Stanislav Remeselník: Sám život je najlepšou inšpiráciou na vtip

V detstve dostal za svoje prvé výtvarné počiny na zadok, no na umenie nezanevrel. Síce ho neštudoval, vrátil sa k nemu v dospelosti počas dlhých zimných večerov, ktoré trávil vymýšľaním a kreslením vtipov. Stanislav Remeselník v rozhovore porozpráva o svojej tvorbe, ale aj o členstve v združení Zvolenská sedmička. Prezradí taktiež ako vznikajú jeho kreslené vtipy, či aké je to kresliť naživo karikatúry.

Stanislav Remeselník, karikaturista
Stanislav Remeselník kreslí na koncoročnej firemnej akcii, Tatranská Lomnica-Humno (foto: Vladimír Václavík)

Venujete sa prevažne karikatúre a kreslenému humoru. Od roku 2008 ste členom Zvolenskej sedmičky. Ako ste sa stali členom tohto združenia?

Už pred tým, ako som sa stal členom Zvolenskej sedmičky, som sa občas zúčastňoval na podujatiach usporiadaných týmto združením. Neskôr som začal na týchto akciách aj prezentovať svoju tvorbu. Prvýkrát to bolo tuším na Art-mlyne na Pstruši v roku 2005, na ktorom som potom už vystavoval až do jeho posledného ročníka v roku 2008. Pribudla aj moja prezentácia na ďalšej akcii usporiadanej Sedmičkou a to Zvolenskom výtvarnom salóne. Neskôr i na podujatí Ateliér pod nosom na námestí vo Zvolene. Vzhľadom na túto moju spoluprácu so Sedmičkou mi bolo v roku 2008 ponúknuté členstvo, ktoré som prijal.

Čo pre Vás znamená byť členom Zvolenskej sedmičky? Inšpiruje Vás toto členstvo nejako vo  Vašej tvorbe?

Možno to bude znieť ako otrepané klišé, ale človek je tvor spoločenský, žijeme a stretávame sa s rôznymi ľuďmi, je teda prirodzené, že ľudia s určitými spoločnými záujmami sa spolu združujú, či už sa jedná o rôznych pestovateľov, chovateľov, zberateľov alebo ľudí umelecky zameraných. Spoločný záujem im dáva možnosť nielen diskutovať o spoločnej téme, ale aj si navzájom poradiť, či inšpirovať sa. Usporadúvať spoločné akcie, ako sú napríklad výstavy, rôzne prezentačné a propagačné akcie a pod..

Samozrejme, že takto podobne to funguje aj vo Zvolenskej sedmičke, ktorá je vlastne združením neprofesionálnych a profesionálnych výtvarníkov, umelcov, fotografov. Na spoločných akciách máme možnosť prezentovať svoju tvorbu jednoduchšie, ako presadzovať sa sólovými akciami. Spoločné stretnutia nielen inšpirujú, ale človeka aj nabudia do novej tvorby. V ZV7 sme dokonca traja karikaturisti, ja, Jano Fiťma a Ivan Gertli. Spolu s Ivanom sme spravili aj zopár spoločných autorských výstav, s Janom som zas v Banskej Štiavnici na Nezabudnutých remeslách, ale aj v Kremnici na Kremnických gagoch kreslil karikatúry naživo.

Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?

Kreslím vlastne od detstva. Kresleniu som sa nikdy predtým nejako extra nevenoval a pokiaľ ma pamäť neklame, ani nikto z mojich blízkych, či ďalekých príbuzných. Prvý môj ocenený úspech v kreslení, čo si ešte pamätám, som dosiahol už v predškolskom veku, keď som asi trojročný pokreslil červenou voskovou farbičkou stenu v kuchyni, pri radiátore raketami (vtedy začínala éra kozmonautiky a rakety medzi deťmi frčali) a odmenou za to mi boli klobásy na zadku od remeňa. Našťastie som na kreslenie nezanevrel.

Už ako chlapec na ZDŠ- ke som občas  kreslil vtipy, také detské, len tak pre seba a na pobavenie spolužiakov. Ale musím sa priznať, že lepšie mi šlo odkresľovanie ako vlastné kreslenie. Koncom 60-tich a začiatkom 70-tich rokov sa u nás v kinách objavili „Disneyovky“ (Popoluška, Snehulienka, Dumbo). Ja ešte s jedným kamarátom sme chodili pred kino, kde sme z fotiek a plagátov odkresľovali (alebo prekresľovali ) tieto postavičky do skicárov. Potom sme ich kreslili spolužiakom do pamätníkov, čo malo vtedy ohromný úspech. Obdobne som prekresľoval aj rôznych komixových hrdinov, ktorí sa v tom čase objavili (myšiak Mickey, káčer Donald, ale aj Jožinko, či Bill a Mary z Roháča), a ktorí sa pre svoju veľkosť (alebo skôr malosť), nedali len tak jednoducho prekopírovať cez kopírovací papier, ale bolo ich treba prekresliť na určitú veľkosť.

V tom mojom vlastnom kreslení som potom pokračoval ešte na strednej škole a trochu aj na vojenčine. Neskôr, po založení rodiny, som s tým takmer prestal. Sem-tam, či len z dlhej chvíle, som deťom nakreslil nejaký obrázok.   

Kedy vznikli Vaše prvé kreslené vtipy? V ktorom periodiku boli uverejnené?

Ako som už spomenul, prvé vtipy som nakreslil už ako chlapec. Avšak také vzkriesenie, alebo môj návrat ku kresleniu nastal dosť neskoro, vlastne až v novom miléniu, v čase, keď som začal chodiť po montážach. Kým iní chlapi počas dlhých zimných večeroch sedeli v krčme, ja som sedel na izbe a z dlhej chvíle vymýšľal a kreslil vtipy. Po čase, keď sa mi už začali doma kopiť, na odporúčanie rodiny a kamarátov, som ich rozposlal do Wolovín, Huncúta, Kocúrkova a iných humoristických periodík. Hneď nasledujúci mesiac, presnejšie v druhom čísle Wolovín v roku 2003, mi zverejnili môj prvý kreslený vtip. Ohromné nadšenie a povzbudenie do ďalšej tvorby. Časom boli moje kresby zverejnené v periodikách ako Huncút, Kocúrkovo, Total Recal, Luskáčik, Život a pod.. Niektoré z tých periodík už aj zanikli.

Voľné miesto, 2013, kreslený vtip – digitálna kresba (foto: archív Stanislav Remeselník)

Kde môžeme v súčasnosti nájsť Vaše kreslené vtipy?

V súčasnosti už vtipy v printových mediach veľmi nepublikujem. Humoristických časopisov ubudlo. Honoráre sú takmer nulové. Teraz občas niečo zverejním na internete, či už na Facebooku, alebo v internetovom humoristickom časopise Humorikon, ale podstatnú časť mojej tvorby môžete nájsť na mojej webstránke. Asi dva roky som pripravoval humornú stránku do Štrbských novín, kde okrem mojich kreslených vtipov som zverejňoval aj zozbierané klasické písané vtipy. So sedmičkárskym kolegom Ivanom Gertlim sme pred niekoľkými rokmi kreslili určitú dobu na webové stránky mesta Zvolen vtip týždňa. Okrem toho sa moje vtipy sem-tam objavia aj na výstavách.

Ako vznikajú vtipy? Kde nachádzate inšpiráciu?

Napriek rôznym úskaliam a nepríjemnostiam nám život poskytuje mnoho situácií, ktoré sú možno pre tých, ktorým sa stanú nepríjemné a trápne, ale pre okolie sú komické a smiešne. Preto je sám život najlepšou inšpiráciou na vtip. Treba byť len vnímavý k okoliu a pozerať sa na svet z tej veselšej, humornej stránky. Myslím si, že humor a jeho dôsledok – smiech je spontánna reakcia na rôzne životné situácie, či už veselé, alebo vážne. Humor, to je určitý uhol pohľadu na svet. Pomáha nám nielen prežiť v ťažkých časoch, ale takisto prežívať radostnejší a hodnotnejší život. Humor celkovo považujem nielen za určitý relax, ale aj za uhol pohľadu na svet a životný štýl. Môj obľúbený citát od najvýznamnejšieho antického tvorcu komédií, Aristofanésa, je i mojim životným mottom: „Deň, keď som sa nezasmial, pokladám za stratený“.

Preto tú moju tvorbu beriem ako také kreslenie obrázkov pre seba, ale i pre druhých – pre radosť, pobavenie, skrátka sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. Kreslím vtipy vždy za účelom rozosmiať, pobaviť, či rozveseliť diváka. Prípadne poukazujem na nešváry ľudského bytia nejakou humornou formou, obyčajne zveličením ich pointy až prehnaním do absurdity. Keď ma niečo napadne, alebo zaujme, tak sa pohrávam s tou myšlienkou. Snažím sa to rozobrať z každej stránky – kompozičnej, výtvarnej, humornej, atď.. Výsledok je od prvotnej predstavy a skice veľakrát  odlišný, avšak snažím sa to dotiahnuť úplne do detailov. Takpovediac sa s tým vyhrám. Nič ma netlačí a všetko podriaďujem konečnému efektu. Vôbec na tom nezáleží, aká je to téma, je to také kreslenie pre radosť.

S Vašou tvorbou sa prezentujete na rôznych výstavách venovaných humoru. Na niektorých ste získali ocenenia. Ktoré ocenenie je pre Vás najcennejšie a prečo?

Keď som začínal s kresleným humorom, po počiatočnom úspechu, kedy boli niektoré moje vtipy zverejnené v humoristických časopisoch, som sa odhodlal poslať niektoré obrázky aj na výstavy humoru. Na Slovensku sú to najmä Bomburova šabľa v Brezne, Usmejme sa na svet v Nových Zámkoch, Pivo v Prešove, či Fraštácky tŕň v Hlohovci. Občas pošlem nejaké vtipy i do zahraničia. Získal som už nejaké čestné uznania, či cenu sponzora v Nových Zámkoch, na Bomburovej šabli v Brezne.

Najviac si však vážim cenu diváka udelenú na základe ohlasov až po výstave na Fraštáckom tŕni v Hlohovci, lebo to odzrkadľuje názor ľudí, ktorí tú výstavu vzhliadli a nie názor úzkej skupiny ľudí v porote. V posledných rokoch ma potešili čestné uznania z výstav v Egypte, kde jedno bolo z výstavy kresleného humoru na tému šport a dve boli z výstav portrétnych karikatúr Alexandra Saroukhana, Mohammeda Effata a Yaqouba Sanoua.

Na konte máte kolektívne výstavy, ale vystavujete aj samostatne. Spomeniem napríklad výstavu Humor v knižnici, ktorá sa konala v roku 2016 vo Zvolene. Čo pre Vás, ako človeka, ktorý sa venuje výtvarnému umeniu neprofesionálne, znamená mať samostatnú výstavu? Vnímate rozdiel medzi tým, keď vystavujete samostatne a kolektívne?

K spoločným výstavám kresleného humoru pribudla i prezentácia na spoločných výstavách Zvolenskej sedmičky. Neskôr, keď sa tých vtipov už nazbieralo viac, spravili sme spolu s Ivanom Gertlim autorskú výstavu. Takto vo dvojici sme mali až štyri výstavy. Prvá bola v Podpolianskom osvetovom stredisku vo Zvolene, potom v kúpeľoch na Sliači, v Detve v sobášnej sieni na Mestskom úrade, a opäť vo Zvolene v Starej radnici. Na niektorých autorských výstavách som vystavoval sólo, ako napr. na výstave Humor v knižnici. Na spoločných výstavách je tvorca v takej väčšej anonymite, napr. na výstavách kreslených vtipov, medzi zúčastnenými skôr prezentujete svoj štýl a snažíte sa zaujať medzi ostatnými pointou vtipu na danú tému.  Na takých kolektívnych výstavách, napr. so sedmičkou, kde sa konfrontujú rôzne typy umenia, skôr prezentujete určitý druh umenia, v mojom prípade kreslený humor.

Oproti tomu sú autorské výstavy osobnejšie, prezentujete tu nielen svoj štýl, ale aj určitý pohľad na svet a hlavne svoju osobu v priamej konfrontácii s divákom, bez vplyvu ostatných, ako to býva pri spoločných výstavách.

Stanislav Remeselník a Ivan Gertli
Stanislav Remeselník na vernisáži spoločnej výstavy s Ivanom Gertlim, 8.4.2010, Sliač (foto: archív Stanislav Remeselník)

Okrem výstav Vás a Vašu tvorbu môžeme vidieť na rôznych podujatiach alebo trhoch, kde kreslíte karikatúry naživo. Javia ľudia záujem o zobrazenie seba samých humorným okom?

Posledné roky sa venujem taktiež kresleniu karikatúr naživo. Pre mňa je to zaujímavá činnosť, hoci je to takpovediac sezónna záležitosť. Zväčša je to cez víkendy, od jari do jesene. Je dosť determinované i počasím. Kreslím na trhoch, jarmokoch, rôznych festivaloch, na dňoch miest a obcí a pod.. Občas sa stane, že kreslím mimo sezónu, napr. na koncoročných oslavách, firemných večierkoch, v hoteloch, pri rôznych akciách, kde býva táto činnosť zaujímavým spestrením.

Keďže som v priamom kontakte s ľuďmi, vypočujem si rôzne komentáre, či už od zákazníkov, alebo od pristavujúcich sa okoloidúcich. Názory na tento štýl zobrazenia sa rôznia. Zákazníci sa zväčša dávajú kresliť z recesie. Chcú mať čosi iné, ako bežný portrét, či fotku. Mnohí sú nadšení. Tvrdia, že už dávno chceli niečo také. Takýto nadšenci sa nájdu v každej vekovej kategórii. Zaujímavé sú prípady, keď sa dávajú kresliť páry. Len málokedy sa stane, že s kreslením súhlasia obaja. Veľakrát, ten nadšený z páru musí dlho prehovárať partnera, aby sa dal nakresliť. Len zriedkakedy sa stane, že ho neprehovorí a dá sa nakresliť iba sám. Je potrebné ešte dodať, že nadšenci, či už v pároch, alebo pri sólo kresbách, sú zhruba rovnako zastúpení, čo sa týka pohlavia. Takisto sa nechajú kresliť muži, ako i ženy. Doslova tu platí emancipačný princíp.

Oproti tomu je však názor pristavených okoloidúcich, že by sa vraj takto nakresliť nedali. Veľa z nich má obavy z toho, že ich karikatúra zosmiešni a zhodí pred známymi. Hoci mnohým z nich sa výsledný obrázok páči. Iní zase majú trému a strach z toho, čo povedia okoloidúci ľudia.

Samostatnou kapitolou sú deti. Väčšina detí, najmä tých menších, sa kreslia obyčajne na želanie rodičov. Tvária sa dosť strnule. Je potrebné tak vynaložiť značné úsilie, aby sa uvoľnili a usmiali, aby to bolo vhodné pre veselý obrázok, akým karikatúra nesporne je. Tie staršie sú už prístupnejšie. Skôr sa dajú prehovoriť k nejakému úsmevu, hoci sa tiež dávajú zväčša kresliť na želanie rodičov. Avšak začínajú sa objavovať aj nadšenci, ktorí musia nakoniec prehovárať rodičov, aby im to zasponzorovali.

Stanislav Remeselník, karikatúra
Stanislav Remeselník kreslí naživo na Nezabudnutých remeslách, Banská Štiavnica (foto: archív Stanislav Remeselník)

Ľudia kresliaci karikatúry prevažne vychádzajú z výrazných čŕt a rysov tváre modelu, prípadne z jeho charakteru. Je to tak aj vo Vašom prípade?

Kreslenie karikatúr naživo, okrem okamžitého finančného efektu, ktorý zvyčajne mnohí považujú za hlavný dôvod, prečo sa tomu venujem, má aj iné, ďaleko hlbšie dôvody. V prvom rade je to to dobrý tréning kreslenia. Treba tu rýchle posúdiť model. Odhadnúť tak dominantnú časť tváre vhodnú na zveličenie. Tu nie je čas na nejaké experimentovanie, či opravy. Od prvotného odhadu závisí konečný výsledok. Potom sa snažím dosiahnuť určitou technikou, v čo najkratšom čase, maximálny efekt. Ja zväčša používam sadu ceruziek rôznych tvrdostí. Občas som pracoval so suchým pastelom, čo je ale zdĺhavejšie.

Keďže pri kresbe naživo pracujete s cudzími ľuďmi, musíte vychádzať len z výrazných čŕt tváre. Pri takých, takpovediac tuctových, nevýrazných typoch musíte pracovať napríklad s tvarom hlavy, účesom a pod.. Môj štýl karikatúry nie je až taký extrémny v preháňaní proporcií. Skôr sa približujem ku klasickým portrétom, čo vyhovuje mnohým zákazníkom. Zvyčajne si jemne načrtnem celkový tvar hlavy, potom začínam vypracovávať detaily.  Spravidla začínam očami a neskôr postupujem k ostatným častiam tváre. Okrem kresliaceho tréningu má kreslenie naživo aj určitý sociálny rozmer. Karikaturista a zákazník sú tu v priamom kontakte. Vzájomne na seba pôsobia, čo má obyčajne dobrý vplyv na prácu autora.

Iná situácia je pri kreslení na zákazku, či kreslení verejne známych osobností podľa fotiek. To už kreslím doma, bez priameho kontaktu. Môžem si dovoliť viac experimentovať, skúšať rôzne pohľady, rôzne zveličenia, vyskúšať rôzne techniky,… Mám možnosť si vyhľadať informácie o danej osobe, čo sa týka jej záujmov, koníčkov, či pracovnej činnosti. Na základe týchto informácií vytváram určitú kompozíciu, kde sa snažím už okrem výrazných čŕt tváre vystihnúť aj určitý charakter. To je však pri rýchlej karikatúre naživo takmer nemožné.

Karel Gott karikatúra
Karel Gott, 2012, digitálna kresba (foto: archív Stanislav Remeselník)

Okrem ľudí zobrazujete aj mestá, ako napríklad Banskú Štiavnicu, Zvolen, či Viedeň. Nachádza sa vo Vašej tvorbe viac miest stvárnených týmto svojským rukopisom?

Je tomu už takmer desať rokov, čo som sa vyskytol pracovne v Taliansku. Popritom som vo voľnom čase navštívil aj Benátky. V tej čarovnej a inšpiratívnej atmosfére tohto miesta som sa pustil do stvárnenia Benátok. Doteraz mám rozpracovanú perokresbu, dúfam však, že ju raz dokončím.

Ďalej pri ilustrácii knihy Veselosti, ktorej autorka je pani Mária Petrová z Banskej Štiavnice, som spracoval týmto štýlom Trojičné námestie v Banskej Štiavnici. Krátko na to som potom nakreslil námestie vo Zvolene. Keď som potom jeden rok kreslil naživo vo Viedni, podarilo sa mi vytvoriť viedenský  Dóm svätého Štefana. Začal som pracovať taktiež na Dóme svätej Alžbety v Košiciach, žiaľ ďaleko som sa v tejto práci nedostal.   

Zvolen kresba
Zvolen, 2015, farebná kresba – pero a suchý pastel na papieri (foto: archív Stanislav Remeselník)

Ilustrovali ste taktiež niekoľko kníh.

Ilustrovanie kníh patrí k zaujímavej tvorivej činnosti, kde autor môže popustiť uzdu svojej fantázii a svojou kresbou vhodne doplniť písaný text. Keďže sa vo svojej tvorbe venujem karikatúre a kreslenému humoru, je takéto poňatie ilustrácií priam soľou pre humorne ladený text satirických kníh.

Prvýkrát som mal možnosť ilustrovať knihu Veselosti od pani Márie Petrovej z Banskej Štiavnice. Kniha pozostávala s veselých príhod z detstva, humorných poviedok, básničiek, satirických epigramov, ba i vtipov. Pre mňa to bola nová skúsenosť a zaujímavá práca. V tvorbe som mal absolútne voľnú ruku v štýle, no aj vo výbere poviedky, alebo básničky, ku ktorej spravím obrázok. Po takmer ročnej e-mailovej komunikácii uzrela knižka v roku 2015 svetlo sveta.

Druhou knihou, na ktorej som začal pracovať, bola kniha Vyryté v srdci a pamäti, Návod ako brať hendikep s humorom. Kniha je od autorky s umeleckým menom Simone Sophie Stewart, slečny s hendikepom, pripútanej na vozík. Je to zbierka humorne ladených príbehov s prostredia telesne postihnutých, ktorí aj napriek svojmu hendikepu zažívajú rôzne humorné situácie. Na tejto knihe som okrem ilustrácií robil aj celkovú grafickú úpravu, takže zas nová skúsenosť. Nepredvídateľné okolnosti, ktoré sa vyskytli počas príprav, zapríčinili oneskorenie vydania. Nakoniec táto kniha vyšla až ako moja štvrtá v poradí v roku 2019.

Treťou knihou bola kniha Tragédia celibátu, mŕtva manželka od Michala Lajchu, katolíckeho farára, ktorý sa vo svojom diele pokúša poukázať na nezmyselnosť celibátu katolíckych duchovných a brojí za zrušenie tohto nezmyselného nariadenia. Za svoj postoj prezentovaný v knihe skončil na úrade práce.

Kniha vyšla v dvoch verziách. Jedna je vedecká, určená pre odborníkov danej oblasti s množstvom citátov a odkazov na rôzne odborné publikácie. Druhá verzia je určená pre širokú verejnosť, kde boli citáty a odkazy pre lepšie pochopenie nahradené kreslenými vtipmi na danú tematiku. Pre mňa to bola zas iná skúsenosť, pretože autor sa snažil vydanie knihy čo najviac urýchliť a oslovil viacerých karikaturistov. Ešte som sa poriadne ani nestihol pustiť do čítania textu, už autor rozposlal inštrukcie, aké obrázky by chcel, či aký text k ním. Na ilustráciách sa nakoniec podieľalo dvanásť autorov, z ktorých dvaja sme mali zverejnených osem kresieb a ostatní jednu až štyri. Všetci mali spracované témy podľa inštrukcií, len ja som mal spracované tri svoje vlastné nápady, ktoré som nakreslil ešte pred doručením inštrukcií. Kniha vyšla v roku 2018.

Michal Lajcha, Neobliekajme do Božej vôle výmysly!, knižná ilustrácia
Ilustrácia v knihe Tragédia Celibátu, mŕtva manželka od Michala Lajchu, pod názvom Neobliekajme do Božej vôle ľudské výmysly! (foto: archív Stanislav Remeselník)

Štvrtou v poradí bola kniha Múdrosti starého duba od Vladimíra Štollmanna, ktorá vyšla začiatkom roku 2019, pár mesiacov pred knihou Vyryté v srdci a pamäti. Sú to netradičné rozprávky pre dospelých. Svojou humorne ladenou formou poukazujú a zároveň sa snažia aj bojovať proti nešváru, ktorý dlhé roky prekvitá na Slovensku, proti alkoholizmu.

Možno by som mohol spomenúť aj piatu knihu, Mária a čarovný prsteň  od autorky Simone Sophie Stewart.  Tú som síce neilustroval, ale po úspešnej spolupráci na knihe Vyryté v srdci a pamäti ma požiadala o grafickú úpravu tejto knihy. Bola to jej prvotina a chystala sa na reedíciu. Chcela však zmeniť formát a hodiť tomu nový kabát, tak som jej robil grafickú úpravu a prípravu k tlači.

Ktorá z nich sa Vám ilustrovala najlepšie?

Som rád, že som sa vo svojej tvorbe dostal k týmto ilustráciám. Je to pre mňa zaujímavá činnosť. V podstate som pracoval na všetkých knihách s rovnakým zápalom, ale tá prvá mi zostane asi najmilšia. Otvorila mi dvere do ďalšej komnaty mojej tvorby.   

Zaoberáte sa taktiež dizajnom maskotov. Vymýšľate návrhy maskotov pre rôzne športové kluby, hotely. Ostávate len pri návrhoch, alebo sa angažujete aj pri ich realizácii?

Grafickým návrhom maskotov sa tiež venujem niekoľko rokov. Vytvoril som ich už vyše dvadsať, ktoré boli zrealizované. Je to trochu náročnejšia tvorba, pretože zákazky mi dodáva firma, ktorá len sprostredkuje výrobu. Sám výrobca sídli v zahraničí, takže po zrealizovaní návrhu nemám dosah na samotnú výrobu, čo je dosť nepraktické. Pri tvorbe komunikujem so zákazníkom. Ten má rôzne, často až bizarné požiadavky, či už na tvar maskota, farby, alebo materiál. Po rôznych prerábaniach a kompromisoch sa dohodneme na konečnej verzii, ktorú daná firma odovzdá výrobcovi. Ten často zmení určité parametre podľa možnosti výroby.

V tejto fáze už komunikácia prebieha len sprostredkovane medzi výrobcom a zákazníkom, ktorý tiež nejedná priamo s výrobcom, čo dosť komplikuje celú situáciu a niekedy to vedie aj k nespokojnosti zákazníka s hotovým maskotom. Bola by potrebná komunikácia s výrobcom už počas tvorby grafického návrhu, aby som pri tom mohol uplatniť nielen požiadavky zákazníka, ale aj pripomienky výrobcu. To je žiaľ momentálne nemožné.

Maskot Hirricane Factory Tatralandia
Maskot pre Hurricane Factory Tatralandia, návrhy a konečný výsledok realizácie návrhov (foto: archív Stanislav Remeselník)

Akej profesii sa venujete v bežnom živote?

Strednú školu som ukončil ako strojár. Potom som ešte študoval na pomaturitnom štúdiu astronómiu. Tú som však vždy bral ako hobby, profesionálne som v astronómii nikdy nepôsobil. Po zmene režimu som pár rokov podnikal, ale pre náročné podmienky pre drobných živnostníkov som sa opäť vrátil k remeslu. Zamestnal som sa ako zámočník/zvárač. V lete som si privyrábal kreslením na rôznych akciách. Nevýhodné platové podmienky na Slovensku ma donútili, aby som sa ešte pred koncom roku 2019 vybral za robotou do Nemecka. Tam som sa zamestnal ako zámočník/zvárač, čo sa vzhľadom na neskorší vývoj a pandémiu ukázal ako prezieravý krok. Tu pracujem dodnes. Ak sa nevyskytnú nejaké nepriaznivé okolnosti, ešte by som tam nejaký rok-dva zotrval.  

Aké máte plány do budúcna čo sa týka Vašej tvorby?

Nejaké veľké plány si už do budúcna nerobím, najmä v dnešnej dobe. Posledný rok boli zrušené takmer všetky verejné akcie, takže čo sa týka kreslenia naživo som si posledný rok ani neškrtol. Spravil som nejaké karikatúry na zákazku a zopár maskotov. Takže po finančnej stránke to bolo s kreslením biedne. Veľmi ružovo to nevyzerá ani budúci rok. Samozrejme na kreslenie som nezanevrel. Kreslím si ďalej, len tak pre radosť a občas spravím nejaký ten vtip. V poslednej dobe sa trošku začínam venovať krátkym komiksom a  trochu sa pohrávam s animáciou. Celkom ma to chytilo. Snáď sa mi podarí vytvoriť nejaké krátke kreslené grotesky aspoň na pobavenie okolia. Asi v budúcnosti už nejakú veľkú dieru do sveta nespravím, ale možno sa mi ešte podarí pár ľudí rozosmiať, či už vtipmi, alebo nejakou krátkou animáciou. Možno sa ešte dostanem aj ku karikatúre naživo, preto dúfam, že sa situácia čoskoro znormalizuje.   

Stanislav Remeselník

Stanislav Remeselník (1960, Senica)

Je slovenský neprofesionálny výtvarník, karikaturista a tvorca kresleného humoru.

Od roku 2008 je členom združenia Zvolenská sedmička, ktoré združuje profesionálnych a neprofesionálnych umelcov, výtvarníkov a fotografov.

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských mestách ako   Zvolen, Detva, Sliač, Brezno, Nové Zámky, Hlohovec, Prešov a iné.

Zúčastňuje sa mnohých slovenských, ale aj medzinárodných súťaží kresleného humoru, kde získava aj ocenenia.

Jeho kreslené vtipy boli uverejnené v periodikách ako Woloviny, Huncút, Luskáčik, Život a mnohé ďalšie.

Stanislav Remeselník sa vo tvorbe zaoberá najmä karikatúrou a kresleným humorom, ktorého inšpiráciu hľadá v bežnom živote. Ilustroval niekoľko kníh, zväčša s humornou tematikou. Venuje sa taktiež tvorbe návrhov rôznych maskotov, okrajovo aj fotografii.

Momentálne žije a tvorí v Poprade, občas v Detve a prevažnú časť roka v Nemecku.

Poldové a práčka, 2012, kreslený vtip – digitálna kresba (foto: archív Stanislav Remeselník)

Obrázok 1 z 45

8 názorov na “Stanislav Remeselník: Sám život je najlepšou inšpiráciou na vtip”

  1. My partner and I absolutely love your blog and find nearly all of your post’s
    to be exactly I’m looking for. Would you
    offer guest writers to write content in your case?

    I wouldn’t mind composing a post or elaborating on a
    lot of the subjects you write regarding here. Again, awesome blog!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top