Jej cesta k umeniu a maľbe nebola hneď na začiatku jednoznačná. Počas vlastného hľadania sa, sa k umeniu znovu vrátila. Avšak od grafiky prešla postupne k maľbe. Prečo vymenila grafiku za maľbu? Aká bola jej cesta k umeniu? Aj to vám v rozhovore prezradí Dominika Kováčiková, ktorá okrem iného porozpráva, prečo je ťažké byť dospievajúcim dievčaťom, aké nástrahy naň číhajú, ako i prečo je dôležité hovoriť o týchto témach, ktoré vo svojej tvorbe rozoberá.
Si čerstvou absolventkou bakalárskeho štúdia v odbore grafika. Avšak v tvojej tvorbe silno dominuje médium maľby. Rozhodla si sa jej naplno venovať. Vyústilo to tak, že si si podala žiadosť na magisterské štúdium v odbore maľba. Bolo vyhovené tvojej žiadosti?
Áno, mojej žiadosti bolo vyhovené na základe prijímacích pohovorov na magisterský stupeň štúdia, ktorý som absolvovala po úspešnom ukončení bakalárskej skúšky.
Ako si vlastne prešla v tvorbe od grafiky k maľbe? Bol to plynulý proces, alebo nastal zlom, keď ti už grafika nepostačovala?
Už moja samotná cesta k umeleckej tvorbe nebola úplne priama a jednoznačná, ako aj celý môj doterajší život. S grafikou som v mojej tvorbe začínala. Určite ma i v niečom obohatila. Avšak v maľbe som našla zmysel života a stratené sebavedomie.
Študovala si grafiku na strednej a vysokej škole. Čomu si sa vtedy konkrétne venovala?
Ako u väčšiny adolescentov, stredná škola bola pre mňa veľmi ťažkým a psychicky náročným obdobím. Síce som študovala na umeleckej škole grafiku, no vôbec ma to nebavilo. Myslela som si, že na umenie nie som dosť dobrá a talentovaná. Tak som sa venovala štúdiu anglického jazyka.
Aká bola vlastne tvoja cesta k umeniu?
Ako som už spomínala, nebola to priama a jednoznačná cesta. Po štúdiu strednej školy (ŠÚVRK), som na chvíľu zabudla na umenie, pretože som sa snažila zabudnúť vo všeobecnosti na minulosť. Chcela som začať „nový život“. Prihlásila som sa na UMB v Banskej Bystrici, kde som začala študovať angličtinu, konkrétne učiteľstvo anglického jazyka a literatúry. Tam som však nezotrvala ani jeden semester, keďže som pri neustálom študovaní stále myslela na umenie. Jedného dňa som sa zbalila a odišla bývať k bratovi a najlepšiemu kamarátovi do jedného rozbitého bytu v Bystrici. Podala som si prihlášku na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, na odbor Grafika. Následne až do prijímacích pohovorov, čo bolo asi pol roka, som pracovala na rôznych pracovných pozíciách.
Vo svojich prácach poukazuješ na sexuálne traumy, ako je zneužívanie a obťažovanie, nespokojnosť so svojim vzhľadom, ktorá môže vyústiť až do porúch príjmu potravy. Ako si sa dostala k týmto témam?
Je veľmi ťažké byť dospievajúcim dievčaťom, alebo chlapcom. Nie vždy je dospievanie radostné a bezstarostné. Z vlastnej skúsenosti, no aj zo skúseností mojich rovesníkov a rovesníčok, s ktorými som vyrastala a dospievala, môžem povedať, že takmer každý z nás si v období puberty prešiel buď nejakým traumatickým, alebo negatívnym zážitkom. Následne, či už pod tlakom spoločnosti, alebo rodiny podľahol istej forme poruchy príjmu potravy.
Čo ťa vlastne viedlo poukázať na túto tému?
Moje práce sú autentické. Mnohokrát pracujem s istou formou nepriameho autoportrétu, alebo alter ega. V dospievaní som si bohužiaľ prešla negatívnym sexuálnym zážitkom, ako i poruchou príjmu potravy. Paradoxne som sa týmto témam v umení celkom úspešne vyhýbala. Bolo to pre mňa stále veľmi bolestivé a čerstvé. Nechcela som o tom hovoriť a spracovávať tieto témy, pretože som sa hanbila.
V bakalárskom ročníku nastal zlom. Prostredníctvom sociálnych sietí som si začala všímať, koľko mladých ľudí trpí, alebo trpelo, rovnakým spôsobom. Začala som sa tejto téme otvárať. Vyústilo to až do spracovania celej bakalárskej práce, ktorá niesla názov „Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne“.
Na tvárach tvojich hrdiniek z obrazov vidieť pestrú paletu rôznych emócií a výrazov, akými v istých situáciách prechádza mnoho tínedžeriek. Aké bolo tvoje dospievanie? Prechádzala si si s podobnými trampotami ako tvoje dievčatá z obrazov? Stretla si sa aj ty osobne so sexuálnym obťažovaním (slovné/fyzické), alebo s nespokojnosťou so svojim vlastným vzhľadom?
Ako som už spomínala v predchádzajúcej otázke, s prvým sexuálnym obťažovaním som sa stretla ako sedemnásťročná. So slovným sexuálnym obťažovaním sa stretávam dennodenne. Vlastne už od veku, kedy by sa to vôbec nemalo diať. Viem však, že nie som jediná.
Bulímiou som trpela práve od obdobia, kedy som sa stretla s negatívnym sexuálnym zážitkom. Je veľmi ťažké sa z tejto poruchy príjmu potravy vyliečiť, no nie nemožné.
Niektoré z tvojich adolescentiek sa snažia preniknúť do drsného sveta mužov. Berú na seba rolu „tvrďasky“ a dobrodružky s nožom v ruke. Prečo si zvolila agresívnejšie poňatie témy cez symbol noža?
Hľadajú si svoje miesto, aj keď majú na sebe stigmy, čiže sú poznačené. Hoci sú zjazvené zážitkami z minulosti, tak aj ony majú právo sa zaradiť sa do spoločnosti. Avšak tým, že im bolo ublížené, vnímajú svet inak. Sú na takzvanom „survival“ móde, kde buď budeš loviť, alebo budeš lovená.
Aké symboly ešte využívaš vo svojich dielach, ktoré poukazujú na sexuálne zneužívanie, nespokojnosť so svojim vzhľadom, či poruchy príjmu potravy?
Využívam rôznu symboliku.
Napríklad symboliku a atmosféru prostredia, ako je detská izba, kúpeľňa, alebo piknik u babky na záhrade. Tieto priestory, alebo miesta v nás majú vyvolávať pokoj, čistotu, nevinnosť. Pre moje hrdinky je to úkryt, bezpečné miesto.
Hra so svetlom a tieňom v mojich prácach tiež hrá veľkú rolu. Napríklad temný tieň mužskej ruky nad tvárou vystrašeného dievčaťa dodá dielu isté thrillerové napätie.
Veľa symbolov sa nachádza aj v predmetoch, ktoré hrdinku v diele obklopujú. Je to väčšinou jedlo, ktoré si ľudia s poruchou príjmu potravy odopierajú. Jedná sa o jedlá s vysokým obsahom cukru, ako napr. torta.
Veľká symbolika je taktiež v oblečení, ktoré má zobrazené dievča na sebe. Väčšinou je to veľmi jemná, až infantilná spodná bielizeň symbolizujúca panenstvo, alebo nevinnosť.
Okrem malieb, v ktorých kombinuješ techniky ako akryl, olej, airbrush – niektoré dokonca s pastelom, či uhlíkom, máš vo svojom portfóliu objekty. Mám na mysli už spomínanú sériu Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne. Predstavíš sériu objektov Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne bližšie?
Je to vlastne praktická časť mojej bakalárskej práce. Skladá sa zo štyroch objektov. Každý z nich symbolizuje nejaký traumatický zážitok z môjho pubertálneho obdobia života. Jedná sa o sexuálne obťažovanie, poruchu príjmu potravy, stratu blízkej osoby, či boj s týmito problémami za pomoci „zbraní“. Tie pochádzajú z domáceho prostredia. Sú to napríklad nôž, nožnice… Zobrazujú i ukrývanie sa pred nimi v mojich „bezpečných úkrytoch“ (babičkina záhradka, detská izba).
Vo svojej práci využívam kombináciu rôznych výtvarných techník ako je maľba, kresba, objekt a inštalácia, pomocou ktorých prostredníctvom neidealizovaného autoportrétu zobrazujem už spomínané témy a problematiky. Objekty sú zostavené z plexiskiel rôznych formátov vo forme akvárií. Zadné steny tvoria maľby na plátna, bočné a predné steny sú z plexiskiel rovnakého formátu. Airbrushom som na prednú časť skla vyobrazila ruku, ktorá po nasvietení vrhá tieň na maľbu. Po nasvietení objektu je tieň zreteľne viditeľný, čím navodzujem atmosféru napätia medzi hrdinkou a niečím temným – znepokojujúcim, napriek bohatej, veselej farebnosti a nevinného zovňajška mladého dievčaťa. Objekty sú doplnené takzvanými „zakázanými potravinami“, ktoré som si pri poruche príjmu potravy odopierala, zakazovala.
Tento rok si tvorila na umeleckom sympóziu Kláštor Opening v Štiavnických Baniach. V čom bolo iné maľovanie v prostredí kláštora, kde si musela reagovať i na okolitý priestor, oproti maľovaniu v ateliéri? Ako by si popísala tvoju maľbu, ktorá tam vznikla? Čo iné si okrem nej vytvorila?
Áno, mala som tú česť byť súčasťou tohto úžasného projektu. Týmto ďakujem Michaele Šuranskej za perfektnú organizáciu a výborný prístup.
Pre mňa to bolo zo začiatku ťažké, keďže mám rada svoj kľud, poriadok. Hlavne v tomto období, kedy boli karantény a lockdowny, som si nejako zvykla byť sama so sebou. Zrazu som sa ocitla na týždeň v skupine talentovaných a zábavných ľudí, čo ma najprv trochu vyviedlo z miery, no postupne som si zvykla. Myslím si, že sme boli výborná partia.
Reagovať na priestor tiež nebola ľahká úloha. No hneď, ako som vošla do kláštorného komplexu, som si všimla, ako budovu obklopuje brečtan – až tak, že sme nevideli na steny budovy. Prišlo mi to veľmi tajomné, aj trochu nebezpečné. Tak som sa rozhodla, že zasadím do neho jednu zo svojich hrdiniek. Tak ako ja, aj ona bola vydesená z neznáma a z toho, čo sa skrýva za brečtanom.
Okrem maľby som sa zúčastnila workshopu Od kresby k reliéfu, pod vedením Magdalény Masárovej a Jakuba Cmarka. Mohla som si tu vyskúšať prácu s hlinou a sadrou.
Na čom momentálne pracuješ? Čo ťa čaká v rámci tvojej tvorby do budúcna?
Momentálne pracujem na nových maľbách. Čakajú ma nejaké výstavy a jedna mini rezidencia. A samozrejme budem pokračovať v magisterskom štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Tiež si chcem vyskúšať nejaké nové prístupy v maľbe a v kresbe.
Dominika Kováčiková (1996, Dolný Kubín)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
V r. 2021 ukončila bakalárske štúdium na Katedre grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici, v Ateliéri grafiky a vizuálnej tvorby, pod vedením Mgr. art. Patrika Ševčíka, ArtD..
Na konte má niekoľko kolektívnych výstav na Slovensku, v Česku a Francúzsku.
Dominika Kováčiková vo svojej tvorbe poukazuje na sexuálne traumy, ako je zneužívanie a obťažovanie, nespokojnosť so svojim vzhľadom, ktorá vyústi až do porúch príjmu potravy v období adolescencie – s problémami, ktorými si prechádzajú zväčša dospievajúce dievčatá. Pracuje s formou nepriameho portrétu, alebo alter ega s bohatou symbolikou poukazujúcou na témy, ktoré spracováva. Jej maľby sa vyznačujú živou a veselou farebnosťou.
Momentálne študuje magisterský stupeň na Katedre maľby Akadémie umení v Banskej Bystrici.
