Umenie ju zaujímalo už od detstva. Na strednej škole študovala grafiku, počas vysokoškolského štúdia prešla k maľbe. Vo svojej tvorbe spracúva témy, ktoré ju bytostne ovplyvňujú – či už globálne alebo osobné. No v centre diania stojí človek a krajina, ktoré ich reprezentujú. Nielen o tom – teda o svojej tvorbe v rozhovore bližšie porozpráva slovenská vizuálna umelkyňa a maliarka Alexandra Pradidová. Okrem tvorby povie niečo o svojich záľubách, vzoroch, inšpiráciách, ako aj o tom, ako vníma aktuálnu spoločenskú a kultúrnu situáciu na Slovensku, a na záver predstaví svoje plány do budúcna.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Spočiatku bolo výtvarné umenie mojím útočiskom. Avšak vtedy by som to pomenovala jednoduchšie, napríklad kreslenie či obkresľovanie. Zdroj záujmu je asi moja romantická, prirodzená vlastnosť hľadať umenie vo svete, ktorý ma obklopuje – i v každodennom živote. Zároveň z tejto vlastnosti vychádza potreba tvoriť. Bolo to teda pre mňa veľmi prirodzené, ako keď sa učíme čítať a počítať, tak som sa v rovnakom čase začala učiť kresliť a maľovať.
Seriózny záujem som prejavila až pri výbere strednej školy. Študovala som odbor Propagačná grafika. Nebol to ťažký výber. Vedela som, že sa tam kreslí, čo mi vtedy stačilo. Navyše to bolo v mojom rodnom meste Svidník, takže som nad tým veľmi dlho nemusela premýšľať.
Následne ste sa dostali na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde ste študovali maľbu. Prečo práve maľba?
Maľba najmä preto, že som chcela pokračovať vo vizuálnom umení, no tradičná grafika mi nesadla. Maľba je pre mňa slobodnejšia, v niečom náročnejšia a v niečom pohodlnejšia. Zároveň v nej môžem neustále využívať kresbu. Obľubujem atmosféru ateliéru či rozpracovaného obrazu, ku ktorému sa môžem kedykoľvek vrátiť a viem, že tam na mňa čaká. Všetko – od napínania plátna cez výber námetu až po miešanie farieb na palete, tvorí cyklus vzniku diela, ktorý mi pripadá krásny. Práve preto som sa už na strednej škole otvorila tomuto médiu a rozhodla som sa odísť do Banskej Bystrice.
Na začiatku štúdia ste spracovávali rôzne témy. Postupne si ich tu rozoberieme. Začnem asi Vašou bakalárskou prácou Hosana, kde skúmali, aký vplyv môže mať viera a náboženstvo na zbavenie sa strachu zo smrti. Môžete o tejto práci povedať viac?
Asi začnem tým, že táto práca pramenila z mojich osobných skúseností. Téma smrti bola v nej neoddeliteľná a miestami sentimentálna. V práci sa netajím tým, že som spracovávala osobný strach z umierania a bolesti, z prekonávania fyzických ťažkostí či operácií, ktorými si prechádza nejeden človek. Je to jeden zo zážitkov, ktorý nás dokáže okamžite vytrhnúť zo sveta. V mladom veku čelíte sama v novom prostredí zdravotným problémom, zatiaľ čo chcete študovať, musíte si zarábať a zároveň riešite bežné problémy dospievajúcej ženy. Ako výtvarníčka som to, prirodzene, potrebovala spracovať. Myslím si, že táto skúsenosť presne reflektuje spleť naratívov, ako sú ženská telesnosť, pocit bezmocnosti a napokon hľadanie nádeje v niečom nadpozemskom, čo vychádza aj z pozadia vyrastania v kresťanskej rodine.
To ma inšpirovalo hlbšie skúmať, aký vplyv má viera na ľudskú psychiku, ako aj či ju potrebujem. Vtedy som však nemala pevné koncepčné ukotvenie v tom, čo robím. Išlo skôr o výskum témy, ktorú som nepoznala. Zároveň to bolo skúmanie samej seba ako akéhosi pokusného subjektu. Išlo o silne symbolickú sériu malieb, ku ktorej sa mi dnes ťažko vracia, keďže som sa v nej niekoľkokrát zobrazila po smrti. Dnes by som túto tému pravdepodobne spracovala inak, ak vôbec.
S náboženským motívom ste pracovali takisto v diele Ježiš hľadá matku. Avšak táto práca hovorila o inej problematike. Môžete ju priblížiť?
Hoci na prvý pohľad nie je úplne zrejmé, o čom táto práca pojednáva, jedná sa však o vojnový konflikt, nielen pri našich slovenských hraniciach. V tom období sme však kolektívne najintenzívnejšie vnímali vojnu na Ukrajine. Taktiež som prirodzene po skončení bakalárskej práce pokračovala v línii náboženských motívov, z ktorých som čerpala. V tomto prípade išlo o hlavu Ježiša ako malého dieťaťa, ktorú som multiplikovala pomocou techniky serigrafie. Ide o úplne absurdný výjav. Myslela som však pritom na deti ako obete vojny. Zámerne som chcela docieliť, aby Ježiš pôsobil ako obyčajné dieťa. Až v momente, keď som niekomu povedala, že ide o jeho zväčšenú hlavu, začali sa objavovať otázky. Úplne najjednoduchší popis práce by však mohol znieť: „Pozrite sa do všetkých tých nič netušiacich očí a na hlavy oddelené od ich tiel.“ Možno by to vtedy stačilo.
Na tému vojny na Ukrajine, alebo všeobecne na vojnu poukazujete vo viacerých svojich dielach, napríklad v maľbe Letci. O čom pojednávala?
Dielo Letci a jeho riešenie považujem dodnes za niečo pre mňa stále neprirodzené. Vzniklo ako pokus vyskúšať si počas štúdia niečo nové. V inštalácii som mala za sebou dva zavesené obrazy, pričom do jedného z nich som počas obhajoby práce vyrezala dieru so zámerom poukázať na krehkú povahu mieru. Táto téma sa ma osobne dotkla aj preto, že narušila vzťahy s rodinou, ktorú mám na Ukrajine. Cestovanie za hranice už nebolo také bezpečné ani také časté, ako dovtedy.
V cykle Introspekcie ste sa zas vrátili téme telesnosti. Môžete o ňom povedať viac?
V sérii Introspekcie sa opäť vraciam k telesnosti a ku kombinácii ženskosti a pominuteľnosti, pričom som sa pokúsila k telu pristupovať agresívnejšie a hmatateľnejšie. Každý semester ma inšpirovalo niečo iné. V prvom semestri magisterského štúdia to boli práve bábiky. Tie som zbierala, lámala a opätovne spájala, čím vznikla hravá simulácia transplantácie častí tiel. Vytvorila som pre ne dokonca vlastnú oázu, v ktorej existovali. Občas do nej niekto aj niečím prispel. Raz som tam našla dinosaura z Kinder vajíčka. 😀 Celá inštalácia bola veľká asi 60 × 60 cm. Obsahovala jazierko, rastliny, zeminu, určite tam boli taktiež nejaké mikroorganizmy. Cieľom bolo vytvoriť osobný mentálny priestor a zdroj inšpirácie pre ďalšie maľby. Táto inštalácia bola však nešťastne zničená.
V transcendentálnych námetoch ako náboženstvo a viera, alebo hmatateľných ako vojna, cítiť myšlienku, ktorej sa venujete aj aktuálne v tvorbe, a tým je kolobeh života a bytie. Avšak tieto témy viac aplikujete do autoportrétu a krajinomaľby. Prečo?
Rada skúšam nové prístupy. Počas štúdia som sa snažila nájsť inú formu jazyka a výrazové prostriedky. Krajiny som spočiatku vnímala ako pozadie alebo nosný priestor pre figúru. Neskôr som našla nedokončený obraz bez figúry, čo ma priviedlo k uvažovaniu o krajine ako o samostatnom a sebestačnom motíve. Premostenie nastalo nejako postupne, nenásilne. Uvedomila som si, že práve krajina mi dokáže sprostredkovať všetko, čo chcem vo svojej práci vyjadriť. Prechod od naratívnych a symbolických gest a figúr (ako napríklad v bakalárskej práci) ku krajinomaľbe bol spočiatku výzvou, keďže si vyžaduje vnímať krajinu ako nositeľa symbolického významu. Avšak stále sa v nej snažím obsiahnuť esenciu človeka.
Téma kolobehu života a bytia prirodzene nadväzuje na moje predchádzajúce série. Namiesto riešenia konkrétnych a úzko vymedzených problémov sa v súčasnosti zameriavam na univerzálnejší a systematickejší prístup. Zároveň mi však vyhovuje striedať krajinomaľbu s autoportrétom. Zvykla som si byť sama sebe predlohou pri figurálnych riešeniach aj preto, že moja tvorba sa dotýka bytia ako fenoménu prežívaného prostredníctvom osobnej a fenomenologickej skúsenosti.
Možno označiť sériu obrazov Modrá čiara za prvý, ktorý sa zaoberá témou bytia, návratu k prírode a pominuteľnosti?
Určite áno. Je to prvá séria, ktorá vychádza z mojej skúsenosti. V tej dobe som však nevedela, že sa jej budem venovať aj naďalej. Vnímala som najmä nemocničné prostredie. Bola to prvá práca, ktorá vznikla po dlhom čase v ateliéri školy po covidovej prestávke. Vtedy som sa ešte zdráhala verejne predstaviť túto problematiku verejnosti. Koniec koncov, sú to moje prvé serióznejšie diela.
Séria Odtiene bytia pôsobí snovo oproti Vašim zväčša realistickým maľbám. Môžete o tomto cykle porozprávať viac?
Túto sériu vnímam ako návrat k úplnému začiatku, v ktorom les predstavuje najnebezpečnejšie prostredie. Naratív vychádza z predstavy, že boj o život sa končí stretnutím so zvieraťom v lese, po ktorom sa telo stáva jeho potravou. Následne sa vracia späť do prírody a začleňuje sa do jedného brutálneho, neúprosného cyklu. V tom čase som bola obsesívne sústredená na figúru a na jeden konkrétny odtieň tyrkysovej, čo sa výrazne odrazilo vo výslednej podobe týchto snových diel. Napriek monochromatickej farebnosti ich paradoxne považujem za najrealistickejšie vo svojej tvorbe. Na maľbu Zver aj často myslím. Občas uvažujem o návrate k týmto výjavom. Ostalo mi ešte niekoľko nápadov, ktoré som zatiaľ nezrealizovala.
Ďalším cyklom, ktorý sa vymyká Vášmu „tradičnému“ rukopisu, je Senzorická deprivácia. O čom pojednáva?
Odtiene bytia a Senzorická deprivácia sú dve série, ktoré som predstavila ako jednu semestrálnu prácu. Namaľovala som vyše dvadsať obrazov a nevedela som sa rozhodnúť, ktorému cyklu sa venovať výlučne. V danom období ma prirodzene priťahovali taktiež abstraktnejšie polohy maľby. Preto som im chcela dať priestor. Moji školitelia ma podporovali v oboch prístupoch, čo mi dalo impulz pokračovať v práci. Premaľovala som množstvo starších diel a znova som cítila vibrujúcu energiu farieb. Zároveň som sa zbavila zbytočného kŕču, v ktorom ma držal perfekcionizmus. Bol to skvelý proces. Rada na to spomínam. Maľovala som naslepo, niekedy aj v úplnej tme, pričom som experimentovala s rôznymi spôsobmi vnímania. Tento prístup možno pripísať mojej vtedajšej nepredvídateľnej povahe. Vedome som sa snažila vyhnúť svojmu zaužívanému rukopisu, odložila som štetce a pracovala priamo rukami, alebo som si stanovila nejaký čas na dokončenie diela, napríklad 14 minút a podobne. Napriek tomu som tvorbu nenechala na náhodu. Mojím cieľom bolo vždy dospieť k presvedčivému a funkčnému obrazu.
Nosnou sériou, zaoberajúcou sa bytím a spojením človeka s prírodou, je Začiatok a koniec, ktorá bola taktiež Vašou diplomovou prácou. Môžete o nej porozprávať?
Názov práce určoval smer, ktorým sa budú diela uberať. Mala som niekoľko nápadov, ako túto diplomovú tému spracovať – medzi nimi aj samostatnú krajinomaľbu či plne figurálny obsah. Vedela som však, že chcem prepojiť autoportrét s krajinou a využiť tak všetko, čo som sa naučila počas štúdia na vysokej škole. Napokon som prišla k jednému riešeniu, ktoré obsahuje mňa ako subjekt cyklu a zároveň neutíšiteľnú krajinu, ktorej všetci fyzicky podliehame. Štruktúra zeminy v krajine to iba umocnila.
Po tematickej stránke diela nesú viaceré konotácie: od filozofie, konkrétne fenomenológie cez psychológiu až po okrajové poznatky z vedy, vrátane rôznych mýtov o vzniku sveta a jeho možnom konci. Dôležitou usmerňujúcou smernicou bola myšlienka času, ktorý sa v dielach objavuje ako sila vplývajúca napríklad na rast pšenice. Táto séria je pre mňa v súčasnej tvorbe východiskom, ktoré ponúka ďalšie pohľady na krajinu a vzťah prírody s človekom.
Vo Vašich dielach sa vyskytuje bohatá symbolika. Môžete ju rozobrať bližšie a vysvetliť význam jednotlivých atribútov?
Vysvetlím ich postupne v časovom slede podľa toho, ako pribúdali do mojej tvorby.
Interaktívna látka, ktorú som pripevnila na niektoré diela, predstavuje stenu medzi súkromným a verejným. Takisto snahu túto hranicu odstrániť, no zároveň na ňu poukázať. Chcela som, aby divák prišiel a vytvoril si vzťah s intímnym výjavom na obraze tak, že ho sám odhalí. Posteľ je zas intímnym priestorom tela, symbolom zraniteľnosti, spánku, snov, ale i zrodu a smrti. Na to sa vzťahuje takisto ležiaca figúra. Ňou odkazujem k hlbokému spánku alebo aj odovzdanie sa do svojho vnútra či do zeme, tak ako som to spravila aj v diele Ležiaca. Uvedomila som si, ako často pracujem s ležiacou figúrou, v podstate už od bakalárskej práce.
Často maľujem rukami, alebo ich priamo zobrazím. Ruky sú pre mňa nositeľom konania, dotyku, ale aj ťažkej práce. Symbolizujú spojenie medzi mysľou a hmotou, medzi zámerom a fyzickou realizáciou. V dielach môžu odkazovať na manuálnu prácu, starostlivosť, ale aj na snahu porozumieť svetu prostredníctvom dotyku.
Neskôr používam symboly ako pšenica, piesok, zemina, prach. To všetko sú nositelia významu, ktoré sa mi spájajú s plynutím času a premeny.
Ďalším frekventovaným symbolom môže byť horizont. Ten využívam k nastoleniu smerovania. Je niečím medzi prítomnosťou a budúcnosťou. Je bodom orientácie, ale aj nedosiahnuteľnosti. Odkazuje na smerovanie a plynutie času. Ak chcem, aby krajina pôsobila ťažko a prízemne, horizont vtedy položím vyššie.
Taktiež sa vo Vašej maľbe vyskytujú prírodné materiály, ako zemina, napr. v diele Bojisko, ktoré sa dostalo do finále Maľba 2025. Používate aj iné prírodné materiály ako zeminu?
Najčastejšie používam zeminu, ale nebránim sa experimentovať taktiež s inými materiálmi. Zemina v krátkosti symbolizuje pôdu, ktorú chcem zdôrazniť, ale využívam ju aj pre jej štruktúru a efekt. V diele teda funguje ako autentický materiál, ktorý nesprostredkováva realitu len obrazom, ale priamo ju do diela vnáša. Nejde o ilúziu pôdy, ale o jej fyzickú prítomnosť, čím sa dielo približuje skúsenosti tela a hmoty. Skúsila som pracovať takisto so soľou a popolom, ale zatiaľ iba okrajovo.
Rovnako ako figurálna maľba, tak aj krajinomaľba zaberá rovnomernú pozíciu vo Vašej tvorbe. Maľujete krajinu viac v plenéri alebo diela vznikajú v ateliéri? Čo preferujete?
Rada maľujem v plenéri. Čerpám z prírody, no takmer všetky diela z diplomovej práce vznikli v ateliéri, keďže sú to všetko väčšie formáty. K niektorým plátnam sa vraciam po týždni, ale úplne ich dokončím až o mesiac, čo je úplne bežná prax. Preferujem však maľbu v prírode, a to najmä z dôvodu, že v nej môžem stráviť nejaký čas. Čiže je to skôr taká oddychová aktivita. Maľbu v plenéri si musím vopred naplánovať, ale vždy sa na to teším, najmä keď ideme maľovať viacerí ako skupina.
Čím Vás zaujala práve krajinomaľba?
Najviac ma zaujala svojim spôsobom, ako s nami komunikuje: pôsobí otvorenejšie a menej naratívne. Zároveň však všetci máme skúsenosť s prírodou. Preto krajinomaľba dokáže prehovoriť ku každému. Po tej vizuálnej stránke ma zaujala svojou bohatosťou štruktúr, farbami a šírkou. Jednoducho vás celého obklopí, až je niekedy ťažké začať a vybrať si ten správny výhľad. Vzťah človeka a prírody je pre mňa hlboko prepojený, preto sa snažím zachytiť myšlienku človeka, alebo spoločnosti a jej skúsenosti aj v (ne)živých veciach. Človek môže byť stromom alebo vetrom, pokiaľ sa do nich dostatočne ponorí. Je vo všetkom, čo existuje, a pritom ho krajina nepotrebuje. Strom, hora, horizont, úzky priestor plátna, odtiene zelenej a atmosféra vlhkej pôdy – to všetko musí spolu fungovať, aby som mohla vyjadriť to, čo práve potrebujem: nepokoj, rast, cieľ, nádej, úpadok, spánok, narodenie, smrť, prežitie aj boj, a mnoho ďalšieho.
S prírodou súvisí takisto site-specific dielo Túžba po mieste. O čom je?
Ide o dielo, v ktorom som experimentovala s kresbou priamo v krajine. Na lúke za Banskou Bystricou som vápnom nakreslila niekoľko parkovacích miest. Tie odkazujú na rozširujúce sa periférie miest a ľudskú túžbu nájsť si miesto na život, s ktorým je spojená potreba parkovania. Akoby s každým človekom automaticky prichádzalo aj jedno auto.
Čo Vás najviac baví na maľbe, alebo všeobecne pri tvorivom procese vôbec?
Od prvotného nápadu až po zavesenie obrazu ma najviac zaujíma proces tvorby ako taký. Najväčšou radosťou je, že počas práce na jednom diele sa často objavia ďalšie možné nápady, nové diela alebo dokonca spontánne názvy pre vznikajúce práce, čiže vždy je na čom pracovať. Niekedy je to chaotické, inokedy je to súboj dokončiť dielo, v najhoršom prípade ho premaľujem aj tri až štyrikrát. Pre mňa je dôležité mať vždy poruke všetok materiál, pretože práca sa potom často tvorí sama. Ak mám však povedať, čo ma konkrétne najviac baví, tak je to asi miešanie farieb – potrebujem mať všetky odtiene.
Aké sú Vaše záľuby?
Ak neberiem do úvahy samotnú tvorbu, ktorá zaberá najviac času a je mojou prvotnou záľubou, tak buď čítam populárnu literatúru, alebo píšem niečo vlastné. Rada trávim čas v prírode. Keby som mohla, najradšej by som sa starala o záhradu alebo kosila trávnik. Niečo, pričom si mozog oddýchne. V lete chodím behať. V zime najviac tvorím, takže nasadím pracovný režim. Mimo iné, mám rada pekný porcelán. Takže z miest, ktoré navštívim, si často privážam napríklad pekný tanier.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Denne sledujem umenie. Vždy ma zaujme buď samotné dielo, proces jeho vzniku, oddanosť autora alebo samotná krajina – takže tých vplyvov je veľa. Niekedy nachádzam inšpiráciu tam, kde ju ani nevyhľadávam. V takýchto prípadoch sa jej nebránim. Spravidla vytvorím aspoň náčrt alebo slovný popis diela, hoci sa to práve vymyká môjmu výskumu.
Rada študujem starých majstrov. Dlhodobo ma fascinovali napríklad Caspar David Friedrich, Théodore Rousseau alebo John Constable. Niektoré diela vytvárajú presvedčivú atmosféru, ktorú sa snažím zachytiť vo vlastnej tvorbe, napríklad prostredníctvom pocitu nasiaknutej zeme. Zo súčasných autorov ma inšpirujú umelci ako Trevor Shimizu, Róbert Bielik, Rastislav Podoba a Adam Šakový. Či už ide o ich štruktúru, koncepciu alebo farebnosť, vždy ma osloví niektorý aspekt ich práce.
Ste čerstvou absolventkou vysokoškolského štúdia. Ako vnímate z Vašej pozície aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci stabilné zázemie a ohodnotenie?
Myslím si, že napriek rôznym debatám si umenie v poslednom období zaslúžilo pozornosť, hoci nie vždy pozitívnu. V konečnom dôsledku sa o ňom hovorí viac než predtým. Osobne vnímam, že sa postupne dostáva medzi ľudí, ktorí ho podporujú alebo o ňom aspoň diskutujú, čiastočne aj v dôsledku niektorých krokov Ministerstva kultúry, s ktorými nesúhlasím. Je tu nárast negatívnej kritiky umelcov, ktorá ich môže obmedzovať v slobodnej tvorivej činnosti, čo je demotivujúce.
Nie som si istá, aké konkrétne zmeny by sa mali uskutočniť, pretože ide o kombináciu ekonomických a organizačných faktorov, čo presahuje moju skúsenosť. Podľa môjho názoru by však slovenské umenie ocenilo stabilnejší výtvarný trh, ktorý by lepšie reflektoval hodnotu tvorby a umožnil umelcom udržateľnejšie pôsobenie. To je možné dosiahnuť len vtedy, ak sa zvýši hodnota umelcov v spoločnosti a umenie začne byť vnímané viac ako len doplnok.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Momentálne pracujem na novej sérii diel, ktorá voľne nadväzuje na moje predchádzajúce práce. Vyberám si z návrhov tie, ktoré ma najviac zaujali. Následne ich postupne rozpracovávam. Momentálne mám v ateliéri rozpracované asi štyri obrazy, takže tie v budúcnosti pribudnú na mojom profile. Snažím sa pokračovať v tom, čo ma prirodzene ťahá. Zároveň nechávam priestor aj tomu, čo sa v procese tvorby objaví samo.
Do budúcna uvažujem o doktorandskom štúdiu, alebo možno úplne nový odbor. Baví ma učiť sa jazyky. Je to niečo, čo by som chcela využiť. Samozrejme, stále chcem vystavovať, cestovať a mať priestor na tvorbu.
Alexandra Pradidová (2000, Svidník)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2019-2023 absolvovala bakalárske štúdium v odbore Maľba – Grafika na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Následne pokračovala v magisterskom štúdiu v odbore Voľné výtvarné umenie pod vedením doc. Mgr. art. Jána Triašku, ArtD. a doc. Milana Hnata, ArtD., akad.mal., ktoré ukončila v roku 2025.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku, v Čiernej Hore a v Južnej Kórei.
V roku 2025 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.
Alexandra Pradidová sa vo svojej tvorbe sústreďuje na prieskum neuchopiteľného plynutia času, pominuteľnosti a bytia. Taktiež reaguje na súčasné sociálne témy spojené so slobodou. Tieto tematiky rozpracováva nielen z vlastného pohľadu, ale taktiež z filozofického alebo náboženského. V jej dielach sa stretáva hmatateľné s abstraktným a neuchopiteľným podobne ako samotný čas. Prostredníctvom symboliky a abstrakcie, prejavujúcej sa štruktúrou krajiny a rastlín ako metafory cyklu života, skúma spojenie medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi tým, čo mizne, a tým, čo zostáva. Jej tvorba striedajúca figurálne a krajinárske motívy vyjadruje jej pohľad na ľudské bytie. Ako hlavné médium používa maľbu, kde experimentuje s farbou, štruktúrou a prírodnými materiálmi.
Alexandra Pradidová aktuálne žije a tvorí v Banskej Bystrici.
