Kristína Záhorová a jej alchymistické akvarely

K umeniu mala blízko už od detstva. Rovnako ako k rastlinám, či bylinárstvu, ktoré podedila po starej mame. V rozhovore Kristína Záhorová predstaví svoju tvorbu, ale i prezradí, ako vznikajú jej maľby, či samotné prírodné pigmenty, ktoré ručne vyrába, no porozpráva i o svojich začiatkoch, či plánoch do budúcna.

Kristína Záhorová
Z priebehu fotenia bakalárskej práce Herbár imaginácií, 2020 (foto: Miroslav Rambousek)

V tvorbe riešiš vzťah medzi prírodnou krajinou a ľudskou podstatou. Reflektuješ vnemy a pocity nadobudnuté v krajine, ku ktorým sa následne vraciaš ako k imaginárnym krajinám, ktorých vizuálna forma pramení z tvojho osobného vnútra. Ako si sa dostala k tejto téme?

Téma, o ktorej hovoríš, vznikla ako bakalárska práca pod názvom Herbár imaginácií. Bola vlastne témou, v ktorej som sa objavila, teda moje puto k prírode. Zo začiatku som vedela, že chcem venovať čo najväčšiu pozornosť prírodnému prostrediu a hľadala som cesty, ako to prepojiť s mojou „bylinkovou vášňou“. Tejto hlavnej téme predchádzala výroba svojich vlastných herbárov, do ktorých som vkladala skice a rastliny, čo som sa snažila následne dostať aj do maľby. Neskôr som prišla na to, ako to urobiť. Vytvárala som vlastné farby a pigmenty z rastlín. Téma Herbár imaginácií sa tak stala ťažiskom pre všetky ostatné témy (práve kvôli používaniu rastlinných pigmentov, tzv. prírodných tušov), ktoré sa z nej vyvinuli a tvoria jej prirodzené pokračovanie.

Čím ťa vlastne oslovila téma rastlín, že si sa ňou rozhodla zaoberať?

K tejto téme som sa v podstate dostala počas študijného pobytu v Španielsku, kam sme išli spolu s kamarátkou a spolužiačkou Katarínou Magdiakovou. Pred domom, v ktorom sme bývali, rástlo množstvo zaujímavých kvetov, čo ma hneď zaujalo. V momente som potrebovala vedieť ich názvy a použitie v ľudovom liečiteľstve. Jednou z týchto rastlín bol rumanovec farbiarsky, žltý kvet, ktorý na papieri zanechával veľmi zaujímavú stopu. Neskôr som ho skúsila uvariť a vzniklo z neho sýtožlté farbivo. Následne som začala vyhľadávať ďalšie bohato sfarbené rastliny aj v domácom prostredí. Tak nejak to následne celé vzniklo.

Keď už spomíname tvoje štúdium, akým témam si sa počas neho ešte venovala?

Celý prvý stupeň štúdia som strávila v Ateliéri klasických maliarskych disciplín u profesora Ľudovíta Hološku. Tam sme sa venovali prevažne zátišiam, portrétom a figurálnym kompozíciám, ale aj pochopeniu výtvarných smerov, ako napr. pointilizmu, kde sme sa snažili celkovo uchopiť uvažovanie vo farbe.

V treťom ročníku som absolvovala spomínaný študijný pobyt. V prvom semestri štvrtého ročníka sme spolu s Katkou realizovali spoločnú semestrálnu prácu Priateľky z pomarančovníka. Bola to retrospektíva k nášmu spoločnému pobytu v Španielsku, ktorý nás obidve veľmi ovplyvnil. Zamerali sme sa najmä na naše dlhoročné spolužitie počas celého štúdia (priateľky z pomarančovníka sme vlastne my). Realizovali sme spoločnú inštaláciu analógových fotografií a malieb v podobe „nástenky“, ktorú sme si na ubytovaní vytvorili ako myšlienkovú mapu pre tvorbu. Súčasťou inštalácie bol i pracovný stôl. Bola to akoby simulácia našej spoločnej izby. Ďalšou časťou práce bola spoločná maľba, kedy sme si jedna druhej zasahovali do maliarskeho priestoru, presne tak, ako je to v spolužití a v zdieľaní osobných priestorov. Naučili sme sa však, že zasahovať si do maľby je omnoho vážnejší počin, než zdieľať osobný priestor.

V ďalšom semestri som už pracovala na spomínanej bakalárskej práci Herbár imaginácií. Neskôr vznikli témy Krajina tela a Duchom (ne)Prítomná, kedy som začala zobrazovať voľné, anatomicky nepresné ženské torzo, ako formu vlastnej prítomnosti v maľbe. Ďalej vznikli témy Metamorfózy tela, Časozberné telo a aktuálne vzniká diplomová práva pod názvom Materina duša.

Ako si už spomenula, počas vysokoškolského štúdia si absolvovala aj študijný pobyt v Španielsku. Čo ti tento študijný pobyt priniesol do tvojho života a tvorby? Odporúčala by si aj iným študentom vyskúšať si takýto pobyt v zahraničí?

Tento pobyt mi priniesol akési vykročenie z tieňa. Tým, že som si zvykala na nové prostredie, a tak nejak som sa oťukávala, naučila som sa praktické veci. Zdokonalila som sa v španielčine, ktorú som sa pred pobytom učila necelé dva roky. Som vďačná, že som sa vtedy odhodlala niekam ísť. Super je to, že pokiaľ si študent, treba využívať takéto skvelé možnosti, ako odcestovať do zahraničia. Po škole potom prídu iné povinnosti, napríklad strašiak v podobe úradu práce a finančnej zodpovednosti nad sebou samým, takže jednoznačne odporúčam.

Počas pobytu som sa taktiež naučila uplatňovať v tvorbe grafické techniky ako napr. akvatinta (leptanie do medeného/zinkového pliešku) a iné grafické techniky hĺbkotlače. Štúdium na tamojšej univerzite bolo pútavé odlišným rozmanitejším prístupom. Maľbe sme sa venovali rovnako intenzívne ako grafike a kresbe, hoci doma sme sa venovali viac maľbe, ako hlavnému študijnému zameraniu. Taktiež sme toho s Katkou v Španielsku veľa precestovali. Avšak pre mňa bolo najviac fajn, že som tam bola s ňou a nie sama. S mojou introvertnou povahou by to šlo o samote oveľa ťažšie.

Keď sa už vraciame takto retrospektívne do minulosti, tak mi nedá nespomenúť jednu z klasických otázok. Ako si sa vlastne dostala k výtvarnému umeniu?

Asi prvý, kto si všimol, že tvoriť ma baví, bola moja mamina. Keď som mala 7 rokov, prihlásila ma na výtvarnú, kde som chodila 8 rokov. Celú základnú školu som v podstate prekreslila.

Na strednú som sa prihlásila na Školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku (dnes je premenovaná na Školu umeleckého priemyslu v Ružomberku). Pociťovala som to ako nutkanie ísť tam. Iný cieľ som v podstate vtedy nemala, hoci to nebola jediná škola, kde som sa hlásila, ale na talentové skúšky som sa dostavila len do Ružomberka. Tak nejak sa to chcenie venovať sa umeniu so mnou vlieklo od detstva. Moji rodičia ma v tom podporili, aj keď už vtedy bola vo vzduchu otázka: Čo budeš robiť keď skončíš umeleckú školu?

Po ukončení strednej som chcela pokračovať v štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, čo sa mi aj splnilo a som za to veľmi vďačná. Takže toto je moja cesta k umeniu.

Vráťme sa naspäť k tvojej tvorbe, ktorú možno rozdeliť do niekoľkých cyklov, ktoré všetky istým spôsobom súvisia s prírodou a človekom – teda primárnej téme, ktorej sa venuješ. Poďme si postupne rozobrať jednotlivé cykly. Začnem cyklom s názovom Metamorfózy tela, ktorý má pre teba obzvlášť hlboký citový význam. Prečo?

Sériu Metamorfózy tela som pripravovala v prvom semestri prvého ročníka v magisterskom stupni štúdia. Bola to vlastne prvá práca, ktorú som pripravovala po dokončení bakalárskej práce, v ktorej figurovali myšlienky o prírodnej divokosti, človeku a krajine. Tieto myšlienky vo mne rezonovali ešte dlho potom, takže som si ich osvojila a rozvíjala v nasledujúcich cykloch, ktoré som vytvorila. Metamorfózy tela sú špeciálne tým, že v nich nefigurujem sama.

Pri tvorbe mi pomáhal môj priateľ (teraz už budúci manžel), najmä tým, že som ho fotila a on potom fotil mňa, z čoho som v práci vychádzala. Navzájom sme fotili detaily tela jeden druhého. Z týchto detailov som neskôr spravila výber deviatich fotiek. Následne pomocou dvojexpozície som ich prekrývala s fotografiami detailov organických štruktúr z mojich malieb. V práci mi najmä pomohol vyjadriť naše citové väzby a spomínanú prírodnú divokosť. Metamorfózy telá sú vlastne o nás, o našich intímnych zónach a prírode. Moje a priateľove fotografie som ukladala vedľa seba do radov po 3×3 fotiek. Prekryla som ich spomínanou organickou textúrou, ktorou som koláž našich nahých detailov tela zjednotila. Bolo to vlastne také prepojenie nás dvoch v jedno.

Metamorfózy tela
Kristína Záhorová: Metamorfózy tela, 2020, digitálna fotografia, dvojexpozícia (foto: archív Kristína Záhorová)

S ľudským telom, konkrétne s torzom ženského tela, pracuješ i v sériách ako Krajina tela a Duchom (ne)Prítomná. Toto torzo reprezentuje tvoj autoportrét. Aký je rozdiel zobrazenia, príp. myšlienky ženského fragmentu tela v spomenutých sériách?

V obidvoch prácach vyobrazujem anatomicky nepresné ženské torzo ako sprítomnenie seba samej, no samotné témy sú celkom odlišné.

Krajina tela je primárne o splynutí človeka s prírodou, o pominuteľnosti ľudského tela, ktoré vzišlo z prírody a do nej sa aj vracia. Taktiež rieši environmentálny rámec, invazívnu činnosť človeka voči prírode a paradox, že príroda potom človeka prijme s otvoreným náručím, akoby sa nič nedialo – dovolí jeho schránke rozložiť sa na jej povrchu, takže je to i trochu humorné, keď sa na to pozerám s odstupom času.

Duchom (ne)Prítomná je trochu o tápaní, hľadaní seba samej a o tom, že som bola vtedy tak trochu „duchom neprítomná“. Maľby prezentujú moju prítomnosť v rozmazanej, nedefinovanej spomienke a to, ako vedia byť spomienky niekedy prchavé.

Kristína Záhorová: Bez názvu, 2020, prírodný tuš na akvarelovom papieri, 150 x 195 cm, zo série Duchom (ne)Prítomná (foto: archív Kristína Záhorová)

V cykle Časozberné telo sa zaoberáš ešte viac detailmi tela. Avšak zameriavaš sa v ňom na detaily, ktoré sú buď na ľudskom tele patologické, alebo sa objavujú na ňom postupne – starnutím. Kladieš tu dôraz na proces premeny, ktorý je u teba dôležitý nielen tematicky, ale aj technicky, keďže pracuješ s prírodnými pigmentami, ktorých pH-hodnota a vlastnosti sa časom tiež menia. Môžeš popísať, aké zmeny tu zobrazuješ?

To, že prírodné pigmenty sa po čase na papieri zmenia, som prvýkrát zaznamenala, keď som sa po polroku pozrela na svoju bakalárku. Zrazu som mala pocit, že to nie sú moje maľby. Chvíľu som ostala v nemom úžase. Potom som si všimla, že sa to celé udialo mojím pričinením, ale ešte na samom začiatku, keď maľby vznikali. Išlo o spomínanú zmenu hodnôt pH, kedy som na vytvorenie organických štruktúr použila kyselinu citrónovú a jedlú sódu, dve zložky, ktoré tvoria protiklady, čo sa hodnôt pH týka (kyslé a zásadité). Dôvod, že sa maľby zmenili, nebol ten, že by som použila zlé spojivo pre pigment či inak pochybila, ale práve kyselina citrónová a jedlá sóda pôsobili na maľbách aj dlho po zaschnutí, k čomu v podstate dopomohla len bežná vzdušná vlhkosť v izbe, kde boli maľby uskladnené. Takže fakt, že mi bakalárka trochu „ožila“ ma zaskočilo, ale aj milo prekvapilo. A toto „živé“ odvtedy veľmi rada vkladám do všetkých malieb.

Najmä v téme Časozberné telo, kde sú tieto zmeny kľúčové, práve pre zmeny na tele, či už patologické alebo objavujúce sa na tele postupom času.

Kristína Záhorová: Bez názvu, 2021, prírodný tuš na bavlnenom papieri, 160 x 141 cm, zo série Časozberné telo (foto: archív Kristína Záhorová)

Základom tvojej tvorby je samotná tvorba diela, ktorá začína prípravou pigmentov. Môžeš priblížiť proces tvorby pigmentov, ak to nie je tvojim výrobným tajomstvom?

To, čo predchádza príprave pigmentov, ale aj ich samotná príprava a následná maľba, sa pre mňa postupne stalo akýmsi zvykom. Začala som navštevovať tie isté miesta, v tých istých ročných obdobiach, za účelom zberu tých istých rastlín. Teraz, keď sa nad tým zamyslím, príde mi to vtipné. Z dlhodobého hľadiska som si v podstate vytvorila rituál. Môj pomyselný zoznam rastlín, ktoré sú na prípravu „prírodných tušov“ vhodné, sa však pomaly rozširuje. Začínam navštevovať teda aj iné miesta.

Samotný výrobný proces je však veľmi podobný príprave liečivých výluhov bylinkárok. Najdôležitejší je v tomto procese mažiar, sitko, hrniec, voda, no najmä samotná rastlina. Niektoré rastliny je potrebné variť, iné len rozomlieť, či scediť ich šťavu a zmiešať so spojivom, najlepšie s arabskou gumou. Nejde o univerzálny proces, ktorý sa dá uplatniť na všetky druhy, takže sa nedá povedať, že by to bolo výrobné tajomstvo. Napríklad bobule vtáčieho zobu sú veľmi silno pigmentované, zanechajú škvrny úplne všade. Pokiaľ sú čerstvé, veľmi jednoducho sa dajú rozomlieť s vodou a spojivom, následne sa to len scedí. Ale keď spracúvam kvety fialiek, je to o niečo iné. Je potrebné väčšie množstvo, ktoré musím mierne povariť. Celkovo to však vnímam ako celistvý dej – od zberu rastlín, cez výrobu tušov, až po maľbu, lebo fakt, že musím nazbierať strašné množstvo fialiek, aby som z nich dostala farbivo, ovplyvňuje moje zaobchádzanie s nimi o to citlivejšie, najmä počas maľby.

Rastliny, z ktorých čerpáš pigmenty, zbieraš na známych miestach v prírode, ktoré sú ti blízke. Kam chodievaš zbierať rastlinky? Alebo ak potrebuješ nejakú farbu, ktorú len tak ľahko nemôžeš nájsť v prírode, čím ju pri maľbe nahradzuješ? Pestuješ si prípadne nejaké rastliny kvôli špeciálnemu pigmentu, ktorý sa len tak voľne v prírode nenachádza, či sa ti doposiaľ vždy podarilo nájsť to, čo si potrebovala?

Rastliny chodím zbierať na rôzne miesta. Kde ich zbadám, tam idem. No asi najčastejšie na lúke povyše domu, alebo v lese. Žijem v Dolnom Kubíne, ktorý je lúkami a kopcami obklopený, čo je pre môj malý výskum veľmi výhodné. No zbieranie rastlín na pigmenty často prepájam so zbieraním byliniek na čaj, ktoré som bola zbierať aj teraz nedávno, začiatkom mája.

S priateľom sme sa ale tentokrát rozhodli prebádať celkom iné miesto – zarastenú a spustnutú záhradkársku oblasť neďaleko nášho bydliska, kde už desaťročia nik nechodil. To miesto bolo naozaj zaujímavé. Pôsobilo tak, akoby sme boli prví, ktorí ho po toľkom čase navštívili. Vtedy som vedela, že to miesto budem navštevovať častejšie. Zmocnila sa ma akási zvedavosť. Vidieť ho v inom ročnom období, vnímať jeho premeny. Postupne rozpadávajúci sa plot obrastený machom, staré hrdzavé nádrže na vodu, divoko rastúci jablkový sad, stále vytrvalo kvitnúce narcisy, ktoré tam kedysi niekto zasadil a popri tom všetkom spopod trávy predierajúce sa rastliny, ktoré v predtým obhospodarovanom záhradkárskom priestore nemali žiadne miesto.

Stará záhradkárska osada, kam chodí umelkyňa Kristína Záhorová zbierať rastliny a bylinky na výrobu prírodných tušov a pigmentov. (foto: archív Kristína Záhorová)

Rastliny sa v mojej práci nedajú nahradiť. V podstate som to ani len neskúšala, ani by som nevedela, čím ich nahradiť. No nepotrebujem mať poruke každý odtieň farby. Skôr vkladám dôveru do jedinečnosti každej jednej z nich. Vnímam ich ako kompletné, dokonalé.

Niektoré rastliny som si predsa len začala pestovať. Jednou z nich je ľubovník bodkovaný, ktorý pri rozdrvení jeho žltých kvetov zanechá na prstoch fialové škvrny, ale po jeho usušení sa stratí jeho fialové farbivo. Takže ho používam len veľmi zriedka, v období keď kvitne na svätého Jána, kedy má táto tzv. svätojánska bylina „magickú moc“.

Ďalšie tvoje umelecké cykly súvisia priamo s prírodou, rastlinami, ich detailmi a pigmentami. V Herbári imaginácií si sa zamerala na informácie a poznatky o liečivých rastlinách. Aké rastliny si v tvorbe použila a ako si poznatky o nich zhmotnila na papier?

Herbár imaginácií je metafora, taká hra s názvom, kedy som vytvorila 10 väčších formátov abstraktných malieb. Každá z nich niesla názov rastliny, alebo viacerých rastlín, z ktorých bola pripravená. Takže sa dá povedať, že význam slova herbár je prítomný práve tu. Avšak liečivú stránku rastlín som neriešila. Vychádzala som tu z porovnania klasického herbáru a toho môjho Herbáru imaginácií. Bežné herbáre zbierajú informácie o liečivých druhoch rastlín, ale Herbár imaginácií zaznamenáva myšlienky, predstavy a imaginácie nazbierané v prírode a tými sú vlastne abstraktné maľby, ktoré som ako inšpiráciu prírodným prostredím, drobností a pohľadov vytvorila.Táto séria je špeciálna práve tým, že som sa vtedy prvýkrát zamerala na celý postup pri tvorbe, od zberu rastlín, cez tvorbu pigmentov až po samotnú maľbu, kedy vlastne mojou predlohou boli imaginácie a spomienky z pobytu v krajine. Takže som v podstate čerpala zo seba, z krajiny. Celý postup práce má meditatívny a zároveň v maľbe spontánny charakter.

Dielo Hibiscus, Rubia, Indigofera, ktoré sa dostalo na výstavu finálových diel súťaže Maľba roka 2021, je významné tým, že v ňom poukazuješ na svoje korene použitím zdedeného ľanového plátna, ktoré si v tomto prípade použila inak, ako tvoje predošlé generácie. Aká bola reakcia tvojej rodiny, keď si sa plátno rozhodla použiť pre maľbu a nie na tradičnú výbavu?

Plátno bolo dlhé roky v skrini, V podstate sa naň nikto z rodiny nepýtal. Ale myslím si, že stará mama by sa tešila tomu, že sa jej plátno dostalo na Maľbu roka. Bola som v podstate jediná z rodiny, ktorá sa o starý kufor plný plátien rôznych veľkostí zaujímala, takže som si ho zobrala. Povedala som len mame, ktorá ani len netušila, čo by sa dalo s kopou starého plátna robiť. Napokon som ho svojim spôsobom oživila. Plátno sa tak stalo akoby nositeľom histórie mojich ženských predkov.

Kristína Záhorová: Hibiscus, Rubia, Indigofera Maľba roka 2021
Kristína Záhorová: Hibiscus, Rubia, Indigofera, 2021, prírodný pigment na ľanovom plátne, 120 x 141 cm. Obraz sa dostal medzi finálové v súťaži Maľba roka 2021. (foto: archív Kristína Záhorová)

V aktuálnej sérii, na ktorej pracuješ, s názvom Materina duša, prezentuješ vzťah k prírode, ktorý ti bol odovzdaný cez generácie prostredníctvom statusu bylinkárky tvojej starej mamy. Prečo práve Materina duša?

V názve série Materina duša je odkaz na bylinu materinu dúšku. Názov Materina duša symbolizuje princíp matky, niečo rodinné, ženské, materské. V sérii prostredníctvom osobnej pamäte reflektujem status bylinkárky mojej starej mamy a to, aké stopy to vo mne zanechalo. Je to výskum samej seba, hľadanie dôvodu prečo sa venujem rastlinám, prečo sa ich snažím vkladať do malieb. Konkrétna rastlina nehrá až takú veľkú úlohu. Skôr je pre mňa pútavý jej názov, pretože som si z neho odvodila matku ako základ názvu rastliny materina dúška. Byliny majú pútavé ľudové názvy a to ma v tejto sérii najviac fascinuje. Spomeniem iné názvy ako vranie oko (vranovník obyčajný), myší chvost (rebríček obyčajný) a mnoho ďalších. Je to pre mňa až magické, najmä v prepojení so spomienkami z detstva práve na moju starú mamu a bylinársku vášeň, ktorú mi zanechala.

Práve v tejto vznikajúcej práci je prítomné niečo zdedené a pretvorené, ako tomu bolo v maľbe Hibiscus, Rubia, Indigofera, kde využívam staré zdedené plátno. Avšak táto práca, symbolizuje dedenie zvykov, dedenie bylinárstva a pretváranie ho v niečo iné, v maľby. No aby som si to všetko uvedomila, dôvody prečo používam rastlinné pigmenty, musela som ísť hlbšie a prebádať samú seba cez rodinnú históriu.

Diela rastlinných sérií nesú prevažne názvy rôznych rastlín. Pomenovávaš diela podľa použitých pigmentov, alebo vznikajú názvy inak?

Diela pomenovávam podľa použitých pigmentov. Takmer každý jeden obraz nesie názov použitej rastliny. Napríklad v sérii Herbár imaginácií sa nachádzajú diela s názvami: Vtáčí zob, Pŕhľava a Cvikla, Fialka voňavá a mnoho ďalších. Taktiež dielo, ktoré sa dostalo do finále Maľby roka 2021 má v mene latinské názvy použitých rastlín: Hibiscus, Rubia, Indigofera (Ibištek, Marena farbiarska, Indigovník farbiarsky). Je pre mňa dôležité poukazovať na pôvod názvom rastliny. Je to v podstate súčasťou mojej tvorby. Taktiež je to odzrkadlením toho, koľko druhov rastlín som doteraz stihla použiť a prebádať ich vlastnosti.

Pre tvoje diela je charakteristická škvrna. Je táto škvrna náhodná, alebo ju koriguješ v zmysle, že samotný obraz má pripomínať tvarom, detailom, či štruktúrou samotnú rastlinu?

Pri maľbe väčšinou spotrebujem množstvo vody. Prostredníctvom tejto vody, kým papier alebo plátno schne, sa farby na povrchu premiestňujú rôznym smerom. Takže do určitej miery je to náhoda, ako sa to celé vyvinie. To, ako bude obraz vyzerať po zaschnutí, je v podstate prekvapením pre mňa samú. Približnú predstavu však vždy mám, napríklad aký tvar bude mať celok, či sa usilujem o zobrazenie torza, alebo len fluidných, oblých, organických tvarov. No celková štruktúra maľby je pre mňa neznáma, až kým samozrejme nezaschne. Tento proces schnutia malieb vždy rada pozorujem, lebo viem, že keď sa po určitom čase k maľbe vrátim, bude vyzerať zase o trochu inak.

výstava In genere feminino, synagóga Brezno
Fotografia z kolektívnej výstavy IN GENERE FEMININO štvorčlennej skupiny autoriek: Katarína Magdiaková, Kristína Vacek, Barbora Durajová a Kristína Záhorová, 2022, Synagóga Brezno. Na fotografii sú práce Kristíny Záhorovej. (foto: Katarína Magdiaková)

Aký je to pre teba pocit, keď vytváraš dielo od úplného začiatku – od hľadania rastlín, výrobu pigmentov, prípravy podkladu na maľovanie, až po samotný proces maľby?

Je to hlavne veľmi zdĺhavý proces. Preto to musím mať vždy na pamäti, najmä keď ma napríklad tlačia termíny odovzdávania prác 😀 . Ale je to hlavne dôvod, prečo sa mi najlepšie pracuje v lete, kedy si musím spraviť i zásoby na zimu. Rastliny si tak zvyknem nasušiť, alebo zmraziť, najmä keď sa jedná o drobné ovocie, ako je arónia, čučoriedky, či vtáčí zob.

Ako sme spomínali pri tvojej tvorbe, pobyt a vzťah k prírode je pre teba dôležitý, venuješ sa aj bylinárstvu. Aké sú ešte tvoje záľuby?

Čas v prírode je pre mňa veľmi cenný. Takisto potreba pretavovať ho do maľby. Mám rada, keď v mojich záľubách všetko so všetkým súvisí. Maľba, bylinárstvo, zbierka herbárov a záhradkárčenie – toto sú moje vášne. Samozrejme, okrem nich robím rada aj iné veci, ale toto je pre mňa najzaujímavejšie.

Vo voľnom čase sa venujem aj fotografii. Odkedy som objavila analógový fotoaparát v garáži môjho priateľa, moment prekvapenia, ktorý zažívam pri zasychaní malieb, zrazu prežívam i tu. Až keď vyvolám film, spomeniem si, čo som odfotila. Príjemne ma to potom poteší a pobaví. Je vtipné takto prekvapovať seba samú. Zistila som to taktiež teraz, počas nášho rozhovoru. Zrazu som opisovala staršie série diel a rozpamätala som sa na to, ako vlastne premýšľalo moje minulé ja, a to súčasné ja to celkom pobavilo. Pretože keď tvorím nové veci, som v podstate už niekým iným. To ma na tom fascinuje.

Na záver sa ťa opýtam posledné dve otázky. Na čom momentálne pracuješ? Aké máš plány do budúcna?

Momentálne pracujem na sérii Materina duša, čo je v podstate moja diplomová práca. Ďalej vôbec netuším, čo bude, aká séria príde po tejto. To vie len moje budúce ja a s tým som sa bohužiaľ ešte nestretla. Stále totižto fungujem len s tým prítomným 😀 .  

Ale plány do budúcna sú pre mňa, ako pre študentku v poslednom ročníku, veľmi zaťažujúce. Viem, že už nič mi neposkytne ten ničím nezaťažený pocit študenta, ktorý má strechu nad hlavou a taktiež čo jesť, zatiaľ čo sa „bezstarostne“ realizuje vo svojej tvorbe. Takže sa snažím rozmýšľať, čo ďalej a preskúmavať možnosti, ktoré mám. Samozrejme chcem byť aktívna v tom, čo robím a vďačná za každú možnosť, ktorú mám.

Kristína Záhorová

Kristína Záhorová (1996, Trstená)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

V roku 2020 ukončila bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Ateliéri klasických maliarskych disciplín u prof. Ľudovíta Hološku, akad.mal..

Absolvovala študijný pobyt v Španielsku.

Na konte má niekoľko kolektívnych výstav v slovenských mestách ako Brezno, Banská Bystrica, Bratislava, Nitra a mnohé ďalšie.

V roku 2021 bola finalistkou súťaže Maľba roka.

Kristína Záhorová sa vo svojej tvorbe venuje vzťahu medzi prírodnou krajinou a ľudskou podstatou. Reflektuje svoje vnemy a pocity nadobudnuté v krajine, ktoré sú uchovávané v myšlienkach a následne sa k nim vracia ako k imaginárnym krajinám, samostatným svetom, ktorých vizuálna forma pramení z jej osobného vnútra. Pre jej tvorbu je charakteristické používanie prírodných pigmentov, ktoré si sama vyrába. Tie využíva pri maľbe abstraktných akvarelov, kde dominuje zväčša škvrna, s ktorou pracuje.

V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa Ateliéru STARTUP u doc. Mgr. art. Jána Triašku, ArtD. na AU v Banskej Bystrici. Žije a tvorí v Dolnom Kubíne.

Metamorfózy tela, 2020, koláž digitálnych fotografií, dvojexpozícia (foto: archív Kristína Záhorová)

Obrázok 1 z 20

1 názor na “Kristína Záhorová a jej alchymistické akvarely”

  1. Jana Farmanova

    Kika, pekny rozhovor. Vyrastla ste veru odctych prvych pokusov z obycajnym ciernym tusom. Mam z vas radost! 😊

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top