V detstve bola rebelkou a zdráhala sa predstave, že bude umelkyňou. Vtedy ani len netušila, aká bude dnes známa. Do povedomia verejnosti ju dostalo najmä víťazstvo v prestížnej súťaži Nadácie VÚB Maľba roka 2020 s obrazom Reťazák, kde pri jeho maľovaní použila hrdzu, ktorá je pre jej tvorbu charakteristická. Reč je o umelkyni Natálii Šimonovej. Viac o svojej tvorbe – predošlej, ale i súčasnej, ako aj iných umeleckých aktivitách, prezradí Natália Šimonová v rozhovore.
Po tom, ako si minulý rok vyhrala prestížnu súťaž Maľba roka s obrazom Reťazák, kde si použila hrdzu, si verejnosti známa najmä ako umelkyňa maľujúca hrdzou. Avšak tvoje portfólio je dostatočne pestré aj mimo využitia hrdzi. Skôr, ako si tvoju tvorbu predstavíme v rozhovore, opýtam sa ťa klasickú otázku na úvod. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu a maľbe?
Túto otázku dávam aj ja každému hosťovi, ktorého mám na svojich diskusiách. Až pri sebe si však uvedomujem, že sa potrebujem dlhšie zamyslieť. Vždy som o sebe vedela, že som kreatívna. Nikdy som nebola vyslovene talentovaná. Viem o sebe, že mám rada pozornosť, ktorú si aj patrične užívam. Prešla som si rôznym obdobím, naučilo ma to veľa. Začala som od úplnej nuly. Moja mama nejako vycítila, že by mohlo to, čo robím, niečo znamenať. Tak ma prihlásila na ZUŠ-ku a nakupovala mi vo veľkom knihy. Tam ma podchytila skvelá učiteľka, ktorá žiaľ, už nie je medzi nami. Volala sa Janka Gálusová. Práve ona povedala mojej mamine, že to má zmysel, len ma musí podržať. Bola som však rebelka, odmietala som akékoľvek prepojenie s umením, až do mojej dospelosti. Do školy som sa zvyčajne chodila porozprávať. (smiech)
Po ukončení stredoškolského štúdia si chcela študovať na vysokej škole odbor šperk. Istý čas si sa dokonca venovala konceptuálnemu šperku. Tieto veľké a pomerne ťažké šperky vznikali z predmetov bežnej potreby – ako sú príbory, časti budíka či hodín, z modelárskych figúr, a boli doplnené smaltom, prípadne červenou farbou. Vznikali na rôzne témy. Môžeš ich popísať bližšie?
Šperk je pre mňa uzavretá kapitola, ku ktorej sa nechcem vracať z pozície umelkyne – aspoň najbližších pár rokov. Prešvihla som pomyselnú hranicu súkromia. V posledných šperkoch, ktoré vznikli pod mojou taktovkou som rozoberala môj súkromný život. Urobila som vtedy chybu. Potrebujem mať pri tvorbe racionálny odstup. Za posledné obdobie si dávam veľmi veľký pozor na moje súkromie. Už nemám potrebu poukazovať naň skrz šperk, nebodaj maľovať výjavy z môjho súkromia.
Počas bakalárskeho štúdia na vysokej škole si prišla do kontaktu aj s povinnými osnovami, ako každý študent. Keď ste v ateliéri dostali zadanie interpretácie fotografie, vybrala si si fotografiu Tibora Huszára, ktorá znázorňuje hercov Lasicu a Satinského vo vani. Ty si svojou interpretáciou pôvodnej fotografie reagovala na vtedajšiu politickú situáciu. Obraz Róbertkovia vo vani je ironickým znázornením bývalého premiéra a ministra vnútra, ktorí odstúpili až po masových občianskych protestoch. Prečo si sa rozhodla reagovať maľbou na vtedy aktuálnu politickú situáciu?
Bola som absolútne znechutená z celej situácie. Vtedy sme mali v ateliéri ešte zadanie – interpretáciu fotografie. Mala som vybrané rôzne námety, ale tento vyhral.
S týmto obrazom si sa prechádzala ulicami Banskej Bystrice. Z reakcií okoloidúcich si potom vytvorila videozáznam. Aké boli reakcie ľudí na toto dielo, prípadne tvoju performance?
Reakcie boli rôzne, ťažko ich popisovať. Videozáznam je verejný na YouTube. Môžu si ho čitatelia pozrieť pod heslom „Róbertkovia vo vani“ a vyhodnotiť najlepšie atmosféru a reakcie, ktoré podľa môjho skromného názoru videozáznam verne zobrazuje. Vedela som len, že to musím urobiť. Keby som to neurobila, tak si to budem vyčítať. Pochopila som, že potrebujem raz za čas vytvoriť nejakú performance a reagovať tak okamžite na aktuálnu situáciu, ktorá rezonuje – cez umenie, primárne cez filter maľby. Zatiaľ som bezdetná, tak je to pre mňa ľahšie. Viem sa rozhodnúť z hodiny na hodinu.
Je podľa teba dôležité, aby výtvarníci reagovali na aktuálne politické dianie? Myslíš si, že majú výtvarníci dostatočný priestor na vyjadrenie sa k politickému dianiu, či iným sociálno-spoločenským témam vo verejnom priestore, napr. pri rôznych protestoch?
Keby si nemyslím, že je signifikantné, aby umelci, alebo ktokoľvek iný, reagovali na aktuálne dianie, tak sa nepostavím za moju predošlú prácu v takom rozmere, ako som to urobila. Podporujem hlavne mojich blízkych kolegov, ktorí tak robia pravidelne. Majú môj obdiv a úctu.
Od politiky sa vrátime naspäť k tvojej tvorbe – konkrétne k ucelenejším sériám v nej. Venovala si sa plenéru. Aké miesta si zvykla na maľbách zobrazovať? Kam sa tvoje vtedajšie ponímanie krajiny posunulo, v porovnaní s tvojim súčasným znázorňovaním krajiny?
Na úvod musím ozrejmiť, že stále znázorňujem krajinu. Avšak už nie mimeticky ako predtým. Je to úplne normálny, prirodzený proces. Je pravda, že som sa venovala skôr plenérovej maľbe, zobrazeniu intaktnej krajiny alebo opozitu – vegetácie, ktorá je až príliš dotknutá ľudskou rukou. K výskumu urbánneho prostredia som prešla prirodzene. Myslím si, že malo na mňa veľký vplyv hlbšie štúdium aktuálnych tendencií v maľbe.
Tvoje maľby prešli tematicky skôr do znázorňovania spomínanej urbánnej architektúry. V cykloch Deštrukcia a Post štruktúra sa zaoberáš výskumom socialistických ihrísk a ich súčasnou zanedbanosťou. Hľadáš estetiku v deštrukcii. Čím ťa zaujala téma detských ihrísk?
V podstate si si odpovedala – v ich deštrukcii. Nejde len o všedné ihriská. Zameriavam sa predovšetkým na socialistické preliezky, kovové, ale aj betónové splete, ktoré zobrazujem prostredníctvom estetiky deštrukcie. Bavíme sa o preliezkach, ktoré majú najlepšie časy už dávno za sebou. Sú neustále dookola prekrývané novými nánosmi farieb, pod ktorými sa mnohokrát nachádza práve hrdza. Tú vnímam ako časovú stopu – relikt, ktorého vlastnosti sú podporené predovšetkým vďaka vonkajším vplyvom.
A práve zo série Post štruktúra, už v úvode spomínaný Reťazák, vyhral v súťaží Maľba roka 2020. S touto maľbou si sa stala najmladšou víťazkou Maľby roka vôbec. Aké pocity ťa sprevádzali tesne po tom, ako si ocenenie získala? Ako sa tvoj život umelca, ale aj ako človeka, zmenil po tomto ocenení?
Nedá sa to úplne uchopiť do slov. Nehovorím o sebe často, že som šťastná, skôr, že som spokojná. Vtedy som pociťovala ale pocity šťastia. Bola to sila, ktorá pokračuje dodnes. Okamžite sa zodvihol záujem o moju tvorbu, ako i o moju osobu, na čo som nebola zvyknutá. Okrem toho, že som maliarkou, výtvarníčkou, tak som od vtedy aj svojou full time manažérkou.(smiech) Pokiaľ chcem, aby som sa predávala, tak ňou musím byť.
Hrdza je v tvojej tvorbe kľúčová. Aký bol tvoj prvý kontakt s ňou? Čím ťa zaujala?
S hrdzou som sa konfrontovala prvýkrát počas šperku. Nedopatrením som zmiešala nejaké chemikálie. Po čase som odsledovala, že majú vplyv na tvorbu hrdze na kove. Spomenula som si na túto skúsenosť a začala som potom pracovať s hrdzou. Moja hrdza je po väčšine procesuálna. Na obrazoch rastie, opadáva, mení sa. Hrdza ma fascinuje okrem iného aj pre tieto vlastnosti.
Ako sa ti s hrdzou pracuje po technickej stránke? S akými technikami ju vo svojich dielach kombinuješ?
Hrdzou maľujem rovnako, ako aj s klasickými maliarskymi médiami. Nemyslím si, že hrdza potrebuje urgentne podporu niečoho iného. Samozrejme, že farebné fragmenty hrdzi dopomáhajú k tomu, aby ešte viac žiarila. Pracujem často s pastelom, olejom, frotážou. Som absolútne otvorená a neuzatváram sa.
Nie každý vie, že prvé maľby hrdzou neboli ihriská, ale predchádzala jej séria Vitiligo. V nej pracuješ s hrdzou na figurálnej maľbe. Tento cyklus považuješ za tvoju najintímnejšiu maliarsku výpoveď. Môžeš ju priblížiť?
Cyklus VITILIGO zachytáva moje telo, ktoré je poznačené kožným ochorením – vitiligom. Ide o stratu pigmentu, ktorá ma sprevádza takmer celý život. Maľby zachytávajú moje nahé telo a odpovedajú na otázky zvedavých divákov. Rovnako tiež poukazujem na šikanu, úzkosti a moje vlastné komplexy, ktoré ma sprevádzali až do dospelosti.
Hrdzu kombinuješ aj do svojich frotážových inštalácií. Spomeniem napríklad minuloročnú site-specific inštaláciu v priestore Kláštora Hieronymitánov v Štiavnických Baniach. Zaujali ťa tam nájdené fragmenty, najviac však kachľová pec. Priblížiš nám viac túto site specific a tvoje výsledné dielo?
Asi by bolo na mieste ozrejmiť, že inštalácii v Štiavnických Baniach predchádzala inštalácia MULTIPLIKÁCIA, ktorú som vytvorila v roku 2019. Túto inštaláciu som vytvorila z frotáží a z hrdze. Okrem toho boli doplnené o dve zásadné maľby, ktoré zobrazujú časti ihrísk. Táto inštalácia mi bola vzorom pre vytvorenie podobnej inštalácie, ktorú som prezentovala práve na spomínanom mieste. Na rozdiel od MULTIPLIKÁCIE som vytvorila okrem samotnej inštalácie aj solitérny obraz kachľovej pece, ktorý bol poskladaný z frotáží a z hrdze.
Viac o dielach, ktoré vytvorila Natália Šimonová počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.
Pomaly sa dostávame k tvojej aktuálnej tvorbe. Tento rok na jar si stážovala v Paríži. Môžeš popísať tvoj pobyt v Paríži?
V Paríži som pracovala na sérií malieb karuselov, ale aj na maľbách, ktoré vychádzali zo signifikantných častí Paríža. Po Paríži som zbierala štruktúry – frotovala som. Na jeseň minulého roku ma totižto kontaktoval Jakub Urik, ktorý pôsobí ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži, či by som nechcela maľovať v Paríži na rezidencii. Aj vďaka dôvere Jakuba Urika a Spolku výtvarníkov Slovenska je moje portfólio opäť pestrejšie. Plánujeme vo Francúzsku niekoľko výstav. V júni sme otvorili kolektívnu výstavu v UNESCO v Paríži. Tá poputuje na jeseň do OECD v Paríži. Vo Francúzku ma môžete ešte vidieť na jar budúceho roku v Nice, atď…
Okrem maľby sa venuješ aj iným aktivitám. Narážam na Diskusný formát Rozhovory. Pôvodný formát, vedený ako živá diskusia medzi etablovaným umelcom, či teoretikom, tebou – ako moderátorkou, a ďalšími študentami, ktorý vznikol na pôde Katedry výtvarných umení Akadémií umení v Banskej Bystrici, prešiel premenou kvôli pandemickým opatreniam, a dostal sa do virtuálneho priestoru, kde si ho môže vypočuť širšia verejnosť v podobe podcastov. Ako a kedy vznikol nápad organizovať rozhovory s umelcami a inými významnými ľuďmi, ktorí sa pohybujú v sfére umenia? Ako vnímaš osobne zmenu pretransformovania Diskusného formátu Rozhovory s pôvodnej myšlienky k súčasnému projektu?
Som autorkou a organizátorkou tohto projektu od roku 2019. Podcasty ma naučili, že je dôležité nechať hosťovi čo najväčší priestor. Pochopila som, že je podstatné dávať hosťovi krátke a výstižné otázky. Keď nahrávame rozhovor, tak sa snažím kontrolovať svoje emócie a zbytočne neskákať hosťovi do reči. Ja sama ako autorka mám za sebou nespočetné množstvo rozhovorov. Preto sa viem vcítiť do kože každého jedného hosťa. Teraz som na pár mesiacov nedala von žiadnu časť, hoci mám nejaké nahraté. Som tak extrémne vyťažená ako výtvarníčka, dokonca až tak, že aj na tento rozhovor odpovedám v nedeľu v noci. Nemám teraz ani deň svojho osobného voľna. Nechávam to voľne plynúť.
Rozhovory však nie sú jedinou zmenou, ktorú spôsobila pandémia infekčného ochorenia. Nariadenia s ňou spojené ťa zasiahli aj ako študentku AU, kedy sa prešlo na dištančnú výučbu. To viedlo k zmene miesta, kde tvoríš. Zriadila si si vlastný ateliér.
Otázku ateliéru som riešila už dlhšie. To, čo sa udialo, len urýchlilo tento proces. Aktuálne tvorím v Prašiciach pri Topoľčanoch. Vytvorila som si tam ateliér, ktorý je pre mňa azylom, miestom kde sa cítim slobodne.
Si študentkou Akadémie umení, aktívnou maliarkou, ktorá nielen tvorí, ale aj vystavuje a moderátorkou podcastu Diskusný formát Rozhovory. Dá sa povedať, že si dosť vyťažený človek. Máš niekedy čas venovať sa samej sebe? Ako zvykneš relaxovať?
V mojom živote je kľúčové fungovať podľa presného harmonogramu. Na škole, okrem spomenutých aktivít, fungujem aj v senátoch, kde je tiež stále veľa práce. Je pre mňa podstatné pomáhať študentom. Vedia sa na mňa kedykoľvek obrátiť, či už so žiadosťami, pochvalami, ale i s prípadnými sťažnosťami, či s komplikovanejšími otázkami, ktoré musíme riešiť okamžite. Je to pre mňa práca navyše, ale mám pocit, že to má zmysel. Robím na mnohých projektoch z vnútra. Vtedy nie je o mne často vedieť – čo je fajn. Preto sa veľmi teším, keď sa mi podarí nájsť si trochu času na moje súkromie. Každý deň žijem umením a kultúrou. Je to pre mňa prirodzené. Považujem to za nevyhnutnú súčasť môjho života.
Samozrejme sa nájdu i aktivity a ľudia, s ktorými trávim čo najviac svojho voľného času. Už dlhé roky s vášňou varím, občas pečiem. Za posledný rok a pol som veľmi zmenila môj jedálniček. Nesmierne ma to baví. V kuchyni si reálne oddýchnem. Inak sa denne venujem joge. Mám dvoch psov, tak s nimi je to naozaj vzrušujúce. Pokiaľ môžem, tak trávim čas s mojou rodinou alebo s priateľmi. Po hektickom dni sa rada stíšim, čo je pre mnohých ľudí vždy šok, ale aj ja dokážem byť naozaj tichý pozorovateľ.(smiech)
Na čom momentálne pracuješ a čo plánuješ do budúcna?
Rozširujem môj umelecký výskum. Nechcem prezrádzať konkrétnosti. Maľujem, a to je podstatné.
Natália Šimonová (1995, Žiar nad Hronom)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
Absolvovala bakalárske štúdium na Fakulte výtvarných umení AU v Banskej Bystrici, ktoré v roku 2020 ukončila v Otvorenom ateliéri maľby, pod vedením Mgr. Art. Rastislava Podobu ArtD..
Zúčastnila sa niekoľkých workshopov na Slovenku, v Poľsku, v Maďarsku, ale aj rezidencii vo Francúzsku.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Českej republike, Rakúsku, Bulharsku a Francúzsku.
V roku 2020 sa stala laureátkou súťaže Maľba roka 2020. V tomto roku získala i Cenu dekana za najlepšiu bakalársku prácu, za mimoškolské aktivity a reprezentáciu FVU.
V roku 2021 zaujala porotu v súťaži Strabag Artaward International 2021, kde sa prebojovala do finále a získala Cenu uznania.
Od roku 2019 je autorkou a organizátorkou Diskusného formátu Rozhovory, ktorý pôvodne vznikol pre FVU AU v Banskej Bystrici. Diskusie sa odohrávali na pôde školy s etablovanými umelcami a teoretikmi spolu so študentami, ktoré viedla Natália Šimonová, a ktoré mali za úlohu spájať ľudí z rôznych katedier AU. Počas pandémie sa presunuli Rozhovory do online priestoru – do formy podcastov s rovnomenným názvom.
Natália Šimonová sa vo svojej tvorbe venuje kolektívnej a osobnej pamäti, kde tematicky zobrazuje motívy urbánnej architektúry a jej štruktúr, ako napr. detské ihriská z čias socializmu. Znázorňuje vizuálne silné motívy, ako napríklad v sérii Vitiligo, ktorá je jej osobnou maliarskou výpoveďou. Používa tradičné a netradičné maliarske techniky, ako napr. hrdzu, ktorá je pre jej tvorbu charakteristická.
V súčasnosti absolvuje magisterské štúdium na AU v Banskej Bystrici.
