Pravdou je, že hoci žijem v Nemecku už pár rokov, nedarí sa mi často navštevovať umelecké podujatia a výstavy v mojom okolí. Po niekoľkých rokoch som však náhodne natrafila na RE.LIGHT – Medzinárodný svetelný umelecký festival konajúci sa v bavorskom meste Regensburg, ktorý sa konal od 14.3.2024-24.3.2024. Okrem toho, že jeho návšteva bola spontánna a podcenila som trochu aj počasie, pokúsim sa vám v reportáži objasniť všetko – i to, čo som na vlastne oči nevidela, aby ste mali predstavu o celom festivale.
O RE.LIGHT festivale
RE.LIGHT 2024 bol prvým ročníkom medzinárodného svetelného umeleckého festivalu. Toto podujatie sa nachádzalo v širšom centre nemeckého mesta Regensburg – v interiéroch niekoľkých budov, ale najmä v exteriéri.
Festival vznikol pod taktovkou kurátorky Niky Perne. Zúčastnilo sa ho 15 regionálnych a svetových umelcov a umeleckých kolektívov: RADAR 360º ; Antrilope – Clemens Rudolph; Collectif Scale; Alessandro Lupi; Jeongmoon Choi; Båll & Brand, Tokyo Blue; Philipp Artus; Hartung | Trenz; Quiet Ensemble; Die Bildmaschine; Vanessa Hafenbrädl; Matthias Franz, Manuel Schiller, Henrik Stelter; Sophie Guyot; Julia Shamsheieva; Onionlab a Xavi Bové Studio.
RE.LIGHT bolo možné zažiť od štvrtku 14.3.2024 do nedele 24.3.2024 od súmraku, teda približne od 18.00 do 22.00, v piatok a sobotu 22.3. a 23.3. až do 23.00.
Hoci sa mohlo na prvý pohľad zdať, že festival svetla bol náročný na elektrinu, opak bol pravdou. RE.LIGHT sa snažil byť udržateľný tým, že každá inštalácia bola kontrolovaná na spotrebu energie a optimalizovaná, napríklad pomocou najnovšej technológie pre projekcie, ako aj videomapping a energeticky úsporné LED diódy. Do úvahy sa však brali i ďalšie ovplyvňujúce faktory: otváracia doba a trvanie svetelných umeleckých diel, elektrina vyrobená CO2 neutrálnym spôsobom, lebo 100% bola využitá iba zelená elektrina od REWAG, či iné faktory.
Prehľad miest festivalu RE.LIGHT a informácie o umelcoch
Bismarckplatz
Na tomto námestí prebiehala site-specific performance s názvom Der Lampenball portugalského umeleckého kolektívu RADAR 360º. Predstavenie trvajúce približne 20 minút bolo možné vidieť len v určitých časoch: od pondelka do stredy o 19.30, o 21.00; od štvrtka do nedele o 18.45, o 20.00 a o 21.30.
Performance, pod umeleckou réžiou Antónia Franca de Oliveira, bola inšpirovaná rituálmi a tradíciami siahajúcimi až do konca 60. rokov 20. storočia. V predstavení strategicky umiestnené poľudštené lampy sa rozptyľovali, preberali vlastnosti priestorov, ktoré obývali. Táto šou spájala miestnych umelcov s hercami RADARu 360º: Antóniom Francom de Oliveira, Carlosom Deusodeu, Gilbertom Oliveira, Julietou Rodrigues, Tanyou Ruivo a oslavovala slobodu pohybu a svetiel ako živý vizuálny scenár. O kostýmy sa postarala Julieta Rodrigues. Rekvizity/lampy mal zas na starosti Pedro Estevam. Za pôvodné zvukové stopy bol zodpovedný Fernando Rodrigues so špeciálnym hosťom Paulom Netom. O scénografiu/gramofón sa postaral Emanuel Santos.
RADAR 360º
je umelecký kolektív založený v roku 2005 na severe Portugalska. Multidisciplinárny kolektív sa špecializuje na umelecký výskum v oblastiach outdoorového umenia, body divadla a nového cirkusu. Organizuje vystúpenia a workshopy po celom svete. Predstavenie „The Lamp Ball“ získalo cenu za najlepšie pouličné predstavenie v Španielsku v roku 2012. Od založenia kolektívu je umelecké vedenie v rukách Antónia Franca de Oliveira a Juliety Rodrigues.
Ludwigstrasse 6
Fasáda domu na tejto adrese zobrazovala surrealistický videomapping s názvom Kaliber nemeckého vizuálneho umelca a grafika Clemensa Rudolpha. Všade samé pozerajúce sa oči, alebo ukazujúce ruky – táto projekcia bola hrou s gestami, vnímaním a umelou estetikou v kontexte sveta, ktorého obsah je čoraz viac generovaný počítačom. Autor si tu kládol otázku: Čo sa stane, keď nová (AI) realita s nejasným autorstvom narazí na archaickú ľudskú interpretáciu a vzorce reakcií?
Projekcia na fasáde domu č.6 na ulici Ludwigstrasse bola jedným z obľúbených miest návštevníkov RE.LIGHT festivalu, keďže sa pri nej zastavovali davy ľudí, ktorí si ju chceli pozrieť, odfotiť, či natočiť na video. A naozaj, tento surrealistický videomapping stál za to, aby som sa aj ja pri ňom na pár minút zastavila a mysľou sa vtiahla do myšlienky mappingu prostredníctvom gestikulácie rúk, či zvedavých očí.
Clemens Rudolph
je nemecký vizuálny umelec – samouk žijúci v Etterzhausene pri Regensburgu. Venuje sa trojrozmernej počítačovej grafike a animácii. Pod názvom Antrilope tvorí projekcie na fasády a objekty (mappingy) a interaktívne videoinštalácie. Jeho diela sú zložité a poetické. Využíva surrealistické prvky, často so štipkou humoru. Možno ich zažiť na národnej i medzinárodnej úrovni na rôznych festivaloch, no spolupracuje aj s divadlom.
Vnútorné nádvorie Thon-Dittmer-Palais
Tu bolo vystavené dielo Flux od francúzskej skupiny Collectif Scale, ktoré vzniklo už v roku 2021 počas festivalu Constellations vo francúzskom meste Méty a precestovalo takmer celý svet. Jeho kinetická architektúra dynamických svetelných línií bola motorizovaná a riadená v reálnom čase. Formálne znásobenie línií v kombinácii s jemnými variáciami v časových fázach, rýchlostiach a amplitúdach vytvárali organický objekt, ktorý osciloval medzi poetickými vlnami a frenetickými vlnovými pohybmi.
Collectif Scale
je skupina kreatívcov so sídlom v Paríži s veľmi rôznorodým profesionálnym a umeleckým zázemím, ktorá od svojich počiatkov spochybňuje súvislosti medzi hudbou a obrazom, svetlom a architektúrou, zábavou a súčasným umením, prírodou a budúcnosťou, človekom a strojom. Skúmaním týchto oblastí sa členovia pokúšajú nájsť odpovede, ktoré potom integrujú do svojich multimediálnych inštalácií. V priebehu rokov si Scale vyvinula svoj vlastný jazyk na vytváranie zmyslových, interaktívnych a hravých diel so silným zameraním na inovácie, prístupné čo najširšiemu publiku.
Lebensbrunnen
V tejto lokalite bolo potrebné sa dívať nahor – len tak divák mohol spozorovať kinetickú inštaláciu s názvom Fragments of reality od talianskeho vizuálneho umelca Alessandra Lupiho. Udržateľná site-specific kinetická inštalácia využívala malé zrkadlá a vietor na odraz okolia, v tomto prípade Rathaus-Platz (Radničného námestia). Umelecké dielo využívalo ako zdroj svetla prirodzené svetlo cez deň a umelé svetlo z verejných lámp v noci. Inštalácia sa neustále menila v závislosti od uhla pohľadu, vetra a dennej doby. Niekedy bola neviditeľná a inokedy zas plná blikajúcich bleskov. Pri pohľade z rôznych uhlov mohli vzniknúť dynamické, prekrývajúce sa tvary.
Ja som inštaláciu videla počas tmy, keď odrážala okolité svetlo z pouličných lámp a budov. To vytváralo pri pohľade nahor dojem, akoby malé blikajúce objekty zobrazovali hviezdnu oblohu, či roj svetlušiek.
Alessandro Lupi
je taliansky umelec žijúci a tvoriaci v nemeckom meste Berlín. Jeho tvorba sa zameriava na svetlo a jeho splynutie s farbou, priestorom a časom. Zdá sa, že každé dielo vytvára svoj vlastný svet, pričom sa sústreďuje na myšlienku „inverzie“, teda na možnosť ponúknuť divákovi opačný uhol pohľadu, ako je ten očakávaný či predpovedaný. Umelec sa vždy snaží využiť priestor ako základ a nadviazať s ním dialóg, ku ktorému vyzýva i divákov. Lupiho objekty, sochy a veľké inštalácie pracujú s poetikou, ktorá vychádza z archetypálnych prvkov, no pokúša sa preskúmať neznáme územia.
Salzstadel
V tejto budove bolo možné vidieť svetelnú site-specific inštaláciu s názvom Drawing in Space – Ultraviolet od juhokórejskej vizuálnej umelkyne Jeongmoon Choi. Spoločná interakcia plôch a línií na jednej strane a kontrastný vzťah medzi rôznymi perspektívami na strane druhej vytváral jedinečný priestorový a hĺbkový efekt. Architektonické charakteristiky sa stávali východiskovým bodom pre zložité, priechodné inštalácie vyrobené zo značne natiahnutých vlákien, ktoré fluoreskovali v čiernom svetle. Podobne ako trojrozmerné kresby, umelkyňa vytvorila krehké priestorové konštrukcie, ktoré v spojení s existujúcou architektúrou a v neustálej zmene perspektívy – keď sa nimi pohybovalo, vytvárali stále nové vizuálne svety, nové reality.
Jeongmoon Choi
je juhokórejská vizuálna umelkyňa, ktorá žije a tvorí v Berlíne a Soule. Hoci pôvodne vyštudovala maľbu, zaoberá sa inštaláciami osvetľujúcimi tmu skrz zložitú geometrickú sieť UV reflexných vlákien. Umelkyňa koncipuje vzťah napätia medzi krehkosťou štruktúr vlákien a masívnosťou štruktúry okolitého priestoru, ktorý je v tme rozmazaný. Jej inštalácie vyvolávajú dojem virtuálnosti, podnecujúc úvahy o analógových a digitálnych „pozíciách“, štruktúrach, pohyboch a perspektívach v priestore.
Steinerne Brücke
V okolí tohto mosta – na ňom, i pod ním boli svetelné objekty s názvom Mother, ktoré vytvorili skupiny umelcov Båll & Brand a Tokyo Blue. Skupina objektov odhaľovala zložité komunikačné siete v prírode, ako sú interakcie medzi stromami, hubami a organizmami. Tieto zobrazenia symbolizovali väčšiu entitu „materskej lode“ a ilustrovali vzájomnú prepojenosť prírody. Svetelný tok sôch bol stimulovaný údajmi o pohybe enzýmov v hubách, komunikácii rastlín a biologických spojeniach, ako je pupočná šnúra a krvný obeh. Toto spojenie umenia a vedy prostredníctvom inovatívnej technológie a organického dizajnu malo za úlohu prehĺbiť naše pochopenie a ocenenie prirodzených vzťahov.
Svetelné, blikajúce objekty bolo vidieť už z diaľky – či už na rieke Dunaj alebo na moste nad ním. Niektoré boli trochu skryté a ukázali sa až vtedy, keď sa človek k nim priblížil a stál na moste. Niekoľko objektov rôznych veľkostí stálo na moste, iné pod ním. Tie stojace na moste pripomínali pulzujúci život stromov, kdežto tie pod mostom skôr pulzujúci život húb, ktoré sú v prírode taktiež nenápadne skryté. Svetelné fluidum sa pohybovalo vnútri poohýbaných rúr rôznou rýchlosťou, intenzitou, ako i farebnosťou. Bolo zaujímavé sledovať tento pulzujúci život pripomínajúci život v prírode, ktoré tieto objekty prezentovali.
Båll & Brand
je kolektív zložený z dvoch dánskych umelcov – Martina Ersteda a Davida Rubena Karpantschofa a jedného litovského umelca – Jonasa Jurkūnasa. Zameriavajú sa na plánované, ako aj site-specific svetelné a zvukové umenie. Veda, technika, inžinierstvo a matematika sú často prvkami ich práce, prezentovanej v exteriéri alebo na historických budovách, pričom do svojej práce začleňujú špecifickú architektúru a prostredie.
Tokyo Blue
je dánska umelecká skupina zložená v roku 2011. Skladá sa z troch umelkýň: Silly Findstrøm Herbst, Katrin Barrie Larsen a Helle Frøjk Knudsen. Spoločným bodom skupiny je fascinácia farbami a ich schopnosť vytvárať zmyslové zážitky. Pracujú a experimentujú so zložitosťou farieb. Obzvlášť sa zaoberajú interakciou medzi farbou, svetlom, povrchom, materiálmi a priestorom. Ich inštalácie často vychádzajú z existujúcich priestorov a architektúry. Svetlo a farby sú prepletené s príbehmi, asociáciami alebo historickými vrstvami, ktoré sa viažu k miestu. Každodenné priestory sa premieňajú na fiktívne priestory, kde sú stimulované zmysly a napádaný mozog.
Andreasstadel
Na tomto mieste, pri rieke Dunaj sa týčilo dielo Aqautics od nemeckého umelca Philippa Artusa. Osemuholníkový svetelný objekt zobrazoval generatívny podmorský svet, v ktorom animované morské tvory plávali a navzájom sa ovplyvňovali. Dielo skúmalo vznik života prostredníctvom abstraktných foriem a pohybu. Aquatics mohlo byť vnímané ako utópia – myšlienka neznámej krásy prírody – a dystopia – algoritmus, ktorý má nahradiť prírodu. Ponúkal tak pohľad na to, ako by umelé ekosystémy mohli v budúcnosti nahradiť skutočný život. Objekt bol interaktívny – diváci si mohli navrhnúť svoje vlastné tvory pomocou tabletu a pridať ich do virtuálneho ekosystému. Mohli si vybrať typ a počet druhov, ako aj určiť ich veľkosť, tvar, farbu a správanie.
Dielo Aquatics bolo počas RE.LIGHT festivalu spočiatku trošku ťažšie nájsť, nakoľko lokácia Andreasstadel bola trošku obšírnejšia a tým pádom podľa navigácie nie až taká jednoznačná. Animácia podmorského sveta pôsobila upokojujúco. Avšak keď som bola pri tomto objekte, nevedela som, že je interaktívny a divák môže doň zasiahnuť. To som sa dozvedela až pri písaní tohto článku. No keby som aj mala takúto možnosť, asi by značnú chvíľu trvalo, kým by som sa na rad dostala, keďže okolo objektu bolo dosť divákov.
Philipp Artus
je nemecký multidisciplinárny umelec a filmár pôsobiaci v Berlíne. Jeho experimentálne animácie, svetelné inštalácie a kresby skúmajú prejavy života prostredníctvom pohybu, zvuku a obrazov. Komponuje audiovizuálne zážitky, ktoré spájajú hravé prvky s minimalistickými štruktúrami, nadčasové témy so súčasnými postrehmi a búrlivé zrýchlenie s kontemplatívnym tichom.
Haus der Bayerischen Geschichte
Dalo by sa povedať, že na tomto mieste bol ten najmonumentálnejší videomapping, teda čo sa do veľkosti budovy týka. Mapping s názvom Lines vytvorili Detlef Hartung a Georg Trenz. Ako názov hovorí, línie, ktoré tvoria aj fasádu budovy, boli inšpiráciou pre tvorbu projekcie. Línie alebo čiary mali v tomto prípade takisto hlbší význam. Čiara samotná je vždy súčasne oddeľujúcou, spojujúcou a pulzujúcou hranicou medzi časom a priestorom. Čiary sú teda v našich životoch všadeprítomné. V tomto prípade táto site-specific videoprojekcia poukázala na samotnú funkciu budovy Domu bavorskej histórie – miesto, ktoré spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Videomapping na Dome bavorskej histórie bolo zaujímavé sledovať ako i z blízka, tak aj z diaľky. Tvorili ho prevažne vertikálne línie, ktoré boli zároveň aj optickým klamom – raz akoby stekali dole, inokedy ustupovali a prichádzali, menili sa v iné farebné kombinácie, či dokonca sa v nich objavovali písmená a slová, ktoré boli sotva čitateľné, kvôli koncentrácii a rýchlosti mappingu. Lines boli teda najpôsobivejším site-specific videomappingom RE.LIHGT festivalu, ktorý som mala možnosť vidieť.
Detlef Hartung a Georg Trenz
od roku 1998 realizujú spoločné svetelné umelecké projekty pod menom Hartung ǀ Trenz.
Detlef Hartung sa narodil vo Venezuele, no od roku 1967 žije v Nemecku. V súčasnosti žije a tvorí v meste Kolín.
Georg Trenz je rodený Mníchovčan.
Ich diela boli prezentované po celom svete a na rôznych európskych festivaloch svetelného umenia. Pomocou často viacvrstvových projekcií z viacerých svetelných zdrojov vytvárajú site-specific diela o architektúre a krajine s typograficky navrhnutými a pohyblivými textami. Vizuálna, poetická reflexia danej lokality a jej kontextu otvára nové možnosti interpretácie, čím vzniká sloboda myslenia.
Minoritenkirche
V tomto kostole mohla návštevníkov uchvátiť inštalácia s názvom Solar Dust od talianskej umeleckej skupiny Quiet Enseble svojou trblietavou mágiou a zahaliť tak diváka do éterického zážitku. Žiariace hviezdy sa pohybovali vo vzduchu v trojrozmernej štruktúre podobnej oblakom, ktorá sa vznášala nad vesmírom. Tieto slnečné častice boli dynamické, živé a v neustálom pohybe, pulzujúce v synchronizácii so sprievodnou hudbou, akoby boli s ňou jedno. Holografický efekt vytváral ilúziu svetla stúpajúceho odnikiaľ a tancujúceho v prázdnote. Súhra jasných farieb a plynulých pohybov vytvárala nadpozemský obraz; transcendentnú cestu, na ktorej sa diváci mohli ponoriť za hranice reality do ríše úžasu a kontemplácie.
Inštaláciu Solar Dust v Minoritenkirsche, ako jednu z dvoch platených lokácií RE.LIGHT festivalu, bolo možné vidieť len po zakúpení kombinovaného lístka na určitý časový úsek.
Quiet Enseble
je umelecká skupina založená v roku 2009 talianskymi umelcami Fabiom di Salvom a Bernardom Vercellim. Výskum umeleckého súboru Quiet Enseble prechádza pozorovaním rovnováhy medzi chaosom a kontrolou, prírodou a technológiou – vytváraním predmetov, ktoré tieto prvky spájajú, alebo prvkov, ktoré sa formujú zo vzťahu medzi organickými a umelými predmetmi. Zameriavajú sa na bezvýznamné, no pritom úžasné prvky, ako je pohyb múch alebo zvuk stromov. Umelci vo svojich audiovizuálnych predstaveniach a svetelných inštaláciách oslavujú „neviditeľné koncerty“, ktoré nás každý deň obklopujú a dokážu odhaliť skryté, či často prehliadané aspekty prostredia okolo nás.
M26
V tomto kultúrnom centre bolo k videniu viacero svetelných inštalácií či projekcií. Zároveň to bolo miesto, kde sa zhromažďovalo mnoho návštevníkov, ktorí chceli vidieť a vyskúšať si jednotlivé diela. Vytvoril sa tak na ulici dlhý rad, ktorý zároveň prezrádzal, že sa tu niečo koná. Pomohlo mi to nájsť toto miesto, lebo navigácia zas trochu zlyhala a ukázala mi lokáciu M26 o pár metrov skôr a ešte k tomu na inej ulici, ako mala. Informačné centrum M26 bolo pre mňa zároveň východiskovým bodom pre RE.LIGHT festival, no od centra som pokračovala v prezeraní svetelných inštalácií opačným smerom, nie chronologicky, ako to uvádzam v tomto článku. Množstvo návštevníkov, ktorý stál pred budovou a zdal sa vtedy pre mňa istou výhodou, sa v jej interiéri stal nevýhodou, nakoľko k niektorým dielam sa čakalo veľmi dlho.
(Your) Wave of Light
(Your) Wave of Light bola interaktívna videoprojekcia od nemeckého video start-upu s menom Bildmaschine, ktorú bolo možné vidieť ako prvú v interiéri M26. Inštalácia sa zameriavala na vedomé vnímanie tela v popredí. Projekciu bolo možné ovládať pohybom rôznych oblastí tela a tváre. Celé to sprevádzal lokalizovateľný zvuk, ktorý vytvoril Pascal Genzel. Interaktívne generované vlny vo vode a reflexný strop vytvárali jedinečný zážitok. Pomocou tabletu sa mimika a gestá preniesli do projekcie, ktorá zväčša „chrlila“ jednoduché tvary, či línie v neónových farbách. Či už to boli oči, ústa, prsty, záklon hlavy alebo nohy, všetko malo svoj účel. Malou vychytávkou bol zabudovaný reproduktor vo vodnej nádrži, ktorý spôsoboval vibrácie vody a tým ovplyvňoval celú projekciu. Minimalistické fotografie Regensburgu určovali vizuálny štýl.
Pri inštalácii (Your) Wave of Light som sa prizerala len ako divák, nakoľko okolo nej vždy stálo pár ľudí, čo si ju chcelo vyskúšať. Návštevník tak mohol vstúpiť na určené miesto pred tabletom, z ktorého boli snímané jeho pohyby a mimika. Tie sa odrážali v projekcii na plátne oproti participujúcemu človeku, ktoré zobrazovalo rôzne náhodné tvary a predmety ako hviezdy, štvorce, rakety, trojuholníky…, ale aj farbené línie. Keď účinkujúci otvoril ústa, zobrazila sa jeho lineárna podoba tváre na plátne. Celá táto interaktívna projekcia pôsobila psychedelicky, akoby sa človek stal súčasťou nejakej videohry. Dojem umocňoval odraz vody medzi plátnom a participantom. Zároveň v pravom rohu bola nenápadná obrazovka, ktorá ukazovala fotografie mesta Regensburg.
Bildmaschine
je nemecký inovatívny umelecký start-up, ktorý vznikol v roku 2022 na základe spoločnej vášne skupiny vizionárskych umelcov a technologických nadšencov. Vo svojej tvorbe posúvajú hranice konvenčnej videoprodukcie vytváraním pútavého, vizuálne úžasného obsahu. Využívajú najnovší vývoj v oblasti interaktívnych médií na vytváranie zážitkov, ktoré presahujú rámec každodennosti. Každý projekt je plátno, na ktorom sa spája technológia a kreativita, pričom vznikajú nielen videá, ale aj dynamické, interaktívne vizuálne príbehy – vždy s umeleckým vyjadrením a environmentálnou zodpovednosťou.
YOUR SCAPES – REGINA
Nasledujúcim dielom bolo YOUR SCAPES – REGINA od nemeckej vizuálnej umelkyne Vanessy Hafenbrädl. Toto interdisciplinárne dielo pozostávalo z videoprojekcie a ručne fúkaného zrkadlového skleneného valca, ktoré bolo umiestené v strede vytvorenej miestnosti z textílie, na ktorú sa premietala projekcia zobrazujúca svetelné lúče pripomínajúce vlny. Inštalácia filozofovala o vode, vodných cestách a klimatických zmenách. Dá sa povedať, že toto dielo bolo do istej miery site-specifické, nakoľko pracovalo s históriou mesta Regensburg, keď boli v stredoveku jeho rieky nevyhnutným predpokladom hospodárskeho rastu mesta. Zároveň umelkyňa chcela poukázať na klimatické zmeny v podobe záplav riek, ktoré sa stávajú hrozbou aj v týchto zemepisných šírkach. Preto bolo možné počuť i poetické texty od aktivistu, spisovateľa a profesora Craiga Santosa Pereza, narodeného na ostrove Guam v Tichomorí. Ďalej sa prehrávali texty o topení ľadovcov od islandskej autorky Steinunn Sigurðardóttir. V pozadí toho všetkého bolo možné počuť zvukový denník námorného záchranára a člena posádky lode Iuventa, ktorý nás zaviedol do Stredozemného mora.
Zvuk vznikol od Roela Funkena, zvuková koláž od Anny McCarthy, Cristal Baschet od Marca Chouaraina.
Od interaktívneho diela (Your) Wave of Light som sa presunula chodbou ďalej k veľkému plátnu, na ktorom sa v strede pohybovali strieborné vlákna pripomínajúce riečne vlny. Plátno ma šípkou pozývalo vstúpiť do jeho vnútra, kde sa odohrávalo hlavné predstavenie YOUR SCAPES – REGINA. Návštevníci vstupovali a odchádzali, ale mágia projekcie, ktorá sa odohrávala všade okolo mňa za sprievodu zvukov a hovorených textov zameriavajúcich sa na ekológiu, ostávala. Toto dielo bolo jedným z najvýraznejších poukazujúcich na ekológiu, ktorá bola príznačná pre RE.LIGHT festival.
Vanessa Hafenbrädl
je nemecká vizuálna umelkyňa a aktivistka žijúca v dedinke Dießen am Ammersee. Jej diela sa vymykajú kategórii, pôvodu, pohlaviu a druhu. Posúvajú tak diváka do podvedomia, kde je komplexnosť. Cieľom je zviditeľniť harmóniu vytvorenú v rozmanitých a niekedy aj protichodných podnetoch na podvedomej úrovni. Svoje videomappingy taktiež spája so sklárskou tvorbu, ktorú v roku 2019 objavila vo svojej rodinnej histórii. Jej videomappingy je možné vidieť po celom svete.
LPM_001
Posledným dielom na lokácii M26 bola inštalácia s názvom LPM_001 nemeckých umelcov pochádzajúcich z Norimbergu: Matthiasa Franza, Henrika Steltera a Manuela Schillera. Inštalácia bola založená na 3D skenoch rôznych miest v Regensburgu. Modifikované terénne záznamy zodpovedajúcich lokalít sprevádzali obrazové dáta a spájali sa do audiovizuálnej kompozície prezentovanej v zatemnenej výstavnej miestnosti. Niekoľko projektorov synchrónne premietalo matice svetelných bodov do hmly. Tieto „oblaky bodov“ vizualizovali 3D naskenované miesta v rôznych farbách a jasoch. Diváci sa mohli cez okná pozerať do miestnosti a pomocou ovládača posúvať premietané štruktúry a tak s nimi interagovať. Zvukové kompozície, ktoré reagovali na vizuálne a hmatové dianie, bolo možné vnímať cez reproduktory. Toto ponorenie sa stávalo nekonečnou slučkou svetla a zvuku. Realita a fikcia sa tak v priestore spájali.
Matthias Franz, Henrik Stelter a Manuel Schiller
je trojica umelcov z Norimbergu venujúca sa rôznym formám audiovizuálneho umenia, ktoré formujú rôznorodé vplyvy. Ich spoločný projekt „LPM_001“ pre festival RE.LIGHT spojil ich individuálne vízie, aby vzniklo pôsobivé umelecké dielo, ktoré bolo nielen audiovizuálnym zážitkom, ale aj vyzývalo k interakcii.
Matthias Franz je nemecký multidisciplinárny vizuálny umelec zaoberajúci sa dizajnom, fotografiou a svetelným umením.
Henrik Stelter je nemecký multidisciplinárny vizuálny umelec zaoberajúci sa grafickým dizajnom, typografiou, soundartom, audiovizuálnym umením.
Manuel Schiller je nemecký multidisciplinárny audiovizuálny umelec.
Kapellengasse
Na fasádach budov stojacich na tejto ulici bolo možné nájsť päť svetelných projekcií od švajčiarskej umelkyni Sophie Guyot, ktoré patria pod projekt s názvom The Stardust Memory Project. V rámci RE.LIGHT festivalu sa premietalo päť obrazov, ktoré vychádzali z fotografií rodinných albumov Regensburgčanov obsahujúcich stopy ľudí, ktorí navždy zmizli. V priestore okolo projekcie zároveň zaznievali k fotografiám poetické texty regensburgskej spisovateľky Agnes Gerstenbergovej.
Projekt „Stardust Memory“ prebiehal a prebieha v rôznych mestách po celom svete. Zaoberá sa myšlienkou: „Čo keby ľudia, podobne ako hviezdy, vyžarovali svetlo aj dlho po smrti?“. V rámci projektu sú vyzvaní obyvatelia danej štvrte mesta zdieľať svoje fotografie, ktoré sa transformujú – postavy sa zredukujú na jednoduché siluety, vytrhnuté z kontextu: odhaľujú sa vo svojej najzákladnejšej ľudskosti. Fotografie sa následne prenesú do digitálneho média a premietajú sa na steny susedstva pomocou projektorov. Popri svetelnej projekcie zaznievajú aj texty lokálnych spisovateľov. Súbežne na webstránke projektu je možné vidieť originálnu fotografiu a dozvedieť sa o nej viac. Odhalením týchto intímnych a súkromných prvkov vo verejnom priestore tak vytvára projekt hviezdny prach – pamäťové spojenie medzi ľuďmi a časom, čím ponúka súčasnú evokáciu toho, čo tvorí spoločnosť ľudí za geografickými a časovými hranicami.
Sophie Guyot
je švajčiarska umelkyňa, ktorá hoci vyštudovala literatúru, vizuálnemu umeniu sa začala venovať ako samouk. Svetlo sa čoskoro ukázalo ako jej obľúbený materiál. Jej tvorba sa zameriava na neochvejný vzťah medzi človekom a jeho biotopom. Umelkyňa v spolupráci s architektmi vytvára taktiež trvalé inštalácie, ako aj experimentálne videá, ktoré premieta na veľké plátna.
Neupfarrplatz
Na tomto námestí, respektíve na kostole stojacom na ňom s rovnomenným názvom Neupfarrkirche, bol premietaný videomapping Forever and ever od ukrajinskej umelkyne Julie Shamsheievy. Koncept projektu odkazoval na večnú povahu existencie, kde je všetko prepojené a neustále sa vyvíja. Štyri živly – oheň, voda, vzduch a zem – sú po miliardy rokov prepletené v spletitej sieti existencie. Narušenie tohto jemného kolobehu riskuje zničenie základov života. Je dôležité, aby sme rozpoznali naše spojenie s týmito prvkami a snažili sa obnoviť harmóniu skôr, než bude príliš neskoro. Je životne dôležité, aby sme sa zamerali na zachovanie a ochranu prírody a nie na ničenie seba a celého sveta. Táto projekcia niesla v sebe silne ekologické posolstvo.
Julia Shamsheieva
je ukrajinská vizuálna umelkyňa, ktorá vytvára živú 3D pohyblivú grafiku. Má bakalársky titul v odbore grafický dizajn a je členkou Ukrajinskej únie dizajnérov. Jej umelecká prax zahŕňa skúmanie mnohých médií vrátane videomappingu, digitálneho umenia, svetelných a interaktívnych inštalácií a AR/VR. Taktiež má skúsenosti v oblasti scénografie a s veľkými projektami. Jej diela boli vystavené na festivaloch a podujatiach po celom svete. Je držiteľkou niekoľkých ocenení. Jej hlavnou ambíciou je umožniť svetlu rozprávať príbeh, rozširovať hranice a vytvárať nový kontext. Väčšina jej diel pôsobí surrealisticky.
Dreieinigkeitskirche
Tento kostol bol poslednou lokáciou RE.LIGHT festivalu. Show Transfiguration dvoch španielskych štúdií Xavi Bové Studio a Onionlab, ktorá sa konala v interiéri kostola, bola druhou z dvoch platených lokácií RE.LIGHT festivalu, ktorú bolo možné vidieť len po zakúpení kombinovaného lístka na určitý časový úsek. Avšak počas niektorých dní súbežne prebiehal v kostole sprievodný program, ako napríklad tematické pobožnosti či hudobné koncerty, ktoré boli bezplatné.
Prestavenie Transfiguration transformovalo priestor kostola a zapájalo publikum do kolektívneho zážitku so synchronizovanými svetlami. Táto show spájala architektúru, hudbu a emócie vedené cez introspekciu, skúmanie a transfiguráciu. Kombináciou intímnych momentov s brilantnými scénami katalyzovalo pozoruhodný posun v umení a ľudskom vnímaní. Minimalistická súčasná vážna hudba s elektronickými vplyvmi, ktorú nahral Univerzitný orchester v Regensburgu, bola rozdelená do štyroch častí, z ktorých každá zodpovedala hudobným pohybom.
Xavi Bové Studio
jeho hlavným predstaviteľom je španielsky vizuálny umelec, priemyselný dizajnér a vývojár nových médií Xavi Maixenchs Bobé. Do jeho portfólia spadajú hardvérové a softvérové znalosti o 3D umení, svetelných a kinetických inštaláciách, scénografických predstaveniach, virtuálnej produkcii a VR, pri ktorých spolupracuje aj s inými ľuďmi, či štúdiami.
Onionlab
je španielske umelecké štúdio špecializujúce sa na projekčný mapping, VR a audiovizuálny obsah pre festivaly, výstavy a hudbu. Sídli v Barcelone, no pôsobí po celom svete. Spája umenie a technológiu, čím vytvárajú jedinečné audiovizuálne zážitky, ktoré skúmajú čas, pamäť a ľudské vnímanie. Prepája tradíciu s inováciami a pohybujú sa medzi organickým a digitálnym.
Ak vás zaujal videomapping a svetelné umenie, viac o ňom sa dočítate v rozhovoroch so slovenskými vizuálnymi umelcami: s Veronikou Šmírovou a Gáborom Szűcsom.
Záver
Ako som spomenula v úvode, účasť na RE.LIGHT festivale bola pre mňa kombinácia spontánnosti a nepripravenosti v zmysle, že som podcenila počasie a rezerváciu vstupeniek do dvoch lokácií – predstavení v kostoloch Minoritenkirche a Dreieinigkeitskirche. Až na tieto dve atrakcie bol RE.LIGHT festival bezplatným podujatím a diela voľne prístupné verejnosti.
Ja som svoju trasu začala po šiestej hodine v sobotu večer centrom M26, kde bola možnosť si zobrať aj informačný leták, ktorý ma ďalej sprevádzal počas festivalu. Informácie však boli dostupné takisto na webstránke RE.LIGHT festivalu, ako i na jednotlivých paneloch, ktoré sa nachádzali na každej lokácii, kde popisovali nielen dané dielo a jeho autora, ale poskytovali aj všeobecné info.
V M26 som si pozrela interaktívnu videoprojekciu (Your) Wave of Light a následne interdisciplinárne dielo YOUR SCAPES – REGINA. K tretiemu dielu bol dlhý rad, ktorý sa v čase mojej návštevy veľmi nepohýnal dopredu, tak som sa rozhodla pokračovať ďalej. Mojím pôvodným plánom bolo navštíviť predstavenie Der Lampenball ešte v prvom čase vystúpenia, no nakoľko som sa zdržala v M26 dlhšie a nestihla by som ho, tak som sa rozhodla ísť opačným smerom. Pokračovala som k rieke Dunaj na lokáciu číslo 8, kde som si pozrela veľkolepý mapping Lines na budove Domu bavorskej histórie. Následne som prešla cez most, kde na druhej strane bolo dielo Aqautics. Od neho som prešla k druhému mostu, kde boli objekty Mother. Potom som prechádzala cez Lebensbrunnen, kde som mala nad hlavou inštaláciu Fragments of reality. Cestou rovno som natrafila na ďalší videomapping s názvom Kaliber. To boli v podstate všetky lokácie, ktoré som si stihla nejako počas mojej návštevy RE.LIGHT festivalu užiť.
Pred zotmením som ešte prešla dvomi miestami, na ktoré som sa chcela vrátiť a vidieť ich ešte v plnej kráse, ale kvôli počasiu som sa tam nevrátila. Mapping, ktorý bol súčasťou The Stardust Memory Project som tak matne videla na fasáde domu ešte pred zotmením, ako i videomapping Forever and ever premietaný na Neupfarrkirche.
A ako hodnotím RE.LIGHT festival? Nuž, tak ako na každom festivale alebo inom umeleckom kultúrnom podujatí podobného typu (naživo som zažila len festival Biela noc v Bratislave pred niekoľkými rokmi), aj tu bolo v uliciach množstvo ľudí. Pri niektorých atrakciách sa tvorili rady alebo masy ľudí, ktoré takmer blokovali ulicu. Mohlo to byť samozrejme spôsobené aj tým, že som festival zažila počas víkendu, ako možno väčšina ľudí. Takže ak budete chcieť navštíviť podobný festival, pripravte sa na väčšiu koncentráciu ľudí. Taktiež treba myslieť na počasie a teplo sa obliecť, aj keď už začína byť jar, avšak noci sú ešte stále chladné, čo možno pocítiť pri prechádzke mestom, ako to bolo aj v mojom prípade. Tým pádom som musela okresať návštevu miest, ktoré som mala v pláne navštíviť. Hoci som všetko nevidela, RE.LIGHT festival hodnotím veľmi pozitívne, nakoľko svetelné objekty a mapping oživil toto bavorské mesto a priblížil tak vizuálne umenie väčšej mase ľudí.
Dúfam, že RE.LIGHT festival sa mi podarí navštíviť aj o dva roky (keďže festival je plánovaný na každý druhý rok, teda najbližšie v roku 2026), aby som sa mohla lepšie pripraviť na jeho návštevu a užiť si celý jeho program.
Zoznam bibliografických odkazov:
RE.LIGHT International Light Art Festival 14.-24. März 2024/ NACHHALTIGKEIT, [cit. 2024-03-31]. URL: < https://relight-regensburg.de/ #nachhaltigkeit >.
RE.LIGHT International Light Art Festival 14.-24. März 2024/ ARTISTS 2024, [cit. 2024-03-30]. URL: < https://relight-regensburg.de/#artists >.
