Martina Rötlingová: Čo všetko sa skrýva za ideálom krásy?

Počas pracovnej stáže vo Francúzsku sa dostala do styku s módnym priemyslom, ktorý podľa nej kladie veľký dôraz na ženský ideál krásy. Preto sa rozhodla prostredníctvom svojej tvorby kriticky poukázať na spoločnosťou nastavený ideál krásy podporovaný módnym priemyslom a sociálnymi sieťami. Martina Rötlingová v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, predstaví svoju tvorbu, prezradí, aký má vzťah k sociálnym sieťam, či módnemu priemyslu a udržateľnosti, a nakoniec povie o svojich plánoch do budúcna.

Martina Rötlingová
Martina Rötlingová: Eve, 2020, olej na zrkadle, 60x40cm – detail (foto: Dorota Holubová)

Vo svojej tvorbe sa zaoberáte témou pohľadu na ideál krásy, jej trvácnosť a tlak na vonkajšiu krásu spôsobený súčasnou konzumnou spoločnosťou, reklamou a sociálnymi sieťami. Poďme však najprv k Vašim začiatkom. Ako ste sa dostali k umeniu?

K umeniu, resp. výtvarným prejavom som mala blízko už od detstva. Navštevovala som výtvarné krúžky od základnej až po strednú školu. V tom období som sa rozhodla, že sa chcem v nejakej forme umeniu venovať aj v ďalšom štúdiu. Absolvovala som strednú školu animovanej tvorby, na ktorej ma ale najviac bavil predmet výtvarné techniky. 

Na strednej škole ste študovali animáciu, no po jej ukončení ste sa rozhodli pre štúdium maľby na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prečo?

Po ukončení strednej školy som nevedela, akému odboru sa chcem venovať. Dala som si rok pauzu. Pracovala som ako čašníčka, no popritom som sa pripravovala na prijímačky na VŠVU. Moje okolie ma tlačilo viac k reštaurátorstvu maľby, tak som si podala prihlášku tam, a ako backup na maľbu do Banskej Bystrice. Bystrica mi vyšla na prvý pokus, tak som tam ostala celé štúdium. Nemala som žiadne referencie, ani predstavu o tom, čo to znamená venovať sa maľbe. Boli sme však skvelý kolektív hneď od prvého ročníka, s dobrým vedením pedagógov. Som rada, že som svoje štúdium absolvovala na AU.

Počas vysokoškolského štúdia ste absolvovali študijný zahraničný pobyt v Taliansku. Čo Vám tento pobyt v zahraničí počas štúdia priniesol?

Absolvovala som dva pobyty, jeden študijný a jeden pracovný. Ten študijný bol na juhu Talianska v Lecce. Išli sme tam spolu s kamarátkou zo školy. Boli to skvelé štyri mesiace. Na juhu takmer nikto vtedy nehovoril anglicky, žiaden profesor sa s nami nevedel dohovoriť, tak sme chodili len na praktické hodiny a venovali sa najmä grafike a maľbe. Profesorka grafiky bola skvelá Pre mňa to bola vôbec prvá skúsenosť s grafickými technikami. Veľmi nás to bavilo.

O dva roky neskôr som išla ešte na pracovnú stáž do Paríža. Vyše pol roka som pracovala v súkromnej galérii v Le Marais, čo mi zas ukázalo úplne iný svet a umenie v galerijnej praxi.

Aké témy ste zobrazovali počas štúdia? Vždy ste vedeli, že sa budete venovať téme krásy, alebo ste si prešli cestou hľadania sa?

Prešla som si jednoznačne cestou hľadania. Tak, ako aj veľa mojich spolužiakov, výrazne som sa venovala autoportrétu a hľadaniu samej seba. Dlho som hľadala tému, ktorá je mi blízka, aby som sa vedela k nej autenticky vyjadriť. Práve stáž v parížskej galérii bola pre mňa v tomto prelomová. Súčasťou galérie bola i modelingová PR agentúra. Prichádzala som tam do styku s krásnymi módnymi časopismi. Zároveň celé mesto bolo oblepené módnym plagátom. Zmes všetkých týchto vnemov sa vo mne začala kryštalizovať vo forme prvých pokrčeným detailov tvárí, ktoré som začala maľovať ešte počas stáže vo Francúzsku. 

Prečo ste sa rozhodli vlastne poukázať na zákutia témy krásy v dnešnej spoločnosti? Čo by ste prípadne chceli povedať spoločnosti cez svoje diela?

Myslím, že je to téma, ktorá sa dnes síce už rieši o niečo viac, ako keď som ja bola tínedžer, ale stále to nie je mainstreamový problém, lebo ho nepovažujeme za nebezpečný. Dievčatá už od veľmi mladého veku cítia tlaky pasovať sa do nejakých formičiek, napĺňať očakávania svojho okolia v tom, čo robia, ako to robia, ale najmä ako pri tom vyzerajú. Ja som tieto tlaky cítila tiež. Spätne si uvedomujem, ako veľmi máme v DNA zapísanú potrebu sa zapáčiť, byť pekná a dobrá a následne podmieňovať tomu svoje ja. Nemyslím si, že opačné pohlavie podobné spoločenské tlaky vôbec nezažíva, ale je to obrovský nepomer, ktorý je práve reklamou, časopismi a filmovou tvorbou na nás premietaný.

Je to teda téma, pri ktorej som cítila, že sa viem úprimne vyjadriť. Prostredníctvom svojej tvorby chcem diskusiu o týchto témach podporovať.

Dlhodobo sa venujete analýze obrazov „dokonalého“ sveta popkultúry, ideálu krásy, či vplyvu sociálnych sietí na naše životy. Tieto témy spracovávate kontinuálne v cykloch, ktoré postupne rozvíjate. V sérii  Selfie Yourself! ste sa zaoberali problematikou sociálnych sietí. Na čo konkrétne ste chceli v tejto sérii poukázať?

Séria a na ňu naviazaná výstava Selfie Yourself vznikla ako prirodzený vývoj v téme, ktorej sa venujem. Veľa som rozmýšľala v tom období o fenoméne selfies, o tom ako tieto autoportrétne, často intímne fotky, prezentujeme na Instagrame. V rámci tejto série som skúmala niekoľko polôh: portréty celebrít, ktoré Instagram nemali, svoje vlastné selfie fotky z archívu, ako i neprirodzenosť rúk pri fotení selfie fotiek – časť z nich som nazvala sväté ruky, lebo mi evokovali modliace sa ruky držiace telefón.

V tejto sérii v poslednom období nijak zásadne nepokračujem, lebo mám pocit, že som výstavou vypovedala to, čo ma v tom období najviac zaujímalo. Bola to jemne kritická séria, ktorá skúmala rôzne vizuálne aspekty selfie sveta, takže aj taký môj návrat k autoportrétu. Najviac ma ale asi bavilo vyrobiť svoje prvé zrkadlo. Vďaka fóliám pôsobilo zrkadlo ako načítavajúci sa obrázok na Instagrame, ktorého sa divák mohol stať súčasťou.

Galéria Miloša Alexandra Bazovského, Trenčín
Z výstavy Selfie Yourself!, 2018, Galéria Miloša Alexandra Bazovského, Trenčín (foto: archív GMAB)

Aký máte Vy osobne vzťah k sociálnym sieťam?

Vyčerpávajú ma. Som na nich najmä z pracovných dôvodov. Nesharujem veľa osobných vecí. Je to však taká čierna diera, ktorá vás vie pohltiť a „zožrať“ vám viac času, ako ste si ochotný priznať. Sú dobrým sluhom, ale zlým pánom. Cítim na sebe aj tieto spomínané negatívne dopady zo sociálnych sietí. 

So svetom módy do veľkej miery súvisí konzum a veľké znečistenie životného prostredia, ktoré toto odvetvie so sebou prináša. Na výstave Adorace odpadu, znesvěcení pokladů, ktorá sa konala na prelome rokov 2019/2020 v Galerii a Prostore  v českom meste Znojmo, ste túto tému posunuli trochu aj za hranice módneho priemyslu. Ako?

Koncept tejto výstavy vznikal spoločne s galeristkou a kurátorkou Andreou Krejčí. Išlo o výstavu v predvianočnom období. Veľa sme sa rozprávali o konzume, ako vlastne tie moje predlohy sú takým krásnym odpadom, lesklé portréty v magazínoch, ktoré sú po rýchlom „použití“ pokrčené a zahodené. Riešili sme tie vianočné konzumné ikony ako sú Barbie, Coca-Cola, či salónky. Mňa vtedy nadchlo sa venovať obalu a jeho úlohe ako lákadlu konzumenta. Na výstave som teda predstavila dva typy diel. Jedny obal zvýrazňovali – lesklosť a trblietavosť obalov bola takým cenným drahokamom. Tie ďalšie boli diela, ktorých predlohy boli veci bez obalu. Veci, ktoré som si v predpríprave prestriekala do monochrómnej farebnosti a v takej anonymnej podobe premaľovávala. Bola to skvelá spolupráca, krásny priestor. Táto výstava ma veľmi bavila.  

Galerie a Prostor Znojmo
Z výstavy Adorace odpadu, znesvěcení pokladů, 2019, Galerie a Prostor, Znojmo, Česká republika (foto: BoysPlayNice A)

Keďže poukazujete vo svojej tvorbe i na ekologickú stránku (nielen) módneho priemyslu, snažíte sa takisto vo svojom živote pozerať na to, odkiaľ veci prichádzajú, ako vznikajú, a či potrebujeme naozaj to, čo nám reklama ponúka?

Snažím sa prispievať svojou troškou. Nie som úplne bez stopy: jazdím na aute, používam farby a prostriedky k tvorbe, ktoré nie sú bohužiaľ veľmi ekologické. Práve preto sa to snažím napraviť v iných sférach. Vyhýbam sa fast fashion, nakupujem málo vecí – skôr príležitostne, párkrát do roka Mám veľmi rada lokálnu tvorbu a módu. S mojou obľúbenou slovenskou značkou Takitak sme dokonca urobili pár kúskov s ručnou potlačou mojich grafík, čo ma veľmi bavilo.

Dominantnú časť Vášho portfólia tvoria ženy, ktoré zobrazujete. Modelky z časopisov, módne ikony – avšak tak, ako ich bežne nevídame: ich anonymné detaily, či pokrčené tváre, alebo ako rozostrené nenačítané obrazy. Týmto zobrazením poukazujete na pominuteľnosť a nestálosť fenoménu krásy. Akú symboliku, či odkaz môže divák ešte nachádzať vo Vašich obrazoch?

Posledné roky sa snažím prízvukovať historické vzory, ktoré sú aj dnes badateľné v módnej reklame. Venujem sa reinterpretáciám diel a predlôh ženských postáv z dejín umenia. Hľadám podobnosti, rovnaké pózy a polohy, ktoré mi evokujú isté dielo. Následne prepracovávam tieto historické témy do súčasného kontextu. Veľa sa teraz venujem témam, ako sú Léda s labuťou, Daphne, Sibyla, Magdaléna, Venuše a iné. Myslím, že hrdinky týchto príbehov nám svojimi osudmi a životnými zápasmi nie sú až tak vzdialené, majú i svoje súčasné paralely.

Martina Rötlingová, Magdalen, maľba
Martina Rötlingová: Magdalen,2020, olej a sprej na plátne, ø 40cm (foto: Dorota Holubová)

Symbol krásy, či bohyne nie je len téma dnešnej spoločnosti. S týmto fenoménom sa stretávame taktiež v dejinách umenia, kedy boli zobrazované ženy považované za vtedajší ideál krásy. Aj tento pohľad riešite vo svojom portfóliu, kde zobrazujete ženy z dávnych obrazoch v konfrontácii s dnešným ideálom krásy, ktoré nám ponúkajú masmédiá. Ktoré diela starých majstrov ste si vybrali pre svoje zobrazenia a ako ste s nimi vo svojich dielach pracovali?

Diela, ktoré si vyberám, sú buď náhodné, alebo mám hneď od začiatku jasnú predstavu. Pri náhodných dielach pracujem tak, že pri listovaní v magazínoch, alebo náhodnom nájdení reklamy v prostredí mesta, mi istá fotografia pripomenie dielo z dejín umenia. Potom ho do vlastnej maliarskej reinterpretácie aplikujem. Takto to bolo napr. pri maľbe Andromeda, kedy som náhodou našla fotografiu s retiazkou, ktorá mala namiesto pendantu putá. Inokedy mám predstavu konkrétneho príbehu, alebo hrdinky. Vtedy hľadám predlohy špecificky s tým súvisiace. Viackrát som už robila s témou Troch Grácií, Lédy s labuťou, alebo Flóry.

Vaše fotorealistické olejomaľby sú prevažne monochromatické v odtieňoch modrej, fialovej, ružovej. Prečo používate práve tieto odtiene farieb?

Táto farebnosť sa mi veľmi prirodzene vykryštalizovala k záveru môjho štúdia na Akadémii umení. Postupne však tieto farby naberali na význame vo vzťahu k obrazu. Farby mali navodzovať chladnú atmosféru, ale i referovať na mužsko-ženský protiklad, či farebnosť, ktorú ako západná konzumná spoločnosť máme pre ženy a mužov atributované. Napriek tomu sa v týchto farbách pohybujem v sériách. Mám obdobia viac domodra, viac doružova a poslednou dobou dofialova.

Martina Rötlingová, Le Brunch, maľba na zrkadle
Martina Rötlingová: Le brunch (raňajky doma), 2022, olej a sprej na zrkadle, 160 x 130cm (foto: archív Martina Rötlingová)

Okrem maľby sa venujete aj grafike. Sú témy Vašich grafík odlišné, ako témy, ktorým sa venujete v maľbe, alebo tieto dve médiá navzájom prepájate?

Po semestre grafiky v Taliansku som sa grafike nevenovala takmer 10 rokov. Posledné roky som toto médium začala znovu spoznávať. Najprv to bolo prostredníctvom lina a kvetinových kompozícií, na ktorých som pracovala na rezidenciách a dovolenkách v zahraničí. Avšak nedávno som si zakúpila do ateliéru menší lis, tak experimentujem teraz so suchou ihlou. Témy sa taktiež mi posunuli. Pracujem viac v polohách, ktoré sú príbuzné mojej maľbe. Posledné suché ihly boli menšími monochromatickými verziami mojich malieb.

Léda
Martina Rötlingová: Léda, 2022, suchá ihla, 22×32 cm (foto: archív Martina Rötlingová)

Takmer každoročne sa zúčastňujete rôznych umeleckých rezidencií v rámci Európy. Aké miesta ste takto navštívili a o čo Vás tieto rezidenčné pobyty v tvorbe obohatili?

Prvá takáto rezidencia po škole bola v Cité des Arts v Paríži. Bola to skvelá skúsenosť. Odísť zo svojho mesta, mať čas a priestor venovať sa čisto len tvorbe bez ruchov bežného života a povinností. Keď ste ešte i v meste, akým je Paríž, tak to množstvo galérií, múzeí a impulzov vás naozaj vie povzbudiť v tvorbe. Do Cité des Arts som sa vrátila ešte raz o dva roky neskôr.

Bola som ešte v Sofii v Bulharsku a v Antverpách v Belgicku, kam sa plánujem tento rok ešte vrátiť. V Antverpách som sa venovala grafike. S galeristkou, u ktorej som bola na rezidencii, sme rozbehli spoločné spolupráce a výmenné výstavy, čomu sa veľmi teším. V júni galeristka príde so svojim grafickým projektom do Bratislavy. V októbri tohto roku zas v Antverpách spolu s bratislavskou galériou Station organizujeme výstavu grafiky ôsmych výtvarníkov.

Čo plánujete do budúcna v oblasti Vašej tvorby? Budú stále vo Vašom portfóliu ženy, alebo sa zameriate aj na tému ideálu krásy u mužov?

Neviem to síce vylúčiť, ale necítim, že by téma ideálu krásy u mužov bola niečo, k čomu smerujem. Zároveň neviem ani úplne odhadnúť, ako sa moje témy okolo ideálu krásy žien posunú. Myslím, že sa konštantne vyvíjajú. Zapájam do svojej nedávnej tvorby opäť viac autoportrét, venujem sa viac grafike, objektu a experimentujem s videom. Predpokladám ale, že ženy budú mojim ústredným motívom aj naďalej.

Martina Rotlingova

Martina Rötlingová (1987, Bojnice)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

V roku 2011 získala bakalársky titul na Akadémii umení v Banskej Bystrici na katedre Maľby pod vedením Prof. Františka Hodonského akad.mal.. a následne v roku 2013 ukončila magisterské štúdium pod vedením Prof. Stanislava Balka akad.mal..

Absolvovala študijný pobyt v Taliansku.

Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku, v Českej republike, v Bulharsku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, či Kolumbii.

Zúčastnila sa viacerých rezidenčných pobytov vo Francúzsku, Bulharsku, Belgicku.

V roku 2013 bola finalistkou súťaže Maľba roka a v roku 2016 bola finalistkou súťaže IV. Bienále voľného výtvarného umenia.

Martina Rötlingová sa vo svojej tvorbe zaoberá témou pohľadu na ideál krásy, jej trvácnosť a tlak na vonkajšiu krásu spôsobený súčasnou konzumnou spoločnosťou, reklamou a sociálnymi sieťami. Pracuje i s reinterprétáciou zobrazení žien z dejín umenia v kontexte dnešného ideálu krásy. V realistických maľbách kritizuje tento ideál prostredníctvom rozostrených obrazov žien, či pokrčených plagátov.  Pre jej tvorbu je typická monochromatická farebnosť prevažne v odtieňoch modrej, fialovej a ružovej. V dielach využíva taktiež efekt optickej ilúzie (trompel’oeil). Venuje sa maľbe a grafike, no nie je jej cudzia ani tvorba videí, objektov, či inštalácií.

V súčasnosti žije a tvorí Martina Rötlingová v Bratislave.

Ateliér v Novej Cvernovke, 2021 (foto: archív Martina Rötlingová)

Obrázok 26 z 26

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top