Kristína Vacek a obraz dnešnej ženy

Hoci v detstve o umení neuvažovala, nakoniec dala voľný priebeh svojmu talentu, na ktorom začala pracovať. Kristína Vacek v rozhovore porozpráva o svojich umeleckých začiatkoch, predstaví svoju umeleckú tvorbu, v ktorej sa zaoberá témami dnešnej spoločnosti prostredníctvom očami mladej ženy. Ďalej v rozhovore prezradí čo-to o svojom živote, ale aj o plánoch do budúcna.

Kristína Vacek v ateliéri
Kristína Vacek v ateliéri, 2022 (foto: František Vacek)

Momentálne si študentkou magisterského stupňa na Akadémii umení v Banskej Bystrici v STARTUP ateliéri, kde študuješ maľbu. Kedy si prišla na to, že máš na výtvarné umenie talent?

Ako to už býva zvykom, s umením som začala v detstve. Ako dieťa som neustále kreslila, maľovala a tvorila. Nikdy som nechodila do ZUŠ-ky, pretože som snívala o povolaní lekárky. Kreslenie/maľovanie bolo iba moje hobby. Dospelí okolo mňa mi ustavične hovorili, že mám talent, že zo mňa bude umelkyňa. Ktosi mi raz povedal: „Talent je záujem.“ Spätne môžem zhodnotiť, že v tomto detskom veku to tak skutočne je. Deti sa vo svojom výtvarnom prejave všeobecne veľmi neodlišujú. Sú však deti, ktoré tá výtvarná zaujíma o niečo viac. Tým pádom jej venujú viac času a zlepšujú sa. Toto bol aj môj prípad. V 9. triede som si uvedomila, že svoj talent chcem rozvíjať vedome a následne ho prípadne využiť vo svojom budúcom profesionálnom živote.

Svoj talent si teda začala rozvíjať na strednej škole. Aké bolo tvoje stredoškolské štúdium?

Prihlášku som si podala na Strednú umeleckú školu v Trenčíne, odbor odevný dizajn. Bola to jediná škola, na ktorú som sa vtedy hlásila, pretože som si nevedela predstaviť študovať niečo iné. Po roku som však odevný dizajn vymenila za propagačné výtvarníctvo. Začala som odznova. Vtedy som sa bála, že stratím rok života. Keby som bola bývala vedela, čo ma ešte čaká…

Takže som opäť bola prváčka. Predmet výtvarná príprava tam viedol maliar Pavol Stručka. Učil mňa a moje spolužiačky základy práce s farbou, bodom, líniou, škvrnou. Poznatky sme následne aplikovali pri kreslení a maľovaní zátiší. Stručka nám stále nosil nejaké knihy, ukazoval v nich rôznych umelcov. Hoci to bol skôr introvertný typ, napriek tomu zanechal v mojom živote veľkú stopu. Pamätám si, ako nám hovorieval, že umenie je rehoľa. Vtedy som sa na tom smiala, dnes však rozumiem ako to myslel. Avšak keďže som študovala odbor propagačné výtvarníctvo, maľbe sme sa venovali iba okrajovo počas jedného polroka v prvom ročníku. Stručka po nejakom čase školu opustil a neskôr toto štúdium smerovalo skôr k dizajnu. Po skončení prvého ročníka až po maturity som nemaľovala.

Ako si sa teda dostala k maľbe?

Vo 4. ročníku sme si mali vybrať zo spektra výstupov pre naše praktické maturity. Ja som sa vtedy rozhodla pre maľbu. Učiteľ, ktorý vtedy viedol umeleckú prax ma od toho odhováral. Ja som však bola rozhodnutá. Chcela som všetkým, a predovšetkým sebe ukázať, že na to mám. Namaľovala som 4 obrazy, vďaka ktorým som získala školskú cenu za najlepšiu maturitnú prácu v odbore. Po strednej som však akosi zanevrela na umenie. Mala som pocit, že po tých rokoch toho bolo na mňa veľa a umením som sa presýtila.

Avšak po strednej škole si hneď neštudovala maľbu…

Po strednej škole som sa prihlásila na učiteľstvo. Už po pár týždňoch vysokoškolského štúdia mi však bolo jasné, že to bolo zlé rozhodnutie. Veľmi som sa trápila, pretože som opäť nenašla zmysel v tom, čo som si vybrala. Duchom som bola viac pri umení ako v škole.

Opäť som začala vo veľkom tvoriť. Hneď, ako to bolo možné, podala som si prihlášku na Akadémiu umení. Povedala si, že buď ma vezmú, alebo pôjdem do práce, no ak budem pokračovať na pedagogickej fakulte, tak sa zbláznim. Vzali ma. Teraz som na škole šiesty a zároveň posledný rok. Moja cesta za umením bola pomerne komplikovaná, ale súčasne som vďaka nej nadobudla mnoho skúseností a priateľstiev.

Tvoju tvorbu charakterizuje zväčša figurálna maľba, kde sa zaoberáš svojou vlastnou identitou – teda riešiš aktuálne dianie v spoločnosti z pohľadu mladej ženy. Tým pádom možno tvoju tvorbu rozdeliť do viacerých sérií. Začnem od tých najstarších. V sérii obrazov s názvom Interiér exteriér znázorňuješ deti, ktoré sú zasadené v priestore ťažko identifikujúcom, či sa jedná o interiér, alebo exteriér. O čom tieto diela hovoria?

Séria vznikla v letnom semestri v druhom ročníku. Bola to moja prvá maliarska skúsenosť s veľkým formátom. V obrazoch sa vraciam k svojmu detstvu. Zobrazujem v nich seba a svojich súrodencov, pričom nás zachytávam pri aktivitách, či malých detských radostiach, ktoré sa takmer vždy odohrávali vonku. Ku šťastiu mi stačil kopec, mokrá tráva a nekonečné naháňačky, či čľapkanie sa v horskom potoku. Pri návrate k spomienkam som prehodnocovala spôsob, akým vediem svoj život dnes. Uvedomila som si, že takmer všetok svoj čas trávim práve v interiéroch, v prostredí umelých svetiel a chladných múrov. Z toho vyplynula jednoduchá myšlienka, kedy som začala v skiciach vytvárať akési dvojexpozície. Tie sa skladali zo špecifickej architektúry, ktorou bývam v súčasnosti obklopená, a spomienok na detstvo vychádzajúcich z archívnych fotografických záznamov.  Zo skíc boli následne vytvorené obrazy.

Sériu malieb Ticho zas charakterizujú vyobrazenia ženy vo vode. Čo tieto maľby symbolizujú?

Ide o autoportréty, pričom v sebe nesú dve roviny. V tom roku, keď vznikli, som zažila, aký je to pocit topiť sa. Na dovolenke som pod morskou hladinou robila somariny, až som stratila orientáciu a nevedela som sa vynoriť. Zachvátila ma panika, začala som sa naozaj topiť. Z vody nad hladinu ma musel vytiahnuť môj vtedajší priateľ, dnes už manžel. Druhá rovina vychádzala z vtedajšieho citového rozpoloženia v akom som sa nachádzala. Prežívala som veľkú osobnú krízu a pocity s tým spojené mi prišli veľmi podobné tým, ktoré som prežívala vtedy, keď som sa topila.

Maľba
Kristína Vacek: Bez názvu, 2018, olej na plátne, 160 x 130 cm zo série Ticho (foto: archív Kristína Vacek)

Pre cyklus Mladosť sú typické mizivé čiernobiele výjavy detí znázornené samostatne, alebo v kombinácii s farebnou maľbou. Jedná sa v týchto maľbách o znázornenie tvojich vlastných spomienok na detstvo? Ak áno, sú to konkrétne spomienky, alebo ide len o zobrazenie všeobecnej nostalgie za časom tvojej mladosti?

V sérii mladosť vychádzam opäť zo spomienok. Nie však zo svojich vlastných, ale zo spomienok mojej mamy. Porovnávam to, aký bol jej život, keď mala toľko rokov čo ja s tým, aký je môj život dnes. Keď som maľovala tieto obrazy, tak som mala 24 rokov a bola som bezstarostná mladá baba, študentka na počiatku dospelého života. Moja mama v tom istom veku mala 4 deti. Denne riešila ich výchovu, či existenčné problémy.

Obraz „No Pressure“ kombinuje tieto dve situácie. Je na ňom moja mama, ktorá sa stará o dieťaťa, zatiaľ čo si ja s kamoškou lakujeme nechty pri slnení. Zámerne som kombinovala dva maliarske prístupy v jednom obraze. Mama je maľovaná tušom. Jej postava je menej jasná, rozplýva sa pred očami. Opäť v tom vnímam viac rovín. Je to takmer zabudnutá spomienka, ale zároveň je to rozplynutá mladosť mojej mamy. Tretia rovina je neaktuálnosť podobnej situácie v súčasnosti. Je menej pravdepodobné, že sa mladé ženy v súčasnosti vydávajú a zakladajú si rodiny hneď na začiatku svojej dospelosti.

Moja figúra s okolím sú namaľované výraznými teplými farbami, aby som umocnila pozitívne pocity pohody a slobody. Zamýšľam sa tak nad postavením a úlohami mladej ženy dnes a v minulosti. Porovnávam dve skutočnosti. Skúmam, či majú niečo spoločné, či sa niečo zmenilo, alebo či v nás pretrvávajú očakávania voči úlohám mladých žien.

No Pressure, maľba
Kristína Vacek: „No Pressure“, 2019, olej, akvarel a tuš na plátne, 130 x 140 cm, zo série Mladosť (foto: archív Kristína Vacek)

V sériách Prerod a Manželka zobrazuješ rovnakú ženu. Koho zobrazujú?

Tieto série plynule nadväzujú na myšlienky, ktoré som si nastolila pri obrazoch v sérii Mladosť. Rozvíjam úlohy a postavenie mladých žien v spoločnosti, ako ich vnímame, čo od nich očakávame. Vychádzala som z vlastných skúseností, ktoré som nadobudla po tom, ako som sa vydala. Stretla som sa s otázkami typu: Budeš ešte chodiť do školy, keď si už vydatá?, Ako sa staráš o domácnosť a o svojho novomanžela?, Ako a koľko upratuješ?, a mnoho podobných otázok. Môjho manžela sa nikto nič podobné nepýtal. Dostala som pocit, akoby mi po svadbe mal skončiť všetok život, lebo by som sa mala starať len o domácnosť. V dnešnej dobe mi to prišlo absurdné. Tak som sa od týchto zaužívaných stereotypov snažila oslobodiť mentálne, ale aj maliarsky.

V sérii Prerod je žena spojená s prírodou symbolicky cez veniec a čepčenie, ktoré môže odkazovať aj na ľudovú tradíciu, kým v dielach z cyklu Manželka je už žena plne obklopená rastlinami, nachádza sa v záhradách. Čo symbolizuje zobrazenie rastlín v spojení so ženou?

Vychádzam z ľudovej tradície čepčenia. Veniec na hlave je v podstate symbolom panenstva, ale i dievčenskej voľnosti. Keď ma na svadbe čepčili kamošky, tak mi spievali, že mi do ručníčka viažu moju slobodu a ja ju viac nerozviažem. V kontexte otázok a poznámok, ktoré som dostávala po svadbe, som si uvedomila, že toto čepčenie je taká rituálna premena z mladého dievčaťa na žienku domácu.

Začala som vytvárať akési časové obrazy. Ako správna žienka domáca som teda maľovala iba v tom čase, kým mi zovrela voda v kanvici, kým mi vykyslo cesto, kým mi oprala práčka, kým sa vypla umývačka riadu…

V obrazoch manželky som sa chcela oslobodiť od rodových stereotypov, ktoré vychádzajú z našej kultúry, či histórie a pretrvávajú dodnes. Chcela som sa v obrazoch navrátiť k tej dievčenskej voľnosti a k prirodzenému vzťahu, bez zaužívaných skostnatených noriem. Figúry som už nemaľovala len s venčekom na hlave, ale nechávala som ich prírodou úplne pohltiť, rozplynúť sa v nej.

Kristína Vacek Manželka, séria maľby
Séria malieb Manželka, 2020, akryl na plátne (foto: archív Kristína Vacek)

Následne sa zas vraciaš k téme spomienok v sérii Vízia, ktorú si tentoraz poňala inak, ako napr. v Mladosti. Ako?

V tomto prípade idem viac po emócii, na ktorú spomínam. Obrazy vznikli v čase pandémie, kedy som bola veľa zatvorená doma. Tieto chvíle izolácie boli pre mňa osobne pomerne náročné. Začala som sa opäť utiekať do spomienok, pričom som si uvedomovala dávku spomienkového optimizmu. V sérii sa zameriavam na túto idealizáciu minulých okamihov. Skúmala som subjektivitu prežívania, pričom som vytvorila určitý príbeh, ktorý odzrkadľuje zmenu nálady a atmosféry tak, ako v osobnom živote, tak aj v spoločenskom kontexte.

Ako študentku a umelkyňu ťa zachytila i pandémia, ktorá súvisela s izoláciou pretrvávajúcou takmer dva roky. Ako si toto obdobie vnímala?

Na počiatku pandémie som paradoxne mala pocit akejsi úľavy. Práve som bola po štátniciach a rozpracovávala som bakalársku prácu, keď zrazu všetko zastalo. Bol to zvláštny pocit, ale príjemný. Keď nám zavreli školu, myslela som že to bude na pár týždňov, potom sa všetko vráti do normálu. Veľmi som sa mýlila. Prvotné príjemné pocity opadli veľmi rýchlo. Vystriedala ich frustrácia, osamelosť, opustenie, ale aj nuda. Vznikli tak obrazy zo série Vision, ktoré postupovali od pozitívnych emócií, k tým náročnejším. Následne v cykle Inside Out došlo u mňa k akémusi zmiereniu sa s osamelosťou. Uchyľujem sa viac do svojho vnútra, vraciam sa k sebe, k meditácii, alebo modlitbe. Vzniknuté obrazy sa stali spomienkami na budúcnosť.

Kristína Vacek, V sieti, séria Inside Out, maľba
V sieti, 2021, akryl a olej na plátne, 160 x 160 cm, zo série Inside Out (foto: archív Kristína Vacek)

Aktuálne sa v tvorbe zaoberáš témou spirituality. Venuješ sa problematike katolíckeho náboženstva a cirkvi v súčasnom prostredí Slovenka. Keďže pre tvoje diela je charakteristické, že sú výpoveďou prežitého a nekritizujú spoločnosť ani dobu, ako si poňala tému, ktorú aktuálne spracovávaš?

V teoretickej rovine som sa snažila na danú problematiku pozerať z rôznych uhlov pohľadu. Nájsť akési spoločné zázemie. Uvedomujem si však problémy v tomto kontexte, napríklad v súčasnej slovenskej politike. Ľudia často náboženstvo a Boha využívajú na manipuláciu, presadzovanie vlastných záujmov.

Pokiaľ ide o moje osobné vnímanie, tak tu vzniká určitý paradox, ktorý je reflexiou paradoxu osobného. Kresťanská výchova ma formovala. Doteraz ovplyvňuje spôsob, akým sa pozerám na svet. Takáto výchova mi dala mnoho pozitívnych skúseností, nástrojov do života. Vďaka nej som mohla spoznať mnoho ľudí, vrátane môjho manžela a zažiť pocity blízkosti k Bohu. Viera ma naučila odpúšťať, zmieriť sa s ľuďmi. Naučila som sa nikdy nestrácať nádej, ako i za ťažkými situáciami hľadať pozitívne dopady.

Zároveň ma však výchova a kresťanské prostredie mnohokrát zranili. Nikdy však nie Boh, ale ľudia samotní, svojimi slovami a skutkami. Dnes sa pohybujem skôr v liberálnom prostredí, takže musím opätovne prehodnocovať zaužívané normy a pohľady. Vracať sa k zraneniam, rôznym postojom a predsudkom, ktoré ovplyvňovali môj pohľad na svet. Zisťujem, že napriek mentálnym väzeniam, ktoré som v náboženskom živote nadobudla, som stále mala možnosť cítiť Božiu blízkosť.

Rozhodla som sa nenechať pohltiť negatívnymi skúsenosťami. Budovaním osobnej viery od základov – neustálym prehodnocovaním a prácou na sebe. Postupne otváram okná na mojich vnútorných múroch, viac sa približujem k sebe. Toto sa snažím vyjadriť aj v mojich maľbách.

Tvoje obrazy pôsobia jemnocitným dojmom požitím lazúrnej maľby. Z rozmanitej farebnosti cítiť priam istú hravosť a veselosť. Na základ čoho volíš farebnosť svojich obrazov?

V technickom smere nerada používam čiernu. Mám pocit, že farby špiní. K pestrejšej farebnosti som sa dostala cez výskum rôznych typov svetiel, ktorými sme obklopení. Farebnosť je však v mojom prípade často veľmi intuitívna záležitosť. Prirodzene vychádzam z vlastného vnútorného prežívania. V živote sa snažím mať optimistický pohľad na svet, smiať sa, nebrať sa príliš vážne. Nie je to vždy ľahké, ale skutočne sa snažím. To sa potom paralelne pretavuje aj v mojich dielach. V sérii Ticho som sa viac zamerala na tie negatívne pocity a tie ma vtedy úplne pohltili. Nebolo to príjemné obdobie. Dnes síce negatívne emócie neprehliadam, ale snažím sa vnímať aj to dobré, čo z toho môže vzísť.

Čo pre teba znamená maľba? Aké pocity pri nej zažívaš?

Maľby sú metaforami komponovanými na plátnach farbami, v ktorých nechávam rozplynúť vlastné ja. Samotný proces maľby má meditatívny účinok. Počas neho nechávam voľne plynúť svoje myšlienky. Nekontrolujem ich. Často ani neviem nad čím premýšľam. Domnievam sa, že toto sú práve tie najčistejšie myšlienky, ktoré mám, hoci nedávajú mnohokrát zmysel. Čaro je skryté v tom, že sú oslobodené od mojej vlastnej mentálnej kontroly nad nimi, pretože v tej chvíli kontrolujem štetec na plátne. Sú oslobodené od všetkých zlých aj dobrých návykov a poznatkov. Vtedy jestvuje len čisté ja, ktoré často sama neviem uchopiť, no viem, že tam je.

Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou v maľbe? Ak áno, koho a prečo?

Moje umelecké vzory sa neustále menia. Vždy ma nadchne niekto iný. Ale môžem spomenúť niekoľko mojich dlhodobo obľúbených autorov.

Tak napríklad pri Marlene Dumas obdivujem, ako dokáže podať témy, ktoré spracováva, pričom využíva figúry. Spôsob, akým ich zobrazuje, je viac o emócii, než o zobrazení človeka ako takého. Samozrejme, aj po technologickej stránke sa mi veľmi páči jej práca – s farbou, s jej hmotou, avšak najmä pre energiu, ktorú cítiť z jej obrazov. V obrazoch kombinuje abstrakciu a figuráciu. Páči sa mi, ako obrazy v sebe nesú isté tajomno, no zároveň v nich cítiť dávku erotiky.

Ďalej Alexander Tinei, najmä pre jeho spirituálnu filozofiu.

Aktuálne ma však veľmi oslovuje Miriam Cahn, ktorej prácu som mala možnosť vidieť nedávno v Albertine vo Viedni.

Čomu sa okrem maľby venuješ v súkromí? Aké sú tvoje záľuby?

V tejto chvíli sa venujem najmä diplomovej práci a štátnicovým otázkam.

Avšak keď si skutočne odmyslím školu a umenie, tak rada športujem. Aktuálne chodím s kamoškou na jumping. Baví ma, keď môžem vnímať vlastnú silu. Niekedy mám pocit, že do tej trampolíny vydupávam všetky emócie. Keď ich je veľa, vytvárajú hrozný tlak, no pri jumpingu sa toho tlaku zbavujem. Okrem toho by som povedala, že je to taká klasika: bicykel, korčule, v zime snowboard.

Rada čítam. Momentálne mám rozčítanú knihu Bílá voda od Kateřiny Tučkovej. Keďže však finišujem školu, nemám moc kedy ju dočítať, obzvlášť, keď vezmem do úvahy jej hrúbku.

A otázka na záver. Keďže si v poslednom ročníku magisterského štúdia, už vieš, čo budeš robiť po škole? Aké máš plány?

Obľúbená otázka, všetkých okolo mňa 😀 . Najprv musím dokončiť štúdium. Potom mám v pláne dočítať knihu Bíla Voda. A potom sa nechajte prekvapiť 🙂

Kristína Vacek

Kristína Vacek (1995, Martin)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

V roku 2020 ukončila bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v STARTUP ateliéri u doc. Mgr. art. Jána Triašku, ArtD..

Na konte má niekoľko kolektívnych výstav v slovenských mestách ako Banská Bystrica, Bratislava, Moravany nad Váhom, či Brezno.

Kristína Vacek vo svojej tvorbe skúma svoju vlastnú identitu prostredníctvom pohľadu mladej ženy, ktorý je konfrontovaný s osobnou a rodinnou pamäťou, či aktuálnym dianím v spoločnosti. V maliarskych cykloch sa venuje témam ako vlastná identita, osobná pamäť a jej subjektivita, spiritualita, manželstvo, priateľstvo, vzťahy, či problematika rodu. V prácach vychádza z vlastných skúseností. Primárne sa Kristína Vacek venuje médiu maľby.

V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa Ateliéru STARTUP u doc. Mgr. art. Jána Triašku, ArtD. na AU v Banskej Bystrici.

Žije a tvorí v Martine.

Bez názvu, 2018, olej na plátne, 200 x 140 cm, zo série Interiér exteriér (foto: archív Kristína Vacek)

Obrázok 1 z 26

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top