Zuzana Svatík a jej tradične netradičné vázy

Odbor keramika na strednej škole si zvolila len z dôvodu, že sa tam dostane „najľahšie“. Keďže ju vtedy budúcnosť veľmi nezaujímala, pokračovala v štúdiu keramiky aj počas vysokoškolského štúdia. Až po ňom si uvedomila, že je to pre ňu to pravé médium. Dnes Zuzana Svatík tvorí vázy, ktoré posúvajú hranicu dizajnu na komunikačný umelecký prostriedok, s ktorým reaguje na témy „tradičných“ hodnôt dnešnej spoločnosti. Zuzana Svatík v rozhovore porozpráva o svojich umeleckých začiatkoch, pobyte v Berlíne, predstaví svoju tvorbu, ale vyjadrí sa aj k témam, s ktorými pracuje, ako sú feminizmus, rovnosť pohlaví, či cirkev.

Zuzana Svatík
Zuzana Svatík v ateliéri, 2021 (foto: archív Zuzana Svatík)

Vo svojej tvorbe sa venujete najmä keramike, ktorá svojim vizuálom je pre mnohých ľudí poburujúca. Ako ste sa vlastne dostali ku keramike?

Pre mnoho ľudí je poburujúcich mnoho vecí. Často sa však stáva, že veci, ktoré by pre nich poburujúce naozaj mali byť, nie sú.

Nepochádzam z umeleckej rodiny. Spôsob, akým som objavila keramiku, nebol až taký kúzelný. (smiech) Mama ma v šiestich rokoch prihlásila na ZUŠ – na výtvarnú, lebo som nevedela spievať, tancovať, ani robiť žiadny šport. V 14-tich rokoch ma zobrala moja učiteľka z ružinovskej ZUŠ na Deň otvorených dverí na Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, na ktorú som sa plánovala hlásiť a pripravovala sa na prijímačky. Pôvodne som chcela ísť na grafiku. Tam mi však niekto povedal, že sa na keramiku dostanem najľahšie. (smiech) A bolo rozhodnuté. V začiatkoch svojej tvorby som modelovala mydelničky v tvare vtáčikov.

Avšak je zvláštne, že sa od nás ako od 14-ročných očakáva urobiť takéto závažné rozhodnutia. Keď som ho robila ja, zaujímal ma iba punk, cigarety a kamaráti. To, že sa chcem naozaj venovať médiu keramiky, som si uvedomila pol roka po skončení magisterského štúdia na VŠVU. Prísť k tomuto poznaniu mi trvalo takmer 11 rokov.

Následne ste sa rozhodli pokračovať v štúdiu keramiky na VŠVU v Bratislave. Akým témam ste sa venovali v rámci keramiky na vysokej škole?

Áno, po strednej škole som hneď pokračovala vo vysokoškolskom štúdiu. Opäť, nemôžem povedať, že by som výberu vysokej školy venovala zvlášť veľa energie. Zdalo sa mi prirodzené pokračovať v keramike. Mala som pocit, že aj tak neviem robiť nič iné. Stále mám taký pocit. (smiech)

Ateliér keramiky na VŠVU je do veľkej miery orientovaný na dizajn, úžitkové umenie – realizácie prebiehajú najmä v porceláne. Nemám presné datovanie, kedy som sa začala venovať keramickej maľbe. Myslím, že to bolo úzko späté s tým, akým spôsobom som začala v určitom období uvažovať nad samotným médiom keramiky. Asi to bolo počas realizácie mojej bakalárskej práce, kedy som cítila, že biely porcelán je pre moju tvorbu vyčerpaný.

V sérii s názvom Dnu a von z roku 2016, ktorá vznikla ešte počas Vášho bakalárskeho štúdia, ste sa venovali rozdielom vnímania verejného a súkromného priestoru. Ako ste na túto tému poukázali vo svojej tvorbe?

Zámerom práce bolo reflektovať správanie a postoje jednotlivca a spoločnosti k spoločným priestorom v panelákoch, na sídliskách… Zaujímala ma odlišná dynamika vzťahov k dvom veľmi úzko prepojeným priestorom – nášmu bytu ako „svätyni“ a chodbám, schodiskám a výťahom „dekorovaných“ vyžutými žuvačkami, hákovými krížmi, vulgarizmami, močom, či výkalmi. Tieto prejavy, anonymné a zakázané, sú zároveň zaujímavou výpoveďou obyvateľov – častokrát vyjadrujú hnev, frustráciu a podobne… Vznikla kolekcia porcelánových objektov, v ktorých sú dané prejavy použité ako „ready-made“, transformované do výtvarného jazyka a použité ako dekorácia porcelánových objektov. Tie nachádzajú cestu späť do bytov svojich „vinníkov“, zároveň spytujú uzavretosť systému dekorácie úžitkových objektov, potrebu obklopovať sa krásnom nereflektujúc realitu.

Vo svojom texte Jean Dubuffet pomenúva, síce v inom kontexte, ale podobnú situáciu slovami: „V mene čoho sa človek zdobí náhrdelníkmi z mušlí a nie z pavučín, líščími kožušinami a nie líščími vnútornosťami. Chcel by som vedieť, v mene čoho? Neslúžia si špina, odpadky a hnus, ktoré sú spoločníkmi človeka po celý jeho život, aby mu boli milšie? Nie je to dobré, keď mu pripomenieme ich krásu?“

keramika, vázy
Zuzana Svatík: Dnu a von, bakalárska práca, 2016, porcelán, rôzne rozmery (foto: Michaela Koleková)

Počas magisterského štúdia ste sa začali venovať aj téme, ktorej sa venujete v postate dodnes. Tou témou je feminizmus a rovnosť pohlaví. Prečo ste sa rozhodli pre túto tému?

Nemôžem povedať, že by som sa pre túto problematiku rozhodla. Myslím si skôr, že to vyplynulo z mojej tvorby, presvedčenia a existencie v tomto systéme.  V krajinách strednej a východnej Európy si človek nemôže vybrať, či o postavení žien uvažovať bude, alebo nie. V parlamente o ženských telách rozhodujú muži, ktorí – pokiaľ vôbec dokážu sformulovať zmysluplnú vetu – nie sú schopní argumentovať ničím iným než Božou vôľou. Sexizmus a verejné ponižovanie žien tu nie sú vnímané ako čosi negatívne, ale ako prejav mužnosti, pričom dav tomu nadšene tlieska. Primitívnosť a sprostota je tu natoľko rozšíreným javom, že sa pomaly stáva štandardom. Adekvátnou teda nie je otázka, či by sa malo niečo zmeniť, ale či vôbec existuje niečo, čo by sa zmeniť nemalo.

Zuzana Svatík, váza
Zuzana Svatík: One day I will become a mother, 2018, porcelán, výška 22,5 cm, z kolekcie Road to perdition (foto: Kateřina Durďáková)

Feminizmus a rovnosť pohlaví sú dnes medzi hlavnými témami, ktoré majú tendenciu rozpolťovať spoločnosť. Deje sa to aj vo Vašej tvorbe? Sú reakcie divákov vyhrotené – teda buď máte fanúšikov a podporovateľov, či vyslovene „haterov“ a kritikov, alebo sa nájdu aj ľudia s neutrálnym postojom?

Myslím si, že moja tvorba je buď, alebo – rovnako aj problematika, s ktorou pracujem. Ani jedno, ani druhé nie je neutrálne. Rovnosť a rovnaké práva tu musia byť pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie, sexuálnu orientáciu, farbu pleti, či vierovyznanie. Už len samotný fakt, že o tom niekto pochybuje, či ako ste uviedli: „táto téma rozpolťuje spoločnosť“, je vonkoncom neprijateľný. Smutné je, že sa na túto tému akákoľvek polemika vôbec vedie.

Feminizmus je široký pojem. Aké myšlienky z tejto oblasti sú pre Vás najsympatickejšie?

Feminizmus pre mňa nepredstavuje zvláštne učenie či ideológiu, ale životný postoj, ktorého cieľom je zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Hoci je feminizmus esenciálne pozitívnou hodnotou, vo verejnej sfére je často prezentovaný ako akási konšpirácia proti tradičným hodnotám. To však svedčí len o tom, že s takzvanými tradičnými hodnotami nie je všetko v poriadku. Feminizmus je jednoducho výrazom toho, že existujú konkrétne problémy v spôsobe fungovania našej spoločnosti. Byť feministkou pre mňa znamená nebáť sa na tieto problémy poukazovať a riešiť ich.

Po ukončení štúdia na vysokej škole ste sa presťahovali do hlavného mesta Nemecka. Prečo práve Berlín?

Po skončení magisterského štúdia som sa rozhodla absolvovať stáž v ateliéri Moniky Grabuschnigg v Berlíne. Zvažovala som tiež Amsterdam a Londýn, ale z finančného hľadiska bol však Berlín pre mňa najprijateľnejší. Myslím si tiež, že som  jednoducho potrebovala zmenu – Berlín som si vybrala pomerne náhodne. Som človek, ktorý ma veľmi rád zmeny, výzvy, nečakané rozhodnutia, premeny, atmosféru pulzujúcich miest. Taktiež netrpím intenzívnym nostalgickým smútkom za domovom. Myslím si však, že postaviť sa po ukončení štúdia na vlastné nohy je náročné kdekoľvek na svete.

Ako by ste charakterizovali tých pár rokov, čo ste v Berlíne žili a tvorili?  Ako Vás to prípadne ovplyvnilo v tvorbe?

V Berlíne som si našla po ukončení absolventskej stáže prvý ateliér, ktorý som zdieľala s ďalšími piatimi ľuďmi. Prišla som s jedným kufríkom s náradím. Postupne som si našla vlastný ateliér, ktorý som si plne zariadila a vybavila na prácu s médiom keramiky. Tiež som musela zistiť, ako tu veci fungujú, nájsť si bývanie,…  Celé to pre mňa bolo pomerme náročné. V Bratislave, kde som predtým pôsobila, som mala veľa kontaktov a ak to tak môžem nazvať, žila som tam vo svojej pohodlnej bubline. O čokoľvek som sa v Berlíne uchádzala, či už ateliér, výstavné priestory alebo hocičo iné, dostala som odpoveď v znení: „Super, ale tu je ďalších 200 ľudí, ktorí chcú to isté čo ty. Postav sa do rady.“ Nepochádzam z majetnej rodiny, systém „poraď si sám“ pre mňa fungoval vždy dobre. (smiech) Začať od začiatku s mini budgetom nie je nikdy jednoduché, či už ste doma, alebo v zahraničí. Táto skúsenosť mi určite pomohla postaviť sa na vlastné nohy, uvedomiť si, čo vlastne chcem a ísť si za tým. Z hľadiska profesionálneho i osobnostného.

Ak by ste mali porovnať umelecké prostredie na Slovensku a v Nemecku, kde ste žili, v čom sa nachádzajú rozdiely?

Ak mám ale hodnotiť umeleckú scénu v Berlíne vo všeobecnosti, povedala by som, že jej nekonvenčný, pulzujúci a progresívny charakter sa priamo odvíja od otvoreného, slobodného, kultúrneho a tolerantného prostredia tohto mesta. V tom vidím v porovnaní s Bratislavou najväčší rozdiel. Myslím si tiež, že podpora kultúry v jednotlivých krajinách, rovnako ako aj záujem ľudí o kultúrne dianie je zviazaný s rôznymi ekonomickými faktormi a podmienkami, životnou úrovňou v danej krajine – ktoré sú, ako dobre vieme, v Nemecku v porovnaní so Slovenskom výrazne odlišné.

V roku 2021 ste sa vrátili naspäť na Slovensko, kde ste sa rozhodli absolvovať doktorandské štúdium. Ako hodnotíte návrat naspäť na Slovensko?

Áno, tiež si vyliečiť zlomené srdce. (smiech) Návrat na Slovensko hodnotím ako návrat na Slovensko. Prináša so sebou nejaké pozitíva a tiež veľa negatív. Nástup na  doktorandské štúdium vychádza najmä z mojej potreby prehĺbiť teoretickú rovinu mojej tvorby.

Vaše diela zdobia aj náboženské motívy a cirkevná tematika. Je to priam v rozpore s Vašou tvorbou, ktorú sme spomínali. Alebo nie? V akom vzťahu sú prípadne tieto témy s Vašou predošlou tvorbou, kde ste sa zaoberali otázkami feminizmu a rodovej rovnosti?

Nemyslím si, že je to v rozpore s mojou tvorbou – feminizmom, či rodovou rovnosťou, práve naopak.

Pochádzam z veriacej rodiny, som pokrstená a absolvovala som Prvé sväté prijímanie. Sviatosť birmovania sa mi absolvovať nepodarilo, lebo vo veku 15 rokov bol už môj rozkol s katolíckym učením asi nadobro spečatený. (smiech) Myslím, že v počiatkoch išlo z mojej strany o rebéliu, nielen voči cirkvi, ale aj tradícii ako takej, ktorá môže byť spätá s mnohými negatívnymi aspektami, ktoré pod jej rúškom stále prežívajú.

Pamätám si, keď moju o trinásť rokov mladšiu sestru prihlásili rodičia na základnej škole na náboženstvo a v jej učebnici som sa dočítala, že by sa svojho tela mala dotýkať iba minimálne, len ak je to naozaj nevyhnutné, napríklad pri večernej hygiene. Vo svojej tvorbe sledujem aj to, akým spôsobom deformuje kresťanské učenie vnímanie, vzťah k vlastnému telu, či sexualite.

Nemyslím si, že by „vôľa Boha“ mala byť aplikovaná ako všeobecný morálny princíp a už vôbec nie to, že by mala zohrávať akúkoľvek úlohu pri rozhodnutiach, ktoré majú celospoločenský dosah, napríklad aktuálne čo sa reprodukčných práv týka.

Nechcem tým však povedať, že vnímam spiritualitu ako čosi negatívne. Skôr sa vyhraňujem voči patriarchálnym náboženstvám, ktoré sú dominované mužmi, voči západnému metafyzickému dualizmu, ktorý je podkladom foriem skupinového útlaku a sformoval sa aj na základe židovsko-kresťanského náboženského systému.

Aké náboženské výjavy spodobujete a ako ich môže divák čítať?

Častokrát vychádzam z Biblie, prípadne toho, čo som ako malá počúvala v kostole. Je obdivuhodné, čo všetko dokážu ľudia vymyslieť. (smiech) Tiež z toho, akým spôsobom ovplyvňuje náboženstvo aktuálne spoločenské dianie a hodnotový systém. Spôsob, akým v konečnom dôsledku túto problematiku vyobrazujem, môže vyznieť ironicky. Myslím si však, že spôsob čítania týchto námetov môže mať viacero vrstiev, rovín a divák ich môže čítať, ako uzná za vhodné.

Adam a Eva, keramika
Zuzana Svatík: Was Adam hot, 2021, glazovaná ručne modelovaná hlina, výška 59 cm (foto: Lívia Štokingerová)

Čomu sa aktuálne v tvorbe venujete?

Momentálne pracujem na novej kolekcii.  Pripravujem výstavu s Annou Máriou Beňovou, ktorej otvorenie prebehne začiatkom septembra tohto roku, kurátorkou výstavy je Katarína Jankechová. Zároveň pracujem na spoločnom projekte s Michalom Šumichrastom My funeral, my party, ktorý poukazuje na monetizáciu smrti, hyperbolizuje problematické aspekty pohrebných rituálov a pohrebného „priemyslu“, ktorý profituje zo smrti a ďalej prehlbuje sociálne rozdiely. V závere roka predstavím svoju tvorbu na výstavách v Budapešti, Paríži a v Barcelone.

Vo svojej tvorbe si buď vyberáte témy, alebo znázorňujete motívy, ktoré môžu u mnohých divákov vyvolávať pobúrenie. Dalo by sa povedať, že rada šokujete verejnosť? Je to zámer Vašej tvorby?

Šokujúce by malo byť skôr to, akým spôsobom naša spoločnosť funguje. Ľudia žijúci na pokraji chudoby, dôsledky neoliberálneho kapitalizmu, kríza bývania, korupcia, vykorisťovanie, nerovné postavanie žien a menšín, vzostup pravicových radikálnych hnutí, obmedzovanie reprodukčných práv, sexizmus,… Poukázať na túto problematiku považujem za dôležité. Rada by som verila tomu, že umenie, ktoré dnes tvoríme, má schopnosť ovplyvniť spoločnosť k lepšiemu.

Zuzana Svatík: & other stories, 2021, glazovaná ručne modelovaná hlina, výška 57 cm (foto: Kateřina Durďáková)

Ako sme už spomínali, venujete sa keramike – vyrábate netradičné maľované vázy. Využívate okrem maľby na ne aj samotnú keramiku – tvar vázy na to, aby ste poukázali na témy, ktorým sa v tvorbe venujete? Ak áno, ako?

Vázu považujem istým spôsobom za archetyp, symbol. Tiež si myslím, že všetky tvary už vymyslené boli a v tomto ohľade pre mňa samotná forma zásadná nie je. To však neznamená, že pre mňa forma nie je vôbec dôležitá. Pri návrhoch tvaru/formy kladiem dôraz na koncepciu celku, spôsob, akým bude objekt dekorovaný, kompozíciu námetu, materiál,…

Vaše portfólio tvoria prevažne vázy? Vytvárate aj iné predmety z keramiky?

Okrem úžitkových objektov sa venujem taktiež keramickej figurálnej soche.

Ako dlho trvá výroba takej jednej vázy?

Záleží na tom, akou technikou a s akým materiálom pracujem, rovnako aj na veľkosti samotného objektu, spôsobu maľby, či počte výpalov. Výroba väčších, ručne modelovaných objektov môže trvať dva až tri mesiace.

Stane sa Vám, že napriek dlhoročným skúsenostiam s výrobou keramiky, nevyjde niečo podľa Vašich predstáv?

Áno pravidelne, niekedy niekoľko krát za deň. Zároveň si myslím, že práve technologická náročnosť a nestálosť tohto média je dôvod, prečo v ňom dlhodobo tvorím. Môj vnútorný nepokoj je akoby v súlade s nestálosťou tohto média.

Je o Vás známe, že nepracujete na zákazky, ale živíte sa výlučne vlastnou tvorbou. Čo by ste odporučili začínajúcim umelcom, alebo keramikárom, aby sa mohli živiť výlučne umením a vlastnou tvorbou?

To, že netvorím na zákazky je moje osobné rozhodnutie a ak tak niekto činí, neodsudzujem to. Necítim sa povolaná dávať životné rady mladšej generácii autorov.

Ako povedala Marina Abramović, najdôležitejšia otázka je, či si vôbec umelec. Ako vieš, či si umelec? Byť umelcom je ako dýchanie. Dýchanie nespytujeme, musíme dýchať, inak by sme zomreli. Ak sa ráno zobudíš a prvé, na čo myslíš, je tvoriť, ak cítiš neutíchajúcu potrebu tvoriť, si umelcom, nie však ešte dobrým umelcom. Dobrého umelca robí dobrým umelcom to, že je pripravený riskovať a zlyhať. Keď začneme byť úspešný, spoločnosť nás tak začne vnímať a začneme reprodukovať ten istý typ prác, prestaneme riskovať. Dobrí umelci menia svoje teritórium, idú na miesta, kde nikdy neboli, nepoznané miesta – tam, kde možno riskovať, aj zlyhať – byť pripravený zlyhať je to, čo robí umelca výborným umelcom. Rutina je koncom všetkého. Peniaze a sláva nemôžu byť cieľom, je to iba bočný efekt. Ak je to to, čo ťa ženie dopredu, ako umelec si zomrel.

Súhlasím s tým.

Aké máte plány do budúcna?

Prežiť svoj život.

Zuzana Svatík

Zuzana Svatík (1993, Bratislava)

Je slovenská vizuálna umelkyňa.

Vyštudovala Ateliér keramiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2018 ukončila magisterské štúdium.

Počas štúdia absolvovala stáž v Poľsku a Izraeli.

Po štúdiu absolvovala pracovnú stáž v ateliéri Moniky Grabuschnigg v Berlíne.

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Nemecku, Litve, Belgicku, Francúzsku, Taliansku a Izraeli.

V roku 2016 získala ocenenie v kategórii kolekcia roka počas Bratislava Design week a v roku 2018 hlavnú cenu. V roku 2021 bola laureátkou v kategórii nováčik v slovenskej súťaži Národná cena za dizajn. Okrem toho bola nominovaná vo viacerých prestížnych súťažiach na Slovensku, v Česku a Nemecku.

Zuzana Svatík vo svojej tvorbe pracuje v médiu keramiky. Charakteristická je pre ňu najmä tvorba váz, ktoré zdobí prevažne maľbou. Keramiku využíva ako komunikačný prostriedok na sprostredkovanie tém rezonujúcich v dnešnej spoločnosti. Pracuje s témami sociálno-spoločenského charakteru ako sú feminizmus, rovnosť pohlaví, sexualita, cirkev. V tvorbe poukazuje, ako aj reaguje kriticky až ironicky na „tradičné“ hodnoty dnešnej spoločnosti.

Zuzana Svatík sa momentálne nachádza v doktorandskom štúdium na VŠVU v Bratislave.

Dnu a von, bakalárska práca, 2016, porcelán, rôzne rozmery (foto: Michaela Koleková)

Obrázok 1 z 46

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top