Napriek tomu, že pôvodne vyštudovala niečo iné, vždy inklinovala k umeniu, až sa ho nakoniec odhodlala študovať. Zaujala ju figurálna maľba, kde prostredníctvom zobrazovania zväčša nahých ženských tiel poukazuje na rôzne spoločenské témy, ale predovšetkým v nich hľadá vlastný ideál krásy. Radka Škodová v rozhovore porozpráva, ako sa dostala k umeniu, o svojich inšpiráciách a záľubách, či plánoch do budúcna, ale najmä predstaví svoju tvorbu.
Pôvodne si vyštudovala verejnú správu, no aktuálne si študentkou bakalárskeho programu na Fakulte výtvarných umení v Brne. Aká bola vlastne tvoja cesta k umeniu?
Ako mnohí iní, aj ja som chodila do ľudovej školy umenia, počas strednej školy. Tu som sa naučila rôznym umeleckým technikám. Skutočne som sa však začala venovať maľbe počas môjho študijného programu Erasmus v meste Rennes v roku 2018. Boli to časy, keď Francúzsko zaplavili štrajky študentov, dvere do škôl zabarikádovali mladí ľudia a ja som na internáte začala maľovať. Moja cesta k umeniu „oficiálne“ začala až po skončení bakalárskeho štúdia francúzskeho jazyka a literatúry, v priebehu magisterského štúdia na ekonomickej fakulte. Komplikované a prepletené. Jednoducho som asi vždy tiahla k umeniu, no moje racionálne premýšľanie išlo schválne opačnými cestami.
Vo svojej tvorbe sa venuješ figurálnej maľbe. Čím ťa oslovil tento druh maľby a prečo si sa mu rozhodla venovať?
Mám pocit, že je to pre mňa jeden z mála prostriedkov, prostredníctvom ktorého je najjednoduchšie vyjadriť danú ideu. Telo je tvárne, tajomné, no pritom ho každý z nás spozná, aj pri množstve rozmarných foriem. Ponúka mi hranice, ako i voľnosť zároveň.
Na začiatku svojho štúdia si sa v maľbe zaoberala zobrazovaním nahých žien, bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu. To po čase vyústilo do role pozorovateľa – voyeura, do ktorej si sa postavila a skúmala si toto prostredie. Z toho výskumu vznikol i triptych Voyeur. Môžeš toto dielo bližšie popísať?
Nemožno povedať, že to boli nahé telá bez hlbšieho zmyslu. Pre mňa, v tom čase, predstavovali určité zrkadlo vnímania samej seba, denník uchovávania si nájdených tiel, či tiež akási zberateľská obsesia obsiahnuť čo najviac odlišností. Možno práve vďaka nim som sa zamerala na vnímanie samej seba a následne som sa dokázala prirovnať k osobe s touto známou sexuálnou úchylkou. Pretože každý z nás je do určitej miery voyeur. S touto myšlienkou som namaľovala aj triptych, v ktorom je vyobrazené miesto nuda pláže, na ktorej je veľká možnosť vidieť nahých ľudí. Zároveň je voyeurizmus zaujímavý hrou pohľadov, ktorú je možné sledovať práve aj na týchto troch obrazoch. Niektorá z figúr je pozorovaná, ďalšiu pozoruje iná figúra, iná postava pozoruje diváka a divák sám sleduje dianie v obraze.
V ďalšom semestri si sa zamerala viac na svoje vlastné postavenie v živote, kde si nevynechala tradičné nahé figúry žien. Čo si chcela povedať obrazom s názvom Lakrimatorium, ktorý zosobňuje spomínanú tému?
Asi je vhodné opísať, čo to vlastne Lakrimatórium približne znamená. V starovekom Grécku a Ríme svoje slzy žiaľu odkladali pozostalí rodičia do sklenenej nádoby (fr.un lacrymatoire). Obdobný názov, ako spomínaná nádoba, nesie taktiež neslávne známy slzotvorný plyn (angl. lachrymator). V časoch prvej svetovej vojny ho v rukách držali vojaci, v dnešných časoch sa používa pri rozháňaní nepokojov a demonštráciách, kde ho v rukách drží polícia. Obraz Lakrimatórium teda pojednáva v niekoľkých rovinách tém. Jednou z nich je možné zobrazenie lakrimatória, ďalším osobná statickosť v živote, identita ženy, najmä Slovenky. V podobe nehybných sôch môže divák vidieť aj ženy na mojom obraze. Ich inšpiráciou boli ženy zo známej stránky pre dospelých, kde sú fotené v štýle kusu oblečenia či iného produktu v obchode.
Následne v tvorbe ostávaš ako pri osobných témach, tak aj pri zobrazovaní nahých tiel, ktorým dávaš väčší zmysel. Pohrávaš sa s technikou prevedenia maľby, tvarmi, ako aj názvami diel. Za zmienku stoja diela ako Joga matky, alebo Najlepšia žena – položená. Čo môžeš o týchto dielach prezradiť?
Tieto diela pre mňa predstavujú novú kapitolu, ktorá spája moje predchádzajúce štúdium jazyka so schopnosťou stvárniť predstavy na plátne. Ako tak po svete chodím, po internete brázdim, fóra čítam, kde-tu sa vždy objaví milá, či vtipná slovná hračka. Tú si naskicujem a obraz naberá na tvaroch. Mojim jazykom doposiaľ boli nahé ženy, ktorých sa ani moje nápady nechcú zrejme vzdať. A tak mám nepreberné množstvo nápadov na ďalšie obrazy, ktoré opisuje aj ich názov a ponúkajú divákom možnosť interpretovať a bádať, prečo som daný obraz tak nazvala.
Vo svojich dielach zobrazuješ prevažne ženy, ktoré nemožno považovať za ideál krásy. Je tu zastúpená celá paleta ženského tela, od mladých žien, po ženy – budúce matky a matky, či staré ženy. Taktiež sú tu ženy s rôznymi nedokonalosťami, ako napr. s obezitou. Prečo si sa rozhodla pre zobrazenie takejto širokej palety žien?
Možno preto, že do tejto palety sama patrím. (smiech) Baví ma to. Cítim sa asi ako taký zberateľ kartičiek Pokémon – čím vzácnejšia forma, tým lepšie.
V Portréte Iiu Susiraji, ktorý bol prezentovaný minulý rok aj na III. Trienále portrétu v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa, si znázornila štúdiu fínskej fotografky autoportrétov Iiu Susiraji, ktorú vnímaš ako bytosť uvedomujúci si svoje telesné „nedostatky“, ktoré sa nehodia do dnešnej doby posadnutej kultom pekného tela. Prečo si sa v tomto prípade rozhodla zobraziť konkrétnu osobu a jej problémy zo psychologického hľadiska?
Na jej autoportrétoch sa mi páči triezvy, či dokonca vtipný prístup k problematike kultu krásy. Rýdzosť jej prejavu, ktorý si vytvorila za roky svojej tvorby sa mi páčil až do tej miery, že som sa ho pokúsila zachytiť na malom formáte.
Viac o diele Portrét Iiu Susiraji , ktorý bol vystavený na III. Trienále portrétu, ako aj o samotnej výstave, sa dočítate v reportáži III. Trienále portrétu tu.
Nahota je v dnešnej dobe stále prevažne tabu. Taktiež nie je zvykom ukazovať nedokonalé ženské telo, lebo ešte stále v našej spoločnosti prevláda kult ideálu krásy. Ako reagujú diváci na tvoje maľby a to, že si sa rozhodla pozrieť na ženy v inom svetle?
Sú ľudia, ktorí chcú byť obklopený „peknými“ vecami. Na druhej strane stoja ľudia, ktorých zaujímajú tak trochu „nezvyklosti“.
Práve na výstave Mámenie sa skupina asi štyroch tridsiatnikov postavila pred obraz z triptychu Voyeur a medzi sebou sa rozprávali v zmysle, že ten obraz by bol fajn, keby na ňom boli iné ženy. Nebrala som to ako urážku, bola som možno aj rada, že si všimli inakosti vyobrazenia týchto žien. Zastúpenie týchto žien v umení je v našich končinách malé, pritom v skutočnosti sa podobných žien prechádza po svete viac, než si myslíme.
Zo strany samotných žien sú zväčša odozvy pozitívne. Napriek tomu sa mi ale stalo, že keď som k jednému z obrazov ženu prirovnala, zobrala to ako akýsi útok – ja však mnohé zo zobrazovaných postáv beriem ako svoj vlastný ideál krásy (ako tomu bolo aj v spomenutom prípade).
Čím ťa vlastne zobrazovanie nahých tiel oslovilo, že si sa mu rozhodla venovať? Mala si už na začiatku predstavu, že chceš cez nahé telo poukazovať aj na problémy súčasnej spoločnosti, alebo to prišlo až časom?
Okrem už hore spomenutých dôvodov ma lákala aj akási výzva k hľadaniu a následnému nachádzaniu krásy v ľudskom tele, pozorovaniu jeho kriviek, zafarbeniu tenkej napnutej kože. Nahé telo je často démonizované. Ja sa ho snažím priblížiť najmä samej sebe a neskôr divákom mojich obrazov. Vnucovať iným akýkoľvek svoj názor na vec je asi zbytočné. Možno to vyznie sebecky, no tvorím predovšetkým pre seba.
Okrem nahých tiel sa v tvojom portfóliu nachádzajú taktiež portréty. Koho zvykneš portrétovať?
Pri portrétoch sa takmer vždy výhradne jedná o mne veľmi blízku osobu. Chcem danú osobu preskúmať z ďalšej strany a venovať jej tak svoj čas, či pozornosť. Portrétované osoby sú moja rodina, ktorú mám za ich dobrotu a lásku rada – dokonca viac rada, než čokoládu – a to už je čo povedať. (smiech)
Momentálne sa venuješ novej téme. Je ňou nostalgia, pomocou ktorej chceš vyvolať v divákoch pri pohľade na tvoje maľby tento pocit. Ako to chceš dosiahnuť? Môžeš prípadne prezradiť, čo budú tvoje obrazy zobrazovať?
Cieľom môjho „projektu“ je upriamenie pozornosti na určité kolektívne vnímanie seba a minulosti. Tým je známa práve nostalgia, ktorá ako častý úkaz vytvára v čase spojenie na úrovni zvýšenej akceptácie a spolupatričnosti. Samozrejme, osoby ako rodinní príslušníci, blízki priatelia, či partneri tvoria pomyselné základy pre nostalgické spomienky jednotlivca. Zaujímavé je však to, do akých rozmerov je možné vnímať práve spoločnú nostalgiu. Nostalgia spája nie len malé skupiny osôb, ktoré skutočne danú nostalgickú myšlienku zdieľali, ale aj väčší kolektív, väčšie sociálne skupiny.
Pozorovatelia by sa tak sami stali rôznorodou skupinou, v ktorej sa aj napriek odlišnej vekovej kategórii, pohlavia či dosiahnutého vzdelania prejavia indikácie späté s nostalgiou. Obrazy by poukazovali na realitu, ktorá sa diala /deje v našich životoch – prášenie kobercov vo vnútrobloku, gýčové fotografie od mora, alebo tiež jubileá sláviace v obývačkách našich starých rodičov, kde nechýbajú krokety, alebo obložené chlebíčky.
Ak by si mala charakterizovať maľbu a jej proces ako-taký, či tvoju tvorbu, čo ťa najviac na tom baví?
Myslím, že ma najviac baví asi výsledok, keď natieram záverečným lakom obraz a spätne premýšľam, čo som mohla urobiť inak a lepšie. Nevravím, že by ma proces ako-taký nebavil. Mám svoje rituály, ktoré s radosťou opakujem každé maľovanie (čistenie palety od zaschnutej farby a ďalšie…). Som však asi celkom nedočkavý a tvrdohlavý človek.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou? Ak áno, koho a prečo?
Dovolím si tu predstaviť niekoľko umelcov, ktorých práca je môjmu srdcu blízka:
- Attilio Esposito a Christopher Hartmann – pre ich neuveriteľnú prácu s koloritom v obraze.
- Jessie Makinson, Eva Helene Pade a Katherina Olschbaur– pre ich výnimočnú kompozíciu, grandióznosť farieb a tvarov.
- Cristina Banban , Maud Madsen, Anna Weyant, Alan Feltus a Danica Lundy– jednoducho nádhera obrazov, na ktorú sa dokážem pozerať bez žmurknutia očí.
Každý zo spomenutých má svoj vlastný vyjadrovací jazyk, ktorý je pre mňa nevídaný a zaujímavý.
Akým záľubám sa okrem maľby venuješ?
Mam kocúra Danteho. Je to najkrajší a najmilší kocúr, akého by človek mohol stretnúť. Najradšej by som s ním trávila celé dni, pozerajúc sa na jeho chlpaté labky, hrala sa s ním a maznala.
Okrem toho si rada nasadím slúchadlá a bicyklujem na starom rotopede, ktorý vŕzga a moji spolubývajúci si vždy myslia, že buď pribíjam nový nábytok, alebo prerábam bytové jadro. (smiech)
Aké máš plány do budúcna?
Chcem si skúsiť a naučiť sa nové techniky tvorby, ktoré neskôr využijem pri svojich prácach. Všetko ostatné zatiaľ neprezradím, nech sa mi to splní.
Radka Škodová (1997, Nitra)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
Momentálne je študentkou bakalárskeho programu Výtvarná tvorba – Ateliér malířství 2 na VUT v Brne, kde študuje pod vedením doc. MgA. Luďka Rathouského.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v Česku, svoju tvorbu prezentovala aj v Nemecku a USA.
Radka Škodová sa vo svojej tvorbe venuje najmä figurálnej maľbe, kde prevažne zobrazuje nahotu a ľudské telo, najmä žien. Okrajovo odkazuje na ženské témy ako tehotenstvo, pôrod, starnutie, obezita a iné telesné zmeny – pri ktorých si kladie otázku pravého ideálu krásy. V ich zobrazovaní sa stavia zväčša do roly pozorovateľa – voyeura. V niektorých obrazoch spája svoje predchádzajúce štúdium jazyka so schopnosťou stvárniť predstavy na plátne, kedy tak vznikajú zaujímavé vizuálne stvárnené slovné spojenia. Charakteristickou črtou jej diel je výrazný kolorit jasne tvarovaných a odlíšiteľných farebných plôch, v ktorých definuje tiene a zároveň vytvára plastickosť celého výjavu.
Vo svojej najnovšej tvorbe sa zameriava na tému nostalgia.
V súčasnosti žije a tvorí v Brne.
