O projekte Kláštor Opening 2020
Pod názvom Kláštor Opening sa skrýva odborno-vzdelávací workshop v oblasti vizuálneho umenia realizovaný v priestoroch Kláštora hieronymitánov v Štiavnických Baniach. Pod vedením kurátoriek Michaely Šuranskej a Terezy Velegovej sa ho zúčastnilo 9 umelcov: Martina Kukurová, Jakub Cmarko, Magdaléna Masárová, Peter Decheť, Dušana Vrbovská, Ľubica Jediná, Kristína Mičová, Monika Orémusová a Natália Šimonová. Rezidenciu Kláštor Opening v dňoch 27.7. – 2.8.2020 dopĺňali sprievodné akcie ako prednáška Ing.arch. Ivety Chovanovej: Banícka misia – Kláštor hieronymitánov na Piargu, ďalej večerné premietanie v kine Hviezda a workshop pre deti. Vyvrcholením bola 2.8.2020 vernisáž umelcov tvoriacich v priestoroch kláštora, ktorých tvorba počas šiestich dní bola inšpirovaná historickým objektom ako takým. Svoje diela citlivo zasadili priamo do priestoru objektu. Výstavu autorov v Kláštore hieronymitánov s názvom Misia: Priestor ste si mohli pozrieť od 3.8.2020 do 23.8.2020.
Návšteva výstavy Misia: Priestor
Výstavy Misia: Priestor som sa zúčastnila aj ja spolu s jej kurátorkou Miškou Šuranskou, ktorá ma osobne previedla kláštorom.
Jedno augustové sobotné predpoludnie kráčame obcou Štiavnické Bane, popri obecnému úradu smerom k Evičkinému jazeru, po rušnej hlavnej ceste. Inokedy po zvyšku roka pokojná cesta cez Štiavnické Bane, sa mení na cestu plnú áut, ktoré smerujú v horúcich dňoch k jazerám. Po ľavej strane, neďaleko od centra, sa nachádza spomínaný objekt – Kláštor hieronymitánov.
Diela umelcov na výstave Misia: Priestor
Michaela Šuranská
Popri jeho fasáde sa tiahne inštalácia kurátorky a umelkyne Michaely Šuranskej s názvom Cor eius monasterii. Láka nás vstúpiť priamo do nádvoria kláštora, kde je hotová spleť lán, karabín a popruhov, pospájaná do jedného celku. Cor eius monasterii vytvára akúsi sieť – systém, ktorý sprevádza návštevníka jednotlivými dielami autorov na výstave Misia: Priestor. Zbieha sa tu, na nádvorí okolo studni, kde tvorí pomyselné srdce objektu, čomu nasvedčujú aj farby. Myšlienka srdcovo – cievneho systému, ktorá je zároveň informačným sprievodcom, je zaujímavá. Vidieť tu i srdcový vzťah samotnej autorky k miestu.
Viac o tvorbe Michaely Šuranskej tu.
Magdaléna Masárová a Jakub Cmarko
Od studni prechádzam k ďalšej inštalácii od Magalény Masárovej a Jakuba Cmarka pozostávajúcej z ležadiel, na ktorých sú citáty z nájdených Katolíckych novín. Inštalácia odkazuje na neuskutočnený projekt nemocnice pre baníkov, ktorá mala byť na tomto mieste.
Oproti ležadlám je na stene budovy objektu inštalácia, opäť od Magdalény a Jakuba. Na fasádu prístavby kláštora, ktorá vznikla v socializme, primontovali nájdené prvomájové heslo a k nemu dole dotvorili ďalšie heslo. To vytvorili z úryvku z Katolíckych novín nájdených na fare. Novovytvorený transparent reaguje na pôvodný. Ukazuje na jeho nezmyselnosť. Obe transparenty, ako aj fasádu prekryli sieťou, čím dodali dôraz na nezmyselnosť socialistickej prístavby k pôvodnej budove kláštora.
Obaja spoločne vytvorili na povale kláštora videozáznam z performance, ktorá sa však odohrávala počas tvorivého pobytu Kláštor Opening.
Peter Decheť
Z nádvoria vchádzame do kláštora, kde cestou do pôvodných pivničných priestorov badať na stene obraz Petra Decheťa s motívom podkrovia a trámov. Tému architektúry uvidím neskôr aj na ďalšej jeho maľbe v exteriéri. Peter vytvoril ešte tretiu maľbu – Sen Lumièrovcov, ktorá bola v priestore kina. Tú som však nemala možnosť vidieť naživo. Vráťme sa však k prvej maľbe Maliar v priestore, priestor v maliarovi I. Na mieste schodiska smerujúceho do pivničných priestorov je však zaujímavá inštalácia samotnej maľby pri kríži, ktorú si môže divák viacnásobne interpretovať a hľadať zámer autora.
Viac o tvorbe Petra Decheťa tu.
V samotnom podzemí sa nenachádza žiadne dielo, no rozhodne stálo za návštevu si obzrieť klenby a vdýchnuť kúsok z histórie miesta.
Magdaléna Masárová
Z pivničných priestorov ideme na prvé poschodie. Tu som lanami navigovaná tentoraz k samostatnému dielu Magdalény Masárovej. Ním je diptych, ktorý je vytvorený pomocou frotáže z nájdených náboženských a historických artefaktov v kláštore. Dielo v krídle bývalej fary ukazuje na pôvodnú históriu miesta. Magdaléna vytvorila i triptych v priestoroch kina, ktorý však nebol sprístupnený.
Viac o tvorbe Magdalény Masárovej tu.
Natália Šimonová
Od diptychu chodbou prechádzam do priestrannej miestnosti, kde celú protiľahlú stenu pokrýva dielo z frotáží od Natálie Šimonovej s názvom Sedimenty artefaktov. Toto monumentálne úchvatné dielo autorka vytvárala frotážou textúr objektov nájdených v komplexe. Najviac ju však zaujala kachľová pec, ktorej štruktúru vidieť medzi frotážami, ale i na vedľajšom diele. Tu z frotáží vytvorila druhú kachľovú pec – avšak papierovú. Frotáže obohacuje hrdza, s ktorou Natália pracuje vo svojej tvorbe. V tomto diele je akýmsi mementom na nevyužívanie a deštrukciu priestoru Kláštora hieronymitánov v Štiavnických Baniach.
Viac o tvorbe Natálie Šimonovej tu.
Kristína Mičová
Ako stojím v strede miestnosti, oproti stene dotvorenej frotážami, sa po mojej ľavici sa nachádza inštalácia Prelomiť vlny Kristíny Mičovej. Ju oslovil nájdený ústrižok z filmu zobrazujúci vlny. Z neho spravila zväčšeniny. Tie potom nainštalovala na stenu spolu s predmetmi nájdenými v okolí, odkazujúce na prepojenie času medzi miestom a osobami. O stenu sa opiera báseň, ktorú Kristína napísala a vyskladala písmenami na sklo. Dielo dopĺňa aj písací stôl. Na stole sú tiež poukladané rôzne predmety. Umiestenie písacieho stolu oproti oknu vyvoláva pocity zastavenia sa a splynutia s časom tak, ako sa hrá pomaly svetlo s umiestnenými predmetmi na stole, ako i v samotnej miestnosti. Som nútená sa hlbšie zamyslieť nad vystavenými predmetmi ožiarenými mäkkým svetlom, lebo samotná atmosféra si to tak vyžaduje. Ready made prepojené s kresbou, fotografiou a textom dodávajú tomuto miestu atmosféru a príbeh.
Viac o tvorbe Kristíny Mičovej tu.
Monika Orémusová
Ďalej prechádzam k inštalácii, ktorá na mňa najviac zapôsobila. Je ňou „Aby všetci jedno boli…(Jn 17,21)“ od Moniky Orémusovej. Pred dverami k nej sa nachádza osvetlený rovnomenný nápis. Keď vchádzam bližšie, ocitám sa v kúpeľni s klasickým socialistickým dizajnom, ktorý však oživuje inštalácia. Tým pádom vzniká akoby nový priestor. Autorka využila ťahajúci sa brečtan plaziaci sa po stene budovy a cez okno sa tiahnuci dnu, priamo do napustenej vane. Alebo nie? Hoci som mala pocit, že by som do vani hneď vstúpila, čo až tak vábila (a (ne)bolo to len teplom), sprevádzajúca Miška ma hneď vrátila do reality vysvetlením, že to je bohužiaľ len optický klam vytvorený sklom. Na tiahnuci sa brečtan boli napojené izbové rastlinky, ktoré si Monika priniesla z Kvetúlku. Na prvý pohľad nebolo vidieť, ako v prípade skla, že inštaláciu dopĺňajú aj iné rastliny (ak si odmyslím pravý roh vane). Táto site-specific dokazuje, ako vedia rastliny oživiť a zmeniť na prvý pohľad fádny priestor, a pomocou optického klamu tak umocniť pozitívny pocit z priestoru. Monika okrem inštalácie vytvorila aj dve maľby – Alma veget, ktoré som bohužiaľ nemala možnosť vidieť naživo.
Viac o tvorbe Moniky Orémusovej tu.
Martina Kukurová
Lúčiac sa s predošlým priestorom vstupujem do dvoch miestností, kde má inštalácie Martina Kukurová, s názvom V čase pominuteľnosti. V prvej izbe pracuje s motívom okna evokujúcimi zmeny, ktoré sa s Kláštorom hieronymitánov udiali. Martina zaznamenáva na papieri na pečenie okná kláštora, ktoré sú prestavbami rôzne. S priestorom pracuje citlivo. Minimálne doň zasahuje.
V druhej miestnosti je veľmi zaujímavá inštalácia vytvorená z ovčej vlny, do ktorej sú omotané kúsky papieru maché zafarbené ílom. Martina používa prírodné materiály, čím zdôrazňuje pominuteľnosť ako takú, ktorá sa dá uplatniť aj na priestor Kláštora hieronymitánov.
Viac o tvorbe Martiny Kukurovej tu.
Ľubica Jediná
Cestou na pavlač nachádzam dva obrazy, ktoré v čase mojej návštevy neboli nainštalované v exteriéri. Prvý patrí maliarke Ľubici Jedinej s názvom Ilúzia. Zobrazuje miesto, ktoré by zostalo väčšine ľudí nepovšimnutým. Jedná sa o okno, ktoré sa stalo počas prístavby kina a sociálneho zariadenia k fare v období socializmu nepotrebným. Ľubicu zaujala absurdnosť existencie okna, ako aj kontrast fasády so zeleňou akoby vyrastajúcou z balkóna, či hra svetla a tieňa.
Viac o tvorbe Ľubice Jedinej tu.
Dušana Vrbovská
Druhý obraz patrí Dušane Vrbovskej. Zobrazuje na ňom spojenie vegetácie a architektúry – brečtan plaziaci sa stenou. Obrazom ukazuje ako príroda pomaly pohlcuje architektonický priestor Kláštora hieronymitánov. Maľba umocňuje dojem, keď je nainštalovaná v exteriéri. V ňom je prepojená so samotnou architektúrou a vegetáciou. Bohužiaľ som nemala možnosť vidieť túto inštaláciu naživo, len na fotkách.
Viac o tvorbe Dušany Vrbovskej tu.
Jakub Cmarko
Na povale, okrem zaujímavých komínov, bol nainštalovaný oltár od Jakuba Cmarka z kovových predmetov, ktoré sa nachádzali i na frotážach Magdalény.
Jakub ešte vytvoril v priestoroch kina inštaláciu s názvom Great Audience vytvorenú z nájdených fotografií hercov a herečiek. Fotografie umiestnil na niektoré sedačky v kine, čím vzniklo dôstojné publikum pre študentské filmy premietané počas rezidencie. Zároveň portréty hercov mali praktické využitie vo forme rozostupov, ktoré medzi sebou vytvárali, a tak priestor spĺňal proticovidové opatrenia. No aj túto inštaláciu som mala možnosť vidieť len z fotky.
Viac o tvorbe Jakuba Cmarka tu.
Zvyšná časť objektu Kláštora hieronymitánov
Bohužiaľ časť kina patriaca k objektu kláštora, kde boli i ďalšie diela spomínaných umelcov, bola zatvorená. Tým pádom som nemala možnosť vidieť všetky diela, ako i celý priestor kláštorného komplexu. Navštívila som ešte priľahlý kostol, no jeho atmosféru som si nemohla veľmi vychutnať, keďže kostol pripravovali veriaci na nedeľnú slávnosť. Ani fotograficky som si ho nemohla zaznamenať, ako to už vo väčšine kostolov býva. Zaujali ma však stropné maľby svätcov. Ich mená boli totižto napísané v slovenčine, čo je dosť nezvyčajné, keďže sa na takýchto výjavoch používa latinčina. Pri najbližšej návšteve isto viac preskúmam kostol a zameriam sa na jeho históriu.
Záver
Celý projekt Kláštor Opening hodnotím veľmi pozitívne. Ako návštevníčka výstavy som si nemohla až tak vychutnať atmosféru, ktorá miestom vládla počas workshopu, ale aj tak mi kurátorka Miška poskytla podrobné informácie o priebehu akcie a čo-to aj zo zákulisia. Jej prítomnosť počas prehliadky bola príjemná a Miška ochotne na všetky moje otázky odpovedala. Inštalácie a maľby boli pútavým exkurzom, ktorý priestor istým spôsobom charakterizovali, ale aj ho dopĺňali. Všetky diela mali čosi spoločné, no každé bolo iné – jedinečné. Každé dielo si zaslúžilo čas na premýšľanie a zastavenie sa, ktorý objekt Kláštora hieronymitánov, v ktorom zastal čas, priam ponúkal.
Zaujímavá myšlienka, ktorá poskytla umelcom nielen miesto na tvorenie a inšpiráciu, ale aj Kláštor Hieronymitánov zviditeľnila a ukázala verejnosti bežne neprístupné zákutia. Návštevníci sa dozvedeli i čo-to z jeho histórie. Kiežby bolo takýchto akcií viac, čo by ukazovali naše kultúrne dedičstvo, ktoré veľakrát chátra a verejnosť oň nejaví záujem. Držím palce autorke myšlienky a dúfam, že sa bude tento projekt každoročne znovu opakovať.
