V detstve rada kreslila, no až pri výbere vysokej škole sa rozhodla pre školu s umeleckým zameraním. Následne sa zaoberala vo svojej tvorbe otázkami umenia a vzťahov. Slovenská umelkyňa Paulína Halasová v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch a štúdiu, predstaví svoju tvorbu – ako minulú, tak aj súčasnú, povie o tom, ako sa dostala k scénografii, no taktiež o svojich inšpiráciách, záľubách, plánoch do budúcna, no vyjadrí sa takisto k aktuálnej situácií v slovenskej kultúre.
Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu som sa dostala úplne prirodzene, ako všetky deti som čarbanicami ceruzky plnila každý voľný papier. Rozdiel bol v tom, že kým ostatní postupne presedlali na iné záujmy, mňa tá vášeň nikdy neopustila. Nepamätám si, že by ma rodičia cielene povzbudzovali viac než iné deti. Potreba kresliť jednoducho pramenila zo mňa, akoby ma kresba definovala skôr, než som ju ja stihla pochopiť.
Viem o svojich predkoch, ktorí kreslili so zručnosťou. Či sa však jedná o genetickú stopu, na to nemám odpoveď. Vizuálna komunikácia je však pre mňa rozhodne prirodzenejšia než písané či hovorené myšlienky. Niekedy sa zdá, že obraz dokáže uchopiť myšlienku, ktorú slová len naháňajú. Je to spôsob, ako vidieť veci v súvislostiach, na ktoré jazyk nemá citlivosť.
Hoci si absolventka gymnázia, rozhodla si sa študovať maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Prečo práve maľba?
V poslednom ročníku gymnázia nám predložili zoznam vysokých škôl. Očami som apaticky skenovala známe odbory: právo, ekonómia, medicína. Zrazu tam bolo niečo nečakané. Škola, kde sa kreslí. Tá predstava bola dych berúca. Myšlienka, že existuje miesto, kde je maľovanie plnohodnotným štúdiom. Dovtedy ma nenapadlo, že by taká škola mohla existovať. Bol to okamih prebudenia, ktorý zavrel všetky ostatné dvere.
Počas štúdia na VŠVU si súbežne absolvovala štyri semestre na katedre Scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prečo si sa pre tento odbor rozhodla a čím ťa obohatil?
Nebolo to plánované rozhodnutie, skôr náhodný impulz. Často som chodila do divadla a fascinovala ma jeho vizuálna stránka – svetlo, priestor, významy skryté v tichu. Vyhľadala som si, kde sa študuje scénografia, zavolala na školu a začala tam chodiť na doplnkový predmet ako externý študent.
Táto skúsenosť zmenila moje vnímanie umenia a integrovala sa do mojich malieb. Scénické princípy sa odrazili v kompozícii, každý obraz sa stal scénou, kde sa metafory stretávajú a konfrontujú, kde jednoduché symboly majú údernosť výkriku. Redukcia na podstatné, dramatickosť priestoru a dôraz na významové kontrasty. Všetky tieto prvky som si priniesla z divadla do svojich obrazov.
Následne si absolvovala stáž na Akademii výtvarných umění v Prahe, v Ateliéri u Michaela Rittsteina. Čo ti tento študijný pobyt v zahraničí priniesol? Ovplyvnil ťa nejako v tvorbe?
Praha ma očarila atmosférou a ľuďmi – bolo to obdobie, ktoré som si užila. Nikdy som necítila potrebu lipnúť na názoroch autorít či slepo nasledovať zavedené cesty. Tvorba je pre mňa akt redefinovania spôsobu myslenia, skúmanie generáciami odovzdávaných mýtov, ich dekonštrukcia a opätovné zloženie do podoby, ktorá odráža skutočnosť takú, aká je, nie takú, akú nám spoločnosť káže vidieť.
Maľujem, aby som hovorila o veciach, ktoré zostávajú nevypovedané. Od publika prijímam spätnú väzbu, či už priaznivú alebo kritickú. Aj negatívna reakcia je cenná, pretože je pravdivá. A pravda je pre mňa kľúčová, hoci jej hľadanie môže byť nepríjemné, často nekomfortné pre ego, ktoré má nízky prah bolesti.
Moje myšlienky ovplyvňuje skôr hlboké analyzovanie príčin správania – cudzích aj vlastných, než cudzie názory. I ja sa mýlim a s odstupom času si uvedomujem, že niektoré moje obrazy sa mýlili tiež. Tvorba je preto pre mňa neustály dialóg s divákom, so svetom, so sebou samou. Je to cesta k pravde.
Aké témy si zobrazovala počas štúdia?
Keď sa spätne pozerám na svoju tvorbu, vidím mapu vlastných myšlienok a zápasov, odraz tém, ktoré ma v jednotlivých obdobiach fascinovali. Počas štúdií som sa intenzívne venovala otázkam vzťahov a ich vplyvu na psychiku jednotlivca.
Po vysokoškolskom štúdiu si sa okrem maľby venovala aj scénografii a tvorbe kostýmov pre rôzne divadelné predstavenia a festivaly. Čo všetko si počas práce v divadle robila?
Scény a kostýmy. Najprv som vytvorila návrhy. Tie prešli konzultáciou s režisérom a nasledovala realizácia. Scénu tvorili technici, ja som dozerala na proces. Kostýmy som bola zháňať ja v obchodoch. Čo bolo potrebné, ušila krajčírka.
Môžeš vymenovať, pre aké divadlá a predstavenia si tvorila a povedať v skratke o čom boli tie predstavenia?
Práca pre Spišské divadlo na predstaveniach Manželské hry a Plynová lampa bola ponorom do sveta partnerských vzťahov, kde sa stretávajú výkladové slovníky oboch pohlaví v konfliktných situáciách. Obe hry rozoberali nielen mechanizmy vzťahovej komunikácie, ale aj hĺbku emocionálnych prekážok, ktoré si ľudia medzi sebou stavajú a podvedome nimi určujú hranice svojej intimity.
Mimoriadne podnetná bola aj spolupráca na dvoch ročníkoch UM UM festivalu a v Centre nezávislej kultúry Wave v Prešove pod režijnou taktovkou Mariky Smrekovej. Jednalo sa o imerzné divadlo, ktoré sa nespoliehalo na tradičné rozdelenie javiska a hľadiska. Interakcia s divákom prebiehala v priestore, kde sa hranica medzi hercom a divákom rozpúšťala – účastníci sa stávali súčasťou divadelného diania. Z predstavení si odnášali silný kolektívny zážitok, ktorý v dnešnej štruktúre spoločnosti absentuje a je ťažko nahraditeľný.
V Bardejove som sa podieľala na tvorbe scény a kostýmov pre inscenáciu Ci hutorim, ty vole!, ktorá reflektovala každodennú skúsenosť strednej triedy. Hra skúmala kapitulačnú snahu dosiahnuť kvalitný život v dnešnom predraženom svete, kde sú nehnuteľnosti čoraz nedosiahnuteľnejšie pre mladé generácie. Pre autora hry nebolo podstatné len priblížiť ekonomický tlak, ale taktiež ukázať subtílne prežívanie vnútorných konfliktov a zúfalstva, ktoré tieto tlaky plodia.
V neprofesionálnym divadle Hviezdoslav pod vedením režiséra Albína Medúzu sme realizovali klasickú hru Výrobca šťastia.
Tvoja vlastná tvorba prešla postupným vývojom, nielen po technickej stránke, ale takisto obsahovo, keď si z tém zaoberajúcich sa pohľadom na ženu prešla cez pohľad na medziľudské vzťahy a ich kritiku viac na zobrazovanie pocitov ľudí v dnešnej konzumnej spoločnosti. Ale poďme po poriadku. Spomenuli sme ženu a jej pohľad na ňu. Na výstave Absencia reality, ktorá bola v roku 2018 v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, si ten pohľad znázornila dosť exoticky a expresívne. Mohla by si charakterizovať, ako sú ženy vnímané v spoločnosti v kontexte tvojich diel z výstavy Absencia reality?
Intuitívne som sa zaoberala definovaním seba ako ženy v spoločnosti a vo svete ako takom. Nebola to programová snaha riešiť otázky rodovej rovnosti, skôr prirodzený proces dospievajúceho ega hľadať „svoje čestné miesto v kozme“.
V sérii diel s názvom Broken Utopia sa vyskytujú postavičky z animovaného seriálu Pat a Mat v kompozíciách s príťažlivými blondínkami. Prečo takýto kontrast?
Moje diela v tom období reflektovali grotesknú predstavu ženy, akú ponúkajú filmy, médiá a časť spoločnosti: naivný mužský konštrukt, ktorý nemá nič spoločné s tým, ako vnímam samu seba alebo ženy vo svojom okolí. Napriek tomu som sa často stretávala s konfliktmi prameniacimi práve z tohto unavujúceho, stereotypného naratívu. Táto neautentická predstava ženy, redukovaná na projekciu túžob a očakávaní, ma viedla k ironickej konfrontácii, k potrebe sa proti nej vymedziť.
Dnes už túto naliehavosť necítim. Skôr skúmam samu seba a kladiem si otázku, prečo som vôbec mala potrebu reagovať tak intenzívne, prečo ľudia vôbec veria príbehom, ktorým veria, a čo si nimi vlastne kompenzujú. Mnohé naratívy slúžia ako obranné mechanizmy, spôsoby, ako utíšiť nepríjemné pocity, akými sú strach, hanba či vnútorný konflikt. Kompenzácia sa skrýva v opakovaní pohodlných ilúzií, ktoré chránia ego pred bolestivou pravdou. Tieto zjednodušujúce príbehy vytvárajú dojem poriadku, kde žiadny neexistuje. Práve tento samoúčelný poriadok je často zdrojom našich najhlbších omylov.
Počas tvojho výskumu si zistila, že ženy v umení boli/sú viac vnímané z oblasti sexuality. To si dávala najavo aj vo svojich prácach. Avšak čo sa týka lásky, tak tá vo výtvarnom umení bola podľa teba zobrazovaná pomenej a ak, tak viac-menej sa spájala s gýčom. Preto si sa začala zaoberať bližším skúmaním gýča ako takého a kládla si si zaujímavé otázky. Môžeš objasniť, čo si pri tom zistila?
Moje rozhodnutie venovať sa gýču bolo motivované viacerými aspektmi, ktoré som pozorovala v akademickom a galerijnom prostredí. Na škole i v galériách som sa často stretávala s dielami, ktorým chýbala technická zručnosť a hĺbka. Obrazy, ktoré sa prezentovali ako intelektuálne diela, pozostávali napríklad z náhodných fľakov na plátne alebo masovo vyrábaných objektov, nainštalovaných v priestore. Autor k tomu predniesol text, ktorý mal dielo definovať ako intelektuálne. Text, hoci bol prítomný, často neprinášal žiadne nové myšlienky, iba mechanicky popisoval to, čo sme už všetci poznali. Navyše, texty málokedy korelovali s vizuálnym prevedením, čo z tejto tvorby robilo gýč v pravom slova zmysle – prázdnu a opakovanú estetiku bez hlbšieho posolstva.
Druhý dôvod je ten, ktorý si opísala. Uvedomila som si, že téma lásky sa nachádza v profesionálnej maľbe minoritne (prevažne je nahrádzaná sexualitou). Naopak, stala sa dominantou gýča. Množstvo vyprodukovaného gýča mi však naznačoval, že kompenzuje nejakú hlbokú ľudskú potrebu. V tomto bode som sa rozhodla analyzovať význam gýča pre spoločnosť a pracovať s ním vo svojej tvorbe. Subkultúra gýča je vizuálne veľmi pútavá. Stala sa bežným materiálom pre výtvarníkov. Typicky ho však môžeme vidieť v zironizovanej podobe. Mne dávalo zmysel pristúpiť ku gýču s rešpektom. Pri tvorbe som vychádzala z obálok lacných ľúbostných románov, ktoré v sebe nesú sentiment a snovosť. Obsahovo som k obrazom pristupovala profesionálne. Teda každý obraz reflektuje myšlienku a posolstvo. Takto som poukázala na to, že ak dielo nesie v sebe myšlienku, môže mať pokojne aj ľúbeznú formu. V podstate je to podobné ako s predsudkom ku ženám. To, že je žena pekná, automaticky neznamená, že je hlúpa. V oboch prípadoch je medzi vzhľadom a obsahom nulová korelácia. Sú však sentiment a snovosť hodné vysokého umenia? Sú to pocity a stavy, ktoré v sebe autenticky nesieme. To, že ich nepovažujeme za cnostné a občas sa nám zdajú aj trápne, je už záležitosť ega. Sú to prostriedky, ktoré nám umožňujú rozptýliť našu myseľ a my nemáme pred sebou ťaživý „obraz“ našej konečnosti.
Diela vznikli po škole a bol to pre mňa dôležitý akt oslobodenia sa mňa ako umelca aj od naratívov, ktoré vyprodukovali knihy dejín umenia o tom, čo je hodné vysokého umenia. Tento proces bol pre mňa mentálnym oslobodením, dal mi pocit vzlietnutia z klietky. Gýč mi takisto imponuje v tom, že je slobodný, pretože mu nezáleží na tom, čo si kto o ňom myslí. Vysoké umenie sa z pravidla berie vážne a pýta si súhlas galérií na potvrdenie svojej autentickosti.
Okrem gýča si sa zaoberala takisto otázkou miesta klasickej maľby v dnešnom digitálnom svete. To vyústilo do výstavy Armagedon umenia, ktorá bola v roku 2019 v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Môžeš viac porozprávať o tejto výstave?
Tento cyklus malieb mám veľmi rada. Zachytáva nenútené myšlienky vyobrazené prostredníctvom figúr. Rečou tela komunikujú prirodzené sebavedomie a hlboký záujem o vlastné vnútro, bez potreby súhlasu diváka, či ich konanie je morálne. Ich potreby sú vyjadrené verejne a otvorene, čím vytvárajú kontrast so spoločenskými normami, ktoré často vedú k maskovaniu a potláčaniu osobných túžob. Tieto figúry, neobmedzené žiadnymi vonkajšími diktátmi, definujú svoje miesto v realite autenticky a bez kompromisov, čo im poskytuje oslobodenie od sociálnych očakávaní.
Následne prvky gýča si použila v obrazoch, ktoré odrážajú fenomény života dnešnej spoločnosti, ako napríklad aj druhý život jedinca na sociálnych sieťach, ktorý býva zvyčajne prezentovaný v superlatívoch. Dá sa povedať, že život na sociálnych sieťach je rovnako povrchný ako gýč?
Ak maľuje alebo postuje ego, ide o prezentáciu zidealizovaného, neautentického ja. Táto potreba kompenzuje strach z osamelosti, vylúčenia, ktorý je v nás hlboko evolučne zakorenený. Je to kompenzácia strachu zo zlyhania v živote, strachu odhaliť naše nedostatky, strachu z našej konečnosti. Digitálna verzia nám poskytuje možnosť existencie nad rámec našich fyziologických možností.
Ak maľuje alebo postuje naše „ autentické ja“, ide o hodnotný dialóg s potenciálom zasiahnuť širšie masy a kolektívne sa uzdravovať.
V tvojich vtedajších maľbách dominujú zvieracie postavy v úlohe predátorov. Zväčša personifikujú mužov, ako v maľbe Prečo si mi toto spravil s mojou láskou?, ktorá bola medzi finalistami súťaže Maľba roka 2020. Avšak v diele Človek, najlepší priateľ jaguára, ktoré sa dostalo do finále Maľba 2019 ešte o rok skôr, bol význam dravého zvieraťa iný. Môžeš vysvetliť túto odlišnosť?
U psychicky stabilného jedinca existuje zdravá rovnováha medzi morálnymi hodnotami a sebarealizáciou, jeho činy nepoškodzujú okolie. Avšak, u ľudí, ktorí majú neuspokojené emocionálne potreby, sa objavujú mechanizmy kompenzácie, z ktorých jedným je túžba po moci a nadvláde nad druhými. Táto forma pocitov jedincovi poskytuje dočasné uspokojenie.
Obraz Prečo si mi toto spravil s mojou láskou vznikol ako reflexia na systematickú šikanu a toxické prostredie v akademickom svete na VŠVU, kde študenti často čelili šikane zo strany niektorých pedagógov. Obraz zobrazuje hody, okamih, krátko po víťaznom momente, kedy sa doráňaný jedinec rozhodol čeliť svojmu predátorovi.
Dielo Človek, najlepší priateľ jaguára, reflektuje jedinca, ktorý sa podrobuje toxickým ľuďom v snahe získať ich priazeň a výhody plynúce zo „života vo svorke“, často na úkor vlastnej sebahodnoty a integrity. Predátor na obraze je vizuálnou metaforou ľudských predátorov pri moci. Moja skúsenosť pramenila z akademického prostredia, no diela komponujem tak, aby vedeli komunikovať s divákmi na univerzálnej úrovni. Tento prejav agresie je prítomný v mnohých systémových pracovných prostrediach, preto sa množstvo ľudí stotožnilo s týmito dielami. Vizuálnu metaforu predátorov som využívala v mnohých dielach na reflektovanie útlaku v rámci ľudskej rasy. Umelecká komunikácia spoločenských tabu, o ktorých sa nehovorí nahlas, ale len šeptá, je kľúčovým nástrojom pre emočnú katarziu spoločnosti. Tieto tabu často zostávajú skryté v kolektívnom vedomí, no práve ich otvorené zobrazenie v umení poskytuje priestor na konfrontáciu, reflexiu a uzdravenie spoločenských rán.
Následne si od klasickej realistickej maľby upustila a dostala si sa k tvorbe minimalistických kresieb bez potreby estetickej príťažlivosti. Tieto kresby čiernou linkou na rôzne podklady, ale aj objekty vystihujú cez komiksové zobrazenie trefné momenty zo života žien, detí a ľudí rôznych vekových kategórií a zmýšľaní v dnešnej dobe. Avšak si v nich viac kritická ako v predošlých dielach. Prečo?
Ide o akt dekonštrukcie ega a konfrontácie s pravými príčinami nášho správania. V mnohých svojich dielach kriticky reflektujem vlastné činy. Priznať si nepríjemné pravdy pred sebou samým je už samo o sebe bolestné, ešte ťažšie je ich verejne odhaliť. Zverejnenie týchto diel nebolo zo začiatku komfortné, no s každým takýmto krokom sa to stáva menej zaťažujúce. Zvykla som si postupne na to. Napriek tomu, prekvapujúco, sa ľudia nezačali ku mne správať horšie, čo vnímam ako pozitívne povzbudenie. Je to taktiež pripomienka, že všetci robíme chyby. Niekedy je však pre nás jednoduchšie odpustiť ich druhým, než odpustiť sami sebe.
Spomínané „komiksové“ diela, ktoré sa vyskytovali na rôznych výstavách v roku 2022, sa výrazne líšia rukopisom od tých predošlých. Okrem toho si začala pracovať s novými médiami a materiálmi. Prečo si prešla k takémuto minimalizmu a upustila od klasickej maľby na plátno?
Úprimne, nevládala som maľovať. Keď maľujem, mám potrebu spraviť diela perfektne, čo sa odzrkadľuje na čase. Jeden obraz bežne maľujem 1 až 4 týždne. V tej dobe som mala pretlak myšlienok, ktoré som potrebovala dostať zo seba von. Na to je kresba skvelá, je to ako tok myšlienok. Dostávam sa tak „späť do detstva“. Čiary predbehnú korektívne myslenie.
Aktuálne si sa v tvorbe posunula zas ďalej a pracuješ na sérii s názvom Dizajn Mentálnej mapy. Prezradíš o nej viac?
V tejto sérii malieb sa venujem zobrazeniu negatívnych duševných stavov. Tie komunikujem skrz figúry zasadené do vonkajšieho prostredia, ktoré nereprezentuje svoju fyzickú reálnu podobu, ale dizajn mentálnej mapy ich prežívania a vnútorného sveta. Vyobrazené figúry nie sú zvrchovanými postavami. Sú prijímateľmi vlastných pocitov, ktoré sú reflektované a zhmotnené v podobe krajiny. Krajina sa na maliarskom plátne stáva deskriptívnou, metaforicky odhaľujúcou duševný stav jedinca.
Tvoje obrazy sú prevažne vo svetlých, príjemných farbách, ktoré vyvolávajú u diváka pozitívne pocity, napriek tomu obsahovo spracovávaš ťažké témy veľakrát kriticky. Na základe čoho volíš teda farebnosť svojich obrazov?
Posun v týchto dielach spočíva v tom, že nezobrazujem ťažké emócie s negatívnym nábojom z pohľadu subjektívne prežívaného jedinca, ale skôr ich zachytávam akoby z diaľky, objektívne, očistené od emočného zafarbenia, ktoré často skresľuje naše vnímanie situácie. To sa odzrkadľuje v tónoch farieb, ktoré na nás pôsobia ukľudňujúco. Zobrazujem zraniteľné momenty, ako je paranoja, kolaps nášho sebaobrazu, ktorý ponúkame svetu, spôsoby, akými sa spoločnosť vyrovnáva so strachom zo smrti, úzkosťou, pocitom falošného obvinenia. Taktiež reflektujem, ako nás rodičia výchovou a vštepovanými naratívmi zasadili do mentálneho vlaku, ktorý sa cyklicky točí na mieste. Ak chceme z tohto vlaku vysadnúť, musíme sa zastaviť a venovať sa vnútornej sebareflexii. Zachytávam detské traumy, ktoré si už nepamätáme, ale ktoré zostávajú prítomné v našich životoch, mnohokrát až do nášho konca. Tieto obrazy tiež znázorňujú embryo, ktoré je zasadené do štruktúrovaného objektu, čo symbolizuje nemožnosť úniku z nášho genetického a chemického zloženia, ktorého sme otroci po celý život.
Ako diváci vnímajú tvoju tvorbu? Myslíš si, že vedia ľudia vyčítať tvoj zámer z diel alebo je ich interpretácia odlišná?
Diváci majú takmer vždy schopnosť intuitívne vycítiť, o čom obraz rozpráva. Tento dialóg medzi dielom a divákom sa vytvára na základe ich vlastných životných skúseností, ktoré obraz podnecuje. Pri prezentácii svojich diel často vysvetľujem, ako som sa ja osobne dostala k myšlienke obrazu. Túto časť procesu však diváci nemôžu priamo odčítať, pretože nie je explicitne zobrazená. Obrazy nevyjadrujú časový sled, kde by bolo možné všetko komentovať a vysvetľovať. Tento aspekt nepriameho vyjadrenia považujem za jednu z najväčších mágií umeleckých diel. Každý z nás má skúsenosti so spektrom emócií, ale ich odtiene sú individuálne, zafarbené našimi vlastnými životnými príbehmi. Nevyjadrené alebo nekomentované prvky diel poskytujú divákovi priestor na vlastnú interpretáciu, čím obrazy pôsobia priateľsky a nenásilne, ako majstri v komunikácii, ktorí nechávajú miesto pre myšlienky a pocity iných.
Čo ťa najviac baví pri maľbe, alebo všeobecne pri tvorivom procese vôbec?
Kým som nevedela perfektne maľovať, tak to bola fascinácia samotnou maľbou. Dnes, ešte pred tým, než začnem maľovať, som si istá, že obraz dotiahnem do solídneho konca. A to je nuda. Proces objavovania je to, čo ma baví. Aj preto som začala skúšať iné média na tvorbu. Dnes ma najviac baví proces uvažovania, ako vznikajú myšlienky. Je to pre mňa mentálna gymnastika. Takisto kreslenie ma veľmi baví. Sú to také vlny, raz ma baví jedno, inokedy druhé a niekedy nič. V procese oddychu sa však vždy začnú hromadiť myšlienky, takže cyklus tvorby pokračuje.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Počas štúdia som mala zakúpenú permanentku do Kunsthistorisches Museum vo Viedni. Pravidelne som tam navštevovala rôzne výstavy. Fascinoval ma tento svet. Súčasné umenie ma priťahovalo svojou schopnosťou reflektovať dobu a kontext, no zároveň som hlboko obdivovala majstrovstvo starých maliarov, ktorého technická brilantnosť a dôslednosť v detailoch mnohokrát presahovali možnosti súčasného umenia.
Pri vlastnej tvorbe som podvedome túžila spojiť to najlepšie z oboch svetov – reflexívnu hĺbku a technickú precíznosť. Živo si pamätám, ako som v múzeu pozorovala vrstvenie farieb starých majstrov, ich dôsledné budovanie objemu a svetla. Fenomenálny bol najmä Rubens (samozrejme aj so svojimi pomocníkmi), ktorý dokázal s bravúrou modelovať telá, štruktúry a emócie s ohromnou vitalitou. Boli to veľkolepí majstri tohto média.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase, okrem spomínaných umeleckých aktivít?
Vo svojom voľnom čase sa intenzívne venujem svojim zvieratám, psovi a mačke. Spoločnosť zvierat vnímam ako výnimočne obohacujúcu, fascinujú ma ich reakcie na rôzne situácie a neraz ma prekvapia svojským zmyslom pre humor. Môj pes je môj nerozlučný parťák. Máme medzi sebou hlboké puto a často si navzájom poskytujeme oporu, najmä v náročných chvíľach. Vďaka nemu trávim takmer každý deň čas v prírode, na prechádzkach, ktoré sa pre mňa stali malými rituálmi spojenia s okolím.
Tento rok je mojím druhým rokom aktívneho záhradníčenia, ktoré ma úplne pohltilo. Sledujem vývoj rastlín s úžasom a záujmom. Zaujíma ma, aké špecifické podmienky potrebuje každá rastlina pre svoj zdravý rast a rozvoj. Tento proces ma prirodzene približuje k prírode a umožňuje mi lepšie vnímať jej cykly a jemné súvislosti.
Okrem toho rada čítam. V posledných mesiacoch som sa pustila do série Harryho Pottera, po prvýkrát – aktuálne som v druhej polovici siedmej časti. Predtým som čítala poviedky Roalda Dahla a Alfreda Hitchcocka. Po dočítaní Pottera sa chystám na sci-fi román Leviatan, ktorý mi odporučil môj priateľ. Som zvedavá, či ma vtiahne do sveta žánru, ktorý zatiaľ len objavujem.
Ako vnímaš zo svojej pozície umelkyne aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíš, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Slovensko má veľké množstvo skvelých súčasných umelcov. Umenie je kľúčovým pilierom pre zadefinovanie národa, národných naratívov, identity. Finančné zázemie pre umenie je extrémne dôležité, pretože jeho zrod je náročný proces. Kultúrne centrá by mali byť v každom meste. Malé komunity sú dôležitými bunkami umeleckého sveta, ale aj spoločnosti ako takej. Vnikajú tu spolupráce, nápady, ktoré inšpirujú taktiež ľudí mimo umenia.
Na čom momentálne pracuješ a aké plány máš do budúcna?
Momentálne pracujem na nových dielach, kreslím, píšem nové koncepty.
Paulína Halasová (1992, Martin)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V rokoch 2011-2017 študovala na VŠVU v Bratislave na Katedre Maliarstvo. Počas štúdia súbežne absolvovala v rokoch 2012-2015 štyri semestre na katedre Scénografia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2015-2016 bola na študijnom pobyte na Akademii výtvarných umění v Prahe, v ateliéri Malby u prof. Michaela Rittsteina.
Vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku, v Česku a v Chorvátsku.
V rokoch 2019, 2020 a 2024 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB. V roku 2021 bola finalistkou súťaže Trienále portrétu organizovanej LGPMB.
V rokoch 2018-2019 spolupracovala na divadelných predstaveniach v rámci scénografie a kostýmoch v Spišskej Novej Vsi, v Starej Ľubovni, Bardejove a v Prešove.
Paulína Halasová sa dlhodobo vo svojej tvorbe venuje téme skúmania medziľudských vzťahov. Vo svojej rannej tvorbe sa zaoberala viac témou vnímania ženy cez vonkajší, mnohokrát skreslený, pohľad mužov a spoločnosti. Následne kriticky zobrazovala trefné momenty zo života žien, detí a ľudí rôznych vekových kategórií a zmýšľaní v dnešnej dobe. Vo svojej aktuálnej tvorbe pracuje na sérii diel s názvom Dizajn Mentálnej mapy, kde zobrazuje negatívne duševné stavy – jedincov stavia do fiktívneho prostredia, ktoré charakterizuje ich prežívanie a vnútorný svet.
Okrem toho, ako čerstvá absolventka štúdia maľby, sa zaoberala taktiež témou pozície gýča vo výtvarnom umení, ako i otázkou miesta klasickej maľby v dnešnom digitálnom svete, ktoré rafinovane prepájala so svojím umeleckým programom.
Paulína Halasová prevažne pracuje v médiu maľby, ale takisto využíva kresbu a objekt. Jej rukopis je prevažne expresívno-realistický, používa svetlú, príjemnú farebnú paletu. Avšak v rokoch 2022-2023 sa tvorba Paulíny Halasovej dostala k minimalizmu, keď prešla z polemiky gýču a vysokého umenia na absenciu umenia – pracovala s čiernou líniou a jej diela vizuálne pripomínali komiks.
Paulína Halasová aktuálne žije a tvorí v Spišskej Novej Vsi.
