V detstve výtvarné umenie najprv krotilo jej temperament. Neskôr sa pre ňu stalo potrebou a smerovaním. Hoci sprvu študovala grafiku, následne presedlala na maľbu. Tá sa pre ňu stala médiom, pomocou ktorého zaznamenáva osobnú výpoveď ako ženy a jej pohľadu na vnímanie ženského sveta spoločnosťou. Tento reálny svet prenáša do sveta flóry a fauny, kde situácie zaznamenáva pomocou metafory a mnohokrát s iróniou, sarkazmom či trpkosťou. Reč je o slovenskej umelkyni menom Beáta Bencová. V rozhovore porozpráva nielen o tom, ako sa dostala k umeniu, ale aj o vývine svojej tvorby – od jej začiatkov po súčasnosť, povie o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách a plánoch do budúcna, ale vyjadrí sa taktiež k aktuálnemu stavu v slovenskej kultúre.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu som sa dostala už v detstve, do veľkej miery aj vďaka mojej mamine, ktorá môj temperament skrotila pomocou papiera a pasteliek. Ako veľmi aktívne dieťa ma od štyroch rokov prihlásila do výtvarného krúžku. Zo začiatku som síce viac behala po chodbe než tvorila, no postupne som si k umeniu začala budovať vzťah.
Popri prvých detských pokusoch sa vo mne prirodzene začala rozvíjať potreba tvoriť. Umenie sa postupne stalo neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Preto bolo pre mňa prirodzené po gymnáziu pokračovať týmto smerom.
Počas štúdia na ZUŠ som mala šťastie stretnúť výnimočné učiteľky, ktoré ma výrazne ovplyvnili. Osobitne by som chcela vyzdvihnúť pani učiteľku Vargicovú, ktorá ma dokázala citlivo viesť a pomohla mi prehĺbiť môj vzťah k umeniu. Práve vďaka jej vedeniu som počas štúdia získala viacero ocenení. Jej prístup, cit a smerovanie vo mne dodnes hlboko rezonujú. Tieto aspekty takisto formovali môj umelecký pohľad.
Veľkou inšpiráciou bol pre mňa taktiež môj starý otec, ktorého som síce osobne nepoznala, no venoval sa maliarstvu, najmä plenéru. Jeho diela boli po smrti ocenené in memoriam.
Najprv ste študovali na vysokej škole grafiku, až neskôr maľbu. Ako ste sa dostali ku grafike a prečo ste sa neskôr rozhodli presedlať na maľbu?
Štúdium som začala na grafike, kde som sa venovala skôr voľnejšej tvorbe prepojenej s grafickými médiami a alternatívnymi prístupmi.
Na grafiku som sa rozhodla ísť preto, lebo mi bola od začiatku veľmi blízka. Venovala som sa jej už počas ZUŠ a fascinovalo ma, že jeden obraz, ktorý človek vyryje alebo vytvorí, môže následne vzniknúť vo viacerých originálnych podobách. Páčila sa mi tá predstava opakovania jedného motívu, ktorý si napriek tomu zakaždým zachováva vlastné čaro. Grafika ma pritiahla aj svojím procesom. Pri maľbe vidím výsledok prakticky okamžite, no pri grafických technikách zostáva obraz až do samotnej tlače istým spôsobom skrytý.
Bolo to pre mňa veľmi prínosné obdobie, ktoré mi dalo dobrý základ, naučilo ma premýšľať o obraze inak. Postupne som však začala cítiť silnú potrebu vyjadrovať sa cez farbu a maliarsky prejav. Maľba mi bola prirodzenejšia – dáva mi väčšiu slobodu, spontánnosť a možnosť pracovať s gestom. Grafika mi časom začala pripadať príliš viazaná na presnosť a určitú pedantnosť, ktorá nie je úplne blízka môjmu spôsobu uvažovania. Ja osobne nehľadám dokonalosť v technickom zmysle, skôr autentickosť a energiu v prejave. Farba je pre mňa kľúčová. V maľbe vnímam aj silnú jedinečnosť každého diela. Preto som sa rozhodla skúsiť nový smer a rozšíriť svoj umelecký jazyk práve cez maľbu.
Akým témam ste sa venovali počas štúdia?
Počas štúdia som prechádzala rôznymi fázami a témami, pričom sa to u mňa vždy prirodzene točilo okolo vzťahov. Vytvárala som napríklad interiéry rôznych domov. Pracovala som s fotografiou. V tvorbe som ako výtvarný prvok využívala aj vlasy – lepila som ich, nahrádzali pre mňa kresbu, čím vznikala určitá forma alternatívnej grafiky. Zároveň som pracovala aj s grafickým médiom, kde som vytvárala hlavy, v ktorých akoby prúdili myšlienky. Celé to obdobie bolo silno prepojené s témou vzťahov – skúmala som, ako sa človek dokáže rýchlo zamilovať a čo všetko to v ňom zanecháva.
Neskôr som sa posunula viac ku konceptuálnejším témam, kde už išlo čisto o myšlienky a ich dozvuky. Zaujímalo ma napríklad, čo prichádza po určitom „oslavnom“ momente („After celebrating“). Čo nastane po vrchole, ako sa pohybuje čas, čo v nás zostáva, čo sa rozkladá a čo pretrváva. Postupne som sa popri tom všetkom začala viac sústreďovať na tému ženy a cez ňu som sa dostávala aj k feministickým rovinám. Vizuálne som sa však počas školy ešte hľadala, prechádzala rôznymi fázami, čo dnes vnímam ako dôležitú súčasť svojho vývoja. Až neskôr som sa ukotvila, našla si svoj vizuálny jazyk a postupne sa prepracovala k svojej súčasnej tvorbe, v ktorej zostáva téma ženy pre mňa najbližšia a najautentickejšia.
Vo svojich dielach reflektujete ženský svet a jeho stereotypy, mnohokrát až ironicky, či sarkasticky. Ako ste sa k tejto téme dostali?
K tejto téme som sa dostala postupne cez vlastnú skúsenosť. V mojej tvorbe reflektujem aj určitý prechod od dievčenskej naivity k postupnému vytriezveniu, ktoré prinieslo realistickejší pohľad na ženskú skúsenosť a jej spoločenské rámovanie. Stereotypy, ktoré túto skúsenosť obklopujú, vnímam čoraz citlivejšie. Sarkazmus a iróniu používam nie ako útok, ale ako odľahčujúci a nadhľadový spôsob vyjadrenia – ako nástroj, ktorý obchádza ego a zároveň umožňuje jemne odkryť vrstvy reality bez jej priamej konfrontácie či moralizovania.
Vo Vašich skorších dielach, z rokov 2020–2022, sa objavujú postavičky zosobňujúce ženy s rôznymi zvieracími prvkami zasadené do prostredí zväčša spájaných s mužmi, ako horáreň, posed, pole… Môžete o týchto dielach povedať viac?
Moja tvorba sa najprv zameriavala najmä na vzťahovú rovinu medzi mužom a ženou. Bola v nej prítomná určitá irónia, najmä v kontexte lásky, sexuality a pudovosti. V trochu odľahčenej, miestami až vtipnej forme som sa snažila poukázať na túto základnú „hru“ medzi mužom a ženou – na to, ako sa správame vo vzťahoch, ako funguje spoločnosť a akým spôsobom jednotlivé pohlavia pristupujú k akémusi symbolickému „lovu“.
Tieto situácie som často zasadzovala do prírodného prostredia – na polia, lúky – kde sa ženy objavovali v podobe trofejí a muži ako lovci. Išlo o zámerný sarkazmus, ktorým som reagovala na pretrvávajúci hegemonický model maskulinity. Hravou formou som sa snažila poukázať na dobrovoľnosť objektifikácie, ale i na určitý stereotypný spôsob, akým muži vnímajú sami seba – akoby stále zotrvávali v archetype lovca, ktorý má korene ešte niekde hlboko v minulosti. Táto dynamika mi slúžila ako vizuálny aj tematický nástroj na reflexiu vzťahov a spoločenských rolí.
Jedno z týchto diel sa dostalo aj do finále Maľba roka 2021 organizovanou Nadáciou VÚB. O čom pojednáva dielo Sme rodina?
Maľba Sme rodina pojednáva o zdanlivo „rodinnej“ atmosfére. Obraz je situovaný do uzavretého priestoru dreveného zrubu, ktorý pôsobí ako izolovaný mikrosvet. V ňom sa odohrávajú divoké, zábavné a nespútané rituály, odkazujúce na vzorce správania často reprodukované v médiách a na sociálnych sieťach. Postavy s atribútmi parožia a zvieracích uší poukazujú na pudovosť a symbolicky pracujú s predstavou ženy ako trofeje – alfa samice či femme fatale. Zároveň však obraz odkrýva aj temnejšiu rovinu tejto dynamiky. Naznačuje, že vonkajší lesk, luxus či status nedokážu nahradiť vnútornú nenaplnenosť vo vzťahoch ani autentické prežívanie blízkosti.
O výstave Maľba roka 2021 si môžete prečítať viac v článku tu.
O rok neskôr sa jeden Váš obraz taktiež ocitol v užšom výbere súťaže Maľba roka Nadácie VÚB. Síce riešil v podstate rovnakú tému, avšak mal inú formu. Čo môžete prezradiť o maľbe Herbár (zo súkromnej zbierky)?
Obraz Herbár (zo súkromnej zbierky) je reflexiou ženského sveta, kde sa zameriavam na hodnotu ženy a skúmanie vzťahov a stereotypov súvisiacich so ženským správaním. Obrazom prezentujem ženskú sexualitu, objektovosť, sebahodnotu a celkový vizuál, ktorý je spájaný s túžbou. Prácou sa snažím ženu pretransformovať cez florálny motív ako reprezentačnú ukážku špeciálnych exemplárov zo súkromnej zbierky. Herbár je zbierkou rôznorodých typov žien, ktoré sú pozbierané na prezentáciu ako krehké klenoty, kvietky. Vystavené ako zberateľský kúsok či objekt, často dehonestované, obdivované, využité i zneužívané opačným pohlavím. Maľby kvetov sú formované do psychologickej roviny, kde ide o zámer poukázať na určitú toxicitu vzťahov. Ide o ukážky rôznych vzťahových rovín. Obraz otvára tému inakosti, akceptovania seba samej, hľadania rovnováhy a sebadôvery, ktorá je v tomto svete podkopávaná spoločenským i mediálnym tlakom.
Následne vo svojej tvorbe zobrazujete spoločnosť metaforicky vo forme záhrady a ženám dávate podobu zväčša kvetov. Prečo ste si zvolili práve rastlinný svet?
Záhrada sa pre mňa stala miestom vnútorného prežívania, ale aj prirodzeným vizuálnym jazykom, cez ktorý dokážem komunikovať osobné témy.
Kvety vnímam ako paralelu k ľudskému telu a existencii. Prechádzajú rôznymi fázami – od semienka, cez rast a rozkvet až po postupný úpadok, ktorý je rovnako prirodzenou súčasťou ich cyklu. Zároveň v sebe nesú protiklady – môžu byť liečivé aj nebezpečné, krehké aj odolné, estetické, ale aj funkčné. V tomto ich vnímam ako veľmi blízke človeku.
Rovnako pracujem s predstavou ženy ako „krehkej kvetiny“, ktorá je v spoločnosti hlboko zakorenená. Tento obraz však vo svojej tvorbe vedome posúvam. Zaujíma ma ženská energia v širšom význame – ako niečo, čo v sebe nesie krásu a rovnováhu, no taktiež silu, intenzitu a rôznorodosť. Nie každý kvet pôsobí nežne a rovnako ani ženskosť nie je jednotná, ani jednoznačná. Práve naopak – snažím sa hľadať jej rôzne podoby, vyvracať stereotyp krehkosti tým, že tejto forme dávam aj pevnosť a vnútornú silu.
Ďalšie dielo, ktoré stojí za bližšiu pozornosť, nesie názov Žltá doska.
Tento veľkoformátový obraz Žltá doska vznikol z úplne banálnej situácie, keď som na záhrade uvažovala, čo s napadnutými stromami. Kedysi sa lapače resp. žlté lepové dosky využívali viac než dnes. Už sa toľko nepoužívajú, hlavne pásky vidieť len u starších generácií v záhrade sa pohupovať vo vetre.
A práve túto ideu lapačov som transformovala do metafory spoločnosti. Dostala som sa do role toho chrobáka – je chytený, nalepený, označený ako škodca, nálepkovaný alebo označený za nežiadúci. Cez tento obraz som reflektovala, ako sme my ženy spoločensky formované, ako nás tieto mechanizmy podvedome ovplyvňujú, ako sa môžeme ocitnúť v role stereotypu alebo odsudzovania. Objavujú sa tam rôzne vizuálne fragmenty tiel, schránky, krídla, ale aj náznaky konkrétnych situácií, napríklad motív kočíka slobodnej matky. Všetko to smeruje k téme straty slobody, k pocitu, že sme zachytávané, posudzované a vystavené akémusi verejnému lynču, ak dovolíme týmto silám na nás pôsobiť.
Niektoré Vaše obrazy znázorňujú zložitejšie kompozície a viacero prvkov, iné sú zas zamerané len na samotnú rastlinku, hmyz či predmet. Ako príklad spomeniem bandasku, krhlu, kaleráb, hrušku, včelu či motýle. Tvoria tieto diela nejaký väčší celok?
Dá sa povedať, že áno. Práce tvoria určitý celok, ktorý prepájam práve cez metaforu. Vychádzam z bežných, často až utilitárnych objektov – hruška, bandaska, fľaša, kvet – vecí, ktoré sú súčasťou môjho každodenného prostredia. Práve v nich hľadám skryté významy a pretváram ich do podoby, ktorá nesie ženský princíp. Je to pre mňa určitá hra s formou, predstavivosťou a významom. Každý objekt sa snažím čítať ako nositeľa príbehu, ako možnosť pre psychologickú sondu, ktorú následne transformujem do vizuálneho jazyka. V podstate ide o proces prekladania – z reality do symbolu, z osobnej skúsenosti do obrazu. Na prvý pohľad môže táto forma pôsobiť hravo, miestami až naivne, no práve v tejto zjednodušenej estetike sa ukrývajú hlbšie vrstvy. Zaujíma ma kontrast medzi tým, čo pôsobí ľahko a zrozumiteľne a tým, čo sa pod týmto povrchom odohráva.
Vaša tvorba je plná symbolov. Mohli by ste niektoré z nich bližšie rozobrať, aby pomohli divákom lepšie čítať Vaše diela?
V mojej tvorbe pracujem s množstvom skrytých symbolov a vedomou mierou mystifikácie. Nejde mi o ich jednoznačné vysvetlenie – skôr naopak, nechávam priestor, aby si ich každý divák odkrýval sám, na základe vlastnej skúsenosti, vnímania a citlivosti. Každý obraz tak funguje ako zrkadlo, v ktorom sa odráža skôr vnútorný svet diváka.
Zároveň však niektoré motívy môžem čiastočne odkryť. Napríklad postavy s parožím alebo hybridné bytosti na pomedzí človeka a zvieraťa v sebe nesú tému pudovosti – niečoho, čo je v nás prítomné, čo dokážeme ovládať len do tej miery, do akej poznáme a disciplinujeme samých seba. Podobne pracujem aj so symbolikou kvetov, kde každý nesie svoj vlastný význam. Dôležité je pre mňa rovnako ich „hierarchické“ usporiadanie v priestore výstavy – spôsob, akým k nim pristupujeme, ako ich hodnotíme a aký status im prisudzujeme. Často pritom vzniká paradox: to, čo pôsobí nenápadne alebo prehliadane, môže mať v skutočnosti väčšiu hodnotu či silu než to, čo je na prvý pohľad dominantné.
Vo Vašom portfóliu sa nachádza prevažne maľba, ale venujete sa taktiež iným médiám. To bolo možné vidieť napríklad na Vašej minuloročnej výstave Záhrada na prenájom v Galérii Jula Bindera v Banskej Štiavnici. Zaujímavá bola jej inštalácia, ale aj k nej patriaca dioráma. Môžete o nej povedať viac?
Dioráma pre mňa nefunguje ako dokument, ale skôr ako zrkadlo. Je to intímny model sveta, v ktorom sa telesnosť neukazuje ako samozrejmosť, ale ako niečo formované kultúrne, emocionálne aj politicky. Záhrada na prenájom tak nie je len fyzickým miestom, ale taktiež mentálnym priestorom – niečím, čo je vystavené pohľadu, hodnoteniu, estetizácii, ale aj prehliadaniu či zabúdaniu. Figúrky v tejto krajine nie sú pasívne, ich gestá a situácie nesú rôzne významy, ktoré sa pohybujú medzi absurditou a niečím veľmi známym. Zároveň som cez túto prácu chcela divákovi klásť otázky – napríklad kam by sa v tejto miniatúrnej krajine sám umiestnil, či by zostal len pozorovateľom, alebo by sa stal jej súčasťou. Zaujíma ma tiež, či dioráma pôsobí skôr ako sen, detská hra alebo výstraha, a prečo. Otváram otázku moci: Majú ju samotné postavy v priestore, alebo divák, ktorý sa na ne pozerá zvonka? Dôležitá je pre mňa aj situácia, keď zmenšenie sveta môže pôsobiť bezpečnejšie, alebo naopak ešte zraniteľnejšie. Rovnako otázkou je, ktoré prvky tejto scény divák vníma ako odraz reality a ktoré ako jej kritiku.
Čo Vás najviac baví na maľbe alebo všeobecne na tvorivom procese?
Na tvorbe ma fascinuje moment, keď sa z holého, strohého náčrtu myšlienky postupne pomocou farieb a procesu stáva obraz. Je to ako keby sa z hlavy vytiahla čistá predstava podvedomia a dostala konkrétnu formu. V tom prechode z vnútorného obrazu do hmotnej podoby sa pre mňa deje najväčšia premena – niečo neviditeľné sa zhmotní, začne žiť vlastným vizuálnym jazykom. Taktiež ma baví výsledok, ktorý je výsostne intímny a zobrazuje, bez mojej vedomosti, aj moju psychologickú rovinu prežívania. Vytvára mi tak zrkadlo plné pravdy.
Kde nachádzate inšpiráciu? Čo alebo kto Vás inšpiruje? Máte prípadne nejaký umelecký vzor?
Je veľmi veľa inšpiratívnych ľudí všade navôkol, avšak ak si mám vybrať zopár mien, osobne sa mi páči spôsob umeleckého uvažovania Margot Bergman. Jej obrazy sú pre mňa niečo úplne neskutočné. Dokážem sa na ne dívať celé hodiny a stále v nich nachádzam nový význam rovnako ako inšpiráciu. Veľmi blízka mi je taktiež Cecilia Vicuña. Jej diela som spoznala na Bienále v Benátkach. Páči sa mi, keď sa jej tvorba posúva do takmer naivnej formy, ktorá pôsobí jednoduchšie a intuitívnejšie, no zároveň je v nej cítiť hlboké premyslenie. Ten obraz mnou prechádza prirodzene, nie je to len vizuálny vnem, ale niečo, čo vo mne zanecháva silný vnútorný pocit.
Zo slovenskej tvorby mám rada Katarínu Janečkovú, Andreja Dúbravského, Daniela Brunovského, rovnako i Fera Liptáka.
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké sú Vaše hobby?
Momentálne je toho voľného času pomenej, keďže sa tvorbe venujem popri materstve, som na rodičovskej dovolenke. Hovorím tomu tak trochu s humorom „full-time job bez dovolenky“, ale veľmi si to užívam. Aj keď je niekedy náročné nájsť si priestor na vlastnú tvorbu, vnímam toto obdobie ako jej prirodzenú súčasť – všetko, čo žijem, sa do nej nejakým spôsobom premieta.
Zároveň sa snažím žiť vyvážený, celkovo well-being spôsob života – všetko s mierou a v rovnováhe. Veľkú rolu v tom zohráva pohyb a príroda: horský bicykel, prechádzky so psom, korčuľovanie, bežky, skialp aj posilňovanie. K tomu tiež práca v záhrade, ktorá je pre mňa rovnako veľmi dôležitá – starostlivosť o rastliny a stromy je pre mňa akoby ďalšia forma oddychu aj tvorby zároveň.
Na čom momentálne pracujete? Aké plány máte do budúcna?
Aktuálne pracujem na budúcej výstave. Zároveň prechádzam veľmi intenzívnym introspektívnym obdobím. Vraciam sa k základom svojej tvorby, ale aj k základom vlastného života, akoby sa všetko symbolicky obrátilo naruby a začínalo odznova. Po dlhom období dvanásťročného vzťahu mám pocit, že sa znovu stretávam sama so sebou – s tým, kto som a čo vlastne tvorím. Moja tvorba počas celého obdobia prirodzene vychádzala z mojej vlastnej skúsenosti a podvedome ju reflektovala. Aktuálne však prechádzam silne sebareflektívnym obdobím, ktoré vnímam aj ako akúsi psychologickú sondu do seba samej. Je to veľmi intenzívny proces, v ktorom sa ku mne vracajú nápady, vrstvy a témy, ktoré sa teraz snažím uchopiť inak a preniesť von do tvorby. Vnímam to ako posun, ktorý ešte nemá pevne daný smer – skôr ako otvorený proces, ktorý sa ďalej formuje a sama uvidím, kam ma dovedie.
A ešte jedna rozsiahlejšia otázka na záver. Zasiahlo Vás nejako aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Ako ho vnímate? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Aktuálne dianie v kultúre ma úprimne mrzí. Vnímam ho ako ukážku toho, kam až môže zájsť situácia, keď sa do rozhodujúcich pozícií dostanú ľudia s povrchným vnímaním, bez hlbšieho porozumenia a rešpektu k hodnote vzdelania a kultúry. Namiesto budovania sa často presadzuje deštruktívny prístup, ktorý znevažuje prácu umelcov a vytvára skreslený obraz o ich význame v spoločnosti. Mám pocit, že sa cielene oslabuje dôvera v kultúru a umenie, pričom sa v laickom divákovi môže vytvárať odstup alebo nepochopenie. Umenie je pritom prirodzene slobodné, hravé a otvorené – a práve táto sloboda môže u niektorých vyvolávať neistotu či odpor. Napriek tomu verím, že umenie nie je možné zastaviť. Je to forma energie a výpovede, ktorá sa v náročných obdobiach ešte viac koncentruje a hľadá nové cesty, ako sa prejaviť. História opakovane ukazuje, že aj z komplikovaných situácií vznikajú silné impulzy, ktoré posúvajú kultúru ďalej. Vnímam ako dôležité, aby sa spoločnosť viac zaujímala o verejné dianie, vrátane politiky, pretože tá zásadne ovplyvňuje všetky oblasti života. Zároveň verím, že kľúčom je dôraz na vzdelanie – nie formálne, ale skutočné porozumenie, schopnosť kriticky myslieť a vnímať súvislosti. Práve to môže byť základom zdravšieho kultúrneho prostredia. Verím, že aj toto obdobie je prechodné, že sa časom stane skôr reflexiou, z ktorej sa budeme vedieť poučiť.
Beáta Bencová (1992, Banská Bystrica)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2012–2016 absolvovala bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore Grafika pod vedením doc. Igora Bencu, akad.mal.. Následne pokračovala v magisterskom štúdiu v odbore Maľba pod vedením prof. Ľudovíta Hološku akad. mal, ktoré ukončila v roku 2018.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku a v Česku.
V rokoch 2021 a 2022 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.
Beáta Bencová sa vo svojej tvorbe venuje výsostne ženskému svetu. Skúma, ako sa konštruuje identita, telesnosť a hodnota ženy v napätí medzi spoločenskými normami, stereotypmi a individuálnym prežívaním jednotlivca. Zároveň je jej tvorba vysoko introspektívna – je osobnou výpoveďou, ale i psychologickou sondou. Ženské telo sa stáva rovnako subjektom, ako i objektom – symbolom prežitku, krásy, zraniteľnosti, ale aj sily. Jej diela sa vyznačujú bohatou metaforou, personifikáciou, ale taktiež iróniou, trpkosťou, či sarkazmom. Ako vyjadrovací prostriedok využíva rastlinný svet či záhradu, kde ženy dostávajú podobu kvetov, hmyzu alebo predmetov. Vytvára herbár, kde analyticky skúma rozdielne vlastnosti žien.
V skorších dielach sa Beáta Bencová venovala viac vzťahovej rovine medzi mužom a ženou s určitou dávkou hravosti a irónie, najmä v kontexte lásky, sexuality a pudovosti. Skrz hybridné postavičky so zvieracími prvkami zosobňovala ženy v prostredí zväčša spájaných s mužmi, aby poukázala na hegemonický model maskulinity a na pretrvávajúcu mužskú rolu lovca a ženskú úlohu lovenej alebo obete.
Tvorí prevažne v médiu maľby, ale pracuje aj s inštaláciou alebo objektom.
Beáta Bencová aktuálne žije a tvorí v Banskej Bystrici.
