Ako dieťa ju na dovolenke očarila škandinávska príroda. Odvtedy ju začala aj kresliť a maľovať, čo jej zostalo dodnes. Monika Zimová v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, predstaví svoju tvorbu, ako aj povie o svojich inšpiráciách, záľubách, či plánoch do budúcna.
Pre Vašu tvorbu sú typické pohľady do mystických krajín inšpirované prevažne Škandináviou. Ako ste sa dostali k tejto téme?
K maľovaniu škandinávskych krajiniek som sa dostala prvýkrát ako dieťa po letnej dovolenke v Nórsku. Toto prostredie bolo pre mňa podivné, no zároveň krásne. Doma som si vybrala zo školského výtvarného kufríka tempery a maľovala som krajinky na výkres. Môj otec, ktorý mal tiež v mladosti maľovanie ako hobby, si to všimol a kúpil mi olejové farby a plátna. Cítila som sa ako taký malý profesionál.😊Tým sa začala moja tvorba v technike olejomaľby.
Ešte aj dnes sú pre mňa výlety do prírody nenahraditeľným zdrojom inšpirácie. Neviem si predstaviť, ako by som sa vyvinula ako umelec, keby som tieto veci nebola zažila, pretože sa nikdy nevyrovnajú poupravovaným fotkám z internetu.
Prečo ste si vybrali motívy prírody práve zo škandinávskeho prostredia?
Na otázku, prečo práve tieto miesta, neviem celkom presne odpovedať. Myslím si, že dôvod je v podvedomí, ktoré možno nikdy neodhalím. Preto je to aj zaujímavejšie. Krajinky a ich elementy pokladám za akési pocitové metafory, ktoré nerozumieme mysľou, ale inštinktívnym pocitom. Jedna vec, ktorá ma tam určite zaujala, bol veľký priestor – taký sa na Slovensku veľmi nevyskytuje, ako i množstvo prírody s minimom ľudskej civilizácie. To pre mňa vytvára špecifický pocit – možno voľnosti a čistoty. Je tam taktiež istá jednoduchosť a úprimnosť. Možno by som krajinky nazvala úprimnými, ale aj extrémne poetickými. Vždy, keď sa znova ocitnem v prírode severu, premôžu ma pocity. Akoby som počúvala nejakú pieseň, ktorá znie len na tom mieste. Je to iný svet.
Ktoré miesta Vás konkrétne inšpirujú?
Inšpiruje ma mnoho miest. Okolo roku 2020 to bol Island – „Dom v zlatom poli trávy“, „Lávové pole“. Potom rôzne časti Nórska. Mám diela inšpirované jeho hornatým stredom, ako napríklad „Horská skrýša“(Gaupne), „Jazyky snehu“, „Tvár ľadovca“(Flatbrehytta), „Na konci fjordovej doliny“ (imaginatívne miesto), „Letné plávanie“(Gaupne); i severom, napríklad môj minuloročný obraz „V myšlienkach“, ktorý som vytvorila po návšteve lokality Bodø.
Mám taktiež jedno dielo inšpirované úplne iným prostredím – Chorvátskom a jeho teplým šarmom. Je to maľba „Chodník k majáku“.
Vo svojej tvorbe vychádzate aj z reálneho sveta – zo spomienok na miesta, ktoré ste navštívili. Existujú nejaké miesta, ktoré by ste chceli ešte navštíviť?
Momentálne je to stále Nórsko, ale aj Švédsko, ktoré ma stále očarujú. Som v tom dosť tvrdohlavá.
Vo Vašich dielach sa objavujú často drevené chatky, či domčeky. Majú nejakú symboliku?
Pre mňa to možno znamená symbol tepla, domova, bezpečia a ľudského spojenia. Ich farby im dodávajú zaujímavé „osobnosti“. Farby pre mňa majú psychologický význam, aj s ľuďmi si spájam farby. S domčekmi je to rovnako. Naposledy som z nejakého dôvodu maľovala len biele domčeky a teraz sa znova začínajú objavovať červené. Domček je v mojej tvorbe často osamelý, len jeden. Vysvetľujem si to ako svoj pocit, že na svete je veľa ľudí, ale puto si nájdeme len s máloktorými.
Akú inú symboliku môžeme nájsť vo Vašich maľbách?
To, čo dokážem z hlavy pomenovať, je asi len špička ľadovca, keďže je to viac-menej v mojom podvedomí.
Niekedy si všímam v mojich krajinách malé postavy. Väčšinou som to ja. Niekedy mám pocit, že obrázok si to žiada. Z môjho pohľadu to dodáva emóciu a možno aj príbeh. Keď vidíme v krajine postavu, začneme rozmýšľať, prečo tam je, čo tam robí, ako sa cíti. A môžeme sa v nej aj nájsť.
Vaše maľby pôsobia taktiež fantazijným, rozprávkovým dojmom, čo pri pohľade na ne, nás môže vrátiť znovu do detstva. Je tento pocit, ktoré Vaše diela vytvárajú, zámerný?
Áno aj nie. Moje diela maľujem buď tak, ako ich vidím v mysli, alebo tak, ako sa mi „hýbe“ ruka po plátne. Avšak návrat do detstva ma vždy priťahoval. Už dlho som mala zámer túto túžbu do diel zakomponovať. Ono sa to však stalo celkom prirodzene, akoby samé od seba, hoci môj štýl mal nejaký ten vývoj.
Kedy ste zistili, že máte talent? Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Myslela som si, že mám talent v podstate úplne od detstva, pretože v škôlke a neskôr aj v škole som stále kreslila. Ostatní ľudia mi dávali vždy veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Vtedy som však netušila, že by som z niečoho takého mohla chcieť urobiť moje zamestnanie, alebo že budem tomu venovať značné množstvo času. To som zistila, až keď som bola tínedžerka.
Napriek svojmu talentu ste sa rozhodli študovať ekológiu, prečo?
Vo svojej tvorbe som dosť svojský človek. Umelecké štúdium by išlo práve proti tomu, pretože je to, nakoniec, vzdelanie. Ľudia by mi hovorili, čo a ako mám robiť. Tomu som sa chcela vyhnúť. Naviac, myslím si, že osobne tak celkom nezdieľam ani súčasný akademický prístup a filozofiu k tvorbe, ako i vnímaniu umenia.
Chcela som nájsť nejakú alternatívu alebo vzdelanie, ktoré by mohlo byť mojím „záchranným padákom“, aj keď sa snažím smerovať k tomu, aby som robila umenie profesionálne. Ekológia je niečo, čo sa mi páči, a preto som si ju vybrala.
Hoci sa umeniu venujete neprofesionálne, máte na konte už nejaké to ocenenie, ako aj niekoľko samostatných výstav. Môžete ich spomenúť?
Naposledy, od polovice novembra 2023 do konca januára 2024, som mala dôležitú výstavu „Ľudské skrýše“ v Národnej banke Slovenska. Bol to pre mňa zážitok. Odozva ľudí bola taktiež veľmi pozitívna. Ďalšie samostatné výstavy som mala v Ponitrianskom múzeu, Krajskej knižnici Karola Kmeťka v Nitre, v Dome umenia v Piešťanoch a Pálffyho paláci v Bratislave.
Ocenená som bola minulý rok v súťaži Výtvarné spektrum čestným uznaním v regionálnom, ako i krajskom kole.
Akým technikám sa prevažne venujete?
Najviac sa venujem olejomaľbe. Z toho posledné 2 roky to bola len olejomaľba. Predtým som urobila pár diel v kombinovanej technike s akrylom, pastelom a tušmi. Bol to taký experiment. Olej som si však obľúbila najviac kvôli jeho všestrannosti, dlhšej dobe schnutia, priestorovému efektu a „mäkkému“ vzhľadu.
Čo Vás najviac baví pri procese maľby, alebo všeobecne pri tvorivom procese ako takom?
Veľmi ma baví načrtávanie nápadov, pretože to zahŕňa veľa spontánnosti, kreativity a málo nátlaku (urobiť dobrú prácu), pretože ich môžem načrtnúť akokoľvek a nie je to chyba. Rada si predstavujem, aké maľby by z týchto náčrtov mohli vzniknúť. Maľovanie, aj keď sa v ňom môže naskytnúť veľa prekážok, je úžasný proces, pretože pri ňom premieňam moje myšlienky do skutočného objektu. Je často plné prekvapení, ktoré ma chránia pred nudou. Baví ma samozrejme takisto fáza inšpirácie – v prírode, hudbou a inými náhodnými vecami. Tiež ma zaujíma stavanie a napínanie plátna.
Keď sme už spomenuli inšpiráciu v rámci miest vo Vašej tvorbe, máte aj nejaký umelecký vzor, alebo niekoho z reálneho alebo fantazijného sveta, kto je pre Vás inšpiráciou?
Mám pár vzorov z minulosti, napríklad diela nórskeho maliara Haralda Sohlberga, ale páčia sa mi taktiež Klimtove krajinky. Obaja umelci majú veľmi originálny štýl. Sohlbergove diela ma zaujali už na prvý pohľad. Vytvárajú pre mňa veľmi náladový dojem. Zaujala ma jeho práca so svetlom a tieňmi, zvláštne ťahy štetca a jeho obľuba oblých línií, no zaujímavá je takisto extrémna úroveň niektorých detailov a priznané textúry po použití štetca. V Národnej galérii Nórska som pár jeho diel videla. Bol to zážitok. Môj obľúbený obraz od neho je „Rybárova chatrč“.
Klimtove krajinky pôsobia veľmi snovým dojmom. Sú vyskladané z malých, rôzne farebných ťahov štetca, skoro ako mozaika, ktorá sama do seba zapadá.
Z dnešných autorov ma najviac zaujali Aron Wiesenfeld, Jeremy Miranda a Richard Cartwright.
Pre mňa je Wiesenfeld výnimočný umelec, pretože dokáže cez svoje diela napovedať príbehy a emócie. Jeho objekty sú veľmi výnimočné – mladé ženy zobrazené v prostredí, ktoré je prelomom medzi prírodou a civilizáciou. Sú to miesta, na ktoré každý zabudol, akoby miesta boli hlboko v nás. Tiež mi dávajú pocit akéhosi pohodlia, aj keď by sa to možno na prvý pohľad pozorovateľovi nezdalo. Nehovoriac o jeho živom a trochu surrealistickom stvárnení týchto postáv a miest.
Miranda stvárňuje podobné miesta, ale ide z nich iný pocit. Tiež zaujímavo využíva ťahy štetca – sú akoby „špinavé“, alebo skôr „prirodzené“. Najviac ma oslovili konkrétne jeho zobrazenia mora. Sú to, podobne ako pri Wiesenfeldovi, „dobrodružstvá“.
Cartwrightove obrazy sa mi páčia kvôli ich mystickému dojmu. Jeho obrazy sú úplne fantazijné, úplne vymyslené a majú mysteriózny šarm. Človek má pri pohľade dojem, že vstúpil do iného sveta.
Myslím si, že všetci títo umelci sú extrémne talentovaní ľudia. Imponuje mi aj to, že niektorí z nich nemajú tradičné umelecké vzdelanie, čo nemám ani ja, a napriek tomu sú úspešní. To ma motivuje.
Čomu sa venujete mimo umenia vo voľnom čase?
Je ťažké si nájsť voľný čas mimo umenia. Avšak keď si ho nájdem, tak sa idem bicyklovať, na prechádzku, počúvam hudbu, vyrábam denníky alebo denníkujem. Niekedy však jednoducho oddychujem, alebo si zdriemnem.
Na čom momentálne pracujete?
Momentálne pracujem na dielach inšpirovaných Švédskom. Jedno je hotové – „Pozdrav do sivého jazera“, na ktorom je rieka Skeleftea. Odtiaľto mám dokonca aj fotku. Ďalšie nové nápady z veľkej časti zobrazujú iné budovy ako tradičné domčeky. Je v nich náznak mestského života, veľa sa v nich objavujú cesty. Zopár z nich sú nočné scenérie. Čo sa týka veľkosti, tak som pokročila o krok k väčším rozmerom. Jedna scenéria je krajina so snehom.
Aké plány máte do budúcna?
Nápady si do budúcna nikdy nerobím, pretože tie ku mne prídu prirodzene a nečakane. Nikdy neviem, čo presne ma zaujme. Avšak dúfam, že sa budem postupne posúvať a zlepšovať, lebo to je vždy dobrý pocit. Dúfam, že ku mne príde ešte veľa nových nápadov. Tiež sa chystám pracovať na nových výstavách a spoluprácach s galériou/galériami v zahraničí. Mojím konečným cieľom je dostať sa k maľovaniu ako ku kariére. V budúcnosti sa tiež chystám začať robiť edície giclée výtlačkov, čo sú výtlačky vysokej kvality.
Monika Zimová (2001, Nitra)
je slovenská neprofesionálna výtvarníčka a maliarka.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských mestách ako Nitra, Piešťany, Topoľčany či Bratislava.
V roku 2023 bola finalistkou krajského kola v postupovej súťaži Výtvarné spektrum.
Monika Zimová sa vo svojej tvorbe zaoberá zobrazovaním fantazijnej krajiny vyvolávajúcej priam mysteriózny pocit, ktorá je zväčša inšpirovaná Škandináviou. Využíva symboliku. Jej maľby vychádzajú zo spomienok a predstavivosti. Prevažne používa techniku olejomaľby.
Momentálne študuje Aplikovanú ekológiu na Katedre ekológie a environmentalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Žije a v súkromí tvorí v meste Nitra.