Vyštudoval architektúru, avšak voľné výtvarné umenie ho priťahovalo viac a tak absolvoval štúdium na Akadémii výtvarných umění v Prahe. Vo svojej tvorbe posúva nastavené hranice a predstavy, ktoré máme o sebe a tomto svete pomocou rôznych médií, od maľby až po performance, kde prekračuje mnohokrát aj tie vlastné limity. V rozhovore Viktor Fuček predstaví svoju tvorbu, porozpráva o tom, ako sú medziľudské vzťahy prepojené s architektúrou, či prezradí svoje plány do budúcna.
Najprv ste vyštudovali architektúru, no o pár rokov neskôr ste absolvovali štúdium konceptuálneho umenia na Akadémii výtvarných umění v Prahe. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Vždy som inklinoval k voľnej výtvarnej tvorbe a k umeniu. Architektúru som začal študovať úplne náhodou, bez záujmu a znalosti tejto disciplíny. Postupom času som však do nej prenikal hlbšie, hlavne do jej rôznych konceptuánejších polôh. Avšak taktiež som si uvedomil, že to nie je médium, ktoré mi je blízke a v ktorom sa chcem realizovať. Po určitom čase strávenom v architektonickej praxi, počas ktorej som už realizoval viacero multimediálnych projektov spolu s hudobnými skladateľmi zo združenia SOOZVUK, som sa rozhodol pre štúdium voľného umenia. Bol som prijatý na Akadémiu výtvarných umění v Prahe k prof. Šejnovi, čo bola tá najlepšia voľba. Túto cestu, so všetkými odbočkami a slepými uličkami, vnímam ako veľmi obohacujúcu, z ktorej čerpám a ktorá vyživuje moju tvorbu.
Vo svojej tvorbe sa venujete abstraktnej maľbe, kombinovaným technikám, inštaláciám, videám, či performance. Týmito prostriedkami analyzujete témy zložitosti ľudských vzťahov prostredníctvom hlbokého ponorenia sa do procesu tvorby. Pomocou ktorého z vyššie uvedených umeleckých prostriedkov sa Vám najlepšie vyjadruje hlavná myšlienka Vašej tvorby a prečo?
Nepremýšľam nad tým v takýchto intenciách, teda v kunsthistorickom delení na jednotlivé oblasti. Pre mňa je prirodzené sa voľne pohybovať a vyjadrovať v rôznych médiách. Prechádzať prirodzene medzi nimi. Ale asi najslobodnejšie a najprirodzenejšie sa cítim v performancii. Tu vôbec nepremýšľam, ako sú stanovené hranice. Sám si preskúmavam svoje limity, no neustále zisťujem, že sú úplne inde, než som si myslel. Z toho dôvodu inklinujem k prepájaniu rôznych médií a disciplín práve pomocou živého prístupu.
Keď ste už spomenuli performance, vznikajú Vaše performancie spontánne a reagujete v nich impulzívne, teda improvizujete? Alebo sa snažíte predvádzať niečo, čo si dopredu naplánujete?
Venujem sa prevažne improvizácii. Aj keď plánujem performance, tak počas nej vyvstávajú také aspekty, ktoré nedokážem predpovedať. Poväčšine určím len vstupné a výstupné body, naznačím trajektórie smeru pohybu a uvažovania. Zaujíma ma hlavne moment transformácie, ktorej priebeh a výsledok sa nedajú úplne vopred naplánovať. Nechávam sa unášať prítomnosťou, ktorá sa počas predstavenia premieňa a moduluje. Pri kolektívnych performanciách vytváram taktiež návody, ktoré sú skôr abstraktným vyjadrením, ako konkrétnou inštrukciou. Sú to napríklad obrazy a kresby, poézia, či krátke myšlienky.
Poďme si trochu rozobrať Vašu tvorbu. Začnem maľbou. V sérii obrazov Pletenie reality kombinujete maľbu s niťami a vláknami. V ďalšej sérii Hypertextualita je už dominantná textília, kde na plátnach sú prepletené ústrižky z recyklovaných odevov. V oboch prípadoch textília, a teda aj samotné obrazy vystupujú do priestoru. Možno vnímať presahy vytvorené vláknami, ktoré vystupujú z klasického závesného obrazu do priestoru, ako protest voči akademickému umeniu, alebo skôr ako bližšie priblíženie sa diela k divákovi?
Ako som už naznačil vyššie, je pre mňa úplne prirodzené premýšľať intermediálne, či skôr transmediálne, a tak posúvať zažité limity. Ako tie svoje, tak aj kultúrno-sociálne. Zapodievam sa možnosťami asymetrického nazerania na zaužívanú predstavu, ktorú mám(e) o sebe samých, ale vlastne o všeličom. Tak sa pomyselne snažím otvárať (si) oči, pozerať na svet novým spôsobom, rozdielnou percepciou. Je to o zmene myslenia, korelácii predstáv. Toto všetko sa následne reflektuje v mojom prístupe k tvorbe. Pre mňa je to prirodzený experiment. Je to o rozšírení, posune, hľadaní a nachádzaní, strácaní sa a objavovaní.
S ústrižkami textílie pracujete i v performance. Vytvorili ste pár kresieb niťami v New Yorku v roku 2019…
Kresby vznikali ako spontánne odtlačky konkrétnych urbánnych zážitkov. Treba podotknúť, že to neboli nite, ale textilné prúžky z nastrihaných tričiek, ktoré som zbieral od ľudí práve v NYC. Čo ma na kresbách bavilo a stále baví je ich nestabilita, hlavne niekde na chodníku v meste. Mali v sebe potenciál sa rozplynúť, ako situácia, ktorú zobrazovali, ktorá existovala len na okamih. Neustále sa venujem nestabilite, efemérnosti. Tomu aspektu, ktorému sa – ako ľudia, úpenlivo snažíme predchádzať. Tiež je v týchto kresbách prítomný princíp istej naliehavosti. To znamená, že nie úplne ovládam materiál – jeho správanie, ako sa konkrétne usadí na podložke, vlnenie, prekrúcanie a nakoniec, aké tvary z neho vystanú. Ja následne potom hľadám zmysel. Obrazy, ktoré na mňa spätne prehovárajú. Taký trocha urbánny šamanizmus, zhmotňujúci sa v mojej súčasnej tvorbe skrze vytváranie ne-ľudských entít obývajúcich spoločný priestor.
Čím Vás zaujali vlákna v podobe nití alebo kúskov recyklovaného oblečenia? Čo symbolizujú?
Myšlienkový rámec, ale i použitý materiál, spadá do kategórie umeleckej práce s niťami, tkaním a pletením, ako aj s textilom. Výber nie je náhodný, pretože ako hovorí Jenelle Porter, textílie existujú na križovatke nového a starého sveta, nesúc v sebe starovekú históriu a neskutočný radikálny potenciál. Ďalším dôležitým aspektom je kvalita materiálu a jeho telesná blízkosť k človeku, s ktorým je v neustálom kontakte. Ide o pomyselné rozšírenie tela v kontakte s exterioritou sveta.
Umelkyňa a spisovateľka Irene Waller poukázala na to, že „extrémne abstraktné myšlienky nájdu hladký komunikačný kanál“ prostredníctvom materiálov „prirodzených pre človeka“.
V New Yorku ste v performance Liečiteľ a veštec pracovali už s celým recyklovaným odevom, ktorý niesol odtlačok osoby žijúcej na danom mieste. Ako vznikla idea performance? Aký bol jej priebeh?
Performance, ako aj použitý materiál, vychádza z už spomenutých princípov. Dôležitý v tomto diele bol pre mňa magický aspekt v urbánnom kontexte. Ten rozpracovávam neskôr vo svojej tvorbe a výskume. Samotný názov vychádza z knihy I-ťing alebo Kniha premien. Je to najstarší čínsky klasický text. Metaforicky popisuje kozmologické a filozofické predstavy. Táto starodávna kniha sa používala na veštenie, ako aj na liečenie. Odtiaľto vychádza pôvodná inšpirácia a názov práce. Tak vznikla séria mikro-performancií, v ktorých sa zrkadlí konkrétny výskum vzťahov zapísaných v priestore. Bola vytvorená obrovská pletená štruktúra zo zozbieraného materiálu s otlačkami obyvateľov mesta, s ich príbehmi, existenciou. S týmto objektom sa následne zrealizovala 30 minútová performance v rámci Augustového salónu v umeleckom centre Mothership NYC. Počas nej prebehol rituál, snaha zmeniť vnútornú štruktúru, prepísať príbehy s liečebným zámerom.
Keď sa pozrieme retrospektívne do Vašej tvorby, v performance ste využívali okrem ústrižkov textílie aj iné materiály, ako napr. papier, či plast, a to najmä v body performance. Ako môžeme chápať tieto performance? Majú jednotlivé materiály nejakú výpovednú hodnotu?
Vzhľadom na to, že s performance pracujem prevažne improvizovane – vstupujem len intuitívne – je aj výber materiálov ponechaný skôr na istú formu „náhody“, alebo dá sa povedať, že na vonkajších neartikulovaných vstupoch. Každý materiál má však svoje špecifické vlastnosti, ktoré boli využité, s ktorými sa vedome pracovalo. Papier bol vybraný na základe svojej fragility, belosti, ako aj zvukových vlastností. Plast, ktorý spomínate, je celofán, čo je vlastne prírodný materiál vyrobený z celulózy, teda príbuzný papieru. S ním sa pracovalo hlavne pre jeho elektrostatické vlastnosti a transparentnosť. Vytvárali sa tak rôzne obrazy jeho vrstvením, následným presúvaním, vzájomnou interakciou. Všade v spomenutom sa tu ale reprezentuje telo, ktoré sa neustále odtláča, neustále reaguje s okolím.
Okrem toho v súčasnosti pracujem s ďalším materiálom – s plastovými vrecami na odpad. Z tých vriec vytváram naplnením vzduchom entity, s ktorými pomocou živej vzájomnej interakcie v animistickom duchu vznikajú náhodné priestorové a tvarové kompozície. Z povahy štruktúry sú pohyb a reakcia naň nevypočítateľné, náhodné. Tak vznikajú nestále skrumáže hmoty, ktoré sa neustále aktualizujú. Otvárajú sa tak možnosti týkajúce sa zjemňovania voči svetu, vzájomnej empatie, pretože svet nie je dualistický. Svetom nevládne hierarchický vzťah medzi človekom a inými bytosťami, či objektmi, ale možno ho vnímať ako vzťahovú sieť rôzne animovaných, entuziastických a agitovaných bytostí.
S papierom okrem body performance ste pracovali i v site-specific inštaláciách na rôznych miestach, ako napr. interiéry historických budov, schody, lavičky, príroda. Čo symbolizujú rôzne inštalácie z pokrčeného papiera na týchto miestach?
Papier som začal používať pre jeho rôzne kvality ako sú krehkosť, nestabilita, netrvácnosť. Taktiež sa v tomto materiáli ľahko odtláča telo. Pôvodne vznikol projekt v rámci môjho pôsobenia v združení Soozvuk, ktorý združoval generačne spriaznených hudobných skladateľov. Prvýkrát bola realizovaná performatívna inštalácia v projekte realizovanom vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. Papierom bol ohýbaný percepčný priestor poslucháča. Vymedzoval mu miesta, kde sa mohol usadiť a tak som mu tvaroval hudobný zážitok. Neskôr bol papier použitý pri koncerte v Slovenskej filharmónii, v rámci Bratislavských hudobných slávností, kedy som prizval na spoluprácu môjho kolegu z AVU Jána Valíka. Tu bol ohýbaný nielen priestor hľadiska, ale aj trajektórie pohybu mimo sály. V niečom sa tu reprezentovalo a preskúmavalo i moje uvažovanie nad architektonickými otázkami.
Do niektorých performance zapájate ľudí, ako napr. v roku 2017 v bratislavskej Galérii ABC. Ako reagovali návštevníci galérie na performance? Vedia podľa Vás ľudia identifikovať Vašu hlavnú myšlienku performance, či skôr nechávate interpretáciu na divákovi?
Z môjho pohľadu nie je táto otázka podstatná. Čo sa počas performancií deje, je vzájomná synergia, kedy za použitia publika ako katalyzátora mojich stavov, kde stres je aktivátorom zmeneného stavu mysle, sa objavuje istý druh mágie. Nie je teda dávaný dôraz na pochopenie, ale na prežívanie a spoluúčasť, či už vedomú, alebo nevedomú. Dobrým príkladom je práve performance „Animateria“ v Galérii ABC, realizovaná v spolupráci s Klárou Pernicovou, ktorá momentálne končí doktorát na Katedre Bábkoherectva DAMU v Prahe. Tam som bol ako bytosť neustále oživovaný, animovaný v dialógu s okolím.
V podobnom duchu vznikajú práve najnovšie diela. Je to nielen spomínaná priestorová entita, ale prístup k maľbe, ktorá ožíva pomocou performatívneho dialógu, kde sa v tomto úsilí objavujú znaky animizmu spojeného s magickým spôsobom myslenia. Ako možná alternatíva k procesom objektivizácie a odcudzenia, ktoré charakterizujú vzťah ľudstva k prírode v antropocéne, sa v posledných rokoch objavuje práve nový animizmus. Je to totižto možnosť obnovenia tvorivej praxe na znovuzrodenie sveta. Harvey opisuje nový animizmus ako vzťahovú prax, v ktorej ľudia pestujú úctivé vzťahy s inými osobami, či už ľudskými alebo ne-ľudskými. Nový animizmus preto zasahuje do súčasných diskusií týkajúcich sa krízy ekonomického systému, environmentálneho ohrozenia. Pretože svet nechápe ako dualistický, hierarchický vzťah medzi entuziastickými – a teda oprávnenými – ľuďmi a inými ne-duševnými bytosťami a objektmi, ale ako vzťahovú sieť rôzne animovaných, entuziastických a agitovaných osôb. Animizmus je skôr „vzťahová epistemológia“. To znamená, že je založená hlavne na ich vzťahoch s ostatnými, než na nejakých charakteristických znakoch „ja“. Namiesto zamerania sa na esencializované, modernistické „ja“ (indivíduum), sa osoby vnímajú ako zväzky sociálnych vzťahov (dividuá), z ktorých niektoré zahŕňajú „ne-ľudí“.
„Svet je plný osôb, z ktorých len niektoré sú ľudské, a tento život sa vždy žije vo vzťahu s druhými. Animizmus sa prežíva rôznymi spôsobmi, ktoré spočívajú v tom, že sa učíme správať úctivo (opatrne a konštruktívne) voči a medzi inými osobami.“
Graham Harvey
V roku 2009 ste do performance Burial – fest (Kar), ktorý sa odohrával v Česku, zapojili zviera, a to sliepku. Môžete popísať bližšie túto zaujímavú performance?
Táto performatívna udalosť bola realizovaná v osobne veľmi náročnom a pohnutom životnom období. Preto som vytvoril slávnosť, happening v duchu akcií zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bola tam alegória o živote a smrti, kedy symbol bol v podobe kuraťa, živého a pečeného. S hosťami sme pojedli a popili červené víno, porozprávali sa o zmysle bytia a smrti. Bol to Kar a oslava života, Danse Macabre (Tanec smrti) a Siedma pečať od Ingmara Bergmana v jednom.
V roku 2018 ste preniesli performance mimo galerijných priestorov, a to do mesta Trenčín. V čom je rozdiel robiť performance v galérii a na otvorenom priestranstve?
Vo verejnom priestore je performance psychicky náročnejšia. Je to oveľa väčšia výzva vzhľadom na rozdielny vzťahový kontext. Aktivizujú sa tak hlboké vrstvy osobnosti a po istom čase strávenom priamo v performance sa dostavuje istý, špecifický druh tranzu. Vnímam to ako istý druh ritualizovaného správania, magického myslenia a spomínaný „urbánny šamanizmus“. Je oslobodzujúce sa zbaviť povrchných nánosov každodenných neuróz, sociálnych masiek, urbánnych kódov. Veľmi intenzívne vnímam transformačný a kanalizačný potenciál, ktorý dokáže transformovať vnútro do poriadku vyššieho rádu. Reprezentuje sa tu tak niečo pôvodné, napojené na rozdielne hladiny ľudskej existencie.
V Architektúre vnútorných vzťahov ste v roku 2018 v Divadle Potôň reagovali site – specific inštaláciou kreslami prepletenými niťami na tému ľudských vzťahov. Na aké konkrétne vzťahové témy tu reagujete? Rozoberáte ľudské vzťahy vo všeobecnosti, alebo svoje osobné v konfrontácii s inými ľuďmi?
Táto performatívna inštalácia, či inštalovaná performance je voľným pokračovaním výstavy v SODA gallery z roku 2017, kde som sa začal koncentrovane zaoberať myšlienkou spracovania architektúry ako disciplíny, svojim vlastným pohľadom.
Mojou témou sa stala práca so samotným priestorom. Idea pre divadlo Potôň vychádzala z tézy: Čo zostane z architektúry, keď vynecháme formu? Zostane prázdno, ktoré vypĺňa, alebo napĺňa vzťahová sieť. Zámerom bolo preto čítať, následne vizualizovať a opravovať túto vnútornú štruktúru. Metóda bola postavená na princípe „Hry s motúzmi“, o ktorej Dona Haraway vo svojej knihe „Staying with the Trouble“ napísala ako o mytológii, alebo učení, či kozmológii indiánskeho kmeňa Navajo. Niektorí Navažskí myslitelia opisujú túto hru ako spôsob vytvárania vzorov na obnovenie Hozho, čo je termín nedokonale prekladaný ako „harmónia“, „krása“, „poriadok“ a „správne vzťahy k svetu“ vrátane správnych vzťahov ľudí a ne-ľudí.
Keď už spomínate výstavu z roku 2017 s názvom Priestor medzi, ktorá sa uskutočnila v bratislavskej Soda Gallery, kde ste prepojili maľby s inštaláciami a performance, tak čím sa presne zaoberala?
Zámerom bolo preskúmať priestor „medzi“. Čo sa deje medzi jednotlivými objektami. V priestorových figúrach totiž existujú významové medzery s myšlienkovými ostrovmi, medzi ktorými pretekajú nedefinovateľné, nevysloviteľné, nepomenovateľné trajektórie vzťahov. Sprítomňuje sa tu „priestor medzi“ napríklad v japonskej kultúre pomenované ako Ma 間. Termín „Ma“ môže byť chápaný ako pauza – prázdno – uvoľnené miesto v priestore i v čase. Prázdno, ktoré sa nutne nemusí okamžite zaplniť, ale ktoré naopak môže ako „Ma“ zámerne zostávať, trvať.
Je potrebné vidieť túto prázdnotu a priestor, ktorý reprezentuje, ako živú vzťahovú štruktúru. Toto úsilie vychádza zo snahy porozumieť zložitosti a komplexnosti súčasného sveta. V dobe environmentálneho ohrozenia sme prinútení redefinovať naše postavenie vo svete a hľadať možné riešenia spolunažívania. To sa dá pomocou rekonfigurácie existujúcej priestorovej percepcie a vytvorení rôznych spojenectiev v priestorovej empatii.
Pod sériou Dialógy sa nachádza viacero výtvarných výstupov. V priestoroch Nástupišťa 1-12 v Topoľčanoch ste vytvorili veľkú nástennú maľbu spojenú s performance. Čo zobrazovala maľba? S kým ste na nej spolupracovali?
Mám pocit, že séria Dialógov nebola nikdy dostatočne odkomunikovaná, aj keď bola vystavená na finálovej výstave ceny Oskára Čepana v roku 2015 v Košiciach. Vystavené práce pojednávali skôr o vzájomnej starostlivosti, ako o estetickom produkte. Snažil som sa viesť dialógy, kedy z dvoch tiel vznikalo telo tretie. Nie ako kombinácia, ale ako samostatná entita. To bolo i snahou v práci pre Nástupište 1-12, kde ale tých tiel bolo oveľa viac. Bolo zaujímavé, čo nakoniec z toho vzniklo. Práca provokujúca verejný priestor, vyvolávajúca veľmi protichodné reakcie.
V spomínaných dielach Dialógov prezentovaných na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana v roku 2015 boli vystavené maľby akrylom na posteľných plachtách. Môžete objasniť priebeh vzniku malieb?
Ako bolo spomenuté už vyššie, boli vedené rozhovory s rôznymi ľuďmi, z rôznych oblastí, umelci aj neumelci – v priestore maľby ako záznamovej plochy viscerálnych stavov. Realizované boli na posteľných plachtách, ktoré sú materiálom alebo podkladom, do ktorého sa prirodzene odtláča ľudské telo. Systém vzájomných rozhovorov bol veľmi otvorený. S každým sa viedol rozhovor iným spôsobom, vzhľadom na vzájomný vzťah, načúvanie, zdieľanie, porozumenie, s veľkým dôrazom na vzájomnú empatiu. Reprezentácia vzájomného vzťahu. Tvarovanie vzájomného sveta.
V Situácii 68 ste spolupracovali s Klárou Pernicovou. V tomto diele vládne geometrizmus, čo vo Vašej tvorbe, ktorá expresívne reaguje na vzťahy, nie je typické. Bolo to spôsobené spoluprácou s Klárou? Prečo ste sa rozhodli pre takúto zmenu?
Vôbec nie. Zdanlivý geometrizmus vychádzal z použitého materiálu, čo boli celofánové hárky. Tieto hárky sme použili, lebo vďaka statickej elektrine veľmi dobre držia na stene, a zároveň sa stále dá s nimi pohybovať. Event bol voľným pokračovaním, updatom vo vedení dialógov. Taktiež vznikla abstraktná maľba, ktorá bola v neustálej zmene, optimalizácii. Je to proces, neustála premena, tvarovanie vzájomného prieniku. Priehľadnosť celofánov tiež vytváral nové farebné kombinácie, prechody, variácie. Pre mňa je to abstraktným vyjadrením toho, čo sa deje, keď ľudia diskutujú, vytvárajú rôzne názorové prieniky, upravujú a korelujú idey, či postoje.
V Performance Boxe festivalu Pohoda, ktorý sa v roku 2020 konal virtuálne, ste spolupracovali s Natáliou Okolicsányiovou. V približne polhodinovom videu vidieť vaše prepojenia s flórou. Na prvý pohľad vyzerali obe performance samostatne, až ku koncu vidieť isté prepojenie. V čom spočívala vaša vzájomná spolupráca v performance?
Natália ma oslovila ako organizátorka na zrealizovanie perfomance na Pohode. Ja som ju zas oslovil spätne, či nechce so mnou participovať na predstavení. Našou spoločnou témou je skúmanie svojej pozície vo svete, kde ja sa zaoberám istým druhom mužskej intimity a Natália prirodzene feministickými aspektami. V rámci perfomance sa stretávame práve v aspekte istej intimity, starostlivosti. Toto reprezentujú práve rastliny, plody, záhrada, o ktorú sa treba starať a starostlivosť vo všeobecnosti.
Od vtedy ste s Natáliou Okolicsányiovou participovali vo viacerých spoločných projektov. Môžete nejaké spomenúť?
Spolu sme zrealizovali niekoľko výstav a performancií. Boli sme napríklad pozvaní k účasti na medzinárodnom festivale Transart communication conference, kde sme zrealizovali 30 minútové online predstavenie v divadelnom priestore A4.
Spomenul by som ešte aj poslednú výstavu v galérii ATELIER XIII v Bratislave s názvom (Post)human, ktorej otvorenie bolo 2.12.2022. Obaja sme prezentovali vlastné poňatie súčasnej figurácie v maľbe. U Natálii je to zobrazovacia poloha, kedy je figúra fyzicky vyobrazená, na rozdiel od môjho prístupu, keď je človek prítomný pomocou performatívneho rozšírenia maľby. Obrazy sú totižto založené na preskúmavaní možnosti súčasnej Posthumánnej figurácie. Posthumnizmus sa tu ponúka ako alternatíva ku stávajúcemu prístupu v antropocéne, keď črtá líniu úniku v podobe nečakaných asambláží hmoty, ideí, dát. Nejde ale len o to unikať, ale aj prostredie ohýbať, či sa priamo stať jeho spolutvorcom. Obrazy v expandovanom poli sa tu ponúkajú nielen ako záznamové plochy viscerálnych stavov, ale sú v animistickom duchu samotnými vedomými entitami, s ktorými je vedený dialóg pomocou performance. Ukazuje sa tu, že problémom je celý čas „človek“ – ako kategória, ideál, predpoklad, norma.
Za zmienku stoja aj performencie, ktoré vznikli počas festivalu JAMA, na ktorom ste sa zúčastnili vo viacerých ročníkoch. Môžete prezradiť o čom boli tieto performance?
V rámci festivalu JAMA v roku 2021 sa objavuje transformačný moment v performance 1.CB.10a, ktorá sa odohrala na tajchu Malá Vodárenská v Banskej Štiavnici. Vzhľadom na technický charakter umelo vybudovaného jazera bolo prirodzené zrealizovať performance v kontexte môjho výskumu, ktorý sa zameriava na ľuďmi vybudované prostredie. Z tajchu vyteká v umelom koryte s pravidelným tvarom potôčik, ktorý prepája rôzne vodné plochy. Samotná performance pracovala s viacerými koncepciami prístupu. Jednou bol vnor do prostredia, jeho uchopovanie a stvárňovanie pomocou splynutia s ním. Bola použitá animistická karnácia pomocou masky do živého agenta pradávno existujúceho a prebývajúceho v tomto prostredí. Bola to entita, plaziaca sa, stúpajúca hore umelým kanálom v približne hodinovej performance. Čas tu však nehral rolu, pretože vyjavenie sa dialo postupne, dávno, ešte v neprítomnosti divákov. Tí prišli do už rozohranej situácie a boli svedkami situácie vychádzajúcej z jednej z najznámejších haiku „Žaba“ od spoluzakladateľa tohto básnického štýlu Bašóa Macuoa:
Prastarý rybník
Žaba doň skočí
Žblnk!
Moja druhá účasť na festivale bola poznačená tragickou udalosťou v Teplárni, ktorá sa odohrala tesne pred festivalom. Z toho dôvodu som sa rozhodol pre zhmotnenie entity, kolektívneho ľudského ducha obývajúceho priestor mimo túto realitu, prichádzajúceho z pamäte miesta. Preto som si zvolil i bielu farbu, aby vzniknutá entita neprináležala do tohto sveta. Celá performance bola polhodinovou chôdzou za všetky nevinné obete.
V roku 2022 ste obhájili na Akadémii umení v Banskej Bystrici svoju dizertačnú prácu s názvom Architektúra vnútorných vzťahov. Čo bolo cieľom tohto projektu?
V dizertačnom projekte preskúmavam možnosti prelínania performance a architektúry. Výstup bol vystavaný zo všetkých zložiek môjho výskumu, ako z môjho osobného performatívneho skúmania prostredia, sociálnej plastiky realizovanej pomocou kurzov zameraných na psychosomatickú percepciu priestoru a priestorových pohybových partitúr. Takže na začiatku prebehol workshop, ktorý predchádzal samotnej dlhotrvajúcej kolektívnej performance. Počas neho účastníci získali zručnosti a nástroje na performatívnu percepciu priestoru.
Finálna forma bola zvolená v podobe živej udalosti ako kolektívna dlhotrvajúca štvorhodinová performance. Počas nej účastníci preskúmavali rôzne stupne prítomnosti a pracovali s bezprostrednou životnou skúsenosťou, daným svetom a jeho kvalitami. Bola to snaha odkomunikovať nadobudnutý znalostný repertoár získaný počas výskumného obdobia. Vzhľadom na moje zameranie a spôsob tvorby výstup mal improvizovanú podobu a samotný priebeh bol neustále aktualizovaný zo zásobárne externých impulzov. Pracovným nástrojom tu bola intuícia v kontexte okamžitých vstupov a podnetov, či z nej vyvstávajúca imaginácia. Vzhľadom na charakter práce a skutočnosť, že výstup mal pozostávať z iniciačných podnetov a len načrtnutých trajektórií, priebeh a finálny výstup boli postupné a nevypočítateľné.
Venujete sa v súčasnosti aj architektúre, ktorú ste pôvodne vyštudovali? Akým projektom sa venujete?
Sú dve roviny „architektúry“, ktorej sa venujem. Jedna je o hľadaní a nastavení nových prístupov a parametrov v tejto disciplíne. Tu objavujem neprítomnú mýtickú krajinu pomocou ritualizovaného správania, kedy vytváram pojem „urbánny šaman“. Pomocou princípov Posthumánnej politiky preskúmavam temné miesta (dark spaces) – vymykajúce sa kontrole (v koncepcii posthumánneho urbanizmu Debry Benity Shaw). Expanzia môjho tela pomocou internetu mi poskytuje nástroje živého zdieľania. Chceme zdieľať naše rozdielne driftovanie mestom, pomocou ktorého budeme hľadať posvätné miesta ležiace mimo racionalizovaný po(nad)hľad. K tomu v duchu nového animizmu vytváram aliancie s humánnymi a non-humánnymi kreatúrami obývajúcimi mesto (od holubov po E.Coli). Pri tom používam svoje telo nekorektne, tak aby nezapadalo do predstavy, ako sa majú telá v meste správať. Chcem narúšať tieto urbánne kódy pomocou performance. Performer sa vymyká predstave kontrolovaného tela svojím „škaredým“ správaním.
Druhou rovinou je tvarovanie spoločnej sociálnej architektúry, kedy pomocou psychosomatických workshopov zdieľam svoj znalostný repertoár s verejnosťou a tak pozmeňujem pohľad a prístup na zdieľaný budovaný priestor. Je to snaha o zjemňovanie spoločnosti.
Ako trávite voľný čas? Aké máte záľuby?
Umenie je mojou záľubou, no rovnako mi zaberá aj väčšinu voľného času. Premýšľam, vytváram a žijem s ním neustále, pretože je pre mňa formou prežitia. Každú svoju aktivitu, ktorú vykonávam, vnímam ako zdroj podnetov a inšpirácií, z ktorých čerpám. V tomto duchu môžeme vidieť aj napríklad tréningy čínskeho Wing Tsun Kung Fu, ktorému sa venujem niekoľko rokov. Je to zdroj, ktorý využívam pri svojich performance, v uvažovaní o tele a pohybe, o pozornosti a momente. Žiadané naladenie sa na: tu a teraz, počas performance je totožné s koncertovanou pozornosťou pri boji, kedy všetky zmysly fungujú na maximum.
Na čom momentálne pracujete? Aké plány máte do budúcnosti?
Naďalej sa venujem hľadaniu spojitosti medzi performance a architektúrou. Ako sa dá pracovať s architektúrou performatívnym prístupom. Či takýto prístup vie priniesť nové postupy, stratégie, alebo úplnú zmenu chápania priestoru ako reprezentácie vzťahov. Snažím sa popritom vychádzať z objektovo-orientovanej ontológie, filozofického smeru v rámci Špekulatívneho realizmu, ako aj z Posthumanizmu a momentálne pri hľadaní vedomia prostredia z nového animizmu.
Mojou snahou je zmena pohľadu na štandardnú vzťahovú rovnicu smerujúcu od subjektu k objektu. Otáčam ju a nechávam objekt vplývať na človeka, kde on už nie je „merítkom“ všetkých vecí. Vyjadruje sa tu zámer objektu a jeho schopnosť animovať človeka. Architektúra tiež animuje ľudí, uvádza nás do pohybu, ohýba naše trajektórie. Isté formy, ako napríklad posvätné miesta, obsahujúce silný magický aspekt, priťahujú, rozhýbavajú ľudí. Žiadajú si obetu, zariekavanie, putovanie. Filozof Steven Shaviro hovorí, že realita je podivnejšia, než si vôbec dokážeme predstaviť. Veci sa nikdy reálne neprispôsobia naším predstavám, ktoré o nich máme. Svet nezodpovedá nášmu kognitívnemu uvažovaniu nad ním.
Viktor Fuček (1977, Komárno)
je slovenský konceptuálny umelec, perfomer, maliar a architekt.
Vyštudoval architektúru na STU v Bratislave a neskôr študoval konceptuálne umenie na Akadémii výtvarných umění v Prahe. Absolvoval študijné pobyty v Austrálii, na bratislavskej VŠVU a na Die Angewandte vo Viedni.
V roku 2022 ukončil doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre intermédií a digitálnych médií pod vedením doc. Miroslava Nicza, akad. mal., kde momentálne pôsobí ako odborný asistent. Taktiež je výskumným pracovníkom na die Angewandte vo Viedni a spolupracovníkom Public Space Lab v Prahe.
Na konte má niekoľko performance, ako aj kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Portugalsku, USA, Austrálii, Hong Kongu, Číne a Taiwane.
Zúčastnil sa rezidenčných pobytov nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, USA, Južnej Kórei, Číne a Taiwane.
Bol finalistom viacerých významných súťaží doma i v zahraničí. V roku 2015 bol finalistom Ceny Oskára Čepana a v roku 2018 finalistom Nadácie NOVUM.
Intermediálny umelec Viktor Fuček sa dlhodobo venuje nielen individuálnej, ale aj skupinovej performance, a to v spolupráci s inými umelcami, či dobrovoľnými participantmi. K jeho najčastejším kreáciám patria intervencie do verejného priestoru, kde nosným výrazovým prostriedkom ostáva vlastné telo a jeho súčinnosť s okolitým priestorom, najmä netradičné elementárne pohybové úkony a telové rituály, tematizácia času vyčleneného z časového toku, výskum priestorových súvislostí v súčinnosti s architektúrou a mestským environmentom, ako psycho-geografický výskum.
Na druhej strane sú to potom interiérové performance, ktoré kombinuje s maliarskou tvorbou, alebo využíva manipuláciu s rôznymi materiálmi, ako sú látky, či rozličné predmety vo funkcii akýchsi obradných rekvizít. Jeho scenáre majú zvyčajne otvorenú podobu, kalkulujú so súčinnosťou náhody a vyznačujú sa rešpektom voči improvizácii. Jeho komunikácia s divákom je veľmi subtílna, ale má bohatú výrazovú škálu. Obsahovo odkazuje rovnako na tradičné esenciálne otázky spojené s ľudskou existenciou, ako aj na dobovo aktuálne spoločenské významy.
Viktor Fuček v súčasnosti žije a pracuje v Bratislave.
