Výstava: Nie som tvoj objekt!

Začiatkom júna som sa v jednu poludňovú stredu zastavila v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, kde som okrem výstavy III. Trienále portrétu (reportáž z výstavy III. Trienále portrétu nájdete tu), navštívila aj ďalšiu prebiehajúcu výstavu, a to Nie som tvoj objekt!.


Výstava Nie som tvoj objekt v Liptovskej galérii P.M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši trvá od 17.5.2021 do 31.12.2021. Takže ešte máte čas výstavu navštíviť aj osobne. Ak sa vám nebodaj nepodarí výstavu vzhliadnuť, alebo chcete o nej vedieť podrobné informácie pred návštevou, tak pokračujte v čítaní ďalej, lebo vám prinášam reportáž z nej.

Nie som tvoj objekt, Sekcia Žena ≠ krajina ≠ objekt, Karina Kottová
Pohľad do sekcie Žena ≠ krajina ≠ objekt, ktorú mala kurátorsky na starosti Karina Kottová.
Obrazy na pravej stene sprava: 1. Marcel Dúbravec, Úlovok spod babej hory, 1988, pastel; 2. Mikuláš Galanda, Básne v kresbách, 1930; 3. Vladimír Droppa, Pri studni, 1945, tuš, pero; 4. Juraj Meliš, Vlnami mojej zbesilosti, 1971; 5. Ester Šimerová-Martinčeková, Karty, 1977, ceruza; 6. Ladislav Gundera, Zátišie s dyňou, 1956, olejová tempera; 7. Ján Mudroch, Zamyslená I., 1955, tuš.
Obrazy na ľavej stene sprava: 1. Mikuláš Galanda, Čítajúca, 1930, tempera; 2. Ignác Kolčák, Dievča, 1960, olej; 3. Miloš Alexander Bazovský, Pri praní, 1946, pastel; 4. Ladislav Čemický, Akt, 1934 pastel; 5. Běla Kolčáková, Okno v noci, 1983, olej; 6. Sanyu, Portrét pani Ester, 1930-2005, akvarel, tuš; 7. Ernest Špitz, Smútok, 1959, olej; 8. Peter Július Kern, Podobizeň Ľubice Šavrnochovej, 1935, pastel; 9. Milan Laluha, Pri šití, 1959, ceruza; 10. Janko Alexy, Dievča, 1932, pastel; 11. Zsófia Stróbl, Portrét Gizely Blatnej, 1920, olej; 12. Mária Medvecká, Maliniarka, 1956, olej; 13. Róbert Dúbravec, Žena v modrom, 1946, olej; 14. Ernest Špitz, Akt so zrkadlom, 1959, tempera – diela zo zbierky LGPMB (foto: KUNSTARTUM)

O výstave Nie som tvoj objekt!

Výstava Nie som tvoj objekt! predstavuje kolektívny projekt piatich kurátoriek: Dariny Alster, Kateřiny Olivovej, Kariny Kottovej, Lenky Kukurovej a Zuzany Štefkovej, ktoré sú zároveň aj členkami kolektívu Feministických (umeleckých) inštitúcií.


V rámci výstavy pripravili päť tematických sekcií, v ktorých pracujú so zbierkovými predmetmi Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Intervenciu doplnili tvorbou súčasných umelkýň a umelcov. Vo výstavnom priestore sa snažili otvorene vyjadriť k najzávažnejším problémom dnešnej spoločnosti. Kurátorky si rozdelili jednotlivé sekcie, v ktorých nanovo rámcujú historický a súčasný pohľad na materstvo, spoločenské postavenie žien a iných menšinových skupín, rovnosť ľudí a ostatných živých bytostí, starostlivosť o ostatných, o životné prostredie, aj o seba navzájom. Autorky výstavy Nie som tvoj objekt! tu kombinujú umelecké diela naprieč šiestimi storočiami. Umiestnené sú vedľa seba rozličné umelecké prístupy, kde sa kurátorky snažia hravou formou komunikovať s divákmi a diváčkami rôznych vekových skupín.

Mená umelcov diel, ktoré sú vystavené na výstave Nie som tvoj objekt!


Na výstave je možné vidieť diela od týchto súčasných umelcov: Darina Alster a Maya Štechová, Barbara Gryka a Filip Kijowski, Marie Lukáčová, Jan Matýsek, Milan Mikuláštík a Jan Nálevka (MINA), Kateřina Olivová, Karin Písaříková, Alma Lily Rayner, Strašné dítě.


Kurátorky výstavy Darina Astler a Kateřina Olivová tu boli zároveň aj vystavujúcimi umelkyňami.


Výstava Nie som tvoj objekt!, ako bolo už spomenuté, je aj intervenciou do zbierok Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Z nej tu môžete vidieť diela od týchto umelcov:

Ľubomíra Abrahámová, Janko Alexy, Stanislav Balko, Andrej Barčík, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Peter Michal Bohúň, Andor Borúth, Albín Brunovský, Ladislav Čemický, Vladimír Droppa, Marcel Dúbravec, Róbert Dúbravec, Alojz Fellegi, Mikuláš Galanda, Hendrick Goltzius, Milan Gromnica, Ladislav Guderna, Jan Hála, Viktor Hermély, Ferdinand Hložník, Vincent Hložník, Oľga Hoffstädterová, Viliam Chmel, Hermann Armin Kern, Michal Kern, Peter Július Kern, Jozef Božetech Klemens, Fedor Klimáček, Ignác Kolčák, Běla Kolčáková, Vladimír Kompánek, Fero Kráľ, Miroslav Ksandr, Alexander Kubínyi, Záboj Bohuslav Kuľhavý, Viktor Krupec, Milan Laluha, Martin Martinček, Ladislav Mednyánszky, Mária Medvecká, Juraj Meliš, Dezider Milly, Rudolf Moško, Ján Mudroch, Ernő Nagy, Jozef Nagy, Július Nemčík, Karol Ondreička st., Zoltán Palugyay, Ján Paľo, Milica Podstrelencová, Igor Rumanský, Ivan Rumanský, Sanyu, Rudolf Sikora, Jozef Srna, Zsófia Stróbl, Bohuslav Ševčík, Ester Šimerová-Martinčeková, Ernest Špitz, Ivan Štubňa, Eva Trizuljaková, Imrich Weiner-Král’, Anna Zmeškalová a Ernest Zmeták.


Výstava Nie som tvoj objekt! sa otvárala v pondelok 17.5.2021 o 16:30. Pôvodne výstava mala trvať do 31.8.2021, ale bola následne ešte o pár mesiacov predĺžená, až do konca decembra 2021.

Jednotlivé sekcie výstavy Nie som tvoj objekt!

Zuzana Štefková: Medzi očami


Sekcia pozostáva z dvoch častí v úzkej uličke, hneď na pravej strane od vchodu. V oboch sa nazerá na inštaláciu diel iným/novým rámcom pohľadu od diváka k umeleckému dielu.

Prvá časť sekcie Medzi očami


V prvej časti divák prechádza chodbou medzi dvojicami podobizní, na ktorých si portrétovaní navzájom hľadia do očí. Ak chce divák postupovať ďalej, musí vstúpiť do ich zorného poľa. Tým narušuje ich vzájomnú výmenu pohľadov. Z portrétovaných ľudí priam cítiť ich pohľady na vlastnej koži. Vstúpili sme im sami do zorného poľa, takže sa stávame nimi pozorovanými. Je zaujímavé, ako Zuzana Štefková našla portréty, ktoré pri správnom nainštalovaní pôsobia, že sa dívajú na seba navzájom. Priam živé tváre z obrazov sa úpenlivo pozerajú nielen na seba navzájom, ale aj na samotného diváka. Účastník týchto pohľadov si priam kladie otázky: Čo odo mňa chcete? Chcete mi niečo povedať? Avšak obrazy mlčia a naďalej sa nemo dívajú.


Stáť a prechádzať sa inštaláciou Medzi očami, vyvolalo vo mne mnoho zaujímavých pocitov a otázok. Myslím si však, že nie som jediná, kto tu zažíval takéto pocity.

Zuzana Štefková: Medzi očami
Pohľad do časti sekcie, ktorú mala kurátorsky na starosti Zuzana Štefková, kde na bočných stenách visia portréty zo zbierky LGPMB. Obrazy sú nainštalované tak, že vytvárajú dojem, že portrétované osoby sa pozerajú na seba navzájom, ako aj na diváka. (foto: KUNSTARTUM)
Druhá časť sekcie Medzi očami


Druhá časť rozvíja pomyslený dialóg medzi kresbami Ladislava Medňanského a videom „I Can be Real as You Can Dream“ súčasného umelca Jana Matýseka. Tu dochádza k umocneniu jedného diela prostredníctvom druhého najmä zvukovými efektami z videa, ktoré počuť (ale aj vidieť) pri prezeraní medňanského kresieb. Protagonista videa oslovuje svojím podmanivým monológom mladých mužov. Odkrýva tak zmyselnosť fragmentov ich tiel a evokuje intenzitu, ktorá pred viac než sto rokmi priťahovala túžobný pohľad umelca. Je známe, že Ladislav Medňanský prejavoval sympatie k rovnakému pohlaviu. Práve táto časť jeho života/diela, kde zaznamenával kresebne homoeroticky chlapcov, je tu znázornená. Do nainštalovanej scény a medňanského príbehu diváka láka i hypnotický účinok videa, ktorému sa nedá uniknúť. Hlas programu vábi k interakcii, aktivizuje naše telá a hlása úplné zrušenie odstupu: „Môj prst sa dotýka tvojej kože. Tvoj prst sa dotýka mojich pixelov. Hranica medzi nami neexistuje.“


Pohľad na video vo mne vyvoláva zvláštne pocity, ale nedá sa mu uprieť hlasová stránka, ktorá viac ponára do života chlapcov znázornených na kresbách Ladislava Medňanského. Oceňujem myšlienku kurátorky Zuzany Štefkovej poukázať aj na menej známu tvorbu stúpenca impresionizmu a barbizonskej školy Ladislava Meďnanského.

Zuzana Štefková: Medzi očami, výstava Nie som tvoj objekt!
Pohľad do časti sekcie, kde na bočných stenách visia štúdie od Ladislava Medňanského a v strede na konci chodby sa nachádza video od Jana Matýseka „I Can be Real as You Can Dream“. Sekciu mala kurátorsky na starosti Zuzana Štefková. (foto: KUNSTARTUM)


Kateřina Olivová: Mamičkina rolka, Oh baby, baby


Sekcia, ktorá návštevníka privíta v centrálnej časti, kde sa nachádza aj schodisko vedúce k stálym expozíciám galérie, sa venuje materstvu. Kurátorka Kateřina Olivová tu tému materstva rieši nielen ako privátnu rolu realizovanú v rodinnom živote s našimi najbližšími, ale aj ako sociálno-spoločenskú rolu. S nimi sa v spoločnosti častokrát spájajú rôzne stereotypné predstavy a očakávania.

Umelec: otec a syn


Z depozitu Liptovskej galérie P. M. Bohúňa vybrala Kateřina Olivová diela starého umenia a moderny znázorňujúce matky a deti. Jedna zaujímavosť sa tu viaže k obrazu od Jozefa Srnu st. s názvom David. Na prvý pohľad sa môže zdať, že portrét chlapca nie je ničím zaujímavý. Avšak pre návštevníka výstav Nie som tvoj objekt! a III. Trienále portrétu nie. Totižto maliar Jozef Srna st. znázornil portrét svojho syna, budúceho umelca. No a obraz od Jozefa Srnu ml. s názvom Mama sme mohli vidieť na výstave Trienále portrétu. Náhoda alebo zámer? Kto vie, či kurátorka plánovala prepojiť výstavy týmto zaujímavým faktom. Každopádne je to pikoška, ktorá obohacuje obe výstavy.

Jozef Srna st., David, 1985, olej
Jozef Srna st., David, 1985, olej (foto: KUNSTARTUM)
Matka a dieťa – komplexný vzťah


Okrem diel s matkami a deťmi tu môže vidieť divák obrazy s témami úzko prepojenými s vtedajším rodinným životom. Sú to témy ako kresťanská láska, tradícia a folklór, každodenné zážitky, výnimočne i emócie a intimita. Dôležitými pozíciami v prezentovanom výbere diel sú hlasy tých málo umelkýň, ktoré o materstve a rodine referujú z vlastnej perspektívy a skúsenosti. Menia tak mocenskú dynamiku z pozorovaných na hovoriace, na nositeľky poznania a vedomia. Súčasťou tejto sekcie je aj tvorivý detský kútik.


Kateřina Olivová tu nielen ako kurátorka tematicky skombinovala diela z depozitu Liptovskej galérie s dielami súčasných umelcov, ale prispela aj ako umelkyňa vlastným dielom. To korunuje celú výstavnú časť s názvom Mamičkina rolka, Oh baby, baby.


Diela v miestnosti, kde sa realizovala Kateřina Olivová, považujem taktiež za vynikajúco nainštalované. Dôraz tomu všetkému dáva veľkoformátová priehľadná fotografia bohyne materstva samotnej Kateřiny. Tá ma uvítala hneď na začiatku, ako som vstúpila do miestnosti. Keď som sa ocitla pod touto rolkou ženy – matky, aj vnímanie diel bolo o čosi intenzívnejšie z tejto perspektívy. Táto časť nesklamala a takisto zanechala vo mne hlboké pocity.

Kateřina Olivová, Mamičkina rolka, Oh baby, baby
Pohľad do sekcie, ktorú mala kurátorsky na starosti Kateřina Olivová.
V popredí: Kateřina Olivová, Mamičkina rolka, 2018, tlač na textil.
Obrazy na stene zľava: 1. Viktor Hermély, Matka s dieťaťom, 1932, lept, etching; 2. Vladimír Droppa, Materstvo, 1980, pastel; 3. Anna Zmeškalová, Portrét dievčatka, 1871, olej; 4. Miroslav Ksandr, sediaca matka, 1961, akvarel, ceruza; 5. Fero Kráľ, Úzkosť, 1947, olej; 6. Karol Ondreička, Madona, 1926, olej; 7. Bohuslav Ševčík, Materstvo, 1979, olej; 8. Ľubomíra Abrahámová, Generácie, 2007, vyšívanie, fix – diela zo zbierky LGPMB (foto: KUNSTARTUM)


Karina Kottová: Žena ≠ krajina ≠ objekt


V rámci podlažia návštevník prechádza do ďalšej sekcie výstavy Nie som tvoj objekt!, kde sa realizovala Karina Kottová. Toho hneď víta dominantná veľkoformátová nástenná maľba ženy od Marie Lukáčovej. Tá nesie na svojom ležiacom tele obrazy z depozitu Liptovskej galérie, ktoré vybrala Karina Kottová. Striedajú sa tu portréty žien, krajinomaľba, ale i zátišia.


Ako už názov sekcie hovorí, žena sa nerovná krajine, ani objektu. Avšak tieto tri elementy prepája kurátorka dohromady z mužského antropocentrického pohľadu, ktorý nazerá na tieto elementy rovnako. Muž na ženu pozerá ako na objekt potešenia, túžby, ako na nástroj, hračku. Je to rovnaký pohľad, ktorým sa muži dívali/dívajú i na krajinu ako na objekt záujmu a potešenia, ale aj pole pre vlastnú intervenciu, násilné manipulácie, deštrukciu. Akoby planéta sama a všetko na nej bolo len hračkou patriarchálneho usporiadania, s ktorou človek môže ľubovoľne zaobchádzať: obdivovať, ale tiež donekonečna vyťažovať a pretvárať k vlastnému obrazu.

Žena a krajina je slobodná, nepodriaďuje sa

Karina Kottová touto schémou vyzýva k emancipácii. Žena nie je krajina. Krajina nie je objekt. S akoukoľvek živou i neživou entitou je potrebné zaobchádzať rovnocenne. Priznať veciam, prírode i ľudským bytostiam právo hájiť svoje záujmy a nepodriaďovať ich jednému dominantnému uhlu pohľadu. Táto časť výstavy núti diváka sa zamyslieť nad jednotlivými asociáciami prepojených výtvarných žánrov a myšlienok kurátorky.


Ani tu inštalácia diel nesklamala. Namiesto bielej steny diela z depozitu prepája maľba ženy – ústredného bodu myšlienky sekcie, ako i celej výstavy. Tematicky Karina Kottová poukázala na mužské vnímanie ženy, ako i krajiny. Nútila tak diváka k zamysleniu nad nerovným mužským pohľadom a následnú zmenu tejto nerovnosti. Sekcia Žena ≠ krajina ≠ objekt ma myšlienkovo veľmi zaujala.

Žena ≠ krajina ≠ objekt, Karina Kottová
Juraj Meliš, Vlnami mojej zbesilosti, 1971. Detail zo sekcie Žena ≠ krajina ≠ objekt, ktorú mala kurátorsky na starosti Karina Kottová. (foto: KUNSTARTUM)


Lenka Kukurová: Vykorisťovanie


Ďalšiu sekciu Vykorisťovanie od Lenky Kukurovej do istej miery možno tematicky vnímať dosť podobne s predchádzajúcou sekciou Žena ≠ krajina ≠ objekt. Avšak kurátorka sa tu zamerala len na tému vykorisťovania prírody. Podobnosť s vykorisťovaním vidí aj na ženách. Myšlienkovo sa tak odvoláva na ekofeminizmus, ktorý sleduje paralelu medzi presvedčením o dominancii človeka nad prírodou a o nadradenosti muža nad ženou. Príčinu vykorisťovania prírody vidí v patriarchálnom podmanení žien.


Lenka Kukurová tu stavila na výber umeleckých diel z depozitu Liptovskej galérie zobrazujúcich industrializáciu spoločnosti. Tá zachytáva vytrácanie sa neporušenej prírodnej idyly, ktorá bola námetom umenia v minulosti. Časť diel zobrazuje nadšenie technickými výdobytkami a ilustruje predstavu, že ľudské zásahy prírode neškodia a dokážu ju dokonca vylepšovať.

Vykorisťovanie, Lenka Kukurová
Pohľad do sekcie Vykorisťovanie, ktorú mala kurátorsky na starosti Lenka Kukurová.
Obrazy na stene zľava: 1. Zolo Palugyay, Glejová továreň v Liptovskom Mikuláši, 1935, pastel; 2. Ernest Zmeták, Industrializácia, 1974, olej; 3. Bohuslav Záboj Kuľhavý, Za mestom, 1979, olej; 4. Márie Lukáčová, Oddcher´s Eco Trip, 2018, video; 5. Andrej Barčík, Budovanie, 1955, linorez; 6. Ivan Štubňa, Brigádnička, 1960, drevorez, kolorovanie; 7. Ivan Rumanský, Viadukt pri Podtúrni, 1984, olej; 8. Ivan Rumanský, Z Demänovskej doliny I., 1985, pastel; 9. Ivan Rumanský, Podvečerná krajina, 1984, pastel; 10. Ivan Rumanský, Po žatve, 1984, olej; 11. Ivan Rumanský, Viadukt pri Podtúrni, 1985, olej – diela zo zbierky LGPMB, okrem diela Oddcher´s Eco Trip (foto: KUNSTARTUM)
Vážna téma odľahčená humorom


Výber diel zo zbierky galérie dopĺňajú diela súčasnej umelkyne a umelcov: kritické video Marie Lukáčovej, v ktorom kombinuje rap s vizualitou a humorno-ironické dielo „Škodci“ autorskej dvojice MINA (Milan Mikuláštík a Jan Nálevka). Práve dielo Škodci dominantne víta diváka, ktorý vstúpi do miestnosti. Akoby boli títo škodcovia – muži prezlečení za chrobákov, zodpovední za vykorisťovanie a ničenie krajiny. Humorným dielom kurátorka nadľahčila vážnosť témy, ktorú však netreba brať na ľahkú váhu. Skryto tu obviňuje ľudí, alebo mužov za vykorisťovanie prírodného bohatstva a súčasný ekologický stav našej planéty.


Je zaujímavé ako jedno dielo, ktoré možno na prvý pohľad nekladie dôraz na vážnosť, dokáže dominovať a určovať smer myslenia celej sekcii Vykorisťovanie. Skryté tendencie, ktoré laik pri prvom vzhliadnutí nemusí chápať, nútia k ďalšiemu štúdiu problematiky a premýšľaniu. Sekcia Vykorisťovanie si zaslúžila môj obdiv v podaní vážnej témy s nadhľadom vo výbere a kombinácii daných diel. Lenka Kukurová tu dokázala, že poukázať na ženu sa dá aj bez toho, aby ju bolo vidieť. Zaujímavé podanie témy.

Vykorisťovanie, Lenka Kukurová, Výstava Nie som tvoj objekt!
Pohľad do sekcie Vykorisťovanie, ktorú mala kurátorsky na starosti Lenka Kukurová.
V strede: MINA, Škodci, 2018, fotografická tapeta.
Po bokoch vľavo: Juraj Meliš, Do týchto debien, 1970-1979, kombinovaná technika; vpravo: Martin Martinček, Liptovská Mara, 1972-1977, z cyklu fotografií – diela zo zbierky LGPMB (foto: KUNSTARTUM)


Darina Alster: Ak by bolo po ich, nemali sme nikdy prežiť


Posledná sekcia, ktorá sa nachádza taktiež v úzkom priestore, ako i prvá, je asi najsmutnejšou. Prečo? Darina Astler sa rozhodla v tejto časti venovať ľudskému utrpeniu pochádzajúcemu zo strachu a násilia. Na diváka tu nazerajú staršie obrazy zo zbierky Liptovskej galérie znázorňujúce rôzne traumatické udalosti, či vyrovnávanie sa s utrpením pomocou súčasných videí.


Násilie ako téma sa spája väčšinou so ženami, ktoré sú zväčša pokladané za obete. V súčasnej pandemickej dobe nabralo násilie v domácnosti na intenzite a tak poukázanie naň v umení nenechalo na seba dlho čakať. Kurátorka Darina Alster poňala tému zoširoka. Dáva dôraz na zjavné, ale aj potlačované násilie v klasických zobrazeniach. Či už sa jedná o vojnové traumy alebo o smútok zo straty blízkych, traumu z vysídlenia, opustenia, či tému sexuálneho obťažovania, vždy sa stretávame s ľudským utrpením prameniacim v násilí a strachu. Nereflektovaná traumatická skúsenosť je ďalej odovzdávaná z generácie na generáciu ako životná norma. Nie je tu násilie, utrpenie a trauma brané ako téma výsostne týkajúca sa žien. Autorka sekcie ju poňala vo všeobecnosti, ale zároveň s odkazom na ženy vnímajúce spoločnosťou ako tie krehké, ktorých sa to týka.


Divák je nútený prejdenou expozíciou vracať sa naspäť tou istou cestou. Je to zámer? Možno. Každopádne to diváka núti k viacnásobnému zamysleniu sa z rôznych pohľadov na danú tému. Prechádzka naspäť dáva divákovi i čas spracovať silné dojmy z vystavených diel, ktoré na malom území koncentrujú toľko negatívnych emócií. Cieľom je tu teda konfrontácia s vlastnou odvrátenou stránkou.


Aj tu kurátorka Darina Alster pridáva k inštalácii vlastné dielo – video s názvom „Láska je Láska“. Autorky Darina Alster a Maya Štechová pomocou videorekonštrukcie skutočných udalostí prežili retraumatizáciu vlastných skúseností s násilím v domácnosti. Len pokiaľ sú negatívne emócie rozpoznané, môže dôjsť k ich transformácii. Inštalácia je spätným chodom v hlave, cestou späť ku koreňom, hľadaním odpovedí na ľudské utrpenie.

Ak by bolo po ich, nemali sme nikdy prežiť, Darina Alster
Diela zo sekcie Ak by bolo po ich, nemali sme nikdy prežiť, ktorú mala kurátorky na starosti Darina Alster.
Vľavo: Ernest Špitz, Evakuácia, 1957, olej; vpravo: Ján Mudroch, Figurálna kompozícia, 1960, olej zo zbierky LGPMB (foto: KUNSTARTUM)
Aj negatívne emócie patria k umeniu


Ešte som sa nestrela s inštaláciou, kde by bolo pohromade toľko diel ukazujúcich sa negatívne ľudské zážitky a emócie. Každopádne nemôžem povedať, že tento počin nechal vo mne negatívne pocity. Skôr zmiešané, alebo ťažko povedať. Niekedy nie je potrebné sa veľmi vŕtať v hľadaní zmyslu a myšlienok diel, ale ponechať emócie voľne plynúť. V tejto inštalácii sa to ukazuje ako tá ľahšia/lepšia? voľba. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, sekcia Ak by bolo po ich, nemali sme nikdy prežiť je veľmi zameraná na vnútro diváka, jeho chápanie smútku, tragédie, násilia, utrpenia a následne sa vyrovnávanie s emóciami, ktoré prichádzajú po vzhliadnutí diel. Aspoň na mňa to takto pôsobilo, hoci viem, že vystavené diela nesú aj iný zmysel ako sociálny experiment v podaní dávkovania negatívnych emócií a zážitkov divákovi.


Každopádne hodnotím tento počin pozitívne. Myslím si, že ľudia by mali prichádzať do styku aj s umením, ktoré nevyvoláva len pozitívne reakcie. Len si musia ľudia zvyknúť, že aj galérie sú miestami, kde sa môžu s niečím takýmto stretnúť.

Záver


Výstavu Nie som tvoj objekt! hodnotím ako vynikajúci nápad, v ktorom bola kurátorkám poskytnutá možnosť prevetrať depozity Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Diela zo zbierok galérie tak dostali možnosť byť nanovo interpretované nielen samotnými kurátorkami, ale aj návštevníkmi výstavy. Staré diela sú tak v kontraste s novými dielami súčasných umelcov, ktoré boli tiež súčasťou výstavy Nie som tvoj objekt!. Navzájom si však neprekážajú, ale harmonicky sa tak dopĺňajú.


Čo sa týka tém, s ktorými sa kurátorky popasovali, hodnotím to veľkým plusom. Najmä v kontexte umiestnenia výstavy v galérii, ktorá sa nachádza v rázovitom regióne Liptova, ktorý je prepletený folklórom a tradíciami, ktoré sú možno v rozpore s myšlienkami výstavy. Toto bol rozhodne pokrokový bod nielen pre samotnú výstavu, ale aj galériu. A čo dodať na záver? Rozhodne sa výstavu oplatí navštíviť. Nielen kvôli videniu diel, ktoré sú väčšinu času zatvorené v depozite, ale aj myšlienke výstave a návale rôznych emócií, ktoré sa na vás z každej sekcie výstavy priam valia.

Pohľad do časti sekcie, ktorú mala kurátorsky na starosti Zuzana Štefková, kde na bočných stenách visia portréty zo zbierky LGPMB. Obrazy sú nainštalované tak, že vytvárajú dojem, že portrétované osoby sa pozerajú na seba navzájom, ako aj na diváka. (foto: KUNSTARTUM)

Obrázok 1 z 34

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top