Nikoleta Gazdová: Kiežby som mala vráskavé telo už dnes

V tvorbe sa venuje najmä fotografii, ku ktorej sa vrátila po absolvovaní bakalárskeho štúdia na Katedre sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici. Pri odlievaní častí tela ju vlastné telo fascinovalo natoľko, že sa mu rozhodla venovať výskum spojený s témami ako rodová rovnosť, či feminizmus. Nikoleta Gazdová v rozhovore porozpráva o vývoji svojej tvorby, o súčasnej tvorbe, o pocitoch, ktoré pri nej zažíva, ako aj o témach, ktorým sa venuje.

Vo svojej tvorbe sa venuješ výskumu ľudského tela, telesnosti, spoločným znakom ľudského tela napriek rodovým rozdielom. Tieto oblasti skúmaš na základe svojej identity, ale aj svojho partnera. Ako sa si vlastne k týmto témam dostala?

K tomuto výskumu som sa dostala celkom prirodzene pred tromi/štyrmi rokmi, keď som začala odlievať svoje vlastné telo do sadry a vosku. Bol to pre mňa nový svet nepreskúmaných možností. A tak som do toho skočila… a padám dodnes. 

Momentálne si čerstvou absolventkou magisterského stupňa ateliéru Fotomédium na Katedre intermédií a digitálnych médií AU v Banskej Bystrici. Bakalársky program si však absolvovala na Katedre sochárstva. Prečo takáto zmena?

V priebehu bakalárskeho štúdia som inklinovala počas odlievania vlastného tela k fotodokumentácii. Neustále som mala nutkanie zachytiť proces tvorby.

Ako sa vraví, zmena je život. Tak to vnímam aj v umení. Nemusíte zostať pri jednom odbore a trápiť sa s ním do posledného výdychu. Človek musí byť veľmi vnímavý a otvorený, aby sa vedel pohybovať v súčasnom umení. Nie je to len o peniazoch a o kráse. Ide tu hlavne o to, čo tu po vás zostane.

Ak by si mala charakterizovať svoje pôsobenie na Katedre sochárstva, ovplyvnilo ťa to nejakým spôsobom v tvorbe? Čo ti priniesol čas strávený v Ateliéri: Mäkká plastika?

Strávený čas v Ateliéri Mäkkej plastiky mi priniesol nadhľad o vlastnom vnímaní na umenie. Umenie som považovala za niečo, čo musí byť na prvý pohľad estetické a visí nám nečinne v spálni. Môj pohľad sa zmenil o 180 stupňov, keď som spoznala vedúceho ateliéru, pána profesora a zároveň vynikajúceho autora Miroslava Brooša. Pán Brooš otvorí oči a myslenie každému koho stretne, aj ľuďom, čo sa o umenie vôbec nezaujímajú. Preto ho nesmierne obdivujem. Som vďačná za tie roky strávené práve v Ateliéri Mäkkej plastiky. Lepšiu voľbu som si ani nemohla vybrať.

Avšak, ak sa vrátime viac do minulosti, už počas stredoškolského štúdia si sa venovala fotografii, ktorej sa mimochodom venuješ aj v súčasnosti. Čím ťa oslovila fotografia?

Presne tak. K fotografii som sa dostala, keď ma prijali na Súkromnú školu umeleckého priemyslu, na ktorej som študovala fotografický dizajn u pána profesora Jozefa Peniaka. Tieto roky mi priniesli poznatky ohľadom technického hľadiska. Čo sa týka umeleckej fotografii, k tej som sa dopracovala až v ateliéri Fotomédium. Dovtedy som pracovala viac-menej s fotodokumentáciou vlastnej tvorby.

Fotografia ma úprimne oslovila počas strednej školy vďaka zadaniam, ktoré sme dostávali každý týždeň od pána profesora Peniaka. Mala som základ, od čoho som sa mohla odchytiť a zachytiť pravý moment. Vtedy som na telesnosť nemyslela vôbec – nepatrilo to medzi moje priority. Fotila som skôr vonkajší svet, zameriavala som sa na makro fotografiu.

Prečo si sa rozhodla pre odbor fotografický dizajn na strednej škole? Bavilo ťa už v detstve fotiť?

Pred strednou školou som dostala od rodičov svoj prvý fotoaparát. Keďže som vzťah k maľovaniu nemala, moja cesta bola jasná. V detstve som snívala, že budem skôr módna návrhárka ako fotografka. 🙂

Vráťme sa naspäť k tvojej súčasnej tvorbe. V niektorých fotografiách zaznamenávaš časti ľudského tela, ktoré sú na pohľad ťažko rozoznateľné, či sa jedná o mužské telo, alebo ženské. Na čo chceš týmto krokom poukázať?

Problematiku pohlavia a rodu som načrtla už koncom bakalárskeho štúdia vo fotografickom diptychu s názvom Someone (Niekto). Digitálne manipulované fotografie pôsobia na prvý dojem ako obyčajný akt muža a ženy. Avšak je tu pritom kľúčová výmena pohlavia. Týmto gestom by som rada poukázala na rovnosť medzi pohlaviami vo svete, v spoločnosti a hlavne medzi nami ľuďmi.

Tvoje prevažne čierno-biele fotografie sú odvážne, dalo by sa povedať, že pre mnohých aj šokujúce. Mám na mysli najmä fotografie odkazujúce na ženskú sexualitu, alebo to, ako býva žena vnímaná mužmi. Na jednej strane v tvorbe poukazuješ na rovnosť pohlaví v rámci ľudského tela, ale pri týchto fotografiách to tak nie je. Prečo?

Téma ako… „žena vnímaná mužmi“ siaha hlboko do minulosti. Túto problematiku využívam vo svojej tvorbe iba okrajovo. O ženy a mužov sa snažím zaujímať na rovnakej úrovni a zároveň ich prepájať do jednej osobnosti.

Za zmienku stoja fotografie, ktoré vznikli v kuchyni, ako napr. Dnešná hríbová polievka alebo Domáca Limonáda. Mohla by si povedať niečo viac o týchto fotografiách?

Spomínané fotografie s názvom Today’s Mushroom Soup (Dnešná hríbová polievka) a Homemade Lemonade (Domáca limonáda) sú vlastne zachytené snímky z videa. V tomto diele riešim problematiku žien v spoločnosti a kladiem si otázky typu: Kde sú hranice domácej práce? Kto je určený na výchovu detí? Aké práva majú ženy a aké muži? Túžia muži naozaj po tom, aby im žena spravila obed nahá? Alebo naopak? Túžime, my ženy vidieť našich mužov nahých pri sporáku? Alebo sú to všetko len sexuálne túžby? Ide mi o spochybnenie rodových stereotypov. Zároveň skúšam nezvyčajné spôsoby riešenia.
Spomínané dielo bola intímna performance, v ktorej som nahá na kuchynskej linke pripravovala obed. Poviem pravdu, nebolo to vôbec jednoduché.

V čom to nebolo jednoduché?

Hahaha, zaujímavá otázka. Pripraviť obed nahý na kuchynskej linke by mal podľa mňa zažiť každý z nás. Bola to sloboda a zároveň trápenie.

Aké pocity vlastne zažívaš pri tvorbe fotografie, alebo všeobecne pri tvorbe?

Moje pocity všeobecne pri tvorbe sú úprimne zmiešané. Počas celého štúdia som sa hľadala, hľadám sa dodnes a budem sa hľadať aj naďalej. Nie som typ osobnosti, ktorá by bola so sebou spokojná. Vo fotografii potrebujem nájsť stále niečo nové (aj keď sa jedná o malý detail), inak to pre mňa nemá zmysel.

V tvojich dielach poukazuješ na rodovú rovnosť, sexualitu, či feminizmus. Akú symboliku okrem podobizní tiel a ich fragmentov v tvorbe využívaš?

Vo svojej najnovšej tvorbe pracujem so symbolikou jedla.

Vo fotografickom inscenovanom diptychu s názvom Power & Weakness (Sila a slabosť) môžeme vidieť jednoduchý a zároveň silný dej zachytávajúci stláčanie bežnej potraviny – slepačieho vajca. Vajce je považované predovšetkým ako symbol plodnosti a nového života. Gesto tlačenia a následného rozbitia možno interpretovať ako problémy ohľadom tehotenstva a práv interrupcie v súčasnej spoločnosti.

Ďalší fotografický diptych s názvom Brunch (Neskoré raňajky) kriticky poukazuje na sexuálne významy vzťahujúce sa na konzum erotického potešenia. Prostredníctvom vybraných potravín napodobňujem orálny sex, ktoré slúžia ako alúzia na mužské pohlavné orgány.

V dielach pracuješ so svojim, ale i s partnerovým telom. Prečo?

Moje a zároveň partnerove telo vnímam ako obdivuhodný a neprekonateľný materiál na vytvorenie umenia.

Ako reagoval tvoj partner na to, keď si ho oslovila, aby bol súčasťou tvojich prác?

Bolo mu to prirodzené, pretože umenie spolu tvoríme od začiatku svojho vzťahu – teda už siedmy rok. Od roku 2019 fungujeme aj ako umelecká autorská dvojica.

Tvoje diela sú dosť intímne a ich prezentáciou sa vaše súkromie istým spôsobom stráca. Ako tento fakt vnímaš ty, prípadne tvoj partner. Aké pocity ťa/vás sprevádzajú pri vzniku týchto fotografií?

Pravdupovediac vôbec sa necítim, že by sa naše súkromie strácalo a už nie za pomoci umenia. To, že fotografujem vlastné nahé telo neznamená, že zachytávam súkromie. Zachytávam realitu. Realitu, ktorú prežíva každý z nás. Je len na nás, ako sa vieme s vlastnou nahotou a telesnosťou vysporiadať.

Nahota a sexualita sú témy, ktoré sú v spoločnosti ešte stále dosť tabu. Ako reagujú diváci na tvoje diela?

Pre bežných ľudí je nahota a sexualita vo výtvarnom umení podľa môjho názoru jednoduchá téma na zamyslenie. Diváci vnímajú nahé telo ako znak, ktorý nemusí mať hlbší význam. Na moje diela občas reagujú ľudia s komentármi na sociálnych sieťach typu: „Nastáva otázka, či sa ľuďom páčia čiarky (osoba mala na mysli intuitívnu kresbu), alebo tvoje mladé telo – tým pádom, či je to skutočne umenie, alebo len povrchné… pretože o 20-30 rokov sa na krútiacu starú ženu asi nebude chcieť pozerať moc ľudí…“
Problém je v tom, že niektorí ľudia – laici, vnímajú umenie cez estetickú stránku. Myslia si, že starší autori nemôžu pracovať s vlastnou telesnosťou, pretože je vráskavá a poznačená životom. V duchu si vravím: „Kiežby som mala vráskavé telo už dnes.“

Aký máš ty osobne názor na témy ako nahota, sexualita, rovnosť pohlaví a feminizmus mimo svojej tvorby?

Rovnaký ako v tvorbe. Milujem nahotu, milujem sexualitu a milujem, keď toto všetko ide ruka v ruke. Feminizmus je tvrdý oriešok.

Máš niekoho, kto je pre teba inšpiráciou v rámci tvojej tvorby?

Jednoznačne ma svojou tvorbou ovplyvnili zahraniční autori ako sú Louise Bourgeois, Ana Mendieta, Cindy Sherman, Marina Abramović a Ulay. Zo slovenských to boli Anna Daučíková, Jana Želibská a Július Koller.

Okrem fotografií vytváraš i rôzne objekty, či inštalácie. Za zmienku stojí tvoja bakalárska práca s názvom I.NA.K. Čo by si o nej povedala?

V záverečnej práci som vychádzala práve z jeho názvu ktorý obsahuje písmená: I, N, A, K, ktoré sú zároveň začiatočné písmená z pojmov individualita, nahota a krása. Jedná sa o závesný objekt, ktorý pozostával z látky a latexových odliatkov tiel, ktoré nemali identifikovateľné pohlavie.

Taktiež sa venuješ aj performance. Spomeniem tu performance Budovanie ticha, ktorú si realizovala s Michaelom Luzsiczom tento rok v Synagóge v Nitre. O čom bola?

K performance sme sa dostali spoločne s priateľom. Naša prvá spoločná performance s názvom (Ne)vhodná rutina z roku 2020, ktorá sa konala v Záhrade CNK v Banskej Bystrici, bola riešená na problematiku pornografie. Na druhej strane performance s názvom Budovanie ticha, konajúca sa v Nitrianskej galérii, bola zameraná na tematiku vzťahu, hraníc a bezpečného miesta vo svete.

Reaguješ pri vzniku performance spontánne a impulzívne, teda improvizuješ? Alebo sa snažíš predvádzať niečo, čo si dopredu naplánuješ?

Ja osobne som spontánny typ človeka. Či už sa jedná o performance, fotografiu, alebo inštaláciu. Na druhej strane Michael je ten, ktorý rád plánuje veci do poslednej bodky. V tomto sa navzájom skvele dopĺňame.

Ak by si si mala vybrať jeden výtvarný prejav spomedzi fotografie, objektu/inštalácie, či performance, ktorý by si si zvolila a prečo?

Fotografiu. Pretože je v nej všetko, čo potrebujem – ja ako autor, ja ako divák a ja ako žijúca bytosť na tomto svete. S fotografiou žijem každým dňom či dokonca hodinou. Popri umeleckej fotografii zaznamenávam aj život okolo mňa, cestovanie, či dokonca módnu fotografiu na vlastnom online obchode s názvom Košieľkovo.

Môžeš niečo prezradiť o tvojom online obchode Košieľkovo? Na čo sa zameriava?

Košieľkovo vzniklo v roku 2020 počas pandémie. Zamerala som sa na predaj second-hand oblečenia – teda košieľ, ktorým dodávam druhý život. My ľudia milujeme módu a hlavne originálne kúsky, s ktorými dokážeme okúzliť.

A otázka na záver. Aké plány máš do budúcna?

Uvidíme, čo mi budúcnosť prinesie. Neplánujem. Snažím sa žiť zo dňa na deň s pocitom, že sa venujem tomu, čo mi prináša radosť a to mi stačí. 🙂

Nikoleta Gazdová (1997, Nitra)

Je slovenská vizuálna umelkyňa.

V roku 2020 ukončila bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre sochárstva v Ateliéri Mäkkej plastiky pod vedením prof. Miroslava Brooša, akad.mal.. V roku 2022 ukončila magisterské štúdium na Katedre Intermédií a digitálnych médií v Ateliéri Fotomédium pod vedením prof. Jiřího Davida, akad.mal..

Na konte má niekoľko kolektívnych výstav na Slovensku a v Českej republike.

Nikoleta Gazdová sa vo svojej tvorbe zaoberá výskumom ľudského tela, telesnosti, spoločným znakom ľudského tela napriek rodovým rozdielom. Rieši otázky rodovej rovnosti, nahoty, sexuality, či feminizmu. Nikoleta Gazdová primárne pracuje v médiu fotografie, no nie sú jej cudzie ani inštalácie, objekty, performance, či videá.

Momentálne žije a tvorí v Banskej Bystrici.