Tvorivého ducha mal už od detstva. No to mu nestačilo. Svoje poznatky o umení, kultúre a histórii chcel odovzdávať ďalej, preto sa rozhodol pre dráhu učiteľa. Rastislav Turňa v rozhovore porozpráva, ako sa dostal k umeniu, predstaví svoju tvorbu, ako aj svoje učiteľské povolanie a aktivity, ktoré robí nielen pre študentov. Okrem toho prezradí aj to, ako sa dostal k tvorbe mincí, aké sú jeho záľuby, či čo plánuje do budúcna.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
To, že chcem tvoriť, som mal v sebe asi odjakživa. Nepamätám si obdobie, v ktorom by som sa nevenoval ničomu tvorivému. To je vlastne hlavný dôvod, prečo sa mi výtvarné umenie stalo živobytím. Tu stojí za zmienku jedna moja dávna spomienka: koncom základnej školy sme v školskom kine pozerávali rôzne dokumenty o umení alebo histórii. Mňa to všetko nesmierne zaujímalo a napĺňalo. Avšak pri pohľade na ostatných spolužiakov, ktorým to celé na plátne bolo absolútne „šumafuk“, ma na pár sekúnd ovládol veľmi zvláštny, zlý pocit. Na moment som chytil neuveriteľnú vnútornú krízu z toho, na čo mi to vlastne všetko, čím žijem, bude v ďalekej, „dospeláckej“ budúcnosti. Naozaj to trvalo len pár sekúnd, pretože v tej chvíli som si povedal, že urobím všetko pre to, aby som všetky tie veci v budúcom živote potreboval… Aby sa stali mojim životom.
Strednú školu som mal zameranú na umeleckú prácu s drevom, no už počas tých rokov som vedel, že by som chcel niečo viac. Na jednej strane tvoriť v ďaleko širšom zábere, než je drevo, no zároveň ma stále viac lákala predstava, že raz to všetko môžem odovzdávať ďalej. V rokoch 2000-2005 som na Katolíckej univerzite v Ružomberku študoval učiteľstvo v kombinácii Náboženská výchova – Výtvarná výchova a od roku 2005 pôsobím nielen ako výtvarník – tvorca, ale aj ako výtvarník –pedagóg v Základnej umeleckej škole vo Valaskej a dvoch základných školách v okolí.
Akým témam sa venujete vo svojej tvorbe?
Je to rôznorodé. Často svoju tvorbu veľmi úzko prepájam s výtvarnými projektami v rámci mojej pedagogickej práce. Na jednej strane je pre žiakov veľmi zaujímavé vidieť ako tvorím. Na druhej strane ich veľmi posúva fakt, že to, čo oni sami robia, nie je nejaká detská hra s farbičkami, ale veľký a seriózny projekt, na ktorom robíme spolu. Výsledkom je potom veľkolepá výstava. Keďže mnohé z našich snažení zašli aj do sveta literatúry, viackrát bolo výsledkom našej tvorby vydanie knižnej publikácie.
V mojej tvorbe má absolútne prvenstvo človek. V portréte je to o skúmaní vnútorného sveta, skrytého za pohľadom, smútkom, či jemným úsmevom. Pred troma rokmi som tak napríklad za jeden školský rok vytvoril sériu 240 etnografických portrétov zaujímavých ľudí z celého sveta, keďže v tom čase som pre žiakov mal pripravený rozsiahly projekt o výtvarnom spoznávaní kultúr sveta.
V prípade figurálnych kompozícií je to pre zmenu o dynamike pohybu, dokonalosti ľudského tela a jeho schopnosti vyjadriť pocity. Správne uchopená téma figurálnej kresby dokáže neuveriteľným spôsobom vytvoriť atmosféru diela.
Avšak okrem figurálnej maľby sa venujete aj krajinomaľbe…
Áno, v poslednej dobe je mi veľmi blízka taktiež krajinomaľba v plenéri. Tam je to predovšetkým o práci s akvarelom. Keďže som priamo v prostredí, ktoré zaznamenávam, chvíľami musím čakať, kým maľba preschne. V tomto procese som objavil celkom veľmi vzácny meditatívny rozmer stíšenia sa a priestor nielen na vnímanie aktuálneho okolia, ale i vlastných myšlienok. Často sa obklopujeme hlukom a vizuálnym smogom len preto, aby sme nepočuli a nevnímali svoje vnútro.
Za zmienku stojí taktiež Váš dlhodobejší projekt s názvom UNDERWATER. Môžete ho priblížiť?
To je pre mňa veľmi špecifická téma. Projekt UNDERWATER sa mi zrodil v myšlienkach veľmi dávno. V podstate som na ňom priebežne pracoval popri iných veciach celé roky. S mojimi žiakmi chodíme veľa po svete. Keď sme niekde pri vode, na rad príde vodotesná kamera. Najprv to bolo len o netradičnej pamiatke na výlet, no už po krátkom čase mi napadlo, že by som to mohol spracovať aj výtvarne. Od roku 2017 som tak v tejto téme vytvoril sériu 78 malieb a kresieb. Sú to v podstate figurálne motívy v prostredí pod hladinou. Tá v tom celom zohráva veľmi dôležitú úlohu. Ľudské telo sa v tomto mystickom prostredí vznáša v zdaní beztiaže, pričom hladina zároveň ponúka veľmi zaujímavé odrazy. Inokedy sa ľudské telo pri kontakte s vodnou hladinou mieša a stráca v týchto surreálnych reflexiách samého seba.
Snažím sa vyhýbať manierizmu, či zamrznutiu v jednej „nacvičenej“ technike ako pouličný výrobca striekaných obrázkov s mesiacom a vlkom. Tak v každej téme vždy nanovo prechádzam všetkými technikami: od akvarelu, cez perokresbu, až po maľbu akrylom. Rovnako pristupujem k miere realizmu, či štylizácie námetu. Niekedy je to hyperrealizmus, inokedy voľná kolorovaná kresba bez zbytočných detailov, alebo kompozícia, kde je námet zaznamenaný iba základnými tvarmi s dôrazom na atmosféru tvorenú farebnosťou a dynamikou ťahu špachtle.
O tomto všetkom je v podstate aj moja výtvarná cesta pod názvom UNDERWATER. Pre mňa samého je potom taká cesta zaujímavá a veľmi objavná, pretože k námetom nepristupujem cez naučené šablóny, ale v každom bloku prác inak. V každom období sa v podstate nanovo učím. Zároveň objavujem nové možnosti danej techniky. Návštevník výstavy tak prechádza pomedzi práce a je veľmi málo pravdepodobné, že by ho po šiestom obrázku ten siedmy odradil ako niečo, čo už videl, keďže ten pomyselný siedmy obrázok ponúka zrazu úplne iný prístup k námetu.
Pre Vašu súčasnú tvorbu je charakteristická najmä pastózna maľba špachtľou. Prečo ste si zvolili takýto vyjadrovací prostriedok?
Tá špachtľa je vlastne len jednou z mnohých ciest, po ktorých idem. Faktom však je, že naozaj tvorí asi najobsiahlejšiu časť mojej tvorby. Kedysi som bol viac zameraný na detail a realizmus v pravom slova zmysle. Keď som spoznal techniku maľby špachtľou, objavil som v nej veľmi zaujímavý vyjadrovací prostriedok, ktorý nielenže oslobodzuje od detailov, ale priam núti autora štylizovať. Hotové dielo tak pôsobí dojmom rýchlej intuitívnej maľby, no v skutočnosti je tu nesmierne dôležité premyslieť každý ťah. To, čo pri perokresbe alebo maľbe štetcom dosiahnem postupným tieňovaním, pri špachtli potrebujem dosiahnuť niekoľkými cielenými ťahmi.
Avšak i tu je mnoho technických „odbočiek“. Pri maľbe akrylom napríklad môžem vrstvením dosiahnuť zaujímavú pastóznosť, ktorú v závere práce zvyknem zvýrazniť jemnou patinou. Na druhej strane akryl je vo svojej podstate priesvitná farba a pri tvrdom nanášaní farby, kedy nenechávam na plátne vrstvu farby, vytvorí veľmi zaujímavú polopriesvitnú, akoby akvarelovú stopu. Kompozíciu tak tvorí množstvo vzájomne komunikujúcich polopriesvitných plôch, ktoré v oku diváka budia dojem priestoru, ako keby bol obraz vytvorený zo skla.
Akým technikám sa vo svojej tvorbe ešte venujete?
Okrem plošných techník, ako napríklad akvarel, akryl, či perokresba, sa venujem aj reliéfnej tvorbe. Viem si veľmi oddýchnuť pri priestorových experimentoch s materiálom. Takto napríklad vznikla séria dvadsiatich búst pod názvom „Pastelka a iné tváre“, ktorá bola okrem iných miest vystavená taktiež v expozícii SNM na Modrom Kameni. Išlo o sériu objektov tvorených z rôznych experimentálnych materiálov: od starej vrecoviny, cez pastelky, až po rôzny odpad z procesu tvorby u mňa v ateliéri, či na vyučovaní.
Okrem maľby taktiež spolupracujete niekoľko rokov s viacerými múzeami na Slovensku a v Čechách, pre ktoré vytvárate pamätné mince a repliky historických mincí. Ako ste sa k týmto spoluprácam dostali?
Numizmatike a v rámci toho všeobecne dejinám Slovenska sa v podstate venujem už od detstva. Jedného dňa mi napadlo, že by som si niečo také mohol skúsiť aj vytvoriť. Vnímal som, že k niektorým vzácnym minciam sa len tak ľahko nedostanem. Následne prišlo obdobie experimentov a doslova študijnej práce. Od strednej školy som bol rezbár, takže s reliéfom, aj keď v tomto prípade extrémne malým, som nemal problém. Ďalšou vecou bolo, že pri každej minci som v podstate študoval reliéf mince z rôznych zdrojov. Výsledkom tým pádom nebola napodobenina starej mince, ale jej ideálna rekonštrukcia.
Niečo iné bolo vypracovať technickú stránku veci, aby som reliéf mohol previesť do kovu. Chvíľu trvalo, kým som prišiel na efektívny spôsob výroby a časom som rozbehol spoluprácu s múzeami a hradmi. Napadlo mi totiž, že rovnako ako ja, aj iní ľudia by možno chceli mať takú repliku stredovekej či keltskej mince. Časom pribudli autorské pamätné mince. V súčasnosti dodávam mince do zhruba tridsiatky kultúrnych lokalít po celom Slovensku.
Ako vzniká taká replika historickej mince?
Ako som povedal, je to celé o štúdii, ideálnej rekonštrukcii a následnej práci v reliéfe. Pokiaľ je to jednoduchá lineárna kresba stredovekej mince, je to otázka pár hodín. Ak sa jedná napríklad o rímsku mincu s realistickým portrétom alebo o pamätnú mincu, kde je architektúra v priestore, je to od kresby a rekonštruovania námetu po odliatie prototypu práca aj na niekoľko dní.
Koľko mincí ste už za tie roky vytvorili a v akých inštitúciách ich môžeme nájsť?
Ono s počtami je to trochu zložitejšie. Postupne som do svojej ponuky pridal cez 150 druhov replík historických mincí od rímskych, cez keltské, až po stredovek v Čechách a na Slovensku a okolo 60 druhov tematických pamätných mincí. Väčšinou sú to dlhodobí odberatelia ako expozícia SNM na Modrom Kameni, skanzen Čičmany, hrady Strečno, Šomoška, Fiľakovo a mnohé ďalšie. Avšak najrozsiahlejšie pokrytie mám asi v expozíciách na Liptove. Pod vedením Liptovského múzea v Ružomberku tu funguje celá sieť veľmi zaujímavých a návštevnícky atraktívnych lokalít. Tento rok som s múzeom napríklad spolupracoval pri príprave novej expozície o pokladoch nájdených pri Likavskom hrade. Návštevníci tu môžu obdivovať nielen unikátny nález z prelomu 15. a 16.storočia a kúpiť si repliky najčastejších mincí pokladu, ale na veľkých rekonštrukciách v expozícii doslova prejsť prstami po reliéfe mincí. Toto boli asi najväčšie „mince“ aké som doposiaľ vytvoril.
Mimo spomínaných aktivít, už niekoľko rokov pôsobíte ako učiteľ na ZUŠ Valaská a na niekoľkých základných školách v okolí. Ako vnímate prácu s deťmi a študentami?
Je to výnimočná práca… V podstate asi skôr povolanie, aj keď to slovo je už dnes trochu sprofanované. Je to súčasť toho, čo som vždy chcel, a na čom som celé roky pracoval. Byť nielen tvorcom, ale aj človekom, ktorý umožňuje ďalším ľuďom tvoriť, je nesmierne obohacujúce. Splniť si sny a potom pomáhať ďalším na ich ceste za snami, pomôcť tým, ktorí ku mne prídu, aby dosiahli vyššie, než som dosiahol ja, byť im cestou za ich šťastím a stať sa pre nich v ich ďalekej budúcnosti dobrou minulosťou.
Na tom mi asi dosť záleží… Mať niekde v ich spomienkach také miesto. Avšak, keby aj úplne zabudli na svoj dávny svet ZUŠ-ky, vždy im budem veľmi priať, aby sa im na ich ceste za šťastím darilo. Z každého ich úspechu sa teším. Mal som pár žiakov, ktorí ma svojim nesmiernym talentom ďaleko prerástli už v čase, keď boli mojimi žiakmi. Pre mňa je veľmi vzácne, keď i po tom, ako nabehnú na svoju vlastnú cestu životom, ostanú mojimi priateľmi, ktorých sa môžem opýtať, ako sa im darí.
Ako učiteľ ste aktívny takisto mimo školy, kedy sa študentom snažíte priblížiť nielen umenie a kultúru, ale aj iné krajiny. Od roku 2008 realizujete so svojimi žiakmi cesty za poznaním nielen po Slovensku, no taktiež do iných európskych krajín. Môžete opísať, ako tieto cesty prebiehajú? Čo je cieľom týchto ciest?
Od prvého roku, ako učím v ZUŠ, sme so žiakmi na začiatku prázdnin vždy strávili deň na záverečnej opekačke. Po troch rokoch mi ale napadlo, že by to pre zmenu mohol byť koncoročný výlet. Cestou domov z toho výletu prišli žiaci s myšlienkou, že by sme sa niekam mohli vybrať aj na ďalší týždeň. Takto sme z týždňa na týždeň dohromady za celé to leto strávili na cestách osem dní. Boli to cesty viac-menej do blízkeho okolia v rámci stredného Slovenska. Nasledujúci rok to už neboli len prázdninové výpravy, ale mnoho z nich sme realizovali počas školského roka. Postupne stále viac výletov z nich bolo v zahraničí.
Od toho prvého výletu na Muránsky hrad nám tak do dnešných dní v našej kronike pribudlo 331 výprav a strávili sme na nich spolu 488 dní v štrnástich krajinách Európy. Niekedy sú to výlety za prírodnými krásami, inokedy to viac zameriavam na historické pamiatky z našich dejín. Veľmi často sú to však cesty za výtvarným umením, keďže práve to je to, čo by som im chcel odovzdať najviac.
Na Slovensku a v severnom Maďarsku je len veľmi málo miest, kde sme ešte neboli. Z tých veľkých zahraničných výprav asi spomeniem naše cesty do Londýna, Paríža, Ríma, Florencie, Benátok, Krakova, Bruselu, Viedne, či do Budapešti. Na týchto cestách už samozrejme nejde o obyčajný výlet. Tam sa snažím zostaviť skupinku tak, aby to boli ľudia s vážnym záujmom o výtvarné umenie a históriu.
Následne po týchto cestách vznikajú tematické výstavy, ktoré organizujete so svojimi študentami, ale i samostatne. Ak by ste si mali vybrať jednu výstavu spomedzi tých, ktoré ste organizovali, ktorá Vám najviac zarezonovala v pamäti a prečo?
Áno, mnohé z výstav, ktoré pripravujem s mojimi žiakmi priamo súvisia s našimi cestami. Sú to ale zároveň výsledky celoročných projektov, ktorými sa snažím dať žiakom čím viac a zároveň prezentovať ich prácu širokej verejnosti.
Možno by som spomenul projekt z minulého školského roka. Z predošlých „coronových“ rokov bolo zrejmé, že aj ten školský rok sa znovu so žiakmi na nejaký čas ocitneme v online vyučovaní. Rok pred tým som tak s nimi prešiel celými dejinami umenia od mamutov po street art. Z jednotlivých kapitol nám nakoniec vznikla rozsiahla kniha. Na ten školský rok 2021/2022 som už počas leta rozpracoval rozsiahly projekt. V rámci neho sa každý týždeň z napísanej kapitolky na našej stránke dozvedeli niečo zaujímavé o Slovensku – o prírodných, kultúrnych či historických lokalitách v jednotlivých regiónoch.
To, čo spoznávali teoreticky, zároveň skúmali aj výtvarne. Vznikla nám tak nielen kniha pod názvom SLOVENSKOm , ale aj rovnomenná veľká výstava žiackych prác plná všetkého, čo na našom malom-veľkom Slovensku môžeme nájsť.
Od roku 2017 taktiež realizujete výstavné podujatia v rámci spoločenstva EXZU – otvorenej skupiny absolventov, bývalých žiakov a priateľov Výtvarného odboru ZUŠ-Valaská. Môžete niečo povedať o tomto výstavnom podujatí?
V roku 2016 som si uvedomil, že mi práve postupne zo školy odchádza generácia výnimočných žiakov, ktorí všetko moje snaženie posúvali vyššie, než som sám čakal. Samozrejme, žiaci prichádzajú a odchádzajú – to je prirodzené. Mne ale napadlo, že v prípade tých žiakov, ktorí aj po odchode žijú naplno výtvarnou tvorbou, môžem niečo urobiť aj po ich odchode. Od tých čias organizujeme jednu alebo dve výstavy ročne. EXZU je otvorená skupina. Každý rok tak máme aj hostí, ktorí nie sú síce mojimi bývalými žiakmi, ale svojim talentom a túžbou tvoriť sú veľkým obohatením pre nás, ako i návštevníkov výstav.
Pre mňa má projekt EXZU nesmierny význam z dvoch hlavných dôvodov. Na jednej strane je to priestor pre začínajúcich výtvarníkov, aby sa predstavili širokej verejnosti. Na strane druhej táto verejnosť môže vnímať čo dokázali ľudia, ktorí išli za svojimi snami. Byť výtvarníkom nie je ľahká cesta. Neviem o nikom, koho by zasypali vrecia s peniazmi hneď, ako zroluje diplom z umeleckej školy. Je to cesta na celý život. Avšak práve na týchto výstavách ľudia môžu vnímať výtvarníkov, ktorí ešte len vyštartovali, ale aj tých, ktorí v tom našli povolanie a postupne sa im darí presadiť.
Niekedy sú to výstavy s voľnou témou, kde autori prezentujú to, čo majú za uplynulý rok nové. Inokedy je to tematická výstava.
Na túto jeseň sme napríklad pripravili výstavu pod názvom VODA. Boli tu diela v rozmedzí od maľby, cez fotografiu, grafiku, až po reliéfnu tvorbu. Toto bola vlastne výstava, kde som aj ja prvýkrát prezentoval svoj výtvarný projekt UNDERWATER a návštevníci ju mohli vidieť v Dome kultúry vo Valaskej do konca novembra 2022.
Čomu sa venujete vo voľnom čase, okrem spomínaných umeleckých a kultúrnych aktivít?
Od dávna ma veľmi napĺňala história. Predovšetkým v spojitosti so Slovenskom. Takisto ma veľmi zaujímajú súvislosti so svetovými dejinami. Ak by som ten voľný čas mal vziať „čitateľsky“, tak možno práve svet minulosti je pre mňa veľkým oddychom. V rámci toho samozrejme aj numizmatika, ktorá sa mi v podstate stala tiež povolaním. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi aj v tom voľnom čase by som zas len spomenul umenie, kultúru a cestovanie. To sa stane, keď si niekto zo svojich záľub sformuje povolanie. 😀
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
V súčasnosti mám rozpracovaných viacero projektov. Mnohé sa týkajú mojej pedagogickej činnosti, ale mám aj pár súkromných. Samozrejme, že v téme UNDERWATER pokračujem, pretože som nevyčerpal ani desatinu všetkých výtvarných možností a nazhromaždených námetov. Okrem toho sa rovnako niekoľko rokov venujem štúdiu a interpretáciám diel francúzskej postimpresionistickej maliarky Suzanne Valadon.
A plány? Tvoriť, cestovať, učiť sa nové veci, spoznávať nové svety a odovzdávať to všetko ďalej.
Rastislav Turňa (1980, Brezno)
je slovenský výtvarník.
Absolvoval Pedagogickú fakultu na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde v roku 2005 ukončil magisterské vzdelanie v odbore učiteľstvo náboženstva a výtvarnej výchovy.
Na svojom konte má niekoľko skupinových a samostatných výstav v slovenských mestách ako Ružomberok, Brezno, Banská Bystrica, Valaská a Modrý Kameň.
Rastislav Turňa sa vo svojej tvorbe zaoberá najmä figurálnou maľbou, no nie je mu cudzia ani krajinomaľba. V rámci figurálnej tvorby stojí za zmienku jeho projekt UNDERWATER, kde zaznamenáva správanie ľudského tela pod vodou. Svoju tvorbu mnohokrát prepája so svojou pedagogickou činnosťou.
Rastislav Turňa sa taktiež venuje výrobe pamätných mincí a replikám historických mincí, kde spolupracuje s viacerými slovenskými a českými múzeami.
Od roku 2005 pracuje vo výtvarnom odbore v ZUŠ – Valaská a na niekoľkých základných školách v okolí.
Momentálne žije a tvorí v Brezne.
