Maľba je pre neho alfou a omegou jeho života. Zaujala ho najmä tá figurálna, v ktorej nastavuje zrkadlo tejto uponáhľanej spoločnosti. Avšak jeho maľby nie sú len také obyčajné. Čím sú iné, to vám prezradí v rozhovore Roman Ďurček.
Vo svojej tvorbe sa venuješ prevažne figurálnej maľbe. Čím ťa oslovil tento druh maľby a prečo si sa mu rozhodol venovať?
Figurálna maľba ma oslovila kvôli tomu, že je stále aktuálna a prirodzená pre moju osobnú výpoveď. Cez figurálnu maľbu sa dá najviac podať výpoveď o človeku a celej spoločnosti v globálnom meradle, ale aj v subjektívnom ponímaní jednotlivca.
Zameriavaš sa hlavne na obrazy človeka v rámcoch dnešnej uponáhľanej doby pod vplyvom jej tlaku na kariéru, výkony, súťaživosť, stres či úspech. Ako podľa teba vyzerá takýto človek? Ako ho znázorňuješ vo svojich obrazoch?
Zameriavam sa na človeka v súčasnej dobe pod vplyvom spoločenského tlaku, či stresu. Takýto jedinec sa v mojich obrazoch objavuje ako zdeštruovaný fragment, ako metafora dnešnej doby, ktorá vplýva na našu stabilitu. Často využívam satiru vo figurálnom ponímaní, ktorú do svojich obrazov transformujem abstrahovanou formou.
Môžeme hľadať v tvojich obrazoch aj nejakú symboliku, či atribúty spojené s uponáhľaným životným štýlom?
Atribúty a symboliku s uponáhľaným životom môžeme nájsť už v rannej tvorbe, ktorú som nazval ,, Znehybnenie“, čo je paradoxom práve na uponáhľanosť súčasného života. Riešil som chaotické a beznádejné blúdenie subjektu v civilizačnom prostredí. Použil som na toto vyjadrenie metafyzickú líniu vyprázdneného melancholického priestoru podčiarknutého monochromatickou farebnosťou. V súčasnosti sa zameriavam skôr na kontext podstatne abstrahovaný, do ktorého umiestňujem figúru. Pracujem s výraznou farebnou škvrnou, ktorá prehlbuje perspektívu, postupne nadobúda na význame, až nakoniec sa dotkne iba kontúry ľudskej postavy. V niektorých obrazoch využívam reštaurovanie, čo má hlboký význam a symbol, ktorý hovorí o obnove pôvodnej podstaty sveta a nádej v lepšiu budúcnosť pre celú civilizáciu.
Tvoj projekt je zaujímavý tým, že keď domaľuješ obraz, tak sa v rámci performance zapájajú doň aj iní ľudia. Môžeš popísať, akým spôsobom ti pomáhajú ľudia meniť obraz a aký to má význam?
Performance v mojej maľbe sa objavuje iba ako experiment s médiom maľby. Ponechal som ľudí, aby sa zapojili do môjho projektu, lebo sú súčasťou každodenného života a práve ten sa odzrkadľuje v mojej tvorbe. Aktívne zapájanie ľudí má výraznú symboliku, lebo svojim gestickým zásahom riešia týmto spôsobom problémy.
Sú ľudia, ktorí „ničia“ plátno alebo ho dotvárajú náhodní neznámi, či sú to ľudia z tvojho okolia?
Pri performance som zainteresoval ľudí, ktorých poznám, ale i cudzích, ktorí sa zúčastňovali nevedome deštruovania zobrazeného.
Následne po diváckom zásahu plátno opravuješ a reštauruješ. Vytvorené farebné škvrny prehlbujú perspektívu, nadobúdajú na význame, až sa dotknú kontúr figúry. Aký význam majú tieto škvrny, ktoré sú prevažne červenej farby?
Všetky škvrny na obrazoch, či červené, šedé alebo bledé, majú rovnaký význam a to, že tvoria fragmenty zobrazenej figúry a zdeštruovaného prostredia, ktoré nás obklopuje.
Okrem postavy biznismena sa v sérií Pozitívne obrazy nachádzajú aj deti. Sú deti tiež súčasťou hektickej doby? Ak áno, tak akým spôsobom a prečo ich znázorňuješ?
Establishment a ľudia, ktorí nejakým spôsobom riadia svet, sú jadrom mojej koncepcie, ktorá vplýva aj na detskú úprimnosť v súčasnosti. Rozhodnutia establishmentu ovplyvňujú budúcnosť mladej generácie a z toho dôvodu využívam dieťa s úprimnými gestami ako metaforu súčasného sveta.
Vo svojom portfóliu máš ešte na túto tému sériu obrazov s názvom Narušená symbióza, ktorú charakterizujú prevažne tmavé obrazy. V nej znázorňuješ aj čiastočne imobilných ľudí. Prečo?
Imobilní ľudia v sérií „Narušená symbióza“ sú zobrazení na základe súčasnej hektickej doby, ako aj na základe mojej osobnej skúsenosti. Týmto symbolom chcem poukázať, kam speje človek, ktorý nevie spomaliť tempo, ženie sa v čase.
Obrazy z cyklu Narušená symbióza bolo možné vidieť aj na výstave Moc v Radošinskej sýpke. Reportáž z výstavy, ako aj viac o tvorbe Romana Ďurčeka si môžete prečítať tu.
Projekt Znehybnenie si realizoval formou plošných obrazov v médiu maľby s presahmi do iných médií. Ako podložku malieb si zvolil prevažne zrkadlo, čím sa pozadie stáva aktívnym a odráža okolité obrazy, pričom namaľované postavy zostávajú pasívne – znehybnené. Pred tieto maľby na zrkadlách si nainštaloval kľačadlo, tiež ako symbol znehybnenia. No však priamo pred kľačadlom je dominantný obraz srdca, ktoré sa zastaví, až keď človek umrie. Prečo je srdce dominantné? Ako má divák pochopiť Znehybnenie v kontexte srdca, ktoré sa zastaví až pri smrti a zobrazených ľudí navôkol?
Pri projekte multimediálneho charakteru „Znehybnenie“ je symbolika kľačadla ako predmet zastavenia sa a kajúcnym spôsobom nahliadnuť do minulosti, zamyslieť sa nad sebou samým a vyhnúť sa chybám, aby ľudské srdce bilo naďalej. Dominanta inštalácie je srdce, pretože je to symbol života.
Divák tu mohol zanechať odkaz prostredníctvom fotografického záznamu. Je to tiež súčasťou znehybnenia?
Fotografia ako médium je tiež súčasťou znehybnenia, pretože zanechá odkaz na pozastavenie sa recipienta.
Avšak od pôvodnej myšlienky s kľakadlom si pri výstavách upustil a vznikol tak samostatný cyklus obrazov Znehybnenie. Ten sa dá rozdeliť teoreticky na dve časti, kde v skorších dielach sa objavujú znázornenia športovcov, no v tých neskorších sú i zobrazenia biznismenov, ale líšia sa aj použitou podložkou, na ktorú si maľoval. Môžeš objasniť význam série Znehybnenie? Líšia sa skoršie diela od tých novších aj významovo, či len použitými materiálmi a technikou?
Znehybnenie nezaniklo, má tú istú myšlienku, len nikdy to nebolo oficiálne vystavené s kľakadlom, oltárikom a srdcom. To, že sú tam športovci, je ako metafora naháňajúcich sa ľudí za niečím materiálnym. Taktiež sú to aj diktátori a biznismeni. Ľudia stojaci pred týmito dielami sú pred zrkadlom, na ktorých sú diela namaľované, vidia sa v ňom, ako aj okolité dianie, čo metaforicky naznačuje, že by mohli spomaliť tempo v dnešnej uponáhľanej dobe. Avšak okrem malieb na zrkadle sa v sérií Znehybnenie nachádza pár malieb akrylom a olejom na plátne, ale aj enkaustika na doske. Sériu Znehybnenie, by som tak nerozdeľoval, lebo významovo ostáva zachovaná.
V projekte Antropometria si pracoval s odtlačkom ľudského tela. Inšpiroval si sa francúzskym umelcom Yvesom Kleinom? Môžeš objasniť myšlienku projektu?
Antropometria ľudského tela formou otláčania omietky je mojim ďalším experimentálnym dielom, na základe ktorého som sa dopracoval k súčasnej tvorbe. Inšpiráciou pre takúto tvorbu bola povojnová figurácia Ivesa Kleina. Význam stopy otlačeného tela v mojich dielach je dotvárané maliarskym rukopisom čistých plôch, následne sú deštruované a na záver túto situáciu naprávam reštaurovaním a takto sa znovu dotýkam kontúr ľudskej postavy.
Zaoberal si sa taktiež otázkou utečencov, ktorí opustili svoje domovy namiesto toho, aby ich bránili. Túto myšlienku si znázornil v performance s názvom Prítomnosť. Použil si pri tom rôzne predmety, no dominantný je matrac. Prečo?
Matrac je symbolom domova, pokoja a odpočinku, pričom utečenci majú tieto základné veci narušené tak, ako aj nestabilný a prehorený matrac v mojom diele s názvom „ PRESENCE“.
Predstavili sme si tvoju súčasnú, ale aj rannú tvorbu. Ako si sa však dostal k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu mám vzťah od útleho detstva. Od šiestich rokov som absolvoval oba cykly ZUŠ v Zlatých Moravciach, pod vedením akademického sochára Štefana Pártla. Po ukončení ZUŠ som študoval na Cirkevnej škole úžitkového výtvarníctva v Topoľčanoch. Ďalej som pokračoval s odborom maľba na bakalárskom a magisterskom štúdiu. V súčasnosti absolvujem doktorandské štúdium na AU v Banskej Bystrici, pod vedením prof. Ľudovíta Hološku. Tu sa mi darí rozvíjať svoj talent konceptuálnym smerom. Výtvarné umenie je môj život, bez ktorého si ho neviem predstaviť.
S ktorým médiom pracuješ radšej? S maľbou alebo videom, na ktoré zachytávaš performance?
Maľba je kľúčovým médiom, s ktorým som spätý celý život. Video, na ktorom je zachytená performance, je iba laborovanie, ktoré je stále udržiavané v maliarskej forme vyjadrenia. Rád experimentujem s novými médiami ako je fotografia, prípadne video. Obe beriem skôr ako dokumentáciu mojej maliarskej tvorby.
Čo ťa najviac baví pri procese maľby?
Pre mňa maliarsky proces znamená absolútne vyjadrenie môjho vlastného ja odzrkadleného realitou. Svoje myšlienky, nálady, rôzne emócie dokážem vyjadriť jedine maľbou, kresbou, prípadne kombináciou týchto procesov. Audiovizualita pre mňa znamená komunikáciu s okolitým svetom. Považujem to zároveň za metódu experimentálneho hľadania nových súvislosti, ktoré skúmam. Vytváram takto určité formy svojho vyjadrovania sa.
Akým technikám sa ešte venuješ, okrem tých, ktoré sme vyššie spomenuli?
Techniky, ktoré ma ešte zaujímajú sú: práca s akvarelom, kresba a enkaustika. Enkaustika je pre mňa najprínosnejšia z technologického hľadiska. Využívala sa už v starom Egypte a v súčasnosti sa nevyužíva, lebo je technologicky veľmi náročná.
Aké máš plány do budúcna? Budeš naďalej rozvíjať figurálnu maľbu a tému človeka v hektickej dobe alebo môžeme očakávať nové témy a techniky?
S určitosťou nemôžem povedať, akým témam sa budem venovať. Zatiaľ však viem, že figurálna tvorba je pre mňa nevyčerpateľná, zatiaľ ma napĺňa a pevne verím, že ma napĺňať bude aj naďalej.
Roman Ďurček (1990, Malé Vozokany)
Je slovenský umelec a maliar.
Absolvoval Fakultu výtvarných umení na AU v Banskej Bystrici pod vedením prof. Ľudovíta Hološku akad. mal., kde v roku 2017 ukončil magisterské štúdium.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Rakúsku či Švajčiarsku.
V r. 2018 získal cenu Martina Benku za diplomovú prácu a bol finalistom súťaže Maľba roka v r. 2017, 2019 a 2021.
Reportáž Maľba roka 2021, na ktorej mal vystavenú svoju maľbu aj Roman Ďurček, si môžete prečítať tu.
Roman Ďurček sa vo svojej tvorbe zameriava na zobrazenie človeka v rámci dnešnej uponáhľanej doby a negatíva s ňou súvisiace, ako sú tlak na kariéru a postavenie, súťaživosť, či stres.
V súčasnosti absolvuje doktorandské štúdium na AU v Banskej Bystrici.
