Od detstva mala túžbu tvoriť, ktorá vyústila v štúdium výtvarného umenia. Okrem túžby tvoriť, už v detstve mala aj sen stať sa slávnou. Postupom času sa svojmu snu začala venovať tematicky v tvorbe. Kateřina Dobřanská v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, prestaví svoju umeleckú tvorbu a povie o svojich vzoroch, záľubách, či plánoch do budúcna.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu? Mali ste talent už od detstva?
Už od mala som pociťovala túžbu tvoriť niečo rukami. Rada som sa hrala s plastelínou, taktiež ma veľmi bavilo pracovať s papierom. Neustále som niečo strihala a lepila, kreslila. Či sa to dá považovať za výtvarné umenie, to už nechám asi stranou. 😀 Dokonca mám schovanú svoju úplne prvú kresbu. 😀 Keď som mala cca 10 rokov, začala som chodiť do ateliéru pani Evy Horákovej v Ostrave, kde som sa naučila väčšinu základov, ktoré využívam dodnes. Nedokážem však povedať, či to bol talent, ale rozhodne to bola zaujatosť a akási forma oddanosti pre tvorivé činnosti.
Akú strednú školu a odbor ste vyštudovali? Prečo ste sa rozhodli pre daný odbor a aké znalosti vám priniesol?
Vyštudovala som umeleckopriemyselnú školu v Uherskom Hradišti, kde ma prijali na odbor voľnej a úžitkovej grafiky. Ako som už spomínala, vďaka ateliéru, kde som strávila 5 rokov, šlo ruka v ruke rozhodnutie, že chcem pokračovať v umelecky založenom odbore. Vďaka veľkej podpore mojich rodičov som tak mohla v 15 rokoch odísť z rodnej Ostravy a začať študovať umenie na južnej Morave.
Po stredoškolskom štúdiu ste pokračovali na Fakulte umění Ostravské univerzity a následne na VŠVU v Bratislave…
V maturitnom ročníku prišli osobné otázky typu: „Čo bude ďalej?“ Avšak veľká časť zo mňa vedela, že chcem pokračovať v umení, hlavne vo voľnej grafike. Avšak paradoxne som sa po maturite prihlásila na dosť konceptuálny a intermediálny odbor Fakulty umenia Ostravskej univerzity (OSU). Po prijatí na OSU som stále cítila dosť veľké pochybnosti, že toto zatiaľ nie je smer, ktorým by som sa chcela uberať. Po dvoch mesiacoch na tejto vysokej škole som štúdium ukončila.
Vtedy som zašla do slepej uličky, pretože som začala pracovať na Ministerstve vnútra Českej republiky, kde som neriešila nič iného, ako administratívu a papierovanie skoro trištvrte roka. Dodnes nechápem, prečo som sa takto rozhodla. 😀 Avšak vďaka tomuto stereotypu som sa presvedčila o tom, že tadeto moja cesta absolútne nevedie.
Podala som si prihlášku na VŠVU (katedru Grafiky), kde som napokon chcela pokračovať hneď po strednej škole.
Vo svojej rannej tvorbe ste sa venovali prepájaniu klasickej grafiky s novými médiami. Môžete si spomenúť na nejakú jednu prácu z tohto obdobia?
V druhom ročníku bakalárskeho štúdia som začala pociťovať potrebu akejsi zmeny. Vyjsť z grafického listu do priestoru. Možno by som povedala, že v rannej tvorbe som tvorila len klasickú grafiku, kde som sa tematicky opierala o každodenné pocity. Skôr ma bavil samotný technický proces, než obsahová stránka, preto som sa pomocou grafických listov nevyjadrovala nejako konkrétne. Neskôr som využívala len princípy klasickej grafiky (množenie, opakovanie) v kombinácii s novými médiami, ktoré sa u mňa dostali do popredia. Práve inštalácia „360“ bola prelomovou. O nej sa ale zmienim neskôr.
Následne ste sa začali zaoberať viac priestorom – inštaláciami, objektmi, ale aj performance. Tu spomeniem práve performance Homo plantae z roku 2019. O čom bola?
Performance „Homo plantae“ sa dotýkala utopistickej a fiktívnej myšlienky, ako založiť novú ľudskú rasu na princípe rozmnožovania rastlín. Preto i názov Homo plantae. Dej performance bol založený na ukážke postupu, ako si „vypestovať“ svojho vlastného rastlinného človeka. Diváci behom výstupu dostali brožúrky s postupom, ktorý sme následne so spoluautorkou demonštrovali. Už si presne nepamätám, ako došlo k tejto idei, ale v tú dobu som pociťovala veľkú prítomnosť experimentu v tvorbe.
Avšak ani značné množstvo inštalácií u Vás nie je statických. Napríklad pri už spomínanej inštalácii s názvom 360 využívate pohyb, ktorý danému dielu pridáva ďalší význam. Môžete o tejto inštalácii povedať viac?
Inštalácia „360“ bola mojim úplne prvým výstupom tohoto typu, vďaka ktorému som začala tvoriť a viac experimentovať s priestorom. Beriem to vo svojej tvorbe ako dôležitý míľnik, vďaka ktorému som rozšírila svoje možnosti výstupov. Inštalácia niesla prvky klasických grafických princípov, ako je napríklad množenie istého prvku. Skladala sa z 360 barových lístkov nalepených na stene. Lístky boli rozpohybované kancelárskym ventilátorom, kde pohyb týchto lístkov znázorňoval ruch a atmosféru v pivnom bare, kde som v tom čase brigádovala. V diele som tak reflektovala kontrast, ale zároveň i prepojenie medzi stereotypom v kancelárii a dynamickosťou práce za barom.
V nasledujúcej inštalácii Trash (2020) pracujete s odpadkami, ktoré neskončili v koši a vytvorili ste im akýsi pomník. Dá sa povedať, že téma ekológie je Vám blízka a snažíte sa ju zapájať úmyselne do svojho výtvarného programu, alebo sa u Vás vyskytuje/vyskytovala skôr náhodne?
Táto inštalácia bola limitovaná témou s názvom „odpad“, ktorá nám bola v danom semestri pridelená. Dielo bolo súčasťou kolektívnej výstavy „Medzi čiernou a bielou“ v Pistoriho paláci (2020). Takže by som úplne nepovedala, že by som sa zaujímala o tému ekológie zámerne. Skôr sa mi naskytla možnosť, ako s týmto materiálom a témou pracovať. V budúcnosti som sa už k tejto téme nevracala.
Pri diele Watch me, začínate pracovať viac s priestorom ako takým, hoci toto dielo sa tematicky prikláňa viac k izolácii, či každodennej rutine. O čom presne toto dielo hovorí?
Toto dielo bolo vytvorené ako prispôsobenie sa danej covidovej situácii. Výstup bol len v podobe videa, ktoré som už ani neskôr vo fyzickom priestore neprezentovala. Videovýstup „Watch me“ bol pre mňa prelomový v oblasti videa a práce s novými médiami. Vďaka pandémii sa mi zúžili možnosti výstupu tvorby, ale na druhej strane sa mi naopak otvorili experimenty v oblastiach virtuálneho sveta.
Z pandemického obdobia pochádza aj práca Error. V čom je oproti Watch me iná?
„Error2020“ sa odlišuje od predchádzajúceho diela v mnohých veciach, ale zároveň sú spolu úzko prepojené. Ako dôležitý rozdiel vnímam poňatie zachyteného priestoru. V práci „Error2020“ sa zaoberám mnou vytvoreným kyberpriestorom, ktorý slúžil ako miestnosť pre prezentáciu daných obrazov. Dá sa povedať, že vznikla taká virtuálna galéria. Nechcela som ale skončiť len u tejto myšlienky. Využitie tohto virtuálneho galerijného priestoru mi poskytlo výhodu vo vyjadrení mojich vtedajších pocitov. Virtuálna galéria bola situovaná bez začiatku a konca ako metafora na nekonečnú cyklickosť dní. A tu práve vidím tematickú paralelu medzi „Error2020“ a „Watch me“. V oboch prípadoch som sa zaujímala o rovnakú tému a tou bola práve cyklickosť, repetície (opakovanie) a stereotyp.
Následne v site- specific inštaláciách Spaces a I´m going through sa už zaoberáte čisto priestorom. Hoci navonok vyzerajú inštalácie možno podobne, no významovo sa dosť odlišujú. Ako? Aký je rozdiel medzi nimi?
Tieto diela sa odlišujú v samotnom význame vnímania priestoru. V diele Spaces rozoberám nemožnosť aplikácie CANVAS zachytiť autentickosť a atmosféru priestoru. Táto neschopnosť zachytiť autentickosť ma prinútila k osobnému prístupu, ktorý som znázornila pomocou inštalácie. Nastal tu moment medzipriestoru v súvislosti digitálneho sveta a reality.
Kdežto v druhom diele s názvom „I’m going through“ sa nezaoberám v žiadnej rovine digitálnym svetom. Naopak, reflektovala som istú autentickosť vo vlastnom zážitku pozorovateľa.
V diele Fame! využívate takisto priestor, no tematicky ustúpil trochu do úzadia. O čom hovorí táto site specific inštalácia, ku ktorej ste vytvorili taktiež lip-sync klip?
V dobe vzniku diela „Fame!“ som od základu zmenila svoj obsahový prístup k tvorbe a to vďaka pôsobeniu v rámci stáže na Katedre intermédií, ktorá ma dosť ovplyvnila v pozitívnom slova zmysle. Vďaka skúsenosti v prostredí nového kolektívu som radikálne zmenila i koncepciu mojej umeleckej tvorby. Celkom ma zaujal Váš postreh v prvej časti otázky, kde zmieňujete priestor. Doteraz som si neuvedomila, že i v tomto projekte som sa oň opierala. Nebol to totiž môj prvotný zámer. Veľkou inšpiráciou pre toto dielo, mi bol môj detský sen. Stáť sa slávnou. 😀 Preto som si utopisticky a egoisticky vytvorila môj vlastný ideálny priestor, kde vystupovalo moje alterego s menom Katerinna. Upokojila som tak svoju túžbu, narcizmus i egoizmus. Otvorením tejto miestnosti (detskej izby) som úprimne odhalila moju dovtedy skrytú identitu. Výstup predstavoval takisto istú formu nahliadnutia do môjho súkromia. Ďalej som priznala aj fakt byť obdivovaná ostatnými. Byť chcená v spoločnosti slávnych ľudí. Skrátka som pracovala so svojou podstatou. Tento výstup by sa dal považovať i za formu akejsi art-terapie.
Na čom momentálne pracujete? Pokračujete v práci s priestorom, alebo je to niečo iné?
Momentálne sa venujem opäť objektom, ktoré sa opierajú o tematiku popkultúry a disca. Áno, pokračujem v práci s priestorom, avšak v najbližšej dobe by som sa chcela naplno venovať tvorbe hudby. Je to celkom veľký skok od predchádzajúcich foriem, avšak cítim akúsi vlastnú potrebu neustáleho experimentu.
Čo Vás na tvorbe ako takej najviac baví?
V tvorbe ako takej ma najviac baví samotný proces, vďaka ktorému sa výsledok úplne niekoľkokrát zmení. Keď tvorím nejaké dielo, nechávam celý proces samovoľne plynúť a kľudne sa i zámerne nechám ovplyvniť zmenami, ktoré proces ponúka.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou? Ak áno, koho a prečo?
Priznám sa, že som nikdy zámerne nevyhľadávala umelcov, ktorí by ma mohli inšpirovať. Väčšinou som chcela pracovať s mojimi myšlienkami a nápadmi. Avšak jedna veľká inšpirácia by sa našla, a tou je Madonna. 😀 Vždy ma fascinovala jej výdrž a odhodlanie.
Čomu sa okrem tvorby venujete v súkromí? Aké sú Vaše záľuby?
Mojou veľkou záľubou sa momentálne stal DJing a skúmanie zvuku ako takého. Hudba bola vždy mojim oporným bodom v ťažkých, ale i dobrých situáciách.
Aké plány máte do budúcna?
V budúcnosti chcem prepojiť práve DJing s inštaláciami. Ešte úplne netuším, kde nájdem medzi týmito svetmi prepojenie, ale niekde vnútri cítim, že to potrebujem vyskúšať. Inak žiadne konkrétne plány nemám. Som totiž veľmi spontánny typ človeka.
Kateřina Dobřanská (1998, Ostrava)
je česká vizuálna umelkyňa.
Bakalárske štúdium absolvovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktoré v roku 2022 ukončila na katedre Grafika a iné médiá v Ateliéri voľnej a farebnej grafiky pod vedením doc. Vojtecha Kolenčíka, akad. mal. a asistenta Mgr. art. Gábora Gyenesa, ArtD..
Na konte má niekoľko skupinových výstav v rámci Slovenska a Česka.
Kateřina Dobřanská sa vo svojej tvorbe zaoberá priestorom – či už vo vizuálnej rovine, ale aj tematicky. Vo svojej staršej tvorbe ho prepájala s témami ako stereotyp, cyklickosť, opakovanie až úzkosť – teda reflektovala svoje vlastné pocity. Vo svojej súčasnej tvorbe sa tematicky viac zaoberá vlastným alteregom, pocitom slávy, popkultúrou, ale aj neustálym experimentom s formou.
Kateřina Dobřanská tvorí vo viacerých médiách ako sú objekty, inštalácie, performance, video, v ktorých sa snaží prepájať klasické princípy grafiky.
V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa na VŠVU v Bratislave na katedre Intermédiá v Ateliéri vvv (vizuálne, verbálne, verejné), kde študuje pod vedením doc. Mgr. art. Martina Piačeka, ArtD. a asistenta Mgr. art. Dávida Koroncziho.
