojich dielach zavesených na stenách okolo Work on Progress obklopených dielami moderny z MUMOKu. Jej fotografie sú do najmenších detailov dôkladne komponované. V Pongerovej tvorbe sa popkultúra a dejiny umenia stretávajú s domorodými náboženstvami a prelínajú sa s etnologicko-kultúrno-historickými otázkami do dôkladne preskúmanej siete vzťahov s otvorenými významovými líniami. Ukazuje, ako sú vizuálne návyky historicky hlboko zakorenené v nás, či ako predmety a obrazy vytvárajú stereotypy a neustále ich vyvolávajú.
Nikita Kadan
Ďalej som pokračovala smerom vľavo, kde som narazila na sekciu Nikitu Kadana – umelca žijúceho na Ukrajine. Konfrontoval tu svoju vlastnú realitu s abstraktnými vyobrazeniami násilia a vojny z minulosti.
V centre jeho pozornosti stojí pomník, väčšinou strategicky umiestnený vo verejnom priestore, aby pripomínal historickú udalosť alebo osobnosť. Zameriava sa na pamätníky zo sovietskej éry v kontexte politických vývojov v postsovietskom období – ako aj na rozpory, ktoré sa s nimi dajú spájať. Hoci pamätníky boli postavené na to, aby pripomínali určitú osobnosť alebo udalosť, v súčasnosti sa stávajú najneviditeľnejšími prvkami mestského priestoru. Verejnosťou bývajú často prehliadané. Hoci sú pripomienkou, napriek tomu kolektívna pamäť popri nich upadá. Do popredia sa dostáva nielen história, ale aj história vnímania pomníka v súčasnosti. Témy minulosť a súčasná politika spomienok sa zároveň stávajú formálnou a obsahovou analógiou Kadanových diel.
Jedno dielo Nikitu Kadana však bolo možné nájsť mimo jeho sekcie výstavy Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein. Nachádzalo sa na vonkajšej fasáde MUMOKu. Inštalácia On Protection of the Monuments (2023–2025) je pamiatkou a pamätníkom zároveň. Zobrazuje reprodukované časti sochy z Hostomelu – mesta neďaleko Kyjeva. Nikita Kadan tu pospájal jednotlivé fragmenty: hlavu neznámeho vojaka, častí tela, prilbu a vlajku. Originálny pamätník, ktorý v druhej polovici 20. storočia inštaloval bývalý Sovietsky zväz s cieľom propagovať myšlienku oslobodenia, bol postsovietskym Ruskom na začiatku 21. storočia zbúraný rovnako ako mesto, v ktorom kedysi stál. Paradox sám o sebe charakterizuje meniace sa ideológie v priebehu histórie, transformáciu globálnych pomerov, obrat právd a podivne synchronizované momenty tvorby a ničenia.
V priestoroch MUMOKu pokračoval Nikita Kadan v zamyslení nad touto vzájomnou interakciou prítomnosti a minulosti. Vo svojom výbere diel zo zbierky klasickej moderny sa zameral na diela abstraktnej úrovni odkazujúce na momenty zmeny, ktoré sú samy osebe ovplyvnené apokalyptickými predstavami. Vybral si niekoľko avantgardných diel, vychádzajúc už zo slova avantgarda znamenajúce predvoj (vychádzajúc pôvodne z vojenského slovníka). Radikalita umeleckých avantgárd sa však netýkala len estetických princípov, ale aj existujúcich politických a spoločenských pomerov. Kadan si tak vybral napríklad diela z obdobia kubizmu alebo plné protikladov, či viažuce sa na sovietsku éru, vojnu a ukrajinské územie.
Vo svojej vlastnej inštalácii s názvom Limits of Responsibility (2014) sa venuje taktiež kolektívnej pamäti. Dá sa povedať, že je pamätníkom Majdanu – protestov Ukrajincov proti pozastaveniu dohody o pridružení s Európskou úniou, za ktorým stála vtedajšia vláda. Inštalácia pozostávala z diapozitívov, ktoré dokumentovali plánované vyprázdnenie tábora demonštrantov. V táboroch založili dobrovoľníci aj záhrady, ktoré zabezpečovali jedlo demonštrantom. Diapozitívy tak vystavil spolu s objektom z bielej lakovanej preglejky a záhradkou, v ktorej rástla zelenina. Objekt navrhol podľa ilustrácie zo sovietskej publikácie z roku 1979, ktorá slúžila na prezentáciu poľnohospodárskych úspechov.
Anita Witek
Následne som sa presunula o niečo ďalej, kde sa nachádzala sekcia Anity Witek. Najviac tu dominovala Witekovej nástenná inštalácia s názvom The Collector’s Room (2025), ktorá bola špeciálne vytvorená pre výstavu Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein. Inštalácia presahovala z obrazu do výstavného priestoru. Zobrazené a tým pádom sploštené formy pripomínajúce koláž, boli vytlačené aj na textílii a pomocou výplňového materiálu vytvárali trojrozmerné objekty naokolo. Vedľa The Collector’s Room viseli úplne blízko seba zátišia Fernanda Légera Nature morte aux fruits (1927) a Carafe, verre et journal (1919) od Juana Grisa. Diela týchto autorov, ktorých tvorbu možno zaradiť do kubizmu, tak komunikovali podobným spôsobom, ako Františkovo Muzikovo snové a nereálne Panoptikum (1944) priamo zapojené do Witekovej inštalácie. Maliarske techniky, motívy zátiší od ovocia až po noviny, farebná paleta v pastelových odtieňoch, geometrický tvarový slovník – to všetko Anita Witek vo výstavnom priestore tak úzko prepojila so svojou vlastnou tvorbou, akoby tieto prvky boli vždy jej súčasťou, bez toho, aby s nimi násilne manipulovala.
Ako tu bolo vidieť, umelecká tvorba Anity Witek sa točí okolo reprodukcie a fragmentácie existujúcich fotografií pochádzajúcich z masmediálneho kontextu. Svoje obrazy zložené z abstraktných farebných prechodov a hry tieňov vytvára umelkyňa z rôznych tlačených médií. Materiál vzniká v procese vyrezávania. Na rozdiel od tradičných koláží, kde sa objekty vyberajú z fotografie a spracúvajú sa do nových obrazov, sa Witek zameriava výlučne na to, čo zostáva. Geometrické pozadia, ktoré vznikajú po tom, čo motívy odstráni nožom, slúžia umelkyni na budovanie nových svetov. Utopické architektúry z rozpadajúceho sa sveta – potenciál, ktorý sa zatiaľ, a možno nikdy, nezrealizoval. Pomocou modernistických nástrojov koláže a montáže čerpá Witek z vizuálnych zdrojov historickej i súčasnej prítomnosti a rekonštruuje paralelný archív z trosiek moderny – ako jej protiklad.
Podobne, ako vo svojej tvorbe, pristupovala Witek aj pri výbere diel z klasickej moderny zbierky MUMOKu. Zvolila si prevažne konštruktivistické sochy, čo súvisí aj s jej umeleckou túžbou preniknúť do trojrozmerného priestoru. Jedným takým dielom bola i socha Antoina Pevsnera Konstruktion für einen Flughafen (1934–1935), ktorá sa v roku 1959 stala jedným z prvých diel v zbierke MUMOKu. Vychádza z podobných architektonických princípov ako obrazové konštrukcie Anity Witek. Okrem toho sa Pevsner, ako i neskôr Witek zaoberajú formálnou otázkou, ako do trojrozmerných diel vniesť štvrtý rozmer, teda ako prostredníctvom pohybu v statickom telese znázorniť čas.
Do Witekovej výberu taktiež spadá aj fotografia. Vybrala si fotografiu Edwarda Steichena z roku 1925 zachytávajúcu portrét rumunsko-francúzskeho sochára Constantina Brâncușiho sediaceho vo svojom parížskom ateliéri. Fotografia bola zámerne vystavená oproti The Collector’s Room, ktorý vo svojej textilnej objektovej časti zosobňuje pretvorenú fotografiu Brâncușiho sochy, čím vytvára dialóg medzi sebou, Brâncușim, ale aj Steichenom.
Fotografia vo všeobecnosti úzko súvisí aj s konceptom Witekovej sekcie. Koláže, ktoré tu boli čiastočne upevnené malými klincami, aby ich bolo možné fotograficky zachytiť a transformovať prostredníctvom montáží, sa po nafotení opäť rozložia. Jednotlivé fragmenty sa potom opäť objavujú v iných obrazoch a nových kontextoch. V súlade s tým je aj zachytenie prostredníctvom fotografie iba zdanlivé a treba ho chápať ako dočasné, pretože Witek udržiava materiál v pohybe prostredníctvom fotografického aj sochárskeho procesu.
Frida Orupabo
Plynulo som prešla k ďalšej ohraničenej sekcii výstavy Die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein, ktorú mala na starosti Frida Orupabo. Najviac tu dominovalo jej dielo Turning (2021). Z čiernobielej tapety sa na mňa dívala cez rameno černoška otočená opačným smerom. Jej tvár je nasadená na bielu postavu odetú v čipkovanej spodnej bielizni a priehľadných pančuchách. Výjav pôsobí na prvý pohľad ako z vintage erotického časopisu, avšak narúša ho pohľad ženy. Nie je to však len pohľad neznámej čiernej ženy smerujúci do výstavného priestoru, je to aj mediálne špecifický pohľad na fotografiu a jej úlohu pri zobrazovaní marginalizovaných tiel. Vo všeobecnejšom zmysle ide o pohľad späť do histórie – histórie kolonializmu, rasizmu a sexizmu. Prebieha tu retrospekcia na rôznych úrovniach, doslovne i v prenesenom zmysle: oči čiernej ženy, ktorá sa už nechce skrývať a bráni sa proti svojmu vlastnému – v tomto prípade bielemu – telu. Pohľad, ktorý prekračuje priestory, časy a spoločenské kontexty. Samotný pohľad je pre Orupabo dôležitý, pretože provokuje divákov a diváčky, čím ich zaväzuje k zodpovednosti za to, v akých súvislostiach a za akých podmienok tieto fotografie kedysi vznikli.
Pre tvorbu Fridy Orupabo je taktiež typická koláž. Na rozdiel od Anity Witek si nevyberá pozadia, ale objekty. Vychádza z historických koloniálnych archívov, zo súkromných zbierok v rodinnom prostredí, momentiek, no takisto z internetu alebo z blšieho trhu. Koláž sa v tomto prípade javí nielen ako umelecká metóda, prostredníctvom ktorej vzniká nové zo starého, ale rovnako ako postup, ktorý zviditeľňuje deštrukciu spôsobenú na zotročovaných v kolóniách.
Pred obrazom Turning stáli dve čierne sochy obe hľadiace tým istým smerom ako žena z koláže. Prvou bola Femme debout III od Alberta Giacomettiho (1962). Je to stojaca vychudnutá postava ženy z tmavého bronzu s ručne opracovaným povrchom. Pri nej stála Observer od Louise Bourgeois (1947–1949). Túto bezpohlavnú postavu s antropomorfnými črtami s príliš malou hlavou zdobí nadrozmerný útvar, ktorý možno v závislosti od uhla pohľadu rôzne interpretovať. Je to klobúk? Alebo nejaký predmet?
Frida Orupabo zasadzuje svoje diela v tejto sekcii do kontextu sochárskej tvorby prevažne z prvej polovice 20. storočia. Tieto sochy zo zbierky klasickej moderny MUMOKu z veľkej časti paradoxne vytvorili bieli muži pochádzajúci z Európy – „majstri“ ako Constantin Brâncusi, André Derain či Alberto Giacometti. Protikladne tak vstupujú do dialógu s dekonštruovanými vyobrazeniami čiernych žien z bývalých kolónií: historické ženské postavy z tmavého bronzu, stojaca žena, matka, sa miešajú so súčasnými obrazmi. Tým, že Orupabo obracia smer pohľadu, kladie do popredia aj komplexnosť spoločenských vzťahov a ich protirečenia.
Umelkyňa sa však nezaoberá len ľudským telom, ale taktiež zvieracím. Toto prelínanie, zmiešavanie jednoznačných kategórií, narúša predstavu o tom, ako sa človek snaží odlíšiť od svojich zvieracích príbuzných. To umocňuje neďaleko premietané video Bez názvu (2017), ktoré čerpá z verejného Instagramového kanála @nemiepeba, či Le Griffu (1952) sochárky Germaine Richier zobrazujúce bronzovú bytosť s ľudským telom, zvieracou hlavou a pazúrmi. Vzdialenejšie sochy „bielych“ umelcov kombinuje Frida Orupabo so svojimi kolážami Bez názvu, ktoré tvoria taktiež fragmenty zvieracích bytostí. Jej diela tak oscilujú medzi rôznymi obdobiami a kontextmi, poukazujú na komplexnosť spoločenských vzťahov, predovšetkým na ich protiklady.
Záver
Ako hodnotím návštevu MUMOKu? Táto veľká moderná galéria ponúka pohľad na súčasné umenie prevažne cez krátkodobé výstavy (ktoré však trvajú aj niekoľko mesiacov či rok).
Skrz výstavu Tobias Pils. Shh som mala možnosť nahliadnuť do tvorby tohto súčasného rakúskeho umelca s pôsobivým výtvarným jazykom pohybujúcim sa na rozmedzí figurálneho a abstraktného. Jeho tvorba sa rozprestierala na dvoch podlažiach MUMOKu.
Následne som sa cez minivýstavu Friedrich Kiesler: Endless House dozvedela o nikdy nezrealizovanom futuristickom projekte Endless House. Ten možno zaradiť medzi ikony dejín architektúry.
V ďalších skupinových výstavách som mala možnosť vidieť diela zo zbierok Múzea moderného umenia – MUMOKu. V prvej zo skupinových výstav – Nie endgültig! Das Museum im Wandel, som videla diela rôznych štýlov či tém alebo médií, ktoré sa do múzea dostali v rokoch 1978 až 1989. Taktiež som sa dozvedela pár zaujímavostí o historickom vývine rakúskej kultúry a umenia od roku 1979, kedy bolo rozšírené Múzeum moderného umenia. V neposlednom rade som sa tu vrátila do detstva v sekcii venovanej (nielen) detským návštevníkom. O niečo menej vizuálne, no neskôr (pri písaní článku) viac obsahovo, na mňa zapôsobila druhá skupinová výstava s názvom „die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein“. Tá predstavovala spojenie vybraných súčasných umelcov, ktorí nadviazali dialóg s dielami klasickej moderny zo zbierky MUMOKu. Päť rôznych výstavných konceptov sa na dvoch poschodiach zaoberalo otázkami prítomnosti a času v kontexte dejín (umenia).
Keďže MUMOK prezentuje výstavy skupinové ako aj samostatné, návštevník si tu môže nájsť vždy niečo, čo ho zaujme. Každopádne divák má možnosť bližšie spoznať moderné umenie i jeho vývin v porovnaní so súčasnými a staršími dielami radených do moderny. Zažije tu tiež širokú škálu rôznych výtvarných a umeleckých prejavov, čím si obohatí svoje výtvarné spektrum. Presne takýto zážitok som si z MUMOKu odniesla aj ja.
Čo ešte vidieť v meste Viedeň?
Hlavné mesto Rakúska – Viedeň, sa jednoznačne spája s monarchiou Habsburgovcov, na ktorých stopy tu narazíte pomerne často. Avšak Viedeň nie je len o zámku Schönbrunn a Habsburgovcoch. Toto elegantné mesto ponúka prechádzku medzi historickými budovami z rôznych období, medzi ktorými nájdete aj modernú architektúru, ktorá však výrazne nenarúša kolorit tohto veľkomesta. Okrem toho si môžete pri prechádzkach Viedňou oddýchnuť v mnohých parkoch alebo zavítať do početných múzeí a galérií.
Galérie a múzeá
Keďže sa tento článok týka MUMOKu, bol by hriech nespomenúť MuseumsQuartier, ktorého je súčasťou. Do MuseumsQuartier patria taktiež galérie ako Kunstahalle Wien, Leopold Museum, MQ Freiraum či Architekturzentrum Wien.
Hneď neďaleko MuseumsQuartier stoja oproti sebe Kunsthistorisches Museum mapujúce umenie od starovekého Egypta až po koniec 18. storočia a Naturhistorisches Museum patriace k najväčším prírodovedeckým múzeám na svete. O niečo ďalej možno nájsť známu galériu umenia Albertina s jednou z najväčších zbierok grafík, vrátane majstrovských diel od Dürera, Raffaela, Rembrandta, Moneta či Picassa. Trochu smerom juhovýchodne od nej leží jej „sestra“ Albertina Modern so zaujímavými krátkodobými výstavami. Viac na juhu sa nachádza barokový palácový komplex Belveder, ktorý ukrýva zbierku (nielen) rakúskeho umenia od stredoveku po súčasnosť, vrátane diela Bozk od Gustava Klimta.
Keď sa už spomenulo meno rakúskeho secesného maliara Gustava Klimta, s ktorého dielami sa človek vo Viedni stretne pomerne často, mohol by navštíviť aj Ausstellungsgebäude der Wiener Secession (Výstavná budova viedenskej secesie). So secesiou je spojené rovnako úžitkové umenie. Vo Viedni sa preto nachádza múzeum zamerané i na tento smer, kde môžete vidieť nábytok a módu z rôznych období, nielen spomenutej secesie. Toto múzeum sa vola MAK.
Viedeň je plná rôznych múzeí a galérií. Avšak existuje tu i množstvo menších galérií, ktorých prehľad môžete nájsť tu.
Architektúra
Historická svetská a cirkevná architektúra
Ako som už spomenula, Viedeň pôsobí ako elegantné mesto s rozsiahlym centrom plných historických budov.
Čo by nemal vynechať jej návštevník je určite Stephansdom (Dóm sv. Štefana). Avšak každý, kto chce tento gotický kostol navštíviť, by mal dopredu vedieť týchto pár informácií. Hoci vstup takmer ku hlavnému oltáru je zadarmo, dostať sa do ďalších častí kostola je možné len s lístkom, ktorý kúpite na mieste len v hotovosti. Najvýhodnejšie vychádza kombinovaná vstupenka za 29€, hoci je niekoľko stanovísk, ktoré ponúkajú „len“ jednotlivé vstupenky za 8€ do častí kostola ako veže, či katakomby. Toto sú veci, na ktoré som prišla až na mieste a preto na vás na ne upozorňujem dopredu.
Ďalšou budovou, ktorú by mal človek vo Viedni vidieť, je impozantná neogotická budova Wiener Rathaus (Viedenská radnica). Ak kráčate ďalej po Ringstrasse, natrafíte na mnohé pamiatky už spomenuté alebo ďalšie zaujímavé architektonické skvosty. Istotne tu nevynecháte prechádzku okolo neoklasicistickej budovy Rakúskeho parlamentu. Z ostatných svetských budov na tomto okružnom bulvári spomeniem Štátnu operu, Národné divadlo Burgtheater či Viedenskú univerzitu.
Ďalej nemožno opomenúť zimné sídlo Habsburgovcov Hofburg a ich letné sídlo Schönbrunn.
Z cirkevnej architektúry stoja za zmienku ešte barokové chrámy Karlskirche a Peterkirche. Neobíďte ani neogotický Votivkirche, ktorý je tiež súčasťou spomínaného Ringu. Ďalej od centra smerom na východ stojí Katholische Kirche St. Franziskus von Assisi postavený v novo rýnsko-románskom slohu ako bazilika so secesnými prvkami, pripomínajúci skôr zámok ako kostol. Na opačnej strane Viedne, takmer na jej okraji, leží Wien Museum Otto-Wagner-Kirche am Steinof. Je to nemocničná modlitebňa v secesnom štýle.
Moderná a novodobá architektúra
Čo sa týka modernejšej alebo novodobejšej architektúry, za zmienku stojí obchodný dom Haas Haus v centre mesta, ktorému dominuje veľké zrkadlové arkierové okno.
Niečo ďalej od centra sa nachádza Hundertwasserhaus. Túto pestrofarebnú expresionistickú obytnú budovu charakterizujú nepravidelné tvary a spojenia s okolitou flórou.
Záhradná architektúra a parky
K architektúre jednoznačne patria aj parky. Tých je vo Viedni pomerne dosť a mnohé sa spájajú s priľahlými budovami. Pri Wiener Rathaus leží Rathuspark. Vedľa neho sa nachádza známa Volksgarten s viacerými fontánami, Theseovým chrámom, časťou symetrických barokových záhrad a dlhými radmi kríkov ruží. Neďaleko Hofburgu sa nachádza Burgarten so širokými možnosťami, kde vidieť v peknom počasí sediacich ľudí na trávniku oddychovať alebo piknikovať. V tomto parku stojí dom motýľov alebo tu nájdete okrem iného aj sochu Mozarta s husľovým kľúčom vytvorených z kvetov na trávniku pod ňou. Podobnú uvoľnenú atmosféru ponúka taktiež Sigmund Freund Park neďaleko Votivkirche. Súčasťou palácov ako Schönbrunn či Belveder sú barokové záhrady, ktoré ponúkajú zas dlhé prechádzky a pekné výhľady. Tiež trochu viac ďalej od centra sa nachádza Stadtpark. A ešte viac východne od neho lesnatý Prater, pri ktorom (alebo ktorého súčasťou) je rovnomenný známy zábavný park s kolotočmi.
Viedeň je jednoznačne mesto, na ktoré jedna návšteva nestačí. Pri tom množstve atrakcií (nielen tých v článku spomenutých), tak počas každej jeho návšteve môžete natrafiť vždy na niečo nové.
Zoznam bibliografických odkazov:
Textové tabule a popisy diel z dočasných výstav, MUMOK, Viedeň: Tobias Pils. Shh (27.9.2025–12.4.2026); Friedrich Kiesler: Endless House (5.7.2024–18.5.2026); Nie endgültig! Das Museum im Wandel (28.3.2025–3.5.2026); „die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein“ (23.5.2025–17.5.2026).
Texty z QR kódov z textových tabúľ výstavy „die Welt von morgen wird eine weitere Gegenwart gewesen sein“ (23.5.2025–17.5.2026):
Barbara Kapusta. URL: <https://www.mumok.at/fileadmin/Bibliothek/Downloads/Die_Welt_von_morgen/Barbara_Kapusta.pdf>.
Lisl Ponger. URL: <https://www.mumok.at/fileadmin/Bibliothek/Downloads/Die_Welt_von_morgen/Lisl_Ponger.pdf>.
Nikita Kadan. URL: <https://www.mumok.at/fileadmin/Bibliothek/Downloads/Die_Welt_von_morgen/Nikita_Kadan.pdf>.
Anita Witek. URL: <https://www.mumok.at/fileadmin/Bibliothek/Downloads/Die_Welt_von_morgen/Anita_Witek.pdf>.
Frida Orupabo. URL: <https://www.mumok.at/fileadmin/Bibliothek/Downloads/Die_Welt_von_morgen/Frida_Orupabo.pdf>.
mumok. Geschichte,[cit. 2026-07-24]. URL: <https://www.mumok.at/mumok/geschichte>.
mumok. mumok Perspektiven: Mapping the 60s. Das Museum des 20. Jahrhunderts in Wien während der 1960er-Jahre,[cit. 2026-07-24]. URL: <https://www.mumok.at/perspektiven-mapping-the-60s/museum-des-20-jahrhunderts>.
mumok. Ausstellung |27. September 2019 bis 16. Februar 2020. Alfred Schmeller. Das Museum als Unruheherd,[cit. 2026-07-24]. URL: <https://www.mumok.at/ausstellungen/alfred-schmeller>.
mumok. Ausstellung |28. März 2025 bis 3. Mai 2026. Nie endgültig! Das Museum im Wandel,[cit. 2026-07-24]. URL: <https://www.mumok.at/ausstellungen/nie-endgueltig>.
Belvedere 21,[cit. 2026-07-24]. URL: <https://de.wikipedia.org/wiki/Belvedere_21>.
Presse-Bereich. TEXTE. Die Geschichte des GARTENPALAIS,[cit. 2026-07-27]. URL: <https://www.palaisliechtenstein.com/de/presse.html>.
mumok. Architektur,[cit. 2026-07-27]. URL: <https://www.mumok.at/mumok/architektur>.
25 Jahre MuseumsQuartier: Vom kaiserlichen Stall zur Kulturstadt, [cit. 2026-08-01]. URL: <https://www.w24.at/News/2026/6/25-Jahre-MuseumsQuartier-Vom-kaiserlichen-Stall-zur-Kulturstadt>.